piatok 26. apríla 2019

Mesto osamelosti | Nečakané, hĺbavé

Originálny názov: The Lonely City: Adventures in the Art of Being Alone
Autorka: Olivia Laing
Vydavateľstvo: Inaque
Edícia: Pandora
Rok vydania: 2019
Počet strán: 264

Najhoršia samota je tá, ktorú cítite v spoločnosti iných ľudí. Tá, kedy skutočne nie ste sami, no cítite sa, ako jediná osoba na svete. Ťažko sa vám dýcha, rozhovory iných vám hučia v ušiach a vy sa pomaly strácate v sebe... 
So samotou si neviete dať rady, pretože paradoxne prítomnosť niekoho iného nedokážete zniesť. Cítite sa potom ohrozený a nesvoj, keď vám niekto búra vaše múry z ktorých sa chcete dostať. Sami nerozumiete svojim potrebám. Ale nerozumejú im, ani iný. Preto len blúdite v kruhu a čakáte na zázrak.
Áno, takáto je samota. Pretože "tá" skutočná nikdy nie je skutočne osamelá.

Autorka Olivia Laing píše román Mesto osamelosti, na základe svojej prežitej skúsenosti. Po tom, ako sa presťahovala do New Yorku, obrovského, zaľudneného mesta, sa stratila sama v sebe. Nezačlenila sa dobre a miesto nového života, objavila samotu, ktorú dovtedy nepoznala. Nemala sa na koho obrátiť, pretože presťahovaním stratila všetko poznané. Jediné, čo hojilo jej dušu, bolo v tom čase umenie. Čoraz častejšie chodievala do galérií, či múzea a vyhľadávala diela umelcov, ktorí svojou osobnosťou nevyhovovali spoločnosti alebo boli nešťastnými, či kritickými voči dobe. Prepojenie samoty a umenia ju začalo fascinovať a spozorovala v ňom čoraz väčšie súvislosti. A práve o nich sa píše v tejto knihe.

Pre mňa bolo Mesto osamelosti obrovským prekvapením. Nechtiac som si vopred vytvorila istú predstavu a mala mylné očakávania. Myslela som si, že do rúk sa mi dostane príbeh o autorke, ktorá popíše svoj život. Očakávala som akúsi výpoveď jej osamelých momentov a hľadaní diel, ktoré jej pomáhali zmieriť sa so svojim vnútrom... Skrátka som si myslela, že to bude niečo poetické. Plynúce.
Veľmi som sa mýlila.

„V meste osamelosti vzniklo množstvo úžasných vecí: vecí vytvorených
 v osamelosti, ktoré však v osamelosti poskytujú úľavu.“

Umenie, ktoré som považovala len za nejaký záchytný bod v roli jej života, nesie hlavnú úlohu v celej knihe. Autorka o sebe hovorí len letmo a stručne, no i tak veľmi úprimne a aj skrz pár viet, vyjadrila viac, než dlhými súvetiami. Pretože vlastní dar slova. Oveľa viac sa však venovala umelcom a ich dielam. Je to takmer literatúra faktu, no nedovolím si ju označiť takýmto žánrom, pretože stále v sebe nesie oveľa viac. Je veľmi protichodná. Na jednu stranu je stručná a priama a na druhú je veľavravná a možno predsa len kúsoček poetická. Je kritizujúca a kontroverzná (veruže veľmi), no zároveň krehká a jemná. Nie je veľmi možné ju hodnotiť a hľadieť na ňu "metódou". Nedá sa jej udeliť počet hviezdičiek, skrátka na ňu nič neplatí. Pretože táto kniha žije svojim životom. A takú si ju chcem pamätať.

Osamelosť je osobná, ale aj politická. Osamelosť je kolektívna; je mestom.
Na život v ňom netreba poznať žiadne pravidlá, netreba sa ani hanbiť, treba si len 
pamätať, že hľadanie osobného šťastia nás nezbavuje povinností, ktoré máme voči
sebe navzájom. Sme v tom spoločne, v tomto zbieraní jaziev, v tomto svete predmetov,
v tomto fyzickom a dočasnom raji, ktorý tak často pôsobí ako peklo. Najdôležitejšia
je láskavosť; najdôležitejšia je solidarita. Najdôležitejšie je zostať vnímavým
a otvoreným, pretože ak sme sa niečo dozvedeli z toho, čo sa stalo predtým, je to
fakt, že čas citov nevydrží navždy"

Keď už som spomenula tú kontroverznosť... Opäť raz musím použiť slovo úprimná. Umenie patrí k najhlbším zákutiam človeka a preniká z jeho duše. Neraz sú to temné miesta vyjadrujúce neradostné zážitky, pretože umenie vyjadrené z prežitých skúseností je často tým najlepším a najväčšmi zasiahne. Olivia opísala New York a umelcov bez pozlátky. Hovorila o narkomanoch, AIDS, homosexuáloch, vláde, protestoch, rasizme a mnoho ďalšom... V tejto knihe som sa dozvedela veci o ktorých som v živote nepočula a pritom píšu históriu. Prečítala som o udalostiach, ktoré by mali byť vo vedomí ľudí, no nie sú. A keď som si dala námahu vyhľadať ich záznamy, či dokumenty, zistila som, že moja nevedomosť nepramení len zo žitia na inom kontinente, ale že uvedomelí nie sú, ani len v Amerike. Na mieste, kde sa odsúdeniahodné veci reálne diali. 
O toľkých konkrétnych udalostiach by som vám chcela povedať! Je ich neuveriteľné množstvo... Ale cítim, že väčšina vás musí šokovať, keď si dáte námahu prečítať toto majstrovské dielo. Budete znechutení z toho, akí dokážeme byť.

„Existuje toľko vecí, ktoré umenie nedokáže. Nevráti nám mŕtvych, nevyrieši spory
medzi priateľmi, nevylieči AIDS ani nespomalí klimatickú zmenu. Ale napriek tomu má
niekoľko výnimočných schopností: je akýmsi zvláštnym vyjednávacím priestorom, v ktorom
sa spoja ľudia, ktorí sa možno nikdy nestretnú a napriek tomu si navzájom preniknú do
životov a obohatia ich. Má schopnosť vytvárať blízkosť; vie liečiť rany, ale čo je ešte
lepšie - privádza nás k poznaniu, že nie všetky rany potrebujú liečbu a nie všetky
jazvy sú škaredé."

A najmä sa budete zmietať v nerozhodnosti. Pretože osamelosť si nepýta spoločnosť. Osamelosť je zároveň odpudzujúcou a tak, aj keď možno vieme, čím si prechádza iný osamelý človek, odmietneme ho prijať. Budete nerozhodní vo svojom názore. Pretože knihu, ako táto... ste ešte nikdy v rukách nemali. A možno je načase to zmeniť. Moje odporúčanie máte. Olivia Laing má neopísateľní talent rozprávačstva. Nemožno to vyjadriť. Tak, ako nemožno popísať jej tvorbu. Musíte ju prežiť, stráviť a vnímať. A musíte mať záujem dané informácie prijať. Žiadne predsudky. Žiadna nechuť. Len číre pochopenie a pozorovanie duší, ktoré nemali veľa šťastia a neraz sa stratili v spleti bytia.

„Nemyslím si, že liečbou na osamelosť je začať si vzťah, nie nevyhnutne. 
Myslím si, že podstatné sú dve veci: naučiť sa, ako sa spriateliť sám so sebou
 a pochopiť, že množstvo z vecí, ktoré nás zdanlivo  zraňujú na osobnej úrovni,
 v skutočnosti spôsobujú väčšie sily stigmatizácie a vylúčenia, ktorým
 sa môžeme vzoprieť a proti ktorým by sme sa mali postaviť."

Obrovská vďaka patrí internetovému kníhkupectvu MEGAKNIHY, vďaka ktorému som si Mesto osamelosti mohla konečne s potešením prečítať. 
Pokiaľ vás kniha zaujala, môžete si ju kúpiť na tejto adrese... spolu s ďalšími skvelými titulmi :).

Moje hodnotenie:

2 komentáre:

  1. Podobné knihy mám celkom rada aj keď táto by na mňa možno trocha pôsobila inak než iné knihy, ale na strane druhej ak už prečítam raz knihu Ticho tak potom si môžem dovoliť aj túto :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Veľmi sa teším, keď čítam, že by si Mestu osamelosti dala časom šancu! Určite na teba bude pôsobiť inak, no hlavne bude pôsobiť... je to naozaj zvláštna kniha. Ďakujem za komentár a prajem ti pekný zvyšok dňa :)!

      Odstrániť