utorok 29. decembra 2020

Americká zem alebo ľudia bez tváre

Originálny názov: American Dirt
Autorka: Jeanine Cummins
Vydavateľstvo: Tatran
Rok vydania: 2020
Počet strán: 360

Strhujúci príbeh matky a syna na úteku pred mexickým drogovým kartelom otvára oči aj srdcia mnohých čitateľov.Lydia Pérezová urobila v živote jedinú, no o to fatálnejšiu chybu. Vydala sa za investigatívneho novinára, ktorý mal odvahu zverejniť informácie o mafiánskych praktikách. A to sa v Mexiku, kde životy ľudí ovládajú gangy, mafie a drogové kartely, jednoducho neodpúšťa. Lydiina rodina je zabitá. Chladnokrvnú vendetu prežije len ona a jej osemročný syn Luca.

Bezmocná Lydia sa so synom pokúsi o útek cez hranice. Naskakujú na smutne známy nákladný vlak „Beštia“, ktorý ich má dopraviť na sever. Tu plánujú využiť služby priekupníkov. Zúfalo sa snažia dostať do bezpečia. Na americkú zem. Matka so synom sa proti svojej vôli stávajú nežiaducimi migrantmi a na vlastnej koži pociťujú tvrdú realitu nelegálneho prevádzačstva. No na úteku nie sú sami – cestou spoznávajú osudy mnohých ďalších utečencov. Odvážnych aj tých padlých. Niektorí sa stanú dôležitou súčasťou ich boja o prežitie. Iní sú pre nich rovnako nebezpeční ako mafia, pred ktorou utekajú.

Americká zem je jedna z najdôležitejších kníh našej doby. Priraďuje ľudské tváre tým, ktorých vníname len ako masu tiel čakajúcich na imigračnom úrade. Je to nezabudnuteľné literárne dielo, ktoré neuhýba pred chladnou realitou, no napriek svojej drsnosti v čitateľovi zanecháva pocit spolupatričnosti a ľudskosti.

...

Táto kniha ma prekvapila, o tom niet pochýb. Veľmi som váhala, či si ju prečítať, pretože príbehy na túto tématiku veľmi načítané nemám a tak aj rozhľad a znalosť bola z mojej stránky slabšia. Nevedela som si presne predstaviť ako môže vyzerať spracovanie a či je to jednoducho povedané - moja šálka kávy. Vtedy som však ešte nemohla tušiť, že problematika danej knihy mi nielen sadne, ale ma priam strhne a vyrazí mi dych.

Teraz už viem, že všetky obavy boli úplne zbytočné. Autorka vytvorila dielo, ktoré je spracované geniálne. Ako aj sama povedala, príbeh Lydie a Luca je vymyslený, avšak dáva tvár osudom ľudí, ktorých vnímame len ako masy a beztvárne články. Jej kniha dáva migrantom tvár a hlas, pretože každý z nich má svoj dôvod, tragédiu, bolesť, či traumu, ktorú nikto nevidí, nevníma a nikto nemá chuť načúvať tomu, pred čím utekajú, zomierajú a prečo bojujú a snažia sa.

Knihu som čítala veľmi dlhý čas a chvíľami som ju prelúskavala len po malých kúskoch. Nedalo sa mi len súvisle čítať a otáčať stránky, pretože ak mám byť úprimná, tak v tomto prípade sa nejedná o najjednoduchšie čítanie s akým som sa kedy stretla. Je to plné hrôzy a strachu, ibaže nie je to ten typ bánia sa ako keď sledujete strašidelný film. Tento strach je bytostný, ľudský a núti ľudí sústrediť sa len na to jediné... prežiť. 

Príbeh už od začiatku naberá rýchle tempo, ktoré postupne ešte väčšmi graduje. Autorka nás ihneď uvedie do tragédie, ktorá postihne dovtedy obyčajnú rodinu. Následne začína obrovský boj a prekonávanie ľudských limitov matky a syna, ktorí ostanú na svete celkom sami. 
Počas ich púte však stretávajú podobné osudy a migrantov, ktorí opustili svoje životy a s vypätím všetkých síl skúšajú takmer nemožné - prejsť hranicu, ktorá im neposkytne len nový začiatok, ale aj šancu prežiť a existovať.

Doteraz som sa naozaj o danú problematiku zaujímala len povrchovo, no táto kniha mi otvorila oči. Je príšerné, čo všetko nevnímame a vypúšťame zo svojej vlastnej reality. Stačí prejsť prstom po mape a rôzne krajiny hovoria svoje rôzne príbehy. Niekde sa odohráva vojna, inde zase vraždia civilistov a prevláda mafia. To všetko je však vzdialené, príliš cudzie nášmu svetu, ktorý vďakabohu podobnú bolesť nepozná. Krajiny však krvácajú, ľudia trpia a na svete sú čoraz väčšie rozdiely. A Lydia s Lucom sú len malými kvapkami v mori trpiacich.

Vráťme sa však ku knihe, pretože tú by som vám najradšej len strčila do rúk so slovami, "čítaj!" Nemyslím si, že je možné čas strávený s ňou ľutovať. Práve naopak.
Je to typ knihy, ktorá vás dokáže vnútorne obohatiť a tak trošku zmeniť. Predovšetkým sa vám však vryje pod kožu a hrdinom budete držať palce, aby prekonali všetky ich úskalia, na ktorých sa ocitnete spolu s nimi. A čeliť budete mnohému... či už sa tu vyskytujú drogové kartely, vraždy, prevádzači, či obyčaní ľudia, všetko vás vo vnútri šokuje a dotkne sa vás to hlbšie, než by ste čakali. 

Americkej zemi nemám, čo vytknúť, pretože ak aj má nejaké nedostatky, tak sú to len drobné a nepodstatné chybičky krásy. Všetky jej kladné stránky výrazne prevyšujú tie záporné, takže načo ešte váhať? Budem veľmi rada, keď tejto knihe dáte šancu aj vy! 
Je to podstatné dielo, ktoré v týchto dňoch má svoje miesto a svoj vlastný význam a ja som úprimne rada, že som sa ho napokon rozhodla prečítať. Celý mesiac som sa ponárala do osudov, ktoré mi boli doteraz také vzdialené, ale teraz viem, že sa to vyplatilo. A aj keď je možno táto recenzia trochu chaotická, tak posolstvo je jasné - Americká zem je skrátka výborná!

Za knižku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.
Ak aj vás Americká zem zaujala, zakúpiť si ju môžete na tejto adrese.


Moje hodnotenie:

piatok 25. decembra 2020

Aký je život keď ľúbiš?


Už dávno si nepíšem denník. Nezaznamenávam si svoje dni, nevykresľujem svoje pocity, nezanechávam spomienky v slovách, na ktoré by som časom mohla opäť naraziť. Aj tento blog bol mojim denníkom. Bol miestom, ktoré zbieralo kúsky mňa samej, ale vidíš môj milí čitateľ... Už dávno si nepíšem denník.

Ale život aj tak nie je zlým. Pretože slová mi už možno neslúžia a vety už nespájam do významov, ktoré si si zvykol čítať počas tichých nočných hodín, ale i tak som v tomto čase prítomná a prežívam niečo, čo vo mne zanecháva pocit. Možno si o tomto období neprečítam zápisky načmárené guľôčkovým perom do hnedého zošita, ale ver mi že si z neho odnášam a zachytávam každý jeden detail. Moja myseľ si vytvára svoju vlastnú pamäť a viac, než slovami hovorím fotografiou. Farebnou i čiernobielou. Zachytávam momenty, ktoré nie sú len strojenými pózami, ale sú presne tými veľavravnými spomienkami, v ktorých môžeš spolu so mnou čítať. Vytváram stopy po ktorých raz budem pátrať, keď si raz budem chcieť pripomenúť... Nepíšem, ale žijem. Chvíľami žijem rýchlo a ani na dych takmer nestačím, no vždy stačím nabrať dostatok vzduchu na to, aby som skutočne bola... a nie len bola. Ale aj žila šťastne.

Pretože vieš aký je život keď odrazu ľúbiš?
ľahký,
a možno aj nie, no viac už nie si sám. Žiadna tvoja starosť nie je len váhou na tvojich pleciach. A žiadna tvoja radosť nie je len tvojim víťazstvom. 

Ale skôr, než ti vytvorím obraz tohto šťastia, tak ti niečo prezdradím. Prezradím ti tajomstvo toho, akým spôsobom je niečo také možné... Tak ma pozorne počúvaj. Čítaj...

A čítaj pozorne. Pretože vieš kedy môžeš svoje radosti a starosti zdieľať s niekým ďalším? Keď sa ich naučíš znášať sám so sebou. Keď sa dokážeš sám radovať, sám riešiť problémy, sám sa ľúbiť a sám víťaziť. Až potom môžeš svoju váhu prenášať na niečie ramená. A prečo ti to hovorím? Pretože nikdy som neverila na stratené polovičky a kúsky seba samých. Nemyslím si, že v ľuďoch by si mal hľadať to, čo ti chýba a veriť, že ťa ich láska zachráni a spasí. Nemyslím si, že je správne túžiť byť ľúbený... Dôvodom je, že všetci sme celky. Si úplný, si plnohodnotný, si celý. A tak musíš nájsť "to" svoje rovnocenné, nie to svoje chýbajúce. A musíš ľúbiť. Na všetko sa dívať s láskou a konať s láskou a lásku musíš chcieť dávať a nielen ju dostávať. Už začínaš chápať? Že vždy sa všetko začína tebou? Že keď nájdeš niekoho rovnocenného, kto je rovnako úplný ako si ty, tak spolu môžete vytvoriť niečo z čoho budete obaja šťastní? Že spolu môžete rásť, mýliť sa, smiať sa a ľúbiť?

Vieš myslím si, že ten správny typ lásky je práve ten, kedy sa navzájom s niekym robíte lepším. A toto je reálna vec. Keď odrazu ľúbiš, tak sa v živote veľa učíš. Mnohé o sebe zisťuješ.
Čelíš svojim bežným reakciam, zvykom, spôsobu života a schopnostiam zodpovednosti, ale môžem ti povedať... že keď sa v noci schúliš do objatia niekoho, kto pre teba predstavuje bezpečie a domov, tak všetkému čelíš rád.

A tak ti musím povedať veľké novinky. Milí čítateľ.

Pretože v čase, kedy som nehľadala som našla celý svoj svet. A hádam si ten svet našiel mňa, zatiaľ čo som kráčala po horách, strácala sa v stránkach kníh, pasovala sa s realitou a venovala sa tomu, aby som skutočne bola.

Môj život sa zmenil. Nepísala som ti o zmenách, ktoré v ňom sú, no môžem ti povedať, že najväčšou zmenou je osoba, ktorej sa týkajú. A s ktorou môžem plánovať všetky bláznovstvá, ktoré som ti kedy spomenula.

A už za chvíľu. Za veľmi krátky čas ti začnem opäť rozprávať drobné útržky môjho života, ktorý už viac nebude takým aký bol. Už o pár dní opúšťam svoj domov. Detskú izbu v ktorej som vyrástla a strávila všetky svoje chvíle. Odchádzam zo svojho bezpečia, komfortnej zóny, odchádzam od všetkého, čo poznám. A tak už čoskoro budem bývať v domove, ktorý bude mojim. Budem mať domácnosť, ktorá má staré drevené parkety a jednoduchý matrac na zemi. Mojou bude široká parapetná doska v kuchyni, na ktorej si budem listovať v príbehoch a mojim bude aj pocit, ktorý pocítim vždy keď sa tam vrátim. Áno, budem sa sťahovať, ale až do špiku kosti cítim, že odchádzam na miesto, ktoré bude mojou základňou pre všetko tvorenie sveta.

Budem ti písať na blog a často ti vykresľovať svoje myšlienky, ktorých je neraz až príliš.
A budem fotiť.


Môj milovaný analóg zachytí všetko, čo budem cítiť a ja už sa neviem dočkať ako odfotím fotografie podobné mojim milovaným manželom Troyanovskym. Vykreslím lásku, vyrozprávam ti skrz tieto obrázky príbehy... a ja dúfam, že ťa ich pozadie a obsah bude baviť.


A aj keď je to len dočasné, pretože už teraz viem, že sa zdržím len krátko... Že moje túlavé topánky pôjdu ďalej a či už to bude severné Nórsko, alebo sa naozaj ponorím do dobrovoľníctva v zdialenej krajine, ako som vždy túžila - jedno je isté. Domov je o osobe, nie o mieste. No aj tak sa mi až prsty chvejú od radosti z toho, aké miesto sa ním na pár nasledujúcich mesiacov stane.

utorok 1. decembra 2020

Rozhovory s priateľmi | Môže autorka vidieť priamo do duše?

Originálny názov: Conversations with Friends 
Autorka: Sally Rooney
Vydavateľstvo: Lindeni
Rok vydania: 2020
Počet strán: 296

Inteligentný debut od autorky oceňovaného románu Normálni ľudia rozpráva príbeh dvadsaťjedenročnej dublinskej študentky a poetky Frances, jej kamarátky Bobbi a o dekádu staršieho bohátého manželského páru Melissy a Nicka, s ktorým vytvoria nečakané spojenie. Keď sa však Frances a Nick nečakane intímne zblížia, musí chladná intelektuálka, ktorá doposiaľ chodila iba s lesbičkou Bobbi, prvý raz v živote čeliť vlastným neovládateľným emóciám.
A má vôbec ľúbostný trojuholník šancu na prežitie?
...

Sally Rooney sa veľmi rýchlo vypracovala na pozíciu autorky, ktorú vám veľmi predstavovať nemusím. Jej román s názvom Normálni ľudia vyvolal obrovskú vlnu tých najrôznejších recenzii len pár mesiacov dozadu a jej novinka Rozhovory s priateľmi takmer okamžite bežala na priečky bestsellerov. Zaslúži si ale toľko pozornosti?

Za mňa určite áno! Neviem nakoľko si spomínate, ale práve jej spomínaní Normálni ľudia boli príbehom, ktorý ma úprimne nadchol. Bola som fascinovaná do akej hĺbky autorka dokáže zájsť a najmä ako v jednoduchosti nachádza krásu. Jej písanie nie je komplikované, ani rozvláčne. Je skôr jedinečné, priame a nezvyčajné, nakoľko ma ani tentoraz neprestáva udivovať absencia priamej reči. 

Už od samého začiatku som bola odsúdená na okamžité čítanie jej novinky, no poviem vám, že ľutovať to veru neľutujem. Aj svojou druhotinou si u mňa drží Sally latku poriadne vysoko. Nechcem jej knižky porovnávať, pretože aj keď tam cítiť podobnosti prejavujúce sa v jej špecifickom štýle, vnímam to ako rozdielne diela na ktoré treba brať iný meter. A tak budem fér.

Pretože aj keď som nadšená a od Sally by ma evidentne bavil aj napísaný nákupný zoznam, táto kniha mala svoje slabé stránky. Je však veľmi vyvážená. Tak ako niektoré krátke momenty zlyhávajú, následne prichádzajú pasáže, ktoré vás ubezpečia, že to čo čítate za to stojí.

Vyzdvihnúť musím najmä psychologickú stránku príbehu a schopnosť autorky preniknúť do tých najhlbších a istým spôsobom najprimitívnejších pohnútok nás ľudí. Jej písanie je natoľko úprimné, až som mala pocit akoby chvíľami čítam ten zlomyseľný hlások, ktorý sa občas vynorí v mojej mysli a sama nerozumiem tomu prečo sa tam nachádza a tomu čo sa mi snaží povedať. Všetci však v sebe máme kúsok toho zlého. A v týchto knihách sú hrdinovia doslova nahí od toho, akým spôsobom autorka odkrýva práve tieto ich tajné túžby, maniere a myšlienky, ktoré bežne bývajú skryté a plné hanby. Ako odkrýva ich emócie... Práve to na tom však tak veľmi milujem. Je vidieť, že Sally skutočne rozumie tomu, čo píše a tomu, čo je človek schopný cítiť.

Sally nepíše o ničom inom než o bežných ľuďoch a o obyčajnosti všedných dní. Jej knihy sú naozaj o tých najbežnejších z najbežnejších ľudí čeliacim tým najbežnejším situáciám opísaným neobyčajným spôsobom. Zvláštne vykreslenie, však? Ale iné slová by to nepovedali lepšie.
Je totižto fascinujúce písať surovo bez surových slov. A drsne bez krutosti. Všetko vás tu však zasiahne tým správnym spôsobom a väčšina z vás sa dokáže stotožniť s tým, s čím hlavní hrdinovia bojujú a čomu v ich životoch čelia.

Za mňa vám aj príbeh Bobbi a Frances môžem len a len odporúčať. Tak ako Normálni ľudia nesadli každému, ani táto kniha nedokáže zaujať všetky skupiny čitateľov. To je však v poriadku. Verím, že tých, ktorých si má nájsť - si aj nájde. Hádam medzi nich patríte aj vy :)!

sobota 24. októbra 2020

Imaginárny priateľ | Niečo ako Stranger Things?

 
Originálny názov: Imaginary Friend
Autor: Stephen Chbosky
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2020 
Počet strán: 680

Na šesť dní sa pod ním zľahla zem. Potom sa vynoril uprostred noci...
Slobodná matka Kate Reesová uteká z násilného vzťahu, aby si zachránila život. So synom Christopherom zakotvia v malom mestečku v Pensylvánii, ďaleko od všetkého. Spočiatku sa Mill Grove javí ako dokonalý úkryt. Jedného dňa však sedemročný Christopher zmizne. Šesť dní ho nik nevie nájsť. Napokon vyjde uprostred noci z lesa na okraji mesta bez viditeľných poranení. Tvrdí, že mu nik neublížil, no nie je schopný opísať, čo sa mu prihodilo. Spomenie len akéhosi dobrého pána, ktorý ho vyviedol na cestu a vzápätí utiekol. Christopher odvtedy počuje hlasy, trpí ukrutnými bolesťami hlavy a je posadnutý úlohou, akú môže splniť len on ? postaviť v lese do Vianoc domček na strome, inak jeho mama a všetci v meste už nikdy nebudú ako predtým.

...

Pre mnohých sa meno Stephen Chbosky spája s príbehom, na ktorý sa len tak ľahko nezabúda... Ani časom nie. Jeho Charlieho malé tajomstvá vytvorili priestor v ktorom si mnohí z nás našli svoje bezpečné miesto, priateľov v podobe postáv a najmä pochopenie, pretože autor ukázal, že vie čo skutočne znamená byť... či už mladý, stratený, šťastný, živý alebo hľadajúci sa. Jeho písaním akoby chápal veci, ktoré nám bežne unikajú alebo ktoré napak až príliš hlboko vnímame vo svojich bežných dňoch. Niečo na ňom bolo. A stále je, pretože čaro Charlie nestráca. Čím viac si ho prečítate, tým viac tam nájdete, nie menej... A preto zrejme nemusím hovoriť, že mňa osobne si veľmi získal. 

Aj preto som sa priam až neskutočne tešila, že po rokoch sa dočkám(e) niečoho nového.
Veci sa však nevyvinuli ako mali.

Možno je to tým, že my ľudia si často vytvárame vopred kopu očakávaní a predstáv, nuž a keď sa odrazu stretneme s realitou, ktorá z našich predstáv vybočuje ostaneme zaskočení. Možno to je tým... Alebo len nie vždy máme správnu náladu v období v ktorom sa k nám dané veci dostanú. 
Nech už je dôvod akýkoľvek a okolností sú spôsobené čímkoľvek... Imaginárny priateľ pre mňa nebol priateľom. Nesadli sme si. A nedokázala som zmeniť fakt, ktorý znamenal len jediné - môj milovaný Stephen ma tentoraz nepresvedčil.

Je prirodzené, že časom sa tvorba a štýl písania u autora mení. Rozhodne je normálne dospievať a vyvíjať sa aj vo vlastnej tvorbe. 
Nemám pocit, že by som čakala niečo podobné Charliemu a naozaj som sa snažila vyhýbať porovnávaniu, keď reálne je príbeh o niečom úplne inom. Aj tak sa však nedokážem zbaviť pocitu, že jeho písanie mi v tomto prípade nesadlo. Tešila som sa na celkovú mysterióznosť, atmosféru, záhadu, zápletku... ale dostala som len chaos. Nie v dobrom slova zmysle. Písanie bolo mätúce, štýl bol chaotický, rozprávanie mi chvíľami nedávalo zmysel a taktiež niektoré momenty boli až priveľmi nezáživné. Mám pocit akoby autor dostal perfektný nápad, ale jeho spracovanie zlyhalo. Až tak veľmi sa snažil urobiť to zvláštnym, až mu to nevyšlo, pretože zvlášnte to bolo. A zvláštne mám rada. No toto nebol dobrý druh zvláštnosti... Chvíľami ani nedával zmysel. Neviem, či som sa doteraz vôbec stretla s niečím podobným. 

Myslela som si, že to bude niečo ako Stranger Things. Párkrát som narazila na ohlasy, kde sa táto kniha prirovnávala k spomínanému príbehu, avšak nie. S tým to nemalo nič spoločné. Ani len atmosférou nie a tá by ma veľmi potešila. Na moje obrovské prekvapenie však nefungovala ani tá. Neviem si predstaviť čoho by som sa mala v príbehu báť, keďže väčšina tých prvkov pôsobila len rušivo a nereálne, nuž a vlastne viac než strach som sa len zamýšľala či naozaj čítam to čo čítam... Bolo to divné! Príliš.

Kniha mala svoje svetlé stránky. Boli tam momenty, ktoré ma bavili, no aj tak ich prevýšili tie kedy nie. Najhoršie je, že ma to mrzí. Mrzí ma, že som si k tomu nedokázala nájsť cestu alebo aspoň nájsť nejaké pozitívum, no vyslovene Imaginárny priateľ nie je príbeh pre mňa a nebolo to v mojich silách. Verím, že svojich čitateľov si nájde a ja sa z toho budem len tešiť - verte mi, že rada by som bola medzi nimi - ale nie som. Taká je pravda. Aj tak by som však chcela podotknúť, že sa jedná len a len o moje pocity, ktoré nemusia sedieť aj na vás. Ak sa mi najnovšie dielo Chboského k niečomu podobalo, tak to bolo k tvorbe Kinga a možno kúsok jeho It. Nie je to úplná podobnosť, ale niečo majú spoločné... A možno aj v tom je môj problém, pretože ani ku Kingovi som si zatiaľ svoju cestu nenašla a neviem nájsť. A vidíte, že mnohým sa páči. Takže žiadne strachy a určite dajte knižke šancu. O to viac budem rada, keď mi napíšete ako sa vám páčila a či sa na ňu tešíte aspoň tak veľmi, ako ja predtým :)!

Za knižku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu Bux.sk
Kúpiť si ju môžete, napr. na tejto adrese.

štvrtok 8. októbra 2020

Maličkosti za ktoré som šťastná


Na úvod si iba prepožičiam malý trik od Sestričky hviezd, ktorej blog by ste mali určite navštíviť a pridám vám sem pesničku s ktorou si doplníte aj to, čo vám nedokážem opísať. Možno vám viac vysvetlí atmosféru toho, čo sa snažím povedať... Ťukni si sem.

...

V maličkostiach sa ukrýva najviac šťastia. Často môžeme byť obklopení kopou vecí, dosahovať svoje ciele, ale chýba nám radosť a spokojnosť bez ktorej to nejde. Hovorí sa, že menej je viac. Tak nejak v to verím lebo malé skutky dobra, malé prejavy lásky, drobnosti, detaily... v nich sa dá vnímať najviac zo všetkého a práve vďaka nim sa pomaličky mení svet k lepšiemu. Je to len o uhle pohľadu. Na čo sa zameriavame, to znásobujeme a pokiaľ sa vieme tešiť aj z drobných zrniek napohľad nepodstatných okolností, vytvoríme si oveľa väčšiu mozaiku, ktorá poteši nielen nás, ale aj naše okolie.

V poslednom čase píšem málo, ale aby som vám zhrnula aký život je - ten môj a taký ten vo všeobecnosti, tak z tohto sa práve teraz skladá. Z tohto mám radosť. Máte ju aj vy? Stíhate si ešte všímať tieto veci, ktoré tvoria vaše dni? Lebo mňa tešia. Každé ráno, každý večer, každý deň avšak kúsok po kúsku zisťujem, že to čo z nich zároveň robí to dobré a to vzácne - je pocit vďačnosti.

Vôňa kávy

Vôňa kníh

Slnečné lúče

Šušťanie popadaného lístia na zemi

Teplý kabát

Šálka čaju

Dlhé prechádzky domov

Mesiac a hviezdy

Ďakujem a mám ťa rád

Napísané riadky

Prečítané básne

Objatia a smiech

Veľmi veľa zvítaní s tými na ktorých záleží

Hudba, ktorá vystihuje

Teplo perín, keď sa vrátim

Drobnosti z ktorých sa skladá moje bytie. Maličkosti, ktoré ma nútia usmievať sa a byť tu prítomnou, aj keď po tom netúžim. Ale čo viac môže byť? Než keď vojdem do izby a až po okraj je zaplnená vôňou kávy z ktorej sa ešte kúsok parí. A vôňa kníh, keď ich kus po kúsku vyťahujem z políc veľkých kníhkupectiev a s radosťou si nové nesiem domov. Čo viac môže byť než slnko? Ktoré už nie je také samozrejmé, ako v letné rána, či dni... Ale krášli jeseň a rozráža hmly, ktoré padajú na tiché ulice a zhasnuté tmavé okná za ktorými sa už čochvíľa prebudí život. 

Unáhlené cesty do práce, ale pod nohami šuští lístie a hrá všetkými farbami. Chlad vo vzduchu, ktorý prebúdza odložené kabáty v ktorých sa človek môže s pokojom strácať. 

Šálka čaju po dlhom dni alebo vo chvíľach kedy štípe prvý mráz...
Dlhé prechádzky domov. Večerné, plné ticha a tlmených rozhovorov a pocitu, že nechcem ísť domov. A mesiac a hviezdy... Môže byť niečo krajšie? Niečo viac čarovné? Pretože stačí sa len pozrieť hore a človek sa na kúsky stratí v tej rozľahlej oblohe.

A čo je viac, než počuť mám ťa rád? Je niečo lepšie než byť vďačný za to, čo máš a zároveň byť niečím za čo je vďačný niekto iný?

Napísané riadky z náhleho popudu, že musíš. Že chceš. Riadky v ktorých opíšeš svoje pocity a zachytíš to, čo ťa núti cítiť...
Prečítané básne, ktoré hovoria o tebe a o tom, čím žiješ. O tom kým si alebo po čom tak trošku snívaš (alebo o čom?)
Objatia a smiech, pretože tie ťa vždy vrátia domov. 

Život sa rýchlo mení a z nás detí už dávno nie sú deti. Priatelia odchádzajú. Tvoji blízky sú ďalej... Ale vždy v ich smiechu dostaneš späť to, čo ti chýba. Vždy zistíš, že puto s ľuďmi, ktorých ľúbiš je pevnejšie a silnejšie než strach, pretože to čo ľúbiš a čo ťa ľúbi ostane. A preto sú zvítania krásne. Vďaka ním vieš, že zmeny sú v poriadku a že stačí len veriť.

A hudba? Môže byť niečo lepšie, než piesne, ktoré ti pripomenú... Ktoré ťa rozveselia, rozplačú alebo ťa inšpirujú a sprevádzajú tvojim dňom? Je niečo lepšie než text, ktorý ti prehovorí až priamo do duše? Alebo spomienka, ktorú si tvoríš ruka v ruke s piesňou, ktorá práve vtedy hrá?

Teplo perín. Po práci. Po škole. Po dlhom dni, či po zime... Na svete nie je väčšieho bezpečia, než v momente ako sa zabalíš do perín, ktoré ťa celý deň čakali.

A preto buď šťastný milý čitateľ. Ty, ktorý to práve čítaš. Teš sa z vecí, ktoré tvoria tvoj svet. A nečakaj nič na oplátku. Teš ľudí okolo seba bez toho, že by si túžil po potešení. Teš sa z toho, že tešíš. Dúfaj, že radosť bude odovzdaná ďalej a že si plamienkom, ktorý rozhorí iskierku väčšieho ohňa. Šír lásku, viac sa smej. Ver životu a ľúb aj svoju dušu. Obklopíš sa tak ľuďmi, ktorí ju budú ľúbiť rovnakým spôsobom. A tak sa obklop ľuďmi s ktorými láskou zmeníš svet.

štvrtok 17. septembra 2020

Mary z Genesee | Príbeh zo sveta Indiánov a odvážnych sŕdc

Autorka: Erika Jarkovská
Ilustrátorka: Alma Floresta
Vydavateľstvo: Enribook
Rok vydania: 2020
Počet strán: 320

Historický román Mary z Genesee je rozprávaním o osude skutočnej Mary Jemisonovej, dcére írskych prisťahovalcov, ktorých priviedla do Ameriky vidina šťastného života.
Farmu Jemisonovcov po čase spustošia francúzski vojaci a majiteľov ponechajú napospas krvilačným Šónýom. Tí všetkých zabijú – až na Mary. Privedú ju do vojenskej pevnosti a predajú Senekom. Od toho dňa sa začína jej premena: z vydesenej siroty, uvrhnutej do prostredia divočiny i cudzej kultúry, na manželku, ochrankyňu rodiny a matku. Mary na sklonku života vyrozpráva svoj príbeh doktorovi Seaverovi, ktorý chce o nej napísať knihu. Počas stretnutia sa Seaver zamýšľa nad tým, prečo zostala žiť s divochmi, keď sa jej neraz naskytla príležitosť opustiť ich. Je to prosté, milý doktor, odpovedá mu Mary...

Čo bolo tým putom, ktoré ju na celý život spojilo s kultúrou Indiánov viac než s jej vlastnou, to sa dozviete v tomto dobrodružno-romantickom románe. Ako je u autorky Eriky Jarkovskej zvykom, aj tentoraz veľmi pútavo a emotívne vykreslila nielen strastiplný príbeh Mary Jemisonovej, ale aj dejinné udalosti Severnej Ameriky 18. storočia, ktorými boli britsko-francúzska koloniálna vojna, Veľká indiánska vojna či Americká vojna za nezávislosť.


...

Kniha sa začína krásnym citátom, ktorý hovorí, "Pozerajúc sa spätne na život zistíme, že láska bola odpoveďou na všetko." Vtedy som ešte netušila, že práve láska bude odpoveďou aj na túto knihu. Teraz už však viem, že je ňou preplnená až po okraj. Že ju vyjadruje, vykresľuje, stelesňuje ju a najmä s láskou je aj napísaná... To je cítiť od prvých strán.


Čítať túto knihu bol krásny zážitok. Kúpila som si ju celkom neplánovane, pretože krátko po jej vydaní ma upútala obálka navhrnutá slovenskou umelkyňou Alma Floresta. Pomaly som si zisťovala o čom príbeh je, skúmala som jeho obsah a pomaly som bola čoraz rozhodnutejšia, že tomuto počinu musím dať šancu. Sama prekvapená rozhodnosťou, ktorá ma takmer okamžite pochytila som si ju odniesla domov a už v prvý večer som bola ponorená do príbehu, ktorý mi napokon dal viac, než by som si dokázala predstaviť.

Erika Jarkovská vo svojej najnovšej knižke spracovala, resp. zbeletrizovala život Mary Jamison. Mary bola Írska dievčina, ktorá spolu s rodičmi odišla hľadať svoje šťastie do Ameriky, pričom dodnes môžeme naraziť na informácie o jej nevšednej púti vzhľadom k tomu, že ako beloška patrila k výraznej zástankyni indiánskeho ľudu a od mladosti svoj život strávila v kmeni. Autorka sa pohrávala s udalosťami a prispôsobovala ich svojim predstavám, avšak veľká časť v deji je reálna a overená na základe písomností, ktoré sú pozostatkom života hlavnej hrdinky. Sama sa musím priznať, že o jej živote som si už čo to hľadala aj pomimo knižky, pretože jej príbeh ma neskutočne zaujal. Jej život ani zďaleka nebol jednoduchý a prešla si príšernými trápeniami, ale i tak v sebe objavila bytie plné mieru, vyrovnanosti a lásky. Fascinuje ma ako sa z neskúsenej dievčiny stala matka a ochranárka celého rodu, no predovšetkým ma strhlo ako rýchlo sa zmierila s osudom a život prijala taký aký je. So všetkým si poradila. Svoj život žila za každú cenu a počas neho videla mnoho krás... Vytvorila veľa dobrého.

Úprimne sa mi aj ťažko súvisle vyjadruje, pretože nech robím čo robím, žiadne slová nie sú dostatočným vyjadrením toho aká unesená z knihy vlastne som. Keby pri mne sedíte, tak by som vám ju najradšej s úsmevom podala do ruky, veľavýznamne sa na vás pozrela a odporúčila vám ju s tým najčistejším svedomím. Neviem, čo som čakala, ale už dávno pradávno som nečítala taký krásny, jemný a citlivý príbeh. Nechcem sa týmto nikoho dotknúť, ale chvíľami by som ani nepovedala, že táto knižka pochádza z pera slovenskej autorky. Samozrejme, že na Slovensku máme množstvo výborných spisovateľov a spisovateliek, ale predsa len štýl písania Eriky Jarkovskej bol celkom iný na aký som pri našich autoroch zvyknutá. Má dar slova, pretože jej rozprávačský talent je prirodzený a veľmi pútavý. Slová sa z jej pera hrnú samé a vety nepôsobia umelo, práve naopak. Po celý čas má príbeh nádhernú atmosféru.


Mary mi poriadne prirástla k srdcu a stále mi je tak príjemne smutno z toho, že sa už príbeh pre mňa skončil. Počas tých pár strán som mala možnosť sledovať celý jej život a veruže mi chýba kráčať ním spolu s ňou aj naďalej... Pri mnohých scénach som sa len očarene usmievala alebo som bola na moje pomery až nezvyčajne dojatá. Bolo to však také prekrásne, že inak sa mi nedalo. Mary z Genesee môžem ozaj iba chváliť, pretože od obsahu až po samotné prevedenie je to číra krása. Úžasná voľba ilustrátorky, veľmi pekná obálka, nádherný príbeh... Čo dodať? Som naozaj naozaj šťastná, že som si knižku prečítala a že vám ju môžem odporúčať ďalej. V týchto čarovných jesenných dňoch a dlhých tmavých večeroch si neviem predstaviť krajšie momenty, než ocitnúť sa v indiánskej dedinke, učiť sa ich vnímaniu života a bytia človeka, čítať o ich úcte k všetkému živému a najmä čítať o Mary. Dajte knižke šancu. Ponorte sa do jej citlivej atmosféry a uvidíte, že aj s vami sa udejú tie pekné dojmy, o ktorých sa vám snažím, čo najviac povedať. Aj dnes mi celý príbeh ešte stále leží v hlave. Neopustil ma ani po dočítaní... Na knižku som musela ešte dlho myslieť a úprimne stále aj musím. Jednej veci som si však vedomá najviac. Ak vás kniha v niečom zmenila, tak bola bez debaty dobrá. Ak sa vás niečím dotkla, prinútila vás zamyslieť sa alebo vás prinútila cítiť... stála vám za to. Mary takáto bola. Ibaže nebola dobrá, ale výborná :)!

Moje hodnotenie:

utorok 15. septembra 2020

Kontrasty medzi obdobiami alebo čas na myšlienky


Ahojte kamoši!
Po dlhšej dobe sa k vám prihováram s novým článkom, ktorý popravde vzniká (opäť raz) veľmi spontánne a neplánovane. Vidím, že v poslednom čase sa k vám prihováram menej alebo skôr len nárazovo, keď mi niečo napadne, no asi je to v poriadku. Všetci občas myslíme viac sami pre seba, vnímame veci len vnútorne alebo len svoje okolie pozorujeme, či veci prežívame bez toho aby sme o nich viac hovorili. Som však šťastná, že ešte vždy sú tu momenty, kedy odrazu sedím vo svojej izbe a viem, že vám chcem niečo rozpovedať a najmä že sa v tom niekto taktiež nájde.

Vždy sa snažím veľa si všímať, aj keď povahou som poriadne roztržitá a na bežné veci nevšímavá. A teraz prichádza jeseň... Obdobie kedy sa cítim najviac v kontatke so životom aj sama so sebou. Vždy sa mi všetko krásne spája s týmito hmlistými ránami a dlhými večermi. Myslíte, že je možné, že mesiace v ktorých sme sa narodili, teda lepšie povedané obdobie - práve to máme potom aj najväčšmi radi? Pretože svoje narodeniny som len nedávno oslávila v septrembri, nuž a jeseň je pre mňa všetkým. Vždy si v duchu hovorím Anninu vetu, "I'm so glad I live in a world where there are Octobers." bez toho aby vôbec bol október, no na tom vôbec nezáleží. V týchto dňoch presne viem, čo tým myslela a prečo jej to od samého šťastia vykĺzlo z úst. Na striedaní období je vždy niečo čarovné. Povedala by som, že až bolestne krásne.

A všimli ste si niekedy ako aj naše telo reaguje na tieto zmeny? Leto skutočne milujem. Aj s ním sa mi vždy spája veľa spomienok, nezabudnuteľných zážitkov a veľmi veľa živých pocitov... S príchodom jesene si však akoby naša duša potrebuje oddýchnuť. Príroda vždy funguje podľa cyklov a zmien a prispôsobuje sa tomu, čo sa deje okolo nej. Stromy zo seba nechávajú opadávať svoje lístie, zvieratá sa pripravujú na zimný spánok, kvety odkvitajú, úroda sa zbiera a aj keď často nevedome, tak aj my ľudia fungujeme podľa týchto zákonov. 

Jeseň akoby vytvára priestor na trávenie času so svojím vlastným vnútrom a vnútorným svetom, ktorý si tvoríme. Je to čas na uvedomenie si svojho života a svojej osobnosti. Sú to príležitosti na zamýšľanie sa nad svojimi konaniami, spôsobom života a celkovo nad uvažovaním a pomalším bytím. Deň rýchlo prejde a večer už nastáva rýchlejšie. Zatiaľ, čo v lete je vždy vhodný čas na pobehovanie a smiechoty s priateľmi, jeseň prináša chvíle osamote, ktoré majú byť prežité v tichu. Možno len dostávame čas svoje letné zážitky stráviť alebo si uchovať svoje spomienky na šťastie, avšak odrazu smiech strieda - ticho, behanie strieda -  pokoj pri knihách alebo pri tvorení, či skrátka len seriáloch, lietanie po vonku s priateľmi sa mení na - stretávky pri káve a všetko sa premieňa na opaky a kontrasty toho, čo sme robili celé prázdniny.

A toto pomalšie bytie ma robí naozaj šťastnou. Úprimne sa z neho teším lebo je to ako opäť privítať samu seba a porozprávať sa so sebou o tom ako som sa celý ten čas mala. Zisťujem, že občas nie som sama sebou a nie všetko čo robím sa mi páči a napĺňa ma. Zisťujem, že niekedy sa strácam, ale vďaka tomu, že nad tým premýšľam viem, že sa vždy nájdem. Taktiež viem, že vo veľa veciach sa mením a rastiem, ale že na seba môžem byť hrdá, ruka v ruke s tým, že vždy sa môžem snažiť viac a vlastne aj viac urobiť. Najväčšmi však zisťujem, že tu chcem byť viac. Čo presne to znamená? 
Znamená to to, že nechcem žiť vo svojej ulite do ktorej sa môžem kedykoľvek uchýliť a vonkajšie okolie príjmať len keď to mne vyhovuje, ale že chcem byť súčasťou ostatných. Viac tu byť pre ľudí. Viac konať dobro. Viac vnímať. Viac neprehliadať. Viac počúvať a viac sa učiť.

Po prvýkrát v živote už nesedím v školskej lavici a nemám okolo seba učiteľov, ktorí mi každé ráno niečo určité kážu. O to viac mám však pocit, že sa musím učiť. Ako byť. Ako ľúbiť. Ako si vážiť samú seba, ostatných, život a všetko čo mám. S týmto blogom doslova dospievam a stále ma neprestáva prekvapovať moment, v ktorom si uvedomím, že od založenia tohto priestoru ubehlo už krásnych sedem rokov. Od trinástich až po dvadsiatku... Za ten čas sa udialo nemálo vecí. Nemálo som sa zmenila, ale to sa týka aj
vás... tých ktorí ma čítate.
Napĺňa ma šťastím, keď viem, že sa meníme spolu. Všetko tak nejak ovplyvňuje naše malé-veľké svety a ja sa mám stále čo učiť od vás. Teším sa, že možno sa aj niečo mále naučíte vy odomňa.

Vidíte? A o tomto je ten priestor a čas, ktorý nám dáva jeseň. Naše telo potrebuje oddych. Naša myseľ potrebuje priestor a čas. Potrebuje veľa dobrých kníh, horúcich šálok ranných káv, večerov pri čajoch a prechádzok po milovaným miestach... Je dôležité počúvať svoj hlas, ktorý nám tíško hovorí, čo nám treba. Často žijeme spôsobom, ktorý nám nedovoľuje načúvať naším potrebám, ale tak či tak vždy príde moment, kedy sa musíme zastaviť. Ja teraz na sebe až alarmujúco vnímam koľko spánku potrebujem  a koľko samoty sa mi pýta. Vždy keď mi príde svet až príliš hlasitý a všetko na mňa vplýva, viem že čas pre seba mi zaručene pomôže všetko okolo utíšiť. A tak sa teším z týchto kontrastov, pretože pred mesiacom by som o tomto čase vybehla von, ale zrazu len pijem čaj a píšem pre vás tieto riadky a konečne mám pocit, že písať chcem a aj budem. V možnosti tvoriť je krása a zároveň niečo veľmi priateľské a upokojujúce lebo vždy vás to uvíta rovnako vrúcne.

Leto mi bude chýbať. Veľa zmien prichádza práve preto, že je mu koniec. Priatelia s ktorými dospievam a ktorých ľúbím čoskoro odídu. Mňa čaká veľa práce. A svet sa vždy hýbe vpred, budúcnosť nikdy nie je presne určená a ja mám vždy na duší kúsoček strachu, či svoje sny dokážem naplniť tak ako túžim, ale treba sa tešiť. Zo všetkého aj z týchto zmien. Nikdy nevieme, čo nás čaká, nikdy nerozumieme plánu, ktorý život s nami má, no ešte nikdy sa mi nestalo to, že by som zaň napokon nebola vďačná. Každú jednu vec, ktorú stratíme, ktorá nám nevyjde a pri ktorej máme pocit, že máme pravo hnevať sa a trápiť - za každou nás čaká niečo vďaka čomu pochopíme prečo sa veci udiali tak ako sa udiali. A prečo je to pre nás lepšie.

Ja len dúfam, že ste rovnako šťastní alebo ešte lepšie pokojní. Že v týchto dňoch nachádzate krásu a že leto pre vás bolo rovnako nezabudnuteľné a nádherné. V týchto dňoch vždy cítim nostalgiu a vzduch vonia spomienkami, no dúfam, že spomienky ktoré vám mnohé vône prinesú budú radostné a zahrejú vás na duši. Želám vám nádhernú jeseň a želám vám ešte krajšie dni!

Budem sa tešiť, keď mi napíšete ako svoje životy prežívate vy a či rovnako cítite zmeny, ktoré prichádzajú so striedaním sa období 💛...!

nedeľa 23. augusta 2020

Malé veľké dobrodružstvo môjho života | Hrebeňovka


Popravde... ani neviem kde začať.
Po prvýkrát v mojom živote mám pocit, že video by hádam lepšie vyjadrilo aký vzácny mi je tento zážitok, no verím, že slovami sa dá taktiež maľovať obraz plný zachytených momentov a ja vám ho postupne opíšem... teda budem sa snažiť :)!

Som ten typ človeka, čo neustále túži po dobrodružstve a ktorý má neustálu potrebu prekonávať sa. A tak som toto leto objavila svoju novú lásku - hory. Hory sa stali niečím, čo ma absolútne pohltilo a už od začiatku som pocítila poriadne veľkú lásku k skorým ránam, lesom, námahe a prekrásnym výhľadom. Každá súčasť výletov mi prirástla k srdcu a i keď boli začiatky náročné a moje telo nebolo také nadšené ako myseľ, zvyklo si. Som šťastná keď viem, čo všetko dokáže. Aké je silné. Aké je skvelé, že mám dve nohy, ktoré ma odnesú kam len chcem, ruky ktoré zvládnu niesť čo len chcem a oči, ktoré vidia. V mnohých ohľadoch som toto leto prežila inak, než je u mňa zvykom. A možno až príliš sa mi vpísalo do duše a do spomienok, ale je to ten typ nostalgie na ktorú budem spomínať počas celého života a to je cenné. Nuž a dobdrodružstvo, ktoré vám chcem opísať je rovnako vzácne a nezabudnuteľné.

"A to sa nebojíš ísť sama? A to idete len dievčatá?" Veľmi časté otázky, no odpovede na ne mám po ruke rýchlo. Po 1) NIE, po 2) Áno. Bodka. Nadobúdam pocit, že veľa ľudí nad všetkým až príliš veľa premýšľa a presne tak sa zo života stráca spontánnosť a zážitky. Presne tak vzniká prázdny život, pretože mať obavy z niečoho, čo aj tak nikdy neovplyvním a čo sa mi na 90% ani nestane je podľa mojej mienky zbytočné. Som rada, že moje priateľky majú podobnú životnú filozofiu, pretože práve tieto dve dievčatá mi robili po celý čas spoločnosť na našom putovaní horami. Menovať ich nebudem, ale podotknem že lepšiu spoločnosť mať človek ani nemôže.

A tak bez hlbších úvah, či plánov sa náš výlet mohol začať. Čakali nás dva dni od ktorých sme nevedeli, čo presne očakávať, no ktoré na nás čakali a vyhnúť sa im nedalo.

Prvý deň
Všetko sa začalo Kľačianskou Magurou. Rýchlo sme si zajednali noc na chate, kde sme plánovali prespať a mne sa tak splnil sen, pretože už odjakživa som túžila spať v horách a aj sa tam prebudiť. Stúpanie bolo trošku náročné, pretože naše batohy boli dosť ťažké, keďže veci sme potrebovali aj na ďalši deň a povedzme si úprimne, že stúpanie na Maguru je všeobecne náročnejšie. Nie je to najdlhšia cesta, časovo náročná rozhodne nie je, ani dĺžkou, avšak jej terén a stúpanie vás potrápi. Vždy sa hanbím, keď vidím samu seba ako sa s ňou občas trápim, ale aj tak stále tvrdím, že veľa vyšších vrchov, či dlhších túr boli a aj sú pre mňa jednoduchšie, než táto jedna jediná. Nakoniec sme tam však úspešne dorazili a na chate hádam ani nemohli byť milší ľudia. V izbe sme sa zložili a vzhľadom k tomu, že celý deň sme mali pred sebou, vybrali sme sa na prechádzku lesom pod vrch Suchý, kam sa dá prejsť k sedlu, či len sa túlať lúkami. Poobedie sme strávili rozložené v tráve, zapálené rozhovormi a s výhľadom na kopce. Všade hrialo slnko a cítila som sa strašne šťastná a spokojná, pretože vedela som, že každý moment bude takýto. Plný radosti a zábavy. Na chatu sme sa vrátili až večer, poriadne sa najedli a ako to už býva, na horách stretnete ľudí... Skôr či neskôr narazíte na novú spoločnosť. Občas by ste ich radšej nestretli, ale vo väčšine prípadov je to skôr opak a ste za nové známosti vďační. Už čoskoro sme s novými kamarátmi hrali spoločenské hry, zabávali sa, zoznamovali a kam sa človek pozrel, tak sa nevedel vynadívať, pretože slnko pomaly zapadlo, obloha hrala farbami a naokolo boli len tiché rozhovory, smiech a dobrá spoločnosť.


Osudový druhý deň (D)
Ak nás prvý deň chytala únava, netušili sme čo všetko ešte zažijeme v deň, ktorý bol hlavným bodom našich plánov. V ňom nás čakalo to za čím sme prišli, takže s odvahou sme už skoro ráno vykročili do lesov. Opäť nás všade sprevádzalo slniečko a spočiatku sme sa ledva hýbali, pretože raňajky na chate boli štedré, ako sme mali možnosť zistiť. Prebudiť sa však na chate bolo presne také krásne ako som si vždy predstavovala. Svet sa pomaly zobúdzal a všetko bolo vzdialené a tiché, ruch ktorému sa snažíme uniknúť bol iba spomienkou :). A vôbec... ráno kráčajúc v lese, smiech, náhodné pozdravy s okoloidúcimi, ktorí vstali rovnako skoro a slnko kam sa pozrieš. No nie je to radosť žiť? V týchto momentoch som najšťastnejšia! Neustále sa snažíme nachádzať krásu, no v prírode a v horách je všade navôkol. Je všade prítomná. Ale vidím, že už zachádzam tam kam nemám. Prejdime k faktom O:)!

Zásadný bod bol vrch Suchý. Prvý deň sme sa boli len prejsť v jeho okolí, avšak ráno sme naň museli vystúpiť, aby sme mohli začať našu plánovanú hrebeňovku. Suchý má výšku 1 468 m. n. m. a ponúka výhľad na celý Martin a Žilinu. Odtiaľ môžete ísť na chatu pod Suchým, Strečno alebo sa môžete vybrať na Malý Kriváň po hrebeni, tak ako sme sa rozhodli aj my. Cesta je trochu náročná, pretože sa musíte dostať cez takzvané "ťavie hrby" avšak mne osobne sa práve táto trasa veľmi páčila a bola skôr záživná než náročná. Chvíľkami musel človek liezť po skalách a chvíľkami sa musel pevne držať všetkého naokolo, pretože klesanie bolo veľmi strmé, avšak po celý čas bol na okolí dychberúci výhľad a čas príjemne ubiehal. Veľmi skoro sme sa ocitli na Bielych skalách, no zároveň sme rýchlo pochopili, že máme pred sebou veľmi dlhý deň. Dlhší, než by sme čakali alebo si vedeli predstaviť. Síl sme však mali ešte plno a ja som sa tešila na to, čo nás čaká. Predsa sme neboli ani v polovici...

A potom sme sa dočkali. Malý Kriváň. Kúsok ďalej, než sme mali pocit, že sa nachádza, ale úspešne zvládnutý. Všetky tri sme sa rozvalili do trávy a čakala nás zaslúžená prestávka. Úprimne... keď som spomínala štedré raňajky na chate, tak zrejme boli štredré až príliš, pretože aj keď som počas šlapania nič necítila a cítila sa ako tak fajn, akonáhle som sa zastavila a zvalila sa do trávy, tak môj žalúdok nebol veľmi nadšený tým čo ráno prijal a tým, čo sa s ním deje. Prišlo mi dosť nevoľno a bola som vďačná za prestávku, pretože toto bolo treba rozdýchať a prekonať. Mrzelo ma, že mi je tak nepríjemne, keď máme pred sebou takú dlhú cestu a cesty späť už nebolo... Našťastie sa však žalúdok umúdril, ja som do seba dostala niečo malé a oddych pred ďalšou cestou som si mohla konečne užívať. Skúmala som výhľady a presne toto je ten typ vecí, ktoré vám opísať nedokážem. Doslova ma to oberalo o slová, pretože to bolo... nuž krásne. Nad nami lietali lietadlá, preháňali sa vzduchom a človek mal pocit, že sa ich môže dotknúť, keď sa trošku načiahne a skúsi to. Všade boli kopce a vrchy. Pre toto neexistujú slová. Je to len číra radosť z toho, že sme tam kde sme a že vidíme to, čo máme pred očami. Verím, že fotky vám povedia viac.

Mali sme pred sebou dlhú cestu a moje spoločníčky začali byť váhavé ohľadom trasy, ktorú sme mali v pláne. Hore na kopcoch svietilo slnko ešte väčšmi, naše batohy boli naozaj ťažké a únava začala byť citeľná, pretože zhruba 5 hodín sme kráčali po hrebeni. Prichádzali na nás vlny náhlej energie a elánu a vlny únavy a pocitu, že stačí. Celý čas som však bola tak šťastná a hrdná na to kde som, že som ani počuť nechcela o tom, že by sme niečo mali skrátiť. A tak išli kopce za kopcami, zastávky za zastávkami. Pekelník 1 609 m. n. m. bol takým medzníkom medzi Malým a Veľkým Kriváňom. Doteraz si ho veľmi intenzívne pamätám, pretože opäť raz ma jeho výhľad ohúril a najmä bolo úžasné sedieť v tráve, všetko tíško pozorovať a hľadieť na kvety, ktoré celkový výhľad dopĺňali. Po tejto prestávke sme sa však konečne dočkali cieľu, na ktorý som sa veľmi tešila. Veľký Kriváň 1 709 m. n. m. Prekvapivo jedoduchšia časť celej túry, pretože nech ma akékoľvek prevýšenie, cesta naň je rýchla a tak nebolí :D. Samotné stúpanie naň trvá len pár minútiek a keď už ste hore, tak vám z hlavy aj vypadne ako dlho už kráčate. Nie je možné myslieť tam na komplikácie a starosti, pretože čas tam ani nebeží. Všade je len surová krása vrchov a prírody. Nemyslíte na to koľko cesty ešte pôjdete, ani koľko času ste už na nohách... Je tam len ticho, pokoj a hrdosť, že ste to zvládli.

Po správnosti by mal ďalej nasledovať Chleb, ale priznám sa, že naň sme už nevyšli. Bol na dosah ruky a vládať by sme ešte vládali, avšak hodín už bolo dosť a pokiaľ sme chceli zísť dolu v rozumnom čase a dostať sa domov, nebolo možné vyjsť aj naň. I keď ma to trochu mrzelo, teraz to nevnímam ako veľkú tragédiu. Pozrieť sa naň môžem kedykoľvek a zážitkov sme mali ešte veľa po ceste domov. Ani neviem, či ich túžim spomínať, pretože po 7. hodinách a počas dvojhodinového schádzania strmými chodníkmi na Trusalovú sme už boli naladené trošku nevrlo, ufrflane a podráždene. Nohy veľmi boleli, schádzanie
nemá asi nikto s rozumom rád a túra, ktorá napokon trvala 9 hodín nie je veru málo. Cestu dolu sme moc nepoznali a tak nám lesy prišli tmavé, zlovestné a chvíľmi v nich chýbala dobrá atmosféra, ktorá dovtedy sprevádzala celý deň. Les nás však nakoniec vypustil dolu do dedinky a my sme unavené a šťastné pomaly už skutočne išli domov.

Sprchu som videla po dvoch dňoch a bol to krásny pocit. Nohy sa mi triasli, všade som mala hlinu, ihličie, prach a bordel a na nohe prisatého kliešťa. Nič mi však nevadilo. Sprcha bola teplá, posteľ bola mäkšia než kedykoľvek predtým a ja som si ten oddych tak veľmi vážila, až som sa cítila ako najšťastnejší človek pod slnkom. Výrok "spala som ako zabitá" je na mieste, pretože oddýchla si moja myseľ a oddýchlo si aj moje telo. Na druhý deň som už bola v práci, prekvapivo plná energie, no nečudujem sa tomu až tak veľmi... Niekedy, keď nakŕmime našu dušu radosťou, tak v nej niet miesta na únavu a sťažnosti. Ja som sa cítila živá. A takýto pocit chcem zažiť znovu. Pretože i keď sme napokon prešli zhruba 25 kilometrov a nohy nás niesli 9 hodín - úprimne každá jedna sekunda bola prežitá naplno a stála za všetku námahu. Noc v horách, ticho, nové priateľstvá, únava a vrchy... Myslím, že na nič z toho nezabudnem. Bola to moja prvá náročnejšia túra, ale určite nie posledná. Myslím, že pointou je, že v živote sa oplatí vykonať aj námahu. Skúšať svoje hranice a učiť sa čo telo dokáže. Prekonávať sa. Zisťovať ako skutočne chutí život a aký pocit je byť nažive. Skutočne dýchať a tešiť sa. Usmievať sa a pevným krokom kráčať ďalej. Sedieť v tráve a liezť po skalách. Všetko to dáva životu chuť... a zrejme aj zmysel. Vždy si môžeme vybrať svoju cestu a nie vždy je tá ľahká - tá dobrá. Námaha nie je zlá, ani bolesť, ani únava, pretože pokiaľ ste šťastný a nič iné v momente neexistuje, tak máte všetko čo treba. A tak kamoši len dúfam, že máte rovnako krásne leto a že sa nebojíte žiť. Že podnikáte dobrodružstvá, skúšate svoje limity a nachádzate všetko, čo sa v živote nachádzať dá :)! Majte sa krásne a pokiaľ máte nejaký pekný zážitok, ktorý si vás získal, tak sa nebojte oň podeliť!

streda 12. augusta 2020

Šepot papiera a atramentu | Alebo kniha na mieru?

Originálny názov: The Secrets of Paper and Ink
Autorka: Lindsay Harrel
Vydavateľstvo: Fortuna Libri
Edícia: Fortuna Litera
Rok vydania: 2020
Počet strán: 352

Dve ženy, ktorých osudy spojilo pôvabné kníhkupectvo v Anglicku, sa usilujú vzdorovať očakávaniam a snívať svoje sny.
Sophia, neschopná spamätať sa po smrti snúbenca, sa rozhodne stráviť leto mimo domova a najme si byt nad kníhkupectvom v Cornwalle. Jeho majiteľka Ginny sa po manželovom odchode zúfalo snaží udržať ho pri živote, sama však túži stať sa cukrárkou. Medzi knihami v kníhkupectve Sophia nájde viac než stopäťdesiatročný denník guvernantky Emily Fairfaxovovej, ktorá skrývala túžbu stať sa spisovateľkou a lásku k priateľovi z detstva Edwardovi.
Pri pátraní po Emilinom príbehu Sophia s Ginny spolu prídu na to, že zlomené srdce sa aj po dlhom čase môže vyliečiť vďaka nádeji.

...

Klamala by som keby poviem, že ma táto kniha zaujala svojou obálkou. Nie, nie som jej najväčší fanúšik, avšak považujem za šťastie, že aj napriek tomu som sa pozornejšie zamerala na jej obsah, než na jej vonkajšiu podobu. Zrejme to bolo názvom... Mala som zvláštny pocit, že v tomto prípade by mohlo ísť o niečo väčšie, nuž a keď som si prečítala anotáciu zrejme sa mi len potvrdilo moje cítenie. Príbeh o knihách, kníhkupectve, Cornwall, línia z minulosti vo forme denníku... Úprimne keby bola kniha koláč a pokúsite sa upiecť niečo, čo mám rada, tak presne toto sú ingrediencie vďaka ktorým vám zjem celý plech. Mám slabosť pre tento typ príbehov a vždy keď je prostredím Cornwall, tak moje predsudky idú bokom :D. Jednoducho to tak je. Od malička som si predstavovala, že by som vlastnila svoje malé kníhkupectvo, s obrovským výkladom, možnosťou posedenia a v prostredí starobylého Anglicka. Nuž vydržalo mi to až do dospelosti a stále drží. Postavy z knižky na tom zrejme neboli inak, pretože bolo také milé čítať ako milovali knihy a príbehy. Milovali slová a momenty s horúcou šálkou čaju, či kávy. Prechádzky po útesoch, či zákutiach Cornwallu, rannú pláž a výlety po pobreží... 

Som nesmierne vďačná, že som knihu nezavrhla kvôli predsudkom, pretože za iných okolností by som ju zrejme podcenila. To by bola škoda! Ani sama neviem prečo, ale veľmi som si ju obľúbila. Nie je to najprepracovanjší príbeh s akým som sa kedy stretla, ani sa nejedná o vážnu literatúru. Občas dokážete predvídať dopredu a celé je to také ľahučké a milučké, no to všetko sa deje takým krásnym a jemným spôsobom, že mi to vlastne ani vôbec neprekážalo. Vo všeobecnosti dnešné romány pre ženy nemám veľmi v láske, ale v tomto prípade bez ťažkostí rada urobím výnimku. Tú vlastne robím od samého začiatku. 

Prvé momenty ma hádam ešte trochu nahlodávali pochybnosťami. Príbeh sa začínal rozvíjaním vnútorného prežívania a opisu životnej situácie dvoch hlavných hrdiniek Sofie a Ginny. Obe žili svoj normálny život, ktorý ich však nenapĺňal natoľko nakoľko by mal a obe sa ocitli v situácií, s ktorou si nedokázali dať rady. Ich život sa však skôr začína, než končí... i keď to oni ešte nedokážu vidieť. Avšak cesta, ktorá ich povedie k tomuto poznaniu a k tomu, aby sa viac našli a boli same sebou stojí za každú minútu čítania.

Knižka je písaná z troch uhlov pohľadu. Ako som už spomínala jeden pohľad patrí Sofii - psychologickej poradkyni, ktorá sa rozhodne pricestovať do Cornwallu a nájsť vo svojej duši pokoj; druhý pohľad patrí Ginny - majiteľke Cornwallského kníhkupectva, ktoré sa topí v problémoch spolu s jeho majiteľkou; nuž a tretí pohľad mňa osobne veľmi potešil, pretože patrí Emily - pisateľke starého denníku a obyvateľke historického sídla anglického panstva. Ak to aj vyzerá tak, že Emily ma nadchla najviac, tak pravdou je opak. Všetky tri ženy sú úžasné, hľadajúce sa a predovšetkým ma všetky bavili rovnakým spôsobom. Priateľstko, ktoré sa medzi nimi vytváralo bolo prekrásne a myslím si, že aj pekným spôsobom vzácne. Navzájom sa podporovali, pomáhali si a jedna druhú potrebovali, aj v časoch, keď o tom samé ani netušili. Ak je táto kniha niečoho plná, tak je to aj ľudskosti. Postavy sa snažia pomáhať si a spoločne si budujú vzťahy, ktoré sú nesebecké a trváce. Je veľmi pekné sledovať pre zmenu takú nevinnú knihu, pretože v dnešnej dobe sú už všetky normy iné, ak chápete ako to myslím.

Sama som prekvapená, aká som z knižky nadšená. Je skrátka jednoduchá, mohla by som ju nazvať oddychovou, možno aj trochu naivnou, ale keď mne sa tak veľmi páčila! Možno si ma našla v tom správnom čase, pretože čoraz častejšie si myslím, že knihy si hľadajú nás a nie my ich :). Tým to zrejme bude... Cítila som so Sophiou a radovala som sa z jej cesty, pretože najradšej by som si pobalila pár svojich vecí a do Cornwallu vycestovala spolu s ňou (teší ma, že aspoň skrz čítanie som sa tam mohla na chvíľku ocitnúť). Predstava kníhkupectva na takomto prekrásnom mieste ma aj teraz napĺňa neskutočným nadšením. Neznie to ako sen? Pretože mne áno! A preto ho Šepot papiera a atramentu zhmotňuje. Možno to je naivné, ale myslím si, že táto kniha ukazuje ako sa všetko deje pre niečo. Ako za každým smútkom prichádza radosť a ako má pre nás život plán, o ktorom ani netušíme. Ukazuje, že nič nie je také zlé, ako to vyzerá a predovšetkým náš život môžeme vždy vziať do vlastných rúk. Že by sme ho do tých rúk vziať mali. Vždy by sme mali mať odvahu a nádej a vieru v to, že všetko robíme najlepšie ako vieme. Takže, či už je to ľahučká knižka na leto alebo len milučky román, ja vám ho odporúčam všetkými desiatimi :)! Nebuďte naň prísny. Nečakajte veľa a potom dostanete presne toľko, koľko vám aj treba... Úprimne taký príjemný a pekný pocit som už dávno po prečítaní nejakej knihy veru nemala.

Moje hodnotenie:

pondelok 3. augusta 2020

Pretože pre krásu sa hľadať slová oplatí...


Ahojte kamaráti :)
ako to už raz býva, večer sa mi vkradol do izby, zvuky dňa pomaly utíchli, moje povinnosti pominuli a únava na mňa pomaly sadá rovnako ako hmla z upršaného počasia padne na ráno. Nedotýka sa ma však celej. Myseľ je ešte stále živá, i keď oči ma už nepočúvajú, prsty ma však svrbia známym pocitom pri ktorom viem, že musím písať. A že čím viac napíšem tým viac radosti mi to spôsobí. Je to ten zriedkavý druh potreby, ktorá vyviera z vnútra a vyjadruje to, čo na zavolanie vyjadriť nedokážem. Hlava sa hrá so slovíčkami, pomaly si získavam vašu pozornosť pokiaľ mi ju venovať túžite a hrám sa s písaním tak, ako ma to baví a napĺňa. Bude to však mať hlbší význam, niečo tým túžim povedať... alebo skôr opísať. Pretože pre krásu sa hľadať slová oplatí. A pre krásu sa život lepšie žije. Nie je to tak, že všetci sa ju tak trošku snažíme nájsť, tak trošku ju polapiť a tak trošku ju zachytiť, ukradnúť a napokon vyjadriť?

Dnešna krása bude obyčajná a preto taká pekná. Patrí večeru, inému než tomu dnešnému. Patrí dňu, v ktorom nebol dážď a ani mrak sa na oblohe neobjavil. V tento večer jemne povieval vietor a slnko bolo ešte stále vysoko na oblohe, v čase kedy som vyrážala za svojim cieľom, ktorý nemal presný smer. V ruksaku sa mi prelievala horúca káva a termoska narážala o hrnček vkliesnený do priehradky zvyšného miesta. Šaty sa mi obtáčali okolo nôh, ktoré túžili byť bosé a cítiť zohriatu zem, mäkkú trávu. Pomaly som kráčala nevedno kam, ale s radosťou pretože tá sa s týmto dňom spájala. Bol to moment, na ktorý som čakala.

A aj som sa ho dočkala. Sediac na lúke neďaleko jazera som dostala všetko, čo som potrebovala. Tichý rozhovor, šteklivé dychčanie psíka, chlipkanie kávy a najmä ticho. To skvelé, krásne ticho, ktoré počuť len v prírode. A ktoré je zároveň také veľavravné, pretože... je v ňom spev tých, ktorí lietajú; cvrčky v ňom vydávajú svoj prazvláštny šum; ľudský hlas je čoraz vzdialenejší a potok spieva vlastnú pesničku... 

Chcelo sa mi tancovať. Kričať a smiať sa. V ruke som niesla kytičku kvetov a na každom kúsočku som sa otáčala za novými farbami, sedmokráskami a kríčkami. Kráčala som pomalým tempom, unavená a zároveň ľahká akoby som každou chvíľou mala vzlietnuť kúsok vyššie od zeme. Spokojná - spokojná so svetom, so sebou, so svojim vlastným svetom. Všetko mi vyrážalo dych, všetko známe aj neznáme a aj cesty tísickrát prejdené mi prišli odrazu nové a iné. Každý detail mal svoj iný odtieň a tak, keby som bola maliar maľovala by som postupne. Pomaly by som vyberala farby a postupne miešala odtieňe a vyjadrovala to, čo moje oči zazreli. Takto vám viem len opísať to, čo možno hádam ani nie je hmotné, no cítite ten pocit? Ten kedy je svet svetom a vy ste tou osobou, ktorou vždy potajme tíško aj naozaj ste? V detstve sme úprimní, sme sami sebou a všetko robíme najlepšie ako vieme, všetko robíme naplno a nahlas. S fantáziou a pocitom voľnosti. Takto sa cítim vždy keď som šťastná - ako v koži dieťaťa, ktorým som donedávna bola. Spája sa s tým sloboda. Nemyslíte kamaráti, že je to tak?

Život vždy žijeme. Život sa deje, ale len zriedkavo si dovolíme žiť ho podľa predstavy, ktorú o ňom
Naozaj máme - tú v ktorú sme verili, skôr než sme prijali predstavu, ktorá predstavuje normu a správnosť. Pre mňa je predstavou života žiť slobodne. Sloboda pre mňa nie je len spoločenským statusom, či vyjadrením mojej situácie. Znamená pre mňa voľnosť a pocit, ktorý cítim keď dýcham. Znamená pre mňa schopnosť sama myslieť, sama tvoriť, sama sa rozhodovať a sama vnímať. V prvom rade to pre mňa znamená prijímať len to, čo správne príde mne - nie zvyšku sveta. A tak nachádzam slobodu v bláznovstve, pretože bláznom sa stávate, keď myslíte vlastnou hlavou. Vraj mám hlavu v oblakoch, ale aj v tom spočíva sloboda, keď moje sny nie sú pochované vekom a očakávaniami, ktoré nie sú tak snové, ale za to vraj správne a rozumné. Práca, zázemie, vzdelanie, peniaze... známe slová však? Život sa nám stále točí okolo týchto povedomých slov. Je to kruh z ktorého nevieme vyjsť, pretože naše predstavy potrebujú na splnenie peniaze. Na peniaze je nutná práca a na prácu je nutná škola. Toto všetko počúvame, sme tým obklopení a zahltení a v tom najhoršom prípade tomu skutočne veríme, ale už rozumiete kamaráti slobodnému životu? Pretože taký život nepozná obmedzenia. V takom je len detská viera a tvrdohlavosť dokázať, že všetko sa dá. A ono sa to dá. Preto sa venujem tomuto večeru. Verne vám ho opisujem, pretože taký večer, deň i ráno môžete mať aj vy. Ten pocit na vás čaká...

Možno stačí nemyslieť. Na budúcnosť a minulosť a obavy zo všetkého neznámeho. Možno stačí netúžiť mať všetko pevne v rukách, či naháňať sa dopredu. Hádam stačí... stačí len byť. Žiť pre prítomnosť a z každého momentu urobiť viac - vnímať v ňom výnimočnosť - vnímať v ňom radosť. Pretože nie momenty sa stávajú výnimočnými, ale my sami prikladáme váhu a čaro momentom. Naše vnútro všetko zrkadlí a tak sa radujte s kvetinami v rukách bez toho aby vás trápila zajtrajšia práca. Vyzujte si topánky a kráčajte bosí. Prebehnite sa po lúke, bez toho aby ste mysleli na háveď, ktorá prahne po vás - smejete sa, ale kedy ste sa voľne natiahli v tráve bez toho aby ste frflali na kliešte, či iné drobné živočíchy? Kedy ste vyliezli na strom? Alebo hodiny sedeli v okne pozorujúc oblohu? Kedy ste si privstali, aby ste videli východ slnka alebo ste spali pod hviezdami a oblohou a pod samým holým nebom? Kedy ste boli skutočne slobodní? Kedy ste boli voľní?

Viete život sa nedeje nám. Život sa deje pre nás. A nie je nič desivejšie, než ho nežiť. Niet horšej predstavy, než si nechať život pretiecť pomedzi prsty a pre pohodlie a strach vlastne, ani nebyť. Nevidieť. Nepočuť. Nemilovať... To, že každý deň môžeme v tých najdrobnejších úlomkoch nájsť najviac života.

A tak som napísala aj viac, než som chcela. Prestala som sa hrať so slovami, pretože tie sa nakoniec pohrali so mnou... ale hádam to tak malo byť. Hádam ste to mali počuť. 

piatok 31. júla 2020

Víťazky | Príbehy žien

Originálny názov: Les Victorieuses
Autorka: Laetitia Colombaniová
Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: Odeon
Rok vydania: 2020
Počet strán: 224

Štyridsiatnička Solene obetovala všetko advokátskej kariére: sny, priateľov, lásky. Jedného dňa však vyhorí a upadne do depresie. Psychiater ju navádza na dobročinnosť, radí jej, aby sa zamerala na druhých. Solene je skeptická, ale predsa odpovie na nenápadný inzerát dobročinného združenia, ktoré hľadá osobu na post verejného spisovateľa. Je sklamaná, keď ju posielajú do bunky záchrany pre ženy v núdzi.

V obrovskej hale Paláca ženy, kam sa dostaví so svojím supermoderným počítačom, sa cíti stratená. Rezidentky ju nielenže nevítajú s otvorenou náručou, ale doslova sa jej stránia. Vďaka kurzu zumby, listu žiadajúcemu anglickú kráľovnú o autogram či šálke mätového čaju sa Solene postupne zbližuje so ženami pochádzajúcimi z odlišných kultúr a s rôznymi osudmi. Nachádza schopnosť vcítiť sa do žien na periférii spoločnosti a práve v tom objavuje i zmysel svojho poslania.

Takmer pred storočím tu zvádzala podobný boj Blanche Peyronová. Ako kapitánka Armády spásy snívala o streche nad hlavou pre všetky ženy vylúčené zo spoločnosti. Jej najväčšia bitka o dôstojné miesto pre ne sa zhmotnila do vybudovania Paláca ženy v Paríži. Inštitúcia dodnes existuje. Laetitia Colombaniová nás pozýva do tohto veľkorysého sociálneho zariadenia spoznávať jeho obyvateľky, ich životné príbehy a biedu, ale aj ich vášne, silu a veľkodušnosť.

...

Túto knihu som si zvolila viac menej spontánne bez toho aby som vedela o čom má byť, alebo do čoho idem. Aj keď je autorka i na Slovensku pomerne známa, mne jej meno povedomé nebolo a Víťazky pre mňa boli prvým stretnutím sa s jej tvorbou. Dôvod pre ktorý som jej dala šancu bol skôr ten, že kniha patrí do edície Odeon a pre tú mám neraz poriadnu slabosť :). Dobre však, že som sa nezmaýšľala a čítala, pretože o takýto zážitok by bola naozaj škoda prísť! Neskôr som si uvedomila, že Vrkoč mi už párkrát zarezonoval v ušiach a že autorka mi predsa len nie je až taká cudzia, ale až teraz viem, že časom musím doplniť svoju neznalosť a prečítať si aj zvyšok jej kníh. Pokiaľ budú také dobré ako táto, tak sa mám na čo tešiť.

Aj by som vás ponaťahovala nad tým, či sa mi to páčilo alebo nie, no nevidím v tom veľmi význam. Od prvého momentu som bola príbehom príjemne prekvapená a absolútne zahĺbená do jeho čítania. V knižke sa objavujú dve dejové línie, pričom prvá predstavuje súčasnosť a hovorí o mladej advokátke Solene, ktorá prakticky začína žiť nanovo a ktorá vychádza zo svojej komfortnej zóny, v ktorej doteraz prežívala... nuž a druhá línia patrí minulosti, v ktorej sa hovorí o vzniku Paláca pre ženy v núdzi, o Blanche, ktorá bola zapálená pre pomoc týmto ženám a ľuďom v biede a ktorá v sebe mala oheň a odvahu pre správnu vec. Úprimne tá historická línia z minulosti pre mňa bola ešte o niečo milším prekvapením, pretože aj keď ma kniha veľmi bavila, zrazu jej to dodalo atmosféru, ktorej som už v žiadnom prípade nedokázala odolať. Zbožňujem takéto útržky z minulosti a najmä hrdinky ako Blanche. Jej odvaha a tvrdohlavosť žiarila aj skrz stránky, ktoré som pohltená rýchlo pretáčala.

Knihe nemám, čo vytknúť. Predstavuje príbeh všetkých žien. V Paláci sa nachádza množstvo žien, ktoré prežili svoje vlastné trpké osudy, avšak autorka nám predstavila príbehy len hŕstky z nich, pričom tieto ženy aj po celý čas najviac vytŕčali spomedzi iné obyvateľky Palácu. Vo svojej podstate však predstavujú všetky do jednej. A aj všetky ženy ako také. Sú to príbehy, ktoré sa dejú - dejú sa okolo nás, medzi nami, nám. Nie každá žena je vypočutá, nie každá povie svoju pravdu alebo odíde z toho, čo ju ničí, no táto kniha rozpráva o všetkých druhoch ťažkostí a o životných situáciách, v ktorých sa nachádzajú ženy po celom svete. Bezdomovectvo, náboženské problémy, tradície ktoré idú proti ženstvu... To všetko sa deje a priznám sa, že o niektorých veciach ma čítať priam bolelo. Zároveň som si však doštudovala o niektorých faktoch a skutočnostiach a bola som zhrozená a fascinovaná zároveň, pretože aj v modernej dobe sa na nich nič nemení, avšak aj napriek tomu sú ľudia, ktorí proti tomu bojujú. Ktorých je počuť.

Takže skutočne bolo ťažké odtrhnúť sa a najmä, aj keď je knižka kvalitná, tak svojim obsahom je útla. Prečítanú ju máte za chvíľku, ale samozrejme... dojem vo vás ostane oveľa dlhšie. Som šťastná, že som mala možnosť Víťazky si prečítať a budem veľmi rada, keď im dáte šancu aj vy. Pokiaľ sa ich chystáte čítať, tak mi isto dajte vedieť :)! Moje odporúčanie máte...


Moje hodnotenie:

pondelok 20. júla 2020

Potulky s Charleym | Po stopách Ameriky - John Steinbeck






Originálny názov: Travels with Charley in Search of America
Autor: John Steinbeck
Vydavateľstvo: Absynt
Rok vydania: 2020
Počet strán: 268

Mapa Spojených štátov pripomína pestrú patchworkovú deku pozošívanú z kúsočkov najrôznejších farieb. Svetoznámy americký spisovateľ John Steinbeck sa na začiatku šesťdesiatych rokov rozhodol znovu spoznať svoju obrovskú rodnú krajinu. Nasadol do obytného auta, vzal si svojho modrého francúzskeho pudla Charleyho a prekrižoval Ameriku z jej východného pobrežia na západné a späť. Chcel stretnúť ľudí. Chcel vedieť, ako sa Amerika zmenila a kam smeruje. Na svojej ceste zažil naozaj všeličo. Spoločnosť pozoruhodných ľudí, hlbokú osamelosť, prekvitajúci rasizmus i nespútanú prírodu. Ako hovorí: „Cestu naprieč Amerikou by som prirovnal k slávnostnej večeri s mnohými chodmi, na ktorú pozvali vyhladovaného človeka."

...

Nebudeme si klamať. Túto knihu ste už určite zaregistrovali na nejednej sociálnej sieti alebo aj v regáloch kníhkupectiev. Zaujala vás? Pretože mňa veľmi a takmer okamžite... Vedela som, že si ju musím prečítať, že si ju túžim prečítať a najmä, že jej autor pre mňa bude tou zaujímavou spriaznenou dušou s ktorou sa nestretnete len tak. Už samotný (fantastický) úvod ma o všetkých týchto tvrdeniach do bodky presvedčil, "Keď som ako chlapec mával chorobné nutkanie ocitnúť sa kdesi inde, zrelší ľudia ma ubezpečovali, že dospelosť ma vylieči. Len čo som dozrel, aspoň vekovo, zaručeným receptom na môj neduh sa stali stredné roky. V strednom veku ma zas ubezpečovali, že choroba poľaví v jeseni života, a dnes si ako päťdesiatosemročný vravím, že ma z toho možno dostane staroba. Nič nezaberá. Keď lodná siréna štyrikrát zahúka, chlpy na šiji mi aj dnes stoja dupkom a túlavé topánky ma zasvrbia." Hovorí sa, že vrana k vrane sadá a keby som v rokoch minulých alebo v akýchkoľvek iných mohla prisadnúť k Johnovi, tak si s ním veru rada vypijem kávu a porozprávam sa o maličkostiach alebo aj veľkých veciach. Charleyho by som poškrabkala za ušami a och... ako len rada by som videla jeho pojazdný domček na kolesách. Ako len rada by som... ! Nech je už ale ako chce - tí čo ma poznáte, musíte vedieť, že túlavé topánky pre mňa boli ako magnetom k pochopeniu a k obľúbeniu si tejto knihy. Sama ich mám. Nuž a mne samej niet pomoci. Vďakabohu za to!

Čítanie som si veľmi užila. Kniha to nie je veľmi náročná, ani nejak strojene písaná. Autor opisuje svoje vlastné zážitky, myšlienkové pochody a ľudí, ktorých na svojej ceste stretáva. Mnohé pasáže sú tvorené rozhovormi s cudzincami alebo len úvahami dakde v tieni pod vysokým stromom. Je to o hľadaní zmyslu a zároveň o chápaní toho, že vec ako zmysel nejestvuje. Nič nie je čierne alebo biele a škála človečenstva je rozmanitá, ako farby na palete... hádam aj viac. John Steinbeck je však pravým klasikom (v dobrom slova zmysle). Je to stará škola človeka, ktorá je ľudská, zhovorčivá a ktorá život žije slobodne a bez strachu. Nemôžem si pomôcť, ale veľmi mi chvíľami pripomínal aj osobu, ktorú poznám zo svojho vlastného života. Podobný typ, podobná účasť na živote a samotný prístup k jeho žitiu. Takí ľudia sú vzácni. Niet ich už veľa, no pri ich nájdení je to hotový poklad.

"Viem, že nič neviem, a v tom možno spočíva vrchol 
môjho životného poznania."

Neprekvapuje ma, že napokon za svoje písanie získal autor mnohé ocenenia. Niečo na ňom je... Možno tá úprimnosť a vykreslená realita svojským uhlom pohľadu. V jednoduchosti je však krása a John hovorí všetko len jediným spôsobom - tak ako to je, čiže narovinu. Tak ako je príbeh nenáročný, je aj celkom útly a pokiaľ si ho nebudete šetriť, ujde vám až príliš rýchlo. Nič to však. V spomienkach vám ostane dlhý čas a vy sa vždy tak trošku pousmejete, keď si spomeniete na pána v námornickej čiapke a francúzskeho pudlíka po jeho boku. Charley je takmer ako postava. Nie takmer, on ňou doslova je. V príbehu tvorí svoju dôležitú časť a zaberá v ňom veľké miesto. Veď je to osobnosť! V mnohých chvíľach sa pobavíte, ale čo sa mi páči, tak ku záveru autor otvoril aj ťažšiu otázku, ktorá je aj v dnešnej dobe stále aktuálna. Keď som si uvedomila o aký starý román sa jedná a ako sa veci od tých čias až tak nezmenili... Je to dobrá príležitosť na zamyslenie sa. Kultúry sú rôzne, ale spoločnosť ako taká sa vo svojej podstate až tak veľmi nelíši. Všetky do jednej riešia rovnaké problémy, okorenené inými okolnosťami a inými riešeniami.

Za mňa knihu určite odporúčam. Samotné vydanie je absolútne prekrásne! Neviem, či ste mali príležitosť všimnúť si to, ale Absynt sa s týmto natoľko vyhral, že obálka je zároveň mapkou, ktorú si môžete rozložiť a na ktorej sú vyznačené všetky skvelé dobrodružstvá dvojky pána a psa. Nuž... vopred vám prajem príjemné čítanie a dajte mi vedieť, či sa vám Potulky páčili :)!

Za knihu veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.
Potulky s Charleym si môžete kúpiť, napr. aj TU :).

Moje hodnotenie:

piatok 10. júla 2020

Príbehy na ktoré len tak nezabudneš



Ahojte kamoši!
V predošlom článku som vám sľúbila tipy na knižky, ktoré si moju pozornosť v poslednom čase získali väčšmi, než iné a tak sú tu! Je ich len pár, avšak v prípade, že vás zaujmú sa budem veľmi tešiť. Všetky sú svojim spôsobom výnimočné, iné a dotkli sa ma (ako to ja rada hovorím). Nie je však výnimočné, keď sa vás niečo dotkne priamo na duši? 

Prvou knižkou, ktorú by som vám chcela odporúčiť je príbeh s názvom Pre Emily. Možno ste ju už mali možnosť zaregistrovať a možno aj nie, no nech je ako chce - prekrásna obálka vás zaručene upúta vždy, keď ju zazriete. Aj v mojom prípade tomu bolo tak... Zahliadla som ju a už som vedela, že toto bude niečo, čo by som nemala nechať len tak, niečo na čo by som sa mala pozrieť pozornejšie a s troškou šťastia mala prežiť niečo, na čo nezabudnem. Hneď ako som knihu vzala do rúk, moje tušenie bolo ešte väčšie. Kniha vyzerala krásne, znela krásne a nech som ju nalistovala na akúkoľvek stránku cítila som, že toto je to pravé. Tak so mnou Emily odišla domov a hneď sme sa spriatelili. Vlastne... čím dlhšie sme spolu trávili čas, tým viac sme si rozumeli :).


Je to ten typ krásnej, jednoduchej, nostalgickej a citlivej knihy. Je plná života, radosti, spomienok a smútku, pričom každý z týchto pocitov vás samých privedie niekam do vašej mysle - do zákutí, na ktoré nemyslíte alebo naopak, na ktoré myslíte až príliš často.
Pripomenula mi moje detstvo a čas strávený so starou mamou. Kúzelné časy, ktoré každý deň predstavovali nové dobrodružstvo, aj v tých najobyčajnejších chvíľach. Taktiež mi pripomenula ľudskosť, hodnoty a krásu momentov, ktoré trvajú, ktoré sa dejú... Nechcem vám prezrádzať príliš, ale tak ako je krásny príbeh, tak sú tam aj krásne postavy, krásne myšlienky a celok tvorí niečo väčšie, než som vôbec mohla očakávať. Určite odporúčam! 


A v čom je výnimočný Príbeh o Áste? Vyznie klišé, keď poviem, že hádam vo všetkom? Myslím to však úprimne... Nie som si istá, či som vôbec niekedy vo svojom živote čítala niečo podobné. Autor si ma získal, ale tak naozaj. Jeho slová sa mi vrývali priamou cestou do duše a do pamäte a jeho tvorba pre mňa čoskoro nadobudla význam a hodnotu, ktorá sa len tak ľahko nevytratí... ani netúžim, aby sa niekedy stratila. Chcem si ho uchovať. Uchovať si to aký ma talent pracovať so slovami, skladať krásne vety a hovoriť svoje vlastné pravdy a tvoriť svoj vlastný čas, pretože toho je v tejto knihe veľa. Minulosť, prítomnosť, udalosti budúce... Všetko sa prepletá a jedno s druhým súvisí, až to napokon tvorí jeden jediný vzor - ŽIVOT. Ťažko sa mi opisuje a hovorí o Áste, pretože naozaj to nie je ničomu podobné. Vďakabohu za to! Je to poetická kniha, hlboká, iná... Azda nie každému sadne, možno na ňu niektorí budú potrebovať tú správnu náladu alebo len čas a chuť spoznať to, čo v sebe ukrýva, avšak ja na ňu nedám dopustiť. Na každej jednej strane sa nachádzala myšlienka, ktorú som mala chuť si podčiarknúť, zapamätať, vyryť si do vnútra... A zároveň tá príroda... Ach ten Island. Bolo prekrásne ocitnúť sa v ňom skrz Ástu, pretože jej obsah načrtol celý, malý, veľky spletitý svet tejto fascinujúco chladnej krajiny.

Váhala som, či vám chcem spomenúť aj knižku Find Me od André Acimana, ale venujem jej aspoň pár riadkov. Nie je to kniha, ktorú by som vám vyslovene potrebovala odporúčiť, ale moju pozornosť si získala, to rozhodne áno...
Myslím si, že nazývať ju pokračovaním Call Me By Your Name je trošku omylom, pretože to pokračovaním nie je... nie celkom. Opisuje to skôr život, ktorý plynie a udalosti, ktoré hrdinom osud prinesie. Nie však len tým, o ktorých by sme túžili počuť viac. Stretávame sa skôr s tým, akým spôsobom ich život samotná láska a vášeň, ktorá ich isté leto v Taliansku spálila, akým spôsobom sa dotkla ich života a bytia, ich vnímania a ich okolia. Nuž a sledujeme tu aj osudy iných postáv. V tom spočíva tento príbeh a svojim spôsobom vytvára niečo naozaj fascinujúce. Cítim sa však rozpoltene, pretože knihu nehodnotím vysoko. Na Goodreads som jej udelila 3,5 hviezdičky, ale i tak... I tak na nej niečo je. Má svoje čaro. Je to o niečom viac, než o hodnotení a skúmaní jej kvality - obnáša úprimnosť, ktorej mnohí nie sme schopní. Veľmi sa mi páči autorov prístup k intiminte, ktorá búra absolútne všetky zábrany, aké sú v príbehoch vôbec možné. Vytvára dojem, že čítam o skutočných ľuďoch, že ich životy sa dejú, tak ako aj môj a ich túžby sú rovnako silné, ako tie moje... Áno na Acimanovej tvorbe niečo je. Aj preto knihu napokon spomínam, to či si ju prečítate však nechávam na vás :).

Budem však rada, keď mi napíšete, ktoré knihy v poslednom čase zaujali vás? Och a plánujete si prečítať niektorú z tých o ktorých som vám písala alebo ste už jednu z nich aj čítali :)? 
Majte sa krásne a užívajte si leto!