utorok 27. júla 2021

Drobné skutky láskavosti | Človečina


Ahojte milí čitatelia!
Len nedávno sa mi v živote udial zážitok, ktorý ma aj inšpiroval k písaniu tohto článku. Neplánovala som to, spočiatku mi ani len nenapadlo, že by som vám o ňom niečo podrobnejšie písala, ale viete čo? Myslím si, že práve takáto milá spomienka môže slúžiť, aj ako veľmi pekný príklad. Veď sami uvidíte.

Zážitok sa týka mojej práce. Niektorí možno viete, iní naopak nie, no momentálne pracujem v jednej útulnej a skvelej kaviarni, kde sa denne stretávam s množstvom ľudí. Často narazím na svojich kamošov, inokedy spoznávam celkom nové spriaznené duše a občas mi len v spomienkach ostanú náhodní cudzinci. Tak je tomu aj teraz.

Bolo klasické pondelkové ráno. Človek neočakáva veľa príjemného, keďže ešte stále túži spať a ťažko sa mu prebúdza a behá po rajóne. Rozhovory s ľuďmi mi však vždy pomáhajú k lepšej nálade a koniec koncov... deň to robí lepší aj im. Takto som sa spoznala s jedným pánom, ktorý k nám v toto obyčajno-neobyčajné ráno dorazil. Zákazníkov si už zhruba poznám, ale tohto som u nás ešte nikdy nevidela. Kútikom oka som zahliadla, že pán vybral z tašky veľmi starú knižku a už v okamihu sa začítal do príbehu, ktorý mal pred sebou. Prišla som sa ho opýtať, čo mu ponúknem a tak sa začal náš rozhovor. Na stole mal papierik. Akýsi obal z niečoho a tak som mu ho chcela zahodiť, pretože som si myslela, že to tam ostalo po predošlých návštevníkoch. Pán sa zľakol a začal sa smiať, že to sú jeho záložky a aj si myslel, že mu to budem chcieť zahodiť. Ja som sa zasmiala tiež, pretože neraz si do kníh strkám, čo mi príde pod ruku, a tak sme si rýchlo s pánom sadli na jednu nôtu. Spozorovala som, že knižkou v jeho rukách je staré vydanie Tuláka po hviezdach od Jacka Londona. Opýtala som sa ako sa mu páči. Čoskoro sme prešli k témam obľúbených autorov, obľúbených filmov. Zistila som, že pán píše básne, žije na samote v lese a za mlada cestoval. 

Rozhovor ma doslova napĺňal a pána tiež, ako aj sám povedal, "až mám zimomriavky, že sa môžem s niekým porozprávať o umení. Viete v zahraničí je bežné, že sa vám v obchode niekto prihovorí a opýta sa vás ako sa máte, ale tu doma som sa s tým ešte nestretol." A tak sme sa porozprávali o ľuďoch a o slobode voľby. Že pre pána taká sloboda voľby predstavuje aj to, akú pani predavačku si vyberie v obchode. V prípade, že ani jedna z nich nevyzerá milo, tak si obchod nevyberie. Lebo predsa načo chodiť tam, kde sa necítite dobre? Tak jednoduché a tak málo praktizované. Pán mal veľmi rád knižky od Coelha, ale povedal mi že Alchymista a Čarodejnica z Portobella, ktoré som doteraz čítala nie sú jeho najlepšími. Rozhovoril sa o jeho obľúbených a o bláznovstve ľudí, pretože vraj sme všetci blázni. O tom napísal aj báseň.

Čoskoro pán odišiel. Opýtal sa ma kam sa oplatí zájsť, pretože tu bol len na výlete. Nebol miestny. Vybral sa do hôr, ktoré som mu odporúčila a porozpával mi aj o tom, ako skúmal Tribeč a prespával v lokalitách, kde sa mali odohrávať záhady. Pýtala som sa ho, či sa nebál, ale vraj, "hora ako hora." Chodí často do prírody a tak sa nebál, ani tu. Tam v lese kde býva sa vraj aj zlodeji boja chodiť. Rodina sa ho neraz pýtala, či nemá strach žiť tak sám, ale povedal mi, že v meste by sa bál viac. Že tam vám skôr niekto ublíži a samotu má radšej.


Bola som veľmi šťastná celým rozhovorom a aj keď pán odišiel, dobrý pocit mi ostal. To som však netušila, aké prekvapenie ma ešte čaká. Asi o polhodinku dorazil znovu a priniesol mi dve knižky od Coelha. Jeho obľúbené. Vraj mu len tak spontánne napadlo priniesť mi ich, aby som si ich mohla prečítať a tým mi vlastne spravil celý deň. Dospeli sme opätovne k rozhovoru o ľuďoch a obom nám nechýbal optimizmus. Ja vždy vidiaca dobro v ľuďoch, on veriaci na dobro vo svete. Zhodli sme sa však na tom, že ľudia nie sú zvyknutí robiť takého drobné láskavosti, ktorými spontánne potešia. Vraj je im to akési neprirodzené, sú z toho nesvoji... Jemu to len napadlo a tak ich kúpil. A tak mi aj urobil radosť a ja som mu vraj spravila radosť tým, že sme sa porozprávali. Bol to zaujímavý pán. Všetko si vychutnával. Od knižky, až po kávu. Od slov, až po jedlo. Akoby si vychutnával každú sekundu prítomného okamihu a mal určitý recept na život. Nejakú tajnú prísadu, ktorá je natoľko jednoduchá, až ju ja alebo vy nedokážeme nájsť. So slovami odchodu, "nech sa vám dobre číta a nech sa vám dobre žije!" my vlastne povedal všetko, čo som potrebovala počuť. "Nech sa vám dobre číta a nech sa vám dobre žije..." Čo viac treba? Pán povedal, že občas prestáva veriť na dobro v ľuďoch, ale potom stačí rozhovor, maličkosť a znovu verí. Dobro naozaj existuje. Stále v ľuďoch je. A možno sa mýlim, ale dokáže byť tento článok receptom na človečinu? Na inšpiráciu k rovnakej túžbe byť láskavý a spontánny a priateľsky a otvorený? Pretože pred životom sa nemožno zavrieť. Ani pred ľuďmi to nejde. Ale zmeniť svet svojou trošku sa dá vždy. A vždy niekomu môžete urobiť deň krajším... a tým vlastne aj sami sebe.

Stretli ste aj vy niekedy cudzinca, ktorý vám spríjemnil deň alebo na ktorého nikdy nezabudnete? Alebo ste takto niekomu zmenili svet vy sami? Určite mi o tom porozprávajte dolu v komentároch :)!

nedeľa 25. júla 2021

Zaujímavé miesta v Bratislave | Alebo naše nové objavy

Pre mnohých Bratislava nie je obľúbeným miestom kam ísť, ale popravde ja sa vždy teším na každú jednu návštevu. Práve tu býva môj ocino, ktorého sme boli konečne po veľmi dlhom čase navštíviť aj spolu s Paťom. Zvláštne sa mi to priznáva, ale chýbalo mi to tam. Náš výlet bol krátky, ale niektoré miesta ma očarili nanovo alebo sme spoznali množstvo nových a krásnych, o ktorých by som vám rada porozprávala. 

Výlet sa začal v sobotu a už od začiatku to bolo také malé veľké tour po meste. Paťo v Bratislave viac menej nikdy poriadne nebol a nevidel ju zblízka a tak sme mu s ocinom ukazovali všetky naše obľúbené miesta a dúfali sme, že sa mu budú páčiť. Napokon som ani nečakala, že bude až taký nadšený a všetko vyjde lepšie, než by som si dokázala predstaviť.

1. Brixton House


je aspoň pre mňa novo objavená kaviareň, ktorá sa nachádza na Františkánskom námestí v historickej časti mesta. Je to také urban, uvoľnené miesto kde si prídu na svoje hipstery a vlastne asi aj všetci umelecky založení mladí ľudia. Interér je skutočne nádherný a celý čas som mala chuť iba obdivovať každý jeden detail. Najlepšie na tom je, že sa môžete v priestore cítiť ako vo vlastnej obývačke a tak sa veľmi ľahko uvoľníte, užijete si kávu a k tomu čas s priateľmi. Toto miesto asi nesadne každému hneď z niekoľkých dôvodov. Po 1) Brixton, ako aj Urban House majú veľmi kyslú kávu a videla som, že ocino s Paťom s tým poriadne bojujú. Nie je to chuťovka pre každého, ale aspoň mne osobne kyslé kávy vždy chutili. Po 2) celé to zaváňa hipsterstvom, takže si viem predstaviť, že pre niekoho to bude odstrašujúci príklad novodobých podnikov.
Napriek tomu, že ja som z našej skupinky bola najspokojnejšia, toto miesto by som vám v pohode odporúčila. Obsluha nebola úplne spriaznenými dušami, ale ja som ten typ optimistu, ktorý si to nevšíma a tak som sa len potešila nádhernému priestoru a ešte lepšej filtrovanej káve. Aj keď som bola spočiatku smutná, že počas tejto návštevy sa nedočkám návštevy Urban House (momentálne zatvorený), Brixton je absolútne adekvátna náhrada.


2. Umelka

Toto bola jedna z prvých zástavok, kam sme sa rozhodli ísť. Umelka je reštaurácia s rozkošnou terasou a so super street foodom. Raz som tu už dávnejšie bola a ich ponuka bola kúsok širšia, no aktuálne v lete mali trošku zúžené menu. To však nebol žiadny problém nakoľko si tam medzi burgermi nájdete aj vegetariánsku možnosť a jeho chuťou nebudete sklamaní. Pre mňa bola ešte aj super zážitkom obsluha, ktorá bola milá a hlavne s úsmevom. Nakoľko ja sama pracujem v kaviarni, tak si toto niekedy veľmi všímam a chápem ako vie premeniť zážitok, hoc aj v dobrom podniku nemilá obsluha na nepríjemnú skúsenosť. Tu mi to naopak zlepšilo celý deň a van, ktorý vidíte na fotke? Dokonalosť!


3. Stará tržnica

Toto miesto je veľmi známym pojmom v Bratislave, no popravde sa mi tam nikdy nepodarilo ísť. Až doteraz. Dokonca sme to neplánovane stihli ešte aj v sobotu, čo znamená jediné... trhy! A tie boli naozaj skvelé. Vo vnútri narazíte na obchody s pečivom, kávou, kvietkami a úplne najlepšie je, že na hornom poschodí sú stánky len a len s knihami, umením a platňami. Vonku je zase street food, dobrá káva a ešte lepšia atmosféra. Veľmi sme si to užili, keďže prehrabávanie sa v starých knižkach je asi najlepšou terapiou a balzámom na dušu a extrémne sa mi páčilo, že vo vnútri hrala dokonca pani na klavíri, čo bolo krásne. Tržnica je úplne úžasným miestom kde sa stretnúť s kamošmi alebo zajsť s rodinou. Ak ste trhy doteraz nestihli, tak ako aj ja, určite vám to odporúčam napraviť.


4. Irish Pub

S Paťom sme si večer urobili chvíľku aj pre seba a vydali sa do mesta sami. Všetko tam práve vtedy ožívalo, ulice sa zapĺňali, pouliční muzikanti vyhrávali a tak sme sa vydali rovno do všetkého ruchu a prekvapení, čo nás čakali. Ako sme sa unášali davom, tak sme objavili zrejme to najlepšie miesto aké sme mohli. Paradoxne odtiaľto nemám žiadne fotky, ktoré by som vám sem mohla pripojiť, ale keď pôjdete okolo, tak verte mi... neprehliadnete to. Irish Pub je ako vystrihnutý z Peaky Blinders alebo priamo z Írska. Aspoň na chvíľu budete mať pocit, že ste sa teleportovali do nejakej krčmičky v Dubline a okamžite vás pohltí atmosféra celého podniku. Paťo bol nadšený. Ja som bola nadšená z toho aký je nadšený a koniec koncov všetko tam bolo výborné. Je to drahší podnik, ale výber whisky vás nesklame a to sa nedá povedať ani o lokalite, keďťe bar je v nádhernej starej uličke v centre mesta, ktorá patrí aj k najrušnejším.

... 

Takže čím by som to zhrnula? Pre niektorých neobľúbená Bratislava. Za nás však mesto, ktoré dostáva palec hore. Bolo nádherné prechádzať sa všetkými uličkami, pod Michalskou bránou, vyjsť si na hrad, či v noci prechádzať popri Dunaji alebo len sedieť na staro-novom moste s výhľadom. Toto mesto má veľa tienistých stránok, ale je to aj naozaj cool miesto pre mladých. Miest kam môžete zájsť je nespočetne a s dobrou náladou nič nepokazíte :)! 
Dúfam, že ste si v tomto malom článočku našli aj vy to svoje a kľudne mi napíšte kam radi v Bratislave chodíte vy. Majte sa krásne!

štvrtok 22. júla 2021

A vy ste ešte stále nečítali Hanu?

Autorka: Alena Mornštajnová
Vydavateľstvo: AKTUELL
Rok vydania: 2020
Počet strán: 264

Hana od Aleny Mornštajnovej už ani zďaleka nie je novinkou. Pamätám si, že už krátko po jej vydaní sa spustila vlna chvály a nadšených ohlasov. A najmä si pamätám, že som si ju od prvej chvíle túžila prečítať.

Avšak trvalo mi pár rokov kým sa mi to podarilo. Málokedy v sebe mávam túto tvrdohlavosť, ale to ako každý o Hane hovoril a odporúčal mi ju ma napokon časom začalo odrádzať a prestala som o nej vôbec premýšľať. Napokon sa to však vo mne zlomilo, popravde ani sama neviem čím, skôr by som to pripísala náhode a tak sa ku mne kniha predsa len dostala. Verím, že aj medzi vami sú ešte stále takí, ktorí Hanu registrujú, ale sami ju nečítali. Vedia, že by raz chceli, no stále im do toho niečo príde... Táto recenzia je určená vám, pretože rozumiem vám. Tiež som to tak mala. A dúfam, že vás trošku presvedčím o tom, prečo sa oplatí to posúriť a knihu si prečítať čo najskôr :).

Je zima roku 1954 a deväťročná Mira sa napriek zákazu rodičov vyberie k rieke voziť sa na ľadových kryhách. Spadne do vody, čím sa jej neposlušnosť prezradí, a je za to potrestaná tým, že na rodinnej oslave nedostane zákusok. Nevinná príhoda z detstva však pre Miru znamená zásadný životný zvrat. Nasleduje tragédia, ktorá ju na dlhé roky pripúta k mĺkvej a depresívnej tete Hane a odhalí pohnutú rodinnú históriu, čo popláva ďalej s prúdom jej života ako ľadová kryha.

Do Hany som sa začítala v jeden podvečer, kedy som ju trošku pochybovačne vzala do rúk. Chcela som si z nej prečítať len kúsok a popravde som od nej nemala žiadne očakávania, pretože tá vlna nadšenia ma už dávnejšie opustila. Vtedy som však netušila ako veľmi sa mýlim a aké opodstatnené všetky pozitívne ohlasy na ňu sú. Z pár riadkov sa stalo pár strán. A z pár strán sa stalo pár kapitol. Nakoniec som sa nedokázala venovať ničomu inému. Zabehla som si iba po jedlo, po deku, po šálku čaju a takáto zababušená som si čítala až do noci.

Príbeh ma okamžite strhol. Ako ste sa mohli v anotácii dočítať, celé sa to začína z pohľadu Miry, ktorá prežíva svoje detstvo a uvádza nás do svojej rodiny, bláznovstiev, priateľov a susedstiev. Jej detstvo je takmer beztarostné, no to sa po krátkej chvíli mení takmer v sekunde. Mira sa musí zmieriť so stratami, pocitmi a s veľmi novými skutočnosťami, s ktorými sa musí naučiť žiť. My postupne s ňou dospievame a sledujeme ako rastie, učí sa a spoznáva samotný život. Mirinej dejovej línii absolútne nič nechýba a už vtedy som sa od knihy nevedela odtrhnúť, no autorka si pre mňa pripravila prekvapenie. Dej sa neodohráva len z pohľadu Miry, ale napokon sa zameriava aj na celkom iné udalosti, ktoré patria minulosti.

A tam už pre mňa nebolo pomoci. Deku som okolo seba obkrútila ešte tesnejšie, uvarila som si ďalšiu šálku čaju a v čítaní som musela pokračovať, či už som ráno vstávala alebo nie. Z príbehu sa odrazu dozvedáme o tete Hane, ktorá vždy nebola tou tichou a depresívnou ženou, akou je v neskoršom čase vykreslená. Román je priam generačným a autorka dokonale opísala rodinnú históriu, ktorá vás bude zaujímať, ale najmä vás aj dojme. Mnohí zrejme viete prečo je Hana tak smutným dielom, ale tí ktorí netušíte... Skutočne sa nejedná o ľahkú tému. Aboslútne však stojí za vaše zlomené srdce a pocity, ktoré vo vás kniha dokáže vyvolať. 

A mňa úprimne mrzí, že som si ju takmer nikdy neprečítala. Že ma k nej priviedla náhoda. No zároveň mám radosť, pretože bola by obrovská škoda neprečítať si ju vôbec. Veľmi som sa začala tešiť aj na ďalšie autorkine knižky, nakoľko teraz už viem, že je naozaj talentovaná a že jej štýl písania mi sedí. Je až neuveriteľné akým nádherným, pútavým a poetickým štýlom dokáže vykresľovať osudy svojich postáv. Budem však veľmi rada, keď mi v komentári odporúčite, ktorou jej knižkou by som mala pokračovať ďalej.
Nuž a otázka na vás... čítali ste Hanu? Ak nie, tak to skúsite prehodnotiť? Budem sa veľmi tešiť, ak vás aj vďaka tejto recenzii kniha zaujala. 

Za knižku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.
Hanu alebo aj iné tituly si môžete kúpiť, napr. na tejto adrese.

Moje hodnotenie:

sobota 10. júla 2021

Prekrásny a hlučný Rím | Čo sa oplatí navštíviť a aký bol náš týždeň?


Neskutočne sa teším, že po naozaj dlhej dobe vám môžem porozprávať o cestách, na ktoré som konečne mala možnosť a čas vydať sa. Časy, kedy bolo jednoduché len tak sadnúť do lietadla a presúvať sa z krajiny do krajiny, mi prídu vzdialené, ale zároveň krásne. Moje posledné dobrodružstvo bolo pred začiatkom korony. Vtedy som sa vydala na prvú solo cestu do Portugalska a priznám sa, že nejeden raz som zo spomienok na tú krajinu žila počas pandémie. Dávalo mi to nádej, aby som stále verila svojim snom a tomu, že tá cesta nebola poslednou.

Pred pár mesiacmi som vám nadšená písala o plánovej ceste do Edinburghu, ale ako to už býva... Človek mieni a život mení. Škótsko sa mi spolu s Patrikom nepodarilo navštíviť, ale vôbec nám to nezabránilo v tom, aby sme sa nezastavili a skočili na ďalšiu príležitosť. Nevedeli sme sa zmieriť s tým, že by sme nikam nešli a tak sme začiatkom júna vyrazili do Talianska, ktoré bolo pre nás oboch veľkou premiérou.

Miláno verzus Rím
Chvíľku sme sa rozhodovali medzi týmito dvomi mestami, ale napokon to rozhodnutie nebolo až také náročné. Možno sa mýlim, ale Miláno na mňa pôsobí ako modernejšie miesto, ktoré sa určite oplatí navštíviť, no nie je to až také očarujúce a šarmantné ako Rím, ktorý dýcha históriou. A to na mňa platí. Milujem úzke uličky, prekrásne stavby a historické pamiatky, takže ani teraz neľutujem, že sme nakoniec vycestovali tam.

Rozčarovanie hneď na začiatku?
Prvý deň napokon nebol vôbec jednoduchý. Leteli sme z Viedne a keďže bolo komplikované pricestovať tak, aby sme stihli ranný let, prespali sme na letisku. Sledovali sme filmy, vyjedali jedlo a pozorovali unavených cudzincov, no bolo to dosť nepohodlné a čas nám ubiehal slimačím tempom. Do Talianska sme dorazili ešte pred obedom a aj keď sme sa tešili, boli sme dosť vyčerpaní. Ubytovanie, ktoré sme si zabezpečili cez Airbnb bolo dostupné, až podvečer, takže sme museli s batohmi vyraziť do mesta a to bolo ľadovou sprchou hneď na začiatok. Po všetkom tom tešení a šťastí z toho kde sa nachádzame, sme boli napokon zmätení a nešťastní. Totižto... Nám sa Rím vôbec nepáčil. Vystúpili sme na hlavnej stanici Roma Termini a pešo prešli ku Colosseu. Po ceste sme narazili na pofidérnych ľudí, otravných predavačov a ťažko opisujúce skupiny ľudí. Všade bol hluk. Aspoň 30x nás takmer prešla motorka, či auto, pretože aj keď máte v Taliansku zelenú - pre autá to neplatí. Pri Colosseu sme plakali a túžili sme vrátiť sa domov a pre mňa to bolo veľmi trpké sklamanie s ktorým som sa nedokázala zmieriť, pretože to pokorovalo môjho cestovateľského ducha. S domácim, ktorý nás mal ubytovať sa mi však podarilo skontaktovať a umožnil nám ubytovať sa skôr. Dorazili sme do nášho bytu a začala som sa na vec pozerať z iného uhlu pohľadu. Problém nebol v Ríme. Problém bol v nás. Únava bola neznesiteľná, hlavy nás boleli a samozrejme nám potom prišlo všetko hlučné a mätúce.


Nový deň sa preto začal celkom inak. A od tej doby bolo všetko tak ako malo.

Už ste sa naľakali však? Nebojte sa, ani tento článok nebude zmenou. Rím sme si zamilovali a budem rada keď si buď spolu so mnou zaspomínate na miesta, ktoré ste sami navštívili alebo si so sebou odnesiete tipy a túžby kam ísť, keď sa tam ocitnete.

Dobrá rada do života - týždenný lístok
Na úvod by som vám však ponúkla radu, ktorá vám pobyt v Taliansku môže veľmi uľahčiť. Rím má jednu obrovskú výhodu a tou sú vlaky. Je to asi najjednoduchšia preprava po meste a dostanete sa kdekoľvek potrebujete. Je to zároveň pohodlné a cenovo veľmi výhodné. Jednorázový lístok stojí len 1,50€. Ale moja rada pre vás je... kúpte si týždenný. Naozaj. Týždenný lístok stojí 24€ a platí vám nielen na vlak, ale aj na autobusy a metro. Bez žiadnych obmedzení sa môžete pohybovať po meste a výlet si tak ľahšie užijete. Nie na každej zastávke je automat na lístky a verte mi, že keď nebudete musieť riešiť kúpu lístku pri každej jazde, tak vás to zbaví kopy stresu.


Loďky, Villa Borghese a Fontána di Trevi
Prvý deň sme chceli začať kľudnejším tempom a tak našou prvou zastávkou bol nádherný park Villa Borghese. Ak sa nachádzate v Ríme, tak toto miesto by ste si určite nemali nechať ujsť. Je to miesto, kde si môžete užiť krásny deň, urobiť si piknik, ale aj prežiť množstvo aktivít. Jednou z najlepších pre nás bolo jazierko na ktorom si môžete prenajať malú loďku. Malou komplikácou je, že pracovníci, ktorí loďky prenajímajú nehovoria po anglicky a to môže byť úsmevné, keďže akonáhle prídete na rad, tak kričia vaše číslo. Ale zrejme aj tým, že tam nebolo veľa ľudí sme s tým veľký problém nemali a porozumeli sme si. Cená prenajatia je 4€ (dúfam, že sa nemýlim, viac to nebolo) a máte čas 20 minút. Boli sme však milo prekvapení, že nás na jazierku nakoniec nechali nejakých 40 minút a mohli sme si užívať koľko sme chceli. Rozhodne je to jeden z obľúbených zážitkov, ktoré sme tam zažili a verte mi, že sa pritom zasmejete, pretože "šoférovať" loďku môže byť náročnejšie, než sa zdá.

Pokiaľ vám nevadí prechádzka, tak z parku sa za pár minúť dokážete dostať do srdca Rímu. Preto sme sa odtiaľ iba tak bez máp a s chuťou objavovať vydali do mesta. Cestou sme videli prekrásny výhľad na celé mesto, ale aj známe Španielske schody, ktoré boli aj v skutočnosti tak očarujúce, ako sme o nich počuli. Fontána di Trevi nám však zobrala dych. So želaním sme si do nej hodili mincu a pár minút si posedeli na jej múriku spolu s ostatnými návštevníkmi. A dobre, že sme to stihli, pretože už o pár dní bola fontána ohradená a tak blízko by sme sa k nej nedostali. Táto časť mesta je však všeobecne nádherná a aj na celý deň by sa vám postarala o dokonalú prechádzku. Na každom rohu narazíte na rozkošnú taliansku reštauráciu alebo na úzku uličku a všeobecne tam prevláda taký ten ruch a duch Talianska.


Ladispoli Beach
Samotný Rím more nemá. Ale po pár minútach jazdy vlakom sa môžete ocitnúť na pláži. V okolí ich je viac než dosť, no my sme sa rozhodli pre Ladispoli, na ktorú sa nám dochádzalo najľahšie. Cesta tam trvala asi 30-40 minút a vôbec sme neboli sklamaní. Dorazili sme do maličkého mestečka, ktoré malo čarovnú atmosféru. Zo stanice sme na pláž prešli asi za 5 minút a pre mňa to bol obrovský zážitok, pretože pri mori som nikdy nebola. Áno, videla som more v Škótsku a v Portugalsku, ale to boli rozbúrené, ľadové živli... Nikdy som sa v ňom nekúpala, ani nezažila letnú dovolenku pri mori. A tak to bola moja premiéra. Popravde som sa tešila priam detskou radosťou, pretože bolo nádherné sedieť len tak pri hladine a nechať do seba narážať vlny. Zaplávať si a nechať sa unášať na hladine. Je mi až tak smutno, keď si spomínam, ako sme sa s mokrými vlasmi slanými od soli, bosí a s topánkami v rukách prechádzali popri mori, držali sa za ruky a mali všetok čas sveta. Tento deň patrí rozhodne k najobľúbenejším nielen z pobytu v Taliansku, ale aj za celý život. Bola to len radosť. Číro číra radosť.


Talianska pizza je tá najlepšia... alebo aj nie?
Nie. To teda rozhodne nie. Mrzí ma ak patríte k tej skupine ľudí, ktorým miestna pizza ulahodila, no my sme boli veľmi sklamaní. Pizza v Taliansku skutočne nie je tým na čo sme zvyknutí a v Ríme majú ešte bizarnejšiu špecialitu. Ich klasická pizza ani len nie je okrúhla! Pečú ju ako veľký obdĺžnik z ktorého vám odkroja kúsok vo veľkosti ako si zažiadate. Takže vo výsledku dostanete niečo ako koláč, nuž a zhodli sme sa, že to nie je zrovna to pravé orechové.


Colosseum je naozaj majestátne
Keďže sme prvý deň videli Colosseum so slzami v očiach a až v detinsky zlej nálade, rozhodli sme sa, že to tak nemôžeme nechať a musíme sa tam vrátiť. A to bolo asi najlepšie rozhodnutie aké sme mohli urobiť, pretože na 2x sme boli očarení. A to nepreháňam. Je to obrovská a krásna stavba, pri ktorej si môžete len sadnúť a obdivovať ju. Pokiaľ by ste mali záujem, tak si môžete zaplatiť aj vstup dnu do dávnej arény, ale my sme si vstupy nekupovali. Pre zážitok celkom stačilo vidieť to zvonku.
Popri Colosseu máte taktiež, čo objavovať a my sme tam narazili na kostolík, ktorý mal skutočne až takú hlbokú atmosféru a kde sme cítili obrovskú pokoru a pokoj. Rím sa môže pýšiť architektúrou a maľbami, ktoré je len ťažko opísať slovami.


Najlepšia kníhkupkyňa pod slnkom
Na mojich cestách nikdy nemôže chýbať návšteva kníhkupectva. Z každého jedného miesta kde som bola mám doma suvenír v podobe knižky. Je to taká moja cestovateľská zbierka a tak som šťastná, že aj v Ríme sa nám podarilo objaviť úžasné miesto, kde to žilo príbehmi.
Anglo American Bookshop je miesto, ktoré by ste si v žiadnom prípade nemali nechať ujsť. Je to obchod v ktorom majú čisto anglické knižky, obsahujúce prekrásne vydania, ale aj príbehy odohrávajúce sa v Ríme, či v Taliansku. Navyše tam pracuje milá pani s ktorou sme sa po celý čas rozprávali ako najlepší priatelia a ktorá nám spríjemnila celý náš deň. 


Vatikán
Pri tomto mieste sa asi nebudem veľa rozpisovať. Neboli sme presvedčení, že sa tu zastavíme, ale napokon sme sa zhodli, že by bola škoda nevidieť to, keď už sme tam a najmä ja som bola zvedavá. Nechápte ma zle, Vatikán bol krásny, ale nezanechalo to v nás hlbší zážitok, či stopu. Toto miesto je veľmi turistické a ani zďaleka nie je tak posvätné, akoby malo. V chráme sa to hemží ľuďmi, ktorí si všetko kamerujú a fotia a je tam hluk. Veľmi veľký hluk, takže sa tam necítite ako v kostole, ale ako na námestí, či tržnici. Bola som trošku sklamaná, že veľa ľudí tam nechodí s úctou, ale berú to len ako nejakú zastávku. Nuž, ale určite vám odporúčam pozrieť sa tam na Baziliku Sv. Petra. Presnejšie na jej úplný vrch, kam môžete vyjsť po schodoch alebo výťahom. Výhľad je dychberúci a úprimne si to zamilujete. Pre Paťa to bolo trošku náročné, nakoľko sa bojí výšok a cestou po schodoch boli úzke chodbičky z ktorých mal klaustrofóbiu. I tak sa mu však výhľad páčil a stálo to za to.

Trastevere
Nie je to krásny názov? Rada si ho v mysli hovorím a omieľam na jazyku. Krásny však nie je len názov, ale aj samotné miesto. Jedná sa o historickú časť mesta, ktorá je tvorená práve spomínanými úzkymi uličkami a ktorá vyzerá ako vystrihnutá z pohľadnice. Páčilo sa mi túlať sa tam a prvýkrát sme ochunali slavné gelato práve na Trastavere. Nebudem vám klamať, bolo výborné!



Vinice a psíkovia
Posledný deň v Taliansku sme strávili trošku odlišne. Opustili sme naše ubytovanie a vycestovali sme do iného, ktoré bolo bližšie k letisku. Tam sme spoznali zrejme najmilšieho pána pod slnkom, ktorý nám nielen poskytol ubytovanie, ale nás aj vyzdvihol na stanici a na ďalší deň odviezol skoro ráno na letisko. Bývali sme v dome s jeho rodinou a zažili sme trochu iné prostredie, nakoľko sme sa ocitli akoby na vidieku. Bolo to však čarovné! Z izby sme mali výhľad na vinice a v noci sme počuli rozhovory susedov a rodín, ktoré sa schádzali. Poobede sme zažili siestu a po celý čas bolo počuť z polí spev vtákov a šum vetra. Naša rodina mala navyše úžasného psíka, ktorý nás pozoroval cez okno a takisto susedia. Tí psíci boli rovnako ospalí ako ich majitelia a evidentne siestovali spolu s nimi. Tak trochu to bolo ako ocitnúť sa v rozprávke, ale najmä milota tých ľudí u ktorých sme na ten krátky čas bývali vo mne rezonuje doteraz.

Záver
A čo dodať? Ďalšie dni sme sa už viac menej iba potulovali a užívali si, že sa cítime čoraz viac ako miestni. Začínali sme chápať kultúru a pochod Ríma a miesto hluku a ruchu sme vnímali život. Miesto šialenej dopravy, sme vnímali ich ľahkosť bytia a absolútny zmysel pre pokoj, kľud a nerozptyľovanie sa problémami. Ich život je celkom odlišný od nášho, pretože čo sme si veľmi rýchlo všimli je to, ako Talianov nič nerozhodí. Navonok pôsobia hádavo, temperamentne a hlučne, no v skutočnosti im je priam všetko ukradnuté a predovšetkým majú na všetko čas. Ich okolie môže byť rýchle, ale ich životy žijú so zmyslom pre prítomnosť. Obedná siesta nám bola veľmi sympatická. Ich zmysel všetko si vychutnávať sa nám ihneď zapáčil. A tak sa nám šialené Taliansko vpísalo do duše a do našich spomienok.

Je to žiaľ zrejme na dlhší čas posledné miesto, ktoré sme stihli navštíviť pred sprísnením podmienok. Návrat domov, bol zároveň akoby prebudením zo sna, pretože sme ihneď spadli do starej rutiny nekonečnej práce a starostí. I tak však radšej žijeme v snoch a veríme, že práve tie si už čoskoro naplníme. Že tieto cesty nebudú dovolenkou, ale realitou, ktorú budeme žiť. Tak sa majte krásne a ďakujem vám, že ste tu strávili čas čítaním spomienok, ktoré sú krásne a hádam trošku užitočné zároveň.

streda 7. júla 2021

Midnight in the Piazza | Alebo pamiatka na Taliansko

Autorka: Tiffany Parks
Vydavateľstvo: HarperCollins
Rok vydania: 2018
Počet strán: 304

Táto kniha je rozkošnou prechádzkou po prekrásnom Ríme a jeho majestnátnych pamiatkach. Spolu s hlavnou hrdinkou Beatrice sa postupne zamilujete do každého zákutia, na ktoré ona sama narazí a objavíte tajomstvá, či plány z ktorých skrsnú mnohé dobrodružstvá. 
Spočiatku však nič nenasvedčovalo tomu, že by láska k Rímu mala šancu prepuknúť. Beatrice sa presťahovala z Ameriky do Ríma, pretože jej otec - učiteľ histórie - dostal skvelú pracovnú ponuku. Nebola šťastná, nesúhlasila, netešila sa... ale koniec koncov ísť musela. Rím ju však prekvapil. Nečakala, že by mohla bývať v historickej uličke a z vlastnej izby mala výhľad na prekrásnu fontánu s korytnačkami. Netušila o antikvariátoch a o skutočnom gelate, či histórii mesta. Keď sa však ocitla v tejto rušnej a krásnej krajine, chtiac nechtiac sa jej nové prostredie zapáčilo. Výhľad na fontánu bol jej najobľúbenejšou súčasťou nového domova a nejednu hodinu strávila pozorovaním korytnačiek. 
To by však nebol ten správny príbeh, bez žiadnej komplikácie! Beatrice v jednu noc vidí tmavú postavu, ktorá sa pokúša ukradnúť jej milované korytnačky z fontány. V momente vydesená beží zobudiť otca, ale keď sa príde pozrieť z jej okna na tú pohromu, postava je preč a korytnačky sú na svojom mieste. Vyzerá to tak akoby sa nič nestalo. Beatrice však vie, že sa stal zločin a aj keď jej nikto neverí, musí prísť na to čo sa stalo a kto za tým stál.

Znie vám to trošku bizarne? Nedajte sa tým odradiť, pretože Midnight in the Piazza nie je vôbec tak detským a jednoduchým príbehom, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Jeho cieľová kategória je ďaleko rozsiahlejšia a čítanie si užijete v každom veku. Priznám sa, že o knihe som nikdy nepočula, až pokým sme nenavštívili jedno nádherné kníhkupectvo v Ríme, kde mali oddelenie s príbehmi, ktoré sa aj v Ríme odohrávajú. Veľmi som túžila odniesť si domov knihu, ktorá by bola pamiatkou a pri ktorej by som si mohla pripomenúť všetky tie miesta, ktoré sme počas nášho pobytu navštívili. A tak mi Midnigh ihneď padla do oka. Jedná sa o prekrásne vydania, ktoré má krásnu obálku, ale najmä má stránky, ktoré sú neorezané a vyzerajú, ako staré noviny alebo zmonkutý papier. Takto to asi neznie moc vábivo, ale naživo je ťažké sa na celú knihu vynadívať.


Preto som šťastná, že to neskončilo iba peknou obálkou v mojej poličke, ale že aj príbeh som si veľmi užila a páčil sa mi. Pokiaľ sa snažíte navyknúť si na čítanie v angličtine, tak je to určite skvelá voľba, nakoľko to nie je až tak komplikované, príbeh je určený deťom a hlavná hrdinka je mladučká, takže celé to má taký hovorový, príjemný slovník. Mne sa to už po krátkej chvíli čítalo samo a ani raz som si nemusela vyhľadávať preklad, pretože význam mi ľahko došiel. Naozaj nemôžem povedať jedinú výčitku a skôr som rada, že to vo mne ako keby znovu spustilo túžbu čítať aj v cudzom jazyku a tú radosť z toho, že to dokážem.

Keď si teraz sama čítam anotáciu, ktorú som sa vám snažila nejak vykresliť, tak mi samej príde zápletka čudná. Pri čítaní mi to tak však neprišlo. Celý čas to bolo tajomné a napínavé. Niektoré detaily sa možno dali odhaliť, ale naopak pri iných som si až po záver nebola istá. Beatrice riešila prípad s vypätím všetkých síl a aj vás spolu s ňou čakajú dobrodružstvá, ktoré by ste naozaj nečakali. No veľmi si ich užijete. Príbeh z pohľadu Beatrice vás bude baviť, pretože ani zďaleka to nie je jedna z tých otravných hrdiniek a myslím si, že jednodznačne si zamilujete aj samotné, spomínané prostredie. Knihu totižto netvorí len riešenie prípadu, ale aj láska k mestu, pamiatkam a histórii Ríma. 

Verím, že ani vy ste doteraz nepočuli o tejto milej knižkej a zároveň dúfam, že vás zaujala rovnako ako mňa, keď som ju prvýkrát zazrela. Dajte mi vedieť v komentári a majte sa krásne :)!

Moje hodnotenie: