Lúskanie fazule, čítanie poézie, chlad a jeseň

Ahojte kamoši :)!
Možno vás trochu zaskočil názov článku, no nebojte, nezbláznila som sa. Za chvíľku pochopíte, že dané slová sú kľúčovými a že majú svoj hlbší význam.

Práve dnes je ten deň, kedy sa oficiálne začína literárny festival a tak som trošičku nervózna a poriadne nadšená zároveň. Bolo by pre mňa jednoduchšie danú akciu vynechať, a kedysi by som ju zrejme aj zrušila, zo zoznamu svojho programu, pretože povinností mám aktuálne ozaj veľmi veľa... Avšak tá radosť by sa pominula a viem, že by som oveľa väčšmi ľutovala, že som si to nechala ujsť. Kedysi by som sa tak zachovala. Nahovorila by som si, že keď zostanem doma - bude mi lepšie, ale pravda je inde. Lepšie mi bude, keď pôjdem za tým, čo chcem.
A tak dnes je ten deň.

Prečo by to bolo jednoduchšie? Poďme pekne postupne...

Včerajší deň bol krásny. Skutočne bol.
Po škole som sa vybrala navštíviť babku, ktorá mi zároveň aj opatruje psíkov, ktorých momentálne nemôžem mať pri sebe, pretože by boli celé dni sami doma. Tam sú ako na prázdninách, a v jej dome a záhrade sa vytešujú, ako malé deti. A tak som sa s nimi včera vytešila aj ja. Naháňali sme sa, tuľkali, mojkali... Však veď to poznáte.
Možno sa sami pre seba zasmejete, no výrazne ma nadchla špeciálne jedna vec, ktorú by ste možno ani nečakali. Táto vec patrí k mojim obľúbeným činnostiam, ktoré sa mi spájajú s jesennými obdobiami predošlými, a najmä s mojim detstvom.

Lúskanie fazule
Áno... je to tak. Vždy sa na to veľmi teším a v tejto činnosti nachádzam niečo neskutočne oddychové. Vždy si len tak sedím a cítim sa, ako keď som mala 8 rokov a celé dni len liezla po jabloniach, streche a vystrájala hlúposti na záhrade, v ktorej sedím teraz, ako "dospelá" a celkom inak nažívajúca osoba. Je to len lúskanie fazule, ale pre mňa je to ako zvítanie sa so svojím detstvom.
Nechcem sa opakovať, ale tak ako som už párkrát povedala... Jeseň je nostalgická. A aj toto mi veľmi pripomína mnohé momenty. Spomínam si na sesternicu a hlúposti o ktorých sme sa s veľkou vážnosťou rozprávali a lúskali pri tom strúčiky. Na starého psíka, ktorý okolo nás pobehoval a už dávno nás opustil. Vyjavuje sa mi všetko pekné, na čo rada myslím. Všetky vône sa mi vracajú, a tak sa len vždy pousmejem a teším sa na tieto tiché momenty každým rokom viac. Je to hlúpe? Možno aj áno, ale nie je aj Hygge o tom, že šťastie sa ukrýva v jednoduchých veciach?

Babka včera vytiahla prvú tekvicu a ja som sa tešila a plánovala, čo z nej bude. Ešte vždy si nie som istá, či ju mám rada vrámci pokrmov, no aj tak to neschladzuje plány, ktoré s ňou mám. Veď predsa na jeseni je super, aj skúšať recepty, ktoré sú plné jabĺk a škorice a tekvíc... ktoré sú sezónne :)!

Čítanie poézie
Včera som mala celkom iný plán, no napokon som sa dosť nečakane ocitla na čítaní poézie, v Barmuseum (Martin). Ach, ani neviem kde začať... Moji priatelia na toto miesto chodia pomerne často, avšak ja som tam bola po prvý raz. Už veľakrát som chcela ísť, no vždy mi do toho niečo prišlo. Včera som však vedela, že je ten pravý čas a ešte k tomu to bola aj pravá príležitosť!
Poéziu čítali amatérsky autori (poväčšine), ako vy, či ja... Čítali svoju tvorbu v tmavej miestnosti, kde sa mihotal jas sviečok a my sme počúvali ich slová a pocity, ktoré vložili do svojich diel. Bolo to krásne. Stretla som tam ľudí, ktorých by som tam, ani nečakala a všetky tie básne boli tak zvláštne výnimočné. Som veľmi šťastná, že som sa toho mohla zúčastniť a o mesiac to mám určite v pláne znova. Totižto program som si nemohla pozrieť celý, stala sa nečakaná udalosť... Nie veľmi pozitívna, tak to nechcem, ani veľmi rozvíjať.

Veci sa však dejú...
Babke, u ktorej som strávila krásne popoludnie prišlo veľmi zle a tak som utekala rýchlo k nej. Bol večer, vonku chladno a mrazivo... Nešiel mi žiadny spoj, nie dosť skoro... A tak som utekala, ako o život celú cestu, až som prišla skorej, než akýkoľvek dopravný prostriedok. Veľmi som sa bála. Hlavou mi išli všelijaké myšlienky a mala som strach.
Zavolali sme záchranku a tá čoskoro prišla. Babke pomohli a už čoskoro jej bolo lepšie. Ostala som u nej spať a veľmi sa mi uľavilo.
Život vždy žijeme tak strašne automaticky, až sa napokon udeje niečo takéto a my ani nerozumieme, že zlé sa môže stať tak rýchlo. Chceme späť ten rytmus a rutinu, v ktorom sa ťahal celý deň. Chceme späť svoj svet, pretože toto nás vždy vytrhne z toho, čo nazývame životom.
Som šťastná, že je v poriadku a že všetko dobre dopadlo.

Ráno sme strávili pomaly. Na záhrade, na vzduchu, s čajom a rozhovormi... Bolo dobré cítiť, že veci sú opäť v poriadku.

Preto by bolo jednoduchšie rýchly program, ktorý mám zrušiť. Ostať doma a odpočinúť si. Ale život sa nikdy nezastaví, tak prečo zastavovať svoje plány, pokiaľ je všetko opäť v rovnováhe? Niekedy je dobré len kráčať ďalej. A ja som sa rozhodla, že budem pokračovať v ceste, ktorú som začala.

Majte sa krásne! Užite si slniečko, ktoré ešte vykukuje na oblohe, ale aj ten mráz, v ktorom sa tak krásne dýcha...