Zodpovedná za svoj život | plány a túžby

Nie je úžasné, ako žvot vždy dokáže pokračovať ďalej? Nezáleží na tom, kde sa nachádzame, ani na tom čo práve prežívame, čas stále plynie. Nikdy nevidíme dopredu, čo nás čaká. V najťažších chvíľach nevnímame, že o pár mesiacov sa môžeme zobudiť a odrazu sa prichytíme pri tom, ako nám chutí ranná káva. Ako nás teší slnko, či tajomne krásny mesiac na oblohe. Začíname si plánovať dobrodružstvá. Veci nás opäť tešia. Cítime, že sa v nás prebúdza niečo, čo driemalo a vlastne sme už ani nedúfali, že sa to ešte niekedy objaví.

Postupom času vidím, že aj keď život zmysel nemá. Každá jedna udalosť, či už pozitívna alebo negatívna, ho napokon má. Často veci nazývame náhodnými a rôznym stretnutiam, či zážitkom neprikladáme určitú váhu, no v hĺbke duše vieme, že všetko spolu súvisí. Skutočne existujú náhody? Už tomu tak veľmi neverím. Život nie je možné naplánovať, no aj tak si občas s malou dušičkou plánujem veci, po ktorých moje srdce začína túžiť. Alebo sa aspoň snažím prikladať svojmu bytiu určitý smer, ktorý by ma mohol
priviesť na nové cesty a dobrodružstvá.

V mojom živote sa toho udialo veľa a tak ako som spomínala... vždy sa aj bude diať. Znovu začínam načúvať svojim túžbam a postupne sa vo mne objavuje radosť, ktorá bola dlho ukrytá v náhodnych chvíľach a vo veľmi krehkých okamihoch. Cítim sa úplnejšia. Zo života sa mi vytráca strach. Aj keď báť sa je prirodzené, každý z nás sa so strachom stretáva každý jeden deň. Je to náš spoločník, pocit, že niečo nezvládneme alebo sa nám veci vymykajú z rúk, no stojí za to snažiť sa ustarostené pocity nahradiť prijatím situácii, nech už sú aké sú. 

Nikdy si nie som celkom istá tým, čo vlastne chcem a v mysli mám vždy viac plánov a verzii života, aký by som mala viesť. Teraz však cítim pokoj a čo viac si vlastne človek môže priať? Som spokojná. Pokojná. A šťastná. A nasledujúce mesiace? Nie plánovať sa nedá, ale predsa len nejaké plány tak trošku mám. 

Nasledujúce mesiace, kedy príde aj jar, chcem znovu písať. O všetkom. O ničom. O každej maličkosti. Nielen občas, ale stále. Slová sa mi znovu začínajú stávať starými priateľmi a rada sa s nimi hrám. Vidím sa ako sedím niekde vonku na tráve a vediem si denníky. Ako si nechávam drobné poznámky alebo si rýchlo zapisujem papieriky s myšlienkami, ktoré mi v situáciach napadnú. Dokonca sa vidím písať aj blog a prekvapivo mi to spôsobuje väčšiu radosť, než som si bola ochotná priznať. Písanie ma znovu teší a je to taký krásny pocit, ako už dávno nie! 

Chcem tvoriť. Vždy som rada fotila, ale teraz mám v hlave milión obrazov a chvíľ, ktoré by som si želala zachytiť. Je to zvláštne, ale sú momenty, kedy si tajne želám mať schopnosť vystúpiť z vlastného tela a môcť odfotiť snímku tak ako potrebujem. Nielen zachytiť to ako ju vidím, ale aj to ako ju vnímam z vnútra a aj zvonka. Dáva to vôbec zmysel? 

Veľmi ma baví ten pocit zodpovednosti za svoj život, ktorý cítim. Uvedomujem si, že všetko je teraz len a len na mne. Celé dospievanie som mala jasnú predstavu o sebe samej a budúcnosti, v ktorej sa budem živiť tvorením. Nevedela som presnú podobu čo to presne bude, ale vedela som a verila som, že tá buducnosť je jasná. Že mojim osudom nie je rutinná práca, ale život venovaný umeniu. Zvedavosti. Pátraniu. A teraz to viem znovu. Viem, že bude iba moja vlastná chyba a lenivosť, ak nevydám svoje nápady von do sveta. Ak nezapíšem každý vnem. Ak neodfotím tie fotografie, ktoré vidím a vnímam okolo seba. To, že mám v živote toľko možností ma napĺňa neskutočnou radosťou a potešením. To všetko môžem uskutočniť. A to všetko na mňa tam niekde čaká.

A sú veci, ktoré sú isté. Napríklad svadba. Stále sa jemne chvejem pri, čo i len písaní o tejto skutočnosti, ale v najbližších mesiacoch ma čaká plánovanie vlastnej svadby. Verili by ste tomu? Pretože ja stále nie! Dospievanie je veľmi zvláštna udalosť. Nemôžete zastaviť to, čo sa s vami deje, keď od školských známok a rátania priemeru na vysvedčení, odrazu rátate počet rokov s vašou láskou alebo výšku nájmu, či nákup v potravinách. Jeden deň sa smejete s prateľmi a na ďalší deň máte 23 rokov a s tými priateľmi už nežijete, ani v jednom štáte. Stále ste vystavený neustálej zmene, ale wau... z tejto zmeny sa naozaj, úprimne teším. Stále si pamätám prvé články, keď som písala o Patrikovi. Pamätám si príspevky o našom prvom bývaní. O radostiach toho, keď vaša duša spozná človeka, pri ktorom môže pokojne byť. Takže áno, môžeme sa vrátiť na začiatok... nie je úžasné ako život dokáže vždy pokračovať ďalej?

Dôvody pre ktoré som stíchla

Myslela som na to, keď som sa prechádzala ulicou. Keď som bola v sprche, behalo mi to mysľou. Keď som si chystala večeru, vŕtalo mi to v hlave. Potreba písať.

Pocit, ktorý som už dávno nezažila. Niežeby som si na blog počas dlhých mesiacov nespomenula, to nie, ale už dávno som necítila to neodkladné nutkanie sadnúť si a dať svoje pocity do pár riadkov, ktoré sa dostanú až k vám. Vyhýbala som sa tomu. Písanie bolo vždy mojim potešením a útočiskom, ale teraz to bolo skôr opakom. Nechcela som čeliť veciam, ktoré by zo mňa túžili vyjsť von.

Minulý rok bol ťažký. Pre koho nie? Ale predsa len sa stále necítim zotavená z toho, čo mi ponúkol. Posledný príspevok, ktorý na tomto blogu pribudol je môj nadšený opis dovolenky na Kefalónii a popravde? Zrejme je to aj posledná vec, ktorú si reálne z minulého roku pamätám a kedy som bola úprimne a jednoducho šťastná. 

Deň za dňom. Týždeň za týždňom. Jediné, čo si z momentov, ktoré plynuli po návrate domov pamätám je práca. Na tú som myslela, keď som zaspávala, aj keď som ráno mala vstať. Pamätám si len vyčerpanie, zúfalstvo a beznádej z toho, že takto som si svoj život nepredstavovala. Cítila som sa neschopne a slabá. Bolo to akoby som zlyhala niekde, kde iní dokážu uspieť. Až teraz s odstupom času dokážem väčšmi pochopiť, čo sa mi dialo a že chyba nebola vo mne. Veľmi ťažko sa mi fungovalo, keď prostredie v ktorom som bola neustále zhoršovalo moju depresiu. Neustále som mala úzkosť a zároveň sa odomňa sústavne očakávala dobrá nálada a úsmev na tvári.

Pracovala som v jednej kaviarni. Vždy som milovala kávu a tak to bolo miesto, ktoré som si myslela, že mi bude vyhovovať svojim konceptom a prostredím. Časom sa však veci začali zhoršovať. Zväčša som pracovala od siedmej rána do pol deviatej večera. Cez víkendy od siedmej do pol jedenástej. Neraz som sa počas dňa ani nestihla najesť, doma som bola príliš unavená sa čo i len pohnúť, a tak som žila v prežívajúcom moode, vstať, odrobiť a ísť spať. Voľná neboli o nič lepšie. Nebolo pre mňa možné podniknúť nejaké dobrodružstvá, keď jediné čo som vládala bolo spať a nezrútiť sa. Áno smeny boli príšerné, ale čo bolo ešte horšie? Toxickosť toho miesta. Naozaj neviem ako som tam vydržala takmer celý rok (pretože je očividné, že už tam samozrejme nie som), ale skutočným problémom bol náš šéf. Nikomu nechcem robiť zlú reklamu, ale niektorí ľudia by naozaj nemali pracovať s ľuďmi, nie to ich viesť. Každý jeden deň sme sa báli jeho príchodu. Bála som sa chodiť na wc, aby si nemyslel že chodím moc často. Bála som sa v práci najesť, aby ma neobvinil, že sedím moc dlho alebo priveľa. Raz som dostala vynadané za to, že som si zívla a keď som sa bránila, tak na mňa nakričal, že sa so mnou ťažko spolupracuje. Netuším ako som to mohla znášať, ale pamätám si chvíle, kedy som si myslela, že len preháňam alebo že možno naozaj robím niečo zle, pretože po jeho zlých náladach začal byť odrazu milý a veľmi priateľský. Vždy však keď prišiel, nebol spokojný a všetko bolo zle. Aj keď sme do práce vkladali celú svoju dušu a robili ju napriek okolnostiam s láskou. V práci som sa snažila ľuďom zlepšovať deň. Mala som s nimi osobitý vzťah a stali sa mi priateľmi. Poznala som ich príbehy, ich obľúbenú kávu, či spôsob ako ich rozosmiať. No nestačilo to.

Zatiaľ, čo v práci som rozdávala radosť, tak doma som trpela. Vyhorenie. Neschopnosť tvoriť. Depresia. Úzkosť. Neustála únava. Cítila som, že iba prežívam. Stále som sa sama seba pýtala, ako dlho to vydržím. Celý čas som cítila zlosť, ale ani neviem, či som sa viac hnevala na seba alebo na tú nespravodlivosť, ktorú som nonstop znášala. Vypadávali mi vlasy. Nebola som schopná jesť, schopná cítiť čokoľvek, než práznotu a osamelosť.

Nemala som čas ani na seba, na rodinu, na knihy, na vzťah... Všetko sa rozpadalo. Nebola som si istá, či som schopná o tom písať takto otvorene, ale v dnešnej dobe zrejme každý z nás pozná, aké je to bojovať sám so sebou. To, čím som si prešla vo svojej hlave a mysli bolo príšerné. Stále bojujem s pocitom, že som stratila samú seba a neviem sa znovu nájsť alebo že nie som dosť. Postupne som však konečne čoraz pokojnejšia a snažím sa hľadať a skúmať kúsočky, v ktorých zase nachádzam radosť alebo pocity, ktoré som zvykla cítiť kedysi.

Bola som rojko. Dobrodruh. Slobodný typ človeka, ktorý veril, že za svoj život bude žiť. Nežila som a sklamala som sa do takej miery, akú som si ani nevedela predstaviť, no stále verím, že tá láska k životu sa mi vráti. Že postupne nájdem svoju dušu vo vetách kníh. Vo východoch slnka. Vo vôni kávy a v dobrodružstvách, kvôli ktorým musím vstať ešte za tmy z postele. Úprimne doteraz pre mňa bolo náročné aj ráno vstať a zobudiť sa. 

No ako som si povedala dosť a zmenila prácu, veci sa lepšia. Stále cítim chvíľami v duši smútok, ktorý ma prekvapí a začnem cítiť úzkosť alebo prázdnotu. Stále cítim, že takýto život som nechcela. Ale aspoň už postupne cítim, že na ňom pracujem. Že som schopná sa liečiť a byť na seba znovu viac láskavá, tak ako aj na celý svet.

Nechcem byť odvážna a hneď takto priamo sľubovať, že odteraz tu opäť začnem písať a články sa budú hrnúť jeden za druhým. Ale kedysi pre mňa bolo písanie potrebou a pokiaľ sa mi znovu podarí zamilovať si slová a vdychovať im život, tak budem veľmi rada. Bojovala som s tým, že blogy už vymierajú. Že to ani nemá kto čítať... Ale tak nejak cítim, že na svete sú ľudia, ktorí sa na chvíľku zastavia a môžu v týchto riadkosť nájsť samých seba. Ktorí sa možno potrebujú stotožniť s niečím, s čím sami bojujú. A tak verím, že či už blogy vymreli, či nie, moje slová si nájdu svojich čitateľov, ktorí im dajú svoj význam a zmysel.

Ďakujem vám za pozornosť a za čas, ktorý ste mi venovali. Ďakujem ak ste na tento blog stále nezabudli ♥. A ďakujem, ak vám neprekáža, že možno sa stal kúsok vážnejším.

Najšťastnejšie okamihy môjho leta | Kefalónia, Grécko

Veľmi dlho som sa odhodlávala napísať tento článok, no zakaždým som mala pocit, že teraz nie je ten správny čas. Aj keď som sa tešila a mala som nápady, ktoré by sa dali spísať, nikdy som nemala ten správny pocit, ani náladu. Teraz to však prišlo a pomedzi to ako som sa hodinu prehadzovala v posteli a nedokázala zaspať, som si vytvorila pohodu, sadla si k počítaču a ten správny moment prišiel sám od seba. Tento článok nejdem uhrávať na turistického sprievodcu, ani na extra tipy kam určite zájsť, ale radšej by som sa vypísala zo svojich dojmov a šťastia, ktoré dodnes cítim spätne pri každej jednej spomienke. A ak popritom všetkom nájdete užitočné rady a naladím vás na to, aby ste si Kefalóniu pridali na zoznam miest, kam zatúžite zájsť, budem veľmi rada :).

Je pravdou, že pre mňa je cestovanie určitý druh závislosti a obrovskou záľubou. Dáva mi to pocit slobody, vždy sa na cestách cítim viac sama sebou a najmä som spokojnejšia s vlastným životom. Tento výlet nebol úplne plánovaný, aj keď sme vedeli, že v lete chceme niekam ísť, jednalo sa skôr o spontánne rozhodnutie. Kefalóniu som nikdy netúžila vidieť a úprimne povedané toto leto som o nej počula prvýkrát. Zapáčila sa mi z obrázkov a videí, ktoré som si vypátrala a povedala som si prečo nie? Poďme tam! Paťo mi dal voľnú ruku, takže miesto som mohla vybrať kamkoľvek. Zabookovala som letenky, potrápila sa s výberom Airbnb a koncom júla sa mohlo ísť! Bol to bod, na ktorý som sa tešila celé leto. Je mi až čudné uvedomiť si, že už takmer mesiac prešiel od návratu domov. 

Poznáte to známe múdro ako niekedy nedostanete, čo chcete, ale to čo potrebujete? Nie, Kefalónia nebola moje vysnívané miesto, len náhly popud. Ale áno, potrebovala som ju. My obaja sme ju potrebovali a to, že sme sa tam ocitli považujem skôr za osud. Šťastie. Vďačnosť.

Než sme tam mali ísť, naše obdobie nebolo jednoduché, ale to je už celkom bežné. Máme náročné práce, minulý rok sa nám nepodarilo odísť nadobro, veľa vecí sa naopak podarilo, ale skrátka a dobre sme celkom vyčerpaní. Náročnosť toho obdobia však nepramenila ani tak v spomenutých bodoch, ako v tom že sme sa s tým tak nejak zmierili a začali sa usádzať. Aj v nešťastí sa dá nájsť komfortná zóna a aj keď sme sa my dvaja nikdy nechceli zmieriť s bežným životom na báze "pracuj, až kým nezomrieš a zaraď sa do spoločnosti", tak sa nám to dialo. Človek si zvykne.

Ale kamoši príchod na ostrov nás zobudil akoby z tranzu! To miesto bolo magické. Niečo ako grécky Zelený dom, len bez Anny Shirleyovej. Vždy mám problém cítiť sa sama sebou, keď sme doma a čoraz ťažšie nachádzam krásu v maličkostiach, či silu romantizovať si svoj vlastný život. Tu som sa však cítila v súlade s tým, kým som, a s tým aký kúzelný mi svet kedysi prišiel. Všetko bolo cítiť dobrodružstvom, slnko mi rozpaľovalo líca, celý deň sme boli vo vode a na vzduchu. Hlboko vo vnútri som cítila detskú radosť, akú som už dávno necítila. Život bol znovu zábavný. Ľahký. Úsmevný. Niesol v sebe pokoj a šťastie zároveň.

Bývali sme na malej farme u Gréckej rodiny. Všade okolo nášho domu boli olivovníky, hrozná, ovocné sady a zvieratá. A my sme sa cítili, že niekam patríme. Dostali sme ďalšiu rodinu. Teta Joya, ktorá dom vlastnila bola ako naša rozprávková stará mama, ktorá nás všade vozila. Občas sa s nami zašla okúpať do mora, rozprávala nám o svojom živote a o radostiach a starostiach a dala nám veľa inšpirácie a ľudkosti, ktorú sme si chceli v sebe niesť čo najdlhšie. Na odchode bolo ťažké práve aj lúčenie s ňou, pretože nás vystískala, priznala že jej budeme chýbať a ďakovala nám, že sme jej robili spoločnosť. Pričom sme my cítili vďačnosť k nej. Dala nám toľko lásky do duše, koľko sa jej len zmestilo. Už sa teším, keď jej napíšeme listy a pošleme jej pohľadnicu spolu s fotografiami, ktoré sme v posledný deň urobili. Vždy si na dovolenky nosím aj svoj starý analóg a naň sme sa odfotili spolu s ňou na jej záhrade pod starým olivovníkom. Tie fotky ma nútia usmiať sa vždy keď ich zazriem.

Náš výlet bol naozaj krásny aj vďaka úžasným ľuďom, ktorých sme postretli. No ten ostrov bol všeobecne nádherný! V živote som nevidela tak azúrové more a neužila si toľko slobody. Grécke ostrovy bývajú obľúbené, no toto nie je ten prípad. Takmer každú pláž na ktorej sme boli sme mali takmer celú pre seba. Nikde nebolo príliš veľa turistov, každé zákutie a za každým rohom sa skrývalo niečo na čo ste sa nedokázali vynadívať a ostrov má nekonečne veľa miest, ktoré sa doslova núkajú na to, aby ste ich objavili. Má nádherné mesto, pláže, dedinky a ach... JEDLO! V živote nikdy som nejedla s takou chuťou, ako tam. Grécka kuchyňa prekonala všetko, všetko o čom som kedy snívala. Z ničoho mi nebývalo zle a každá surovina chutila tak 10x lepšie, než sme zvyknutí. Za džúsmi plačem hádajm aj dodnes. A priznám sa, že gelato som tam jedla lepšie, než v Ríme, a to ani nepreháňam.

Keď čítam všetky tieto pocity, tak sa len usmievam a mám z toho dobrý pocit. Tento neprakticko praktický článok ma pohladil na duši, tak ako som v to dúfala a verím, že bude stačiť na to, aby ste chceli rovnakú radosť zažiť aj vy. Kefalónia je miesto, kam by ste mali určite aspoň raz v živote zájsť. Je to kombinácia rajských pláži, láskavých ľudí, nádhernej prírody a dobrého jedla. Je to najmä miesto na ktoré nikdy nezabudnem ♥!

Kočovnícky život a temné tajomstvá z minulosti | Krajina snov

Originálny názov: Dreamscapes

Autorka: Tamara McKinley

Vydavateľstvo: Slovenský spisovateľ

Rok vydania: 2021

Počet strán: 480

Malú Catrionu zaplavujú rodičia láskou a pozornosťou, ale ona občas zatúži vymeniť maringotku za istotu stáleho domova. Dievčatko je obdarené výnimočným hlasom a krásou, a tak nečudo, že upúta pozornosť záhadného Angličana, ktorý divadelníkom pomáha vo chvíľach núdze. Švihák Kane však má svoj plán. Po smrti Catrioninho otca ju spolu s jej matkou odvádza do luxusného hotela v dažďovom pralese, ktorý vlastní dobrodruh Demetri. Ten si dievčinku obľúbi, no po čase ho znovu zlákajú zlatonosné polia. Aspoň tak vysvetľuje jeho zmiznutie čoraz dotieravejší Kane, z ktorého pazúrov Catriona unikne len za cenu tragédie. Napriek všetkým ťažkostiam sa jej postupom času podarí vypracovať na jednu z najuznávanejších sopranistiek v Sydney i v zahraničí. Catriona slávi jeden úspech za druhým, ibaže démoni minulosti sú stále s ňou a hrozí, že jej temné tajomstvo vypláva na povrch...

...

Kde začať? Mojou prvou knihou od autorky boli Dcéry vetra, ktoré sa mi veľmi páčili. Odkedy som zaregistrovala, že vyšla jej ďalšia knižka a ešte k tomu s dejom zasadeným do kočovníckeho prostredia, chcela som si ju prečítať. Rodinné ságy, generačné romány alebo podobné príbehy milujem. Krajina snov je presne ten typ, no napriek tomu musím uznať, že sme mali trošku rozhádzaný vzťah, od momentu ako som ju rozčítala.

Prvým problémom bolo, že som sa do nej nevedela začítať. Odbiehala mi od nej pozornosť, nesedel mi štýl... A celkovo mi niečo pocitovo nesedelo. Snažila som sa však vytrvať (kniha nie je najtenšia) a verila som, že sa to ešte zmení. A zmenilo. Kniha nabrala oveľa lepšie obrátky a začala ma baviť. Úprimne som z nej bola chvíľami napätá a nevedela som sa od nej odtrhnúť. Do konca som sa počas dňa niekoľkokrát pristihla pritom, ako uvažujem nad postavami a nad samotným dejom. No aj napriek tomu, že ma bavila a jej čítanie sa stalo potešením, mala svoje chybičky krásy, ktoré sa priehliadnúť nedali.

Autorka sa nepochybne vyžíva v dráme. To by ani tak nevadilo, keby jej písanie občas nespadalo do obrovských náhod, protirečení si, v extrémnych skokoch v čase a k nelogickosti. Neviem ako to máte vy, ale mne napríklad veľmi vadí, keď čítam príbeh, v ktorom čas plynie akosi rýchlo... Napríklad v tomto prípade sa hneď niekoľkokrát stalo, že som čítala, čítala a v tom prišla veta, "10 rokov ubehlo ako voda." Poviete si fajn, ale odrazu po dvoch stranách zistíte, že ubehli ďalšie dva? A že takto to skákalo často. Kazilo mi to dojem, tak ako mi ho aj kazilo protirečenie si. Autorka vytvorila postavy, ktoré nemali stály charakter. Raz tvrdila jedno a vzápätí robili niečo, čo bolo proti tomu tvrdeniu. Sú to také maličkosti, ale rozhodne mi prekážali, pretože ma prinútili zastať a zamýšľať sa nad tým, čo sa deje. 

Napriek tomu, že zniem poriadne negatívne, kniha sa mi páčila. Vedela som, že sa nebude jednať o žiadny hodnotný, intelektuálny román (i keď bol ešte o kúsok jednoduchší, než som čakala.) Nebolo však jednoduché čítať o tom, aký ťažký život postavy viedli. Pochádzali z chudobných pomerov, zo zlých prostredí a na vlastné oči toho videli priveľa. Deti nemali detstvo. Dospelý pracovali do úmoru a tým, že príbeh na úvode kočuje a presúva sa z miesta na miesto sledujeme veľmi rozmanité skupiny a spoločenské vrsty.

Dostala som však nádherné prostredie, či už kočovnícke alebo Austrálske. Bolo veľmi pekné sledovať prostredie krajiny, ktorá mi je vzdialená a cudzia, a o ktorej viem len toľko, že v nej žijú príliš veľké pavúky. Páčila sa mi jej vidiecka stránka, kde hlavná hrdinka popíjala čaj pri sledovaní západov slnka. Kde mala svoj rozkošný dom, farmu, verandu a slobodu. Na jej pozemkoch žili aj domorodí ľudia, ktorí si zachovávali svoje tradície, čo pre mňa bolo takou zlatou čerešničkou na torte, kedže sa jednalo o indiánske zvyky a pre tie cítim nesmierne fascináciu. 

Vidíte? Už ani nezniem tak zle! Pretože ani nemám dôvod. Je to oddychové čítanie, v ktorom si nájdete to svoje. Kniha má čo ponúknuť a pokiaľ máte radi podobný žáner, tak by som ju rozhodne nezahadzovala a dalal jej šancu. Od autorky sa chystám čítať aj jej ďalšie príbehy a som vopred veľmi zvedavá, pretože medzi Dcérami vetra a Krajinou snov bol obrovský rozdiel. Preto sa teším, keď zistím, či je každá jej kniha celkom iná.

Moje hodnotenie:

Ameliina dobrodružná cesta | Veľryby na stromoch, Ormanské kroniky a rozprávkové kníhkupectvo

Originálny názov: Amelia Unabridged

Autorka: Ashley Schumacher

Vydavateľstvo: YOLi

Rok vydania: 2022

Počet strán: 320

Osemnásťročná Amelia Griffinová je posadnutá slávnymi Ormanskými kronikami, ktoré napísal mladý a pomerne záhadný autor N. E. Endsley. Práve vďaka jeho knihám sa zoznámila so svojou najlepšou priateľkou Jennou, keď sa jej rodina po otcovom odchode rozpadla. Amelia a Jenna dostanú príležitosť zúčastniť sa na knižnom festivale, na ktorom vystúpi aj Endsley, a Amelia žiari šťastím. Bude to dokonalý začiatok ich posledných letných prázdnin pred odchodom na vysokú školu. V zlomku sekundy sa však všetko pokazí. Jenne sa podarí stretnúť so slávnym autorom, Amelii nie. Dievčatá sa pohádajú ako nikdy predtým. Amelia chce spor urovnať, no už sa jej to nepodarí, lebo Jenna tragicky zahynie. Keď Amelii príde tajomné, vzácne vydanie Ormanských kroník, je presvedčená, že jej ho poslala Jenna. Pátranie po odosielateľovi knihy ju privedie do nenápadného, ale podmanivého kníhkupectva v Michigane, kde sa nečakane ocitne zoči-voči tajomnému a príťažlivému N. E. Endsleymu – dôvodu Ameliinej a Jenninej hádky a možnej stope k tomu, čo sa jej Jenna snažila celý čas povedať.

...

Počuli ste už o tejto knihe? Čítali ste na ňu prvé ohlasy? Ameliina dobrodružná cesta je stále pomerne čerstvou novinkou z dielne YOLi. Je to knižka určená pre mladých dospelých a zároveň je to jeden z tých príbehov, ktorý sa venuje ťažším témam, ako sú vyrovnávanie sa so stratou niekoho blízkeho, s očakávaniami druhých a o nachádzaní si svojho miesta vo svete. Ja osobne som si pár ohlasov vopred prečítala, ale cítila som sa zmätene a trochu to vo mne vyvolalo obavy. Anotácia ma zaujala, no pocity ostatných neboli až také nadšené a zároveň som sa začínala báť, ako sa bude tým pádom príbeh páčiť mne. 

Keď mi Amélia dorazila domov, ostala som očarená z toho aká krásna jej obálka je, a ako zaujímavo vyzerá. Rýchlo som sa do nej začítala a zatiaľ sa mi to veľmi páčilo. V podvedomí som však čakala, kedy na mňa príde ten pocit, že "už chápem tým recenziám." Ono to však neprišlo. Ani po chvíli, ani po hodinách, ani nikdy. Neviem, čím to je, že mne naopak kniha sadla, ale úprimne sa mi veľmi páčila od začiatku, až do konca.

Príbeh je písaný poetickým štýlom, ktorý je farbistý, kvetnatý, zasnívaný a plný fantázie. Možno aj preto sa mi riadky dostávali, až rovno do duše, nakoľko mám takéto hĺbavé vnímanie sveta a poetické písanie rada. Celý ten jazyk, tak na mňa pôsobí citlivejšie a aj obyčajné dni hrdinov v sebe potom majú krásnu melancholickú atmosféru. A taká kniha aj je... melancholická. Melanchólia je jej prostredím, jej atmosférou, jej hlavným pocitom. No napriek tomu to na mňa nepôsobilo ťaživo, ani depresívne. Stále som tam cítila veľkú dávku nádeje, odhodlanosti a dúfania.

Hlavná hrdinka Amélia je veľmi zvláštna osoba. Jej konanie možno nie vždy dáva zmysel a logiku, no napriek tomu vnímate, že jej vnútorný svet je veľmi bohatý. Je to taký malý rojko, ktorý strasti dní premáha svojimi vlastnými predstavami inšpirovanými knižnými príbehmi, v ktorých je Amélia ponorená najradšej. Je to knihomoľka, milovníčka čítania a jej osobnosť je celkovo väčšmi umelecky zameraná, než čokoľvek iné. Amélia nie je úplne zvyknutá byť stredobodom pozornosti alebo človekom, ktorý by mal svoj život a svoje rozhodnutia pevne v rukách. Vždy skôr bývala tou osobou, ktorá si nechá poradiť a ktorá sprevádza niekoho ambicióznejšieho, než je ona sama. V príbehu však vidíme ako sa postupne stáva samostatnou, ako sa učí počúvať vlastné túžby a ako si postupne nachádza miesto, ktoré môže nazývať domovom.

Neviem prečo, ale ešte predtým podľa anotácie, som ani poriadne nevedela určiť žáner tejto knihy. Myslím, že som trochu čakala aj fantasy a to, ako sa dievčatá ponoria do Ormanských kroník alebo zistia, že ich svet Ormanu existuje alebo ani sama neviem... Nič také to však nebolo. Príbeh bol veľmi reálny, riešiaci ťažké situácie v živote, a vyrovnávanie sa s pocitmi, keď ste dospievajúci človek, ktorý je aj bez tragédii stratený a má so sebou kopec roboty. Celé to spracovanie som si však zamilovala. Nečakala som, že so mnou bude kniha chodiť do práce, sprevádzať ma v autobuse alebo ma neustále nútiť čítať ďalej. Tak to však bolo a za mňa by si zaslúžila oveľa viac pozornosti, než sa jej zatiaľ dostalo. Bola pre mňa príjemným prekvapením a verím, že napokon nebudem jediná, ktorú Amélia pohladila na duši a ktorá má chuť vám ju odporúčiť. 

Moje hodnotenie:

Tajomstvá zámku Ashmore | Jane Austen by bola hrdá...

Originálny názov: The Secrets of Ashmore Castle

Autorka: Cynthia Harrod-Eagles

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2022

Počet strán: 512

Ten deň v roku 1901 bol na poľovačku ako stvorený. Tragická nehoda počas lovu však pripraví o život grófa Staintona a obyvateľom zámku Ashmore spôsobí krušné chvíle. Zámok získa nového majiteľa, ktorým je grófov najstarší syn Giles. Ten z vyhliadky na dedičstvo nie je veľmi nadšený. Musí obetovať svoj dovtedajší život, prácu archeológa a vymeniť horúci Egypt za nenávidené, pochmúrne Anglicko. A nielen to, veľmi skoro zistí, že okrem titulu zdedil po otcovi aj značné dlhy. Existuje len jediný spôsob, ako rodinu zachrániť pred bankrotom. Musí sa výhodne oženiť.

Kitty Bayfieldová, dcéra zámožného baroneta, je vo veku vhodnom na vydaj. Spoločnosť jej robí dlhoročná priateľka Nina, ktorá ju sprevádza aj pri uvedení do spoločnosti. Mladé ženy sú veľmi odlišné. Zatiaľ čo Kitty je plachá a zakríknutá, Nina je výrečná a vášnivá a veľmi rýchlo si získa Gilesovo srdce. Ten sa bude musieť rozhodnúť - dá prednosť láske alebo manželstvu z povinnosti? Šťastie sa zdá nedosiahnuteľné, no niekedy ho človek nájde na tých najnečakanejších miestach.

...

Zažili ste už niekedy ten pocit, kedy ste si mysleli, že knihu ani nedočítate a napokon ste na konci mali slzy na krajíčku skrz to, že nemá o kúsoch viac strán? Toto je ten prípad. 500 strán nie je málo a na začiatku som mala pocit, že to je priam nekonečno. Stránka za stránkou, kapitola za kapitolou a miesto zážitku som zvádzala vnútorný boj, nie o prežitie, ale o udržanie pozornosti, ktorá mi čoraz viac chýbala. 

Prvá vec, ktorá pre mňa bola veľmi problematickou, hneď na úvode, bolo striedanie uhlov pohľadu. Príbeh je vyrozprávaný, nie očami jednej postavy, ani dvoch a nie ani troch... Pohľady sa menili na každej stránke a cítila som sa z toho veľmi stratene. Akonáhle ma dej jedného hrdinu začal baviť, začal sa druhý a už som bola na treťom. Veľa z tých pasáži mi prišlo zbytočných, pôsobilo to na mňa chaoticky a bolo ťažké zorientovať sa v tom, kto všetko vlastne v príbehu vystupuje a kto je hlavným hrdinom.

Kde však nastal zlom? Ani sama neviem. Zhruba v polovici knihy sa situácia zmenila a zvyšnú časť som prečítala na posedenie. Celý deň som nerobila nič iné, iba čítala, čítala a čítala... Trochu ma to vrátilo do detstva. Ako som sa ráno zobudila, tak som vzala knihu do rúk a akoby po chvíli som už išla zaspávať s myšlienkou na príbeh. A bolo to skvelé! Všetky mínusy sa odrazu premenili na plusy. Striedanie pohľadov ma prestalo vyrušovať, ale naopak veľmi som si to užívala. Každý pohľad bol odrazu zaujímavý a nie nepodstatný. A v prvom rade do príbehu som sa neuveriteľne vcítila. Mala som pocit, že niekde v rohu tíško sedím a počúvam ich rozhovory, pozorujem ich mimiky tváre, a že sa ma ich osudy dotýkajú aj v skutočnosti. Nedokázala som sa odtrhnúť a hlavne som ani nechcela. 

Každá postava dostala veľkú časť priestoru a postupne sa v deji osobnostne rozvíjali. A časom mi veru prirástli k srdcu!

Giles, ktorý sa na začiatku musí vrátiť do svojho panstva a zastúpiť otcovo miesto grófa sa postupne snaží vyrovnať s tým, že jeho slobodomyseľný život sa končí. Nikdy nežil bohémsky, ale jeho povaha bola tichá a mal rád svoj vnútroný svet plný histórie a lásky k archeológii. To sa však mení, keď sa musí vrátiť do reality a vyriešiť problémy panstva, ktoré ako sa čoskoro ukáže - topí v dlhoch. Giles sa snaží dospieť a byť zodpovedným. Jediným riešením v jeho prípade môže byť svadba, a tak sa čoskoro ponára do sveta žien, s ktorými dovtedy nemal veľmi veľa skúseností.

A tie chýbajú aj Kitty. Kitty je nesmelá a zarieknutá osôbka, ktorá má byť uvedená do spoločnosti a pri troške šťastia nájsť vhodného manžela. Od detstva ju na to pripravovali a aj keď by Kitty robila čokoľvek na svete radšej, než bola vystavená konverzáciám a veľkému davu - robí čo môže.

Obaja očakávajú, že ich manželstvo bude iba z povinnosti, ale život vie priniesť tie najzvláštnejšie prekvapenia. Nuž a sledovať vývoj ich manželstva bol pre mňa veľmi potešujúci zážitok. V dnešnej dobe si nikto z nás nedokáže predstaviť, že by mal život stráviť s neznámym cudzincom, ktorého spoznáva až v manželstve - pre hrdinov to však bolo niečo s čím rátali. A autorka ich postupné spoznávanie vykreslila famózne.

Teraz môžem povedať, že celkovo dej a jeho komplexnosť vytvorila neskutočne realisticky a podrobne, za čo jej patrí môj obdiv. Veľmi by som si želala aby kniha mala viacej strán, alebo druhý diel (ktorý by som mala ideálne hneď po ruke). Potrebujem vedieť, čo sa dialo ďalej... A potrebujem vedieť, či sa nejaké pokračovanie chystá! Už teraz sa naň veľmi teším a teším sa, že nakoniec sa medzi mnou a knižkou vytvoril takýto pozitívny vzťah. Je pre mňa prekvapením, skvelým zážitkom a odporúčaním pre vás zároveň. Ak máte radi Jane Austen alebo klasické romány všeobecne, tento by ste si určite nemali nechať ujsť :)!

Za knižku veľmi pekne ďakujem kníhkupectvu Bux.sk

Kúpiť si ju môžete na tejto adrese.

Moje hodnotenie:

Bez dychu | Nástupca Všetkých skvelých miest

Originálny názov: Breathless

Autorka: Jennifer Niven

Vydavateľstvo:YOLi

Rok vydania: 2022

Počet strán: 376

Claudine Henryová mala pred nástupom na vysokú školu smelé plány. Posledné leto chcela stráviť s najlepšou priateľkou, vydať sa na dobrodružný výlet a možno si konečne vyraziť so svojou platonickou láskou Wyattom Jonesom. Namiesto toho rieši spúšť, ktorú napáchal jej otec, keď sa rozhodol odísť od rodiny. Jej svet sa tak razom zmení na jedno veľké klamstvo. Claudine sa musí zo dňa na deň odsťahovať s matkou na vzdialený, komármi zamorený ostrov, kde nie je ani signál, nieto ešte šanca na románik. Lenže potom stretne Jeremiaha, pekného a záhadného voľnomyšlienkara. Jeremiah je miestny sprievodca s vášňou pre fotografovanie, ale aj s minulosťou, o ktorej nerád hovorí. Medzi dvoma ranenými dušami ihneď preskočí iskra. Obaja však vedia, že nech sa stane čokoľvek, skončí sa to posledným dňom prázdnin.

...

Ešte aj teraz, keď píšem túto recenziu, cítim sa viac ako rozpačito. Po jednej stránke by som sa mala cítiť nadšene, ale po tej druhej sa aj trošku hanbím a previnilosť má u mňa tiež svoje miesto. Prečo? Pretože som človek, ktorý už poriadne dlhý čas pohŕdal tínedžerskými knihami a mala som pocit, že z tohto žánru som už zrejme vyrástla. Napriek tomu som chcela dať Bez dychu šancu, pretože Všetky skvelé miesta boli mojim obľúbeným príbehom, ktorý vo mne aj po rokoch dokázal vyvolať množstvo pocitov. Pre Jennifer Niven mám miesto vo svojom srdci a tak mi to teda nedalo. Od začiatku som príbeh súdila a dívala sa naň krivým pohľadom, potom som však dostala príučku a musím priznať, že sa mi páčil viac, než by som čakala. Oveľa viac.

Začnime však od začiatku.

Počas úvodu som nemala pocit, že by som v ruke držala niečo výnimočné. Hlavná hrdinka Claudine bola typická tínedžerka žijúca vo svojom komplikovanom svete priateľstiev, prvých lások, nepochopenosti a nových vzrušujúcich zážitkov. Sťažnosti pre ňu neboli ničím novým a pre mňa bolo trochu náročné pochopiť jej vnímanie, nakoľko mi prekážal jej vzťah k alkoholu (v nepomere k jej veku), posadnutosť sexom a striedaním objektov záujmu. Nečakala som, že časom sa jej postava vyvinie, či zmení, ale stalo sa. Kniha prešla celkovou zmenou, odkedy sa jej dej posunul na ostrov, kde sa odohráva väčšina príbehu a môžem povedať, že sa posunul k lepšiemu.

A tu sa už dostávame k bodu prečo som sa od prvotných pocitových troch hviezdičiek dostala rovno k piatim. Pretože aj teraz po pár dňoch cítim neustálu potrebu zabaliť si pár svojich vecí, kúpiť si letenku a presťahovať sa na ostrov, ktorý neukrýva len veľké množstvo hmyzu a aligátorov, ale aj pokoj a nevypovedané osudy. Vďaka prostrediu kam zasadila autorka dej, táto kniha voní letom, ktoré by si želal každý z nás. Zaváňa spomienkami a nostalgiou, ktorá vás naplní vždy keď si spomeniete na svoje predchádzajúce letá a všetky najšťastnejšie spomienky spojené s východmi slnka, malými-veľkými dobrodružstvami a so zvukmi smiechu, ktorý neutíchal. 

A tak sa mi stala kniha veľmi blízkou. Ťažko sa mi od nej odchádzalo a ešte ťažšie sa mi priznávalo, že jedného dňa to skončí. Priateľ ma našiel ako sa na knihu usmievam. Následne som na konci takmer aj slzy vyronila. Zo všetkých týchto pocitov a emócií mám však obrovskú radosť, pretože už dávno sa mi nestalo, aby som sa cítila byť až takou hlbokou súčasťou príbehu. Aj navonok som cítila to, čo cítili hrdinovia. Smiala som sa spolu s nimi. Obávala som sa a dúfala v ich prítomnosti. A bol to krásny pocit, pretože knihy by vás mali prinútiť zacítiť pocit, ktorý vo vás prežije aj ďalej.

Veľmi sa mi páčilo ako sa Claudine postupne menila na svoje pravé ja. Ako sa nachádzala v tichosti a v pokoji ostrova, ktorý pre ňu mal byť nočnou morou a nakoniec sa jej stal takmer druhým domovom. Páčilo sa mi jej prežívanie prvej lásky, tej skutočnej, nie platonickej, pretože zrazu si uvedomila, že svet sa netočí len okolo nej. Odrazu začala spoznávať, že svet má milión odtieňov a skladá sa z milión útržkov momentov. Nuž a čo sa Jeremiaha týka... Aj keď som priňom už vôbec nečakala, že si ho obľúbim a považovala som ho skôr za typického toxického hrdinu, dostal sa mi pod kožu. Ich láska mala limitovaný čas, ale priala by som im hoc i len deň navyše. Veľmi by som im ho priala. 

Koniec bol pre mňa "srdcelámajúci", pretože nielen že sa niečo veľké uzavrelo, ale aj príbeh vo mne zanechal prázdne miesto, ktoré sa mi stále nepodarilo celkom zaplniť. Chýba mi. Chýbajú mi dni strávené kúpaním sa v oceáne a hľadaním pokladov vyplavených z mora, či sledovaním korytnačiek. Viem, že o tom hovorím akoby som ich sama aj zažila, ale presne tak sa aj cítim. Že som tam bola s nimi.

A za to autorke ďakujem. Viem, že sa snažila priblížiť ku Všetkým skvelým miestam, ktoré sú zrejme jej najpopulárnejších dielom, ale dovolím si tvrdiť, že tentoraz sa jej to aj naozaj podarilo. Nenapodobnila ich. Ale priblížila sa k nim. A tým vytvorila niečo výnimočné, iné a rovnako krásne.

Tento príbeh má obrovský potenciál. Ani zďaleka nie je iba o Claudine a jej letnej láske. Dej je obsiahlejší a týka sa aj histórie ostrova. Minulých osudov jeho obyvateľov. Je o písaní príbehov a o hľadaní námetov. A samozrejme aj o problematike písania a o hľadaní inšpirácie. Celé mi to však pripomenulo ako aj ja dúfam, že raz napíšem svoj vlastný, na ktorom zanechám kúsky seba samej.

Takže ak ešte stále váhate, či sa do príbehu pustiť, moja rada je že určite áno. Pokiaľ sa pripravíte na to, že začiatok vás môže oklamať a odradiť a že kniha sa vám nebude javiť taká jedinečná, vytrvajte ďalej, majte myseľ otvorenú a odrazu zistíte, že tá trpezlivosť za to stála. Táto kniha vás dokáže prinútiť milovať svoj svet a všetky maličkosti v ňom. Pripomenie vám vašu mladosť alebo sa s ňou stotožníte, pretože ešte len prežívate roky, ktoré raz nazvete svojimi mladými. Nech je ako chce, verím že Bez dychu si zamilujú tí ľudia, ktorí si ju zamilovať majú. V mojom prípade sa to podarilo a áno, teraz už môžem priznať, že som za to vďačná. Z príbehov a žánrov zrejme nevyrastáme. Vyrásť môžeme len z toho, že pre knihy neexistujú škatuľky a nálepky, ktorými ich sami v mysli označíme.

Moje hodnotenie: