pondelok 13. februára 2023

Dôvody pre ktoré som stíchla


Myslela som na to, keď som sa prechádzala ulicou. Keď som bola v sprche, behalo mi to mysľou. Keď som si chystala večeru, vŕtalo mi to v hlave. Potreba písať.
Pocit, ktorý som už dávno nezažila. Niežeby som si na blog počas dlhých mesiacov nespomenula, to nie, ale už dávno som necítila to neodkladné nutkanie sadnúť si a dať svoje pocity do pár riadkov, ktoré sa dostanú až k vám. Vyhýbala som sa tomu. Písanie bolo vždy mojim potešením a útočiskom, ale teraz to bolo skôr opakom. Nechcela som čeliť veciam, ktoré by zo mňa túžili vyjsť von.

Minulý rok bol ťažký. Pre koho nie? Ale predsa len sa stále necítim zotavená z toho, čo mi ponúkol. Posledný príspevok, ktorý na tomto blogu pribudol je môj nadšený opis dovolenky na Kefalónii a popravde? Zrejme je to aj posledná vec, ktorú si reálne z minulého roku pamätám a kedy som bola úprimne a jednoducho šťastná. 

Deň za dňom. Týždeň za týždňom. Jediné, čo si z momentov, ktoré plynuli po návrate domov pamätám je práca. Na tú som myslela, keď som zaspávala, aj keď som ráno mala vstať. Pamätám si len vyčerpanie, zúfalstvo a beznádej z toho, že takto som si svoj život nepredstavovala. Cítila som sa neschopne a slabá. Bolo to akoby som zlyhala niekde, kde iní dokážu uspieť. Až teraz s odstupom času dokážem väčšmi pochopiť, čo sa mi dialo a že chyba nebola vo mne. Veľmi ťažko sa mi fungovalo, keď prostredie v ktorom som bola neustále zhoršovalo moju depresiu. Neustále som mala úzkosť a zároveň sa odomňa sústavne očakávala dobrá nálada a úsmev na tvári.

Pracovala som v jednej kaviarni. Vždy som milovala kávu a tak to bolo miesto, ktoré som si myslela, že mi bude vyhovovať svojim konceptom a prostredím. Časom sa však veci začali zhoršovať. Zväčša som pracovala od siedmej rána do pol deviatej večera. Cez víkendy od siedmej do pol jedenástej. Neraz som sa počas dňa ani nestihla najesť, doma som bola príliš unavená sa čo i len pohnúť, a tak som žila v prežívajúcom moode, vstať, odrobiť a ísť spať. Voľná neboli o nič lepšie. Nebolo pre mňa možné podniknúť nejaké dobrodružstvá, keď jediné čo som vládala bolo spať a nezrútiť sa. Áno smeny boli príšerné, ale čo bolo ešte horšie? Toxickosť toho miesta. Naozaj neviem ako som tam vydržala takmer celý rok (pretože je očividné, že už tam samozrejme nie som), ale skutočným problémom bol náš šéf. Nikomu nechcem robiť zlú reklamu, ale niektorí ľudia by naozaj nemali pracovať s ľuďmi, nie to ich viesť. Každý jeden deň sme sa báli jeho príchodu. Bála som sa chodiť na wc, aby si nemyslel že chodím moc často. Bála som sa v práci najesť, aby ma neobvinil, že sedím moc dlho alebo priveľa. Raz som dostala vynadané za to, že som si zívla a keď som sa bránila, tak na mňa nakričal, že sa so mnou ťažko spolupracuje. Netuším ako som to mohla znášať, ale pamätám si chvíle, kedy som si myslela, že len preháňam alebo že možno naozaj robím niečo zle, pretože po jeho zlých náladach začal byť odrazu milý a veľmi priateľský. Vždy však keď prišiel, nebol spokojný a všetko bolo zle. Aj keď sme do práce vkladali celú svoju dušu a robili ju napriek okolnostiam s láskou. V práci som sa snažila ľuďom zlepšovať deň. Mala som s nimi osobitý vzťah a stali sa mi priateľmi. Poznala som ich príbehy, ich obľúbenú kávu, či spôsob ako ich rozosmiať. No nestačilo to.

Zatiaľ, čo v práci som rozdávala radosť, tak doma som trpela. Vyhorenie. Neschopnosť tvoriť. Depresia. Úzkosť. Neustála únava. Cítila som, že iba prežívam. Stále som sa sama seba pýtala, ako dlho to vydržím. Celý čas som cítila zlosť, ale ani neviem, či som sa viac hnevala na seba alebo na tú nespravodlivosť, ktorú som nonstop znášala. Vypadávali mi vlasy. Nebola som schopná jesť, schopná cítiť čokoľvek, než práznotu a osamelosť.

Nemala som čas ani na seba, na rodinu, na knihy, na vzťah... Všetko sa rozpadalo. Nebola som si istá, či som schopná o tom písať takto otvorene, ale v dnešnej dobe zrejme každý z nás pozná, aké je to bojovať sám so sebou. To, čím som si prešla vo svojej hlave a mysli bolo príšerné. Stále bojujem s pocitom, že som stratila samú seba a neviem sa znovu nájsť alebo že nie som dosť. Postupne som však konečne čoraz pokojnejšia a snažím sa hľadať a skúmať kúsočky, v ktorých zase nachádzam radosť alebo pocity, ktoré som zvykla cítiť kedysi.

Bola som rojko. Dobrodruh. Slobodný typ človeka, ktorý veril, že za svoj život bude žiť. Nežila som a sklamala som sa do takej miery, akú som si ani nevedela predstaviť, no stále verím, že tá láska k životu sa mi vráti. Že postupne nájdem svoju dušu vo vetách kníh. Vo východoch slnka. Vo vôni kávy a v dobrodružstvách, kvôli ktorým musím vstať ešte za tmy z postele. Úprimne doteraz pre mňa bolo náročné aj ráno vstať a zobudiť sa. 

No ako som si povedala dosť a zmenila prácu, veci sa lepšia. Stále cítim chvíľami v duši smútok, ktorý ma prekvapí a začnem cítiť úzkosť alebo prázdnotu. Stále cítim, že takýto život som nechcela. Ale aspoň už postupne cítim, že na ňom pracujem. Že som schopná sa liečiť a byť na seba znovu viac láskavá, tak ako aj na celý svet.

Nechcem byť odvážna a hneď takto priamo sľubovať, že odteraz tu opäť začnem písať a články sa budú hrnúť jeden za druhým. Ale kedysi pre mňa bolo písanie potrebou a pokiaľ sa mi znovu podarí zamilovať si slová a vdychovať im život, tak budem veľmi rada. Bojovala som s tým, že blogy už vymierajú. Že to ani nemá kto čítať... Ale tak nejak cítim, že na svete sú ľudia, ktorí sa na chvíľku zastavia a môžu v týchto riadkosť nájsť samých seba. Ktorí sa možno potrebujú stotožniť s niečím, s čím sami bojujú. A tak verím, že či už blogy vymreli, či nie, moje slová si nájdu svojich čitateľov, ktorí im dajú svoj význam a zmysel.

Ďakujem vám za pozornosť a za čas, ktorý ste mi venovali. Ďakujem ak ste na tento blog stále nezabudli ♥. A ďakujem, ak vám neprekáža, že možno sa stal kúsok vážnejším.