Na rande s Trhlinou | Jozef Karika

Autor: Jozef Karika

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2016

Počet strán: 368

Táto kniha vznikla zvláštnym spôsobom. Po vydaní mysteriózneho trileru Strach sa autorovi ozval človek, ktorý mu vyrozprával naozaj desivý príbeh. Jozef Karika jeho rozprávanie zaznamenal, mnohé tvrdenia overil, doplnil o vlastné zistenia a spracoval do knihy, ktorú máte pred sebou. Na jej stránkach rozmotáva veľmi tajomný, tragický a hrôzostrašný prípad. Zároveň poodhaľuje jednu z najväčších záhad Slovenska – nevysvetliteľné miznutie ľudí v pohorí Tribeč.

Legenda, zámerná mystifikácia alebo desivá skutočnosť? Túto otázku si kladie aj autor, predkladá strhujúci hororový príbeh a necháva na čitateľovi, aby našiel odpoveď.

...

Trhlina, ach Trhlina... Dalo by sa povedať, že moje dojmy práve zverejnené a zdieľané s vami sú poriadne neskoré popri ošiali, ktorým si kniha prešla, no verte mi. Jej čítanie bolo v pláne dlhý čas. 

Akosi som ho však neustále odkladala a nemala som ten pocit, že prišiel už "správny čas", ale čo nerada, a možno aj trochu s hanbou priznávam je aj fakt, že voči Karikovej tvorbe som bola mierne skeptická. Nemalo to žiadne opodstatnenie, no akosi podvedome som si k nemu vytvorila isté obavy a predsudky, ktoré som v sebe evidentne živila, až doteraz. A to aj napriek tomu, že skrz vlastnú nedočkavosť som videla filmové spracovanie príbehu, ktoré sa mne osobne v tom čase veľmi páčilo. Z kina som odchádzala s pocitom, že knihu si musím prečítať, no poznáte to...

Stalo sa tak až teraz. Avšak ja vždy hovorím: "lepšie teraz, než nikdy!" No nie?
Ale teraz už vážne. Od začiatku som bola veľmi zaujatá tým, čo Karikov príbeh ponúka. Záhadu. Totižto od detstva mám rada nevysvetliteľné javy, konšpirácie, miznutia, paranormálne aktivity... odjakživa som tým bola skrátka fascinovaná a mala pre takéto záležitosti slabosť. O pohorí Tribeč som pred Trhlinou nikdy nepočula, no akonáhle sa tak stalo, už nebolo cesty späť. Je celkom iné počuť o záhadách, ktoré sú blízke. Mám tým na mysli, že vo svete sa deje množstvo prípadov, avšak o všetkých len počujeme. To, že Tribeč sa nachádza na Slovensku dáva atmosfére a celkovej uveriteľnosti celkom iný rozmer.

Avšak keď už hovoríme o tej uveriteľnosti... Toto je zrejme najkľúčovejšia vec celej knihy. Tu sa rozchádzajú všetky názory a pletú myšlienky. Trhlina nie len, že vykresľuje záhadu, ale aj jej vznik je pomerne nezvyčajný a bol dôvodom prečo ma jej čítanie, tak veľmi lákalo. Sám autor povedal, že bláznov, či "múdrych ľudí" ktorí majú preňho "skvelý námet" je viac než dosť - často mu píšu a snažia sa ho kontaktovať. Avšak Igor, ktorý tvrdí, že tento príbeh prežil a jediné, čo bolo jeho cieľom je to, aby sa jeho zážitok dostal na papier a ľudia o ňom vedeli - jeho prípad je celkom iný. A jediné, čo dokážem k celej téme povedať je, že skutočne neviem.

Táto recenzia sa mi nepíše jednoducho, pretože moje dojmy sú zmätené. Názor na ňu sa prakticky nedá vyjadriť, pretože ten určitý, jednotný názor neexistuje.
Igorove rozprávanie je podložené faktami. Svoj príbeh hovoril úprimne, priamo a bez prikrášľovania akýchkoľvek maličkostí. V zlom hovoril o sebe, prehovoril o svojich prešľapoch, či skutkoch počas krízových situácií v pohorí. Nezamotal sa vo svojej verzii a neplietol si fakty. Všetko, čo hovoril malo dôkaz a svoje argumenty veľmi presne podkladal zdrojmi, ktoré ich potvrdzovalo. V knihe sa vyskytujú veľmi často poznámky autora, v ktorých sú odkazy na zdroje alebo ktoré dokazujú slová Igora... Avšak aj tak nikdy nezistíme, či to je pravdivé. Igor nie je dokonalý charakter a práve jeho posledné priznania spochybňujú celý jeho zážitok. No tam nastáva problém. Či už pravdu hovoril alebo nie a či už na pohorí niečo zažil, zmiznutia, ktoré sú spomenuté z minulosti sú fakt. Ľudia sa tam skutočne stratili a nikdy nenašli. Na pohorí sú naozaj nezvyčajné predmety a opustené osady. Ako to skutočne je?

Mám z toho väčšiu dilemu, než z tipovania odpovedí na testoch. Rozhodne som otvorená záhadám Tribečského pohoria a miznutiu ľudí, také veci sa môžu diať a nie som veľmi skepticky založená... Ale príbeh Igora? Ja neviem! Páči sa mi, že si na to máme utvoriť názor sami a koľko zmätku a otázok to vytvára, avšak veľmi by som chcela vedieť, ako to vlastne je (kto nie?). Igorove trvdenia prudko narúšajú okolnosti jeho rozprávania, ale na konci čelíme správnej otázke - nechcem vám nič prezrádzať, aj keď ste to už väčšina čítali, no i tak - a to či, dané okolnosti sú následkom jeho zážitku, alebo je jeho zážitok následkom okolností (ak ste čítali, tak určite viete, čo tým myslím)? Avšak Igorovi treba uznať, že celý čas nič neskrášľoval. Hovoril o sebe všetko narovinu, nemusel.
Nenávidím, keď na niečo neviem prísť. Nespočetne veľa krát sa mi už stalo, že som nevedela zaspať z toho, ako som premýšľala nad zmyslom existencie, hah, takže si viete predstaviť, čo je v mojej mysli teraz... Ale každopádne Karika si ma získal. Mala som voči nemu predsudky, ale jeho písanie sa mi páčilo a určite siahnem, aj po jeho ďalších príbehoch.

Pokiaľ odhliadnem od frustrácie z deju a zhodnotím vám knihu, ako takú, tak ja som si jej čítanie užila. Od začiatku ma to vtiahlo do príbehu a aj počas dňa som nad ním musela premýšľať. Stránky sa mi otáčali samé a štýl rozprávania bol ľahký a pútavý. Karika zbeletrizoval nahrávky, ktoré počas rozhovorov s Igorom zachytil a k jeho písaniu nemám námietky. Ťažko tu rozdeliť realitu od výmyslov a určiť, či vôbec nejaké výmysly sú alebo či realita... Ale pre mňa bola Trhlina pozitívnym, miestami desivým zážitkom. Atmosféra fungovala perfektne a boli pasáže, kedy som sa v noci necítila úplne v bezpečí, čo si rozhodne cením. Ja osobne som nadšená!

A čo vy? Zaujala vás záhada pohoria? Vaše dojmy si rada prečítam dolu v komentároch :)!

Moje hodnotenie:

Kam sa podela moja duša a prečo sa tak chveje?

...

Poznám miesto, kde moje detstvo rátalo dni. Poznám miesto, kam moje kroky stále smerujú.
Miesto, kde je ticho a lúčne kvety kvitnú. V mojej mysli vždy ožíva a les, ktorý bol plný stromov, keď som bola dieťa je stále nažive v spomienkach, ktoré sa mi vracajú. Teraz je prázdny, je iný... Ale môj les je živý a stále ho dokážem vidieť takým, aký bol.
Často naň myslím. Moja duša sa tam chce vrátiť. V ťažké dni dúfa, že by si mohla sadnúť do trávy a dýchať v tom pokoji lúk.

Ťažkých dní je množstvo a ja sa začínam strácať v tom, čo sa nazýva mojim životom. V mojom okolí. Dňami prechádzam rýchlo, hodiny mi plynú a ja si nie som vedomá, že pomaly prichádzam o samú seba. Stráca sa mi vedomie, že tieto miesta sa mi vzďaľujú a čoraz menej túžim po ich spoločnosti. Strácam sa v sebe. Nechávam sa pohlcovať, no nie krásou. Nie svetom. Realitou... Začínam sa držať drobností, byť závislá na veciach, ale to sa mi nepáči. Nie som šťastná z toho, kým tieto dni som. Nikdy som sa príliš nedržala života. Nemyslím to tak, že by som si ho necenila, len ma nezaujímalo to praktické, to nutné. Fascinovaná som bola tým nevšedným, čo treba nájsť. Za čím treba ísť.
Kým som vlastne teraz?

Kam sa podela moja duša a prečo sa tak chveje?
Prečo nenachádzam radosť, či pokoj? Prečo sú mi dobrodružstvá a objavy vzdialené a ja namiesto toho, aby som vstala a išla nájsť to, čo vo mne zadriemalo, vstávam a utápam sa hlbšie. Uspávam to väčšmi.

Cítim sa stratená. Zlomená, v momentoch kedy precitnem a cítim, čo strácam... Svoju povahu. Svoj temperament. Svoju osobnosť. 

Svet som vždy vnímala, ako úlomky umenia. Všetko, čo okolo seba dokážeme vnímať ním je. Umenie nás obklopuje, konzumuje nás, učí nás. Dáva nám možnosť vyjadriť to, čo v sebe skrývame. Umenie je najvyspelejšou formou komunikácie, síce tichej, no priamej.

Máme ho v sebe. Tým, ako žijeme ho udržiavame nažive a učíme ľudí milovať veci navôkol. Azda, aj veci, ktoré je ťažké ľúbiť. A ja ho strácam. 

Všetko mi beží... ďalej a ďalej odo mňa. Len pohľad ostáva. Ten trpí tým, že nemá čo pozorovať. Myseľ nemá, čo vyjadriť.

Ale ak sa dokážem držať nezmyselnej dospelosti ukrytej v povinnostiach života. Chytím sa aj svojej duše, ktorá sa snaží uletieť a nájsť tú krásu, ktorú stratila.

Nájdem sa.

Nájdem tie miesta, ktoré sú moje. Nájdem tie pocity, ktoré mnou prechádzali a tvorili môj svet...

Venujte jej pozornosť | Vzdelaná

Originálny názov: Educated

Autorka: Tara Westover

Vydavateľstvo: Tatran

Rok vydania: 2019

Počet strán: 312

Tara Westoverová sa prvý raz ocitla v triede ako sedemnásťročná. Narodila sa v rodine survivalistov, ktorí žili v horách amerického Idaha. Tam sa pripravovala na koniec sveta tak, že zavárala do zásoby broskyne a spávala s „plnou poľnou“. V lete s mamou, babicou a liečiteľkou, varila bylinné odvary a v zime triedila kovový šrot na otcovom šrotovisku.
Jej otec nedôveroval zdravotníctvu, preto s Tarou nikdy nenavštívili lekára. Rezné rany, otrasy mozgu, dokonca aj popáleniny po výbuchu liečili doma pomocou byliniek. Rodina bola natoľko izolovaná od bežného života, že nikto neriešil, či sa deťom dostáva vzdelanie. A nikto nezasiahol, keď sa starší brat začal správať násilnícky.
Ďalší z Tariných bratov sa dostal na vysokú školu a priniesol jej novinky z ďalekého sveta. Vtedy sa rozhodla vyskúšať nový život. Vďaka samoštúdiu sa jej podarilo zvládnuť matematiku, gramatiku a vedecké predmety na takej úrovni, že spravila test ACT a prijali ju na Brigham Young University. Tam študovala psychológiu, politické vedy, filozofiu a históriu a prvý raz počula o závažných svetových udalostiach ako holokaust a hnutie za občianske práva.

Mrzí ma, že som recenziu nepísala čerstvejšie - v čase, kedy mnou nadšenie doslova lomcovalo. Bojím sa, či ešte dokážem dostatočne zachytiť všetky tie pozitívne dojmy, ktoré síce vo mne ešte stále zotrvávajú, no predsa len, nie sú také čerstvé. Uvidíme, čo z toho vznikne.

Úprimne táto kniha je veľmi netypická. Ešte som sa nestretla s podobným príbehom, respektívne nikdy nebol v podobnom kontexte reálnym, ale bol fikciou, či dystopiou. Veľmi som chcela anotáciu spísať vlastnými slovami, ale priznám sa, že to nie je možné. Je ťažké vyjadriť, čo sa ukrýva za stránkami Vzdelanej. Jej výpoveď ma šokovala.

Dlhý čas som s odstupom pozorovala obálku, ktorá mi zakaždým upútala zrak. Niečo ma na tejto knihe neuveriteľne priťahovala, no stále som ju sledovala s akýmsi rešpektom a pochybnosťami. Ak som si aj skúsila prečítať anotáciu, nemala som žiadnu predstavu toho, o čom to vlastne je. Dokonca mi, ani nedochádzalo, že sa jedná o skutočný príbeh, ale snažila som sa ju zaradiť do celkom iných žánrov. Náhody sa však dejú, či už to náhody sú alebo nie sú... Jedného dňa som ju totižto naozaj celkom neplánovane chytila do rúk a začala čítať prvé riadky. Z prvých riadkov boli čoskoro strany a ja som sa už hneď od začiatku nevedela odtrhnúť. Stále som netušila o čo sa jedná, ale príbeh bol bezpochyby napísaný dobre a pútavo. Kniha so mnou teda odišla domov a ja som sa do nej naplno pustila.

Nečakala som... Skutočne som nečakala, čo ma čaká. Nechcem vám stále hovoriť o reálnosti, no pri čítaní opisov situácií z rodinného života Tary Westover a z jej prebíjania sa životom, mi skutočne nedochádzalo, že sa takéto veci môžu diať. A možno som tomu len nechcela veriť. Môj mozog to automaticky vylučoval a oddeľoval skutočnosť od fikcie. Ibaže všetko bolo pravdivé. Žiaľ, každé jedno slovíčko, či riadok opisoval zážitky, ktoré sa skutočne stali a mne to i teraz, po čase, láme srdce a berie rozum.

V dnešnej dobe je pre nás Vzdelanie niečo celkom prirodzené a automatické. Už v detstve máme prvý stret so vzdelaním a začíname navštevovať školy. Netvrdím, že to v nás vždy vyvoláva nadšenie, ale je to samozrejmé a povinné. Školy sú dané zákonom a jednoducho, ako deti spoznávame základné vedomosti. Inak by to, ani nešlo. Avšak viete si predstaviť, že Tara spoznala školu, až ako 17 ročná? Domáce vzdelanie, ako to nazývali jej rodičia, bolo absolútne nedostatočné a deťom ho koniec koncov neposkytovali. O udalostiach, ako holokaust, či smeroch filozofie, či feminizmu, počula až na vysokej škole. Svet bol pre ňu neznámy, vzdialený... Nepoznala svoje miesto v spoločnosti. Mala len chuť učiť sa.

Nie len, že rodina autorky bola prísne nábožensky založená - podliehala mormónskej viere, ale aj survivalistický spôsob života ovplyvňoval celú jej mladosť. Neustále bola pripravovaná na koniec. Doma si pripravovali zásoby jedla, paliva, zbraní... čokoľvek potrebné na prežitie apokalypsy. Očakávali ju. Chvíľami som mala dojem, že po nej túžia, pretože v ňu verili a ona neprichádzala. 

Bolo pre mňa ťažké sledovať, ako autorka dospievala v ženu. Vďaka náboženstvu jej otca a bratovi, ktorý ju týral, bolo ťažké dospieť bez hanby. Cítila sa nečistá, nevedela čo robiť s jej vekom. Jej dospelosť bola poznačená jediným slovom, ktoré ju v mnohom prenasledovalo, "fľandra." 

Odhodlať sa ísť študovať s vedomím, že opúšťate svoju rodinu, že zanechávate všetko, čo poznáte a vydávate sa do sveta, ktorý nepoznáte ani náznakom - patrí jej obdiv. Všetko, čo získala a vydobila si, všetko je len jej zásluhou a odhodlaním, ktoré prekonáva hranice pochopenia. Určite pre ňu nebolo jednoduché opustiť jej rodinu, pretože aj keď to bolo peklo, bolo to jediné, čo poznala. Bez štúdia by však nikdy neprišla na to, akým nesprávnym spôsobom žila. Dalo jej krídla, výhliadky a povedala by som, že aj zmysel. 

“You can love someone and still choose to say goodbye to them,” she says now. 

“You can miss a person every day, and still be glad that they are no longer in your life.”

Táto kniha vo mne prebudila túžbu po vzdelaní. Nie sme si vedomí toho, aké výhody máme, pretože sú pre nás samozrejmými, no Vzdelaná mi rozhodne dodala potrebu plniť si svoje ciele a samovzdelávať sa o veciach, ktoré ma úprimne zaujímajú. Byť zvedavou.

Už teraz odhadujem, že patrí k najvýraznejším knihám, ktoré som za celý rok čítala a tak je samozrejmé, že vám ju veľmi odporúčam. 

Moje hodnotenie:

Ľudia sa menia každý deň

Nikdy si nie som celkom istá, keď začínam rozpisovať prvé slovíčka článkov ktoré píšem, čo nimi chcem vlastne povedať. Čo konkrétne chcem vystihnúť a odovzdať ďalej.
Najprv sa vždy musím pohrávať so svojou mysľou. Hrať sa so súvetiami a skúmať jej zákutia, pretože fakt, že myšlienky sa chcú zhmotniť do podoby veľavravného článku mi známy je, ale jeho podoba plánovaná nie je. Sú to len útržky, ktoré vlastne len postupne skladám... A sama sa čudujem, čo z nich napokon vznikne.

Isto už každý z nás počul vetu, "zmenil si sa." Alebo si to možno často myslíme o iných ľuďoch v našom okolí. Pozastavíme sa nad svojimi blízkymi a uvažujeme, kde v ich vnútri vznikla zmena, ktorú cítime, ale po väčšine ju nedokážeme, ani vyjadriť, ani opísať.
Myslíme si to aj o sebe. Pozorujeme sa. Skúmame, čo iné v nás je. Akým spôsobom nás zmena zasiahla a kam, až siaha...
Ale to je v poriadku.

Často som sama sebe hovorila, respektívne v súkromných rozhovoroch s blízkymi som tvrdila, "zmenila som sa." A bola som na to patrične hrdá. Rada som tie slová hovorila nahlas. Robilo ma šťastnou, že o sebe môžem vyhlásiť práve toto tvrdenie, pretože vnímala som to tak, že konečne som človekom, akým som chcela byť - alebo sa k tomuto cieľu aspoň blížim.
Nie vždy som bývala príjemným človekom, vždy správne zmýšľajúcim, vždy láskavým, či milým. Ale práve v tom čase, kedy som bola sama so sebou v nerovnováhe, ma každý vnímal pozitívne a v poriadku. Nikomu som nepripadala iná.

Časom však dospievame a my tínedžeri to na sebe cítime zrejme najintenzívnejšie (teda aspoň si to zatiaľ myslíme). Netušíme, či dospievanie a zmenu myslenia pocítime väčšmi v ešte dospelejšom veku, no myslím si, že fáza kedy sa z nás stávajú práve tí dospelí ľudia je veľmi citeľná a zároveň aj citlivá po každej stránke. V mysli máme neraz zmätok a nie každý si dokáže nájsť svoje miesto v spoločnosti... aby som bola presnejšia, nie každý po tom aj relatívne túži. Vždy sa nájde osoba, ktorá vnútorne/pocitovo nezapadá a nevie sa ustáliť. Či už takým človekom ste alebo poznáte takú osobu zo svojho okolia, určite viete o čom hovorím. Sú takí, ktorí si svoj svet tvoria po svojom, a na oblohe kreslia súhvezdia. Píšu drobné dejiny a šíria zvláštny pocit v okolí. Azda ho aj menia, no vedomí si toho nikdy nie sú.

Nuž ja som príjemnou navonok nebola. Odhadzovala som od seba ľudí, ktorí za strávený čas stáli a obklopovala som sa negativitou, ktorá zo mňa automaticky vychádzala. Ale i tak som bola doma inou osobou. Osamote som bola presne tým, čím som túžila byť, aj medzi ostatnými. Sebou.

Naše okolie sa taktiež neustále mení a zažívame nové situácie, ktoré nemajú konca. Akonáhle som sa dostala do nového prostredia a spoznala nových ľudí, prestala som sa snažiť byť vyhovujúcou a odvážila som sa odhaliť kúsok zo svojho vnútra. Začala som si uvedomovať, že ticho je v poriadku a nikomu neprekáža to, že nemám náladu neustále niečo rozprávať. Ale taktiež som začala diskutovať o iných veciach, o takých ktoré ma reálne zaujímali a svet bol odrazu iný. Prečo? Pretože som začala tvoriť ten svoj.

Bolo to dávno, no stále si pamätám, aká som bola stratená. Čím pokojnejšia som začínala byť, tým šťastnejšie som sa cítila. Bola som úprimnejšia.
Zistila som, že svoje okolie by som chcela inšpirovať. Že možno mám, čo ponúknuť ostatným a hlavne som začala byť fascinovaná silou láskavosti. Čoraz viac som si začínala všímať milé gestá ostatných, ktoré akonáhle som ich chcela vidieť, začali sa ukazovať. V potravinách ma niekto pustil pred seba, v MHD sa ľudia rozprávali, na ulici si niekto navzájom pomohol... jednalo sa o maličkosti, no keď bola myseľ schopná ich vidieť a prijať, dostali možnosť diať sa. Dovtedy som sa sťažovala na chladnú dobu, na nekomunikatívnosť a videla som samé zlé veci. Videla som, čo som chcela vidieť a tak je to so všetkým, čo v živote máme. To, ako naša myseľ vníma samotnú vec, tá vec takou následne je.

A aj keď to znie krásne, ešte prišli dlhé dlhé chvíle, kedy som bola stratená a videla všetko po starom. Stále také momenty sú, no navždy som opustila nutkanie byť niekým, kým nie som. Byť nepríjemnou a neschopnou ovládať vlastný hnev. Stále ma drží potreba urobiť ostatných šťastnými. Neustále tu chcem byť. Chcem cítiť život a zažiť reálne konverzácie, či zážitky. Spraviť niekoho šťastným a ľúbeným - toto myslenie ma už neopustí a tomu som šťastná.
A práve táto zmena dokáže hýbať svetom. No dokáže ho, aj znepokojiť.
Pokiaľ si v sebe vytvoríte pokoj, vtedy sa dočkáte prudkejších reakcii od svojho okolia, než pri starom negatívnom spôsobe života. Ani tie reakcie však netrvajú veky. Vždy máme v živote koniec koncov takých ľudí, akí k nám patria. 

Zisťujem však, že každý jeden deň sme iným človekom. Keď odchádzame ráno z domu do práce, a dívame sa do zrkadla, každý deň vidíme inú tvár. Novú osobu, ktorá sa s nami zobudila do dňa, a ktorá nás opustí, na jeho konci aby poskytla priestor ďalšej v poradí. Novšej.
Naše vlastnosti sa stále upevňujú, formujú sa. Povaha neustále podlieha tlakom, prežitým skúsenostiam a postupne kreslí nové vzory, no nikdy neostáva rovnakou.
Ibaže my tie zmeny nevidíme. Nikdy si neuvedomíme tú postupnú zmenu, ktorá sa v nás deje neustále. Nedokážeme postrehnúť každý jeden nový postoj a spôsob myslenia, ktorý u nás nastáva každým dňom. Je to proces zmien -veľmi drobných- ktoré sa viditeľne ukážu, až vo finále. V momente, kedy si hovoríme vetu, ktorou celý článok začal, "zmenila som sa." Ale kým k nej dospejeme. Je to proces.

V tomto procese prevláda chaos, ale je aj o voľbách. 
Živíme v sebe dobro alebo sa nechávame pohltiť negativizmom?
Snažíme sa niekoho potešiť alebo chceme byť potešený?
Skutočne sa pozeráme na svet alebo len pozorujeme to, čo je nám kázané vidieť? Čo nám je poskytnuté sledovať? -sociálnymi sieťami(?)
Komunikujeme alebo sa tak len tvárime?
...Kedy pochopíme, že to čo dáme svetu, sa nám vráti?

Je to o každodennej voľbe toho, ktorá myšlienka v nás vyhrá. Ktorá nás ponesie ďalej a vždy, keď si vyberieme tú lepšiu voľbu, (zo zásady zisťujem, že kráčanie po správnej ceste je často výber tej ťažšej, náročnejšej trasy...) dávame si možnosť rásť. Osobnostne, duševne, akokoľvek to chceme nazvať - rastieme. Kvitneme. Alebo v tomto prípade by som to nazvala aj, dospievame.
Pre mňa slovo "dospieť" nie je o tom, či moje myšlienky zamestnáva finančná zodpovednosť, starosť o svoj život a zaobstaranie sa, či iné praktické záležitosti s ktorými sa stretávame v živote "dospeláka." Pre mňa dospievanie znamená stávanie sa človekom. A práve o tom to je... Nie každý kto dospeje, kto dýcha, kto žije, môže sa aj nazvať ľudským.

Pokiaľ sa na svet dívame s láskou, a tým myslím na všetko čo svet tvorí, nemôžeme ukryť samých seba a utopiť to, čo je v nás krásne.

Čarotepka - Poslanie Morrigan Crowovej

Originálny názov: Wundersmith – The Calling of Morrigan Crow

Autorka: Jessica Townsend

Séria: Nevermoor

Vydavateľstvo: Ikar 

Rok vydania: 2019

Počet strán: 392

Morrigan Crowová a jej najlepší kamarát Hawthorne Swift sa stali hrdými študentmi elitného Spolku výnimočných. Život však zďaleka nie je dokonalý. Morrigan sa od Ezru Squalla, najhoršieho človeka pod slnkom, dozvedá zarážajúcu novinu – je čarotepka. Sama nevie, ako ju to zmení, ale stačí dané slovo čo i len vysloviť a hneď na ňu Ničneverčania hľadia ako na nepriateľa. Čo je horšie, Ezra Squall, posledný známy čarotepec, ktorý kedysi zmasakroval množstvo nevinných ľudí armádou netvorov, ju láka za učnicu. Morrigan by rada všetkých upokojila, veď čarotepci sa kedysi považovali za dobrých. Ale ako, keď sama má strach?

Moje nadšenie z prvého dielu dobrodružstiev Morrigan Crowovej si môžete veľmi dobre a živo pamätať. Ničnever som v čase, kedy vyšiel prečítala 2x a oba razy som sa zabavila, tak ako už dávno nie. Kedykoľvek bola príležitosť, odporúčala som knihu ďalej a každému, kto ma počúval som o nej básnila. Totižto bola pre mňa obrovským prekvapením. Ani vo sne som nečakala, že táto séria môže byť taká dobrá, aj keď som o nej neraz počula od zahraničných vlogeriek, no teraz už chápem, že právom o nej hovorili... Ak si nejaká séria zaslúži pozornosť, tak je to Nevermoor :)!

Od tej doby neprešiel zas, až tak dlhý čas, no ja som ho vnímala rozhodne dlhšie, než bol. Stratila som pojem o čase popri všetkých povinnostiach a každodennej rutine, takže to vnímam skreslene. Reálne sme sa však prekladu dočkali pomerne rýchlo, za čo cítim samozrejme vďačnosť a radosť. Nevermoor sa dočkal prekrásneho vydania, pričom jeho obálky na poličke doslova žiaria. Knihy by sa nemali hodnotiť podľa obalu, ale v tomto prípade to hádam, ani nie je možné. Vždy keď sa na ne, čo i len na chvíľku pozriem, hneď sa musím usmiať sama pre seba.

Pokračovanie s názvom Čarotepka mohlo dopadnúť všelijak. Autorka vymyslela veľmi originálny svet s množstvom zákutí, no sama sa mohla vo svojej fantázií zapliesť... Mohla stratiť tú svoju čarovnú niť písania a dej sa mohol skaziť. Aj keď som sa z jeho vydania veľmi tešila, nemala som pre svoje dobro žiadne prehnané očakávania, pretože človek nikdy nevie. Ale áno, odľahlo mi. Žiadny katastrofický scenár sa nekonal.

I keď sa mi začítavalo trošku ťažšie a začiatok na mňa akosi nemal dosah, nedotýkal sa ma... Po krátkej chvíli sa všetko napravilo do normálu a ja som opäť cítila to výnimočné nadšenie z toho, aké nepredvídateľné udalosti ma v deji čakajú. Každá kapitola je výrazná, nápadná a autorka ma ešte stále dokáže prekvapiť tým, čo všetko jej myseľ obsahuje, no práve za to si zaslúži obdiv nás všetkých. Nemyslím si, že v dnešnej dobe je jednoduché vymyslieť niečo nové.

Čarotepka však bola plná dobrodružstva a napätia. Zápletka sa začala zamotávať ešte väčšmi a ani po dočítaní si nedokážem predstaviť celkový vývoj ďalších dielov. Avšak pokračovanie je určite nevyhnutné a otvára množstvo otázok a ciest, ktorými sa Morrigan s priateľmi vydá.

To ma privádza k otázke... Už som vám spomínala, aké fantastické postavy Nevermoor obsahuje? Ani by som vám nedokázala povedať, ktorú mám najradšej. Ryšavý Jupiter mi vie vždy spraviť deň, i keď v deji nie je tak často, ako by aj on sám bol určite rád. Hawthorne je priateľ, ktorého by sme všetci túžili mať a navyše v tomto dieli sa konečne dostáva oveľa väčší priestor aj ostatným. Celkovo mesto Ničnever dostáva oveľa väčšie rozmery a stáva sa skutočnejším. Odhaľovať jeho zákutia ma úprimne bavilo, pretože každá ulička niečo skrýva. Každý kút má vdýchnutú fantáziu.

Jediné, čo by som mohla knihe vytknúť je len to, že ma možno občas rozčuľovali rozhodnutia postáv. Pokiaľ som ich vnímala, ako hlúpe a boli na princípe toho, že práve to správne riešenie pri problematike zavrhli... vedelo ma to nahnevať. Ale aj to sa napokon na konci príbehu vyjasnilo a zistila som, že to ich zmýšľanie bolo hádam lepšie. 

Som spokojná a teším sa. Teším sa z toho, že táto séria vznikla a preklad nám je dostupný. Teším sa na ďalšie diely, ktoré určite prídu a hlavne mám radosť z toho, že vám ju môžem bez výčitiek odporúčať. Aj keď sa to tak môže javiť, séria rozhodne nie je určená len detským čitateľom. Nemyslím si, že pre dospelých má nejaké vekové ohraničenie, takže na čo ešte čakať :)?!

Moje hodnotenie:

Prvé dni bez Instagramu | Prečo som sa rozhodla prestať

Ahojte :)!
Je ešte pomerne skoré ráno a ja som si privstala pred prácou. Rada sa s vami podelím niekedy o to, kde vlastne pracujem, pretože času tam trávim množstvo a zároveň je to miesto, ktoré považujem za druhý domov... ale o tom potom.
Privstala som si, pretože nerada prežívam deň, do ktorého len vstanem a ihneď aj utekám z domu za povinnosťami. Vždy si potrebujem ukradnúť chvíľu času pre seba, v ktorom sa venujem tým nepovinným záležitostiam. A aj keď som to dnešné ráno chcela venovať čítaniu (aktuálne čítam Čarotepku, tešte sa na recenziu O:)!), akosi ma premohla chuť, ktorú som cítila už pár dní. A to chuť prihovoriť sa vám.

Predovšetkým však musím podotknúť, že dnešný článok nie je mierený na nejakú hlbokú podstatu. Je skôr osobný, denníčkový a tak nejak sa vám chcem len vypísať z dní.

Pokiaľ toto práve čítajú ľudia, na ktorých príchod sem sa veľmi teším... dobre viete, že pred pár dňami som urobila (pre mňa) veľký krok, ktorý síce znie hlúpo a nepodstatne, no pre mňa nebol jednoduchý - za čo sa prirodzene hanbím.

Zrušila som svoju činnosť na Instagrame

Áno! Zrušila. A práve prežívam po rokoch prvé dni, bez tejto prudko vyhľadávanej aplikácie. Už veľmi rýchlo som zistila pár podstatných poznatkov, ktoré vám rada spíšem

1. Druhý deň bez Instagramu a mňa udrel fakt... fakt toho, že som bola závislá a myslím si, že takúto závislosť som neprežívala len ja, ale máme ju viacerí. Neuvedomujeme si, ako nás táto sociálna sieť pevne drží, oveľa pevnejšie než to očakávame. Za ten deň som aspoň 30x klikla na miesto, kde zvykla byť na ploche ikonka.. zo zvyku. 
2. Na ďalší deň mi začalo byť nevoľno a nevedela som, ako tráviť čas. Inokedy by som si prešla celé #dnescitam či odfotila vlastnú knihu a pozrela si všetko možné... Zrazu tu nebolo nič. Žiadny pocit prepojenia so svetom. Žiadne nečinné a zbytočné povaľovanie sa. Netušila som, čo robiť a z toho, ako veľmi ma mykalo, predsa len sa tam opäť prihlásiť, mi skutočne nebolo dobre.
3. ALE... Aj po ťažkom začiatku sa dostavil efekt rýchlo, pretože prišla som na podstatné veci

• odrazu mám celú kopu času k dobru a moje dni sú dlhšie
• nie, nemusím si kupovať nový mobil a moja baterka nie je pokazená... žrala ju spomínaná aplikácia 
• viac si uvedomujem svoje okolie a jeho váhu
• za deň mi nepribudne do telefónu 20 nových fotografií ladiacich do profilu
• žijem

Aj keď som bola vernou fanúšičkou a stále vnímam obrovské výhody a čaro Instagramu, som šťastná, že jeho súčasťou viac nie som. Bolo desivé cítiť nevoľnosť, pretože som sa naň nemohla prihlásiť. Je desivé uvedomiť si to množstvo HODÍN, ktoré som tam strávila. Taktiež vnímať to, ako som realizovanie sa na sociálnej sieti vnímala väčšmi, než realitu. Je desivé uvedomiť si, že mimo nej sme osamelí... aspoň zo začiatku áno. A je desivé si uvedomiť, že bez nej som sa cítila bezcenná, pretože som nadobudla pocit, že nič neznamenám. Myšlienky, ktoré vám dokáže nadstaviť dlhodobé používanie a prežívanie tejto falošnej reality nie sú v poriadku. Nie sú normálne, ale nikdy by ste si nemysleli, že si vás vôbec nájdu pokiaľ Instagram používate naďalej.

Je mi vtipné, ako vážne o tom hovorím. Azda by to znelo, že preháňam, ale nie... A vy, niektorí z vás, ktorí sa tomu venujete zrejme aj pochopíte, čo som tým myslela.

Ale dosť bolo o tom. V skratke vám stačí vedieť, že sa cítim oveľa lepšie a že myšlienku o tom, že som bezcenná a ako ďalej budem preboha tvoriť(?!) nemienim vnímať vážne.

Už pri rušení účtu som sa vyjadrila jasne. Neprestávam s písaním, iba sa presúvam tvoriť a písať na miesto, kde som to zanedbávala a mala byť už dávno. Sem na blog :). 

Viem, že blogosféra už nie je, čo bývala. Výstižný článok nájdete aj na Knižnom nebe o tom, ako to momentálne medzi blogermi vyzerá, čo je veľmi smutné, no pravdivé zároveň. Ale pravdivé je aj to, že si za to môžeme sami. A ja taktiež nie som prekvapená z vašej zníženej aktivity a čítania mojich príspevkov, keď opäť raz tu bol stav, kedy pribúdali naozaj len recenzie. 

Dosť bolo.

Chcem sem vdýchnuť život.

A najmä chcem vytvoriť miesto, ktoré vás inšpiruje.

Kde nájdete sami seba, či niečo, čo ste hľadali.

A kde sa vždy radi vrátite.

A pokiaľ sa tu vytvorí priestor na diskusiu, budem len šťastná.

A tak vám už v rýchlosti prajem len krásne leto a dni plné zážitkov. Ďakujem vám, ak ste si prečítali, nie práve dôležitý článok, no pre mňa osobný a dôležitý. Majte sa krásne :)!

...

Och a pokiaľ neviete o čom to vlastne hovorím alebo nie je úplne jasné prečo som sa rozhodla prestať s knižným Instagramom... zhrnuté dôvody, ktoré som uviedla vám ešte priložím sem.