piatok 4. júna 2021

Knihy, ktoré si získali moje srdce | Máj 2021


Možno by bolo lepšie článok nazvať, "Ešte stále som nažive!" 
Alebo lepšie povedané blog stále existuje.
V poslednom čase som veru nemala veľa času sadnúť si a prihovoriť sa vám, hoc len pár riadkami, ale myslela som na vás. O veľa veciach som chcela písať a tak mi aspoň mysľou bežali vety, ktoré by som napísala.

Aj napriek nedostatku času sa mi však podarilo prečítať viac kníh, než by som čakala. Väčšmi ma však teší, aké krásne príbehy to boli! Zvažovala som, či si pre vás nachystám celkové zhrnutie toho, čo sa ku mne dostalo, ale napokon vám poviem iba o tých pár... tých, ktoré ma určitým spôsobom inšpirovali, spríjemnili mi dni a pohladili na duši.

Kníhkupectvo na Bylinkovom námestí
Že ste už o tejto knihe počuli? Nevadí. Rada vám o nej poviem ešte čosi viac. Pretože aj keď som od nej nič nečakala a dúfala som, že jej knižné prostredie sa mi bude aspoň trochu páčiť, dala mi viac než by som čakala. Viem, že nie každému sa páčila. A vlastne to aj plne chápem. Trošku som si vyhľadala hodnotenia a stretla som sa s mnohými názormi, ako, napr. "knižná ezoterika, nereálne, príliš poetické..." Ale myslím si, že veľmi veľa závisí aj od samotnej povahy čitateľa. Pokiaľ máte bohatý vnútorný svet a radi sa zahĺbite do vlastných myšlienok alebo myšlienok iných, nebude vám zvláštne, že hridnovia príbehu sa rozprávajú do hĺbky a že ich reč v sebe nosí dávku poetiky. Mne osobne sa to veľmi páčilo a keď som knihu dočítala, okamžite som dostala pocit, že toto som potrebovala. Spríjemnila mi dni a chvíle počas ktorých som si čítala príbehy zákazníkov z kníhkupectva sa mi stali veľmi milými. Tak trošku som sa do ich osudov a do príbehu majiteľky obchodíku vcítila, pretože mne samej by sa páčilo taký raz mať. Nadväzovať priateľské konverzácie s cudzincami, oprašovať poličky, tešiť sa na nové knižky... Ach. Pokiaľ milujete literatúru, tak touto knihou skutočne nič nepokazíte.

Hana
Ani ňou vás zrejme nezaskočím. Povedzme si úprimne, kto ešte nepočul o Hane? Ale ak patríte k ľuďom, ktorým vadil ošiaľ okolo nej alebo ju z nejakého iného hlúpeho dôvodu odkladali a nechceli čítať, tak vás tu vítam. Ste na správnom mieste. Dlho som si ju tvrdohlavo nechcela prečítať, ale okamžite som pochopila aká chyba to bola. Už od prvej stránky som bola ponorená do deja a od príbehu ani neodchádzala. Akonáhle som mala čas, tak som sa zabalila do periny, usadila na gauč a dychtivo čítala. Príbeh Hany je skvelý, smutný, citlivý a nádherný. Už teraz viem, že si od autorky prečítam aj jej ďalšie knihy, pretože jej písanie bolo fantastické. Takže naozaj, ak aj vy ešte stále váhate alebo to odkladáte, tak nebojte sa. Je to skvelá kniha.

Ako som sa stala pani Lewisovou
Ha! Konečne niečo o čom ste možno ešte nepočuli. Táto kniha je trošku z iného súdku, ale takisto to pre mňa bola láska na prvý riadok. Od začiatku som do nej bola začítaná a až beznádejne som sa v nej stratila. Každú chvíľu by ste ma s ňou našli v ruke a veľmi som celý príbeh prežívala a zaujímala sa o to, ako sa bude vyvíjať. O to viac, keď sa jednalo o skutočný príbeh poetky Joy a autora mojej milovanej Narnie - C.S.Lewisa. Ich láska bola neobyčajná, rozvážna, pevná a neoblomná. Joy a Lewis boli skutočné spriaznené duše, ktoré sa našli vďaka viere a ako to už býva... knihám. Celý príbeh je spracovaný pútavo, chvíľami prevládajú spomienky a iné úseky zase tvorí listová korešpondencia. A mňa na tejto knihe bavilo skrátka všetko. Absolútne všetko :).
V poslednom čase ju veľmi rada odporúčam ďalej, pretože sa hodí takmer každému. Je to romantický príbeh, historický, hĺbavý, oddychový, intelektuálny... Skrátka vám poskytne všetko, čo potrebujete a zároveň v ňom nič nie je prehnané. V každom smere je však nádherný.

nedeľa 2. mája 2021

Knihy za apríl | 2021


Ahojte :)! Myslím že pomaly, ale isto sme sa dostali k jari, ktorú sme zrejme už vštci celú zimu očakávali. Tak ako som aj dúfala, s príchodom slnka a kvitnúcich stromov sa aj ja začínam prebúdzať a mať oveľa väčšiu chuť, nuž... hádam do čohokoľvek. Avšak najmä pri knihách musím uznať, že cítim oveľa väčšiu potrebu čítať viac a následne aj písať. Preto dúfam, že sa tu na blogu budeme stretávať aj naďalej a spoločne si dokážeme, že blogy ešte majú čo ponúknuť. Zvládneme?

Ale aby som neodbočovala. V rýchlosti by som vám v tomto článku chcela zhrnúť knižky, ktoré som čítala za apríl dúfajúc, že si aj spomedzi nich nájdete tip, ktorý by ste si prečítali radi aj vy. Bola by som šťastná, keby sa tak stane, pretože mala som šťastie na neobyčajne krásne a pútavé romány, pri ktorých je priam nutné posunúť ich ďalej a odporúčiť ich kamošom. Takže poďme na to! Čo sa mi podarilo prečítať?

Prvou knihou, ktorá sa mi dostala do rúk bol titul Deti žltej hviezdy. Žiaľ, knižka mi na fotografii chýba, ale spomenúť vám ju spomeniem aj tak.
Jedná sa o vojnový príbeh z pohľadu dvoch bratov, ktorí sú ešte stále deťmi. Spoločne si pomáhajú a utekajú pred hrôzami vojny, ktorá sa ich veľmi dotýka nakoľko sú Židia a deportácia by pre nich bola stratou všetkej nádeje. Väčšmi však, než vojnový príbeh, je to dielo o láskavosti, dobrote a nezištnosti. Chlapci mali veľa náhodného šťastia, ktoré im pomohlo prežiť a vždy natrafili na dobrých ľudí u ktorých našli pomoc a úkryt. Je ťažké polemizovať nakoľko bolo niečo také v tých časoch možné a či predsa len nejde skôr o "rozprávku", ktorá má šťastný koniec. Nech je však ako chce, i tak sa jedná o veľmi pekný príbeh, ktorý by vás mohol zaujať.

Ďalšou knihou, ktorú som prečítala bol titul s názvom Stratený receptár a láska, ktorá neumrela. A práve pri tejto knižke by som si vás najradšej posadila pred seba, uvarila vám šálku čaju a porozprávala vám prečo by ste si ju mali prečítať aj vy. Nikdy som nepatrila do knižného klubu, ani len som žiadny nezakladala, ale viete čo? Keby žijem ako hrdinka nejakého príbehu, tak sa do takéhoto klubu istotne pridám. A Stratený receptár by musel byť jeho súčasťou. Viem si predstaviť toľko krásnych rozhovorov o jeho obsahu! A toľko radosti, keby sa aj mojim priateľom príbeh páčil, tak ako mne. 
Je ťažké vysvetliť vám o čom vlastne je, pretože vo svojej podstate je veľmi jednoduchý a celý čas iba príjemne plynie. Tvorí ho však veľa lásky, mnoho spomienok, kopa varenia a ešte väčšia láska k vareniu ako takému. Toto čítanie vám však odporúčam všetkými desiatimi a budem veľmi rada, keď mi dolu do komentárov napíšete, či ste knihu čítali alebo to aspoň máte v pláne :).


Neviem, či tu mám veľa fanúšikov historických románov, no mne sa v apríli jeden do ruky popravde dostal. Bolo to Večné puto od Laury Frantz a prekvapivo vám k nemu nemôžem povedať nič zlé, ani odradzujúce. Knihy od autorky vôbec nie sú červenou knižnicou, ale majú hlavu i pätu. Sú pútavé, láskavé a skvele si pri nich oddýchnete, pokiaľ to v momentálnej situácii potrebujete. Všimla som si, že už po druhýkrát sa mi pri jej knižke stalo, že som mala spočiatku problém začítať sa, ale zároveň sa mi aj po druhýkrát stalo, že potom som mala opačný problém, a to knižku odložiť.
O to viac mi autorka zahrala na citovú strunku, keď sa Večné puto odohrávalo na prekrásnom škótskom ostrove a hrdinovia knihy mali presne tie hodnoty a charakterové črty, pre ktoré sa vždy rada ponorím do príbehov o klanoch a Vysočine. V prípade, že vás kniha zaujala, tak po nej určite hoďte očkom. Mimo Večného puta, som od Laury čítala ešte najnovšiu Neobyčajnú ženu. Aj pri nej môžem povedať len samé pozitívne veci, pretože evidente ma jej písanie skrátka baví.

Najlepšie na záver? Zrejme to tak vyšlo samé, no novinka z Lindeni.sk Vyrástla som v gete, by vám nemala v žiadnom prípade ujsť. A to myslím vážne!
Isto si aj vy pamätáte aká famózna bola kniha Vzdelaná a koľko ošiaľu po jej vydaní vzniklo. Táto kniha by si zaslúžila rovnakú pozornosť a najmä je jej obsahom veľmi podobná Vzdelanej. I keď s celkom iným prostedím, postavami a problematikou.
Autorka Eliska sa narodila 13 ročnej Rómke, ktorá sa živila prostitúciou a neocastivovi, ktorý jej mamu dostal ako darček pre potešenie. Počas jej dospievania spoznávala extrémne odlišné svety, a to na jednej stránke rómske geto plné špiny a biedy a na druhej strane Nemecko, ktoré bolo hojnejšie, no chladné a upäté. Jej životný príbeh, ktorý je do bodky pravdivý je priam neuveriteľný, pretože prežiť to, čo autorka spísala do tejto knihy chce poriadnu dávku odvahy a odhodlania. Ak by ste si však mali niečo prečítať, tak prosím... nech je to tento príbeh. Nečíta sa jednoducho, ale z rúk ho veru nedostanete.

Nuž a aj keď som povedala, že Vyrástla som v gete bude záver, nie je to celkom tak. Koncom apríla som začala čítať aj dlho očakávaný Outlander 5, ktorý som dostala ako darček (a nemôžem byť šťastnejšia). Vždy sa mi s jeho čítaním spájajú veľmi pekné a nostalgické spomienky a verím, že inak tomu nebude ani teraz. Do jeho konca mi chýba ešte pár strán, no prišlo mi nefér o ňom neprehodiť, ani slovko, keď viac ako polovicu som zvládla ešte minulý mesiac. Prezdrádzať vám o deji zrejme veľa nejdem, nakoľko je to už piaty diel a len veľmi nerada by som niekomu pokazila zážitok, no samozrejme aj pri Cudzinke máte moju plnú podporu a vrelé odporúčanie. Je to taká srdcovka, na ktorú nezabúdam a ku ktorej sa vždy rada vrátim. A tak ma zaujíma, ako ju vnímate vy? Poznáte jej fantastický príbeh :)?

nedeľa 25. apríla 2021

Vyrástla som v gete | Čerstvá novinka z Lindeni

Originálny názov: The Girl from Nowhere
Autorka: Eliska Tanzer
Vydavateľstvo: Lindeni
Rok vydania: 2021
Počet strán: 320

Eliška sa narodila trinásťročnej Rómke a o desať rokov staršiemu nemeckému neonacistovi. Jej mama pochádzala z rodiny prostitútok z východoslovenského rómskeho geta a otec si zarábal ako boxer na ilegálnych zápasoch.

...

Ak ste si prečítali tých pár riadkov anotácie, musí vám byť jasné, že o jednoduchý príbeh sa veru jednať nebude. Čítali ste Vzdelanú? Pretože jej rovnako ťažký a netypický život je v absolútnej zhode s tým, čo prežila Eliška. I keď s inými okolnosťami a v inom prostredí. Možno tým, že jej prostredím je tomu nášmu o čosi bližšie, je čítanie o to viac zarážajúce a ťažko chápajúce, pretože... Skutočne môže jedna bytosť zniesť toľko bolesti? A naozaj sme až natoľko silní, že dokážeme prežiť čokoľvek?

Nech je ako chce, Eliška, ktorá je aj samotnou autorkou tejto knihy v sebe takú silu našla. Ako ste sa mohli dozvedieť, narodila sa trinásťročnej Rómke, ktorá si na život zarábala prostitúciou od svojich jedenástich a nemeckému neonacistovi, ktorý ju dostal ako darček. Prekvapivo sa k svojmu potomkovi otec priznal a tak Eliška spoznávala dva svety, veľmi vzdialené a odlišné od seba.
Nielen jej mama, ale aj celá rodina sa živila prvým remeslom. Od Elišky sa očakávalo, že akonáhle vyrastie, na živobytie si začne zarábať rovnako. To sa však nestalo.

Jej mama ju poslala do Anglicka, prepašovanú v krabici od práčky, no ani tam ju nečakali veselé chvíle. Miesto vysnívaného života si musela zarábať na život tancovaním chlípnym mužom ako cigánska tanečníčka, upratovať domy a neskôr šiť kostými. Popritom sa však jej túžba po vzdelaní nezmenšovala a tak popri tvrdej práci svedomito študovala a nachádzala lásku k románom, literarúte a neskôr aj k písaniu. Svojou odhodlanosťou sa dostala na dobrú školu a jej písanie vynikalo v každom jednom smere. Je zrejmé, že ľudia, ktorí musia o lepšie podmienky bojovať sa zrejme snažia dvojnásobne a vo svojich cieľoch sú dravší. Aj napriek tomu ma však zarážalo, že Eliška prežila všetko... skutočne všetko.

Zasiahlo ma, keď sa smiala nad spevákmi, ktorí vyrastali v gete a točili na svoje piesne videoklipy z prostredí v ktorom vyrastali. Vraj ani vo sne nevidela také čisté ulice a priaznivé podmienky, ako vo videách tých spevákov. Nič na svete nemalo toľko špiny a kriminality ako Drovena - geto, z ktorého pochádzala ona sama.

Nech jej život bol však akokoľvek ťažký, čítanie tejto knihy je zážitkom. Je to ten typ príbehu, ktorý sa vám číta ťažko, ale zároveň ho nedokážete odložiť, pretože vás fascinuje, zaujíma a najmä je napísaný fantastickým štýlom, ktorý si udrží vašu pozornosť. Neviem si predstaviť, aké bolestné a odvážne muselo byť pátrať vo svojich spmienkach, aby autorka zvečnila všetky jej spomienky, no zvládla to. A vďaka jej sebazapreniu vzniklo dielo, ktoré by ste si mali rozhodne prečítať.

Netvrdím, že vám z toho bude najlepšie... Neraz som knihu musela na chvíľu odložiť alebo som doma potrebovala prediskutovať to, o čom som čítala, aby som sa dostala z toho šoku, že je toto naozaj možné. No aj tak som musela čítať stále ďalej a ďalej. Viem, že je iba začiatok roku a do rúk sa mi dostane ešte mnoho titulov, no už teraz môžem povedať, že Vyrástla som v gete patrí k jednej z najlepších kníh za rok 2021. Tlačiť na vás nebudem, ale ak by ste mali dať nejakej knihe šancu, tak je to táto.

Eliškin odkaz je silný a jasný. Tým, že ju vychovávala veľmi mladá mama a rómska komunita a zároveň neonacistický otec, ktorý ju brával do Nemecka a prežila život v Anglicku - mala možnosť vidieť svet. A najmä pozorovať ľudí. Kniha nie je len zápisom jej spomienok, ale má v sebe aj myšlienku o našich predsudkoch a predpojatosti voči sebe navzájom. Rieši rómsku problematiku, čo sa určite mnohým páčiť nebude, pretože vzájomná neznášanlivosť prevažovala v jej časoch a koniec koncov prevažuje stále. Ale čo tak sa na problém pozrieť od jeho počiatku? Túto tému zvládla bravúrne, pretože nepodsúvala svoj pohľad na vec zaslepene, tým že pochádzala z rovnakého prostredia, ale nezaujato hovorila o faktoch a o veciac, tak ako sú. Vnímam to ako ďalšie plus celej knihy, pretože ako spraviť svet lepším, kým nebudeme lepšími my sami? Eliška v sebe musela nájsť veľa sily, aby ľudom odpustila a uzdravila svoju dušu, ale myslím, že z nej napokon vyrástla žena, ktorá zvládla aj nemožné a ktorá na seba môže byť hrdá. Táto kniha je jej dielom. A tým po sbee zanechala niečo cennejšie, než si je možno sama vedomá.

Takže dáte knihe šancu? Alebo o nej ešte stále pochybujete?
Pretože moje odporúčanie máte.

Nuž a na záver by som chcela veľmi pekne poďakovať Albatrosmedia, vďaka ktorým som si mohla príbeh prečítať v predstihu. Plánovaný dátum vydania je 30.4. takže neváhajte a spravne si na knižku čas.

Moje hodnotenie:

piatok 23. apríla 2021

Pocit slobody


Tento článok je skôr denníkom, ktorý si neukryjem doma pod posteľ, ale miesto toho sa oň podelím spolu s vami. Týka sa mojich posledných dní, pocitov a je to zápisok o šťastí, ktoré prišlo nečakane a náhle. No dalo mi pocit slobody.

Posledné týždne neviem spávať. Unavená sa prevaľujem v posteli z jednej strany na druhú, zatiaľ čo počúvam Patrikov dych (v tom lepšom prípade) a v horšom jeho chrápanie. Sledujem hodinky. Premýšľam nad povinnosťami a uvažujem, čo by som mohla urobiť miesto toho bezcielneho trápenia sa, ktoré nevedie ku spánku. Ako to už býva, napokon zaspím, no čas je už neskorý a ráno skoro vstávam. Presne 5:30 pripravujem prvú šálku kávy, chystám malú desiatu a bojujem s únavou predtým než vyjdeme z tepla domova. Deň za dňom. Týždeň za týždňom.

Veľa pracujeme. Skutočne veľa. 
Už pár mesiacov sa každý deň nachádzam v sklade kníh, kde neúnavne pripravujeme zásielky. Aj tento krok bol pre mňa veľkou zmenou, pretože ešte pred tým som dlhý čas pracovala v kníhkupectve, v ktorom som sa už stala súčasťou a prirástlo mi k srdcu. Skôr, než som ukončila strednú školu, som neúnavne po vyučovaní bežala do predajne a až do večera bola na nohách a radila s výberom tých správnych kníh... Mala som to však rada. Korona ma pripravila o miesto, ktoré mi bolo druhým domovom a tak som sa ocitla v sklade, ktorý funguje aj napriek situácií. Musím priznať, že aj tam však pomaly, ale postupne nachádzam to známe útočisko. S Patrikom dokonca aj pracujeme spolu a tak vie byť zábavné ťahať ho ráno z perín a ešte počas svitania kráčať ulicami do práce, kým sa handrkujeme alebo klebetíme o novinkách, či ponosujeme sa na to, akoby sme spali a nič nerobili.
Je to však únavné. Uvedomujem si to každú noc v momentoch, kedy neviem spávať.

Ani dnešný deň nebol iný. Vybavovala som objednávky, hľadala knihy z fakúr a merala som rôzne tituly, kvôli zisťovaniu kapacity skladu. Patrik bol len o pár regálov ďalej a obaja sme si robili svoju robotu...

Nuž viete, nikdy som nemala rada rutinu. Sľúbila som si, že nikdy nebudem žiť, tak ako sa v spoločnosti patrí a že sa nikdy neuspokojím s bežným šťastím smrteľníka, ktoré spočíva v usadení sa, zaradení, v dobrej práci a samozrejme v hmotnom zabezpečení. Nikdy som nebola priebojná v známkach, v školských povinnostiach, ani v pracovných príležitostiach. Ale v skutočnosti? V tom, čo pre mňa malo význam som bola dravá a stála si za svojim. Študovala som školu, ktorá ma nezaujímala a tak som sa venovala samovzdelávaniu a štúdiu vecí, ktoré ma fascinovali. Po celom dni v škole a v práci som do noci čítala knihy, z ktorých som chcela zhltnúť všetku múdrosť sveta, aj napriek únave. Držala som sa svojich názorov, presvedčení, bojovala som za to, že každý má právo žiť inak - pokiaľ cíti, že je to správny spôsob života.

A práve to ma doviedlo k dnešnému skratu, v ktorom som čelila tomu, že to ako žijem prestáva byť únosným. Vymklo sa mi to z rúk. Môj život sa začal skladať len z práce a z rátania financií do rozpočtu, aby sme z mesiaca na mesiac prežili. Uvedomila som si, že už stačilo racionality a dospelosti, ktorá nikam nevedie.

Odmerala som možno desiatky, ak nie aj stovky kníh v toto ráno, ktoré mi opäť dalo nádej. No akonáhle sa mi do rúk dostala kniha, ktorá patrila k tomu vysokému počtu, schytila som mobil a urobila nepremyslenú a bláznivú vec. Do piatich minút mi na mail dorazili letenky. Nepremýšľala som nad ich kúpov, ani nad tým kam by to malo byť. Jednoducho som sa rozhodla navštíviť jeden z "domovov" a tak mi na myseľ prišiel Edinburgh. A stále nemôžem uveriť tomu, že som to skutočne urobila.


Vzoprela som sa strachom a obavám z toho, čo bude a jednoducho som si dovolila cestu, po ktorej moje srdce túži už celé mesiace, odkedy sa celá táto situácia s pandémiou začala, väčšmi než by som si bola ochotná priznať.

Náš život je krásny, ale nezvyčajný. S Patrikom sme sa počas pandémie stihli do seba zaľúbiť, začať žiť v spoločnej domácnosti, spolu sme začali pracovať a podnikať drobné bláznovstvá, ale nikdy sme spolu neboli v reštaurácii. Nikdy sme spolu neboli v kaviarni. Je pre mňa zábavné, že sme spolu už prešli mnohé, zatiaľ čo sme nezažili nič "normálne" a bežné pre ľudí v našom veku. Táto cesta bude naše prvé dobrodružstvo, ktoré dúfam bude len jedným z prvých a mnohých...

Edinburgh si pamätám ako druhý domov. Aj zo spánku by som vás dokázala previesť jeho ulicami, ukázať vám jeho neznáme podniky, známe pamiatky a počúvať s vami šum mora na Portobello Beach. Pri myšlienke, že už o necelé dva mesiace ukážem Paťovi každé jedno zákutie, ktoré mi od poslednej návštevy prežíva v mysli, sa až chvejem od radosti.

Je to bláznivé? Nepochybne.

Situácia je nejasná. Kedykoľvek sa let môže zrušiť. Môžu nastať problémy s vycestovaním, testami, s brexitom, keďže už Škótsko nepatrí do EU, ale viete čo?
Toto spontánne rozhodnutie mi konečne dalo pocit slobody. Po veľmi dlhom čase som sa opäť cítila sebou a za ten pocit mi stáli aj hoc premrhané peniaze. Pretože som sa našla. A môj život zrazu nebol len skladačkou práce a problémov. Život bol odrazu opäť len životom. A to pre mňa predstavuje všetko, čo mi je milé. Tá príchuť dobrodružstva, to očakávanie zážitkov... Môže sa pokažiť toľko vecí, ale stále som to ja! Ja plná chuti byť, ja plná tvrdohlavosti a plná chuti po objavovaní a dobrodružstve. 
Celé mesiace žijeme životmi, ktoré akoby zastali. Svet sa pred našimi očami zatváral a moje srdce doslova krvácalo z toho, že žijem polovičným životom, ktorý mi nedáva zmysel.
Nedokážem stáť na mieste. A nedokážem existovať bez možnosti skúmania všetkých možností, ktoré v sebe svet má. A opäť získať pocit, že moja duša prežila aj v prostredí, ktoré ju malo zničiť a vytrieskať z nej bojovnosť? Taký pocit sa nedá ani opísať.

A tak mi držte palce kamoši. Pretože aj vy isto iste sami dobre viete, aký hrboľatý je môj plán a aké nestále časy sú. S kúskom šťastia však už o pár týždňov odídem a začnem znovu žiť život, pre ktorý som sa rozhodla žiť. 
Možno aj vám prídu moje rozhodnutia hlúpe. Hádam by som mala počkať, väčšmi si premyslieť, čo robím... A možno aj nie. Možno aj vy v sebe máte ten malý plamienok, ktorý tiež túži po dobrodružstve, na ktoré sa bojíte vydať. Oplatí sa však báť?
Hranica medzi strachom a odvahou je veľmi tenká, no ani jedna vlastnosť sa neobíte bez tej druhej. Preto vám želám aby ste sa báli, ale aj napriek tomu ste si vzali svoj život do vlastných rúk. Nie potom, nie v lepšiu chvíľu, ale teraz a vždy.

Majte sa krásne kamoši!

sobota 17. apríla 2021

Večné puto | Alebo nádych starých príbehov

Originálny názov: A Bound Heart
Autorka: Laura Frantz
Vydavateľstvo: i527.net
Rok vydania: 2019
Počet strán: 369

Knihy od autorky Laury Frantz som dlhší čas registrovala, ale nikdy som ich nevnímala ako niečo, čo  by som plánovala čítať. Podceňovala som ju, pretože automaticky som si o nej vytvorila predstavu, v ktorej písala klasické klišé historické romány, ktoré sú skutočne určené len na oddych a nemajú v sebe žiadnu hĺbku. Pred pár mesiacmi som si neplánovane prečítala jej najnovšiu knihu Neobyčajná žena a môj názor sa podstatne zmenil. 

A tak tu sedím a píšem vám o Večnom pute, pričom ani kúsočkom nie som sklamaná. Historické romány si vždy prečítam rada, či už pri čitateľskej kríze alebo len na oddych. Najľahšie sa mi v nich stráca a prichádza na iné myšlienky... A keď som si uvedomila, že Večné puto sa ešte k tomu odohráva v mojom milovanom Škótsku, vedela som, že si ho raz budem musieť prečítať.

A dobre sa stalo. Anotácia vám zrejme veľa nenapovie, ale keby vám mám priblížiť o čom príbeh je, tak je to o láske ku krajine a slobodnému životu. K sile škótskeho mora, zelenej Vysočine, nádherného vresovcu a dunivého vetra, ktorý sa preháňa celou krajinou. K ľudu a k povestiam.
Hlavná postava Lark žije v malej kamennej chalúpke so svojou starkou a pracuje ako bylinkárka. Od mala vyrastala na ostrove, kde žila po boku Magnusa, ktorý dospieval do role lairda. Larkin život bol vždy plný práce a obetavosti, ale zároveň plný radosti a láskavosti.

Po tragickej nehode na ňu padne vina, ktorá vôbec nebola oddôvodnená právom, i tak je však Lark s Magnusom vyhnaná z ostrova do amerických kolónii. Oboch čakajú neľahké chvíle a najmä im láme srdce byť odlúčený od krajiny, ktorá pre nich predstavuje domov. Plavba na mori je neľahká a kolónie v Amerike mohli byť smrteľné pre cudzincov. Počas dlhej púte však, ani jeden z nich nestráca morálne zásady, dobrotu a aj v nových krajinách sa zo seba snažia odovzdať to najlepšie.

Knihy z vydavateľstva i527.net sú vždy tak trochu kresťansky ladené, ale mne to popravde neprekáža. Veľmi sa mi páčia práve tie pevné hodnoty ukryté v charakteroch postáv, ktoré aj napriek neľudkosti a zlu vo svete, roznášajú to dobré a láskavé. Vždy sa ocitajú v ťažkých situáciách, ale majú v sebe vieru a odhodlanosť, ktorá im pomáha vidieť to lepšie za oponou. A mňa ich pevnosť osobnosti neskutočne baví a inšpiruje. Nečakala by som to, ale autorka si ma skutočne získala jej príbehmi, ktoré sú zasadené do tých najrozmanitejších období a histórie, a v tomto prípade možno ešte o čosi viac.

Jediné, čo by som na tejto knihe mohla vytknút je to, že sa mi do nej ťažko začítavalo. Ale to som si žiaľ všimla aj pri Neobyčajnej žene. Neviem prečo to tak je, ale pri Laure Frantz mám akosi problém ponoriť sa do jej príbehov a až keď sa jej dej rozvíja a začne naberať spád, až vtedy sa v ňom celkom stratím. Neprekáža mi to však až tak... Príbeh ma potom drží až natoľko, že by som pri ňom najradšej strávila celý deň a knihu musím mať v ruke pri každej činnosti.

Večné puto je príbehom, ktorý si získa aj vás, pokiaľ vás zaujíma prostredie Škótska alebo kolonizácia Ameriky. Áno, je v ňom romantika. Áno, hrdinovia možno niekedy majú až príliš veľa náhodného šťastia. Ale sú to príbehy so starým nádychom, ktoré vás pohladia na duši a ostane vám po dočítaní príjemný pocit z toho, čo ste z hrdinami prežili. A to za to stojí.

Moje hodnotenie:

nedeľa 4. apríla 2021

Kým vychladne káva | Alebo o tom ako každý z nás má vlastný osud

Autor: Toshikazu Kawaguchi
Vydavateľstvo: Lindeni
Rok vydania: 2021
Počet strán: 184

Zatiaľ, čo píšem túto recenziu moja káva už je chladná. Pre mňa to nepredstavuje žiadny problém, ale pre hrdinu príbehu by to bola fatálna chyba. Prečo? Pretože cestovanie v čase má svoje pravidlá.

Prvým pravidlom je, že ak sa chcete vrátiť v čase nazad, stretnúť sa môžete iba s osobou, ktorá už kaviareň niekedy navštívila. Pokiaľ sa už nachádzate späť v minulosti, je dôležité aby ste sa nepohli z miesta na ktorom sedíte, inak by ste sa okamžite vrátili späť. Veľmi podstatné pravidlo sa týka kávy. Tá určuje čas vášho pobytu, pretože akonáhle začína chladnúť, musíte ju do dna vypiť a vrátiť sa do prítomnosti. Keby ste kávu nestihli dopiť včas, naveky by ste zostali uviaznutý v čase. Ďalšie pravidlo možno nie je až natoľko závažné, ale predstavuje celý kameň úrazu. Ak sa vrátite do minulosti, nemôžete v nej nič zmeniť. Aj keby sa vám podarilo niekoho varovať, alebo pozmeniť udalosti toho dňa, budúcnosť by to neovplyvnilo. A tak si povedzme úprimne... Kto cestuje do minuloti bez toho, že by túžil niečo napraviť?

Nikto z nás nemôže povedať, že po zlých alebo bolestivých udalostiach, nekládol sám sebe otázku, "čo by bolo keby?" Každý z nás to zažil a pocítil túžbu urobiť niečo inak, povedať viac, byť milší, byť lepší... Keby existovala možnosť vrátiť sa do minulosti, vnímali by sme to ako príležitosť napraviť svoje chyby. Presne tak to vnímajú aj postavy tejto knihy, ibaže tak tomu nie je. Sama som si nevedela predstaviť, aký význam to teda pre nich môže mať, ale potom som tomu porozumela lepšie. Pretože nie vždy treba činy ľutovať. Niektoré je nutné pochopiť.

Túto knihu vám naozaj odporúčam, pretože jej čítaním nič nestratíte. Už na pohľad je krásne jednoduchá a verím, že aj vy ste už pocítili tú zvláštnu túžbu prečítať si ju.
Jedná sa o príbeh s originálnou a veľmi zaujímavou myšlienkou. Sú to len poviedky pri ktorých vám rýchlo prejde čas, ale predsa len je v tom aj niečo viac. V jej deji je veľmi cítiť písanie autora, ktoré je iné. Jeho štýl je špecifický a zvláštne zafarbený, čo ani zďaleka nevnímam ako chybu, ale naopak ako prednosť. Čítala som pár recenzii v ktorých ľudia kritizovali, že autor píše scenáre a že to cítiť aj v tomto prípade. Za seba môžem povedať, že som to tak nevnímala, ani nepociťovala, ale popravde aj keby to tak bolo, tak na tom nevidím problém. Či už ako scenár alebo ako poviedka má kniha nádhernú atmosféru, ktorú tieto maličkosti neovplyvnia.

Jediným kameňom úrazu pre mňa možno boli postavy. Totižto do knihy sa začítate rýchlo a veľmi rýchlo sa aj do nej vcítite a začnete ju vnímať akosi hlbšie. Postavy však majú veľmi zvláštne správanie a niektoré sú vyslovene nepríjemné, chladné, či nedostupné. Skrz to je ťažké pri nich povedať, že by si ich človek obľúbil alebo k nim pociťoval sympatie. O to zaujímavejšie pre mňa bolo, že aj napriek tomu som s nimi dokázala cítiť a že spomínanú atmosféru príbehu dotvárala práve aj ich chladná osobnosť a nedostupné správanie.

Budem veľmi rada, keď sa so mnou podelíte o to ako sa kniha páčila vám, respektívne či máte v pláne čítať ju. Za mňa je to dobrá voľba, pričom vám príbeh neostane na pamäti len jedno popoludie, ale aj oveľa dlhší čas. Najmä, keď vám chladne káva...

Za knižku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.
V prípade, že vás príbeh zaujal môžete si ho kúpiť na tejto adrese.

Moje hodnotenie:

piatok 2. apríla 2021

Moje 3 veľké inšpirácie | Osoby, ktoré robia svet krajším


Ahojte moji milí čitatelia :)!
Tento článok by som chcela venovať osobám, ktoré už dlhší čas sledujem. Ich tvorba ma nesmierne inšpiruje a či už majú svoj dosah veľký alebo len pridávajú svojou troškou pre radosť, verím že aj vy v nich zazriete niečo, čím pochopíte ich jedinečnosť a krásu. A niečo čím menia svet.

Jonna Jinton


Jonna Jinton je švédska umelkyňa a fotografka. Vo voľnom čase maľuje, spieva prastaré švédske folklóry alebo fotí prírodu. To hlavné prečo k nej však vzhliadam je jej štýl života.
Pred pár rokmi bola Jonna študentkou a žila v meste. Cítila sa stratená a prázdna popri neustálom hluku a ruchu spoločnosti, a tak sa rozhodla ísť žiť do malej dedinky, kde žilo približne desať obyvateľov a kde predtým žili jej rodinný predkovia. Čoskoro začala žiť so štvornohým spoločníkom Nanookom a práve touto zmenou sa jej život skutočne začal... Začala tvoriť. Maľovať. Fotiť. Jonna hovorí, že príroda v nej niečo prebudila a ja tomu skutočne verím. Neraz sa cítim až rozcítene a so smútkom na duši, keď sledujem jej videá, pretože je to všetko po čom túžim. Takto raz chcem žiť. Jej príbeh už sledujem dlho a môžem povedať, že jej tvorba mi niečo dala. Jej osobnosť je nádherná a myslím si, že už po pár videách sa do jej príbehu a pohľadu na svet zamilujete.

YouTube -> Jonna Jinton

Isabel Paige


Na Isabel som narazila minulé leto, v období kedy som sa zaľúbila do hôr a túlania sa po ich vrcholoch. Aj za ten čas sa v jej živote udialo veľa zmien a popravde sledovať jej cestu je skutočný zážitok. Isabel je mladé dievča, no i tak žije inak. Je obklopená samotou, prírodou a dokáže sa tešiť z každej jednej maličkosti. Minulý rok odštartovala stavbu malého domčeku v lese, a odvtedy sa doň už aj presťahovala. Žije na absolútnej samotke, vzdialenej na míle od všetkého. V zime sa prediera snehom, v lete sa stráca v lese, ale jej život je ako sledovanie rozprávky. Tak ako Jonna, aj Isabel je akoby víla z rozprávky. Obe dokážu vidieť hlbšiu krásu prírody, ktorá nám mnohým uníka. Jej videá sú prekrásne a vždy sa pri nich upokojím zvláštnym spôsobom. Navyše Isabel taktiež prekrásne spieva a mnohé jej covery nebudete vedieť prestať počúvať.

YouTube -> Isabel Paige

Tvotitznicoho


Tvoritznicoho je trošku iný súdok. Stojí za ním Klára, ktorej heslom je, "už možno nie šťastie, ale pokoj." Klára netočí videá na YouTube, ani nie je profesionálnou fotografkou, či maliarkou. Zrejme, ani speváčkou... Ona je len človekom. Bežným, žijúcim a tvorivým. Nikdy som ju nespoznala osobne, ale z jej forografií necítiť nič iné, než lásku a pokoj. Klára rada leží v tráve. Trhá kvietky. Bicykluje sa alebo číta knihy. Často sa zatúla na posedy alebo sa túla po kopcoch. Jej Instagram je však krásnym albumom týchto dobrodružstiev a lásky k prírode. Neviem čím presne to je, ale z Kláry čerpám nesmierne veľa inšpirácie. Jej príspevky mi vždy zostanú v pamäti a mnohé si pamätám dlhší čas. O jej snoch žiť v prírode a piť čaj. O jej obľúbených básniach. O jej láske k starým a kvalitným filmom. Je to možno aj tým, že keď sledujem jej tvorbu, mám pocit, že skutočne žije. Že je tou osobou, ktorá len nesníva o kráse sveta, ale ju aj zaznamenáva a skutočne prežíva.

Instagram -> tvoritznicoho