štvrtok 25. júla 2019

Kam sa podela moja duša a prečo sa tak chveje?

...
Poznám miesto, kde moje detstvo rátalo dni. Poznám miesto, kam moje kroky stále smerujú.
Miesto, kde je ticho a lúčne kvety kvitnú. V mojej mysli vždy ožíva a les, ktorý bol plný stromov, keď som bola dieťa je stále nažive v spomienkach, ktoré sa mi vracajú. Teraz je prázdny, je iný... Ale môj les je živý a stále ho dokážem vidieť takým, aký bol.
Často naň myslím. Moja duša sa tam chce vrátiť. V ťažké dni dúfa, že by si mohla sadnúť do trávy a dýchať v tom pokoji lúk.

Ťažkých dní je množstvo a ja sa začínam strácať v tom, čo sa nazýva mojim životom. V mojom okolí. Dňami prechádzam rýchlo, hodiny mi plynú a ja si nie som vedomá, že pomaly prichádzam o samú seba. Stráca sa mi vedomie, že tieto miesta sa mi vzďaľujú a čoraz menej túžim po ich spoločnosti. Strácam sa v sebe. Nechávam sa pohlcovať, no nie krásou. Nie svetom. Realitou... Začínam sa držať drobností, byť závislá na veciach, ale to sa mi nepáči. Nie som šťastná z toho, kým tieto dni som. Nikdy som sa príliš nedržala života. Nemyslím to tak, že by som si ho necenila, len ma nezaujímalo to praktické, to nutné. Fascinovaná som bola tým nevšedným, čo treba nájsť. Za čím treba ísť.
Kým som vlastne teraz?


Kam sa podela moja duša a prečo sa tak chveje?
Prečo nenachádzam radosť, či pokoj? Prečo sú mi dobrodružstvá a objavy vzdialené a ja namiesto toho, aby som vstala a išla nájsť to, čo vo mne zadriemalo, vstávam a utápam sa hlbšie. Uspávam to väčšmi.

Cítim sa stratená. Zlomená, v momentoch kedy precitnem a cítim, čo strácam... Svoju povahu. Svoj temperament. Svoju osobnosť. 
Svet som vždy vnímala, ako úlomky umenia. Všetko, čo okolo seba dokážeme vnímať ním je. Umenie nás obklopuje, konzumuje nás, učí nás. Dáva nám možnosť vyjadriť to, čo v sebe skrývame. Umenie je najvyspelejšou formou komunikácie, síce tichej, no priamej.
Máme ho v sebe. Tým, ako žijeme ho udržiavame nažive a učíme ľudí milovať veci navôkol. Azda, aj veci, ktoré je ťažké ľúbiť. A ja ho strácam. 
Všetko mi beží... ďalej a ďalej odo mňa. Len pohľad ostáva. Ten trpí tým, že nemá čo pozorovať. Myseľ nemá, čo vyjadriť.

Ale ak sa dokážem držať nezmyselnej dospelosti ukrytej v povinnostiach života. Chytím sa aj svojej duše, ktorá sa snaží uletieť a nájsť tú krásu, ktorú stratila.
Nájdem sa.
Nájdem tie miesta, ktoré sú moje. Nájdem tie pocity, ktoré mnou prechádzali a tvorili môj svet...

4 komentáre:

  1. Až mam husiu kožu... Niet čo dodať,nádhera. To ako sa dokážeš vyjadriť mi vždy vyrazí dych.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. woooow, prekrásne napísané!
    úžasné myšlienky, pri čítaní som mal pocit akoby si mi prehovárala z duše :) už teraz sa teším na podobné posty, máš fakt talent :-))

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem... Veľmi, veľmi ďakujem! :) Takéto slová pre mňa veľa znamenajú.

      Odstrániť