Pages

pondelok 13. septembra 2021

Sestry z Titanicu | Plavba, ktorá im zmenila život

Originálny názov: The Titanic Sisters
Autorka: Patricia Falvey
Vydavateľstvo: Lindeni
Rok vydania: 2021
Počet strán: 384

Sestry Nora a Delia sú ako oheň a voda. V mnohých ohľadoch sú od seba na míle vzdialené, ale obe túžia po nezávislosti a dobrodružstve. Jedného dňa príde list z Ameriky a ony dostanú jedinečnú šancu uniknúť zo zapadnutej írskej farmy a získať nový život v Novom svete. Vzdialený príbuzný im poskytne prostriedky na cestu Titanicom do New Yorku. Nora, mamin miláčik a na každom kroku obletovaná krásavica, sa má stať guvernantkou v bohatej rodine, zatiaľ čo jemná, nesmelá a celý život odstrkovaná Delia bude pracovať ako slúžka. Osud však zamieša karty celkom inak. „Loď snov“ Titanic stroskotá. Delia katastrofu prežije, ale Nora je nezvestná. Delia sa impulzívne rozhodne a začne sa vydávať sa za svoju sestru. Dostane sa tak do bohatého domu, kde sa stane guvernantkou malej Lily. A napriek tomu, že svoj čin ihneď oľutuje a rada by sa priznala, stále viac sa zamotáva do spleti lží. Jej klamstvo bude mať nepredvídateľné následky, hoci prvý raz v živote má šťastie na dosah...

...

Sestry z Titanicu boli príbehom, po ktorom som siahla viac menej bez rozmyslu a náhodou. Netušila som, či sa mi budú páčiť, ani o čom presne budú, no mala som chuť na oddychový príbeh, v ktorom by som sa dokázala na nejaký čas stratiť. Vždy som mala rada historické romány, ktoré príjemne plynú a dej vás unáša tak ďaleko, až sa cítite byť jeho súčasťou. To sa mi čiastočne splnilo, ale zároveň aj nie. No poďme na to postupne...

Príbeh sa odohráva vo viacerých úsekoch a na rôznych miestach. Má viac dejových línii, ktoré sú 1) z pohľadu Delie, 2) z pohľadu Nory. Na úvod sa dostávame na Írsku farmu, kde sestry prežili celý svoj doterajší život. Dej má však veľmi rýchly spád a zrejme aj preto doň autorka vložila obrovské množstvo udalostí. Už po pár stránkach sa totižto ocitáme na palube Titanicu a v zápätí sa dej presúva do New Yorku. Tam sestry zažívajú odlúčenie a začína sa ich vlastný osud.

Problémom tejto knihy však pre mňa je zrejme aj tá rýchlosť. Neustále sa v nej niečo dialo a preto pre mňa boli zrejme niektoré momenty príliš ploché a neuveriteľné. Aj keď ma čítanie bavilo, tak som sa na osudy hrdiniek obzvlášť nedotýkali, čo mi popravde chýbalo. Mám rada, keď príbeh dokážem prežívať hlbšie. Ich charaktery boli taktiež veľmi zvláštne vykreslené a niečo im chýbalo. Delia je tá dobrá, Nora zlá a autorka sa podľa toho snažila viesť aj ich činy. Úplne to však nefungovalo a chýbala tomu rovnováha. Keď už aj prichádzalo k náprave správania, tak postavy sa potom správali nelogicky a ich konanie bolo nereálne.

Ale aby som nebola len zlá, táto kniha má aj množstvo kladných stránok. Tou je napríklad jej čitateľnosť a ľahkosť vďaka ktorej sa veľmi rýchlo číta a áno... príjemne plynie. Takže koniec koncov dostanete oddychové čítanie po ktorom možno túžite, tak ako som túžila aj ja. Autorke sa vo mne taktiež podarilo vyvolať záujem a najmä zvedavosť, takže aj keď som sa v istých momentoch neveriacky dívala, čo sestry vyvádzajú, v ďalšej chvíli som nedokázala odtrhnúť pohľad od toho, čo s nimi bude. Dej sa odohráva aj v Texase, čo bolo veľmi zaujímavé a pútavé. Za plus považujem aj pasáž venovanú sufražetkám, či sledovanie pomerov v Amerike - od prisťahovalcov, až k bohatej vrstve. Nuž a samotné prostredie je teda tiež veľkým pozitívom, ktoré vo mne podporovalo spomínanú zvedavosť.

Aj keď mi tu, ako som už spomínala chýbala nejaká hlbšia emócia, ktorá by vo mne zanechala dojem, kniha mala svoje silné momenty, ktoré ma prinútili sa ku nej v myšlienkach vrátiť. Aj preto jej čítanie neľutujem a myslím si, že mnohým sa bude páčiť :).

Za knihu veľmi pekne ďakujem Albatrosmedia.sk
Kúpiť si ju môžete na tejto adrese.

Moje hodnotenie:

piatok 10. septembra 2021

Posledný list od milenca | Môžu vám ľúbostné listy zmeniť život?

Originálny názov: The Last Letter From Your Lover
Autorka: Jojo Moyes
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2021
Počet strán: 416

Novinárka Ellie hľadá v novinovom archíve zaujímavý príbeh, no ani sama celkom neverí, že by mohla nájsť niečo skutočne zaujímavé. Podarí sa jej však objaviť list z roku 1960 od neznámeho muža, ktorý v ňom žiada svoju partnerku, aby opustila manžela. Ellie tento ľúbostný príbeh z minulosti fascinuje. Napriek tomu, alebo možno práve preto, lebo sama má pomer so ženatým mužom.

Vrátime sa teda do roku 1960 a dozvieme sa, že Jennifer Stirlingová leží v nemocnici po vážnej autonehode. Nespomína si na nič – ani na manžela, ani na priateľky, ani na to, aká bola kedysi ona sama. Ale keď sa z nemocnice vráti domov, nájde utajený list a pomaly si začína spomínať na milenca, kvôli ktorému bola ochotná riskovať úplne všetko.

Príbehy Ellie a Jennifer, plné vášne, nevery a straty, sa navzájom prepletajú a sú popretkávané „poslednými listami“ zo skutočného života.

...

Chvíľku mi trvalo kým som si tento príbeh začala skutočne užívať. Spočiatku som v ňom nevidela to čaro, ktoré vo mne napokon ešte aj teraz vyvoláva nostalgiu a pripomína mi aké príjemné bolo byť celé dni zababušená v deke a túžiť len vedieť, čo bude ďalej. Táto kniha je ako stvorená na slnečné jesenné dni, kedy sa vám pomaly chladí horúci nápoj v šálke a kedy čas príjemne plynie. Vaša myseľ si pri nej oddýchne, kniha vás pohladí na duši, ale vás aj dojme a stanete sa jej súčasťou. Osudy Ellie a Jennifer začnete pomaly prežívať aj na vlastnej koži a ich spoločné pády a víťazstvá sa vás dotknú, akoby ste ich zvládli spolu s nimi. To sa mi na celom zážitku však páčilo najviac. Pretože akonáhle sa hrdinky cítili silnejšie, múdrejšie, keď pochopili niečo, čo im unikalo... cítila som sa inšpirovaná a motivovaná. Taký pocit mi ostal aj na konci, pretože tak ako ja, aj mnohí z vás sa dokážu v ich charaktere a životoch nájsť.

Príbeh sa odohráva v dvoch časových líniach a taktiež v odlišnom čase. Ellie je mladá novinárka, ktorá si buduje svoju kariéru, no nenapreduje v jej ľúbostnom živote. S ružovými okuliarmi na očiach sa nedokáže sústrediť a rezignovane hľadá kúsky motivácie všade kam sa pozrie. Keď narazí na zaľúbené listy starých milencov, niečo na jazyku a hĺbke citov sa jej hlboko dotkne. Začne sa viac zaujímať o osoby, ktorých sa listy týkajú a po dlhom čase cíti, že toto je jej chvíľa. Má článok, ktorý by stál za to!
Netuší však, že listy ju zavedú ďalej, než by si dokázala predstaviť a že ich majitelia zažili bolestivé chvíle, na ktoré už možno ani nie sú pripravení spomínať.

Hlavnými hrdinkami sú ženy, no obe sú svojim spôsobom veľmi odlišné. Jennifer žije v iných podmienkach a najmä v iných časoch. V roku 1960 je skôr ozdobou svojho manžela a ženou v domácnosti. Je krásna. O tom niet pochýb... Jej intelekt a inteligencia je však v tieni a mužský svet jej nedovoľuje vyjadriť jej bohatý vnútorný svet. To sa však zmení, keď spozná muža, ktorý jej ukáže slobodu, voľnosť a skutočný záujem.

Láska, ktorá žiari z listov a spomedzi stránok knihy sa nepochybne dotkne aj vás. Dvom zaľúbencom osud neustále kladie prekážky a nástrahy vďaka, ktorým je takmer nemožné, aby zažili svoj šťastný koniec. Ale ak ste beznádejní romantici ako aj ja, tak aj vám musí byť jasné, že láska má vždy šancu.
A Ellie v nej zohrá obrovskú rolu... Po čase zistíte, že každá udalosť sa prepája s tou ďalšou a že aj drobné činy môžu ovplyvniť celý život človeka.

Knižka je však skutočne krásna a môžem povedať, že sa mi veľmi páčila. Dokonca viac ako som čakala... Film som už stihla vidieť tiež a myslím si, že sklamaní nebudete. Jediným prekvapením pre mňa bolo, že som si oba pohľady hrdiniek užívala rovnako, nakoľko ma väčšinou baví viac línia z minulosti. V tomto prípade to tak nebolo a obe boli skvelé. Bývali časy, kedy som túžila byť novinárkou a tak bolo zaujímavé sledovať prácu Ellie a prežívať jej bežné dni spolu s ňou. Úplne som s ňou cítila, keď bojovala s tvorivými krízami alebo nabrala nápady a s nadšením písala. Som rada, že s rovnakým nadšením vám môžem túto knihu odporúčiť ďalej a budem veľmi rada, keď si ju prečítate... ak sa tak už aj nestalo :).

Za knižku veľmi pekne ďakujem Bux.sk
Zakúpiť si ju môžete napríklad TU.

Moje hodnotenie:

štvrtok 19. augusta 2021

Veľké zmeny v živote, strach, pochybnosti, radosť a odchod | Workaway


Uff, kde začať?
Zmeny v mojom živote sa dejú rýchlejšie, než by som čakala. Ale čoraz viac mi v hlave rezonuje veta, ktorú som si veľmi dávno prečítala, "keď si niečo praješ, celý vesmír sa spojí, aby ti to mohol uskutočniť."
Starý dobrý Paulo Coelho vedel o čom hovorí. Akonáhle sa raz rozhodnete a začnete svoj život smerovať tam, kam by ste chceli, bez ohľadu na financie, praktické stránky, či pochybnosti, všetko sa začne diať vo váš prospech. Keď zahodíte strach, zapriete sa a odovzdáte sa osudu. Život vám podsunie pomoc, vďaka ktorej to dokážete zrealizovať a uskutočniť.

To však neznamená, že sa nebojím vôbec.
Strach, pochybnosti, triaška a motýliky v žalúdku. To sú pocity s ktorými sa zobúdzam a zaspávam posledných pár dní.
Len pred piatimi dňami som vám písala o tom, ako som si ujasnila svoje želania a myšlienky v hlave. Dnes vám napíšem o tom, ako sa sny stávajú skutočnými.

Čím to však je, že akonáhle si plníme sny dostaneme taký veľký strach, až pochybujeme o tom, či si to naozaj želáme? Toľko som dúfala, bojovala, pracovala a snívala o tom, že jedného dňa sa budem môcť vydať na svoju veľkú cestu, až teraz neveriacky sedím a pýtam sa seba samej, ako som mohla urobiť také bláznivé rozhodnutie?

Dala som výpoveď v práci
S Paťom sme si povedali, že nejdeme chodiť okolo horúcej kaše. Chceme odísť? Chceme do toho skočiť a prestať len prežívať? Fajn, tak poďme na to. Pred tromi dňami som som dala výpoveď a ujasnila si sama so sebou, že nikdy nebude ten správny čas, ani dostatok peňazí na to, aby som mala pocit, že som pripravená ísť. A tak ideme so všetkým, čo máme aj nemáme, veriac že všetko je tak, ako má byť. Tomu úprimne verím, pretože aj táto práca je niečo, čo ma skrátka postretnúť malo. Narazila som v nej na tých najláskavejších a najstarostlivejších ľudí pod slnkom. Náš šéf mi je skôr ako ďalší rodič, ktorý na mňa dáva pozor. Keď som mu oznámila, že sa chystám s Paťom cestovať, tak sa veľmi radoval a dodal mi odvahu ísť si za svojimi snami. Bála som sa, že to bude problém alebo sa na mňa nahnevá, ale tento skvelý človek mi napokon ešte aj pomohol.
Celý svoj život som si lámala hlavu nad tým ako je možné cestovať a zároveň nadobudnúť peniaze, ktoré sú predsa len potrebné na náklady ciest. To sa však odrazu vyriešilo samé. Vraj akonáhle sa vrátim na návštevu domov, vždy sa môžem ozvať, odpracovať si v práci pár hodín a zarobiť si na ďalšie dobrodružstvá. Je to len sen alebo skutočnosť? 

Vybavujem si pas a vzdávame sa bývania
Už len pri tom nadpise mám zimomriavky. Až teraz, keď máme odísť si uvedomujem, čo všetko sme za tak krátky čas zvládli a nadobudli. Bývanie, práca, zázemie... Všetko sme si vybudovali doslova z ničoho a zvládali sme to skvele. Máme 21 rokov a dokázali sme sa o seba postarať a zvládnuť všetko, čo nás postretlo. Nuž a odrazu zisťujem koľko vecí mi bude chýbať! Čo všetko tu zanecháme... Naše bývanie bolo tiež raz našim snom a zrazu ho opúšťame. Naše drevené parkety, matrac na zemi a vlastne každú jednu maličkosť. Ale verím, že vždy keď niečo zanecháme, je to len preto že príde niečo lepšie.
Zmieriť sa však s tým, že svoju rodinu pár mesiacov neuvidím odrazu veľmi bolí. A tak sa len striedavo teším, chvejem šťastím a bojujem s panikou, ktorá ma chytá. Pretože už o mesiac odchádzame!

Čo je to Workaway?
Workaway je internetová stránka, ktorá vám poskytuje možnosť dobrovoľníctva po celom svete. Môžete si tam vybrať kontinent, krajinu, mesto alebo aj spôsob akým chcete vypomáhať, ako napríklad: pomoc v domácnosti, opatrovanie detí, starostlivosť o zvieratá, život na farme alebo pomoc pri organickom pestovaní, či udržateľnom spôsobe života. Je to spôsob s ktorým môžete cestovať a spoznávať svet, či rôzne kultúry takmer zadarmo, pretože jediný náklad, ktorý vás čaká je cesta. Zvyšok vášho pobytu vám hradia hostitelia. Poskytujú vám ubytovanie, stravu a na oplátku im vy pomáhate so spomínanými prácami. Pracujete maximálne 5 hodín 5 dní v týždni a zvyšok času máte voľný na objavovanie miest a užívanie si voľnočasových aktivít. Možností je tam hádam aj nekonečno a vyberať si máte z čoho.
Túto stránku som už veľmi dlho sledovala s nádejou, no až posledné dva dni som po prvýkrát cielene vyhľadávala miesta kam by sme mohli ísť a písala hostiteľom. Vždy mi to bolo veľmi sympatické, pretože do danej krajiny nejdete ako turista, ale stanete sa členom niečej rodiny, ktorá vám posktyne obrovský kultúrny zážitok. 

Kam napokon ideme a kedy?
Nádych, výdych...
Len dnes som napísala jednu konkrétnu žiadosť.
A dnes som aj dostala odpoveď.
Túžili sme ísť do Škótska, Anglicka, Írska alebo iných severských krajín...
A už viem kde pôjdeme. Viem aj kedy. A stále tomu nemôžem uveriť...


North Wales
V polovici septembra alebo začiatkom októbra vycestujeme do prekrásnej časti Anglicka - North Wales! Staneme sa súčasťou rodiny, ktorú tvoria dvaja manželia, ich 4-ročná dcérka a zatiaľ nenarodené bábätko. Je to rodina, ktorá žije 5 minút od pláže, v blízkosti lesov, prírody a malých idylických dediniek. Pomoc v ich domácnosti spočíva v starostlivosti o psíkov a mačky, ktoré zachraňujú. Našou úlohou bude stráviť dni venčením psíkov po pobreží a okolí. Upratovaní, kŕmení a mojkaním sa. Občas budeme musieť tráviť čas hraním sa s ich dcérkou alebo varením večere. Zvyšok času sa budeme len potulovať po prekrásnych útesoch a plážach, ktoré sú absolútne na dosah ruky, nakoľko ešte aj z izby budeme mať výhľad na more.

Znie to až bláznivo však? Sama nemôžem uveriť do čoho sme sa pustili a že už o naozaj krátky čas nebudem sedieť na svojom zelenom gaučíku, ale niekde na Waleskom pobreží s 8 psíkmi. Je to tak krásne, bláznivé a dokonalé, až to nedokážem spracovať. Bude mi chýbať rodina, to bezpečie, ktoré tu mám, ale zároveň cítim ako sa deje to, po čom som celý svoj život túžila. A budem tam s Paťom! Nie je to sen, keď si predstavím ako sa prechádzame popri mori a konečne nachádzame pokoj, po ktorom sme tak túžili? Je to zvláštne, ale stále verím, že svet je možné zmeniť k lepšiemu. Že každý z nás tu má naplniť svoje posolstvo a význam, pre ktorý je nažive. Cítim, že moje miesto je vo svete. Že ho mám objaviť, preskúmať, nazrieť do ľudí a cítiť sa živá. A najmä písať... absolútne o všetkom. Myslím, že práve tým dokážem zmeniť svet ja. Je to odvážne? Nepochybne. Ale ten svet meníme spolu ♥. Prosím vás držte mi palce. Myslite na nás. A ďakujem vám, že s nami prežívate našu púť!

sobota 14. augusta 2021

Najväčším problémom človeka je spoločnosť


Vždy som leto považovala za obdobie slobody, bosých nôh, lúčnych kvetov a dlhých večerov. Každý rok ma čoraz menej bavilo vyhľadávať spoločnosť ľudí, ale čoraz radšej som sa strácala v lesoch, horách a na lúkach, kde som si so západom slnka odnášala aj kytičku kvietkov, či dobrý pocit na duši. Vždy som mávala rada ten pocit rozpálených líc, ktoré nemali nič spoločné s teplom, ale práve so šťastím, ktoré bolo priam detskou radosťou - tešením sa zo vzduchu a behu a smiechu. Letá bývali aj obdobým kníh a celonočných strácaniach sa v príbehoch. Jednoznačne k tomuto obdobiu patrili aj spontánne nápady a večerné potulky, či dobrodružstvá za východmi slnka. Prečo však hovorím v minulom čase?

Pretože, aj keď je život krásny, v mnohých ohľadoch som v poslednom čase nemala čas sa ani len obzrieť za tým, čo sa mi v ňom odohráva. Veľa som pracovala. Veľa som sa trápila starosťami, bežnosťami a tak nejak som sa zaplietla v dospeláckom svete, ktorý mi vonia stále menej a menej. Zmeny vo mne prichádzali pomaly a celkom nečakane. Ani som nepostrehla, kedy sa vo mne začali vytrácať sny, tvrdohlavosť a ohnivosť, na ktorú som bola pyšná. Nevšimla som si, kedy to všetko vystriedala únava, stres, pocity obáv a úzkosť.

Poviem vám však, že pri fungovaní a životnom štýle, akým som prežila posledné mesiace sa ani nečudujem, že som tento svoj úpadok nepostrehla a nestihla mu zabrániť. Deň ma 24 hodín. Poďme spolu počítať... 15 hodín som zvykla tráviť v práci. 5 až 6 hodín sa mi podarilo venovať spánku a keďže sa deň nedá predĺžiť, koľko času mi zostalo na samú seba a na život? Zhruba 3 hodiny. 

Zrejme je prirodzené, že som začala duševne chátrať a prestávala som byť sama sebou, pretože namiesto snov a plánov som celé dni bojovala len s tým, že musím vstať z postele. Že ešte musím zvládnuť jeden deň, ďalší deň, že cez voľno sa nedokážem hýbať... Ale najviac ma trápilo ako som trpela duševne. Vždy som bola veľký rojko a optimista plný ideálov, ibaže posledné mesiace vo mne vymazali akúkoľvek chuť na existenciu, či na vykonávanie činností, ktoré ma zvykli robiť najšťastnejšou. Niektoré chvíle boli náročné a aj keď som ich zvládla a vedela som, že ich dokážem prežiť - neustále som musela premýšľať len nad jednou jedinkou myšlienkou.

Toto je ten skutočný život?

Chápala som, že pár mesiacov to vydržím a zvládnem to, ale neporozumela som tomu, že niektorí ľudia tak prežívajú celé svoje životy. Každý jeden deň a každý jeden týždeň. Život v ktorom partnera stretávate ráno pred odchodom do práce a večer, keď sa vrátite. Kedy zúfalo túžite vystúpiť z tohto kolotoču, no potom si uvedomíte, že je to vaša realita. Kde sa však stala chyba, že sme prijali tú predstavu o tom, že takto je to správne? Pretože rodina vám povie, že s partnerom si aspoň budete vzácnejší. Že život je ťažký. Ale nie je tak trošku na nás to, akým živom naozaj je?

Stále hovorím v minulom čase, ako napríklad, "veľa som pracovala, bola som unavená..." Malo to totižto výsledok, ktorý ma zrejme až tak veľmi ani neprekvapil. Moje zdravie to vzdalo a telo mi rezignovalo. Bola som zdrtená, mala som v sebe ešte viac strachu a pomedzi obavy o svoje zdravie som sa ešte bála o svoju prácu. Môj uhol pohľadu sa však počas voľného času a chvíľ, ktoré som mohla konečne stráviť myšlienkami a pokojom, dali novú perspektívu. 

Žijem život, ktorý ma nenapĺňa. Neustále sa sťažujem a tvrdím, že iba prežívam. Nie som spokojná. Aktuálne som nebola, ani zdravá. A napriek tomu som sa bála, že prídem o prácu... Ale prečo sa bojím, keď je to vec, ktorá ma nerobí šťastnou?


Teraz možno nastáva logické zmýšľanie, "pretože potrebuješ peniaze, nájom sa sám nezaplatí a každý musí pracovať." Nuž ja viem iba o tom, že každý musí zomrieť a tak ako som odjakživa verila, mnohí umierame už počas života a to je najtragickejšia smrť.

A tak prichádza čas veľkých zmien a hlbokého nachádzania seba samej. Nie je to o lenivosti. Netýka sa to ani neschopnosti. Každý z nás dokáže žiť život v systéme, v spoločnosti... Ale každý z nás si môže vybrať smer akým chce svoj život viesť. A ja som si už veľmi dávno vybrala svoju cestu. Vy o nej viete. Veľa ste o nej čítali. Neraz som vám o nej písala... O cestách, ktoré plánujem. O miestach o ktorých snívam. O slobode, ktorú milujem. Rozhodla som sa, že nikto iný môj život nezmení, len ja. A že ak ho nezmením teraz, tak nikdy.

Pochopila som, že aj keď môže byť žitie v rutine príšerné, človek si na to zvykne. Prijme to. Vezme si to za svoje a prispôsobí sa. Je to totižto bezpečné a známe.

Aj keď ma desí každé ráno prebúdzať sa a bojovať s pocitom, že robím čo nechcem, v poslednom čase ma desilo väčšmi to ukončiť a robiť, čo chcem. Je to zvyk. Je to komfortná zóna. Cítila som sa ako zbabelec a najmä som vedela, že ma niečo prudko zlomilo. V mojej povahe nebol priestor na strach. Nikdy som sa nebála svojich snov... A vlastne v tom ani nemienim pokračovať. 
Možno to znie tak, že mám zlú prácu. Neverili by ste, ale tak to vôbec nie je! Popravde je skvelá a dokonca ma baví a mám ju rada. Neraz som sa zamýšľala nad tým, či sa naozaj nedokážem prispôsobiť a zmieriť sa so životom tak ako každý. No pre mňa to nie je život. A tým pádom poznáte moju odpoveď. Nie...

Problémom človeka je však systém a spoločnosť. V tom ja nedokážem žiť a nedokážem sa prispôsobiť. A tak, aj keď sa zo mňa stával ustráchaný človiečik, ktorý mi nebol ničím podobný, našla som v sebe znova tú silu a vieru v svoje sny. Najbližšie obdobie nebude jednoduché, ale bude nádherné. A keď vám poviem o tom, čo príde, verím že objavím ďalších dobrodruhov, ktorí pochopia prečo je pre niektoré duše, tak podstatné odísť. Prečo niektoré osoby tak krvopotne potrebujú pochopiť život a nájsť jeho zmysel až na konci sveta. Túžim však spoznať nových ľudí a miesta, ktoré sa mi stanú domovom. Útočiskom. A túžim po slobode, v ktorej budem kráčať ruka v ruke s Patrikom, ktorý je rovnaký rojko a dobrodruh ako ja. Čoskoro sa pre nás začne naše možno najväčšie dobrodružstvo. Čoho sa však báť viac, ak nie pocitu, že ste ani nežili?

štvrtok 12. augusta 2021

Ostrov bez pamäti | Všetko raz pominie

Originálny názov: The Memory Police
Autorka: Yoko Ogawa
Vydavateľstvo: Lindeni.sk
Rok vydania: 2021
Počet strán: 264

V tomto románe nepotrebujete poznať mená. Viete, že čítate o dievčati. Že do príbehu neodmysliteľne patrí aj Starec a R. A že jediný koho meno poznáte je psík, ktorý robí dievčaťu spoločnosť - Don. Samozrejme v príbehu sa stretnete aj s mnohými inými postavami, ale ani oni nemajú svoje jasné mená. Záleží však na tom? Akoby aj bezmennosť postáv dotvárala melancholickosť príbehu, ktorý je o strácaní spomienok a poznatkov. Ostrov bez pamäti je skutočne ostrovom, kde predmety miznú. Najprv sa to pre občanov začalo maličkosťami. Drobné straty, ako napríklad parfémy, cukríky, drahocenné kamene. Jedného rána sa občania zobudia a predmety sú odrazu preč. Nie fyzicky, ale v ich duši už pre ne nie je žiadny priestor. Už nedokážu pochopiť ich využitie, či význam a tak ich ničia, zbavujú sa ich, až zmiznú úplne. Nepamäjú si dôvody, prečo by im práve tie predmety mali v živote chýbať. Ibaže neskôr miznú vtáky. Miznú kvety a potraviny a rieka... A tak to pokračuje stále ďalej. Ibaže čo všetko môžu obyvatelia stratiť? Môže zmiznúť celý svet, či duša človeka?

A niektorí jedinci si pamätajú. Nezobudia sa ráno so stratou a bez spomienok. Stále vedia na čo sú predmety určené a poznajú ich využitie. Ostrov však riadi pamäťová polícia a tá dohliada na to, aby predmety zmizli úplne. Občania, ktorí pamäť nestrácajú sú odvedení na neznáme miesto a tak sa mnohí ukrývajú alebo sú na úteku. Prečo ich však polícia považuje za nebezpečných? A kto si tak veľmi želá vymazať zo sveta všetky možné spomienky?

Na tejto knižke je veľmi zaujímavá jej nejasnosť. Autorka čitateľovi nevysvetlí, ako tieto zmiznuzia začali, ani kto za tým celým stojí. My netušíme, ani len kto pamäťová polícia je a kto ich riadi. V podstate sa v príbehu stretnete s viac otázkami, než odpoveďami. To všetko však vo vás vzbudzuje zvedavosť a máte chuť čítať stále ďalej. Zaujíma vás kam to celé povedie. Túžite vedieť prečo si niektorí ľudia pamätajú a zároveň sa snažíte pochopiť ako môže niekto len tak zabudnúť... Vaša zvedavosť a udalosti v deji sa neustále stupňujú, až kým neprídete na samý záver.

A ten je žiaľ smutný. Možno by ste aj dokázali odhadnúť, kam to celé smeruje, ale vy to neviete. Nechcete to vedieť a mňa osobne veľmi bolelo čítať posledných pár strán. Dávalo to však význam. 
Hlavná hrdinka Dievča je spisovateľkou. V príbehu sú niektoré úseky tvorené jej poviedkami a príbehmi, ktoré momentálne tvorí. Možno vás to prekvapí rovnako ako mňa, ale tieto poviedky sa oplatí čítať pozorne. Spočiatku som si myslela, že sú len nejakou odbočkou, obzvláštnením... ale v skutočnosti veľmi úzko súvisia s dejom a dávajú väčší zmysel, ktorý pochopíte až neskôr. 

Stále si celkom neviem predstaviť takýto svet, kde každá bežná maličkosť stráca svoj význam. Trápilo ma čítať o tom ako Dievča písalo svoj román a bálo sa, že zmiznú slová. Že R, ktorý je takisto dôležitou postavou a ktorý Dievčaťu redigoval romány bol zároveň osobou, ktorá nedokázala zabudnúť a tak bol vo veľkom nebezpečí. Dievčaťu sa však stále snažil zachrániť dušu a vysvetliť jej prečo sú tie predmety podstatné. Prečo na nich záleží... Aké náročné však musí byť žiť vo svete, kde môžete ostať ako jediný s poznaním medzi ľuďmi bez duše?

Úprimne... som nadšená! Knižka ma zaujala a chcela som si ju prečítať, no nečakala som, že sa mi bude až tak veľmi páčiť. Autorka píše fantasticky a celý čas si dokázala udržať moju pozornosť. Príbeh sa číta ľahko a rýchlo, no zároveň ho niekedy musíte odložiť a spracovať, čo ste sa dozvedeli. Je to spôsobené aj tým, že namiesto odpovedí sa vo vás tvoria len nové a nové otázky. To môže byť frustrujúce, ale zároveň vás to bude fascinovať. To mi môžete veriť!
Ostrov bez pamäti vám úprimne odporúčam a budem sa tešiť, ak vás príbeh zaujal.

Vďaka Albatros Media som si mohla knižku prečítať skôr, za čo im veľmi pekne ďakujem.
Vy si môžete Ostrov predobjednať na tejto adrese
Do vašich knižníc dorazí 20.8. Máte sa na čo tešiť :)!

Moje hodnotenie:

streda 11. augusta 2021

Ľudstvo nie je možné predvídať | Alebo Nezabudnite na veľrybu

Originálny názov: Not Forgetting the Whale
Autor: John Ironmonger
Vydavateľstvo: Lindeni.sk
Rok vydania: 2021
Počet strán: 384

Keď nahého mladého muža vyplaví more na pláž pri mestečku St Piran v Cornwalle, rýchlo ho zachránia dedinčania. Od miestneho doktora na dôchodku a učiteľa, cez zberača odpadkov na pláži, majiteľa hostinca až po kňazovu ženu a románopisca, všetci prijmú túto stratenú dušu medzi seba. Dedinčania však nevedia, že Joe Haak ušiel zo City v Londýne v strachu pred celosvetovým kolapsom civilizácie, ktorý predpovedal jeho počítačový program Cassie. Je však koniec sveta naozaj blízko? Podarí sa Joeovi presvedčiť vidiečanov, aby sa uzavreli pred okolitým svetom ohrozeným epidémiou? A čo veľryba, ktorá sa vznáša v zátoke? Nezabudnite na veľrybu je intímny, vtipný a dojímavý príbeh človeka na jeho ceste nájsť si vo svete miesto, ktoré by mohol nazývať domov.

...

Je mi až zábavné, keď si spomeniem, že knihu som začala čítať bez toho aby som si vopred zistila o čom je. Vzala som ju do rúk a nadšená som sa ponorila do príbehu, ktorý najprv znel ako legenda. Ako príbeh prerozprávaný z generácie na generáciu, natoľko pamätný a dôležitý, až je podstatné naň nezabudnúť. Bolo to ako čítať rozprávku. Alebo rozličné spomienky... A pamätám si, že už od prvej chvíle sa mi to veľmi páčilo. Na niekoho by mohlo pôsobiť chaoticky, že dej spočiatku nemal ani len svojho ustáleného rozprávača a tak sme sa zoznámili hneď s niekoľkými postavami, ktoré mali svoju rôznu dôležitosť. Všetko však viedlo k jedinému... K dňu, ktorým sa v dedine St Piran všetko mení. K dňu, kedy more vyplaví Joe Haaka.

Knižka Nezabudnite na veľrybu sa mi opisuje ťažko. Zistila som, že je pre mňa veľmi náročné ohodnotiť ju alebo nejakým spôsobom zhrnúť, avšak môžem povedať, že sa skutočne jedná o veľmi zaujímavé dielo. Celý príbeh je pútavý a neobyčajný. No nám čitateľom môže byť až desivo blízky, nakoľko sa udalosti v deji týkajú svetovej pandémie. Autor však zároveň sleduje oveľa hlbšie prvky a tým je naše správanie v ohrození a v nepoznanej situácii. Nás ako jedincov, nás ako spoločnosti. Autor skúma naše povahy a zisťuje, či je možné prekuknúť ľudstvo. Predpovedať jeho konanie. Alebo či sme nevyspitateľní, či sme sebeckí alebo v prípade núdze nápomocní. A výsledok zaskočí nielen nás čitateľov, ale aj hrdinov príbehu.

Mňa však chvíľami naozaj mrazilo z toho aká nenápadne-nápadná podobnosť sa v príbehu nachádzala s tým, čo za posledný rok prežívame my. Pandémia v tomto prípade bola nadnesená. Nebola takou, akou ju poznáme my, ale zároveň mala množstvo podobností. Pripomenulo mi to úplné začiatky, kedy sme si mysleli, že všetko sa u nás skončí za pár dní alebo za pár týždňov. Že to nezmení naše životy. 
A bolo zaujímavé sledovať ako hrdinovia zmýšľali rovnako. Akoby sa mohli narušiť ich malé bezvýznamné svety, ktorými si žijú celú svoju existenciu a žili si ich aj ich predkovia? Čo by mohlo narušiť pomalý život v St Pirane?

Kniha to však nie je ani zďaleka vážna. Naozaj je to humorná a láskavá knižka o hľadaní samého seba a rýchlosti, ktorou žijeme. Dedinka St Pirane je takmer koncom sveta. Akoby ani nepatrila na mapu a oproti veľkomesta z akého Joe ušiel je to niečo neopísateľne iné. Pokojné. A takýto pokoj je pre nás ľudí čoraz zriedkavejší. To sa týka aj blízkosti iných. A tak Joe spoznáva priateľstvá a vrúcnosť cudzincov. Hľadá sa, spomína, zastavuje sa a zisťuje kam naozaj patrí. Kladie si otázky o tom ako žil. A to je ďalšia veľmi významná a skvelá časť príbehu. 

My všetci sme Joe Haak. Buď ním sami sme alebo máme v okolí podobných Joeov. Osoby, ktoré žijú pre prácu. Osoby, ktoré nemajú čas. Osoby, ktoré snívali, ale na pleciach im leží ťarcha, ktorú nevládzu niesť. Osoby, ktoré v tichosti kričia a túžia po pokoji a pomalom bytí. Ktoré v sebe majú dobrodružstvá a odvahu. Každý z nás takého človeka pozná. Každý z nás takým človekom je.
A pri čítaní tejto knižky dostaneme nadstavené zrkadielko, ako aj spoločnosť v ktorej existujeme. Ja vám túto knihu úprimne odporúčam a verím, že mnohí z vás si ju zamilujú rovnako :)! Je iná, je svojská, no je krásna a je pravdivá.

Za knižku veľmi pekne ďakujem Albatrosmedia.sk
Pokiaľ aj vás príbeh zaujal, zakúpiť si ho môžete, napr. TU

utorok 27. júla 2021

Drobné skutky láskavosti | Človečina


Ahojte milí čitatelia!
Len nedávno sa mi v živote udial zážitok, ktorý ma aj inšpiroval k písaniu tohto článku. Neplánovala som to, spočiatku mi ani len nenapadlo, že by som vám o ňom niečo podrobnejšie písala, ale viete čo? Myslím si, že práve takáto milá spomienka môže slúžiť, aj ako veľmi pekný príklad. Veď sami uvidíte.

Zážitok sa týka mojej práce. Niektorí možno viete, iní naopak nie, no momentálne pracujem v jednej útulnej a skvelej kaviarni, kde sa denne stretávam s množstvom ľudí. Často narazím na svojich kamošov, inokedy spoznávam celkom nové spriaznené duše a občas mi len v spomienkach ostanú náhodní cudzinci. Tak je tomu aj teraz.

Bolo klasické pondelkové ráno. Človek neočakáva veľa príjemného, keďže ešte stále túži spať a ťažko sa mu prebúdza a behá po rajóne. Rozhovory s ľuďmi mi však vždy pomáhajú k lepšej nálade a koniec koncov... deň to robí lepší aj im. Takto som sa spoznala s jedným pánom, ktorý k nám v toto obyčajno-neobyčajné ráno dorazil. Zákazníkov si už zhruba poznám, ale tohto som u nás ešte nikdy nevidela. Kútikom oka som zahliadla, že pán vybral z tašky veľmi starú knižku a už v okamihu sa začítal do príbehu, ktorý mal pred sebou. Prišla som sa ho opýtať, čo mu ponúknem a tak sa začal náš rozhovor. Na stole mal papierik. Akýsi obal z niečoho a tak som mu ho chcela zahodiť, pretože som si myslela, že to tam ostalo po predošlých návštevníkoch. Pán sa zľakol a začal sa smiať, že to sú jeho záložky a aj si myslel, že mu to budem chcieť zahodiť. Ja som sa zasmiala tiež, pretože neraz si do kníh strkám, čo mi príde pod ruku, a tak sme si rýchlo s pánom sadli na jednu nôtu. Spozorovala som, že knižkou v jeho rukách je staré vydanie Tuláka po hviezdach od Jacka Londona. Opýtala som sa ako sa mu páči. Čoskoro sme prešli k témam obľúbených autorov, obľúbených filmov. Zistila som, že pán píše básne, žije na samote v lese a za mlada cestoval. 

Rozhovor ma doslova napĺňal a pána tiež, ako aj sám povedal, "až mám zimomriavky, že sa môžem s niekým porozprávať o umení. Viete v zahraničí je bežné, že sa vám v obchode niekto prihovorí a opýta sa vás ako sa máte, ale tu doma som sa s tým ešte nestretol." A tak sme sa porozprávali o ľuďoch a o slobode voľby. Že pre pána taká sloboda voľby predstavuje aj to, akú pani predavačku si vyberie v obchode. V prípade, že ani jedna z nich nevyzerá milo, tak si obchod nevyberie. Lebo predsa načo chodiť tam, kde sa necítite dobre? Tak jednoduché a tak málo praktizované. Pán mal veľmi rád knižky od Coelha, ale povedal mi že Alchymista a Čarodejnica z Portobella, ktoré som doteraz čítala nie sú jeho najlepšími. Rozhovoril sa o jeho obľúbených a o bláznovstve ľudí, pretože vraj sme všetci blázni. O tom napísal aj báseň.

Čoskoro pán odišiel. Opýtal sa ma kam sa oplatí zájsť, pretože tu bol len na výlete. Nebol miestny. Vybral sa do hôr, ktoré som mu odporúčila a porozpával mi aj o tom, ako skúmal Tribeč a prespával v lokalitách, kde sa mali odohrávať záhady. Pýtala som sa ho, či sa nebál, ale vraj, "hora ako hora." Chodí často do prírody a tak sa nebál, ani tu. Tam v lese kde býva sa vraj aj zlodeji boja chodiť. Rodina sa ho neraz pýtala, či nemá strach žiť tak sám, ale povedal mi, že v meste by sa bál viac. Že tam vám skôr niekto ublíži a samotu má radšej.


Bola som veľmi šťastná celým rozhovorom a aj keď pán odišiel, dobrý pocit mi ostal. To som však netušila, aké prekvapenie ma ešte čaká. Asi o polhodinku dorazil znovu a priniesol mi dve knižky od Coelha. Jeho obľúbené. Vraj mu len tak spontánne napadlo priniesť mi ich, aby som si ich mohla prečítať a tým mi vlastne spravil celý deň. Dospeli sme opätovne k rozhovoru o ľuďoch a obom nám nechýbal optimizmus. Ja vždy vidiaca dobro v ľuďoch, on veriaci na dobro vo svete. Zhodli sme sa však na tom, že ľudia nie sú zvyknutí robiť takého drobné láskavosti, ktorými spontánne potešia. Vraj je im to akési neprirodzené, sú z toho nesvoji... Jemu to len napadlo a tak ich kúpil. A tak mi aj urobil radosť a ja som mu vraj spravila radosť tým, že sme sa porozprávali. Bol to zaujímavý pán. Všetko si vychutnával. Od knižky, až po kávu. Od slov, až po jedlo. Akoby si vychutnával každú sekundu prítomného okamihu a mal určitý recept na život. Nejakú tajnú prísadu, ktorá je natoľko jednoduchá, až ju ja alebo vy nedokážeme nájsť. So slovami odchodu, "nech sa vám dobre číta a nech sa vám dobre žije!" my vlastne povedal všetko, čo som potrebovala počuť. "Nech sa vám dobre číta a nech sa vám dobre žije..." Čo viac treba? Pán povedal, že občas prestáva veriť na dobro v ľuďoch, ale potom stačí rozhovor, maličkosť a znovu verí. Dobro naozaj existuje. Stále v ľuďoch je. A možno sa mýlim, ale dokáže byť tento článok receptom na človečinu? Na inšpiráciu k rovnakej túžbe byť láskavý a spontánny a priateľsky a otvorený? Pretože pred životom sa nemožno zavrieť. Ani pred ľuďmi to nejde. Ale zmeniť svet svojou trošku sa dá vždy. A vždy niekomu môžete urobiť deň krajším... a tým vlastne aj sami sebe.

Stretli ste aj vy niekedy cudzinca, ktorý vám spríjemnil deň alebo na ktorého nikdy nezabudnete? Alebo ste takto niekomu zmenili svet vy sami? Určite mi o tom porozprávajte dolu v komentároch :)!