Zobuďte ma v Paríži | Známosti, tak neznáme...

Je správne žiť pre prítomnosť.

Je podstatné vážiť si daný okamih.

Je dôležité cítiť sa nažive.

Je úžasné byť na správnom mieste. A byť si vedomá toho, čo mám... Je to prekrásne.

Ale sú miesta, do ktorých sa túžim zaľúbiť a sú osoby, ktoré nepoznám a predsa im už patrí moje srdce.
Sú rána, ktoré som ešte nevidela, no túžim ich vidieť a miestnosti do ktorých som nevkročila, no túžim ich raz navštíviť.
Sú momenty, ktoré som neprežila a predsa ich vidím celkom jasne a sú mi ako spomienkami, i keď ich len prežiť mám a čakajú kým ich objavím.
Sú veci, ktoré milujem bez toho aby sa o moju lásky snažili.
Sú slová, ktoré som nenapísala a riadky, ktorým som nevdýchla život.
Sú veci, ktoré viem a poznám, bez toho aby som sa o nich učila a hľadala v nich zmysel.
Sú city, ktoré cítim a túžby... túžby, ktoré mám... Tak blízke, až sa ich môžem dotknúť. Tak známe, až poznám ich vôňu. A predsa nie sú živými, nie sú hmotnými, nestali sa. A predsa sú...
Známosti, tak neznáme.

A tak aj keď som šťastná. Úprimne a z celého srdca. Aj keď cítim, že presne tu sa mám nachádzať. S týmto človekom to chcem prežívať... Viem, že príde ráno, že má prísť ráno, ktoré bude vyzerať inak. Že sa raz vzdialim od všetkého, čo poznám a v tom strachu a neznáme, narazím na pokoj a radosť.

V to ráno, keď sa prebudím v Paríži a uvidím strechy. Staré a ošúchané, tak krásne ošumelé, zaodeté do slnka a s mnohými oknami pod ich pevnými základmi. Oknami do domácností v ktorých sa ukrývajú rodiny, umelci, stratení ľudia, hľadajúci, osamelí, deti a starci, zvieratá a pocity tých všetkých celkov... 

Slnko sa bude pohrávať so stenami a tiene budú hrať farbami. Vytvoria obrazy, ktoré mi padnú do očí, kým sa z mojej šálky kávy bude hrnúť horúca para. Kým si prehrabnem rukou vlasy a nazriem spoza závesov do ulíc v ktorých sa bude hýbať život.

Pomalé rána. Mäkké rána.

Netuším... Neviem, či do ulíc vyjdem sama alebo, či v ešte teplých perinách bude očami prechádzať posledné riadky knihy, ktoré v noci už neboli videnými, osoba, ktorej s úsmevom podám druhú šálku. Tú, ktorá sa chladila v rannom vzduchu na parapetnej doske plnej rýh.

V mojom byte budú spomienky. V rámoch sa vynímajú fotografie, vo vázach sú kvety. Kúty stien sú počmárané a kvetináče sú pozliepané z črepín, ktorými sa mali stať. V mojom byte je radosť a ticho. Ale hučí tam láska.

Je to domov. Vzdialený a desivo neznámy. Ale je to cieľ v ktorom objavím seba. Je to príležitosť, pri ktorej si vyberiem mňa a príležitosť objaviť to, čo moje srdce naplní hudbou. No skutočne neviem. Či tú hudbu objavím sama alebo zo skrinky vytiahnem druhý tanier. Či druhou lyžičkou rozmiešam kryštáliky cukru, ktoré sa roztopia v horúcej tekutine. Neviem, či sa v to ráno usmejem na pohyb za oknami, za hmýriacimi sa postavami alebo či sa len usmejem na Teba.

A aj keď je dôležité oceniť prítomný okamih.

V hĺbke duše cítim, že tento okamih je pravdou a že ma volá. Že je to budúcnosť, ktorú si kreslím pomaly do reality, tým kým som. Tým, čím žijem. A že do nej pomaly, ale isto kráčam malými, no presnými krokmi každý jeden deň. A preto verím...

Keď si tvoríme svoj vlastný svet...

Život v sebe ukrýva množstvo momentov a pocitov, ktoré môžeme prežiť. Obsahuje v sebe oveľa viac, než sa väčšinou snažíme vnímať a vidieť, či než dokážeme vyjadriť.
Je len na nás, či nám dni utekajú pomedzi prsty a my sa za nimi, ani nestíhame obzrieť a točíme sa v istom monotónnom kruhu, ktorý nemá konca, alebo či nám dni ubiehajú celkom iným spôsobom. Že sú také krásne, príjemné a nesú v sebe zvláštny pokoj, až sa vlastne len tešíme, radujeme a pomyslíme si, aký pekný ten svet v skutočnosti je :). Všetok priebeh času má svoje vlastné pravidlá. Jediným je len to, že sa nezastaví a bežať bude vždy ďalej, či už s nami alebo bez nás. My s ním však môžeme naložiť ako najlepšie vieme a náš život môžeme smerovať cestou, o ktorej v kútiku duše vieme, že je tou správnou, hoc ako ju dokážeme nazvať "je nemožnou". Svoj život môžeme smerovať a to je podstatná časť toho, čo vám rozpoviem.

My si tvoríme našu realitu. Priťahujeme k sebe ľudí a vytvárame si svet, v ktorom žijeme. My dávame priestor našim myšlienkam a my si tvoríme názory a postoje, ktoré napokon máme.

Čoraz viac si však všímam, že ak my ľudia máme na niečo talent, tak je to na všemožné vymýšľanie si prekážok, zlomyseľných poznámok a považovanie sa za obete vlastného života. Naše myšlienky už nie sú niečím, čo dokážeme ovládať, ale práve naopak, oni ovládajú nás. Dávajú nám pocit, že niečo nedokážeme. Že toho nie sme schopní... Že toho nie sme hodní... Oveľa väčšmi premýšľame nad tým, čo nechceme, než nad tým, čo chceme.

Poväčšine to funguje tak, že keď nie som spokojná so svojou prácou, tak nepoviem, že "chcela by som lepšiu prácu, v ktorej by som sa cítila dobre a bola by som lepšie finančne ohodnotená." Miesto toho poviem len jednoducho a priamo, "nechcem pracovať tam kde pracujem. Nechcem zarábať, tak ako zarábam. Nechcem stretávať ľudí, ktorých stretávam a vôbec... Dnešná doba je zlá. Tento svet je zlý. Ľudia sú zlí." Presne takto funguje naša myseľ a pritom to tak vôbec nemusí byť. Veď predsa to nie je ani príjemné, ani prospešné, tak načo si to robíme? Len veľmi malé a drobné zmeny myslenia dokážu vytvoriť, až neuveriteľné zmeny v živote.

Pretože takto to nefunguje... Tento spôsob nám nikdy neprinesie nič dobré, či aspoň niečo lepšie, pretože my si doslova privolávame to, čo chceme. Keď vo svojom vedomí poviem Nechcem, život to vidí asi takto... neCHCEM. Preto je dôležité vedieť svoju myseľ používať a nie ňou byť používaný.

Čoraz viac si všímam najmä na sebe, že odkedy si na svojom živote všímam skôr tie pekné veci, odkedy si neuberám z možností, ale verím, že som schopná všetkého po čom túžim, keď o to zabojujem... Veci sa mi daria. Na všetko je dôležité mať mieru. Teraz sa vám nesnažím povedať, že zlé myšlienky treba zničiť. Nie, dokonca ich netreba ani potlačiť. Všetko, čo v živote máte, čo cítite je nutné nevyhnutne prijať. A potom nastáva proces, kedy na sebe môžete skutočne pracovať.

Z vlastnej skúsenosti viem, že to, čo počas svojich dní stretávam, je akoby zrkadlením mňa samej a mojich pocitov. Ak som dobre naladená a teším sa zo sveta, z nového dňa, zo svojho života - stretávam ľudí, ktorí sa na mňa odrazu usmejú, v obchode ma milo pustia pred seba pokiaľ mám toho málo, v autobuse sa mi prihovoria, vypočujem si zaujímavé rozhovory, na ulici sa stretávam s inými milými udalosťami, ktorých naopak nie som súčasťou, ale pozorovateľom a nenapadne mi povedať, že ľudia sú zlí... Cítim, že som súčasťou tohto všetkého a že keď mám rada seba, mám rada aj ich. Keď sa teším z tohto dňa, teším aj z ich úsmevu a z toho, čo mi povedali. Verím, že každý človek, ktorého stretneme nám do života niečo dá. Naozaj každý.
Neznamená to, že sa s nikým zle naladeným už viac nestretnem, ale ide o to, že JA nie som súčasťou takýchto situácií. Vidím ľudí hádať sa, ale zároveň vidím, že to, čo ich hnevá na tom druhom človeku, je vlastne len to, čo ich hnevá na nich samotných. A tak si to znásobujú...
Teraz svet vidím inak, ale predtým to tak nebolo. Často sme k sebe samým veľmi zlí a ja som k sebe bola kedysi veľmi nevraživá. Ľudí som stretávala zachmúrených, smutných, zle naladených a s každým som sa na seba len mračila s pocitom, že svet je v koncoch a nič dobré nám už neprinesie. Sebe som hovorila, že nie som dosť. Že na nič nestačím. Ľudia sa mi videli zlomyseľní a bezcitní, ale nevidela som náhodou len všetku tú negativitu, ktorú som v sebe mala, obklopovala som sa ňou a ktorá zo mňa vyžarovala? Ja myslím, že áno...
Nuž a úprimne, načo je toto dobré? Je lepšie zamerať sa na to, že dokážeme oceniť každú jednu maličkosť a každý jeden moment, pretože tie sa k nám už nevrátia a smútiť za tým, čo bolo, pre nás nemá žiadny význam.

Všetko to znie jednoducho. "Budem myslieť na to, čo chcem a nie na to, čo nechcem. To zvládnem..." Akonáhle však začnete v takejto drobnej otočke vo svojich návykoch, zistíte, že až také ľahké to nie je. Sme zvyknutí myslieť spôsobom, ktorý nám hovorí, že lepšie sa mať nemôžeme, pretože myseľ nám dá ihneď logické dôvody prečo to tak je. Ja vám môžem len povedať, že dokážete len to, čo si dovolíte dokázať.

Je dôležité zmeny robiť najprv v sebe. Skôr než čokoľvek iné, je dôležité pracovať na sebe a nie vynakladať snahu na zmenu iných. Pokiaľ sa neustálim a neuvedomím si kým som, tak svetu nemám, čo priniesť. Je to jednoduchý fakt. Keď sa však stanem tým kým som. Keď som sama sebou, tam už sa črtá šanca, že svet ovplyvním dobrom. Nie je nutné túžiť ho meniť, podstatné je robiť to, čo robíte s láskou a to dobro sa rozšíri samé. Nakazíte ním kamaráta, ten ovplyvní svojho kamaráta a takto sa to ťahá... Takto pekne to funguje. Nikdy som nesúhlasila a ani nebudem súhlasiť s názorom, že načo sa mám o niečo snažiť, keď to aj tak každý robí? Veci netreba robiť preto, aby som pred niekým vyzerala dobre. Je nutné sa správať tak, aby moje svedomie bolo spokojné a ja som cítila pokoj a šťastie v dňoch, v ktorých žijem. 

Najjednoduchšie uvedomenie, aké môžem na záver zhrnúť je len to, že život je zrkadlo. Pokiaľ sa naň usmievam, usmeje sa aj on na mňa. Pokiaľ som šťastná a dovolím si cítiť všetku radosť, uvedomím si, že si zaslúžim žiť krásny život a keď si najmä uvedomím, že je na mne akým si ho urobím... Život mi neprinesie zlé veci. Pretože si ich prinášam ja.

Nedávno som sa stretla s absolútne jednoduchou vetou, ktorá vystihuje asi všetky tieto body, názory a to, čo posledné dni prežívam. Pretože akonáhle som si uvedomila, že "toto je pravda" a takto sa budem správať... Môj život sa zmenil. Ja som sa zmenila, pretože som si dovolila byť mnou. Viete, čo tá veta hovorí? Toto.

Nič viac. Nič menej.
Už tomu rozumiete? To kým ste je tým, koho stretávate. Je to čím ste obklopený. Je to čím žijete.
Váš život nestojí na vašej minulosti, na vašej budúcnosti, na minulosti vašich rodičov a chybách ľudí okolo vás. Vás život stojí na tom, kým ste a tým, že jediné, čo môžete ovplyvniť teraz je prítomný okamih.

Majte sa krásne kamoši :)!

Melmoth | Vari nevieš, že si bol zrodený pre smútok?

Originálny názov: Melmoth

Autorka: Sarah Perry

Vydavateľstvo: Lindeni

Rok vydania: 2019

Počet strán: 288

Helen Franklinová už pred mnohými rokmi odišla z Anglicka. V Prahe, kde pracuje ako prekladateľka, našla pokojné útočisko. To sa však zmení, keď jej priateľ Karel objaví v knižnici zvláštny list, spoveď a záhadné varovanie pred Melmoth, temnou bytosťou, ktorá sa objavuje v ľudových legendách a obskúrnych rozprávkach. Podľa povier Melmoth cestuje časom a ľudí, ktorých presvedčí, aby sa k nej pridali, uvrhne do večného zatratenia, túlavej samoty. Helen to spočiatku považuje len za výmysly, ľudové povery. No potom, keď kráča po pražských uliciach vydláždených kameňom, má zrazu pocit, že ju niekto sleduje. A potom sa jej priateľ stratí...

...

Táto kniha ma upútala už od prvého momentu, čo som ju zbadala na policiach kníhkupectva. Má prekrásnu obálku a zistenie, že sa jedná o mysteriózny, tajomný príbeh bolo pre mňa cennejším, než výhra v loto. Vedela som, že si ju musím prečítať, a to čo najskôr. Myšlienka na ňu ma prenasledovala asi ako Melmoth hlavných hrdinov...

Ako sa mi páčila?
Ja ani neviem, kde začať! A odpusťte mi, ak toto hovorím častejšie, než by sa mala, no v tomto prípade sa mi skutočne myšlienky triedia náročnejšie, než inokedy. Od Sarah Perry to bola moja prvá, prečítaná kniha, i keď jej skorší vydaný Had z Essexu ma lákal takmer rovnakým spôsobom. Neviem prečo môj záujem časom ustúpil, avšak bolo mi sympatické, že autorka má evidentne svojský štýl a nápady. Najmä jej fantázia sa mi prihovárala a páčila sa mi, aj keď som ju nevedela ohodnotiť z vlastnej skúsenosti.

Teraz už viem, no oveľa múdrejšia sa byť necítim. Jej štýl je naozaj zvláštny, naozaj svojský a má v sebe zvláštnu eleganciu doplnenú tajomnom. Ale aj tak si nie som istá, či mi jej prazvláštne skladanie viet a používanie slov sadlo na 100%. Väčšmi pociťujem skôr fakt, že jej netypickosť dokážem oceniť a tešiť sa z nej. Nie všetky veci je nutné chápať a definovať, niekedy aj nejasný dojem a zmiešaný pocit je lepším zážitkom, než v mnohých iných prípadoch číre nadšenie. Takéto zmiešané pocity sa vplyvom času pekne kryštalizujú, pôsobia a doznievajú v čitateľovi. A ja mám tú zmes chaosu veru rada.

Autorka píše zvláštnym presvedčivým tónom a tak, ako som bola ponorená do príbehu a cítila som sa byť jeho súčasťou, boli chvíle kedy pre mňa bolo ťažké rozoznávať realitu od predstáv, čo sa deju týka. Tá fikcia, preludy a strach postáv sa veľmi miešali s ich súčasnými činnosťami a reálnym dejom. Ťažko sa to vysvetľuje, ale si najlepšie by som to opísala na celkový dojem: Bolo to asi akoby kráčate v hmle a nevidíte, čo je za vami, ani pred vami. Občas sa okolo vás mihne chodec, psíčkar, deti... No vašou situáciou je, že kráčate. Váš zlý pocit z toho, že nič nevidíte a cítite sa neistý vo vás však vyvoláva tiesnivé pocity a vaše oči začínajú vidieť aj to, čo nie je... Asi také bolo nachádzať sa v deji knihy Melmoth. Vašou činnosťou je, že čítate príbeh pred vašimi očami, ale jeho slová vám hovoria viac a máte pocit, že z neho chápete a vnímate aj niečo, čo by ste nemali. Je to nejasné, zahmlené, prízrakové... Plné fantázie.

Samotný nápad Melmoth však milujem. Veľmi sa mi páčila celá tá atmosféra, ktorá zaváňala ducharinou a strachom. Mať tak znovu kúsok menej rokov, veru by som v tme svojej izby aj verila, že v rohu stojí niečo, čo vidí... niečo čo vie...
Melmoth je legendou. Je mýtom. A v tomto prípade je realitou.
Táto kniha sa neskladá len z jednej zápletky, ale sú v nej obsiahnuté viaceré príbehy v podobe denníkov alebo spomienok a to bolo veľmi dobré. Mne osobne sa tie línie neskutočne páčili. V týchto odbočeniach od prítomného deju autorka zaujímavo načrtla aj témy, ako ľudský charakter, či iróniu života, istú osudovosť...
Aj keď mám v sebe množstvo zmiešaných pocitov a chvíľami som musela knihu odložiť a nechať v sebe doznievať to, čím ma zaskočila a čím sa ma divným spôsobom dotkla, tak som úprimne rada, že som jej dala šancu. Myslím si, že za pozornosť stojí a svojim príbehom vám má, čo povedať :)!

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.

Ak vás kniha zaujala, a ja verím že áno - môžete si ju zakúpiť na tejto adrese.

Moje hodnotenie:

Slová vďaky | Aj oni milovali, aj oni žili...

Originálny názov: Les Gratitudes

Autorka: Delphine de Vigan

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2019

Počet strán: 168

Úspešná francúzska prozaička (1966) vo svojej knihe opäť otvára Pandorinu skrinku našej doby: starnutie vo svete nesúcom v génoch skúsenosť z globálnych katastrof, ktoré pripravili Európanov o ich ľudskú autenticitu.
Hrdinkou novely je žena v zlomovej situácii: bývalá jazyková korektorka Miška stráca kontrolu nad svojím životom, ale súčasne aj nad slovami. Napriek všetkému toto niekdajšie židovské dievčatko pokračuje v celoživotnom pátraní po osobách, ktoré ju pred rokmi nezištne zachránili pred holokaustom. Chce sa im poďakovať za ich šľachetný čin, ktorým riskovali vlastné životy.
Autorkino vnímanie konfúznej zložitosti miléniového sveta sa prenáša najmä do dialógov v domove pre starých postihnutých ľudí, ktoré starenka vedie s dvoma blízkymi ľuďmi. S Máriou, sirotou, ktorej sa ujala po smrti asociálnej matky, a Jérômom, logopédom usilujúcim sa zmierniť následky jej postupujúcej stareckej demencie. Práve túto situáciu autorka využije nielen na zachytenie mentálne zložitého stavu citlivej ženy na hranici života a smrti, ale aj na načrtnutie sociálnych a morálnych problémov storočia.

...

Navonok útla kniha. Prvým dojmom veľmi jednoduchá. Písaním klame. A slovami... slovami očarí.
O autorke Deplhine de Vigan som počula nemalé množstvo chvály a ohlasov na jej tvorbu, avšak nikdy som nemala tú príležitosť posúdiť to sama. Až doteraz. Šance som sa chopila bez najmenšieho zaváhania a aj keď na mňa anotácia knižky pôsobila nevšedne a chaoticky, cítila som, že je tu obrovská šanca skvelého zážitku. I keď ma v poslednom čase lákala jej kniha Spojenia, Slová vďaky dostali prednosť. Asi nie je ťažké uhádnuť, ako sa mi páčili.

Bola som zvedavá. Ale očakávania som si pre istotu nevytvárala. Chcela som sa nechať prekvapiť a dať knihe priestor, aby na mňa mala ten správny a ničím nerušený efekt. Povedať môžem len to, že všetky pozitívne slová a recenzie s ktorými som sa v minulosti stretla, si autorka zaslúži na plnej čiare. Jej písanie je skrátka... iné. Veľmi jemné a s pocitom krehkosti. Slová sa vám pomaly kĺžu po vedomí a vytvárajú obsah niečoho väčšieho. Jej slová majú hĺbku. Jej myšlienky sú veľavravné, aj keď môžu byť napísané stručne, či nepriamo. Skrátka a dobre, jej štýl mi sadol najviac, ako sa len dalo. Veľmi by ma preto zaujímalo, akým dojmom pôsobí v iných dielach.

Slová vďaky sú tak krásne citlivé... Príbeh je plný života, no paradoxne skôr obsahuje jeho úplný koniec. Téma načrtáva záležitosti, nad ktorými sa rozhodne neraz zamýšľame aj my - nad plynutím času. Nikto z nás nikdy nechce byť starý, keď raz spoznal krásu mladosti. Vysoký vek je niečím neodvratným a my sa naň aj tak dívame s nedôverou a neveriacky, že nás predsa len nezastihne. Nás nie... V ľuďoch, ktorí svoje dni pomaly rátajú, hľadáme ich mladé tváre podobné tým našim. Tancovali, milovali, žili a cítili - to čo my, tak ako my.

"Keď sa s nimi stretávam prvýkrát, zakaždým v nich hľadám podobu,

akú mali v časoch predtým. Za ich nejasným pohľadom, ich neistými

gestami, ich zhrbenou alebo na dvoje prelomenou postavou hľadám 

mládenca či devu, ktorými kedysi boli, tak ako sa pokúšame hľadať

pod náčrtom nevábnou fixkou pôvodnú kresbu. Pozorujem ich a hovorím si: 

aj ona, aj on milovali, plakali, radovali sa, potápali, behali s vetrom opreteky,

po štyroch liezli po schodoch, pretancovali celú noc..."

A to platí aj o hlavnej hrdinke Miške. Jej život bol naplnený mnohým. Ako dieťa prežila hrôzy vojny. No v dospelosti využila naplno svoje schopnosti a bola úspešnou ženou. Pracovala v redakcii, tvorila a vychovávala. Ako je však možné, že čas, ktorý ani na malý moment nezastal ju obral o všetky sily a schopnosť hovoriť priamo? Sledovať jej vysporiadavanie sa so starobou a jej miestom v spoločnosti bolo zvláštne. Časom by som to označila za melancholické, pretože všetci vieme, ako to je v dnešnej dobe smutne dané. A že takýto smútok zažiť nechceme, nechceme stratiť to, čo evidentne nás, robí nami.

Túto knihu som prečítala na jeden nádych, ale jej slová vo mne budú doznievať aj časom. Rozhodne vám ju odporúčam a pokiaľ sa radi zamýšľate a vnímate život, táto kniha vám ukáže mnohé zaujímavé formy a pravdy, ktoré život tvoria. Netreba od toho čakať nič náročné a ťažké, plné veľkých slov. V tomto prípade je potrebné sa len nechať uniesť a pozorovať...

Moje hodnotenie:

55 - James Delargy

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2019

Počet strán: 346

Mestečko Wilbrook leží na okraji rozsiahlych, neprebádaných austrálskych pralesov. Policajný dôstojník Chandler Jenkins má svoj domov rád a je hrdý na to, že vo Wilbrooku vedie neveľké policajné oddelenie. Doteraz riešil iba drobné domáce konflikty a občas sťažnosti na hlučné správanie.
Jedného slnečného, horúceho dňa sa všetko zmení. Do policajnej budovy vstúpi zranený, zakrvavený muž. Predstaví sa ako Gabriel Johnson a rozpovie seržantovi svoj dramatický príbeh. Vraj ho muž menom Heath ako stopára omámil, uväznil a priviazal na reťaz v zrube kdesi hlboko v horách. Chladnokrvne mu oznámil, že bude číslom 55. A nemá sa báť, že umrie, lebo zakrátko umrie určite.
Keď sa rozbehne pátranie po masovom vrahovi, privedie na políciu starý, čudácky farmár muža, ktorý tvrdí, že sa volá Heath. Neznámy rozpovie seržantovi navlas rovnaký príbeh ako Gabriel. Aj on sa mal stať obeťou číslo 55. Kto z tých dvoch teda vraždil? A aký dôvod na to mal?

...

Detektívky, či krimi veľmi nečítam (okrem zlatej klasiky Poirota alebo Slečny Marplovej), avšak z času na čas je dobré vyskúšať niečo nové a tak som sa dostala ku knihe 55. Nuž, kde začať?

Príbeh, ktorý len nedávno vyšiel vo vydavateľstve Ikar je veľmi zaujímavým počinom, práve vďaka nápadu a zápletke, ktorá ma od prvého momentu zaujala. Vyšetrovanie vraždy je vždy veľmi zaujímavé a nápadité, avšak predstavte si situáciu, kedy máte dve obete a dvoch vrahov zároveň... Kedy jeden tvrdí, že je obeť a druhý je vrah, nuž a ten druhý vám tvrdí presne to isté. Ich výpovede sú totožné, ich strach z toho druhého vyzerá dôveryhodne, avšak jeden z nich je vinným. Otázne je kto? Kto klame a kto hovorí pravdu?
Neviem, či som sa stretla niekedy s niečím podobným, avšak od začiatku som bola natešená a fascinovaná z toho, akým smerom sa tento príbeh uberá.

Dejová línia knižky 55 sa veľmi pekne prelína v štýle: prítomnosť s minulosťou. Akonáhle sa v prítomnej línii deje niečo poriadne napínavé, autor sa vráti k spomienkam. A keď sa spomienka začne meniť na niečo kľúčové, autor sa vráti k prítomnosti. Moju pozornosť si vedel udržať veľmi ľahko a navyše táto kniha má veľmi krátke kapitoly. To vám hádam, ani nemusím vysvetľovať, aké následky to pre mňa malo. Zvedavosť a veta v hlave, "tak ešte jednu kapitolu" spoločne kráčali ruka v ruke.

Bolo zaujímavé sledovať správanie oboch obetí, či obžalovaných - ťažko ich označiť len jedným pojmom. Uvažovala som, ktorí z nich je vinníkom, no na moje potešenie mali moje "malé, šedé bunky" pravdu a rozuzlenie sa mi podarilo odhaliť. Priznávam... bola som na seba hrdá. Po celý čas však musíte sledovať náznaky a každý drobný detail. Na všetkom záleží a súvislosti tiež netreba prehliadať. 

Postavy príbehu boli veľmi sympatické (až na malé výnimky), no občas mali svoje nelogické chvíľky. Dokázala som im to odpustiť, pretože často sa jednalo o krízové, vypäté situácie, no stalo sa...
Zhrnula by som to tak, že mne osobne sa kniha 55 veľmi páčila a odporučila by som ju aj vám. Určite bola príjemným prekvapením. Na tieto pochmúrne, tmavé dni je zároveň podľa mňa ideálnou voľbou na čítanie, ktorou ani nemáte čo stratiť. Autor píše ľahko, príbeh príjemne plynie, ale zároveň sa nezaobídete ani bez napätia, či poriadnej gradácie deja. Takže, ak vás knihe zaujala neváhajte a choďte do toho :)! Moje hodnotenie je v tomto prípade čisto pocitové.

Moje hodnotenie:

(3,5)

Life doesn't stop for anybody...

Ahojte!

Tentoraz sa vám chcem prihovoriť prostredníctvom osobného článku, ktorý je skôr zhrnutím mojich myšlienok, pocitov a vlastne takého celkového obdobia, ktoré práve teraz prežívam. Možno význam nemá a možno ste tie pocity zažili aj vy, no ja viem, že nech je to akokoľvek, vždy chcem písať to, čo cítim. Hovoriť, čo si myslím. Vyjadriť, čo potrebujem...

...

Sama si nie som istá tým, či je zdanlivo smutný tón, ktorým píšem len náhodný, alebo sa mi naozaj v duši usádza zvláštny druh smútku, ktorí sa spája s nostalgiou a myšlienkami.

Prežívam šťastné obdobie. Jedno z tých, na ktoré budem hrdo spomínať a ktoré poznačia moju mladosť. Začínam kráčať po ceste, ktorá mi umožňuje hľadať samú seba. Spoznávať sa. Zisťovať akým človekom chcem byť a akým zas naopak nie... Jednoducho dostávam mnohé možnosti voľby a nastáva moment, kedy musím svoj život niekam smerovať. Uvedomiť si svoje priority, hodnoty, ale zároveň byť šťastnou a usmievať sa, čo mi sily šťastia, pretože toto obdobie je iné. Je naše.

Len pred pár dňami som zažila svoju stužkovú slávnosť spolu s mojimi spolužiakmi. Viete, je to zvláštne... Štyri roky sme sa spoločne pripravovali na tento deň. Absolvovali sme mnohé hádky, nezhody, drámy a konce sveta. Veď to poznáte... Ale odrazu prišiel ten večer a my sme to zvládli. Všetko bolo v poriadku a my sme v sebe cítili akúsi hrdosť, pretože sme sa dostali až sem. A nie vždy to bolo jednoduché, nie vždy to bolo bezbolestné, pretože počas tých rokov sme mnohé zažili. Trochu sme si poplakali, trochu sa pousmiali a poriadne sa zabavili. Ale ten večer už nastal a zrazu je preč. Ďalšie očakávanie, v ktorom sme rástli pominulo a ja sa cítim nesvoja, pretože nastáva čas života. A trochu to desí. V myšlienkach sa vŕtam v tom, ako sa naše cesty rozdelia a viac už nebudem frflať každé ráno na veci, ktoré sa mi budú zdať časom krásne. A vôbec... kde budem o rok? 

Keď sme boli prváci a maturanti vbehli do našich tried, spievali, kričali a vytvárali hluk, ktorý sa niesol celou budovou, videli sme v ich očiach - "niečo". Boli sme od nich vzdialení a kúsok nevysvetliteľného očakávania, radosti, smútku a hrdosti, ktorí z nich vyžaroval nás od nich delil pevným múrom. Zrazu sme nimi my. My sme dnes stáli pred prvákmi a spievali im otrepané piesne, ktoré sme počuli od iných, celé štyri roky. Kričali sme 4.C! Držali sa za ruky a cítili sa... ja neviem, slobodní? Život nám otvára neuveriteľnú slobodu a napĺňa ma radosťou, že som sa vždy snažila kráčať svojou cestou, aby som si vedela vybrať, čo je pre mňa dobré. Aby som vedela svetu niečo priniesť. No na rozhodnutia hádam nikdy nie sme pripravení... Ony len prídu. A sú tu.

Ako tak sedím vo svojej izbe a tma začína pomaly zahaľovať steny miestnosti, ktorú poznám celý svoj život... premýšľam. Spomínam si na Charlieho, knižného hrdinu z pera Stephena Chboskeho. Charlieho, ktorý je hlavnou postavou príbehu The Perks of Being a Wallflower. S jeho myšlienkami som neraz prešla svojim dospievaním a zaujal miesto mojej spriaznenej duše, ktorej pohľad na svet obdivujem a zároveň čo mi sily stačia zdieľam. 

Musím naňho myslieť, po dnešnom dni mi neschádza z mysle.

Myslím na Charlieho, ktorý sa ocitol na strednej škole a spoznal sa s priateľmi, ktorí ju naopak opúšťali a svoj čas v nej už naplnili. On sa s nimi radoval. Veselí utekali po školských chodbách a z celého hrdla kričali, aby každý vedel o ich šťastí. Tešili sa na novú budúcnosť a Charlie vedel, že jeho cesta ho ešte len čaká. Bol si však vedomí času. Vedel, že aj to, čo prežíva teraz, bude raz spomienkou. To, čo prežije potom bude spomienkou. Že jeho priatelia sa stanú spomienkou a tak si len stále v hlave premietam jeho slová...

“I know these will all be stories some day, and our pictures will become

 old photographs. We all become somebody’s mom or dad. 

But right now, these moments are not stories. This is happening. 

I can see it. This one moment when you know you’re not a sad story. You are alive..."

Viem, že takto sa budem cítiť vo svojom živote často. Za výraznými udalosťami a chvíľami prídu ďalšie a ja budem zmýšľať rovnako o ich krehkosti a o neustálom priebehu života... Že všetko sa raz stane spomienkou. Ale je tak zvláštne cítiť sa absolútne nažive a zároveň cítiť nostalgiu za niečím, čo ešte ani nepominulo, ale ani nenastalo.  

Čarodejnica z Portobella | S Coelhom po prvýkrát

Originálny názov: Bruxa de Portobello

Autor: Paulo Coelho

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2007

Počet strán: 232

Meno "Paulo Coelho" vám zrejme predstavovať nemusím. Istá skupina jeho tvorbu miluje, obdivuje a vyhľadáva, ale sú tu aj čitatelia, ktorí jeho písaniu na chuť prísť nemôžu. Názory som čítala mnohé, avšak až doteraz som nečítala žiadne jeho dielo a nedokázala som si svoj názor utvoriť sama. Myslela som si, že začnem s Alchymistom, ktorý je určite veľmi výrazným titulom nie len pomedzi jeho knižky, ale aj v literatúre ako takej... Náhoda ma však priniesla k Čarodejnici. A tu je môj názor.

...

Athena je adoptívna dcéra libanonských emigrantov, ktorých z Bejrútu vyhnala vojna. V Londýne sa počas univerzitných štúdií zoznámi s mužom, s ktorým privedú na svet dieťa. Vzťah však nemá dlhú životnosť.

Athena sa zamestná v banke, kde tajomným a veľmi nekonvenčným spôsobom neuveriteľne zlepší výkonnosť celej pobočky, neskôr sa stane úspešnou predavačkou pozemkov na Strednom východe. Neustále však myslí na svoju biologickú matku, ktorá ju po narodení opustila, preto sa rozhodne vydať do Transylvánie, aby ju vyhľadala. Athena počas svojho putovania dospeje k poznaniu, ktoré naveky zmení nielen jej život, ale aj životy ostatných ľudí v jej okolí. 

Príbeh mladej "čarodejnice z Portobella" nám vyrozprávajú práve osoby, ktoré okolo nej žili. Podávajú nám obraz súčasnej spoločnosti, kde konformizmus a strach byť iným neraz určujú naše životné smerovanie.

...

Na knihe ma zaujala jedna veta, ktorá sa mi hlboko vryla do pamäti, "Athenin problém spočíval v tom, že bola ženou dvadsiateho druhého storočia žijúcou len v dvadsiatom prvom storočí, a že dovolila, aby to všetci videli..." Viete, ľudia ktorí sú výnimoční, autentickí, ktorí majú pre niečo vášeň alebo hlboko pretláčajú svoju pravdu, vedomosti, ktoré neustále vedú boj so spoločnosťou, ale aj so svojim vnútrom - takí ľudia ma dokážu fascinovať. Nerada by som otvorene povedala, že medzi takých ľudí patrím aj ja. Takýto názor by mala povedať nestranná osoba, avšak dovolím si povedať, že pre takýchto ľudí mám pochopenie a neopísateľne ma zaujímajú. Príbeh Atheny na mňa pôsobil takýmto spôsobom. Mala som milné predstavy? Asi áno, pretože Coelho zašiel oveľa ďalej, než som si dokázala predstaviť. Avšak v prvom rade som si určité predstavy a očakávania nevytvárala. Nechala som sa len uniesť a prekvapiť tým, čo na mňa čaká...

Bolo toho dosť. Už dávno som sa necítila taká zmätená, uvrhnutá do chaosu a zároveň plná dojmov. Celý príbeh sa každou stránkou akoby stupňuje. A s mojimi pocitmi sa dialo to isté. Nedokázala som toto čítanie odložiť, pretože knižka je to útla a ja som vedela, že neprestanem, až kým ju nedočítam. Pocitovo to však nebolo jednoduché. Cítila som, že nie len Athena sa učí novým veciam, ale aj vo mne sa niečo pomaly lámalo a menilo. Nedokážem to popravde ani vysvetliť, no cítim, že Coelho vo mne zasieval semienka, ktoré minútami len rástli a menili sa na myšlienky a akési vedomie niečoho... Hlbšieho.

"Uvedomoval som si, že prežívam nezabudnuteľný okamih svojho života, jednu z tých chvíľ, 

ktoré pochopíme, až keď sú preč. Bol som tam celý, bez minulosti, bez budúcnosti..."

Téma Atheny a jej viera, ktorú sa snažila odovzdať ďalej ma nijakým spôsobom nešokovala. Totižto ja sama som sa kedysi venovala meditácií a povedzme duchovnému životu, či sile myšlienok (aj keď to nie celkom súvisí s témou)... Úplne o tom nezvyknem hovoriť, pretože tieto záležitosti mi prídu prirodzené a správne aplikovateľné do života, preto ich nevnímam tak komplikovane, ako niekomu môžu znieť. No povedať tým chcem, že nech sa jedná o akékoľvek náboženstvo, akúkoľvek vieru a presvedčenie, my ľudia len rozdávame vlastné a iné názvy. Podstata je však rovnaká. Preto som sa len pousmiala, keď Athena sa učila, či naopak ona učila iných myšlienkam, s ktorými som sa neraz stretla aj ja sama.

Neviem úplne, čo si mám o tom myslieť. Athena povedala, že milovať môžeme aj to, čo nemáme radi a takýto vzťah som k nej mala v istých chvíľach... i keď mi jej príbeh bol od prvej strany sympatický. Ako sa však príbeh stupňoval sama seba som sa pýtala tie isté otázky, ako jej prostredie a priatelia. Jej učenie už nebolo pre mňa významným, pretože jeho význam mi bol blízky len tak do polovice knihy. To však neznamená, že ho neakceptujem. Záver, ktorý však bol nečakaný, zabudoval do mňa hlboké úvahy. 

Nemôžem sa s vami o ne podeliť, no ak ste knihu už čítali alebo si ju len plánujete prečítať (a ja dúfam, že áno), pochopíte, čo tým myslím.

Veľmi sa mi páčilo, že celá kniha je akoby pamiatkou, resp. spomienkou na Athenu. Príbeh nám nerozpráva ona, ale jej známy, či priatelia, ktorí ju poznali a hovoria o nej. Bolo to veľmi zaujímavé a myslím si, že vidieť všetky tie odlišné názory a uhly pohľadu dali knižke oveľa krajší rozmer.

Za seba môžem povedať, že Paulo Coelho si získal moju pozornosť a jeho slová vo mne znejú... Urobil na mňa dojem a tak sa teším na jeho ďalšie knihy, ktoré si určite plánujem prečítať. Píše netradične. Píše inak. Ale mne sa to páči, pretože istým spôsobom mi to jeho "inak" niečo dáva a učí ma.

"No hudba jestvuje len preto, že jestvujú pauzy. Vety jestvujú len preto, že jestvujú

medzery. Keď niečo robím, cítim sa úplná, ale nikto sa neudrží v činnosti

dvadsaťštyri hodín denne. Keď zastanem, cítim, že mi niečo chýba.

Neraz ste mi povedali, že som od prírody nepokojná. Ale ja som si tento spôsob

života nevybrala..." 

Je zvláštne, že aj keď si na Athenu v mnohom nedokážem utvoriť názor, boli veci a situácie, v ktorých som v nej videla seba. Mali sme niečo spoločné, ale aj mnoho odlišného... Je to zvláštne, ale aj skrz to cítim fascináciu ešte väčšmi.

A čo vy? Zapíšete si Čarodejnicu z Portobella do zoznamu alebo ste ju už dávno čítali? Dajte mi vedieť! Vedieť mi môžete dať aj to, ktorá kniha od autora sa vám páčila najviac, nech sa môžem inšpirovať... Majte sa krásne :)!

Moje hodnotenie:

Ako si Edinburgh ukradol naše srdcia | Škótske denníky - časť 1.

Na úvod vám dám len malú radu...
Usaďte sa. Uvarte si poriadne veľkú šálku kávy, či čaju. Urobte si pohodlie. A pripravte sa na poriadne veľké dobrodružstvá, ktoré vás prenesú do krajiny, ktorú nemožno nemilovať.

...

Vítam vás pri prvej časti článku Škótskeho denníku, v ktorom sa vám pokúsiť opísať cestu, ktorá bola neopísateľne krásnou, ale najmä bola mojim splnením snom. Priznávam, ťažko sa mi hľadajú slová a už len z týchto úvodných riadkov mám pocit, akoby som všetky tie vety musela nachádzať v tej najhlbšej časti mňa, avšak o veciach, ktoré sa nám zapísali do duše nie je vždy jednoduché hovoriť nahlas... Niekedy si krásne veci chceme uchovať, ako vzácny poklad. Alebo len naše vedomie si ich chráni a dohliada na to, aby sme vždy pookriali pri každej spomienke, ktorú sme z toho krásneho zážitku získali. Pre mňa boli dni strávené v Škótsku veľmi vzácnymi, no sľubujem, že urobím všetko pre to, aby som vám o nich dokázala rozpovedať a preniesť vás na všetky miesta, ktoré som zazrela.
Nuž moji milí čitatelia... prajem vám príjemné čítanie ♥!

Návšteva Škótska bola jednou z hlavných príčin prečo na blogu ostalo ticho a články akosi prestali pribúdať. Trvalo mi, kým som sa ešte aj po návrate akosi spamätala a vrátila do reality bežných dní. Nebolo to veru jednoduché...

Spolu s maminou sme 24. septembra odlietali z Prahy do Edinburghu na 9 (dlhých) dní. Ako to už býva, podarilo sa mi nájsť dobré letenky, ktoré ma opäť raz prinútili konať impulzívne. Po návšteve Londýna som vedela, že určite chcem navštíviť nejaké ďalšie miesto, no neplánovala som nič konkrétne. Tieto letenky rozhodli za mňa, pretože o Škótsku som snívala a veľmi som ho túžila navštíviť, taktiež moja mamina, s ktorou sme napokon aj spontánne vyrazili do sveta. Nie sú však takéto neplánované nápady najlepšími? Myslím si, že každá moja cesta, ktorá v budúcnosti nastane bude takáto zbŕkla a radostná, pretože ten pocit, keď si len tak v bežný deň z ničoho nič večer pri robení úloh do školy, či iných povinností zarezervujete letenku je na nezaplatenie!

Cesta do Prahy bola dlhá, ale bola som šťastná, že v nej strávime dostatok času, aby sme sa tam poobzerali. V Prahe som totiž dovtedy nikdy nebola a samozrejme som mala chuť objavovať, čo sa v nej ukrýva. Rada by som vám priložila fotky, pretože i keď by som v nej žiť nechcela, rozhodne má svoje čaro... avšak cítim, že fotky z Edinburghu zaberú ešte kopu miesta O:).

Snažili sme sa tento pobyt stráviť inak. Na všetko sme mali dostatok času a keď mám pravdu povedať, čoraz väčšmi túžim po cestovaní, ktoré netkvie len vo vyhľadávaní známych miest, bodov a v hnaní sa za ich objavením, ale rada sa stávam na tie krátke momenty aj súčasťou tých miest. Chcem tam mať dostatok času len sedieť a cítiť, kde sa nachádzam. Cítiť sa tým miestom... Chápete, čo tým myslím? Verím, že áno.

Oheň nás spasí / Kate Moss

Originálny názov: The Burning Chambers

Autorka: Kate Moss

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2019

Počet strán: 464

FRANCÚZSKO 1562
V 16. storočí vo Francúzsku zúria náboženské vojny. Odvážna mladá žena a vášnivý prívrženec hugenotov dostanú do rúk vzácnu relikviu a vydajú sa pátrať po dávno pochovanom tajomstve na Puivertskom hrade na úpätí Pyrenejí.

CARCASSONNE
Devätnásťročnej Minou Joubertovej doručia do otcovho kníhkupectva anonymný list. Je zapečatený starým rodinným erbom a obsahuje len štyri slová:
ONA VIE, ŽE ŽIJETE.

Prv než Minou môže rozlúštiť záhadné posolstvo, náhodné stretnutie s mladým hugenotom Pietom Reydonom navždy zmení jej osud. Piet má nebezpečné poslanie, a ak chce odísť zo Cité živý, potrebuje Minouinu pomoc.

TOULOUSE
V Stredných Pyrenejach sa prehlbujú náboženské rozpory a z bývalých priateľov sa stávajú nepriatelia na život a na smrť. Minou a Piet sa ocitnú v pasci v Toulouse a čelia novému nebezpečenstvu. V meste vládne napätie, bojové línie sú písané krvou a sprisahanie je čoraz temnejšie.

...

Od Kate Mossovej som doteraz čítala len Čudákovú dcéru, ktorá vyšla už pár rokov dozadu. Pamätám si jej pochmúrnu, temnú atmosféru a to, ako veľmi sa mi páčila. 

Povedala som si, že jej novinke dám šancu a koniec koncov, čo som mohla stratiť? Téma ma už na prvý pohľad zaujala, pretože o náboženských vojnách, ako o všeobecnej vedomosti niečo viem, avšak nikdy som nemala príležitosť nazrieť viac do ich hĺbky a dejín.
Nuž a vzhľadom k tomu, že historické romány mám rada... cítila som, že z tohto môže byť dobrá kombinácia. Aký bol výsledok?

Určite som nezostala sklamaná. Priznám sa, že už dávno som nečítala nejakú knihu taký dlhý čas (takmer mesiac), nemám to vo zvyku. No október bol pre mňa veľmi rušný a času som mala pomenej. Vždy však, keď som mala času nazvyš alebo som sa chystala spať, pár stránok som prečítala. Nikdy nebolo jednoduché knihu odložiť alebo sa mi nestala situácia, kedy by som sa do jej čítania musela nútiť. Po celý čas si držala moju pozornosť a dej bol viac, než zaujímavý :). 

Autorka napísala príbeh z viacerých uhlov pohľadu a tak, aj keď je kniha rozsiahla, viaceré udalosti sa môžu zdanlivo odohrávať pomalšie, pretože poskytuje naň väčšie množstvo náhľadov, respektívne situácie vykresľuje väčšmi do hĺbky. Oheň nás spasí je historický román, takže pomedzi dobrodružné pasáže, zápletku a celkové udalosti príbehu, autorka vsunula aj pravdivé historické udalosti, ktoré knihe dávajú neskutočnú autentickosť. Počas čítania bolo úplne automatické, že som sa cítila akoby som v príbehu bola aj ja. Všetko bolo opísané veľmi živo a ja som sa cítila byť jeho súčasťou.
Aj keď sa niekomu môže zdať jej tempo pomalšie, Kate Moss má skvelý štýl písania a tak tých "pár" strán navyše nebude nikomu prekážať.

Mňa osobne veľmi zaujala historická téma a som šťastná, že som sa mohla dozvedieť takouto formou viac, i keď z hľadiska histórie je to žiaľ, len minimum... Nech sa však snažím ako chcem, knihe nemám čo vytknúť. Pútavá od začiatku, až do konca. Mnohé scény sú mrazivé, mnohé zábavné, či napínavé... Avšak jedno nemožno odoprieť. Postavy sú výborné! Každá jedna vám svojim spôsobom prirastie k srdcu, nuž a záporáci vás tiež poriadne potrápia. Priznám sa, že tento príbeh by bol veľmi vďačný na sfilmovanie, avšak dôležité je, že máme knižné dobrodružstvo a užiť si ho môžete aj vy. Moje odporúčanie máte!

Myslela som si, že Oheň nás spasí je len jednodielnou záležitosťou, no vyzerá to tak, že príbeh bude rozsiahlejší - generačný, a že dielov bude viac. Presný počet vám však neviem povedať. Viem len to, že šancu im dám, tak ako aj v tomto prípade. Ak táto kniha niečím oplývala, tak je to originalita. A to si ja veľmi cením. Úprimne verím, že ak ste doteraz o danom titule nepočuli, vašu pozornosť si získal tu a teraz :)!

Moje hodnotenie:

Zo života jesenných dní | Pretože šípky je radosť zbierať

Musím sa priznať, že v poslednom čase sa necítim úplne vo svojej koži. Ráno sa zobúdzam vyčerpaná. Povinnosti síce stíham plniť, no akoby som nedokázala splniť si aj povinnosť voči sebe, a to: venovať sa činnostiam, ktoré ma napĺňajú a tešia. Sľúbila som si, že viac nedopustím, aby som sa dostala do kruhu, v ktorom sa len točím unavená zo života, chodím do práce, po nociach sa učím a jednoducho neviem kde mi hlava stojí. Zaumienila som si, že pokiaľ sa budem venovať aj veciam, ktoré ma nejakým spôsobom obohacujú, či jednoducho ma vedia rozveseliť... tie povinnosti mi potom pôjdu jednoduchšie, keď budem vnútorne spokojná. Problém je v tom, že čas na toto predsavzatie by aj bol, ibaže moja duša sa akosi nevie prebudiť a zasekla sa na neznámom mieste, z ktorého ju neviem vyloviť. Mám pocit, že len kráčam týmito dňami a vôbec okolo seba nič nevidím. Nič nepozorujem. A mňa to skutočne mrzí...
Dôvodov je síce viac, ale aj toto je jeden z nich, prečo na blogu pribúda pomenej článkov. Nedokázala som cítiť tú radosť, ktorá ma predtým poháňala k ich písaniu.

Ibaže... Ibaže keby ju opäť nenájdem a nechopím sa jej, tak by tento článok nevyšiel všakže? Som rada, že ten netypický "temný" úvod máme za sebou (i keď úprimný) a môžem vám s úsmevom na perách povedať, že tieto dni mi opäť vrátili mňa a všetko, čo ku mne patrí :).
Začínam znovu dýchať, znovu sa rozhliadať, znovu sa tešiť. Moje nálady sa niekedy vedia meniť prirýchlo, no tento zvrat, kedy som bola taká bezcieľna mi tentoraz nesedel. Cítiť však znovu seba samú, je až neuveriteľne hrejivý pocit, ktorý ma zalieva pri akejkoľvek aktivite, pri ktorej nachádzam vytúžený pokoj (mysle).

Tieto dni sú ako z rozprávky.
Neviem, či som niekedy zažila také krásne Babie leto, aké k nám dorazilo tento rok. V spomienkach nič podobné nenachádzam. Nie v takom rozsahu... Všetko je zaliate do farieb, ktoré ani nemožno opísať. Kam sa pozriem vidím len krásu a v duchu si niekedy hovorím, aká som vďačná za to, aký dokonalý je tento svet. Pretože ak ako spoločnosť máme veľa chýb a nedostatkov, príroda nič také nepozná. Jej farebné listy len rozochvievajú moju dušu a pútajú môj zrak. Svet je akoby namaľovaný, tak naň sadla jeseň... Neustále všade cítim dym, ktorý sa valí v obláčikoch pary z komínov a mňa to núti spomínať. Dnes som zažila pekný rozhovor s ocinom, ktorý taktiež zacítil túto špecifickú vôňu jesene a zaspomínal si na kúrenie v kachliach, starú domácnosť, pohovky a nábytok. Pri opisoch miest a miestností, ktoré jeho destké oči videli som pookriala, pretože to bolo krásne. Vedela som, čo tým myslí... Nám všetkým isté vône niečo pripomínajú. Vidíme v nich miesta a osoby a predmety a nás s našimi pocitmi. No to mám na tom rada.

Dnes som sa však cítila ako dieťa. Ak som aj bola unavená, udalosti dňa mi rýchlo dodali energiu a ja som sa vo večerných hodinách vrátila domov z rozpálenými lícami a rozžiarenými očami. Teraz skutočne dokážem pochopiť prečo Holden Caulfield (Kto chytá v žite) túžil ochrániť všetky deti sveta a väčsmi si cenil ich detstvo, než falošnú múdrosť dospelosti. Žiadny liek by mi nemohol dať taký zdravý pocit, ako deň, ktorý som takmer celkom celučičký strávila na vzduchu, v spoločnosti slnka - jeho lúčov, vo vánku, kráčajúch po miestach zo spomienok, po prírode, túlajúc sa, obklopená tými na ktorých mi záleží... Snažila som sa vytesniť všetky myšlienky, ktoré mi v hlave zvyknú poletovať. Väčšinou sa jedná o záležitosti, ktoré musím urobiť, rozplánovanie dňa... A ja to naozaj nemám rada! Nemám rada, keď sa niekedy ráno prebudím a prvé na čo myslím je to, čo všetko musím v daný deň urobiť. V hĺbke duše som presvedčená, že skutočne môžeme poväčšine ovplyvniť len daný okamih, tak prečo na to myslieť? Prečo sa unavovať väčšmi? Áno, a tak som sa to snažila absolútne vylúčiť z mojej mysle a celkom slušne sa mi to podarilo. S mojim verným kamošom Dobbym, (ktorému patrí titulná fotka článku) som sa len tak potulovala. Tešila sa. A nič viac mi k šťastiu nechýbalo. Viem, že mnohí sa môžu smiať a mnohí si o tom pomyslia svoje... avšak pre mňa je Dobby skutočne najlepší kamarát, spoločník, jednoducho je to pre mňa veľmi blízky tvor, ktorého nadovšetko ľúbim. Čas s ním mi je vzácny, a tak ma nabilo energiou už len to, že som si ho s ním mohla naplno užiť. Na tom, že sme na seba naviazaní, a že ho považujem za člena rodiny nevidím nič zvláštne, pretože človek, ktorý trávi čas so zvieratami dokáže pochopiť, že ich prítomnosť je nadovšetko, a že sú to veľmi múdre a láskavé stvorenia.

Viete, čo ma však dnes naozaj potešilo? A plánované to veru nebolo...

Ak si ešte pamätáte článok, v ktorom som vám s nadšením opisovala lúskanie fazule a nostalgiu, ktorú pri tejto činnosti pociťujem...
Nuž, dnešný deň ma priviedol k oberaniu šípok. A hádam nič krajšie nejestvuje! Taktiež mi to veľmi pripomína detstvo, kedy som s babinou chodila po šípky a napokon mi vždy uvarila po príchode domov čerstvý, horúci čaj. I keď mi nie vždy chutil, tak ako samotná radosť z neho, vždy to bolo výnimočné! Keď si tie šípky oberiete, prinesiete domov, lúhujete... je to celkom iné, než keď si len zalejete vrecúško čaju a ja som z toho bola vždy veľmi šťastná, tak ako to len deti vedia - a možno aj dospelí :). S úprimnosťou môžem povedať, že dni u mojej babiny mám veľmi rada. Nie vždy s ňou môžem tráviť času toľko, koľko by som chcela, avšak dni kedy sa môžem len bezstarostne radovať v prostredí s ňou, ktoré mi je veľmi blízke, ma vždy niečim naplní...

Nuž a čo vy? Máte aj vy takú radosť zo slnka a farieb, do ktorých sa svet zaodel? Budem šťastná, keď mi napíšete o vašich radostiach a starostiach... No predovšetkým sa majte krásne :)!

Sú momenty, kedy skutočne dokážem v týchto dňoch porozumieť, legendárnej vete Anny Shirley, viac než kedykoľvek predtým 🍂.

Pohyblivý sviatok | "Ale Paríž sa nikdy nekončí"

Originálny názov: A Moveable Feast

Autor: Ernest Hemingway

Vydavateľstvo: Ikar

Edícia: Odeon 

Rok vydania: 2016

Počet strán: 200

Paríž a šťastie boli pre Hemingwaya synonymá. Aj preto nazval svoje búrlivácke mladé roky strávené v tomto meste pohyblivým sviatkom. Týmto prirovnaním sa inšpirovala aj Mary Hemingwayová pri posmrtnom vydaní manželovho diela v roku 1964.
Črty o svojom živote v Paríži začal autor písať roku 1958 a s prestávkami v nich pokračoval až do konca svojho života, upínajúc sa v hlbokej tvorivej aj životnej kríze na najšťastnejšie obdobie svojho rozletu v úsilí nájsť stratenú istotu.
Tieto pamäti nám pomáhajú pochopiť nielen ducha doby, ale aj osobnosť spisovateľa, ktorý má nezastupiteľné miesto v svetovej literatúre dvadsiateho storočia.

...

Môj vzťah ku Hemingwayovi bol vždy trochu komplikovaný. Hľadali sme si k sebe cestu, i keď sme si vytrvalo dávali šancu si ju nájsť. 

Naším prvým stretnutím bolo čítanie knihy Starec a more, pričom to už bolo celkom dávno. Bolo to mätúce, keď mám byť úprimná, pretože vo svojom bytí som cítila kvalitu tej knihy a vnímala som, že sa jednoznačne a spravodlivo označuje dobrou. Ale i tak som z nej mala zvláštny pocit - kúsok vlažný. Chýbal mi akýsi dojem, no teraz mám pocit, že mi chýbala skúsenosť a trocha dospelosti. Čo ma nie úplne teší, ale je to už raz tak. Na niektoré čítanie treba najprv prežiť kúsok viac života a prejsť nejakou skúsenosťou, ktorá nás ovplyvní. Čítať tú knihu teraz, by bolo celkom iným zážitkom, dovolím si tvrdiť. A predsa by mi možno ešte stále malá čiastočka pocitu chýbala.

Druhé stretnutie. Uplynutý čas a odmlka od prvého zoznámenia... A predsa niečo nesedí, i keď je dojem hlbší, než predtým. Zbohom zbraniam bol nie dobrý, ale výborný román, no viac by som ho ocenila teraz. Časom.

A tak som časom ocenila Pohyblivý sviatok, ktorý som si prečítala po ešte väčšej odmlke a dlhšom čase. Nuž a ako to už býva, tento príbeh ma lákal asi najväčšmi z jeho tvorby. Každý umelec cíti, že v uliciach Paríža, a na strechách jeho bytov, v parkoch a záhradách, a v každom jednom zákutí... že sa tam niečo skrýva. Často Paríž vnímam, ako akési rodisko umenia. Miesto, kde pramení, kde sa začína a končí a nech sa ho snažím opísať akokoľvek, vždy sa mi len do hlavy dostane veta, "Na tom Paríži niečo je..." Vnímala som, že Hemingway to tak videl tiež. Cítil to čaro a kúzlo, ktorým toto mesto oplýva a tak vznikol román Pohyblivý sviatok, ktorý je zároveň mnohým viac... Má väčšie rozmery. Totižto je denníkom, zápisníkom, poviedkou, príbehom, výpoveďou, pocitom, náladou, pamiatkou... Je plným dojmov a spomienok a je plný ľudských charakterov zaznamenaných a nezabudnutých vďaka spomienke zapísanej do Pohyblivého sviatku. Myslím, že vďaka tejto knihe Paríž nikdy neumrie. A nikdy neumrie ani Hemingway.

Najradšej by som vám sem citovala celé pasáže a úvahy, ktoré autor pri písaní mal a vložil ich do knihy pre nás. Tak by ste najlepšie pochopili, v čom je sila tohto diela a prečo sa ho oplatí prečítať. Prečo je pre mňa výnimočným.

"Lenže Paríž je veľmi staré mesto a my sme boli mladí a nič

tam nebolo jednoduché, dokonca ani chudoba, ani nečakané peniaze,

ani mesačný svit, ani pravda či nepravda, ani dych človeka, ktorý 

ležal v mesačnom svite vedľa vás."

No skúsim na to použiť svoje slová a dostať zo seba aspoň pár pocitov, ktoré sa mi nevykresľujú jednoducho. 

Je zrejme jasné, že táto kniha mi sadla. Mám rada poetické diela, ktoré sú mnohovravné a veľa vykresľujú vo svojich riadkoch. Sám Hemingway poetické štýly rád nemal. Opisoval úpravu svojich poviedok a to, aké dôležité je písať ich triezvym jazykom. Presne, a bez zbytočných, rozvláčnych vyjadrení. A predsa, ani sám nedokázal zničiť silu vlastných slov, ktoré v sebe istú poéziu majú. Nemohol ich okresať, pretože sú veľmi nenápadné a nevtieravé, no jazyk majú taký krásny, že ich pocítite a zaradujete sa, že ich nedokázal odstrániť a zostručniť.

Nie všetko je tu však len o kráse mladosti a Parížskych ulíc. Je to o dianí sa... O spoznávaní osobností, o umelcoch a ich malých, veľkých svetoch a zvláštnostiach. Hemingway tu spoznal obrovské množstvo, či už začínajúcich alebo už vtedy významných osobností a to bolo veľmi zaujímavé sledovať. Opisoval prvé recenzie na diela, ktoré sú teraz absolútnou klasikou, no vtedy boli len úryvkami v novinách. Všetko tu bolo také surovo čerstvé a naberalo odvahu, až ma to úplne očarilo.

"Ale Paríž sa nikdy nekončí a spomienky každého, kto tam žil, sa líšia od

všetkých ostatných. Jednostaj sme sa ta vracali, nech už sme boli akíkoľvek, nech

sa menil, ako chcel, či bolo ťažké alebo ľahké sa doň dostať.

Paríž vtedy stál za to a človeku sa zakaždým vrátilo, čo doň investoval. Ale takýto

bol Paríž nášho ranného veku, keď sme boli veľmi chudobní, ale aj veľmi šťastní."

Život Hemingwaya je však smutne známy. Pozitivitou oplývala len tvorba, do ktorej vložil množstvo seba samého a zrejme, aj to najlepšie, čo v sebe mal a dokázal nám dať. Mnohí umelci majú takýto údel a mnohí nesú utrpenie, ako daň za svoj talent. Veľa vidia, veľa cítia, veľa vnímajú. Rozhodne si netrúfam posudzovať Hemingwayovu psychiku, pretože pre mňa je ako človek ešte stále záhadou a asi aj vždy ňou bude. Avšak toto sú jeho posledné šťastné roky. 

Tam v Paríži bol len chudobný mladý muž, ktorý pri lacnej káve, či pohári tvrdšieho písal svoje riadky a vkladal im život. Tam bol muž, ktorý si zdarma požičiaval knihy, a ktorý žil na dlh a z chatrných úsporov. Ktorému bola zima vo vlastnom dome, ale ktorý mal manželku a ľúbil... Boli to roky, ktoré neboli ovplyvnené úspechom a realitou, ale len šťastím a prežívaním života a tvorbou. Po Paríži sa všetko zmenilo. Všetko sa začalo odcudzovať a aj šťastie si našlo svoju cestu mimo autorovho života. Avšak toto je krásnou pamiatkou, na začiatok umelca, ktorý do svojej tvorby dal všetko, až napokon prázdny odišiel niekam, kde ho čakal jeho nový začiatok. Azda jeho nový, šťastný Paríž...

Za túto knihu veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.

Pokiaľ vás zaujala (a ja pevne verím, že áno), zakúpiť si ju môžete na tejto adrese.

Moje hodnotenie:

Lúskanie fazule, čítanie poézie, chlad a jeseň

Ahojte kamoši :)!
Možno vás trochu zaskočil názov článku, no nebojte, nezbláznila som sa. Za chvíľku pochopíte, že dané slová sú kľúčovými a že majú svoj hlbší význam.

Práve dnes je ten deň, kedy sa oficiálne začína literárny festival a tak som trošičku nervózna a poriadne nadšená zároveň. Bolo by pre mňa jednoduchšie danú akciu vynechať, a kedysi by som ju zrejme aj zrušila, zo zoznamu svojho programu, pretože povinností mám aktuálne ozaj veľmi veľa... Avšak tá radosť by sa pominula a viem, že by som oveľa väčšmi ľutovala, že som si to nechala ujsť. Kedysi by som sa tak zachovala. Nahovorila by som si, že keď zostanem doma - bude mi lepšie, ale pravda je inde. Lepšie mi bude, keď pôjdem za tým, čo chcem.
A tak dnes je ten deň.

Prečo by to bolo jednoduchšie? Poďme pekne postupne...

Včerajší deň bol krásny. Skutočne bol.
Po škole som sa vybrala navštíviť babku, ktorá mi zároveň aj opatruje psíkov, ktorých momentálne nemôžem mať pri sebe, pretože by boli celé dni sami doma. Tam sú ako na prázdninách, a v jej dome a záhrade sa vytešujú, ako malé deti. A tak som sa s nimi včera vytešila aj ja. Naháňali sme sa, tuľkali, mojkali... Však veď to poznáte.
Možno sa sami pre seba zasmejete, no výrazne ma nadchla špeciálne jedna vec, ktorú by ste možno ani nečakali. Táto vec patrí k mojim obľúbeným činnostiam, ktoré sa mi spájajú s jesennými obdobiami predošlými, a najmä s mojim detstvom.

Lúskanie fazule
Áno... je to tak. Vždy sa na to veľmi teším a v tejto činnosti nachádzam niečo neskutočne oddychové. Vždy si len tak sedím a cítim sa, ako keď som mala 8 rokov a celé dni len liezla po jabloniach, streche a vystrájala hlúposti na záhrade, v ktorej sedím teraz, ako "dospelá" a celkom inak nažívajúca osoba. Je to len lúskanie fazule, ale pre mňa je to ako zvítanie sa so svojím detstvom.
Nechcem sa opakovať, ale tak ako som už párkrát povedala... Jeseň je nostalgická. A aj toto mi veľmi pripomína mnohé momenty. Spomínam si na sesternicu a hlúposti o ktorých sme sa s veľkou vážnosťou rozprávali a lúskali pri tom strúčiky. Na starého psíka, ktorý okolo nás pobehoval a už dávno nás opustil. Vyjavuje sa mi všetko pekné, na čo rada myslím. Všetky vône sa mi vracajú, a tak sa len vždy pousmejem a teším sa na tieto tiché momenty každým rokom viac. Je to hlúpe? Možno aj áno, ale nie je aj Hygge o tom, že šťastie sa ukrýva v jednoduchých veciach?

Babka včera vytiahla prvú tekvicu a ja som sa tešila a plánovala, čo z nej bude. Ešte vždy si nie som istá, či ju mám rada vrámci pokrmov, no aj tak to neschladzuje plány, ktoré s ňou mám. Veď predsa na jeseni je super, aj skúšať recepty, ktoré sú plné jabĺk a škorice a tekvíc... ktoré sú sezónne :)!

Čítanie poézie
Včera som mala celkom iný plán, no napokon som sa dosť nečakane ocitla na čítaní poézie, v Barmuseum (Martin). Ach, ani neviem kde začať... Moji priatelia na toto miesto chodia pomerne často, avšak ja som tam bola po prvý raz. Už veľakrát som chcela ísť, no vždy mi do toho niečo prišlo. Včera som však vedela, že je ten pravý čas a ešte k tomu to bola aj pravá príležitosť!
Poéziu čítali amatérsky autori (poväčšine), ako vy, či ja... Čítali svoju tvorbu v tmavej miestnosti, kde sa mihotal jas sviečok a my sme počúvali ich slová a pocity, ktoré vložili do svojich diel. Bolo to krásne. Stretla som tam ľudí, ktorých by som tam, ani nečakala a všetky tie básne boli tak zvláštne výnimočné. Som veľmi šťastná, že som sa toho mohla zúčastniť a o mesiac to mám určite v pláne znova. Totižto program som si nemohla pozrieť celý, stala sa nečakaná udalosť... Nie veľmi pozitívna, tak to nechcem, ani veľmi rozvíjať.

Veci sa však dejú...
Babke, u ktorej som strávila krásne popoludnie prišlo veľmi zle a tak som utekala rýchlo k nej. Bol večer, vonku chladno a mrazivo... Nešiel mi žiadny spoj, nie dosť skoro... A tak som utekala, ako o život celú cestu, až som prišla skorej, než akýkoľvek dopravný prostriedok. Veľmi som sa bála. Hlavou mi išli všelijaké myšlienky a mala som strach.
Zavolali sme záchranku a tá čoskoro prišla. Babke pomohli a už čoskoro jej bolo lepšie. Ostala som u nej spať a veľmi sa mi uľavilo.
Život vždy žijeme tak strašne automaticky, až sa napokon udeje niečo takéto a my ani nerozumieme, že zlé sa môže stať tak rýchlo. Chceme späť ten rytmus a rutinu, v ktorom sa ťahal celý deň. Chceme späť svoj svet, pretože toto nás vždy vytrhne z toho, čo nazývame životom.
Som šťastná, že je v poriadku a že všetko dobre dopadlo.

Ráno sme strávili pomaly. Na záhrade, na vzduchu, s čajom a rozhovormi... Bolo dobré cítiť, že veci sú opäť v poriadku.

Preto by bolo jednoduchšie rýchly program, ktorý mám zrušiť. Ostať doma a odpočinúť si. Ale život sa nikdy nezastaví, tak prečo zastavovať svoje plány, pokiaľ je všetko opäť v rovnováhe? Niekedy je dobré len kráčať ďalej. A ja som sa rozhodla, že budem pokračovať v ceste, ktorú som začala.

Majte sa krásne! Užite si slniečko, ktoré ešte vykukuje na oblohe, ale aj ten mráz, v ktorom sa tak krásne dýcha...

Dobrovoľníčka na literárnom festivale? | Spontánne nápady

Že sú pondelky zlé? Môžu byť ozaj takými zlými, keď na oblohu vyjde krásne slnko? -ktoré ešte chvíľu predtým zafarbilo celú oblohu sýtou farbou lúčov, ktoré sa predrali a osvietili aj steny izby, v ktorej sa pomaly prebúdzam k životu...
Skoré rána mám rada, i keď nie každý im dokáže prísť na chuť. Aj pondelok je len deň. Je ľudský a rýchlo prejde. Tak, ako všetky dni v týždni. Vždy sa v ňom dá nájsť niečo dobré. Na každý negativizmus sa dá položiť nejaký optimistický základ/pohľad, ktorý situáciu otočí na krajší postoj, či lepší deň. Tak sa to snažím vnímať ja.

Pondelok môže niesť nálepku "hektický." A zrejme takým naozaj často býva... Ale keď sa náhlime za niečím, na čo sa tešíme, nie je to až také zlé.
Napríklad ja som si pridala do zoznamu vecí, ktoré nestíham ďalšiu položku. A dávno som sa neradovala väčšmi :)!

Spontánne nápady mám rada, ako ste si už dávno mohli všimnúť, nuž a tento ozaj nebol plánovaným. Ani očakávaným, keď mám byť celkom úprimná. Sama by som nečakala, že moje kroky budú smerovať sem, keď už o týždeň smerujú niekam ďaleko, preďaleko a z čoho mám už teraz deficit času na všetko, čo treba zariadiť... Nevadí! Chcem zbierať zážitky a keď som uvidela túto príležitosť, vedela som, že bez nej toto obdobie prežiť nechcem. Bol to osud? Ktovie. Šťastná som však veľmi. Aspoň zatiaľ som O:)...

Kníhkupectvo Artforum je pre mňa miesto, ktoré neraz veľmi obdivujem a kde cítim čaro, ktoré ťažko opísať. Veľmi však vzhliadam aj k ľuďom, ktorí sú jeho súčasťou, a ktorí sa angažujú na mnohých zaujímavých podujatiach.

Literárny festival v Žiline
Že je to už 16. ročník? Netušila som... Nikdy som nemala príležitosť zúčastniť sa ho a jeho celkové dianie mi ušlo pomedzi prsty. Tentoraz mi však náhodne vyskočil status, kde Artforum hľadalo dobrovoľníkov pre túto príležitosť.
Celé dni som v škole, takže som mala obavy, či by bola moja pomoc vítaná a žiadaná skrz obmedzený čas. No s potešením som zistila, že bola. Každý je tam vítaní.

A tak som sa dnes ocitla na prvom stretnutí podobne odhodlaných ľudí, ako som ja. Mnohí tam prišli v skupinkách, takže som zrejme jediná, čo nikoho nepozná. O to viac sa však teším, že spoznám.
Nedokážem sa zbaviť pocitu, že tento festival je príležitosť stretnúť ľudí, niečo zažiť, niečo vykonať... Tým niečím mám na mysli čas, na ktorý si raz spomeniem o pár rokov neskôr. Môže to byť rozhovor v jedno slnečné popoludnie, kedy si spomeniem a budem hovoriť o ľuďoch a rokoch a politike a knihách a umení a spoločnosti... No aj vtedy ma naplní fakt, že som tam bola pocitom - že som bola tam, kde som mala byť. Presne tam na tom mieste.
Toto stretnutie (z ktorého som bola trochu nervózna) prebehlo veľmi príjemne. Robili sme malú prácu, ktorá nás zamestnala dosť na to, aby sme neboli rozpačitý, až do extrémnych rozmerov, ale popritom sme sa rozprávali a preberali, čo bolo treba. Asi nikto sa necítil nekomfortne, či nemal chuť zdupkať domov. Atmosféra bola milá a dala mi trošku istoty, že to zvládnem. Aj keď som nikdy nič podobné nerobila.

Bolo náročné si čas usporiadať tak, aby som sa akcií mohla zúčastniť. Ale teraz keď tak nad tým uvažujem, až také náročné to nebolo. Na vete, "keď sa chce, všetko sa dá" je niečo pravdivé. Pomaly, ale isto to zisťujem - i keď nie vždy to priznám takto radostne. Vtedy však človek zrejme nechce a nie nemôže.
Som na seba veľmi hrdá, pretože nie vždy by som tak odvážne skočila do niečoho, kde si nebudem istá tým, čo robím a sama sebou. No bola by to chyba.

Veľmi sa teším. Teším sa na to, čo ešte len príde a prísť má. Teším sa, že som v dianí niečoho, čo ma naplní inšpiráciou pre ďalšie dni. A tak sa len opäť raz smejem, že spontánne nápady, sú tie najlepšie nápady.

Máte to tak aj vy? Aký spontánny nápad ste v poslednom čase urobili vy?

Tieto dni letia. Prežívam zvláštne obdobie, pekné, rýchle a živé... Akoby sa všetko okolo mňa dialo práve teraz. A ja som šťastná, že sa o tom s vami môžem podeliť. Majte sa krásne!

I heard calling of the nature 🌼

O tom ako málo času mám, vám hovoriť nejdem. V posledných dňoch toto tvrdenie aspoň z časti odmietam, pretože človek má aj tak čas na to, na čo si ho sám urobí. To kam ho venuje a smeruje je na ňom.

Ja som sa však cítila v úzkych, predtým než som začala zmýšľať voľnejšie a slobodnejšie. Myšlienky som neovládala ja, ale oni mňa. Myseľ mi išla vybuchnúť a hlava mala dosť analyzovania problémov a riešení situácií, ktoré ešte ani nenastali. 

V blízkom čase, veľmi blízkom, chystám niečo veľké. Niečo krásne, no samotné plánovanie ma v tom momente vyčerpalo, až do krajnosti. Uvedomila som si, že je jeseň. Moje obľúbené obdobie. A došlo mi, že ho nechcem len obdivovať spoza okna a na obrázkoch Pinterestu. Že nechcem len hľadieť na cudzie zážitky, ale chcem tvoriť svoje vlastné. Že chcem na malý moment vypnúť, všetko utíšiť a stratiť sa v myšlienkach inými smermi. A tak som vyšla von... Nič lepšie som urobiť nemohla.

Bol večer. Krásny, tichý a chvíľami mrazivý. Vzduch ma štípal na tvári a obloha bola taká jasná... Túlala som sa cestami, ktoré dobre poznám, ktoré pre mňa veľa znamenajú a tá krása sa ma dotkla na miestach, ktoré potrebovali byť dotknuté spôsobmi, ktoré doma zažiť nemôžem.
Áno, bola som unavená, no spánok by nič nevyriešil. Neuľavila by som svojej mysli. A už vôbec nie svojej duši, ktorá potrebuje vidieť, počuť, objavovať a cítiť sa nažive.

Do batohu som si zabalila knihu, vodu, niečo na sedenie a bundu, keď sa ochladí. Stačilo len ísť...

Miesto, ktoré som zazrela ma dojalo svojou krásou a tichom. Aj tie malé chvíle, ktoré som venovala sama sebe, na mňa urobili ohromný dojem. Ťažko sa to opisuje, ale aj keď som tie miesta, kvety, vodu, všetko naokolo, nevidela po prvýkrát - to všetko bolo aj tak iné, a známe zároveň.

Cítila som len radosť. Veľmi hlbokú a dotýkajúcu sa. Krehkú vo svojej podstate. A vzduch tak krásne voňal. V jeho ostrosti bolo cítiť spomienky a všetky dôvody, pre ktoré sa človek teší a raduje. Vánok hladil nielen tvár, ale aj všetky problémy a realitu odnášal doďaleka a neznáma...

Až napokon prišiel pokoj.
Čím chladnejší bol vzduch, tým väčšmi som sa usmievala. Netrvalo dlho a na oblohe žiaril prekrásny mesiac, na ktorý som sa nedokázala vynadívať. Hanbím sa to priznať, ale od toľkej krásy a hlavne jej jednoduchosti a tichosti, mi odrazu do očí takmer vyhŕkli slzy. Cítila som sa tak neskutočne ľudsky, ľahko a radostne, až ma to dojalo. Stalo sa vám to niekedy, keď ste videli niečo, čo vás naplnilo krásou? 
V tomto dni mi nezáležalo na ničom, čo ma trápi iné dni. Ak si nejak predstavujem ľahkosť bytia, tak aj táto podoba k nej určite patrí. Neviem, čím to je, že stačí vyjsť von, kde kvety rastú a kde nie je bežný ruch, v ktorom žijeme a všetko sa vyjasní.

Toto miesto nie je vôbec ďaleko od domu kde bývam a predsa tam bežne len tak nezájdem. Nevyhľadávam ho toľko, ako by som mohla.
Po jednej stránke je to asi dobré, pretože jeho výnimočnosť vo mne väčšmi zostáva. Po druhej by som mohla... mohla by som chodiť častejšie tam, kde cítim šťastie.

Kiežby sa dal mesiac odfotografovať, tak ako ho vidíme svojimi očami...
Kiežby sme mali v sebe vždy toľko odvahy prekonať sa a ísť tam, kam nás svet volá...

Nedávny článok o túžbach a o tom, ako často niekam chcem ísť, niečo chcem vykonať a keď príde čas to urobiť, tak začnem utekať a bočiť od svojich snov... Zistila som, že v tom nie som sama. Viacerí z vás prežívajú pochybnosti a túto neistotu, ktorá vždy zabije všetko pekné, čo sa mohlo stať.
Napísanie toho článku mi pomohlo. Akoby fakt, že som dostala zo seba celú pravdu o strachu a ľudskej povahe, mi pomohol mať viac odvahy a viac odhodlania. Verím, že je niečo na tom, že keď začneme hovoriť, začnú sa aj veci diať.

"You don't grow when you are comfortable."

Majte sa krásne kamoši a užite si všetko, čo vám tieto dni prinesú :)!