sobota 16. októbra 2021

Vražda morskej panny | Hans Christian Andersen vrahom?

Originálny názov: Mordet pa en havfrue
Autori: Thomas Rydahl, A. J. Kazinski
Vydavateľstvo: Lindeni
Rok vydania: 2021
Počet strán: 400

Malá morská víla sa zrodila z krvavého kúpeľa Kodaň, 1834 V prístave našli zohavené telo mladej krásnej prostitútky. Žena má bledú pokožku a dlhé vlasy, ktoré jej splývajú na plecia, sú plné mušlí. Jej sestra identifikuje vraha. Je ním Hans Christian Andersen, mladý neúspešný básnik a spisovateľ, ktorého v deň vraždy videla odchádzať z izby obete vo verejnom dome. Polícia je spokojná, že má vinníka, ktorý čaká v cele na popravu. I keď sa bráni, že je nevinný, nikto tomuto podivnému čudákovi neverí. Vďaka bohatému mecenášovi však Hans Christian dostane priepustku na tri dni, počas ktorých musí získať dôkazy o svojej nevine a nájsť skutočného vraha. Hľadanie pravdy ho prevedie podsvetím mesta zmietaného chudobou, otrasnou hygienou, chorobami, sociálnym napätím a špinavými zločinmi, ktoré nikdy nikto nevyrieši. Andersen zaháji vlastné vyšetrovanie a snaží sa získať na svoju stranu hlavnú svedkyňu, pretože inak bude jeho budúcnosť spečatená...

...

Hneď na úvode knihy ma zaujala istá vec. Autori pripísali poznámku, ktorá hovorí o tom, že Andersen si po celý svoj život písal denník. Zaznamenával takmer každý jeden deň a každú jednu maličkosť, až kým sa nevrátil z Talianska a na istý čas prestal. Údajne nikto nepozná dôvod a nevie sa prečo. Ale čím ma tieto zaujímavosti tak veľmi nadchli? Tým, že z fiktívneho príbehu s postavou Andersena je razom niečo, čo má aspoň malú pravdepodobnosť na niečo blízke skutočnosti. A pre mňa to bolo znamenie, že sa mi príbeh bude páčiť ešte viac.

Kniha si ma však našla v komplikovanom čase a tak so mnou prešla všetky možné krúšne chvíle. Zažila som s ňou čitateľskú krízu, nedostatok času, nechuť k akýmkoľvek aktivitám, až po nadšenie a začítanie sa do veľkého finále. Práve však skrz tieto okolnosti sa mi do nej púšťalo ťažko. Často som sa pristila pritom, že sa mi ju čítať nechce alebo si nevie udržať moju pozornosť. A pritom bola napínavá, pútavá... Mala mnohé výhody, no mňa si nevedela získať.

Neviem kedy presne prišiel ten zlom, ale zhruba od polovice som ju prečítala na jeden nádych. Od istého momentu som si ju konečne užívala, tak ako som dúfala a mohla som ju oceniť o čosi viac, pretože kvality nesporne má. Autori ju napísali veľmi nevšedne, no podarila sa im zásadná vec. Atmosfera príbehu je absolútne mrazivá, zvrátená, ťaživá a desivá. Mnohé úseky deja sú len pre silnejšie žalúdky a príbeh sa nesie v poriadnom severskom štýle, ktorý je otvorený násiliu, brutalite a zverstvám. Buďme k sebe úprimný... Aj napriek tomu, že sa vám občas urobí v hrdle nepríjemná hrča, takáto atmosféra má svoje čaro. A k tomuto príbehu neodmysliteľne patrí.

Vražda morskej panny je veľmi nevšednou knižkou. Chvíľami sa môže tváriť jednoducho a predvídateľne, ale vzápätí sa v nej dejú veci, ktoré by vám nenapadli, ani v najdivokejších snoch. Na jednej strane pôsobí naivne, ale na druhej je dej premyslený až do samého jadra. Mne sa táto neurčitosť páči, pretože už v polovici som si veľmi sebaisto myslela, že už som zápletku odhalila, ako nejaký talentovaný a žiadaný detektív, ale keby ste len videli môj výraz v tvári, keď som zistila, že som ani len kúsoček nebola blízko k pravde. Záver je totižto veľmi nečakaný a spontánny. Takže ďalší potlesk pre autorov.

Knihu hodnotím veľmi kladne a ak ste na mojich sociálnych sieťach videli video na tému, "Čo čítať na jeseň" tak ste si určite všimli, že práve morskú pannu som zaradila medzi svoje tipy. Neviem si predstaviť nič vhodnejšie na čoraz tmavšie večery, ktoré k nám prichádzajú, o daždivých dňoch nehovoriac! Pevne verím, že táto kniha si získa nejedného z vás, pokiaľ sa rozhodnete dať jej šancu. Je to iné, temné... ale výborné. A navyše pokiaľ aj čítate žáner tomuto blízky, tak si prídete na svoje. Moje odporúčanie máte :)!

Za knihu veľmi pekne ďakujem Albatrosmedia.sk
Zakúpiť si ju môžete, napr. na tejto adrese.

Moje hodnotenie:

pondelok 11. októbra 2021

Príbehy na jesenné večery | Seasonal reading


Ahojte moji milí čitatelia :)!
Dúfam, že sa pri tomto článku spoločne zídeme a vymeníme si svoje tradície navzájom. Úprimne som sa celý deň tešila, až sa usadím a ukradnem si chvíľky na to, aby som vám spísala všetko, čo mám na mysli. O to viac sa teším, že je to o knihách, pretože toto jesenné obdobie vo mne akosi evokuje moje staré knihomoľské pohnútky a radosti viac.

Aj vy máte vo zvyku vyberať si knižky podľa ročných období? Jeseň je pre mňa osobne tým najvýraznejším a aj keď viem, a popravde aj rozumiem, že mnohí ľudia sa s týmto obdobím až tak nekamošia. Ja sa v ňom cítim najšťastnejšie. Dni, kedy je všetko oranžové a na ulici chrupkajú listy, po ktorých kráčam. Vo večery, kedy chutí teplý čaj najlepšie. V upršané popoludnia, kedy sa zababušená v deke môžem uchýliť k príbehom alebo skoré stmievanie, kedy sa spolu doma zídeme a sledujeme filmy. Všetko je tak nejak krajšie. Myslím si, že práve na tomto období sa dá nájsť veľmi veľa predností, vďaka ktorým by sa ľudia mohli cítiť bližšie k sebe. Áno, leto je zábavné a ide ruka v ruke so spomienkami a časom stráveným s priateľmi. Ale jeseň? Tá je o spoznávaní svojho vnútra. O hlbšom kontakte so samým sebou a o učení sa toho, ako žiť v pokoji. A všetka táto sebareflexia a čas ticha na mňa pôsobí veľmi upokojujúco.

Tento čas sa však naozaj spája, ako som už aj spomínala, s príbehmi. Dobrými, mrazivými, zábavnými, či romantickými... Každý v nás dokáže zanechať pocit, ktorý nám ovplyvní deň. Od malička som bola takýto sezónny čitateľ a tak sa mi mnoho konkrétnych kníh spája s obdobím, ktoré vám tak veľmi ospevujem. Ktoré by som vám však odporúčila na tento rok?

1. Vražda morskej panny
Táto kniha nevyšla tak dávno vo vydavateľstve Lindeni. Je to príbeh o Hansovi Ch.Andersonovi, ktorý je náhle obvinený z vraždy a na svoju obhajobu sa snaží krvopotne vyriešiť prípad, ktorý je skutočne len pre silnejšie povahy. Na ulici Kodane sa dejú zverstvá o ktorým by sa nám ani nesnívalo a autori vás dokonale prenesú do atmosféry, ktorá je viac než len mrazivá. Pokiaľ hľadáte spoločnosť do daždívých dní, tak táto kniha do nich svojou ponurou atmosférou dokonale pasuje.

2. Hana
Príbeh z celkom iného súdku, ale dnes keď som premýšľala nad pomyselným zoznamom jesenného čítania, Hana mi prišla na myseľ. Je to krásne bolestná knižka, pri ktorej by vám dlhé tmavé večery nádherne ubiehali. Dojme vás, rozosmúti, ale dojem vo vás zanechá natoľko hlboký, že budete vďačný za tieto pocity. 

3. Rebecca
Trocha klasiky nikdy nezaškodí! A Daphne du Maurier je kráľovnou, tak trošku gotických a najmä zaujímavých príbehov, ktoré vás až zázračne rýchlo vtiahnu do deja. Na jeseň sú dokonalé a pokiaľ by ste o jej tvorbu mali záujem, tak vám určite odporúčam aj Hostinec Jamajka, ktorý mám možno ešte aj o kúsok radšej. Nech je však ako chce, všetky od nej sú famózne :)!


4. Harry Potter (ktorýkoľvek diel!)
Harry Potterom nemôžete nič pokaziť. Jeseň je obdobie, kedy sa aj vy môžete vrátiť do Rokfortu, o ktorom ste isto iste taktiež snívali vo vašich detských snoch (a možno aj tých dospelých). Ja osobne mám tiež vždy podobný pocit ako Harry, a to že sa vraciam domov, zakaždým ako sa vrátim k tejto milovanej sérii. Garantujem vám, že sa zabavíte, budete napätý a najmä k vám dorazí nostalgia, ktorá vás neopustí až do konca. Nezáleží na tom koľko krát ste to už čítali... vždy je vhodný čas!

5. Búrlivé výšiny
Ďalšia klasika. Do tretice už síce žiadna nebude, ale Búrlivé výšiny postačia. Čítali ste ich už niekedy? Pretože toto je ten typ príbehu, ktorý môžete prečítať aj viackrát a neomrzí. Dokonalá atmosféra. Majstrovský napísané dielko. Spolu s ňou by sa vám mohla páčiť aj Jana Eyrová. Obe knižky vás zavedú na hmlisté slatiny a anglické sídla, no Búrlivé výšiny sú predsa len možno ešte o kúsok ťaživejšie. A to sa na jeseň hodí!

6. Neobyčajné deti slečny Peregrinovej
Och, pamätám si ako som sa poprvýkrát bála, keď som to čítala. Každých pár stránok som narazila na desivé fotografie, z ktorých mi nebolo príjemne a príbeh sa uberal smermi, vďaka ktorým boli moje nervy na tenkom ľade. Veľmi som si to však užila! Aj vtedy bol upršaný deň a von takmer mrzlo. Zabalila som sa do deky a ku koncu dňa som mala knihu prečítanú. To isté radím aj vám. Nebudete to ľutovať :).

Tak čo kamoši? Našli ste si z pomedzi mojich tipov niečo, čo vás oslovilo? Hodia sa vám na jesennú pohodu? Budem sa veľmi tešiť, keď mi napíšete o tých svojich príbehoch alebo aj ako sa máte. Ja vám však želám jediné, majte sa krásne a užívajte jeseň :)!

utorok 28. septembra 2021

Keď veci nejdú podľa plánu... | Vytvor si nový!


Ahojte moji milí čitatelia :)!
Úprimne na tento článok som sa chystala už pár predchádzajúcich dní, ale uvedomila som si, že sa naň potrebujem pripraviť. Nemyslím tým predpísanie si poznámok, alebo prípravu záchytných bodov... Viem, čo by som vám v ňom chcela povedať. Skôr psychicky som však potrebovala čas na to, aby som spracovala veci, ktoré sa udiali v mojom živote. A ktoré mali vyzerať úplne inak. V seriáloch by zrejme povedali, "We fucked up."

Ako si zrejme dobre pamätáte, nie tak dávno som na blog zavesila článok plný radosti a očakávania z toho, že onedlho aj s Patrikom odchádzame do Walesu na dobrovoľníctvo. Znelo to krásne, však? Nuž... Dajme tomu, že aby sme mohli uskutočniť tieto skvelé životné plány, tak sme život vzali pevne do vlastných rúk a pripravili sme sa na zmenu. Tým myslím, že sme obaja dali výpovede v práci. Ukončili sme náš prenájom a vysťahovali sa z nášho prvého spoločného bývania. Presťahovali sme sa k mojej mamine a keď už sme boli absolútne pripravený ísť, tak... Tak s nami rodina z Walesu prestala komunikovať. Hlavou vám prejde všeličo, ale my sme to prvé dni brali s nadhľadom. "Veď sa ozvú." Ibaže by nie :). Správy ustali a napokon po pár dňoch sme sa dozvedeli, že majú kompilkácie a ďakujú nám za našu trpezlivosť, no úprimne človek nemusel mať vysoké IQ na to, aby vyrozumel, že si to zrejme rozmysleli a naše plány sú niekde za horami za dolami.

Nastali dni, kedy by sa opustili aj silnejší jedinci. Na gauči rodičov, s téglikom zmrzliny v ruke, neumití v pyžame a po hodinových jazdách nespútaného sledovania show ako Bez servítky, Policajti v akcii, či iných klenotov, sme si uvedomili, že život zrejme musí ísť ďalej. A že to nevzdáme. Aj keď aspoň ja som to prvé momenty vzdala. Vôbec mi nebolo ľahko zo situácie v ktorej sme sa ocitli, ale s odstupom času to nie je také zlé. Keď som sa uvoľnila, prestala sa neustále obávať o svoju budúcnosť, prežitie a uvedomila si, že nám naozaj o nič nejde a od hladu a biedy nezomrieme - uľavilo sa mi. Môj život je odrazu bezstarostnejší, zbavujem sa stresu, mám čas na pomalosť a konečne sa cítim viac spojená sama so sebou (i keď na tom by som rada ešte popracovala ďalej). Skrátka a dobre užívame si čas. A odrazu je voľný!


Keďže sme si však chceli naplniť aj nejaké tie cestovateľské chúťky, dopriali sme si spontánny trip, ktorý sa už nenávratne blíži. Už zajtra letíme do Edinburghu! Pre mňa osobne je Škótsko srdcová záležitosť a pred dvomi rokmi som si práve toto mesto zamilovala. Paťo tam však nikdy nebol a už sa neviem dočkať ako mu ukážem všetky známe miesta a sama sa na ne opäť vrátim. Aj teraz v tichu svojej izby si dokážem vybaviť uličky, ktorými som sa v tom čase túlala a zákutia, na ktoré sme narazili. Dúfam, že si ho zamiluje. Teším sa, čo všetko tam na nás čaká a ešte väčšmi sa teším, že to môže byť absolútne čokoľvek.

Zamýšľala som sa nad tým, či je tento výlet najrozumnejšia voľba, keď sme sa rozhodli zbaviť sa práce a úspory nám mali vydržať na šnúru dobrovoľníctiev, ale načo si neustále vytvárať starosti? Mám pocit, že niekedy život netreba brať tak vážne, ako ho samozrejme neraz beriem. Koniec koncov v ňom nemáme čo stratiť. A verím, že každá cesta na ktorú sa vydávame, má svoj význam. Takže sa úprimne teším a miesto stresu sa snažím svoje vnútro zaplniť pocitmi, akými je radosť a viera v to, čo robím. Je náročné vystriedať zacyklené myslenie, ktoré som si za posledné mesiace vytvárala a živila ho strachom a negatívnymi úvahami, za pozitívne myslenie ktoré je otvorenejšie bezstarsotnosti a ľahkosti bytia. Ale cítim, že som na dôležitej ceste, ktorú buď využijem a vyjdem z nej ako lepší človek alebo sa opäť stratím a po čase sa po nej skúsim znovu vydať. Nech je však ako chce, vždy ma to viedlo, vedie a aj bude viesť práve po nej. Tak že hor sa na dobrodružstvá :)! 

pondelok 13. septembra 2021

Sestry z Titanicu | Plavba, ktorá im zmenila život

Originálny názov: The Titanic Sisters
Autorka: Patricia Falvey
Vydavateľstvo: Lindeni
Rok vydania: 2021
Počet strán: 384

Sestry Nora a Delia sú ako oheň a voda. V mnohých ohľadoch sú od seba na míle vzdialené, ale obe túžia po nezávislosti a dobrodružstve. Jedného dňa príde list z Ameriky a ony dostanú jedinečnú šancu uniknúť zo zapadnutej írskej farmy a získať nový život v Novom svete. Vzdialený príbuzný im poskytne prostriedky na cestu Titanicom do New Yorku. Nora, mamin miláčik a na každom kroku obletovaná krásavica, sa má stať guvernantkou v bohatej rodine, zatiaľ čo jemná, nesmelá a celý život odstrkovaná Delia bude pracovať ako slúžka. Osud však zamieša karty celkom inak. „Loď snov“ Titanic stroskotá. Delia katastrofu prežije, ale Nora je nezvestná. Delia sa impulzívne rozhodne a začne sa vydávať sa za svoju sestru. Dostane sa tak do bohatého domu, kde sa stane guvernantkou malej Lily. A napriek tomu, že svoj čin ihneď oľutuje a rada by sa priznala, stále viac sa zamotáva do spleti lží. Jej klamstvo bude mať nepredvídateľné následky, hoci prvý raz v živote má šťastie na dosah...

...

Sestry z Titanicu boli príbehom, po ktorom som siahla viac menej bez rozmyslu a náhodou. Netušila som, či sa mi budú páčiť, ani o čom presne budú, no mala som chuť na oddychový príbeh, v ktorom by som sa dokázala na nejaký čas stratiť. Vždy som mala rada historické romány, ktoré príjemne plynú a dej vás unáša tak ďaleko, až sa cítite byť jeho súčasťou. To sa mi čiastočne splnilo, ale zároveň aj nie. No poďme na to postupne...

Príbeh sa odohráva vo viacerých úsekoch a na rôznych miestach. Má viac dejových línii, ktoré sú 1) z pohľadu Delie, 2) z pohľadu Nory. Na úvod sa dostávame na Írsku farmu, kde sestry prežili celý svoj doterajší život. Dej má však veľmi rýchly spád a zrejme aj preto doň autorka vložila obrovské množstvo udalostí. Už po pár stránkach sa totižto ocitáme na palube Titanicu a v zápätí sa dej presúva do New Yorku. Tam sestry zažívajú odlúčenie a začína sa ich vlastný osud.

Problémom tejto knihy však pre mňa je zrejme aj tá rýchlosť. Neustále sa v nej niečo dialo a preto pre mňa boli zrejme niektoré momenty príliš ploché a neuveriteľné. Aj keď ma čítanie bavilo, tak som sa na osudy hrdiniek obzvlášť nedotýkali, čo mi popravde chýbalo. Mám rada, keď príbeh dokážem prežívať hlbšie. Ich charaktery boli taktiež veľmi zvláštne vykreslené a niečo im chýbalo. Delia je tá dobrá, Nora zlá a autorka sa podľa toho snažila viesť aj ich činy. Úplne to však nefungovalo a chýbala tomu rovnováha. Keď už aj prichádzalo k náprave správania, tak postavy sa potom správali nelogicky a ich konanie bolo nereálne.

Ale aby som nebola len zlá, táto kniha má aj množstvo kladných stránok. Tou je napríklad jej čitateľnosť a ľahkosť vďaka ktorej sa veľmi rýchlo číta a áno... príjemne plynie. Takže koniec koncov dostanete oddychové čítanie po ktorom možno túžite, tak ako som túžila aj ja. Autorke sa vo mne taktiež podarilo vyvolať záujem a najmä zvedavosť, takže aj keď som sa v istých momentoch neveriacky dívala, čo sestry vyvádzajú, v ďalšej chvíli som nedokázala odtrhnúť pohľad od toho, čo s nimi bude. Dej sa odohráva aj v Texase, čo bolo veľmi zaujímavé a pútavé. Za plus považujem aj pasáž venovanú sufražetkám, či sledovanie pomerov v Amerike - od prisťahovalcov, až k bohatej vrstve. Nuž a samotné prostredie je teda tiež veľkým pozitívom, ktoré vo mne podporovalo spomínanú zvedavosť.

Aj keď mi tu, ako som už spomínala chýbala nejaká hlbšia emócia, ktorá by vo mne zanechala dojem, kniha mala svoje silné momenty, ktoré ma prinútili sa ku nej v myšlienkach vrátiť. Aj preto jej čítanie neľutujem a myslím si, že mnohým sa bude páčiť :).

Za knihu veľmi pekne ďakujem Albatrosmedia.sk
Kúpiť si ju môžete na tejto adrese.

Moje hodnotenie:

piatok 10. septembra 2021

Posledný list od milenca | Môžu vám ľúbostné listy zmeniť život?

Originálny názov: The Last Letter From Your Lover
Autorka: Jojo Moyes
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2021
Počet strán: 416

Novinárka Ellie hľadá v novinovom archíve zaujímavý príbeh, no ani sama celkom neverí, že by mohla nájsť niečo skutočne zaujímavé. Podarí sa jej však objaviť list z roku 1960 od neznámeho muža, ktorý v ňom žiada svoju partnerku, aby opustila manžela. Ellie tento ľúbostný príbeh z minulosti fascinuje. Napriek tomu, alebo možno práve preto, lebo sama má pomer so ženatým mužom.

Vrátime sa teda do roku 1960 a dozvieme sa, že Jennifer Stirlingová leží v nemocnici po vážnej autonehode. Nespomína si na nič – ani na manžela, ani na priateľky, ani na to, aká bola kedysi ona sama. Ale keď sa z nemocnice vráti domov, nájde utajený list a pomaly si začína spomínať na milenca, kvôli ktorému bola ochotná riskovať úplne všetko.

Príbehy Ellie a Jennifer, plné vášne, nevery a straty, sa navzájom prepletajú a sú popretkávané „poslednými listami“ zo skutočného života.

...

Chvíľku mi trvalo kým som si tento príbeh začala skutočne užívať. Spočiatku som v ňom nevidela to čaro, ktoré vo mne napokon ešte aj teraz vyvoláva nostalgiu a pripomína mi aké príjemné bolo byť celé dni zababušená v deke a túžiť len vedieť, čo bude ďalej. Táto kniha je ako stvorená na slnečné jesenné dni, kedy sa vám pomaly chladí horúci nápoj v šálke a kedy čas príjemne plynie. Vaša myseľ si pri nej oddýchne, kniha vás pohladí na duši, ale vás aj dojme a stanete sa jej súčasťou. Osudy Ellie a Jennifer začnete pomaly prežívať aj na vlastnej koži a ich spoločné pády a víťazstvá sa vás dotknú, akoby ste ich zvládli spolu s nimi. To sa mi na celom zážitku však páčilo najviac. Pretože akonáhle sa hrdinky cítili silnejšie, múdrejšie, keď pochopili niečo, čo im unikalo... cítila som sa inšpirovaná a motivovaná. Taký pocit mi ostal aj na konci, pretože tak ako ja, aj mnohí z vás sa dokážu v ich charaktere a životoch nájsť.

Príbeh sa odohráva v dvoch časových líniach a taktiež v odlišnom čase. Ellie je mladá novinárka, ktorá si buduje svoju kariéru, no nenapreduje v jej ľúbostnom živote. S ružovými okuliarmi na očiach sa nedokáže sústrediť a rezignovane hľadá kúsky motivácie všade kam sa pozrie. Keď narazí na zaľúbené listy starých milencov, niečo na jazyku a hĺbke citov sa jej hlboko dotkne. Začne sa viac zaujímať o osoby, ktorých sa listy týkajú a po dlhom čase cíti, že toto je jej chvíľa. Má článok, ktorý by stál za to!
Netuší však, že listy ju zavedú ďalej, než by si dokázala predstaviť a že ich majitelia zažili bolestivé chvíle, na ktoré už možno ani nie sú pripravení spomínať.

Hlavnými hrdinkami sú ženy, no obe sú svojim spôsobom veľmi odlišné. Jennifer žije v iných podmienkach a najmä v iných časoch. V roku 1960 je skôr ozdobou svojho manžela a ženou v domácnosti. Je krásna. O tom niet pochýb... Jej intelekt a inteligencia je však v tieni a mužský svet jej nedovoľuje vyjadriť jej bohatý vnútorný svet. To sa však zmení, keď spozná muža, ktorý jej ukáže slobodu, voľnosť a skutočný záujem.

Láska, ktorá žiari z listov a spomedzi stránok knihy sa nepochybne dotkne aj vás. Dvom zaľúbencom osud neustále kladie prekážky a nástrahy vďaka, ktorým je takmer nemožné, aby zažili svoj šťastný koniec. Ale ak ste beznádejní romantici ako aj ja, tak aj vám musí byť jasné, že láska má vždy šancu.
A Ellie v nej zohrá obrovskú rolu... Po čase zistíte, že každá udalosť sa prepája s tou ďalšou a že aj drobné činy môžu ovplyvniť celý život človeka.

Knižka je však skutočne krásna a môžem povedať, že sa mi veľmi páčila. Dokonca viac ako som čakala... Film som už stihla vidieť tiež a myslím si, že sklamaní nebudete. Jediným prekvapením pre mňa bolo, že som si oba pohľady hrdiniek užívala rovnako, nakoľko ma väčšinou baví viac línia z minulosti. V tomto prípade to tak nebolo a obe boli skvelé. Bývali časy, kedy som túžila byť novinárkou a tak bolo zaujímavé sledovať prácu Ellie a prežívať jej bežné dni spolu s ňou. Úplne som s ňou cítila, keď bojovala s tvorivými krízami alebo nabrala nápady a s nadšením písala. Som rada, že s rovnakým nadšením vám môžem túto knihu odporúčiť ďalej a budem veľmi rada, keď si ju prečítate... ak sa tak už aj nestalo :).

Za knižku veľmi pekne ďakujem Bux.sk
Zakúpiť si ju môžete napríklad TU.

Moje hodnotenie:

štvrtok 19. augusta 2021

Veľké zmeny v živote, strach, pochybnosti, radosť a odchod | Workaway


Uff, kde začať?
Zmeny v mojom živote sa dejú rýchlejšie, než by som čakala. Ale čoraz viac mi v hlave rezonuje veta, ktorú som si veľmi dávno prečítala, "keď si niečo praješ, celý vesmír sa spojí, aby ti to mohol uskutočniť."
Starý dobrý Paulo Coelho vedel o čom hovorí. Akonáhle sa raz rozhodnete a začnete svoj život smerovať tam, kam by ste chceli, bez ohľadu na financie, praktické stránky, či pochybnosti, všetko sa začne diať vo váš prospech. Keď zahodíte strach, zapriete sa a odovzdáte sa osudu. Život vám podsunie pomoc, vďaka ktorej to dokážete zrealizovať a uskutočniť.

To však neznamená, že sa nebojím vôbec.
Strach, pochybnosti, triaška a motýliky v žalúdku. To sú pocity s ktorými sa zobúdzam a zaspávam posledných pár dní.
Len pred piatimi dňami som vám písala o tom, ako som si ujasnila svoje želania a myšlienky v hlave. Dnes vám napíšem o tom, ako sa sny stávajú skutočnými.

Čím to však je, že akonáhle si plníme sny dostaneme taký veľký strach, až pochybujeme o tom, či si to naozaj želáme? Toľko som dúfala, bojovala, pracovala a snívala o tom, že jedného dňa sa budem môcť vydať na svoju veľkú cestu, až teraz neveriacky sedím a pýtam sa seba samej, ako som mohla urobiť také bláznivé rozhodnutie?

Dala som výpoveď v práci
S Paťom sme si povedali, že nejdeme chodiť okolo horúcej kaše. Chceme odísť? Chceme do toho skočiť a prestať len prežívať? Fajn, tak poďme na to. Pred tromi dňami som som dala výpoveď a ujasnila si sama so sebou, že nikdy nebude ten správny čas, ani dostatok peňazí na to, aby som mala pocit, že som pripravená ísť. A tak ideme so všetkým, čo máme aj nemáme, veriac že všetko je tak, ako má byť. Tomu úprimne verím, pretože aj táto práca je niečo, čo ma skrátka postretnúť malo. Narazila som v nej na tých najláskavejších a najstarostlivejších ľudí pod slnkom. Náš šéf mi je skôr ako ďalší rodič, ktorý na mňa dáva pozor. Keď som mu oznámila, že sa chystám s Paťom cestovať, tak sa veľmi radoval a dodal mi odvahu ísť si za svojimi snami. Bála som sa, že to bude problém alebo sa na mňa nahnevá, ale tento skvelý človek mi napokon ešte aj pomohol.
Celý svoj život som si lámala hlavu nad tým ako je možné cestovať a zároveň nadobudnúť peniaze, ktoré sú predsa len potrebné na náklady ciest. To sa však odrazu vyriešilo samé. Vraj akonáhle sa vrátim na návštevu domov, vždy sa môžem ozvať, odpracovať si v práci pár hodín a zarobiť si na ďalšie dobrodružstvá. Je to len sen alebo skutočnosť? 

Vybavujem si pas a vzdávame sa bývania
Už len pri tom nadpise mám zimomriavky. Až teraz, keď máme odísť si uvedomujem, čo všetko sme za tak krátky čas zvládli a nadobudli. Bývanie, práca, zázemie... Všetko sme si vybudovali doslova z ničoho a zvládali sme to skvele. Máme 21 rokov a dokázali sme sa o seba postarať a zvládnuť všetko, čo nás postretlo. Nuž a odrazu zisťujem koľko vecí mi bude chýbať! Čo všetko tu zanecháme... Naše bývanie bolo tiež raz našim snom a zrazu ho opúšťame. Naše drevené parkety, matrac na zemi a vlastne každú jednu maličkosť. Ale verím, že vždy keď niečo zanecháme, je to len preto že príde niečo lepšie.
Zmieriť sa však s tým, že svoju rodinu pár mesiacov neuvidím odrazu veľmi bolí. A tak sa len striedavo teším, chvejem šťastím a bojujem s panikou, ktorá ma chytá. Pretože už o mesiac odchádzame!

Čo je to Workaway?
Workaway je internetová stránka, ktorá vám poskytuje možnosť dobrovoľníctva po celom svete. Môžete si tam vybrať kontinent, krajinu, mesto alebo aj spôsob akým chcete vypomáhať, ako napríklad: pomoc v domácnosti, opatrovanie detí, starostlivosť o zvieratá, život na farme alebo pomoc pri organickom pestovaní, či udržateľnom spôsobe života. Je to spôsob s ktorým môžete cestovať a spoznávať svet, či rôzne kultúry takmer zadarmo, pretože jediný náklad, ktorý vás čaká je cesta. Zvyšok vášho pobytu vám hradia hostitelia. Poskytujú vám ubytovanie, stravu a na oplátku im vy pomáhate so spomínanými prácami. Pracujete maximálne 5 hodín 5 dní v týždni a zvyšok času máte voľný na objavovanie miest a užívanie si voľnočasových aktivít. Možností je tam hádam aj nekonečno a vyberať si máte z čoho.
Túto stránku som už veľmi dlho sledovala s nádejou, no až posledné dva dni som po prvýkrát cielene vyhľadávala miesta kam by sme mohli ísť a písala hostiteľom. Vždy mi to bolo veľmi sympatické, pretože do danej krajiny nejdete ako turista, ale stanete sa členom niečej rodiny, ktorá vám posktyne obrovský kultúrny zážitok. 

Kam napokon ideme a kedy?
Nádych, výdych...
Len dnes som napísala jednu konkrétnu žiadosť.
A dnes som aj dostala odpoveď.
Túžili sme ísť do Škótska, Anglicka, Írska alebo iných severských krajín...
A už viem kde pôjdeme. Viem aj kedy. A stále tomu nemôžem uveriť...


North Wales
V polovici septembra alebo začiatkom októbra vycestujeme do prekrásnej časti Anglicka - North Wales! Staneme sa súčasťou rodiny, ktorú tvoria dvaja manželia, ich 4-ročná dcérka a zatiaľ nenarodené bábätko. Je to rodina, ktorá žije 5 minút od pláže, v blízkosti lesov, prírody a malých idylických dediniek. Pomoc v ich domácnosti spočíva v starostlivosti o psíkov a mačky, ktoré zachraňujú. Našou úlohou bude stráviť dni venčením psíkov po pobreží a okolí. Upratovaní, kŕmení a mojkaním sa. Občas budeme musieť tráviť čas hraním sa s ich dcérkou alebo varením večere. Zvyšok času sa budeme len potulovať po prekrásnych útesoch a plážach, ktoré sú absolútne na dosah ruky, nakoľko ešte aj z izby budeme mať výhľad na more.

Znie to až bláznivo však? Sama nemôžem uveriť do čoho sme sa pustili a že už o naozaj krátky čas nebudem sedieť na svojom zelenom gaučíku, ale niekde na Waleskom pobreží s 8 psíkmi. Je to tak krásne, bláznivé a dokonalé, až to nedokážem spracovať. Bude mi chýbať rodina, to bezpečie, ktoré tu mám, ale zároveň cítim ako sa deje to, po čom som celý svoj život túžila. A budem tam s Paťom! Nie je to sen, keď si predstavím ako sa prechádzame popri mori a konečne nachádzame pokoj, po ktorom sme tak túžili? Je to zvláštne, ale stále verím, že svet je možné zmeniť k lepšiemu. Že každý z nás tu má naplniť svoje posolstvo a význam, pre ktorý je nažive. Cítim, že moje miesto je vo svete. Že ho mám objaviť, preskúmať, nazrieť do ľudí a cítiť sa živá. A najmä písať... absolútne o všetkom. Myslím, že práve tým dokážem zmeniť svet ja. Je to odvážne? Nepochybne. Ale ten svet meníme spolu ♥. Prosím vás držte mi palce. Myslite na nás. A ďakujem vám, že s nami prežívate našu púť!

sobota 14. augusta 2021

Najväčším problémom človeka je spoločnosť


Vždy som leto považovala za obdobie slobody, bosých nôh, lúčnych kvetov a dlhých večerov. Každý rok ma čoraz menej bavilo vyhľadávať spoločnosť ľudí, ale čoraz radšej som sa strácala v lesoch, horách a na lúkach, kde som si so západom slnka odnášala aj kytičku kvietkov, či dobrý pocit na duši. Vždy som mávala rada ten pocit rozpálených líc, ktoré nemali nič spoločné s teplom, ale práve so šťastím, ktoré bolo priam detskou radosťou - tešením sa zo vzduchu a behu a smiechu. Letá bývali aj obdobým kníh a celonočných strácaniach sa v príbehoch. Jednoznačne k tomuto obdobiu patrili aj spontánne nápady a večerné potulky, či dobrodružstvá za východmi slnka. Prečo však hovorím v minulom čase?

Pretože, aj keď je život krásny, v mnohých ohľadoch som v poslednom čase nemala čas sa ani len obzrieť za tým, čo sa mi v ňom odohráva. Veľa som pracovala. Veľa som sa trápila starosťami, bežnosťami a tak nejak som sa zaplietla v dospeláckom svete, ktorý mi vonia stále menej a menej. Zmeny vo mne prichádzali pomaly a celkom nečakane. Ani som nepostrehla, kedy sa vo mne začali vytrácať sny, tvrdohlavosť a ohnivosť, na ktorú som bola pyšná. Nevšimla som si, kedy to všetko vystriedala únava, stres, pocity obáv a úzkosť.

Poviem vám však, že pri fungovaní a životnom štýle, akým som prežila posledné mesiace sa ani nečudujem, že som tento svoj úpadok nepostrehla a nestihla mu zabrániť. Deň ma 24 hodín. Poďme spolu počítať... 15 hodín som zvykla tráviť v práci. 5 až 6 hodín sa mi podarilo venovať spánku a keďže sa deň nedá predĺžiť, koľko času mi zostalo na samú seba a na život? Zhruba 3 hodiny. 

Zrejme je prirodzené, že som začala duševne chátrať a prestávala som byť sama sebou, pretože namiesto snov a plánov som celé dni bojovala len s tým, že musím vstať z postele. Že ešte musím zvládnuť jeden deň, ďalší deň, že cez voľno sa nedokážem hýbať... Ale najviac ma trápilo ako som trpela duševne. Vždy som bola veľký rojko a optimista plný ideálov, ibaže posledné mesiace vo mne vymazali akúkoľvek chuť na existenciu, či na vykonávanie činností, ktoré ma zvykli robiť najšťastnejšou. Niektoré chvíle boli náročné a aj keď som ich zvládla a vedela som, že ich dokážem prežiť - neustále som musela premýšľať len nad jednou jedinkou myšlienkou.

Toto je ten skutočný život?

Chápala som, že pár mesiacov to vydržím a zvládnem to, ale neporozumela som tomu, že niektorí ľudia tak prežívajú celé svoje životy. Každý jeden deň a každý jeden týždeň. Život v ktorom partnera stretávate ráno pred odchodom do práce a večer, keď sa vrátite. Kedy zúfalo túžite vystúpiť z tohto kolotoču, no potom si uvedomíte, že je to vaša realita. Kde sa však stala chyba, že sme prijali tú predstavu o tom, že takto je to správne? Pretože rodina vám povie, že s partnerom si aspoň budete vzácnejší. Že život je ťažký. Ale nie je tak trošku na nás to, akým živom naozaj je?

Stále hovorím v minulom čase, ako napríklad, "veľa som pracovala, bola som unavená..." Malo to totižto výsledok, ktorý ma zrejme až tak veľmi ani neprekvapil. Moje zdravie to vzdalo a telo mi rezignovalo. Bola som zdrtená, mala som v sebe ešte viac strachu a pomedzi obavy o svoje zdravie som sa ešte bála o svoju prácu. Môj uhol pohľadu sa však počas voľného času a chvíľ, ktoré som mohla konečne stráviť myšlienkami a pokojom, dali novú perspektívu. 

Žijem život, ktorý ma nenapĺňa. Neustále sa sťažujem a tvrdím, že iba prežívam. Nie som spokojná. Aktuálne som nebola, ani zdravá. A napriek tomu som sa bála, že prídem o prácu... Ale prečo sa bojím, keď je to vec, ktorá ma nerobí šťastnou?


Teraz možno nastáva logické zmýšľanie, "pretože potrebuješ peniaze, nájom sa sám nezaplatí a každý musí pracovať." Nuž ja viem iba o tom, že každý musí zomrieť a tak ako som odjakživa verila, mnohí umierame už počas života a to je najtragickejšia smrť.

A tak prichádza čas veľkých zmien a hlbokého nachádzania seba samej. Nie je to o lenivosti. Netýka sa to ani neschopnosti. Každý z nás dokáže žiť život v systéme, v spoločnosti... Ale každý z nás si môže vybrať smer akým chce svoj život viesť. A ja som si už veľmi dávno vybrala svoju cestu. Vy o nej viete. Veľa ste o nej čítali. Neraz som vám o nej písala... O cestách, ktoré plánujem. O miestach o ktorých snívam. O slobode, ktorú milujem. Rozhodla som sa, že nikto iný môj život nezmení, len ja. A že ak ho nezmením teraz, tak nikdy.

Pochopila som, že aj keď môže byť žitie v rutine príšerné, človek si na to zvykne. Prijme to. Vezme si to za svoje a prispôsobí sa. Je to totižto bezpečné a známe.

Aj keď ma desí každé ráno prebúdzať sa a bojovať s pocitom, že robím čo nechcem, v poslednom čase ma desilo väčšmi to ukončiť a robiť, čo chcem. Je to zvyk. Je to komfortná zóna. Cítila som sa ako zbabelec a najmä som vedela, že ma niečo prudko zlomilo. V mojej povahe nebol priestor na strach. Nikdy som sa nebála svojich snov... A vlastne v tom ani nemienim pokračovať. 
Možno to znie tak, že mám zlú prácu. Neverili by ste, ale tak to vôbec nie je! Popravde je skvelá a dokonca ma baví a mám ju rada. Neraz som sa zamýšľala nad tým, či sa naozaj nedokážem prispôsobiť a zmieriť sa so životom tak ako každý. No pre mňa to nie je život. A tým pádom poznáte moju odpoveď. Nie...

Problémom človeka je však systém a spoločnosť. V tom ja nedokážem žiť a nedokážem sa prispôsobiť. A tak, aj keď sa zo mňa stával ustráchaný človiečik, ktorý mi nebol ničím podobný, našla som v sebe znova tú silu a vieru v svoje sny. Najbližšie obdobie nebude jednoduché, ale bude nádherné. A keď vám poviem o tom, čo príde, verím že objavím ďalších dobrodruhov, ktorí pochopia prečo je pre niektoré duše, tak podstatné odísť. Prečo niektoré osoby tak krvopotne potrebujú pochopiť život a nájsť jeho zmysel až na konci sveta. Túžim však spoznať nových ľudí a miesta, ktoré sa mi stanú domovom. Útočiskom. A túžim po slobode, v ktorej budem kráčať ruka v ruke s Patrikom, ktorý je rovnaký rojko a dobrodruh ako ja. Čoskoro sa pre nás začne naše možno najväčšie dobrodružstvo. Čoho sa však báť viac, ak nie pocitu, že ste ani nežili?

štvrtok 12. augusta 2021

Ostrov bez pamäti | Všetko raz pominie

Originálny názov: The Memory Police
Autorka: Yoko Ogawa
Vydavateľstvo: Lindeni.sk
Rok vydania: 2021
Počet strán: 264

V tomto románe nepotrebujete poznať mená. Viete, že čítate o dievčati. Že do príbehu neodmysliteľne patrí aj Starec a R. A že jediný koho meno poznáte je psík, ktorý robí dievčaťu spoločnosť - Don. Samozrejme v príbehu sa stretnete aj s mnohými inými postavami, ale ani oni nemajú svoje jasné mená. Záleží však na tom? Akoby aj bezmennosť postáv dotvárala melancholickosť príbehu, ktorý je o strácaní spomienok a poznatkov. Ostrov bez pamäti je skutočne ostrovom, kde predmety miznú. Najprv sa to pre občanov začalo maličkosťami. Drobné straty, ako napríklad parfémy, cukríky, drahocenné kamene. Jedného rána sa občania zobudia a predmety sú odrazu preč. Nie fyzicky, ale v ich duši už pre ne nie je žiadny priestor. Už nedokážu pochopiť ich využitie, či význam a tak ich ničia, zbavujú sa ich, až zmiznú úplne. Nepamäjú si dôvody, prečo by im práve tie predmety mali v živote chýbať. Ibaže neskôr miznú vtáky. Miznú kvety a potraviny a rieka... A tak to pokračuje stále ďalej. Ibaže čo všetko môžu obyvatelia stratiť? Môže zmiznúť celý svet, či duša človeka?

A niektorí jedinci si pamätajú. Nezobudia sa ráno so stratou a bez spomienok. Stále vedia na čo sú predmety určené a poznajú ich využitie. Ostrov však riadi pamäťová polícia a tá dohliada na to, aby predmety zmizli úplne. Občania, ktorí pamäť nestrácajú sú odvedení na neznáme miesto a tak sa mnohí ukrývajú alebo sú na úteku. Prečo ich však polícia považuje za nebezpečných? A kto si tak veľmi želá vymazať zo sveta všetky možné spomienky?

Na tejto knižke je veľmi zaujímavá jej nejasnosť. Autorka čitateľovi nevysvetlí, ako tieto zmiznuzia začali, ani kto za tým celým stojí. My netušíme, ani len kto pamäťová polícia je a kto ich riadi. V podstate sa v príbehu stretnete s viac otázkami, než odpoveďami. To všetko však vo vás vzbudzuje zvedavosť a máte chuť čítať stále ďalej. Zaujíma vás kam to celé povedie. Túžite vedieť prečo si niektorí ľudia pamätajú a zároveň sa snažíte pochopiť ako môže niekto len tak zabudnúť... Vaša zvedavosť a udalosti v deji sa neustále stupňujú, až kým neprídete na samý záver.

A ten je žiaľ smutný. Možno by ste aj dokázali odhadnúť, kam to celé smeruje, ale vy to neviete. Nechcete to vedieť a mňa osobne veľmi bolelo čítať posledných pár strán. Dávalo to však význam. 
Hlavná hrdinka Dievča je spisovateľkou. V príbehu sú niektoré úseky tvorené jej poviedkami a príbehmi, ktoré momentálne tvorí. Možno vás to prekvapí rovnako ako mňa, ale tieto poviedky sa oplatí čítať pozorne. Spočiatku som si myslela, že sú len nejakou odbočkou, obzvláštnením... ale v skutočnosti veľmi úzko súvisia s dejom a dávajú väčší zmysel, ktorý pochopíte až neskôr. 

Stále si celkom neviem predstaviť takýto svet, kde každá bežná maličkosť stráca svoj význam. Trápilo ma čítať o tom ako Dievča písalo svoj román a bálo sa, že zmiznú slová. Že R, ktorý je takisto dôležitou postavou a ktorý Dievčaťu redigoval romány bol zároveň osobou, ktorá nedokázala zabudnúť a tak bol vo veľkom nebezpečí. Dievčaťu sa však stále snažil zachrániť dušu a vysvetliť jej prečo sú tie predmety podstatné. Prečo na nich záleží... Aké náročné však musí byť žiť vo svete, kde môžete ostať ako jediný s poznaním medzi ľuďmi bez duše?

Úprimne... som nadšená! Knižka ma zaujala a chcela som si ju prečítať, no nečakala som, že sa mi bude až tak veľmi páčiť. Autorka píše fantasticky a celý čas si dokázala udržať moju pozornosť. Príbeh sa číta ľahko a rýchlo, no zároveň ho niekedy musíte odložiť a spracovať, čo ste sa dozvedeli. Je to spôsobené aj tým, že namiesto odpovedí sa vo vás tvoria len nové a nové otázky. To môže byť frustrujúce, ale zároveň vás to bude fascinovať. To mi môžete veriť!
Ostrov bez pamäti vám úprimne odporúčam a budem sa tešiť, ak vás príbeh zaujal.

Vďaka Albatros Media som si mohla knižku prečítať skôr, za čo im veľmi pekne ďakujem.
Vy si môžete Ostrov predobjednať na tejto adrese
Do vašich knižníc dorazí 20.8. Máte sa na čo tešiť :)!

Moje hodnotenie:

streda 11. augusta 2021

Ľudstvo nie je možné predvídať | Alebo Nezabudnite na veľrybu

Originálny názov: Not Forgetting the Whale
Autor: John Ironmonger
Vydavateľstvo: Lindeni.sk
Rok vydania: 2021
Počet strán: 384

Keď nahého mladého muža vyplaví more na pláž pri mestečku St Piran v Cornwalle, rýchlo ho zachránia dedinčania. Od miestneho doktora na dôchodku a učiteľa, cez zberača odpadkov na pláži, majiteľa hostinca až po kňazovu ženu a románopisca, všetci prijmú túto stratenú dušu medzi seba. Dedinčania však nevedia, že Joe Haak ušiel zo City v Londýne v strachu pred celosvetovým kolapsom civilizácie, ktorý predpovedal jeho počítačový program Cassie. Je však koniec sveta naozaj blízko? Podarí sa Joeovi presvedčiť vidiečanov, aby sa uzavreli pred okolitým svetom ohrozeným epidémiou? A čo veľryba, ktorá sa vznáša v zátoke? Nezabudnite na veľrybu je intímny, vtipný a dojímavý príbeh človeka na jeho ceste nájsť si vo svete miesto, ktoré by mohol nazývať domov.

...

Je mi až zábavné, keď si spomeniem, že knihu som začala čítať bez toho aby som si vopred zistila o čom je. Vzala som ju do rúk a nadšená som sa ponorila do príbehu, ktorý najprv znel ako legenda. Ako príbeh prerozprávaný z generácie na generáciu, natoľko pamätný a dôležitý, až je podstatné naň nezabudnúť. Bolo to ako čítať rozprávku. Alebo rozličné spomienky... A pamätám si, že už od prvej chvíle sa mi to veľmi páčilo. Na niekoho by mohlo pôsobiť chaoticky, že dej spočiatku nemal ani len svojho ustáleného rozprávača a tak sme sa zoznámili hneď s niekoľkými postavami, ktoré mali svoju rôznu dôležitosť. Všetko však viedlo k jedinému... K dňu, ktorým sa v dedine St Piran všetko mení. K dňu, kedy more vyplaví Joe Haaka.

Knižka Nezabudnite na veľrybu sa mi opisuje ťažko. Zistila som, že je pre mňa veľmi náročné ohodnotiť ju alebo nejakým spôsobom zhrnúť, avšak môžem povedať, že sa skutočne jedná o veľmi zaujímavé dielo. Celý príbeh je pútavý a neobyčajný. No nám čitateľom môže byť až desivo blízky, nakoľko sa udalosti v deji týkajú svetovej pandémie. Autor však zároveň sleduje oveľa hlbšie prvky a tým je naše správanie v ohrození a v nepoznanej situácii. Nás ako jedincov, nás ako spoločnosti. Autor skúma naše povahy a zisťuje, či je možné prekuknúť ľudstvo. Predpovedať jeho konanie. Alebo či sme nevyspitateľní, či sme sebeckí alebo v prípade núdze nápomocní. A výsledok zaskočí nielen nás čitateľov, ale aj hrdinov príbehu.

Mňa však chvíľami naozaj mrazilo z toho aká nenápadne-nápadná podobnosť sa v príbehu nachádzala s tým, čo za posledný rok prežívame my. Pandémia v tomto prípade bola nadnesená. Nebola takou, akou ju poznáme my, ale zároveň mala množstvo podobností. Pripomenulo mi to úplné začiatky, kedy sme si mysleli, že všetko sa u nás skončí za pár dní alebo za pár týždňov. Že to nezmení naše životy. 
A bolo zaujímavé sledovať ako hrdinovia zmýšľali rovnako. Akoby sa mohli narušiť ich malé bezvýznamné svety, ktorými si žijú celú svoju existenciu a žili si ich aj ich predkovia? Čo by mohlo narušiť pomalý život v St Pirane?

Kniha to však nie je ani zďaleka vážna. Naozaj je to humorná a láskavá knižka o hľadaní samého seba a rýchlosti, ktorou žijeme. Dedinka St Pirane je takmer koncom sveta. Akoby ani nepatrila na mapu a oproti veľkomesta z akého Joe ušiel je to niečo neopísateľne iné. Pokojné. A takýto pokoj je pre nás ľudí čoraz zriedkavejší. To sa týka aj blízkosti iných. A tak Joe spoznáva priateľstvá a vrúcnosť cudzincov. Hľadá sa, spomína, zastavuje sa a zisťuje kam naozaj patrí. Kladie si otázky o tom ako žil. A to je ďalšia veľmi významná a skvelá časť príbehu. 

My všetci sme Joe Haak. Buď ním sami sme alebo máme v okolí podobných Joeov. Osoby, ktoré žijú pre prácu. Osoby, ktoré nemajú čas. Osoby, ktoré snívali, ale na pleciach im leží ťarcha, ktorú nevládzu niesť. Osoby, ktoré v tichosti kričia a túžia po pokoji a pomalom bytí. Ktoré v sebe majú dobrodružstvá a odvahu. Každý z nás takého človeka pozná. Každý z nás takým človekom je.
A pri čítaní tejto knižky dostaneme nadstavené zrkadielko, ako aj spoločnosť v ktorej existujeme. Ja vám túto knihu úprimne odporúčam a verím, že mnohí z vás si ju zamilujú rovnako :)! Je iná, je svojská, no je krásna a je pravdivá.

Za knižku veľmi pekne ďakujem Albatrosmedia.sk
Pokiaľ aj vás príbeh zaujal, zakúpiť si ho môžete, napr. TU

utorok 27. júla 2021

Drobné skutky láskavosti | Človečina


Ahojte milí čitatelia!
Len nedávno sa mi v živote udial zážitok, ktorý ma aj inšpiroval k písaniu tohto článku. Neplánovala som to, spočiatku mi ani len nenapadlo, že by som vám o ňom niečo podrobnejšie písala, ale viete čo? Myslím si, že práve takáto milá spomienka môže slúžiť, aj ako veľmi pekný príklad. Veď sami uvidíte.

Zážitok sa týka mojej práce. Niektorí možno viete, iní naopak nie, no momentálne pracujem v jednej útulnej a skvelej kaviarni, kde sa denne stretávam s množstvom ľudí. Často narazím na svojich kamošov, inokedy spoznávam celkom nové spriaznené duše a občas mi len v spomienkach ostanú náhodní cudzinci. Tak je tomu aj teraz.

Bolo klasické pondelkové ráno. Človek neočakáva veľa príjemného, keďže ešte stále túži spať a ťažko sa mu prebúdza a behá po rajóne. Rozhovory s ľuďmi mi však vždy pomáhajú k lepšej nálade a koniec koncov... deň to robí lepší aj im. Takto som sa spoznala s jedným pánom, ktorý k nám v toto obyčajno-neobyčajné ráno dorazil. Zákazníkov si už zhruba poznám, ale tohto som u nás ešte nikdy nevidela. Kútikom oka som zahliadla, že pán vybral z tašky veľmi starú knižku a už v okamihu sa začítal do príbehu, ktorý mal pred sebou. Prišla som sa ho opýtať, čo mu ponúknem a tak sa začal náš rozhovor. Na stole mal papierik. Akýsi obal z niečoho a tak som mu ho chcela zahodiť, pretože som si myslela, že to tam ostalo po predošlých návštevníkoch. Pán sa zľakol a začal sa smiať, že to sú jeho záložky a aj si myslel, že mu to budem chcieť zahodiť. Ja som sa zasmiala tiež, pretože neraz si do kníh strkám, čo mi príde pod ruku, a tak sme si rýchlo s pánom sadli na jednu nôtu. Spozorovala som, že knižkou v jeho rukách je staré vydanie Tuláka po hviezdach od Jacka Londona. Opýtala som sa ako sa mu páči. Čoskoro sme prešli k témam obľúbených autorov, obľúbených filmov. Zistila som, že pán píše básne, žije na samote v lese a za mlada cestoval. 

Rozhovor ma doslova napĺňal a pána tiež, ako aj sám povedal, "až mám zimomriavky, že sa môžem s niekým porozprávať o umení. Viete v zahraničí je bežné, že sa vám v obchode niekto prihovorí a opýta sa vás ako sa máte, ale tu doma som sa s tým ešte nestretol." A tak sme sa porozprávali o ľuďoch a o slobode voľby. Že pre pána taká sloboda voľby predstavuje aj to, akú pani predavačku si vyberie v obchode. V prípade, že ani jedna z nich nevyzerá milo, tak si obchod nevyberie. Lebo predsa načo chodiť tam, kde sa necítite dobre? Tak jednoduché a tak málo praktizované. Pán mal veľmi rád knižky od Coelha, ale povedal mi že Alchymista a Čarodejnica z Portobella, ktoré som doteraz čítala nie sú jeho najlepšími. Rozhovoril sa o jeho obľúbených a o bláznovstve ľudí, pretože vraj sme všetci blázni. O tom napísal aj báseň.

Čoskoro pán odišiel. Opýtal sa ma kam sa oplatí zájsť, pretože tu bol len na výlete. Nebol miestny. Vybral sa do hôr, ktoré som mu odporúčila a porozpával mi aj o tom, ako skúmal Tribeč a prespával v lokalitách, kde sa mali odohrávať záhady. Pýtala som sa ho, či sa nebál, ale vraj, "hora ako hora." Chodí často do prírody a tak sa nebál, ani tu. Tam v lese kde býva sa vraj aj zlodeji boja chodiť. Rodina sa ho neraz pýtala, či nemá strach žiť tak sám, ale povedal mi, že v meste by sa bál viac. Že tam vám skôr niekto ublíži a samotu má radšej.


Bola som veľmi šťastná celým rozhovorom a aj keď pán odišiel, dobrý pocit mi ostal. To som však netušila, aké prekvapenie ma ešte čaká. Asi o polhodinku dorazil znovu a priniesol mi dve knižky od Coelha. Jeho obľúbené. Vraj mu len tak spontánne napadlo priniesť mi ich, aby som si ich mohla prečítať a tým mi vlastne spravil celý deň. Dospeli sme opätovne k rozhovoru o ľuďoch a obom nám nechýbal optimizmus. Ja vždy vidiaca dobro v ľuďoch, on veriaci na dobro vo svete. Zhodli sme sa však na tom, že ľudia nie sú zvyknutí robiť takého drobné láskavosti, ktorými spontánne potešia. Vraj je im to akési neprirodzené, sú z toho nesvoji... Jemu to len napadlo a tak ich kúpil. A tak mi aj urobil radosť a ja som mu vraj spravila radosť tým, že sme sa porozprávali. Bol to zaujímavý pán. Všetko si vychutnával. Od knižky, až po kávu. Od slov, až po jedlo. Akoby si vychutnával každú sekundu prítomného okamihu a mal určitý recept na život. Nejakú tajnú prísadu, ktorá je natoľko jednoduchá, až ju ja alebo vy nedokážeme nájsť. So slovami odchodu, "nech sa vám dobre číta a nech sa vám dobre žije!" my vlastne povedal všetko, čo som potrebovala počuť. "Nech sa vám dobre číta a nech sa vám dobre žije..." Čo viac treba? Pán povedal, že občas prestáva veriť na dobro v ľuďoch, ale potom stačí rozhovor, maličkosť a znovu verí. Dobro naozaj existuje. Stále v ľuďoch je. A možno sa mýlim, ale dokáže byť tento článok receptom na človečinu? Na inšpiráciu k rovnakej túžbe byť láskavý a spontánny a priateľsky a otvorený? Pretože pred životom sa nemožno zavrieť. Ani pred ľuďmi to nejde. Ale zmeniť svet svojou trošku sa dá vždy. A vždy niekomu môžete urobiť deň krajším... a tým vlastne aj sami sebe.

Stretli ste aj vy niekedy cudzinca, ktorý vám spríjemnil deň alebo na ktorého nikdy nezabudnete? Alebo ste takto niekomu zmenili svet vy sami? Určite mi o tom porozprávajte dolu v komentároch :)!

nedeľa 25. júla 2021

Zaujímavé miesta v Bratislave | Alebo naše nové objavy

Pre mnohých Bratislava nie je obľúbeným miestom kam ísť, ale popravde ja sa vždy teším na každú jednu návštevu. Práve tu býva môj ocino, ktorého sme boli konečne po veľmi dlhom čase navštíviť aj spolu s Paťom. Zvláštne sa mi to priznáva, ale chýbalo mi to tam. Náš výlet bol krátky, ale niektoré miesta ma očarili nanovo alebo sme spoznali množstvo nových a krásnych, o ktorých by som vám rada porozprávala. 

Výlet sa začal v sobotu a už od začiatku to bolo také malé veľké tour po meste. Paťo v Bratislave viac menej nikdy poriadne nebol a nevidel ju zblízka a tak sme mu s ocinom ukazovali všetky naše obľúbené miesta a dúfali sme, že sa mu budú páčiť. Napokon som ani nečakala, že bude až taký nadšený a všetko vyjde lepšie, než by som si dokázala predstaviť.

1. Brixton House


je aspoň pre mňa novo objavená kaviareň, ktorá sa nachádza na Františkánskom námestí v historickej časti mesta. Je to také urban, uvoľnené miesto kde si prídu na svoje hipstery a vlastne asi aj všetci umelecky založení mladí ľudia. Interér je skutočne nádherný a celý čas som mala chuť iba obdivovať každý jeden detail. Najlepšie na tom je, že sa môžete v priestore cítiť ako vo vlastnej obývačke a tak sa veľmi ľahko uvoľníte, užijete si kávu a k tomu čas s priateľmi. Toto miesto asi nesadne každému hneď z niekoľkých dôvodov. Po 1) Brixton, ako aj Urban House majú veľmi kyslú kávu a videla som, že ocino s Paťom s tým poriadne bojujú. Nie je to chuťovka pre každého, ale aspoň mne osobne kyslé kávy vždy chutili. Po 2) celé to zaváňa hipsterstvom, takže si viem predstaviť, že pre niekoho to bude odstrašujúci príklad novodobých podnikov.
Napriek tomu, že ja som z našej skupinky bola najspokojnejšia, toto miesto by som vám v pohode odporúčila. Obsluha nebola úplne spriaznenými dušami, ale ja som ten typ optimistu, ktorý si to nevšíma a tak som sa len potešila nádhernému priestoru a ešte lepšej filtrovanej káve. Aj keď som bola spočiatku smutná, že počas tejto návštevy sa nedočkám návštevy Urban House (momentálne zatvorený), Brixton je absolútne adekvátna náhrada.


2. Umelka

Toto bola jedna z prvých zástavok, kam sme sa rozhodli ísť. Umelka je reštaurácia s rozkošnou terasou a so super street foodom. Raz som tu už dávnejšie bola a ich ponuka bola kúsok širšia, no aktuálne v lete mali trošku zúžené menu. To však nebol žiadny problém nakoľko si tam medzi burgermi nájdete aj vegetariánsku možnosť a jeho chuťou nebudete sklamaní. Pre mňa bola ešte aj super zážitkom obsluha, ktorá bola milá a hlavne s úsmevom. Nakoľko ja sama pracujem v kaviarni, tak si toto niekedy veľmi všímam a chápem ako vie premeniť zážitok, hoc aj v dobrom podniku nemilá obsluha na nepríjemnú skúsenosť. Tu mi to naopak zlepšilo celý deň a van, ktorý vidíte na fotke? Dokonalosť!


3. Stará tržnica

Toto miesto je veľmi známym pojmom v Bratislave, no popravde sa mi tam nikdy nepodarilo ísť. Až doteraz. Dokonca sme to neplánovane stihli ešte aj v sobotu, čo znamená jediné... trhy! A tie boli naozaj skvelé. Vo vnútri narazíte na obchody s pečivom, kávou, kvietkami a úplne najlepšie je, že na hornom poschodí sú stánky len a len s knihami, umením a platňami. Vonku je zase street food, dobrá káva a ešte lepšia atmosféra. Veľmi sme si to užili, keďže prehrabávanie sa v starých knižkach je asi najlepšou terapiou a balzámom na dušu a extrémne sa mi páčilo, že vo vnútri hrala dokonca pani na klavíri, čo bolo krásne. Tržnica je úplne úžasným miestom kde sa stretnúť s kamošmi alebo zajsť s rodinou. Ak ste trhy doteraz nestihli, tak ako aj ja, určite vám to odporúčam napraviť.


4. Irish Pub

S Paťom sme si večer urobili chvíľku aj pre seba a vydali sa do mesta sami. Všetko tam práve vtedy ožívalo, ulice sa zapĺňali, pouliční muzikanti vyhrávali a tak sme sa vydali rovno do všetkého ruchu a prekvapení, čo nás čakali. Ako sme sa unášali davom, tak sme objavili zrejme to najlepšie miesto aké sme mohli. Paradoxne odtiaľto nemám žiadne fotky, ktoré by som vám sem mohla pripojiť, ale keď pôjdete okolo, tak verte mi... neprehliadnete to. Irish Pub je ako vystrihnutý z Peaky Blinders alebo priamo z Írska. Aspoň na chvíľu budete mať pocit, že ste sa teleportovali do nejakej krčmičky v Dubline a okamžite vás pohltí atmosféra celého podniku. Paťo bol nadšený. Ja som bola nadšená z toho aký je nadšený a koniec koncov všetko tam bolo výborné. Je to drahší podnik, ale výber whisky vás nesklame a to sa nedá povedať ani o lokalite, keďťe bar je v nádhernej starej uličke v centre mesta, ktorá patrí aj k najrušnejším.

... 

Takže čím by som to zhrnula? Pre niektorých neobľúbená Bratislava. Za nás však mesto, ktoré dostáva palec hore. Bolo nádherné prechádzať sa všetkými uličkami, pod Michalskou bránou, vyjsť si na hrad, či v noci prechádzať popri Dunaji alebo len sedieť na staro-novom moste s výhľadom. Toto mesto má veľa tienistých stránok, ale je to aj naozaj cool miesto pre mladých. Miest kam môžete zájsť je nespočetne a s dobrou náladou nič nepokazíte :)! 
Dúfam, že ste si v tomto malom článočku našli aj vy to svoje a kľudne mi napíšte kam radi v Bratislave chodíte vy. Majte sa krásne!

štvrtok 22. júla 2021

A vy ste ešte stále nečítali Hanu?

Autorka: Alena Mornštajnová
Vydavateľstvo: AKTUELL
Rok vydania: 2020
Počet strán: 264

Hana od Aleny Mornštajnovej už ani zďaleka nie je novinkou. Pamätám si, že už krátko po jej vydaní sa spustila vlna chvály a nadšených ohlasov. A najmä si pamätám, že som si ju od prvej chvíle túžila prečítať.

Avšak trvalo mi pár rokov kým sa mi to podarilo. Málokedy v sebe mávam túto tvrdohlavosť, ale to ako každý o Hane hovoril a odporúčal mi ju ma napokon časom začalo odrádzať a prestala som o nej vôbec premýšľať. Napokon sa to však vo mne zlomilo, popravde ani sama neviem čím, skôr by som to pripísala náhode a tak sa ku mne kniha predsa len dostala. Verím, že aj medzi vami sú ešte stále takí, ktorí Hanu registrujú, ale sami ju nečítali. Vedia, že by raz chceli, no stále im do toho niečo príde... Táto recenzia je určená vám, pretože rozumiem vám. Tiež som to tak mala. A dúfam, že vás trošku presvedčím o tom, prečo sa oplatí to posúriť a knihu si prečítať čo najskôr :).

Je zima roku 1954 a deväťročná Mira sa napriek zákazu rodičov vyberie k rieke voziť sa na ľadových kryhách. Spadne do vody, čím sa jej neposlušnosť prezradí, a je za to potrestaná tým, že na rodinnej oslave nedostane zákusok. Nevinná príhoda z detstva však pre Miru znamená zásadný životný zvrat. Nasleduje tragédia, ktorá ju na dlhé roky pripúta k mĺkvej a depresívnej tete Hane a odhalí pohnutú rodinnú históriu, čo popláva ďalej s prúdom jej života ako ľadová kryha.

Do Hany som sa začítala v jeden podvečer, kedy som ju trošku pochybovačne vzala do rúk. Chcela som si z nej prečítať len kúsok a popravde som od nej nemala žiadne očakávania, pretože tá vlna nadšenia ma už dávnejšie opustila. Vtedy som však netušila ako veľmi sa mýlim a aké opodstatnené všetky pozitívne ohlasy na ňu sú. Z pár riadkov sa stalo pár strán. A z pár strán sa stalo pár kapitol. Nakoniec som sa nedokázala venovať ničomu inému. Zabehla som si iba po jedlo, po deku, po šálku čaju a takáto zababušená som si čítala až do noci.

Príbeh ma okamžite strhol. Ako ste sa mohli v anotácii dočítať, celé sa to začína z pohľadu Miry, ktorá prežíva svoje detstvo a uvádza nás do svojej rodiny, bláznovstiev, priateľov a susedstiev. Jej detstvo je takmer beztarostné, no to sa po krátkej chvíli mení takmer v sekunde. Mira sa musí zmieriť so stratami, pocitmi a s veľmi novými skutočnosťami, s ktorými sa musí naučiť žiť. My postupne s ňou dospievame a sledujeme ako rastie, učí sa a spoznáva samotný život. Mirinej dejovej línii absolútne nič nechýba a už vtedy som sa od knihy nevedela odtrhnúť, no autorka si pre mňa pripravila prekvapenie. Dej sa neodohráva len z pohľadu Miry, ale napokon sa zameriava aj na celkom iné udalosti, ktoré patria minulosti.

A tam už pre mňa nebolo pomoci. Deku som okolo seba obkrútila ešte tesnejšie, uvarila som si ďalšiu šálku čaju a v čítaní som musela pokračovať, či už som ráno vstávala alebo nie. Z príbehu sa odrazu dozvedáme o tete Hane, ktorá vždy nebola tou tichou a depresívnou ženou, akou je v neskoršom čase vykreslená. Román je priam generačným a autorka dokonale opísala rodinnú históriu, ktorá vás bude zaujímať, ale najmä vás aj dojme. Mnohí zrejme viete prečo je Hana tak smutným dielom, ale tí ktorí netušíte... Skutočne sa nejedná o ľahkú tému. Aboslútne však stojí za vaše zlomené srdce a pocity, ktoré vo vás kniha dokáže vyvolať. 

A mňa úprimne mrzí, že som si ju takmer nikdy neprečítala. Že ma k nej priviedla náhoda. No zároveň mám radosť, pretože bola by obrovská škoda neprečítať si ju vôbec. Veľmi som sa začala tešiť aj na ďalšie autorkine knižky, nakoľko teraz už viem, že je naozaj talentovaná a že jej štýl písania mi sedí. Je až neuveriteľné akým nádherným, pútavým a poetickým štýlom dokáže vykresľovať osudy svojich postáv. Budem však veľmi rada, keď mi v komentári odporúčite, ktorou jej knižkou by som mala pokračovať ďalej.
Nuž a otázka na vás... čítali ste Hanu? Ak nie, tak to skúsite prehodnotiť? Budem sa veľmi tešiť, ak vás aj vďaka tejto recenzii kniha zaujala. 

Za knižku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.
Hanu alebo aj iné tituly si môžete kúpiť, napr. na tejto adrese.

Moje hodnotenie:

sobota 10. júla 2021

Prekrásny a hlučný Rím | Čo sa oplatí navštíviť a aký bol náš týždeň?


Neskutočne sa teším, že po naozaj dlhej dobe vám môžem porozprávať o cestách, na ktoré som konečne mala možnosť a čas vydať sa. Časy, kedy bolo jednoduché len tak sadnúť do lietadla a presúvať sa z krajiny do krajiny, mi prídu vzdialené, ale zároveň krásne. Moje posledné dobrodružstvo bolo pred začiatkom korony. Vtedy som sa vydala na prvú solo cestu do Portugalska a priznám sa, že nejeden raz som zo spomienok na tú krajinu žila počas pandémie. Dávalo mi to nádej, aby som stále verila svojim snom a tomu, že tá cesta nebola poslednou.

Pred pár mesiacmi som vám nadšená písala o plánovej ceste do Edinburghu, ale ako to už býva... Človek mieni a život mení. Škótsko sa mi spolu s Patrikom nepodarilo navštíviť, ale vôbec nám to nezabránilo v tom, aby sme sa nezastavili a skočili na ďalšiu príležitosť. Nevedeli sme sa zmieriť s tým, že by sme nikam nešli a tak sme začiatkom júna vyrazili do Talianska, ktoré bolo pre nás oboch veľkou premiérou.

Miláno verzus Rím
Chvíľku sme sa rozhodovali medzi týmito dvomi mestami, ale napokon to rozhodnutie nebolo až také náročné. Možno sa mýlim, ale Miláno na mňa pôsobí ako modernejšie miesto, ktoré sa určite oplatí navštíviť, no nie je to až také očarujúce a šarmantné ako Rím, ktorý dýcha históriou. A to na mňa platí. Milujem úzke uličky, prekrásne stavby a historické pamiatky, takže ani teraz neľutujem, že sme nakoniec vycestovali tam.

Rozčarovanie hneď na začiatku?
Prvý deň napokon nebol vôbec jednoduchý. Leteli sme z Viedne a keďže bolo komplikované pricestovať tak, aby sme stihli ranný let, prespali sme na letisku. Sledovali sme filmy, vyjedali jedlo a pozorovali unavených cudzincov, no bolo to dosť nepohodlné a čas nám ubiehal slimačím tempom. Do Talianska sme dorazili ešte pred obedom a aj keď sme sa tešili, boli sme dosť vyčerpaní. Ubytovanie, ktoré sme si zabezpečili cez Airbnb bolo dostupné, až podvečer, takže sme museli s batohmi vyraziť do mesta a to bolo ľadovou sprchou hneď na začiatok. Po všetkom tom tešení a šťastí z toho kde sa nachádzame, sme boli napokon zmätení a nešťastní. Totižto... Nám sa Rím vôbec nepáčil. Vystúpili sme na hlavnej stanici Roma Termini a pešo prešli ku Colosseu. Po ceste sme narazili na pofidérnych ľudí, otravných predavačov a ťažko opisujúce skupiny ľudí. Všade bol hluk. Aspoň 30x nás takmer prešla motorka, či auto, pretože aj keď máte v Taliansku zelenú - pre autá to neplatí. Pri Colosseu sme plakali a túžili sme vrátiť sa domov a pre mňa to bolo veľmi trpké sklamanie s ktorým som sa nedokázala zmieriť, pretože to pokorovalo môjho cestovateľského ducha. S domácim, ktorý nás mal ubytovať sa mi však podarilo skontaktovať a umožnil nám ubytovať sa skôr. Dorazili sme do nášho bytu a začala som sa na vec pozerať z iného uhlu pohľadu. Problém nebol v Ríme. Problém bol v nás. Únava bola neznesiteľná, hlavy nás boleli a samozrejme nám potom prišlo všetko hlučné a mätúce.


Nový deň sa preto začal celkom inak. A od tej doby bolo všetko tak ako malo.

Už ste sa naľakali však? Nebojte sa, ani tento článok nebude zmenou. Rím sme si zamilovali a budem rada keď si buď spolu so mnou zaspomínate na miesta, ktoré ste sami navštívili alebo si so sebou odnesiete tipy a túžby kam ísť, keď sa tam ocitnete.

Dobrá rada do života - týždenný lístok
Na úvod by som vám však ponúkla radu, ktorá vám pobyt v Taliansku môže veľmi uľahčiť. Rím má jednu obrovskú výhodu a tou sú vlaky. Je to asi najjednoduchšia preprava po meste a dostanete sa kdekoľvek potrebujete. Je to zároveň pohodlné a cenovo veľmi výhodné. Jednorázový lístok stojí len 1,50€. Ale moja rada pre vás je... kúpte si týždenný. Naozaj. Týždenný lístok stojí 24€ a platí vám nielen na vlak, ale aj na autobusy a metro. Bez žiadnych obmedzení sa môžete pohybovať po meste a výlet si tak ľahšie užijete. Nie na každej zastávke je automat na lístky a verte mi, že keď nebudete musieť riešiť kúpu lístku pri každej jazde, tak vás to zbaví kopy stresu.


Loďky, Villa Borghese a Fontána di Trevi
Prvý deň sme chceli začať kľudnejším tempom a tak našou prvou zastávkou bol nádherný park Villa Borghese. Ak sa nachádzate v Ríme, tak toto miesto by ste si určite nemali nechať ujsť. Je to miesto, kde si môžete užiť krásny deň, urobiť si piknik, ale aj prežiť množstvo aktivít. Jednou z najlepších pre nás bolo jazierko na ktorom si môžete prenajať malú loďku. Malou komplikácou je, že pracovníci, ktorí loďky prenajímajú nehovoria po anglicky a to môže byť úsmevné, keďže akonáhle prídete na rad, tak kričia vaše číslo. Ale zrejme aj tým, že tam nebolo veľa ľudí sme s tým veľký problém nemali a porozumeli sme si. Cená prenajatia je 4€ (dúfam, že sa nemýlim, viac to nebolo) a máte čas 20 minút. Boli sme však milo prekvapení, že nás na jazierku nakoniec nechali nejakých 40 minút a mohli sme si užívať koľko sme chceli. Rozhodne je to jeden z obľúbených zážitkov, ktoré sme tam zažili a verte mi, že sa pritom zasmejete, pretože "šoférovať" loďku môže byť náročnejšie, než sa zdá.

Pokiaľ vám nevadí prechádzka, tak z parku sa za pár minúť dokážete dostať do srdca Rímu. Preto sme sa odtiaľ iba tak bez máp a s chuťou objavovať vydali do mesta. Cestou sme videli prekrásny výhľad na celé mesto, ale aj známe Španielske schody, ktoré boli aj v skutočnosti tak očarujúce, ako sme o nich počuli. Fontána di Trevi nám však zobrala dych. So želaním sme si do nej hodili mincu a pár minút si posedeli na jej múriku spolu s ostatnými návštevníkmi. A dobre, že sme to stihli, pretože už o pár dní bola fontána ohradená a tak blízko by sme sa k nej nedostali. Táto časť mesta je však všeobecne nádherná a aj na celý deň by sa vám postarala o dokonalú prechádzku. Na každom rohu narazíte na rozkošnú taliansku reštauráciu alebo na úzku uličku a všeobecne tam prevláda taký ten ruch a duch Talianska.


Ladispoli Beach
Samotný Rím more nemá. Ale po pár minútach jazdy vlakom sa môžete ocitnúť na pláži. V okolí ich je viac než dosť, no my sme sa rozhodli pre Ladispoli, na ktorú sa nám dochádzalo najľahšie. Cesta tam trvala asi 30-40 minút a vôbec sme neboli sklamaní. Dorazili sme do maličkého mestečka, ktoré malo čarovnú atmosféru. Zo stanice sme na pláž prešli asi za 5 minút a pre mňa to bol obrovský zážitok, pretože pri mori som nikdy nebola. Áno, videla som more v Škótsku a v Portugalsku, ale to boli rozbúrené, ľadové živli... Nikdy som sa v ňom nekúpala, ani nezažila letnú dovolenku pri mori. A tak to bola moja premiéra. Popravde som sa tešila priam detskou radosťou, pretože bolo nádherné sedieť len tak pri hladine a nechať do seba narážať vlny. Zaplávať si a nechať sa unášať na hladine. Je mi až tak smutno, keď si spomínam, ako sme sa s mokrými vlasmi slanými od soli, bosí a s topánkami v rukách prechádzali popri mori, držali sa za ruky a mali všetok čas sveta. Tento deň patrí rozhodne k najobľúbenejším nielen z pobytu v Taliansku, ale aj za celý život. Bola to len radosť. Číro číra radosť.


Talianska pizza je tá najlepšia... alebo aj nie?
Nie. To teda rozhodne nie. Mrzí ma ak patríte k tej skupine ľudí, ktorým miestna pizza ulahodila, no my sme boli veľmi sklamaní. Pizza v Taliansku skutočne nie je tým na čo sme zvyknutí a v Ríme majú ešte bizarnejšiu špecialitu. Ich klasická pizza ani len nie je okrúhla! Pečú ju ako veľký obdĺžnik z ktorého vám odkroja kúsok vo veľkosti ako si zažiadate. Takže vo výsledku dostanete niečo ako koláč, nuž a zhodli sme sa, že to nie je zrovna to pravé orechové.


Colosseum je naozaj majestátne
Keďže sme prvý deň videli Colosseum so slzami v očiach a až v detinsky zlej nálade, rozhodli sme sa, že to tak nemôžeme nechať a musíme sa tam vrátiť. A to bolo asi najlepšie rozhodnutie aké sme mohli urobiť, pretože na 2x sme boli očarení. A to nepreháňam. Je to obrovská a krásna stavba, pri ktorej si môžete len sadnúť a obdivovať ju. Pokiaľ by ste mali záujem, tak si môžete zaplatiť aj vstup dnu do dávnej arény, ale my sme si vstupy nekupovali. Pre zážitok celkom stačilo vidieť to zvonku.
Popri Colosseu máte taktiež, čo objavovať a my sme tam narazili na kostolík, ktorý mal skutočne až takú hlbokú atmosféru a kde sme cítili obrovskú pokoru a pokoj. Rím sa môže pýšiť architektúrou a maľbami, ktoré je len ťažko opísať slovami.


Najlepšia kníhkupkyňa pod slnkom
Na mojich cestách nikdy nemôže chýbať návšteva kníhkupectva. Z každého jedného miesta kde som bola mám doma suvenír v podobe knižky. Je to taká moja cestovateľská zbierka a tak som šťastná, že aj v Ríme sa nám podarilo objaviť úžasné miesto, kde to žilo príbehmi.
Anglo American Bookshop je miesto, ktoré by ste si v žiadnom prípade nemali nechať ujsť. Je to obchod v ktorom majú čisto anglické knižky, obsahujúce prekrásne vydania, ale aj príbehy odohrávajúce sa v Ríme, či v Taliansku. Navyše tam pracuje milá pani s ktorou sme sa po celý čas rozprávali ako najlepší priatelia a ktorá nám spríjemnila celý náš deň. 


Vatikán
Pri tomto mieste sa asi nebudem veľa rozpisovať. Neboli sme presvedčení, že sa tu zastavíme, ale napokon sme sa zhodli, že by bola škoda nevidieť to, keď už sme tam a najmä ja som bola zvedavá. Nechápte ma zle, Vatikán bol krásny, ale nezanechalo to v nás hlbší zážitok, či stopu. Toto miesto je veľmi turistické a ani zďaleka nie je tak posvätné, akoby malo. V chráme sa to hemží ľuďmi, ktorí si všetko kamerujú a fotia a je tam hluk. Veľmi veľký hluk, takže sa tam necítite ako v kostole, ale ako na námestí, či tržnici. Bola som trošku sklamaná, že veľa ľudí tam nechodí s úctou, ale berú to len ako nejakú zastávku. Nuž, ale určite vám odporúčam pozrieť sa tam na Baziliku Sv. Petra. Presnejšie na jej úplný vrch, kam môžete vyjsť po schodoch alebo výťahom. Výhľad je dychberúci a úprimne si to zamilujete. Pre Paťa to bolo trošku náročné, nakoľko sa bojí výšok a cestou po schodoch boli úzke chodbičky z ktorých mal klaustrofóbiu. I tak sa mu však výhľad páčil a stálo to za to.

Trastevere
Nie je to krásny názov? Rada si ho v mysli hovorím a omieľam na jazyku. Krásny však nie je len názov, ale aj samotné miesto. Jedná sa o historickú časť mesta, ktorá je tvorená práve spomínanými úzkymi uličkami a ktorá vyzerá ako vystrihnutá z pohľadnice. Páčilo sa mi túlať sa tam a prvýkrát sme ochunali slavné gelato práve na Trastavere. Nebudem vám klamať, bolo výborné!



Vinice a psíkovia
Posledný deň v Taliansku sme strávili trošku odlišne. Opustili sme naše ubytovanie a vycestovali sme do iného, ktoré bolo bližšie k letisku. Tam sme spoznali zrejme najmilšieho pána pod slnkom, ktorý nám nielen poskytol ubytovanie, ale nás aj vyzdvihol na stanici a na ďalší deň odviezol skoro ráno na letisko. Bývali sme v dome s jeho rodinou a zažili sme trochu iné prostredie, nakoľko sme sa ocitli akoby na vidieku. Bolo to však čarovné! Z izby sme mali výhľad na vinice a v noci sme počuli rozhovory susedov a rodín, ktoré sa schádzali. Poobede sme zažili siestu a po celý čas bolo počuť z polí spev vtákov a šum vetra. Naša rodina mala navyše úžasného psíka, ktorý nás pozoroval cez okno a takisto susedia. Tí psíci boli rovnako ospalí ako ich majitelia a evidentne siestovali spolu s nimi. Tak trochu to bolo ako ocitnúť sa v rozprávke, ale najmä milota tých ľudí u ktorých sme na ten krátky čas bývali vo mne rezonuje doteraz.

Záver
A čo dodať? Ďalšie dni sme sa už viac menej iba potulovali a užívali si, že sa cítime čoraz viac ako miestni. Začínali sme chápať kultúru a pochod Ríma a miesto hluku a ruchu sme vnímali život. Miesto šialenej dopravy, sme vnímali ich ľahkosť bytia a absolútny zmysel pre pokoj, kľud a nerozptyľovanie sa problémami. Ich život je celkom odlišný od nášho, pretože čo sme si veľmi rýchlo všimli je to, ako Talianov nič nerozhodí. Navonok pôsobia hádavo, temperamentne a hlučne, no v skutočnosti im je priam všetko ukradnuté a predovšetkým majú na všetko čas. Ich okolie môže byť rýchle, ale ich životy žijú so zmyslom pre prítomnosť. Obedná siesta nám bola veľmi sympatická. Ich zmysel všetko si vychutnávať sa nám ihneď zapáčil. A tak sa nám šialené Taliansko vpísalo do duše a do našich spomienok.

Je to žiaľ zrejme na dlhší čas posledné miesto, ktoré sme stihli navštíviť pred sprísnením podmienok. Návrat domov, bol zároveň akoby prebudením zo sna, pretože sme ihneď spadli do starej rutiny nekonečnej práce a starostí. I tak však radšej žijeme v snoch a veríme, že práve tie si už čoskoro naplníme. Že tieto cesty nebudú dovolenkou, ale realitou, ktorú budeme žiť. Tak sa majte krásne a ďakujem vám, že ste tu strávili čas čítaním spomienok, ktoré sú krásne a hádam trošku užitočné zároveň.