Valčík stromov a oblohy

Originálny názov: La valse des arbres et du ciel

Autor: Jean-Michel Guenassia
Vydavateľstvo: Premedia

Edícia: Tichá voda
Rok vydania: 2017
Počet strán: 232

Marguerite je mladé dievča dusiace sa obmedzeniami končiaceho sa 19. storočia. Žije so svojím otcom – lekárom Paulom Gachetom – v Auvers-sur-Oise pri Paríži a sníva o tom, že bude maliarkou. Vo chvíli, keď plánuje útek do Ameriky však za jej otcom počas dusného leta prichádza Vincent van Gogh. Marguerite sa zamiluje a Jean-Michel Guenassia nám vo svojom najnovšom románe odhaľuje prekvapivý príbeh ich lásky.
Čo ak doktor Gachet nebol verným a obetavým priateľom impresionistov, ale skôr márnomyseľným oportunistom? A čo ak jeho dcéra bola vášnivou a zamilovanou mladou ženou? Čo ak Vincent van Gogh vôbec nespáchal samovraždu? A čo ak sú niektoré z jeho obrazov vystavené v Muséed’Orsay falzifikátmi?
Guenassia sa pýta a pôsobivým spôsobom hľadá odpovede v dobových dokumentoch a v prežívaní dospievajúcej ženy. Okrem portrétu jednej zakázanej lásky čitateľom ponúka aj príbeh konca storočia a obrovských zmien, ktoré predznamenávajú novú éru.
Rovnako ako vo svojom najznámejšom diele Klub nenapraviteľných optimistov autor prepája silný príbeh s dokumentárnym základom. Oživuje tým najplodnejšie obdobie impresionizmu a vrhá nové svetlo na umelcove osudové dni.

...

Čo je to umenie? A kto je vlastne umelec? Skutočne poznáme ľudí, ktorí nám po sebe zanechávajú drobné útržky ich zvláštnych vlastných svetov alebo len vidíme, čo chcú aby sme videli? Dokážeme im skutočne načúvať a v prvom rade - dokážeme skutočne pochopiť?

Vincent van Gogh je určite nielen pre mňa, ale aj pre mnohých z vás najobľúbenejším umelcom, ktorý sa zapísal do dejín impresionistického umenia. Jeho život mal množstvo zákrut, ktoré sa často snažíme rozlúštiť príbehmi, dokumentáciou, spomienkami, či lúštením jeho obrazov. Snažíme sa vnímať niečo hlbšie z jeho povahy, čo ho viedlo k tvoreniu surového, rýchleho a prekrásneho umenia. Nech bol jeho život akýkoľvek a záhad ohľadom jeho osudu nech je neúrekom, v jednom sa zhodne každý - nebol to práve pochopený človek, ktorý by si na svete našiel svoje miesto. Jediné, čo mal, čím žil, čím dýchal boli jeho obrazy. A tie v nás dodnes zanechávajú malý kúsok osoby, ktorá svoju dušu roztrieštila do farieb a namiešala svoje pocity na paletu.

Nuž a táto kniha? Rozhodne sa venuje veľkej časti života Vincenta. Úprimne, vždy si rada prečítam niečo viac o jeho osude a spôsobe života, takže toto pre mňa nebola prvá kniha, v ktorej som sa snažila dozvedieť viac. Smäd po živote od Irvinga Stona mi o ňom povedal veľmi veľa informácií, ktoré som dovtedy ani len netušila a tak som predovšetkým vedela, že aj keď Vincent prežil mnoho udalostí, jeho hlavnou životnou etapou bol život v Auvers. O tomto období sa dá sledovať množstvo pamätí a informácií, ktoré popisujú jeho osobu a tvorenie. Práve v tejto malej obci vznikli Vincentove najlepšie obrazy, práve tu najviac maľoval a dalo by sa povedať, že dlhý čas bol práve tu jednoducho šťastný a dostatočne inšpirovaný. Poznáme drobnosti o jeho okolí z historických zdrojov. V tomto období Vincent býval u doktora Gacheta, ktorý mal dcéru Margaret. Poznáme hostinských a pár dedinčanov, ktorý tvorili jeho prostredie. Prečo o tom hovorím?

Pretože Valčík stromov a oblohy veľmi úzko súvisí s týmto prežitým obdobím. Autor pomaly rozvíja príbeh, ktorý je opísaný z pohľadu mladučkej Margaret, dospievajúcej ženy obmedzenej dobou a postavením svojho pohlavia. Je to hlavná hrdinka, ktorá je plná vášne, odhodlania a neobrúsenej odvahy, ktorá v týchto svojim mladých rokoch spoznáva Vincenta.

Je ťažké určiť nakoľko pravdivé sú udalosti opísané v tejto knihe, pretože teórií o najšťastnejších a zároveň posledných dňoch Vincenta je mnoho. Táto však rozhodne môže byť jednou z nich a ak aj nie je pravdivá úplne, tak z časti môže nadväzovať na pravdivé fakty. To je však samozrejme vec názoru a ten si môže vytvoriť každý sám. Odhliadnuc od toho sa však jedná o veľmi dobre napísanú knihu, ktorá v sebe nesie veľa pekných myšlienok a ktorá najmä baví. Mňa osobne lákala už od prvého momentu, čo som ju videla, pretože už len jej samotná obálka človeka zaujme a nedá mu pokoja. Prečítala som si ju po oveľa dlhšom čase, než som mala kedy v pláne, no som rada, že sa tak konečne stalo.

Aj keď tohto autora milujem od jeho predchádzajúcej knihy Klub nenapraviteľných optimistov, túto knihu by som len veľmi nerada porovnávala a snažila sa určiť, či dobehla vysoko nadstavenú latku predošlého príbehu. Nechcem to robiť, pretože absolútne všetko na nej bolo iné. Štýl písania, ktorým Guenassia písal bol odlišný, rozprávanie príbehu, ale aj samotná hrdinka žila iným životom a skutočne to bolo skrátka iné. Určite by som tu mala aj pár vecí, ktoré by sa dali knihe vytknúť, ibaže problém je v tom, že ich neviem presne pomenovať. Táto kniha bola výborná, krásna, ľahká, ale i tak mi tu niečo chýbalo a občas mi v nej chýbal... pocit. Možno som ju nečítala v správnej nálade alebo som v nej prehliadla niečo, čo bolo potrebné k hlbšiemu zážitku, no i tak z nej nemám taký ten hlboký dojem, ktorý na knihách hľadám a po ktorom vždy bažím. Nerada kritizujem bez opodstatnených argumentov, no tentoraz sa naozaj jedná len o dojem a vnútorný pocit, ktorý si nedokážem vysvetliť a je to len taký vplyv, aký na mňa kniha mala. I tak by som vám však chcela povedať, že za prečítanie stojí a že príbeh nie je žiadnou stratou času. Poskytne vám úplne nový uhol pohľadu na charaktery a životy ľudí, ktorí tu boli, na umelca, ktorý tu tvoril... A to nie je malá vec. Autor podľa svojich predstáv zložil pamiatku umelcovi, na ktorého meno netreba zabudnúť a ja som šťastná, že som skrz čítanie mohla byť jej súčasťou. Už teraz sa obzerám po jeho ďalšej knihe a pokiaľ s ním máte nejaké skúsenosti, tak mi smelo zanechajte dolu svoj komentár :)!

Za túto knižku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.

V prípade, že vás už na prvý pohľad očarila rovnako ako mňa, môžete si ju zakúpiť na tejto adrese.

Moje hodnotenie:

Budem šťastná, až keď...

Ahojte :)! Tento článok píšem absolútne spontánne, pretože ako sa zvykne hovoriť, "kopla ma múza." Ráno som sa zobudila, zameditovala si, pozrela si videá a v hlave sa mi vynorila myšlienka, ktorá ma nechcela opustiť, čiže tuším, že jedinou možnosťou je rozviť ju, a podať ju aj vám trošku bližšie. Myslím si, že zopár ľuďom by tento článok mohol trošku pomôcť alebo sa v ňom viacerí nájdete, pretože uvedomila som si, že sa jedná o problém, ktorý v sebe mám a zatiaľ s ním neviem pracovať. Myslím si, že s tým problémom nevieme pracovať mnohí.
O čo ide?

Názov článku je celkom výstižný, pretože "budem šťastná, až keď..." je celou podstatou toho, čo vám chcem povedať.

Za tie roky, ktoré sa k vám prihováram a píšem tento blog ste už mohli zistiť, čo to o mojej povahe. Najmä osobnejšie články, ktorým som sa začala venovať vám mohli o mne povedať trošku viac a preto by som len nadviazala na to, že ako človek som veľmi nestála a zároveň veľmi citlivá a slobodomyseľná. Mojou najväčšou vášňou je cestovanie, objavovanie, pozorovanie a neustále hýbanie sa vpred. Nie vždy sa dokážem uspokojiť s plnením si svojich cieľov, pretože akonáhle dosiahnem jeden cieľ, chcem viac. Chcem dosiahnuť ďalší a ďalší a za ním viem, že už v tomto okamihu nasleduje ďalší... a tak v sebe často istým, malým kúskom seba samej, cítim nespokojnosť so svojím životom. Mám v sebe neustálu potrebu naháňať sa za niečím, čo často ani sama nedokážem vyjadriť, či pochopiť. Nepoznám cieľ za ktorým sa náhlim, ale mám nutkanie spraviť čokoľvek, aby som ho dosiahla. Takto fungujem väčšinu času a kým so svojím životom niečo robím, kým na sebe pracujem - dokážem byť v poriadku a spokojná, no akonáhle sa zastavím, cítim zvláštne prázdno, ktoré nedokážem zaplniť. A viete čo za tým je? Tým prázdnom je spokojnosť. Pokoj. Schopnosť byť šťastnou a schopnosť nesnažiť sa ovládať situácie a ľudí okolo seba.

Predstavu o tom, ako chcem aby vyzeral môj život mám veľmi jasnú a viem za čím si idem. Všimli ste si však niekedy aj vy, ako celkom podvedome vnímate to, že šťastní budete až keď tie veci dosiahnete? Až keď bude po všetkom a vy budete v cieli? Keď si splníte svoje sny?

Chcem cestovať, takže šťastná budem, až keď budem na cestách. Šťastná budem, až keď uvidím Paríž. Až keď sadnem do lietadla. Až keď podniknem roadtrip. Až keď budem ďaleko. Až keď zažijem dobrodružstvá. Šťastná budem, až keď... Až keď čo? Teraz šťastná nie som?

Mala by som byť. Čoraz naliehavejšie si uvedomujem, že nemôžem lipnúť na svojich cieľoch a vnímať ich ako jedinú cestu k spokojnému životu. Práve týmto vždy docielim len to, že keď už sa mi aj podarí to, po čom túžim, tak sa aj tak vo vnútri necítim spokojná a už sa automaticky obzerám za niečím ďalším. Veci často nie sú podľa mojej predstavy, ľudia sa nesprávajú tak, ako by som čakala... Ale to nie je chyba ľudí a nie je to chyba života. Chybou je, ako naliehavo túžim po všetkom, čo (nechcem povedať nemôžem mať, pretože môžem), ale dajme tomu že po všetkom, čo je vzdialenejšie a menej dostupné, než to čo mám teraz. Pretože hľadieť do diaľky za niečím budúcim a vidieť to v dokonalom svetle je oveľa jednoduchšie, než vidieť dokonalosť v prítomnom okamihu. Všetko má svoje chyby, svoje vlastné pravidlá a cesty, nuž a je jednoduchšie odmietať to vidieť, než prijímať situácie také aké sú a vyťažiť z nich to najlepšie.

Je chybou myslieť si, že šťastie možno nájsť, až potom... Šťastie je tu vždy. Frázu o tom, že šťastie je len stav mysle ste už určite počuli a aj keď to môže znieť poriadne otrepane, tak je to zároveň aj obrovská pravda. Je ľahké byť šťastný, keď sa okolo vás dejú veľké veci, ale myslím si, že nájsť radosť a šťastie v tých najbežnejších okamihoch by malo byť cieľom a snažením nás všetkých. Dokonca aj v bežných okamihoch dokážem byť šťastná, až keď robím niečo inak. Keď podnikám aspoň malé dobrodružstvá, keď idem na menšiu cestu, keď pobehujem po prírode alebo niečo nerobím bežne... Chápete ako to myslím? Môj deň musí vybočovať z normálu, aby som ho dokázala považovať za pekný a bola schopná v ňom vidieť viac.

Po jednej stránke mám na sebe túto vlastnosť rada. Nedokážem žiť v rutine a to nie je zlá vec. Úprimne, ani trochu nie... Viem však, že vo všetkom by mala byť rovnováha - absolútne vo všetkom -  a tú so všetkou úprimnosťou nemám a len bohvie, či som ju niekedy mala. Nevyrovnané sú moje nálady, moje pocity a ako som už povedala - môj stav osobného šťastia.

V období, kedy som dokončila strednú školu a rozhodla sa dať si pauzu, rozhodla sa poriadne preskúmať svoje vnútro a každú stránku svojej povahy, pozorovať tú túžbu objaviť svet a spoznať viac ľudí - v tomto období cítim viac, než inokedy viazanosť na svoje ciele. Až príliš na nich lipnem a považujem ich za jedinú možnosť šťastia. Ale o koľko vecí prichádzam kým sa k tým cieľom dostanem? Na tom, že budem šťastná, až sa mi všetky stanú nie je vôbec nič zlé, ale užívať si cestu k cieľom samotným je rovnako dôležité, ako užívať si samotný cieľ. Dostávame sa k pointe, však?

Pretože nie je zlé chcieť viac. Nie je zlé byť človekom, čo má v sebe veľa vášne a nadšenia pre svet, ale je zlé nedokázať užiť si priestor medzi. Medzi snom a cestou za jeho splnením. Pretože kým sa stávame človekom, akým chceme byť, kým pracujeme na tom po čom túžime - to všetko sa deje krásnym spôsobom. Už v tomto štádiu spoznávame ľudí, spoznávame miesta na ktorých by sme nečakali, že sa niekedy ocitneme, spoznávame seba samých a všetky tieto drobné zážitky sú vzácne, pretože k tomu aby sme boli svojou najlepšou možnou verziou a aby sme do toho cieľa vkročili schopní šťastia, potrebujeme byť naplnení zážitkami a spokojnosťou z toho, čím sme si prešli.

Je to ľahké a náročné zároveň, pretože stačí si uvedomiť jediné. Nie svet nám dáva šťastie. Nie ľudia nám dávajú šťastie. Šťastie nie je niečo, čo musíme dostať alebo získať od situácií, vzťahov, či zážitkov. Šťastie je niečo, čo z nás musí prameniť a vyžarovať a my to v sebe musíme živiť a chrániť. Nie snažiť sa to dostať, ale nechať to v sebe rásť každým jedným dňom. Nie čakať, že to príde, ale vytvoriť si ho samostatne a s trpezlivosťou k sebe samému. Dáva vám to zmysel? Pretože mne obrovský.

Aj v láske čakáme, že nás urobí šťastným tá druhá osoba. Chyba. Šťastní by sme mali byť každý osobitne a o svoje šťastie sa vzájomne deliť a živiť ho v sebe stále viac.
Šťastie očakávam, keď sa vydám na cesty a začnem spoznávať svet a rôzne krajiny. Chyba. Šťastná by som mala byť už teraz z toho, čo príde, z toho ako sa na to pripravujem, akú mám rodinu ktorá ma podporí a aké pevné vlastnosti a silu v sebe musím mať, aby som to všetko dokázala. Mala by som oslavovať svoju odvahu a odhodlanosť, ale si aj vážiť svoj domov, ktorý ma tu bude vždy čakať, keď raz jedného dňa odídem.

Šťastie sa ukrýva naozaj v tých najmenších maličkostiach a čím viac sa ho snažíme definovať a nájsť, tým viac pred nami uniká. Všetko pozorujeme s myšlienkou. Žijeme buď v minulosti alebo v budúcnosti, ale to TERAZ je tu a prítomnosťou bude len jedinký raz. A tak sa poriadne obzrime okolo seba. Myslím si, že keď sa na všetko pozrieme s láskou, tak zistíme, že máme okolo seba toľko krásy, až nám to vyrazí dych. Toľko krásnych priateľov, toľko krásnych ľudí, toľko krásnych spomienok a možností a chvíľ a radosti. Máme okolo seba krásu, ale aby sme ju videli... zastavme sa na chvíľu a dovoľme si prežiť ju. V tom našom "potom", či "až" nás určite čaká, ale neprehliadnime ju v "tu" a "teraz". Ak v živote na niečo verím, tak je to na dobro. Verím na láskavosť a na to, že každý z nás by sa mal snažiť byť predovšetkým ľudským a sám sebou. Zabudnime teda na všetko, čo sme sa naučili a neurobilo nás to šťastným. Zabudnime na názory, ktoré nám boli vtĺkané a do života nám nepriniesli nič prínosné, či hodnotné. Žime pomaly a ľahko. Pozorujme a viďme. Vnímajme a počúvajme. A pomaly... celkom pomaličky zistíme, že za šťastím už nemusíme utekať, ale sa len zhlboka nadýchnuť a pocítiť ho priamo v nás.

Majte sa krásne kamoši.

Marec, apríl v knihách

Ahojte :)! Myslím, že uverejniť tieto články bez omeškania by už absolútne porušilo všetky tradície a tak som sa rozhodla, že rovno spojím dva mesiace dokopy a trošku vám porozprávam o tých knihách, ktoré si ma získali najviac. A veru sa to niektorým podarilo veľmi dobre... 

Príbehy to boli rozmanité, skúšala som aj pre mňa nové, či nie až tak vyhľadávané žánre a napokon som prichádzala na to, že práve z týchto nových skúšok môže vzísť veľa dobrého.
Aj keď sme teraz väčšinu dní doma a času je viac, zrejme nečítam až toľko kníh, koľko by som chcela. Tieto mesiace ešte boli celkom produktívne, no za máj som sa dostala do poriadnej krízy. Avšak nevadí. Verím, že to netreba siliť, že obdobia sa striedajú a najmä že ma zase chytí vlna, kedy sa od kníh nebudem vedieť odtrhnúť. Nemyslím si, že je dobré nútiť sa prekonať to na silu.

Prečítané knihy:

Slnečnice - Sarah Winman

Keď zhasnú svetlá - Mary Kubica

Alchymista - Paulo Coelho (na fotke chýba :)) 

Cilkina cesta - Heather Morris

Tvar noci - Tess Gerritsen

Vnútorný hlas - Brian Freeman

Mesto - Camilla Sten

Povedal mi veštec - Tiziano Terzani

Anna v Summerside - Lucy Maud Montgomery

...

Najmilšie prekvapenie

Slnečnice pre mňa boli a aj stále sú obrovským prekvapením. Pokojne by som ich zaradila aj k najlepším knihám za tieto mesiace, pretože jej výnimočnosť mi doslova vyrazila dych. Netušila som do čoho idem, netušila som o čom to bude a rozhodne som netušila, že sa mi natoľko zapáči, pretože očakávania som mala takmer nulové. Táto kniha si zaslúži veľa pozornosti, veľa ohlasov a veľa čitateľov, ktorí ju ocenia, pretože jej príbeh je skrátka krásny. Zo stránok cítiť ľudskosť, lásku, život... A ja som si skutočne užila každý jeden moment s ňou. Slnečnice sa dajú nazvať umením, pretože presne to vyjadruje ich atmosféru a inakosť. Veľmi veľa pocitov a čím ďalej o nej píšem, tým viac si uvedomujem, že sa ma určitým spôsobom dotkla. Určite odporúčam.

Najkrajšia kniha 

Musím vôbec niečo hovoriť k Anne? Po dlhšej dobe som sa k nej vrátila a začala som čítať, tam kde som skončila naposledy. Aký len prekrásny návrat to bol! Listy medzi Annou a Gilbertom mi vždy dokážu vyčariť úsmev na tvári a vety začínajúce sa slovami "Môj najdrahší Gil..." sú pre mňa ako balzam na dušu. Anna mi vždy poskytne kopec pocitov a zážitkov, ktoré až bytostne túžim prežiť spolu s ňou, no teším sa, že jej spriaznenou dušou už celé roky môžem byť aspoň skrz tieto krásne riadky, ktoré by ste si určite mali prečítať.

"Táto kniha je láska" alebo inak povedané fantastická knižka

Nikdy som nečítala cestopisy. Nemala som k nim vzťah, nelákali ma a aj keď som cestovateľský nadšenec a považujem to za jednu zo svojich najväčších vášni, nikdy mi nenapadlo čítať príbehy ľudí, ktorí majú rovnaké cítenie v očarení pre svet. Až doteraz.

Kniha Povedal mi veštec zmenila môj pohľad na literatúru, písanie a možno aj trošku na život. Bolo to fantastické! Skvelé, skvelé, skvelé... Úprimne som si každé jedno slovíčko užívala a občas si niektoré pasáže čítala viackrát, aby som ich cítila každým jedným zmyslom a užívala si ich celou svojou mysľou. Ráno som sa tešila, až ju vezmem do rúk, večer som sa tešila až sa ráno zobudím a budem pokračovať... Skutočne si ma to získalo. Tiziano je veľmi zaujímavá osobnosť a vidieť túto odlišnú kultúru jeho očami bolo čarovné. Nie všetky veci sa dokážu zlúčiť s našou mentalitou alebo zvykmi. Napríklad o takej ázijskej kuchyni po niektorých odsekoch viac nechcem ani počuť... No jedná sa o úprimné písanie, takže môžeme vidieť všetky negatíva a pozitíva zároveň. Mne osobne to určite pridalo na zoznam mnohé miesta, ktoré by som raz chcela navštíviť. A cítim len vďačnosť, že som sa po tak dlhej dobe váhania začítala do knihy, ktorá sa čítať skrátka oplatí. Trefné, poukazujúce na spoločenské problematiky, na ľudskú povahu, tradície a inakosť - také a ešte lepšie to bolo.

Ak ste túto knihu čítali, tak mi pokojne napíšte. Budem sa tešiť z vašich názorov :).

Zaujímavá, tajomná a extrémne napínavá

Mesto by sa dalo tiež označiť za také veľké-malé prekvapenie... Tušila som, že sa mi to bude páčiť, pretože už len popis znie zaujímavo, avšak napokon to bola jazda na ktorú sa nebolo možné pripraviť a ktorú som určite nečakala. Knihu som nedokázala odložiť a zhruba od polovice som ju prečítala na jedno posedenie, pretože som sa nedokázala zastaviť. Musela som vedieť, čo bude ďalej. Skutočne som musela... Od malička mám rada nevyriešené záhady a mysteriózne veci, takže pri tejto knihe som si prišla maximálne na svoje. Začiatok bol pre mňa trochu chaotický a nevedela som sa do toho dostať, ale potom sa to natoľko rozbehlo, že som sa ani na malú chvíľu nemusela nútiť čítať ďalej. Skôr som sa musela nútiť prestať :).

Tak a to by sme mali. Musím podotknúť, že samozrejme aj ostatné knihy by si tu zaslúžili zmienku a boli veľmi dobré, no zrovna tieto si ma získali najviac a ja budem rada, ak vás aspoň trošku zaujali a ich čítanie zvážite. Dúfam, že ste si tu prišli na nové tipy a želám vám krásny, slnečný deň :)!

Slnko nesvieti len na oblohe

Slnko nesvieti len na oblohe,
ukrýva sa v drobných momentoch a okamihoch zalievajúcich dušu teplom.
Jeho lúče sadajú na úsmevy,
dotyky a objatia.
Slnko svieti v ľuďoch a v pohľadoch.
Svieti v iskričkách očí, na ktoré sa pozorne zahľadíte.
A v odraze pohľadu, ktorý sa zahľadí na vás.
Svieti tam, kde sa vám úsmev rozlieva na tvári alebo v osobe, ktorá vám ten úsmev vyčarí.
Slnko svieti vo vnútri. Vo mne a vo vás.
Slnko svieti v dňoch a nociach, ktorými nás sprevádza pocit života
a slobody.
Slnko možno nájsť na miestach, na tvárach, v kvetoch a v kríkoch.
Zažiari na vás z lupienka sedmokrásky alebo sa na vás usmeje cez konáre stromov.
Slnko svieti v samote a svieti aj v šťastných dňoch.
Skrz dážď žiari rovnako, ako skrz bezoblačnú oblohu.
A tam kde je láska - tam žiari najväčšmi.
Tam všetko hladí svojim jemným, slnečným dotykom
a zem je zrazu ľahká, ako obláčiky zo snov.
Nepatrí nikomu, ale je súčasťou všetkých. Je slobodné a živé.

Aj my sme takými, keď mu dovolíme v sebe žiariť

a preto premýšľam,

že slnkom sme my.

Že si ním ty.

...

Napokon som sa rozhodla, že sa s vami podelím aj o takýto typ útržkov. Rada vám sem pridávam nové veci, skúšam čo sa vám páči a väčšinou sa mi potvrdí, že vždy si niekto nájde to čo potrebuje a možno hľadá, alebo čo potrebuje a ani to nehľadal. Je to len pár slovíčok načmáraných v jedno poobedie, no ak vám skrášlia deň alebo vo vás zanechajú pocit, tak účel sa splnil. Budem rada, keď mi napíšete, či vás zaujímajú, aj takéto maličkosti na čítanie alebo ako obsah tohto blogu. Majte sa krásne :)!