Ahojte :)!
V poslednom čase sa vám prihováram len zriedkavo a som si vedomá toho, že by som to chcela zmeniť... Byť opäť aktívna a neustále vás tu inšpirovať, motivovať, ale najmä by som rada opäť tvorila a písala. O svete. O knihách. O živote. O všetkom. Či sa polepším? Pevne verím! Ale zaručene vám môžem povedať, že mi chýbate a priestor, ktorý sa tu snažím stále udržiavať mi chýba tiež.
Na dnešný článok som sa však tešila, pretože by som vám rada posunula tipy na knihy, ktoré si ma za posledný čas získali viac, než iné. Rozhodla som sa, že na ne nebudem písať recenzie, ani vám zdĺhavo predstavovať ich pozadie, či dej. V skratke vám len rozpoviem prečo by ste si ich mali prečítať a ak vás zaujmú, budem veľmi šťastná. To platí aj v prípade, že ste ich čítali a podelíte sa so mnou o svoj názor. Sú to knihy, pri ktorých by som si rada len tak sadla do trávy alebo so šálkou kávy (kdekoľvek) a rozprávala sa o nich s vami hodiny...
Normálni ľudia
Priznám sa, že ja sama nemám rada, keď je okolo nejakej knihy ošiaľ, vidím ju na každej jednej sociálnej sieti a každý deň už takmer čakám, že na mňa vyskočí aj z chladničky. Určite veľmi dobre viete o čom hovorím a takisto zrejme viete, že kniha Normálni ľudia patrí k tým, na ktoré môžete naraziť často. Nuž budem sa tváriť, že to tak nie je a porozprávam vám len o svojich pocitoch.
Ako prvé ma zaujal seriál. Keď som si pozrela ukážku, ostala som zvláštnym spôsobom plná dojmov a cítila som, že tento príbeh by mohol byť niečím, čo sa mi zapáči väčšmi, než by som čakala. Knihu som si kúpila spontánne chvíľu na to a už čoskoro som sa do nej začítala. Nemalo to žiadny poriadok, teda aspoň pre mňa nie, pretože najprv som začala pozerať pár epizód seriálu, následne som čítala knihu a tak nejak doteraz nemám dopozeraný seriál, ale za to vám môžem povedať, že moje cítenie bolo správne a že s Normálnymi ľuďmi sme si mali čo povedať. Niekedy si vás príbeh jednoducho objaví sám a vy sa tomu neubránite. Vlastne na to, ani nemáte dôvod... Dotkne sa vás, istým spôsobom vás surovo strhne, ale aj nežne pohladí na miestach, ktoré ste hádam, ani netúžili opäť v sebe objaviť, ale rozumiete tomu, že je to tak správne.
Normálni ľudia mi sadli do momentálnej nálady. Do života. A do duše.
Veľmi sa mi páčil príbeh ich dvoch hrdinov, ktorí sa strácajú a nachádzajú. Ktorí sú spojení a zároveň takí vzdialení... Pri príbehoch ako je tento mi napadá len jediné slovo: "život." Viac sa k tomu zrejme ani nedá povedať. A hádam ani viac nechcem hovoriť. Knihu si môžete sami prečítať a pochopiť alebo aj nepochopiť, no to je v poriadku. Nie každému sadne, ale nie je na tom nič zlé, pretože všetci prežívame a cítime niečo iné a aj keď sa dívame na rovnaké predmety, nikdy nevidíme rovnaké veci. Preto sa len teším, ak sa vám kniha páčila rovnako alebo sa vám bude páčiť a budem rada, keď sa so mnou o to podelíte.
V rýchlosti by som vám len dodala, že seriál ma taktiež ani trochu nesklamal. Sledovať ho je pocitovo asi ako utápať sa v sne, či nekonečnosti. Dáva vám to zmysel?
Stehlík
Stehlík, Stehlík... Túto knihu som si chcela prečítať naozaj dlhý čas. Lákala ma, myslievala som na ňu, cítila som, že si ju musím prečítať, ale aj tak som ju odkladala dlhší čas, než bolo treba. Chvíľami som sa bála jej hrúbky a jej veľkosti, pretože už na pohľad vidíte, že príbeh je to rozsiahly. Netreba sa tým však nechať odradiť, pretože to čo som zažila pri Stehlíkovi som už nezažila dávno. Úprimne.
Nie je v tom až taký veľký rozdiel, ako v predošlom prípade, pretože aj tu ma veľmi zaujalo filmové spracovanie. Tu som si však naozaj prečítala poctivo ako prvé knihu a stálo to za to.
Možno zniem trochu roztržito, možno zliepam slová dokopy a tie znejú chaoticky, ale táto kniha bola SKVELÁ. Ani neviem, ako vám vyjadriť všetky tie pocity, pretože ak ma niečo za posledný čas prinútilo cítiť a prežívať emócie hlbšie - stojí za tým Stehlík. Počas jeho čítania som toho toľko cítila... Hlavný hrdina mi prirástol k srdcu a poľahky by sa dalo predstaviť si, že jeho príbeh nie je iba príbehom, ale že sú to spomienky na dávneho priateľa. Denník blízkej osoby.
Táto kniha je plná temnoty a života. Smútku a ťažkostí. No je aj plná nádeje a neustáleho boja. Deň za dňom. Krom za krokom.
Autorka píše famózne a pre mňa sa stal Stehlík niečím, na čo len tak ľahko nezabudnem. V prvom rade po tom, ani netúžim.
Čítala som ho pomaly. Vychutnávala som si každý jeden odsek, či stranu a jeho celok vo mne zanechal stopu hlbšiu, než topánka v blate. Viem, že si z neho odnesiem niečo, čo pretrvá a tento pocit ma robí šťastnou a smutnou zároveň. A presne takým je aj tento príbeh. Svetlý a tmavý. Veselý a smutný. Nádejný a beznádejný. Je plný kontrastov a predovšetkým otázok o osude. Či sú nám udalosti dané alebo, či sme mohli veci urobiť inak. Čo by bolo keby? Čo všetko je našou vinou?
Práve dnes som čerstvo videla aj film (konečne) a určite vám odporúčam aj ten. Všetko mi ožívalo pred očami a bol to úžasný pocit. Stehlík dostal rozmery a mne sa to páčilo! V mojej mysli bol dostatočne živý aj predtým, pretože naozaj ma do seba vtiahol veľmi hlboko... avšak pozorovať film a hercov, ktorí sa vžívali do postáv, ktorých osudy som sledovala stovky strán - to vám stojí za to. Herecké obsadenie bolo skvelé (iba ak Hobieho a Pippu som si predstavovala trošku inak), no aj tí sa úloh zhostili perfektne a ja som s nimi nemala žiadny problém.
Plánujete si pozrieť film? Čítali ste knihu?
...
Nuž a ako sa mám? Ťažko povedať. Chýba mi písanie osobných článkov, či postrehov zo života, no momentálne sa necítim, ani tvorivo, ani inšpirovane, ani nijak. Mnohé dni sa zobúdzam s prázdnym pocitom s ktorým idem napokon aj spať, no napriek tomu by som len potvrdila slová Sally Rooney zo spomínaných Normálnych ľudí, "Life offers up these moments of joy despite everything." Či som šťastná? Neviem. Ale stále sú tu pokojné rána, horúce šálky káv, farebné kvety, úsmevy, dobré knihy, rozhovory a momenty radosti. Stále sú tu veci, v ktorých sa dá šťastie náhle nájsť, ako dieliky puzzlí pri skladaní väčšieho obrazu. A tak mi to aj príde s touto situáciou. Že toto obdobie je len skladačkou, ktorá tvorí väčší obraz. Krásny obraz :). Pretože tak ako sa už dobre poznám, zase vyjde slnko a zase budem štebotať o všetkom krásnom, čo svet v sebe má. Musím si len počkať na tú chvíľu, kedy sa prebudím a budem opäť vidieť viac... Chýba mi hlbší kontakt so svetom, ktorý v sebe akosi nedokážem momentálne objaviť, no som typ človeka, čo vždy plánuje dobrodružstvá a vždy sa hýbe vpred, takže verím, že čoskoro ma všetko znovu očarí. Už teraz mám nové plány o ktoré sa s vami neskôr rada podelím O:) len mi v nich držte palce haha.
Neplánujem sa siliť a snažiť sa konať bez chuti, či pocitu. Nebudem sa tváriť, že som plná nadšenia, keď evidentne nie som. Ale to je v poriadku. Všetci máme z času načas právo necítiť sa sebou. Akoby sme potom vedeli byť tým kým sme?
Majte sa krásne kamoši :)!
