Originálny názov: Les Gratitudes
Autorka: Delphine de Vigan
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2019
Počet strán: 168
Hrdinkou novely je žena v zlomovej situácii: bývalá jazyková korektorka Miška stráca kontrolu nad svojím životom, ale súčasne aj nad slovami. Napriek všetkému toto niekdajšie židovské dievčatko pokračuje v celoživotnom pátraní po osobách, ktoré ju pred rokmi nezištne zachránili pred holokaustom. Chce sa im poďakovať za ich šľachetný čin, ktorým riskovali vlastné životy.
Autorkino vnímanie konfúznej zložitosti miléniového sveta sa prenáša najmä do dialógov v domove pre starých postihnutých ľudí, ktoré starenka vedie s dvoma blízkymi ľuďmi. S Máriou, sirotou, ktorej sa ujala po smrti asociálnej matky, a Jérômom, logopédom usilujúcim sa zmierniť následky jej postupujúcej stareckej demencie. Práve túto situáciu autorka využije nielen na zachytenie mentálne zložitého stavu citlivej ženy na hranici života a smrti, ale aj na načrtnutie sociálnych a morálnych problémov storočia.
...
Navonok útla kniha. Prvým dojmom veľmi jednoduchá. Písaním klame. A slovami... slovami očarí.
O autorke Deplhine de Vigan som počula nemalé množstvo chvály a ohlasov na jej tvorbu, avšak nikdy som nemala tú príležitosť posúdiť to sama. Až doteraz. Šance som sa chopila bez najmenšieho zaváhania a aj keď na mňa anotácia knižky pôsobila nevšedne a chaoticky, cítila som, že je tu obrovská šanca skvelého zážitku. I keď ma v poslednom čase lákala jej kniha Spojenia, Slová vďaky dostali prednosť. Asi nie je ťažké uhádnuť, ako sa mi páčili.
Bola som zvedavá. Ale očakávania som si pre istotu nevytvárala. Chcela som sa nechať prekvapiť a dať knihe priestor, aby na mňa mala ten správny a ničím nerušený efekt. Povedať môžem len to, že všetky pozitívne slová a recenzie s ktorými som sa v minulosti stretla, si autorka zaslúži na plnej čiare. Jej písanie je skrátka... iné. Veľmi jemné a s pocitom krehkosti. Slová sa vám pomaly kĺžu po vedomí a vytvárajú obsah niečoho väčšieho. Jej slová majú hĺbku. Jej myšlienky sú veľavravné, aj keď môžu byť napísané stručne, či nepriamo. Skrátka a dobre, jej štýl mi sadol najviac, ako sa len dalo. Veľmi by ma preto zaujímalo, akým dojmom pôsobí v iných dielach.
Slová vďaky sú tak krásne citlivé... Príbeh je plný života, no paradoxne skôr obsahuje jeho úplný koniec. Téma načrtáva záležitosti, nad ktorými sa rozhodne neraz zamýšľame aj my - nad plynutím času. Nikto z nás nikdy nechce byť starý, keď raz spoznal krásu mladosti. Vysoký vek je niečím neodvratným a my sa naň aj tak dívame s nedôverou a neveriacky, že nás predsa len nezastihne. Nás nie... V ľuďoch, ktorí svoje dni pomaly rátajú, hľadáme ich mladé tváre podobné tým našim. Tancovali, milovali, žili a cítili - to čo my, tak ako my.
A to platí aj o hlavnej hrdinke Miške. Jej život bol naplnený mnohým. Ako dieťa prežila hrôzy vojny. No v dospelosti využila naplno svoje schopnosti a bola úspešnou ženou. Pracovala v redakcii, tvorila a vychovávala. Ako je však možné, že čas, ktorý ani na malý moment nezastal ju obral o všetky sily a schopnosť hovoriť priamo? Sledovať jej vysporiadavanie sa so starobou a jej miestom v spoločnosti bolo zvláštne. Časom by som to označila za melancholické, pretože všetci vieme, ako to je v dnešnej dobe smutne dané. A že takýto smútok zažiť nechceme, nechceme stratiť to, čo evidentne nás, robí nami.
Túto knihu som prečítala na jeden nádych, ale jej slová vo mne budú doznievať aj časom. Rozhodne vám ju odporúčam a pokiaľ sa radi zamýšľate a vnímate život, táto kniha vám ukáže mnohé zaujímavé formy a pravdy, ktoré život tvoria. Netreba od toho čakať nič náročné a ťažké, plné veľkých slov. V tomto prípade je potrebné sa len nechať uniesť a pozorovať...
Moje hodnotenie:
O autorke Deplhine de Vigan som počula nemalé množstvo chvály a ohlasov na jej tvorbu, avšak nikdy som nemala tú príležitosť posúdiť to sama. Až doteraz. Šance som sa chopila bez najmenšieho zaváhania a aj keď na mňa anotácia knižky pôsobila nevšedne a chaoticky, cítila som, že je tu obrovská šanca skvelého zážitku. I keď ma v poslednom čase lákala jej kniha Spojenia, Slová vďaky dostali prednosť. Asi nie je ťažké uhádnuť, ako sa mi páčili.
Bola som zvedavá. Ale očakávania som si pre istotu nevytvárala. Chcela som sa nechať prekvapiť a dať knihe priestor, aby na mňa mala ten správny a ničím nerušený efekt. Povedať môžem len to, že všetky pozitívne slová a recenzie s ktorými som sa v minulosti stretla, si autorka zaslúži na plnej čiare. Jej písanie je skrátka... iné. Veľmi jemné a s pocitom krehkosti. Slová sa vám pomaly kĺžu po vedomí a vytvárajú obsah niečoho väčšieho. Jej slová majú hĺbku. Jej myšlienky sú veľavravné, aj keď môžu byť napísané stručne, či nepriamo. Skrátka a dobre, jej štýl mi sadol najviac, ako sa len dalo. Veľmi by ma preto zaujímalo, akým dojmom pôsobí v iných dielach.
Slová vďaky sú tak krásne citlivé... Príbeh je plný života, no paradoxne skôr obsahuje jeho úplný koniec. Téma načrtáva záležitosti, nad ktorými sa rozhodne neraz zamýšľame aj my - nad plynutím času. Nikto z nás nikdy nechce byť starý, keď raz spoznal krásu mladosti. Vysoký vek je niečím neodvratným a my sa naň aj tak dívame s nedôverou a neveriacky, že nás predsa len nezastihne. Nás nie... V ľuďoch, ktorí svoje dni pomaly rátajú, hľadáme ich mladé tváre podobné tým našim. Tancovali, milovali, žili a cítili - to čo my, tak ako my.
"Keď sa s nimi stretávam prvýkrát, zakaždým v nich hľadám podobu,
akú mali v časoch predtým. Za ich nejasným pohľadom, ich neistými
gestami, ich zhrbenou alebo na dvoje prelomenou postavou hľadám
mládenca či devu, ktorými kedysi boli, tak ako sa pokúšame hľadať
pod náčrtom nevábnou fixkou pôvodnú kresbu. Pozorujem ich a hovorím si:
aj ona, aj on milovali, plakali, radovali sa, potápali, behali s vetrom opreteky,
po štyroch liezli po schodoch, pretancovali celú noc..."
A to platí aj o hlavnej hrdinke Miške. Jej život bol naplnený mnohým. Ako dieťa prežila hrôzy vojny. No v dospelosti využila naplno svoje schopnosti a bola úspešnou ženou. Pracovala v redakcii, tvorila a vychovávala. Ako je však možné, že čas, ktorý ani na malý moment nezastal ju obral o všetky sily a schopnosť hovoriť priamo? Sledovať jej vysporiadavanie sa so starobou a jej miestom v spoločnosti bolo zvláštne. Časom by som to označila za melancholické, pretože všetci vieme, ako to je v dnešnej dobe smutne dané. A že takýto smútok zažiť nechceme, nechceme stratiť to, čo evidentne nás, robí nami.
Túto knihu som prečítala na jeden nádych, ale jej slová vo mne budú doznievať aj časom. Rozhodne vám ju odporúčam a pokiaľ sa radi zamýšľate a vnímate život, táto kniha vám ukáže mnohé zaujímavé formy a pravdy, ktoré život tvoria. Netreba od toho čakať nič náročné a ťažké, plné veľkých slov. V tomto prípade je potrebné sa len nechať uniesť a pozorovať...
Moje hodnotenie:
