Úprimne na tento článok som sa chystala už pár predchádzajúcich dní, ale uvedomila som si, že sa naň potrebujem pripraviť. Nemyslím tým predpísanie si poznámok, alebo prípravu záchytných bodov... Viem, čo by som vám v ňom chcela povedať. Skôr psychicky som však potrebovala čas na to, aby som spracovala veci, ktoré sa udiali v mojom živote. A ktoré mali vyzerať úplne inak. V seriáloch by zrejme povedali, "We fucked up."
Ako si zrejme dobre pamätáte, nie tak dávno som na blog zavesila článok plný radosti a očakávania z toho, že onedlho aj s Patrikom odchádzame do Walesu na dobrovoľníctvo. Znelo to krásne, však? Nuž... Dajme tomu, že aby sme mohli uskutočniť tieto skvelé životné plány, tak sme život vzali pevne do vlastných rúk a pripravili sme sa na zmenu. Tým myslím, že sme obaja dali výpovede v práci. Ukončili sme náš prenájom a vysťahovali sa z nášho prvého spoločného bývania. Presťahovali sme sa k mojej mamine a keď už sme boli absolútne pripravený ísť, tak... Tak s nami rodina z Walesu prestala komunikovať. Hlavou vám prejde všeličo, ale my sme to prvé dni brali s nadhľadom. "Veď sa ozvú." Ibaže by nie :). Správy ustali a napokon po pár dňoch sme sa dozvedeli, že majú kompilkácie a ďakujú nám za našu trpezlivosť, no úprimne človek nemusel mať vysoké IQ na to, aby vyrozumel, že si to zrejme rozmysleli a naše plány sú niekde za horami za dolami.
Nastali dni, kedy by sa opustili aj silnejší jedinci. Na gauči rodičov, s téglikom zmrzliny v ruke, neumití v pyžame a po hodinových jazdách nespútaného sledovania show ako Bez servítky, Policajti v akcii, či iných klenotov, sme si uvedomili, že život zrejme musí ísť ďalej. A že to nevzdáme. Aj keď aspoň ja som to prvé momenty vzdala. Vôbec mi nebolo ľahko zo situácie v ktorej sme sa ocitli, ale s odstupom času to nie je také zlé. Keď som sa uvoľnila, prestala sa neustále obávať o svoju budúcnosť, prežitie a uvedomila si, že nám naozaj o nič nejde a od hladu a biedy nezomrieme - uľavilo sa mi. Môj život je odrazu bezstarostnejší, zbavujem sa stresu, mám čas na pomalosť a konečne sa cítim viac spojená sama so sebou (i keď na tom by som rada ešte popracovala ďalej). Skrátka a dobre užívame si čas. A odrazu je voľný!
Keďže sme si však chceli naplniť aj nejaké tie cestovateľské chúťky, dopriali sme si spontánny trip, ktorý sa už nenávratne blíži. Už zajtra letíme do Edinburghu! Pre mňa osobne je Škótsko srdcová záležitosť a pred dvomi rokmi som si práve toto mesto zamilovala. Paťo tam však nikdy nebol a už sa neviem dočkať ako mu ukážem všetky známe miesta a sama sa na ne opäť vrátim. Aj teraz v tichu svojej izby si dokážem vybaviť uličky, ktorými som sa v tom čase túlala a zákutia, na ktoré sme narazili. Dúfam, že si ho zamiluje. Teším sa, čo všetko tam na nás čaká a ešte väčšmi sa teším, že to môže byť absolútne čokoľvek.
Zamýšľala som sa nad tým, či je tento výlet najrozumnejšia voľba, keď sme sa rozhodli zbaviť sa práce a úspory nám mali vydržať na šnúru dobrovoľníctiev, ale načo si neustále vytvárať starosti? Mám pocit, že niekedy život netreba brať tak vážne, ako ho samozrejme neraz beriem. Koniec koncov v ňom nemáme čo stratiť. A verím, že každá cesta na ktorú sa vydávame, má svoj význam. Takže sa úprimne teším a miesto stresu sa snažím svoje vnútro zaplniť pocitmi, akými je radosť a viera v to, čo robím. Je náročné vystriedať zacyklené myslenie, ktoré som si za posledné mesiace vytvárala a živila ho strachom a negatívnymi úvahami, za pozitívne myslenie ktoré je otvorenejšie bezstarsotnosti a ľahkosti bytia. Ale cítim, že som na dôležitej ceste, ktorú buď využijem a vyjdem z nej ako lepší človek alebo sa opäť stratím a po čase sa po nej skúsim znovu vydať. Nech je však ako chce, vždy ma to viedlo, vedie a aj bude viesť práve po nej. Tak že hor sa na dobrodružstvá :)!
