Zobuďte ma v Paríži | Známosti, tak neznáme...

Je správne žiť pre prítomnosť.

Je podstatné vážiť si daný okamih.

Je dôležité cítiť sa nažive.

Je úžasné byť na správnom mieste. A byť si vedomá toho, čo mám... Je to prekrásne.

Ale sú miesta, do ktorých sa túžim zaľúbiť a sú osoby, ktoré nepoznám a predsa im už patrí moje srdce.
Sú rána, ktoré som ešte nevidela, no túžim ich vidieť a miestnosti do ktorých som nevkročila, no túžim ich raz navštíviť.
Sú momenty, ktoré som neprežila a predsa ich vidím celkom jasne a sú mi ako spomienkami, i keď ich len prežiť mám a čakajú kým ich objavím.
Sú veci, ktoré milujem bez toho aby sa o moju lásky snažili.
Sú slová, ktoré som nenapísala a riadky, ktorým som nevdýchla život.
Sú veci, ktoré viem a poznám, bez toho aby som sa o nich učila a hľadala v nich zmysel.
Sú city, ktoré cítim a túžby... túžby, ktoré mám... Tak blízke, až sa ich môžem dotknúť. Tak známe, až poznám ich vôňu. A predsa nie sú živými, nie sú hmotnými, nestali sa. A predsa sú...
Známosti, tak neznáme.

A tak aj keď som šťastná. Úprimne a z celého srdca. Aj keď cítim, že presne tu sa mám nachádzať. S týmto človekom to chcem prežívať... Viem, že príde ráno, že má prísť ráno, ktoré bude vyzerať inak. Že sa raz vzdialim od všetkého, čo poznám a v tom strachu a neznáme, narazím na pokoj a radosť.

V to ráno, keď sa prebudím v Paríži a uvidím strechy. Staré a ošúchané, tak krásne ošumelé, zaodeté do slnka a s mnohými oknami pod ich pevnými základmi. Oknami do domácností v ktorých sa ukrývajú rodiny, umelci, stratení ľudia, hľadajúci, osamelí, deti a starci, zvieratá a pocity tých všetkých celkov... 

Slnko sa bude pohrávať so stenami a tiene budú hrať farbami. Vytvoria obrazy, ktoré mi padnú do očí, kým sa z mojej šálky kávy bude hrnúť horúca para. Kým si prehrabnem rukou vlasy a nazriem spoza závesov do ulíc v ktorých sa bude hýbať život.

Pomalé rána. Mäkké rána.

Netuším... Neviem, či do ulíc vyjdem sama alebo, či v ešte teplých perinách bude očami prechádzať posledné riadky knihy, ktoré v noci už neboli videnými, osoba, ktorej s úsmevom podám druhú šálku. Tú, ktorá sa chladila v rannom vzduchu na parapetnej doske plnej rýh.

V mojom byte budú spomienky. V rámoch sa vynímajú fotografie, vo vázach sú kvety. Kúty stien sú počmárané a kvetináče sú pozliepané z črepín, ktorými sa mali stať. V mojom byte je radosť a ticho. Ale hučí tam láska.

Je to domov. Vzdialený a desivo neznámy. Ale je to cieľ v ktorom objavím seba. Je to príležitosť, pri ktorej si vyberiem mňa a príležitosť objaviť to, čo moje srdce naplní hudbou. No skutočne neviem. Či tú hudbu objavím sama alebo zo skrinky vytiahnem druhý tanier. Či druhou lyžičkou rozmiešam kryštáliky cukru, ktoré sa roztopia v horúcej tekutine. Neviem, či sa v to ráno usmejem na pohyb za oknami, za hmýriacimi sa postavami alebo či sa len usmejem na Teba.

A aj keď je dôležité oceniť prítomný okamih.

V hĺbke duše cítim, že tento okamih je pravdou a že ma volá. Že je to budúcnosť, ktorú si kreslím pomaly do reality, tým kým som. Tým, čím žijem. A že do nej pomaly, ale isto kráčam malými, no presnými krokmi každý jeden deň. A preto verím...

Keď si tvoríme svoj vlastný svet...

Život v sebe ukrýva množstvo momentov a pocitov, ktoré môžeme prežiť. Obsahuje v sebe oveľa viac, než sa väčšinou snažíme vnímať a vidieť, či než dokážeme vyjadriť.
Je len na nás, či nám dni utekajú pomedzi prsty a my sa za nimi, ani nestíhame obzrieť a točíme sa v istom monotónnom kruhu, ktorý nemá konca, alebo či nám dni ubiehajú celkom iným spôsobom. Že sú také krásne, príjemné a nesú v sebe zvláštny pokoj, až sa vlastne len tešíme, radujeme a pomyslíme si, aký pekný ten svet v skutočnosti je :). Všetok priebeh času má svoje vlastné pravidlá. Jediným je len to, že sa nezastaví a bežať bude vždy ďalej, či už s nami alebo bez nás. My s ním však môžeme naložiť ako najlepšie vieme a náš život môžeme smerovať cestou, o ktorej v kútiku duše vieme, že je tou správnou, hoc ako ju dokážeme nazvať "je nemožnou". Svoj život môžeme smerovať a to je podstatná časť toho, čo vám rozpoviem.

My si tvoríme našu realitu. Priťahujeme k sebe ľudí a vytvárame si svet, v ktorom žijeme. My dávame priestor našim myšlienkam a my si tvoríme názory a postoje, ktoré napokon máme.

Čoraz viac si však všímam, že ak my ľudia máme na niečo talent, tak je to na všemožné vymýšľanie si prekážok, zlomyseľných poznámok a považovanie sa za obete vlastného života. Naše myšlienky už nie sú niečím, čo dokážeme ovládať, ale práve naopak, oni ovládajú nás. Dávajú nám pocit, že niečo nedokážeme. Že toho nie sme schopní... Že toho nie sme hodní... Oveľa väčšmi premýšľame nad tým, čo nechceme, než nad tým, čo chceme.

Poväčšine to funguje tak, že keď nie som spokojná so svojou prácou, tak nepoviem, že "chcela by som lepšiu prácu, v ktorej by som sa cítila dobre a bola by som lepšie finančne ohodnotená." Miesto toho poviem len jednoducho a priamo, "nechcem pracovať tam kde pracujem. Nechcem zarábať, tak ako zarábam. Nechcem stretávať ľudí, ktorých stretávam a vôbec... Dnešná doba je zlá. Tento svet je zlý. Ľudia sú zlí." Presne takto funguje naša myseľ a pritom to tak vôbec nemusí byť. Veď predsa to nie je ani príjemné, ani prospešné, tak načo si to robíme? Len veľmi malé a drobné zmeny myslenia dokážu vytvoriť, až neuveriteľné zmeny v živote.

Pretože takto to nefunguje... Tento spôsob nám nikdy neprinesie nič dobré, či aspoň niečo lepšie, pretože my si doslova privolávame to, čo chceme. Keď vo svojom vedomí poviem Nechcem, život to vidí asi takto... neCHCEM. Preto je dôležité vedieť svoju myseľ používať a nie ňou byť používaný.

Čoraz viac si všímam najmä na sebe, že odkedy si na svojom živote všímam skôr tie pekné veci, odkedy si neuberám z možností, ale verím, že som schopná všetkého po čom túžim, keď o to zabojujem... Veci sa mi daria. Na všetko je dôležité mať mieru. Teraz sa vám nesnažím povedať, že zlé myšlienky treba zničiť. Nie, dokonca ich netreba ani potlačiť. Všetko, čo v živote máte, čo cítite je nutné nevyhnutne prijať. A potom nastáva proces, kedy na sebe môžete skutočne pracovať.

Z vlastnej skúsenosti viem, že to, čo počas svojich dní stretávam, je akoby zrkadlením mňa samej a mojich pocitov. Ak som dobre naladená a teším sa zo sveta, z nového dňa, zo svojho života - stretávam ľudí, ktorí sa na mňa odrazu usmejú, v obchode ma milo pustia pred seba pokiaľ mám toho málo, v autobuse sa mi prihovoria, vypočujem si zaujímavé rozhovory, na ulici sa stretávam s inými milými udalosťami, ktorých naopak nie som súčasťou, ale pozorovateľom a nenapadne mi povedať, že ľudia sú zlí... Cítim, že som súčasťou tohto všetkého a že keď mám rada seba, mám rada aj ich. Keď sa teším z tohto dňa, teším aj z ich úsmevu a z toho, čo mi povedali. Verím, že každý človek, ktorého stretneme nám do života niečo dá. Naozaj každý.
Neznamená to, že sa s nikým zle naladeným už viac nestretnem, ale ide o to, že JA nie som súčasťou takýchto situácií. Vidím ľudí hádať sa, ale zároveň vidím, že to, čo ich hnevá na tom druhom človeku, je vlastne len to, čo ich hnevá na nich samotných. A tak si to znásobujú...
Teraz svet vidím inak, ale predtým to tak nebolo. Často sme k sebe samým veľmi zlí a ja som k sebe bola kedysi veľmi nevraživá. Ľudí som stretávala zachmúrených, smutných, zle naladených a s každým som sa na seba len mračila s pocitom, že svet je v koncoch a nič dobré nám už neprinesie. Sebe som hovorila, že nie som dosť. Že na nič nestačím. Ľudia sa mi videli zlomyseľní a bezcitní, ale nevidela som náhodou len všetku tú negativitu, ktorú som v sebe mala, obklopovala som sa ňou a ktorá zo mňa vyžarovala? Ja myslím, že áno...
Nuž a úprimne, načo je toto dobré? Je lepšie zamerať sa na to, že dokážeme oceniť každú jednu maličkosť a každý jeden moment, pretože tie sa k nám už nevrátia a smútiť za tým, čo bolo, pre nás nemá žiadny význam.

Všetko to znie jednoducho. "Budem myslieť na to, čo chcem a nie na to, čo nechcem. To zvládnem..." Akonáhle však začnete v takejto drobnej otočke vo svojich návykoch, zistíte, že až také ľahké to nie je. Sme zvyknutí myslieť spôsobom, ktorý nám hovorí, že lepšie sa mať nemôžeme, pretože myseľ nám dá ihneď logické dôvody prečo to tak je. Ja vám môžem len povedať, že dokážete len to, čo si dovolíte dokázať.

Je dôležité zmeny robiť najprv v sebe. Skôr než čokoľvek iné, je dôležité pracovať na sebe a nie vynakladať snahu na zmenu iných. Pokiaľ sa neustálim a neuvedomím si kým som, tak svetu nemám, čo priniesť. Je to jednoduchý fakt. Keď sa však stanem tým kým som. Keď som sama sebou, tam už sa črtá šanca, že svet ovplyvním dobrom. Nie je nutné túžiť ho meniť, podstatné je robiť to, čo robíte s láskou a to dobro sa rozšíri samé. Nakazíte ním kamaráta, ten ovplyvní svojho kamaráta a takto sa to ťahá... Takto pekne to funguje. Nikdy som nesúhlasila a ani nebudem súhlasiť s názorom, že načo sa mám o niečo snažiť, keď to aj tak každý robí? Veci netreba robiť preto, aby som pred niekým vyzerala dobre. Je nutné sa správať tak, aby moje svedomie bolo spokojné a ja som cítila pokoj a šťastie v dňoch, v ktorých žijem. 

Najjednoduchšie uvedomenie, aké môžem na záver zhrnúť je len to, že život je zrkadlo. Pokiaľ sa naň usmievam, usmeje sa aj on na mňa. Pokiaľ som šťastná a dovolím si cítiť všetku radosť, uvedomím si, že si zaslúžim žiť krásny život a keď si najmä uvedomím, že je na mne akým si ho urobím... Život mi neprinesie zlé veci. Pretože si ich prinášam ja.

Nedávno som sa stretla s absolútne jednoduchou vetou, ktorá vystihuje asi všetky tieto body, názory a to, čo posledné dni prežívam. Pretože akonáhle som si uvedomila, že "toto je pravda" a takto sa budem správať... Môj život sa zmenil. Ja som sa zmenila, pretože som si dovolila byť mnou. Viete, čo tá veta hovorí? Toto.

Nič viac. Nič menej.
Už tomu rozumiete? To kým ste je tým, koho stretávate. Je to čím ste obklopený. Je to čím žijete.
Váš život nestojí na vašej minulosti, na vašej budúcnosti, na minulosti vašich rodičov a chybách ľudí okolo vás. Vás život stojí na tom, kým ste a tým, že jediné, čo môžete ovplyvniť teraz je prítomný okamih.

Majte sa krásne kamoši :)!

Melmoth | Vari nevieš, že si bol zrodený pre smútok?

Originálny názov: Melmoth

Autorka: Sarah Perry

Vydavateľstvo: Lindeni

Rok vydania: 2019

Počet strán: 288

Helen Franklinová už pred mnohými rokmi odišla z Anglicka. V Prahe, kde pracuje ako prekladateľka, našla pokojné útočisko. To sa však zmení, keď jej priateľ Karel objaví v knižnici zvláštny list, spoveď a záhadné varovanie pred Melmoth, temnou bytosťou, ktorá sa objavuje v ľudových legendách a obskúrnych rozprávkach. Podľa povier Melmoth cestuje časom a ľudí, ktorých presvedčí, aby sa k nej pridali, uvrhne do večného zatratenia, túlavej samoty. Helen to spočiatku považuje len za výmysly, ľudové povery. No potom, keď kráča po pražských uliciach vydláždených kameňom, má zrazu pocit, že ju niekto sleduje. A potom sa jej priateľ stratí...

...

Táto kniha ma upútala už od prvého momentu, čo som ju zbadala na policiach kníhkupectva. Má prekrásnu obálku a zistenie, že sa jedná o mysteriózny, tajomný príbeh bolo pre mňa cennejším, než výhra v loto. Vedela som, že si ju musím prečítať, a to čo najskôr. Myšlienka na ňu ma prenasledovala asi ako Melmoth hlavných hrdinov...

Ako sa mi páčila?
Ja ani neviem, kde začať! A odpusťte mi, ak toto hovorím častejšie, než by sa mala, no v tomto prípade sa mi skutočne myšlienky triedia náročnejšie, než inokedy. Od Sarah Perry to bola moja prvá, prečítaná kniha, i keď jej skorší vydaný Had z Essexu ma lákal takmer rovnakým spôsobom. Neviem prečo môj záujem časom ustúpil, avšak bolo mi sympatické, že autorka má evidentne svojský štýl a nápady. Najmä jej fantázia sa mi prihovárala a páčila sa mi, aj keď som ju nevedela ohodnotiť z vlastnej skúsenosti.

Teraz už viem, no oveľa múdrejšia sa byť necítim. Jej štýl je naozaj zvláštny, naozaj svojský a má v sebe zvláštnu eleganciu doplnenú tajomnom. Ale aj tak si nie som istá, či mi jej prazvláštne skladanie viet a používanie slov sadlo na 100%. Väčšmi pociťujem skôr fakt, že jej netypickosť dokážem oceniť a tešiť sa z nej. Nie všetky veci je nutné chápať a definovať, niekedy aj nejasný dojem a zmiešaný pocit je lepším zážitkom, než v mnohých iných prípadoch číre nadšenie. Takéto zmiešané pocity sa vplyvom času pekne kryštalizujú, pôsobia a doznievajú v čitateľovi. A ja mám tú zmes chaosu veru rada.

Autorka píše zvláštnym presvedčivým tónom a tak, ako som bola ponorená do príbehu a cítila som sa byť jeho súčasťou, boli chvíle kedy pre mňa bolo ťažké rozoznávať realitu od predstáv, čo sa deju týka. Tá fikcia, preludy a strach postáv sa veľmi miešali s ich súčasnými činnosťami a reálnym dejom. Ťažko sa to vysvetľuje, ale si najlepšie by som to opísala na celkový dojem: Bolo to asi akoby kráčate v hmle a nevidíte, čo je za vami, ani pred vami. Občas sa okolo vás mihne chodec, psíčkar, deti... No vašou situáciou je, že kráčate. Váš zlý pocit z toho, že nič nevidíte a cítite sa neistý vo vás však vyvoláva tiesnivé pocity a vaše oči začínajú vidieť aj to, čo nie je... Asi také bolo nachádzať sa v deji knihy Melmoth. Vašou činnosťou je, že čítate príbeh pred vašimi očami, ale jeho slová vám hovoria viac a máte pocit, že z neho chápete a vnímate aj niečo, čo by ste nemali. Je to nejasné, zahmlené, prízrakové... Plné fantázie.

Samotný nápad Melmoth však milujem. Veľmi sa mi páčila celá tá atmosféra, ktorá zaváňala ducharinou a strachom. Mať tak znovu kúsok menej rokov, veru by som v tme svojej izby aj verila, že v rohu stojí niečo, čo vidí... niečo čo vie...
Melmoth je legendou. Je mýtom. A v tomto prípade je realitou.
Táto kniha sa neskladá len z jednej zápletky, ale sú v nej obsiahnuté viaceré príbehy v podobe denníkov alebo spomienok a to bolo veľmi dobré. Mne osobne sa tie línie neskutočne páčili. V týchto odbočeniach od prítomného deju autorka zaujímavo načrtla aj témy, ako ľudský charakter, či iróniu života, istú osudovosť...
Aj keď mám v sebe množstvo zmiešaných pocitov a chvíľami som musela knihu odložiť a nechať v sebe doznievať to, čím ma zaskočila a čím sa ma divným spôsobom dotkla, tak som úprimne rada, že som jej dala šancu. Myslím si, že za pozornosť stojí a svojim príbehom vám má, čo povedať :)!

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.

Ak vás kniha zaujala, a ja verím že áno - môžete si ju zakúpiť na tejto adrese.

Moje hodnotenie: