Neopúšťaj ma / Kazuo Ishiguro

Originálny názov: Never Let Me Go

Autor: Kazuo Ishiguro

Vydavateľstvo: Ikar

Edícia: ODEON

Rok vydania: 2018

Počet strán: 312

Čím to je, že v detstve chceme rýchlo dospieť a snívame o dňoch, keď budeme "veľkými", pričom keď sa tak stane, myšlienky nám lietajú späť k destvu a jemná túžba nás vždy zanechá rozčarovanými za tým, čo sa už nevráti...?

Detstvo je obdobie kúzel. Je to čas, kedy je všetko možné a naša myseľ dokáže neobmedzene vymýšľať tie najfantastickejšie veci. Zároveň máme pohľad na svet, ktorý sa síce formuje, no v detskej nevinnej forme, je to akoby sme sa učili vidieť, či kráčať. Objavujeme svet, no len jeho základy a to je krásne. Čo sa stane v detstve, navždy ostane ponechané našim spomienkam a len málokto z nás môže s čistým svedomím povedať, že sa k nim často nevracia a nepousmeje sa nad obdobím hier.

Tieto výmysli nás formujú, ale formujú nás aj priateľstvá, ktoré si vytvoríme a mnohé putá ostanú zviazané i po celý náš život.

Tom, Kathy a Ruth sú navzájom prepletení, ako korene stromu. Ich osudy spolu súvisia a ich životy im patria navzájom. Všetci traja sú zároveň silné osobnosti. Výbojné vo svojej podstate, no odlišnými spôsobmi, čo im často spôsobuje roztržky, ktoré musia vždy zvládnuť a pohnúť sa ďalej. Ich detstvo nebolo obyčajné a rodičov nepoznali. Vyrastali v Hailshame, internátnej škole, ktorá im dala vzdelanie, útočisko, výchovu a neobyčajne im zdôrazňovala už od útleho veku, že všetci študenti tejto školy sú výnimoční. Iní. Viedli ich k umeleckej tvorivosti, pretože tá vraj odhaľuje dušu a vychovávatelia ich pripravovali na život, ktorý ich čaká po štúdiu. Veľmi nejasne im boli povedané ich úlohy...

I keď hlavnými hrdinami príbehu sú tieto tri charaktery, príbeh čítame najmä z pohľadu Kathy, ktorá prevažne spomína na časy v Hailshame. Stručne opisuje svoj život tridsaťjeden ročnej ženy a zároveň vytvára akúsi zápletku zo spomienok, ktorá nás postupne vedie k tomu, čo sa deje teraz. Pomaly sa rozmotávajú situácie, v súčasnom čase komplikované, či odlišné a vzťahy sa neustále menia a zostávajú rovnakými. Autor alebo povedzme Kathy, nám ukazuje aké dôležité boli ich detské roky a akú rolu zohrali v ich životoch. Každý študent spomína na tie roky minulé a túžil by sa vrátiť späť. 

Prečo však? Prečo sa pokúša autor v náznakoch, drobných vetách, v situáciách povedať dosť na to, aby čitateľ pochopil a začal cítiť podozrenia a zároveň dosť málo na to, aby neprišiel na to, čo hrdinov čaká...? Kazuo Ishiguro sa predviedol, ako skutočný majster slovíčkarenia a zvečňovania okamihov. Vytvoril knihu, ktorú otvoríte a vytvorí vo vás pocit, že dýcha. Že je skutočná a žije si svojim príbehom a vy ste len niekto, kto doňho nazrel. Od Ishigura som čítala veľmi dávno Súmrak dňa, ktorý mi ostal rezonovať v mysli, no malý detail mi nedovoľoval považovať toto dielo za výborné. Nevedela som prísť na to, čo mi tam chýbalo, no neodbytne som cítila, že to tam nie je. V Neopúšťaj ma som to objavila. Stále nedokážem pomenovať, čím to bolo, avšak cítim, že Súmrak dňa by som si mala prečítať znovu, teraz keď poznám talent autora.

Kniha sa mi naozaj veľmi páčila a ešte teraz ju v sebe cítim. Pohla mnou, čo sa mi nesmierne páči. Bolo ťažké sa od nej odtrhnúť a zase naopak bolo príliš jednoduché, ako pevne si získala moju pozornosť. Odkrývať jednotlivé spomienky mi bolo všetkým. Chcela som poznať pravdu, ale zároveň som vedela, že ma to zlomí. Každá stránka mi však stála za to, aby som napredovala ďalej.
Film som videla roky dozadu, takže som vedela isté úlomky príbehu, ale zážitok mi to, ani v najmenšom nepokazilo. Odporúčam vám oboje. Knihu i film, pretože obe spracovania v sebe nesú kúsok duše.
Neopúšťaj ma je fantastická kniha. Prinúti vás smútiť, hnevať sa, ľúbiť, či báť sa... A hlavne premýšľať. 

Moje hodnotenie:

Dáma s kaméliami

Originálny názov: La Dame aux camélias

Autor: Alexandre Dumas (mladší)

Vydavateľstvo: Slovenský spisovateľ

Rok vydania: 1966

Počet strán: 206

Dáma s kaméliami je útly román, ktorý počtom stránok nepatrí ku knihám, ktoré vám na poličke zaberú veľa  miesta pre ďalšie príbehy, no vo vašej mysli si zaujme postavenie, ktoré vytesní kúsok priestoru, pre knihy odlišné a iné. Právom sa zaraďuje ku klasickej literatúre, i keď v mojich očiach si svoju slávu a meno zaslúži možno o čosi viac. Názov je krásny a poetický, no samotný román by mohol byť oveľa známejším v radoch čitateľov. Obsahom totižto má čo ponúknuť a ukážkou doby nezaostáva za svojimi predchodcami.

Marguerite Gautierová je kurtizánou. Stala sa vydržiavanou ženou, ktorej talentom je krása a výnosom prepych za služby, ktoré poskytuje. Mnohí muži urobili pre krásne ženy bláznovstvá a stratili svoje mená, tituly, majetky... No Marguerite svoju cenu pozná a vie, že netreba ľutovať tých, ktorí o svoje bohatstvo prídu, pre jej pohodlie. Koniec koncov, je to jej práca. Môže sa však spájať prostitúcia s nevinnosťou? A vôbec, môže byť kurtizána naplnená inteligenciou a zmyslom pre akési uvedomenie sa? Dumasove dielo je založené na morálnosti a mravnej hodnote, no jeho pohľad na situáciu sa rozhodne líši, oproti jeho kolegom, velikánom. 

"Úbohé stvorenia! Ak je nesprávne ich milovať, zaiste ich môžeme aspoň ľutovať. 

Ľutujte slepca, ktorý nikdy nevidel svetlo dňa, hluchého, ktorý nikdy 

nepočul zvuky prírody, nemého, ktorý nikdy nemohol dať prehovoriť svojej duši,

 ale falošne predstierajúc cudnosť, nechcete ľutovať zaslepenosť srdca, hluchotu duše,

 nemotu svedomia, ktoré privádzajú úbohu, chorobou postihnutú bytosť

 k šialenstvu a pre ktoré proti svojej vôli nie je schopná vidieť dobro,

 počuť Boha a hovoriť čistým hlasom lásky a vernosti."

Príbeh je založený na skutočných udalostiach, čo mi smútok, do duše privádza o čosi viac a hlbšie. Dáma s kaméliami je smutným príbehom, no zároveň obsahuje neskutočnú rozmanitosť a pestrosť ľudského charakteru a okolností života, či spoločnosti, ktorá je obrazom doby a obdobia samotného. Autor má moderné názory, ktorými vyvolal vo svojich časoch prudké reakcie, no v literatúre sú potrebné, ako soľ a voda. Stavajú základy ľudskosti.

Dumas nezastáva kurtizány a neukazuje ich život, ako správny. No má za to, že sú to bytosti okolností. Zamyslieť sa nad tým, či ich profesia z ktorej získavajú pohodlie, ich robí naozaj šťastnými a či sú to osoby bez svedomia, bez duše, bez názorov a či sú len akési mechanické nástroje bez srdca, je potrebné. Celý príbeh je cestou Marguerite, ktorá sa zaľúbi a nájde svoje vysnívané šťastie, ďaleké lesku a drahokamom. Ale udalosti sú vždy dvojaké a osud vie miešať so životmi, ako s kartami hráč.

Na svete jestvujú oveľa komplikovanejšie a rozvláčnenejšie diela, no mne sa práve stručnosťou a rýchlym spádom udalostí páčila táto kniha väčšmi. Jej obrovskou prednosťou je štýl písania Alexandra Dumasa mladšieho, ktorý síce zrejme žil v tieni svojho otca, autora Troch mušketierov a iných slávnych kníh, no som presvedčená, že talentom, mohol zatieňovať práve on. Svojou odvahou vyjadriť svoje postrehy a názory a svojim presvedčením o ľudských citoch... privádza ma to k myšlienke, či autor bol len pozorovateľom ľudského života alebo sa sám stal okolnosťou, skúsenosťou, svojim umením.

Krásne vyjadrenie jeho pohľadu na svet, krásny námet a koniec koncov krásna kniha.

V knižnici mi ležala veľmi dlhý čas a tak som rada, že som si ju konečne prečítala. Bolo by hriechom, tak neurobiť. V mojom rebríčku sa zaradila vysoko, nuž a čo iné vám môžem povedať, než to, že máte moje odporúčanie :).

Vyhodnotenie súťaže! | Na konci naozaj obaja umrú

Ahojte priatelia :)!
Som šťastná, že si pre vás môžem v tejto chvíli nachystať článok, ako je tento. S príjemnými informáciami a s obrovskou gratuláciou.
Žiaľ knižku vyhral, len jeden súťažiaci, no keby som mohla, pošlem vám ju všetkým, ktorí ste sa zapojili. Každá jedna odpoveď, ktorú ste mi poslali ma zaujala a musela som sa pri nej pozastaviť, popremýšľať nad ňou a tak trošku ju precítiť. Každý jeden z vás mi dal celkom inú odpoveď a pôsobil úplne iným dojmom. Každý z vás mal iný názor, iný pohľad na svet, no vytvorili ste niečo krásne. A za to vám ďakujem.

Aby som vás veľmi nenaťahovala, tak výhercom knižky sa stáva...

Katie

Katie srdečne gratulujem a verím, že knižka poteší a pohladí na duši O:). Minimálne tvoja odpoveď na duši pohladila mňa. Snáď sa, na mňa nikto neurazí, keď ju sem uverejním oficiálne.

"Moja inšpirácia je v každodenných veciach: v rannej oblohe a vo svetlách 

večerného mesta alebo aj v rannej káve. 

Nikdy neviem kedy ma niečo inšpiruje ale väčšinou sú to bežné obyčajné momenty. "

Vyzerá to tak, že po svete predsa len chodia spriaznené duše.

Ale naozaj opakujem... Ďakujem vám všetkým! Na komentáre som vám neodpovedala, no čítala som si ich niekoľko krát a ste úžasné osoby. Prajem vám dopredu krásne sviatky a ešte krajšie bežné dni!

Tejto súťaže by nebolo, nebyť vydavateľstva Albatromedia, ktoré knižku poskytlo na súťaž. Vďaka patrí rozhodne, aj im! Nehovoriac o tom, že si pre nás pripravili preklad tejto knihy :).

Toto je moje srdce | Alebo tip na darček?

Originálny názov: This Heart of Mine

Autorka: C.C.Hunter

Vydavateľstvo: Ikar

Edícia: YOLi

Rok vydania: 2018

Počet strán: 384

Táto kniha bola pre mňa spočiatku, ako rána. I keď všeobecne rána milujem, sú také, do ktorých sa prebudím uhundraná, zle naladená a automaticky čakám len to najhoršie. (Áno, frflanie mám v povahe.) Nuž, v tomto prípade som tiež, akosi podvedome začala silno pochybovať o kvalite príbehu, skôr než sa mi vôbec kniha dostala do rúk. Presviedčala som samu seba o tom, že to zrejme nebola šťastná voľba a že určite ma nečaká žiadny zážitok, iba ak ďalšia tínedžerská YA, ktorá mi pôjde na nervy alebo ešte "lepšie", na city.

Púšťala som sa do nej s nechuťou a nebola to vina nikoho iného, než mňa. 

Viete človeku sa ťažko priznáva chyba a inak tomu nie je, ani teraz. Udalosti sa mi rýchlo vymkli z rúk a namiesto trápenia sa a siahodlhého, rotačného pretáčania očí, som začala pretáčať stránky, rýchlejšie, než by sa mi páčilo. Z chvíľkového čítania pred spaním sa stal boj o holý spánok a dokonca sa autorke podarilo prinútiť ma nespať úplne. Po X kapitolách a po úmornom boji, kedy som sa prinútila zhasnúť a prestať napredovať, čiže čítať ďalej, sa môj mozog nedokázal zastaviť, túžil vedieť viac a do skorých hodín ranných som nedokázala, ani len oči prižmúriť. Krušné chvíle mi veru C.C.Hunter pripravila. A verím, že nielen mne.

Hlavná hrdinka Leah McKenzie nemá srdce. Niežeby bola bezcitná, háčik je v tom, že trpí chorobou, ktorá ju prinútila nosiť si svoje umelé srdce, na každom kroku, v batohu so sebou. Umelé srdcia dlhú životnosť nemajú a tak je zmierená, že budúcnosť čaká iných, nie ju. Jej dni sa zúžili na chodenie v papučiach, čítanie kníh a čas s rodinou. Áno, Leah je na zozname ľudí, ktorí potrebujú transplantáciu, ibaže čakať na niečiu smrť je vari ešte horšie, než čakať na tú svoju a so vzácnou krvnou skupinou je to priam zbytočné... Avšak darca sa nájde a Leah má odrazu život pred sebou. Ešte vždy bez istôt, no návrat do školy ju neminie, tak ako ani voľba vysokej školy, či život vo vlastných rukách. Nedostane, len pôžičku na pár rokov naviac, ale spozná samú seba a ako to už býva, prvá láska ju neminie. Ako však fungovať vo vzťahu s chlapcom, ktorého brat umrel a jeho srdce vám bije v hrudi?

Klišé, klišé, klišé... Zadržte dych, zhlboka sa nadýchnite a prečítajte si túto knihu. Bez očakávaní, bez znechucovania samých seba, bez predsudkov. Autorka totižto spracovala tému perfektne a ak ste sa aj s tématikou stretli inde, zaujme vašu pozornosť. Nejedná sa o žiadny komplikovaný, "klasický" román, no čítanie som si užila, ako už dávno nie. To, že ma prinútil nespať a že som si ho so sebou musela brať takmer na každý krok, o niečom vypovedá. Taktiež o tých úsmevoch, ktoré mi vyčaril, zlosti, ktorú vyvolal a takmer slzách, ktoré povzbudil. Hlavní hrdinovia sa mi veľmi rýchlo zapáčili a priznám sa, že keby som mala o pár rôčkov menej, tak sa poriadne vyžívam pri prvej láske Leah. Matt je stelesnením dievčenských snov a vlastne, vek/nevek, vyžila som sa, aj tak. Autorka vsadila aj na témy, ako, dôležitosť vlastného názoru a postojov, najmä vo veľkej spoločnosti ľudí, ktorí majú názor odlišný a jednotný. Taktiež poukázala, aké je dôležité a úžasné byť sám sebou, pretože všetci sme výnimoční a je večná škoda strácať svoj charakter v prospech iných. Jej písanie ľahko sadne a hlavne príbeh je, až neľudsky chytľavý, takže sa ihneď začítate.

Kedže sa blížia tie Vianoce a knižka poteší vždy. Pre tínedžera je (Ničnever, ktorý bol skvelým dobrodružstvom) a Toto je moje srdce, ktoré mi zahrialo srdce, určite voľbou na zamyslenie. Ja vám knižku odporúčam a snáď si ju zamilujete rovnako, ak od vás dostane šancu na nový domov :). 

"Svet nevidíme taký, aký je, ale taký, akí sme my" | Záblesk svetla

Originálny názov: A Sudden Light

Autor: Garth Stein

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2015

Počet strán: 424

Príroda. Mnohí umelci, často i klasickí, v nej videli náboženstvo, Boha, inšpiráciu a majstrovské dielo. Predovšetkým je to však miesto, ktoré tvorí svet samotný a poskytuje nám domov. Príroda nám dala kúsky zeme, na ktorých sme si vybudovali svet naokolo a najmä problémom dnešnej doby je žitie bez svedomia alebo lepšie povedané, bez uvedomia si zodpovednosti za miesto, kde žijeme svoje životy. Sebecky ničíme, čo nám príde pod ruky, zveľaďujeme, pričom len viac a viac devastujeme prostredie a zanechávame spúšť pre zvieratá. Avšak píšem knižnú recenziu, prečo vám teda spomínam ekologickú problematiku? Odpoveď je jednoduchá.

Záblesk svetla je príbeh, ktorý je akousi oslavou života a prírody. Sleduje vzájomné prepojenie medzi človekom a životným prostredím a taktiež poukazuje na následky nešetrného zaobchádzania so zemou, drevom a všetkým, čo nám je k dispozícií. Nejedná sa však o žiadnu knihu plnú kázne a poučovania. Príbeh sleduje leto mladého chlapca. 

Trevor pochádza z obrovského rodu Ridellovcov, ktorí pôsobili, ako obchodníci s drevom. Postavili si obrovské sídlo a v okolí sa venovali výrube stromov, pre ďalšie potreby. Z pokolenia, na pokolenie sa striedali mocní majitelia podniku a rodová história bola veľmi dlhá. Isté leto, otec privedie Trevora, do starého sídla a tak sa začína pátranie po udalostiach dávno minulých. Kruté a smutné spomienky sa predierajú na povrch a v dome sa dejú čudné veci. Priam akoby sídlo Ridellovcov navštevovali duchovia minulosti, no je to vôbec možné?

Musím uznať, že tento príbeh je veľmi zaujímavým a istým spôsobom fascinujúcim dielom od Gartha Steina. Knižka ma lákala dlhé roky, no v priebehu času, som jej prečítanie neustále posúvala, odkladala a vlastne som, ani sama celkom nerozumela prečo sa jej tak veľmi vyhýbam. Ktovie, či moja teória o čítaní v tom "správnom čase" je pravdivá, no verím, že v tomto prípade, na nej niečo bude. Leto, na ktoré zrejme nikdy nezabudnem mi dalo nielen spomienky, ale aj skvelé knihy, ktoré si ukradli moje srdce. V polke leta som siahla, aj po Záblesku svetla a stalo sa mi niečo nečakané. Dojem, ktorý sa nedefinuje ľahko.

Všetci poznáme pocit, keď nás dobrá kniha zaujme natoľko, že všetok svoj voľný čas venujeme čítaniu a zabúdame na všetko ostatné. Nuž, ako to vysvetliť... Už po pár stránkach som vedela, že táto kniha je pre mňa výbornou voľbou. Bola som nadšená a už od samotného začiatku sa na mňa prenieslo čaro, ktoré som spoznala zrejme, len v knihe Gartha Steina. Ibaže u mňa nenastal klasický priebeh, kedy by som sa "zabudla" a nevedela sa odtrhnúť od čítania. Práve naopak. Dostala som sa k nej len veľmi zriedka a pomedzi ňu som prečítala snáď aj päť ďalších kníh. Napredovala som, pekne povedané, ako slimák a dokonca boli chvíle, kedy som neverila, že ju vôbec dočítam. Strávila som pri nej približne tri mesiace, čomu sa mi až nechcelo veriť, no pointou celého tohto výkladu je, že kúsok mňa ostal v príbehu. Tak dlho som sa v ňom nachádzala a tak pomaly a dôkladne som objavovala všetky zákutia, až kúsok mojej duše, bude vždy patriť letu Trevora Ridella.

Autorov štýl písania je fantastický, no asi najlepšie by som ho popísala, ako nevšedný. Má veľmi autentické rozprávanie a s čitateľom sa vie pohrať. Niektoré scény potrebovali obrovskú dávku fantázie. Postavy boli klamlivé, nedôveryhodné a celý príbeh bol v opare tajomstva a čohosi, čo ani nemožno popísať. Jednoducho vo vás dokázal vyvolať pocit.

Pocitov som počas čítania prežila množstvo, no za každý jeden som vďačná. Myslím si, že táto kniha je veľmi nedocenená. Je tak výrazné odlišná od bežných kníh, s ktorými sa stretneme, že v čitateľovi nastanú maximálne zmiešané pocity a tie sám nevie identifikovať. A ja to chápem. Naozaj. Mne samej sa ťažko vysvetľuje čaro, ktoré som spoznala, no jedno vám môžem povedať. Záblesk svetla mi dal veľa, no niečo si predsa len cením mimoriadne. Dal mi pocit akoby vo mne opäť obnovil lásku k príbehom a k čítaniu samotnému. Pripomenul mi časy, kedy čítanie nebolo mechanickou záležitosťou, ale fantastickým zážitkom a tak vo mne vyvolal pocity z detstva. Citlivé a krehké, kedy fantázia nemala limity a predstavivosť videla oveľa viac.

Netuším, čo viac by som vám mohla povedať, okrem toho, že vám príbeh odporúčam.
Majte sa krásne! A snívajte, koľko sa len dá. Nuž a čítajte príbehy, ktoré vám umožnia snívať! :)

Predvianočná súťaž s Albatrosmedia! | Na konci naozaj obaja umrú

Adam Silvera si v knižnom svete veľmi rýchlo získal dobré meno. Svojou tvorbou oslovil tisícky čitateľov, mladých i starých a jeho hodnotenia diel sú priam fantastické.
Slovenského prekladu sme sa dočkali tento rok a Na konci naozaj obaja umrú, je pomerne čerstvou novinkou. Kedže som jeho diela obdivovala veľmi dlhý čas, mám obrovskú radosť, že vďaka Albatrosmedia, ktorý knižku do súťaže poskytol, ju môže vyhrať práve jeden z vás.
Pravidlá sú veľmi jednoduché, no ešte predtým... O čom táto kniha vlastne je?

...

Mateo a Rufus žijú v alternatívnom svete, kde je možné predpovedať smrť. Obávaný telefonát ich zastihne absolútne nepripravených. Za normálnych okolností by sa Mateo a Rufus nikdy nestretli. Toto však nie sú normálne okolnosti a chalanom ostáva menej než dvadsaťštyri hodín života. Plachý Mateo je zdrvený. Nedokáže pomyslieť na to, že tu nechá vážne chorého otca a najlepšiu kamošku s malým bábätkom na krku. Rozhodne sa však, že aspoň tento posledný deň spraví niečo, aby si ho ľudia pamätali. Rufus je bitkár, ktorý už prišiel o celú rodinu a telefonát ho veľmi nezaskočí. No aj tak mu ostáva čo-to vybaviť, aby po sebe zanechal čo najmenší chaos. Hoci si to boja priznať, Mateo a Rufus sú vydesení a zarmútení, spoja sa však cez aplikáciu a čaká ich deň, ktorý si užijú naplno. Ani jeden z nich však nečakal, že sa na jeho konci jeden do druhého zamilujú.

Verím, že vašu zvedavosť minimálne zaujala prekrásna obálka, na ktorej si človek môže oči nechať. Aby som vás teda príliš dlho nenaťahovala, ako sa môžete do súťaže zapojiť?

Súťaž platí žiaľ, len pre účastníkov so SR doručovacou adresou (českým susedom sa ospravedlňujem).

Tentoraz vás nejdem obťažovať formulárom, preto mi postačí váš komentár. Ten by mal obsahovať:

• vaše meno alebo prezývku 
• e-mail na ktorý by som vás mohla v prípade výhry kontaktovať
• meno pod ktorým sledujte môj blog 
• odpoveď na otázku: Je vo vašom okolí niekto alebo niečo, čo vás inšpiruje a čo obdivujete na iných ľuďoch? ...A dodatok: Napadlo vám niekedy, že práve to, čo na ľuďoch obdivujeme najviac je to, čo nám samým najviac chýba?
• tento bod nie je povinný, no ak chcete mať bonusový vstup, napíšte mi pod akým menom ma sledujete na Instagrame, kde sa s vami pravidelne delím o čítacie zážitky :). Odkaz: Môj Instagram 

Nuž, súťaž potrvá od  24.11.2018 do 7.12.2018. Každému držím palce a teším sa na vaše odpovede :)!

Ničnever: Pozoruhodné skúšky Morrigan Crowovej

Originálny názov: Nevermoor - The Trials of Morrigan Crow

Autorka: Jessica Townsend

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2018

Počet strán: 352

Nad Morrigan Crowovou visí kliatba. Narodila sa v deň Zvečerenia, a preto ju obviňujú zo všetkého zlého, čo sa stalo, od krupobitia po infarkty. Čo je však najhoršie, podľa kliatby je odsúdená na záhubu a zomrie o polnoci po dovŕšení jedenásteho roku života. Kým Morrigan odovzdane čaká na svoj osud, objaví sa pozoruhodný neznámy muž Jupiter North. Unesie ju do tajného magického mesta zvaného Ničnever, čím ju zachráni pred prenasledovateľmi – tieňovými jazdcami a poľovníckymi psami z čierneho dymu. Morrigan sa ešte dozvie, že Jupiter si ju vybral ako uchádzačku o miesto v najprestížnejšej organizácii v meste – v Spolku výnimočných. Aby doň vstúpila, musí podstúpiť štyri ťažké a nebezpečné skúšky. Súperiť pritom bude so stovkami iných detí, pričom každé sa pýši extrémnym nadaním. Morrigan však žiaden talent nemá. Ak chce zostať v bezpečí Ničneveru, musí nájsť spôsob, ako uspieť. A to rýchlo. Inak jej nezostane nič iné, len opustiť mesto a čeliť neblahému osudu.

Keď knižky čítate od detstva a tak akosi vám zostali vo vašom živote, často sa pristihnete pri otázke, čo vás prinútilo ich tak veľmi milovať. Spomínate si na úplne prvé dobrodružstvá a spoločnosť priateľov, ktorých ste získali a na momenty, kedy ste boli v bezpečí, začítaný a dokonale šťastný. Väčšina z nás, na tomto mieste, knihy miluje a žije nimi, ibaže všetci si vzťah k nim vytvárame rôzne. Knihomoli vznikajú v každom možnom veku a ja som veľmi šťastná, že som bola práve tým detským šťastlivcom, ktorému fantázia pracovala na plné obrátky. Sú však aj deti, ktoré knihy objavujú v puberte a ja verím, že Ničnever je knihou, ktorá by u človeka lásku k príbehom mohla vytvoriť veľmi jednoducho. U mňa, ako aj u väčšiny z vás to boli krásne klasické príbehy, ako Harry Potter, Anna zo Zeleného domu, nuž a aj tvorba sestier Brontëových. Knihy však vychádzajú neustále a i keď čas od času sa nájdu lepšie tituly, či horšie. Ničnever je iskričkou nádeje, pre každého človeka, čo túži po dobrodružstve a zážitku.

Táto kniha má čaro a keď vám ju odporúčam, nie sú to len plané slová a prázdne sľuby o jej fantastickosti.Vykresľujem vám ju s čistým svedomím a tak ako aj vám, už niekoľkokrát som ju odporučila i iným ľuďom - v kníhkupectve, v ktorom pracujem. A viete čo? To pravé kúzlo som ešte len zazrela. Nezáleží na tom, či si v jej stránkach listovalo dieťa, starý pán alebo mladá žena. Každý jej podľahol a našla si svoj nový domov u nových majiteľov. No najmä nikto, kto ju držal v ruke, neodchádzal sklamaný, nahnevaný, či neistý. Každému hral na tvári úsmev a keď si Ničnever obzerali doslova som videla vo vzduchu okolo nich čiastočky kúzla, ktoré starých spravilo deťmi a deťom poskytlo rozlet fantázie. Tí ľudia žiarili spôsobom, akým sa už často nevidí.

Morrigan vám prirastie k srdcu. Je to hrdinka, ktorá má množstvo chýb a vinne sa cíti, aj za celkom zbytočné veci. Jej zmýšľanie niekedy nedáva celkom zmysel, no viete čo? To sú detaily. Je chybná, ako každý človek, no zároveň je statočná a svojhlavá, čo sa mne osobne veľmi páči. Nie je ovplyvniteľná a na všetko má svoj vlastný názor a správa sa sama podľa seba. Nie je to afektované dievča, ktoré sa pridá k väčšinae, vystačí si aj sama alebo len s ozajstnými priateľmi, ktorý za to stoja. Čo je skvelým vzorom pre deti, ktoré sa možno niekedy boja nepodriadiť väčšine a neukazujú svoju jedinečnosť, pretože je iná.

Ale odhliadnuc od skvelých postáv… Pane Bože ten magický svet! Popri čítaní som sa cítila, ako v nebi. Vždy som túžila po vianočnom Rokforte a každý jeden rok ma sprevádzajú predstavy jeho vyzdobenej siene, no v Ničneveri si autorka taktiež dala poriadnu námahu pre uspokojenie tých pravých “knihomoľských gurmánov” a vytvorila atmosféru, ktorú si nemôžete nechať ujsť. Jej prvky zasadené do príbehu mi pohladili dušu a prinútili ma túžiť zažiť ich, odskúšať, vidieť, prežiť… Zase som sa cítila, ako za detských čias, kedy bolo jednoduché veriť, že všetko je možné.

Zápletka nie je detinská, nie je jednoduchá, ani hlúpa… Potrápi vás. Celkovo, čo sa cieľovej kategórie Ničneveru týka, jej obrovskou výhodou je to, že žiadnu nemá. Deti, dospelí, starí, nuž vhodná je pre kohokoľvek, pretože decká si pri nej užijú dobrodružstvá o akých nesnívali a dospelí poskytnú svojej mysli zaslúžený oddych a radosť. A tá obálka! Ničnever vám poteší, aj zmysly. Získa si vás na prvý pohľad, takže ak ste nadobudli pocit, že je pre vás tou pravou voľbou, neváhajte a choďte do toho :)! Myslím si, že moje nadšenie je veľmi evidentné.

Moje hodnotenie:

Vojna nemá ženskú tvár | Pretože mám pred sebou živé slzy, živé city...

Autorka: Svetlana Alexijevič

Vydavateľstvo: Absynt

Edícia: Prekliati reportéri

Rok vydania: 2017

Počet strán: 328

Moje hodnotenie: 5/5*

Ľudia ma desia. Až príliš často im nerozumiem a ich vykonané skutky mi nikdy nedávali veľa významu. Nedokážem sa rozhodnúť medzi zvrátenou fascináciou a nechuťou nad zlom, ktoré dokážu napáchať. Nad škodami, ničením, ubližovaním a zároveň nad tým, že do tejto spoločnosti patrím i ja. Čoraz častejšie si sami sebe hovoríme v mysli, "ale veď toto normálnemu človeku nenapadne!" Či už pri čítaní novín alebo sledovaní večerných správ. Zlo je súčasťou sveta a človek ho má v určitej miere akoby vrodené vo svojom vnútri. Avšak koľko zla sa nazbieralo v spoločnosti počas druhej svetovej vojny? V tom čase sa nejedná o drobné skutky, ojedinelé prípady, ktoré si pozriete v televíznych novinách. Svet napadol mor neľudskosti, neetického správania a necitlivosti. Ako k niečomu takému vôbec mohlo dôjsť?

Tak, ako sme my súčasťou dnešnej doby. Naši predkovia patrili do vojnových čias a boli chtiac, nechtiac súčasťou hrozivých udalostí. Vo svojom presvedčení, že o všetkom vieme a máme dostatok vedomostí, sme si istý, že druhú svetovú vojnu poznáme. Že už nás nemôže ničím prekvapiť. Veď predsa, počúvali sme o nej v školských laviciach z učebníc. Čítali sme o nej knihy alebo tie najrôznejšie články. 

Ale predsa len tá pravá vojna sa ukrýva potichu v dušiach tých, ktorí prežili. Pod strechami domov, v spolkoch starých priateľov, v domácnostiach, ktoré sa navonok ničím nelíšia a v starých mamách a otcoch. Takáto vojna je oveľa živšia. Pravdivejšie, aj skrz to, že obsahuje menej faktov. Spomienky jej však dávajú obraz a tak, ako povedala Svetlana... tá ženská vojna, dáva i farby.

"Nezažili sme svet bez vojny, vojna bola jediným svetom, ktorý sme poznali, a ľudia vojny boli jedinými ľuďmi, ktorých sme stretávali. Doteraz nepoznám iný svet a iných ľudí. Boli vôbec niekedy?"

Svetlana venovala svojej tvorbe množstvo času a doslova kus vlastného života. V jej knihe sa nachádza nespočetné množstvo príbehov, čo značí obrovské množstvo rozprávačiek. Každú z nich vyhľadala, strávila s ňou chvíle a podstúpila rozhovor o spomienkach. Jej štýl písania je dychberúci, pretože aj keď venuje slová iným a len ich tlmočí, jej autentickosť cítiť v každej vete a myšlienky, ktoré vysloví dokážu mať obrovskú, údernú silu. Ako autorka je takisto bojovníčkou, nie len umelkyňou. Bojuje za pravdu. Za pokoj a skutočné ohodnotenie dávnych hrdinov. Nebojí sa prehovárať, až do najhlbšieho vnútra ľudskej podstaty. Nebojí sa vykresliť fakty, toho čo ľudské oči zazreli. Používa naturalizmus a odháňa kritiku mužov. Pretože jej knihy byť vydané nemali. Odmietali ich, poburovali. Čelila kritike, obvineniam o nepravde, o nesprávnosti svojho konania. Ale ona sa nevzdala a príbeh dorozprávala, až do konca.

"Som presvedčená, že v každom z nás je kúsok dejín. V niekom - polovica strany, v inom - dve, tri strany. Spolu píšeme knihu času. Každý kričí svoju pravdu. Hrôza odtieňov. A to všetko musí začuť, so všetkým tým splynúť a stať sa tým všetkým. A zároveň sa v tom nestratiť. Spojiť jazyk ulice a literatúry. Problém je aj v tom, že o minulosti rozprávame dnešným jazykom. Ako ním vyjadriť pocity tých dní?"

Je držiteľkou Nobelovej ceny a Vojna nemá ženskú tvár je len zlomkom toho, čo dokázala. Diela, ako Zinkoví chlapci, Poslední svedkovia, Černobyľská modlitba a ďalšie... Azda vyrozprávala príbehy, ktoré by bez nej ostali nevypočuté.

Dokázala, že ženy sú silné. Nejde o feministické tvrdenie a dôkaz o naš ej sebestačnosti. Je to fakt, ktorý patrí do reality. Ženy mali rovnaké ideály, ako muži, no zároveň rovnakú silu na ich docielenie. Neboli len nemocničnými sestrami, ako to poznáme z filmov. Tie majú ďaleko od reality, to som zistila veľmi rýchlo. Boli ostreľovačkami, guľometníčkami, letkyňami... Bojovali, umierali, víťazili. Keď spomínajú, samé nevedia, kde vzali tú silu ísť a stať sa členmi armády. Netušia. Majú pocit akoby žili rozdvojené životy alebo hovorili o spomienkach iných dievčat, z iných životov, iných osôb. Zabíjali, vraždili, prispôsobili sa. Vojna menila ľudí a oni v nej zašli do absolútneho dna, zistili aké vysilenie je človek schopný zvládnuť a prekonali situácie, ktoré by v bežnom živote nikdy neprežili. Stali sa hrdinkami, ale človek má dušu a tá sa ho bude vždy pýtať tichým hlasom, aké hrdinstvo obnáša vraždu? Aká statočnosť je utrpenie, hlad, špina?

Mužská vojna sa od tej ženskej líši. Poskytuje fakty. Muži rozprávajú o rokoch, generáloch a udalostiach, ktoré poznáme aj zo spomínaných prameňov dejín, z učebníc a kníh. Ibaže ženy, po čase povedia viac. Opíšu vám sneh, ktorý bol sfarbený červenou krvou, pocity, šepot vojakov, ktorí zomierali, ich posledné priania a nárek detí. Nárek zeme. Niektoré na vojne porodili, iné zas boli svedkami násilia, ktoré ani neradno opisovať. Hŕstka si zachovala svoju dievčenskosť, mnohé rozprávanie začínali so slovami, "viete, bola som pekná. Ostrihali nám dlhé vrkoče a nechali len takú šticu. Bála som sa zmrzačenia, bála som sa..." No všetky na vojne dospeli. Vyrástli. To, čo videli im nedovolilo žiť ďalej normálne, ale zanechalo to v nich jazvy.

Bojovali pre svoje rodiny, o prežitie, ale časom isto aspoň dúfali, že generácie sa poučia. Tieto zranené ženy získali svoj obdiv, až po rokoch. Koniec vojny im priniesol len urážky a označenia flandier, ktoré boli po ruke vojakom. Áno, ľudia majú zrejme zlo dané v sebe. Ale poučili sme sa? Síce sa mi kniha nečítala ľahko a ešte ťažšie sa mi vnímala, ako reálna. Namáhavé bolo nevnímať ju, ako fikciu, no je sebecké sa niečomu vyhýbať, len preto, že je to nepríjemné. Každý by si mal byť vedomý svojich činov, následkov a rovnako aj tých minulých. Ale opakujem... Poučili sme sa?

"Je len jedna cesta - obľúbiť si človeka. Pochopiť ho láskou."

Za knihu veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.

Pokiaľ ste ju ešte nečítali a radi by ste to zmenili, môžete si ju zakúpiť, napr. na tejto adrese.

Keby som ťa našla | Alebo prekrásne prekvapenie

Originálny názov: In Search Of Us

Autorka: Ava Dellaira

Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: YOLi

Rok vydania: 2018

Počet strán: 360

Neviem, či je to mojim pribúdajúcim vekom alebo čoraz viac miznúcou originalitou YA žánru, no na príbehy, akými sú Keby som ťa našla, som začínala mať pomaly, ale isto averziu. V poslednom čase je veľmi veľa YA knižiek ladených podobnými prvkami a autori už od seba akoby odpisovali, čo sa len dá. Iste, vždy sú tu príbehy, ktoré sa zjavia, ako zázrak a prinútia vás pookriať, no nie vždy sa človeku pošťastí na také naraziť.

S výberom tejto knihy som si bola veľmi neistá, pretože podľa anotácie som nemala pocit, že mi môže ponúknuť niečo, s čím by som sa ešte nestretla. Od autorky som čítala jej prvotinu - Listy do neba a musím uznať, že jej nápady sú netradičné. Má v sebe niečo veľmi svojské, aj keď mi to po prvý raz nesadlo a nevedela som prísť na malú drobnosť, ktorá mi u nej prekážala, respektívne chýbala. Ale vidieť ju v negatívnom svetle som nedokázala. Príde mi na zamyslenie, keď aj skrz zmiešané pocity a pár ubehnutých rokov, vo mne vie aj spomienka na jej príbeh vyvolať tú zvláštnu zmes dojmov.

Recenzie na knižky, ktoré vo mne niečo zanechali sa mi píšu značne ťažšie. Tie, v ktorým som zazrela kúsok, ktorý sama neviem preložiť do slov, sú mi najmilšími, ale pri písaní dojmov aj najnáročnejšími. Akoby pocity boli tak hlboké a krehké, až samé odmietajú vyjsť na povrch a podeliť sa s inými. Túto vzácnosť však vždy obdivujem a cením si ju. Je pre mňa znamením, že čas strávený čítaním mal zmysel a naozaj mi aj niečo dal.

O čom však samotná kniha je?
Angie vyrástla s mamou, ktorá jej od útleho detstva dávala toľko lásky, koľko len mohla. Po celý život jej vynahrádzala i otca, ktorý umrel pred Anginým narodením a s citom ju pripravovala na život. Dala jej základy, domov a medzi sebou mali prekrásny, priateľsky vzťah. Angie však vždy myšlienka na otca trápila a ešte väčšmi ju trápilo, že o ňom a jeho rodine nič nevie. Mama jej nedokázala povedať žiadne informácie, pretože ju vždy ihneď zaliali slzy a nebola schopná prehovoriť, no Angie sa rozhodla, že to tak nepôjde. Že potrebuje vedieť pravdu, pretože aj minulosť ovplyvňuje charakter človeka. A tak sa vydá na cestu.

Ibaže minulosť a prítomnosť spolu naozaj veľmi úzko súvisia a jej mama Marilyn v sebe nosila smútok príliš dlho. Výnimočnosť celého príbehu spočíva v tom, že má dve línie. Jedna sleduje Angie, ktorá predstavuje prítomnosť a tá druhá hovorí príbeh Marilyn. Mladučkej študentky, ktorá žila s mamou v ťažkých podmienkach a prešla si mnohými záležitosťami, od ktorých sa snažila Angie celý život uchrániť. Láska k jej otcovi jej však otvorila úplne nový pohľad na svet. Ukázala jej možnosti a hlavne zahriala jej srdce. Život však má niekedy svoje vlastné plány...

Bolo pre mňa úžasné sledovať, ako veľmi sa udalosti zo života Marilyn týkali jej budúcnosti. Aké následky mali tie najrôznejšie konania a ako sa život prepájal a súvisel. Na všetkom záležalo, pretože každý detail formoval charaktery postáv. Autorka ma tentoraz naozaj šokovala, pretože to, čo mi chýbalo v jej predchádzajúcom diele som konečne objavila. A keď sa mi to konečne ukázalo, nedokázala som dýchať. S tak obrovskou pútavosťou som sa veru dlho nestretla. Jej opisy boli prekrásne a celkovo jej schopnosť s narábaním slov mi učarovala. Zmenilo mi to na ňu pohľad a zanechala vo mne silný pocit. Pri čítaní som nedokázala vnímať realitu a kradla som si každú príležitosť k čítaniu. V autobuse, v škole... Nedokázala som sa s ňou rozlúčiť na dlhý čas, pretože myseľ mi pracovala a neustále sa pozastavovala nad dejom, ktorý som potrebovala odhaliť. A postavy? Nedokážem povedať, ako veľmi som si ich obľúbila. Celkovo vám neviem popísať, ako veľa pre mňa táto kniha začala znamenať. Možno je to tým, ako mi zrazila hrebienok a ukázala mi, že nemôžem pochybovať ešte skôr, než začnem vôbec čítať. No nech je, ako chce... Vyčarila mi na perách úsmev. Rozplakala ma. Stisla mi srdce. Dotkla sa ma. A ja si naozaj veľmi želám, aby sa takýmto spôsobom dotkla aj vás. Majte sa krásne!

Zajatec / Ján Špirko

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2018

Počet strán: 312

Toto nie je obyčajný, vymyslený román, ale opäť raz sa môžeme stretnúť s príbehom, ktorý napísal život. A veru nemusel by.
Druhá sv. vojna poznačila každého človeka, ktorý žil v tých rokoch a množstvo príbehov zaniklo z ich vlastníkmi. No sú zážitky o ktorých hovoriť nemožno.

Ján Špirko svoj zážitok netúžil prerozprávať a tak o ňom nikdy, ani nehovoril. Stal sa otcom piatich detí, láskavým dedom pre svoje vnúčatá, no o tom, akí hrdina to bol sa jeho potomkovia dozvedeli, až po jeho smrti. I keď im nikdy nerozpovedal celý príbeh, dostať ho zo seba musel, či chcel alebo nie a tak ho spísal na papier a popísané stránky odložil z očí. Román vznikol zásahom osudu, pretože na rukopis narazil jeho vnuk a bez premýšľania ho odoslal vydavateľstvu. 

Kým vlastne Ján Špirko bol?

Vojnu zažil, ako mladý chlapec, no už od začiatku mu nechýbala odvaha. Stal sa partizánom a všemožne sa snažil pomôcť svojou troškou k víťaztvu a koncu zlých udalostí. Riskoval, tým si bol istý, no jeho pevný charakter mu nedovolil nečinne sa prizerať. No smola sa mu nalepila na päty a čoskoro padol do zajatia Nemcom. Vtedy sa začínajú udalosti, ktoré sú zobrazené v knihe. Nemci ho odvádzajú do väzenia, kde sa začína jeho púť, ktorej by sa isto rád vyvaroval... Vypočúvanie, zlé podmienky a zranenia ho oslabujú. Opisy gestapa a výsluchu sa mi nečítali veľmi príjemne, pretože boli naozaj nadstavené, tak aby človek podľahol a priznal sa. Aj preto obdivujem Jána, ktorý sa nedal. V takýchto situáciách je zachovanie si odvahy veľmi ťažkou úlohou a on sám bol svedkom tých, ktorí jej toľko nemali, no ich osudy o nič lepšími neboli a polepšili si len ukrutne málo.

Kniha obsahuje veľmi silné momenty na ktoré len tak ľahko nezabudnem. Často som čítala, až s takou neveriackou mysľou a chvíľami som zabúdala, že to nie je fikcia. Len ťažko sa mi verilo, že ľudia sa k sebe dokázali správať takto a zbytočne si ubližovali tými najhoršími spôsobmi. Svetu chýbala ľudskosť a aj keď sa tento smer podľa mojej mienky nezmenil dodnes, i tak sa k sebe dokážeme chovať lepšie. Ján mal smolu častejšie, než by sa patrilo, no aj v tých najhorších chvíľach mal šťastia viac, než iní a vždy sa mu podarilo dostať sa z najhoršieho. Do zajatia padol celkom 3-krát, no na každom mieste spoznal, a my s ním, ostatných zajatcov, s ktorými zdieľal svoje trápenie. Rozprávali sa o živote a spomínali na svoje domovy, rodiny a milé, ktoré ich čakali. Mnohých Nemci odviedli bez viny, len do počtu a ich rodiny netušili, čo s nimi je, či kde sa nachádzajú. Aj v táboroch sa vytvárali priateľstvá a chlapi si pomáhali, ako vedeli. Najmä Ján bol priateľom aj do dažďu a robil, čo mohol. 

Cez všetku hrôzu, čítam vojnové príbehy veľmi rada. Nemyslím si, že kvôli ich nepríjemnej atmosfére a pravdivosti, by sa im mali ľudia vyhýbať. Neuznávam zatváranie očí pred pravdou. Tvárenie sa, že sa udalosti nestali... Udiali sa a my sa z nich môžeme poučiť. V dnešnej dobe sme často unavení vlastným bytím a neuvedomujeme si, aké možnosti vo svojich životoch máme. Príbehy, ako sú tieto, nám môžu poľahky pripomenúť za koľko vecí by sme sa mali radovať a vážiť si ich omnoho viac. Silno som sa zamyslela počas čítania aj nad tým, v akom veku samotný Ján bol. Mal zhruba 18 rokov, čo je aj môj vek, no neviem si predstaviť, že by som zvládla prežiť situácie, ako on. Dospel spôsobom, ktorým nemal.

Po knihe som siahla skôr náhodou, no nedokážem to oľutovať. Bola pre mňa obrovským prekvapením a čítala sa mi chvíľami rýchlejšie, než by sa mi páčilo. Z estetického hľadiska je krásne spracovaná a vo vnútri narazíte, aj na fotografie Jána Špirku a jeho blízkych. Pokiaľ uvažujete nad prečítaním Zajatca, tak vám len tíško prikyvujem a chválim vaše zmýšľanie. Stojí to za to.

Táto kniha mi bola napokon veľmi blízka, pretože pre dnešnú generáciu, ktorú tvoria aj Špirkove vnúčatá, je to veľmi osobná kapitola ich životov. A takých osobných, minulých príbehov je v rodinách viac. Celé detsvo som počúvala príbehy svojich starých rodičov a preto som sa začítala ešte o čosi hlbšie a vnímala to viac.
Takže určite odporúčam.

Moje hodnotenie:

Daj mi tvoje meno

Originálny názov: Call Me by Your Name

Autor: André Aciman

Vydavateľstvo: Slovart

Rok vydania: 2018

Počet strán: 232

Leto je obdobím, ktoré vždy ostane nažive v našich spomienkach. Dáva nám príležitosti spoznať nových ľudí, cítiť sa neopísateľne a nepopísateľne, bezhlavo, dúfajúco a poskytuje nám ľahkosť bytia po ktorej tak veľmi prahneme. Dáva nám pocit, že sme nažive a čas funguje v zmysle tu a teraz. Vzduch vonia inak a dlhé dni nemajú konca. Noci sú svieže a všade sa šíri bezstarostnosť. To je leto. Každé dva mesiace prežijeme a prejdeme si niečím iným, no v každom prípade sa nás niečo, alebo ešte lepšie povedané niekto, hlboko dotkne. Zanechá na nás stopu.

Ellio, hlavný hrdina príbehu, stojí pred vyhliadkou leta sám a zmätený. Neočakáva zábavu, či nezabudnuteľné spomienky, práve naopak - čaká ho ďalšie z mnohých liet, ktoré už absolvoval a v budúcnosti absolvuje. S rodičmi v Taliansku a hosťom v prenájme. Bude prepisovať hudbu, čítať množstvo kníh a ponevierať sa po okolí. Čakať kým leto skončí, na to, aby mohol čakať, kedy ďalšie leto začne. Ibaže nikdy nevieme, kedy stojíme pred situáciami nazývanými osudovými. Tými ku ktorým sa budeme v budúcnosti vracať v spomienkach. Rozprávať o nich alebo mlčať, no žiť z ich kúskov. Sú to udalosti, ktoré sa nás dotknú a náš charakter ovplyvnia. Ale nikdy nevieme, kedy prídu a vystriehnu si nás nepripravených. Nikdy neprídu, keď ich čakáme a nikdy neodídu bez veľkého kriku okolo svojho diania. A my by sme aj tak veci nezmenili. Nechceli by sme ich vrátiť späť, pretože aj tieto ťažké spomienky sú k našim životom viazané. Alebo sú naše životy viazané. 

Ellio. Oliver.

Dvaja ľudia, ktorí sa stretnúť mohli a zároveň nemuseli. Množstvo otázok si v budúcnosti položia, no čo sa medzi nimi udialo sa už nevráti a neodstane. Čo mohli urobiť inak? Ako inak sa mohli

zachovať?

Prvá láska je vždy tou osudovo konečnou. Nezáleží na jej trvácnosti, ale na spomienkach, pretože na človeka, ktorý nám po prvýkrát vstúpil do života a zanechal za sebou chaos, nikdy celkom nezabudneme. Nekončí sa rozchodom, ale istým spôsobom nás sprevádza ďalej. Celkom prirodzene uvažujeme a naozaj veľmi veľa... Nad spoločnými chvíľami, ktoré sa v spomienkach neustále menia a svetlo v akých ich vidíme je časom oveľa rozdielnejšie, než predtým. V angličtine pre takéto omýšľanie existuje celkom jednoduchý a výstižný názov: "overthinking". V hlave sa nám premieta film, ktorý naše nálady mení rýchlosťou sveta. Je to to staré známe "keby bolo keby". Kde sme spravili chybu? Ako sa to začalo? Či jednoduché premietanie toho pekného a krátke zabudnutie na zlé... Prečo vlastne takéto nesúrodé premýšľanie vôbec spomínam?

Pretože najjednoduchšie povedaný dej knihy je povedaný takto. Je o premýšľaní a pátraní v minulosti. Zaznamenávaní toho, čo sa už stalo.

Daj mi tvoje meno je príbeh, ktorý nie je pre každého čitateľa a rozhodne sa nebude páčiť všetkým. Ja osobne som v ňom však našla čaro, ktoré si ma získalo. Autor zobrazil lásku spôsobom s akým som sa ešte nestretla, no získal si moju pozornosť. Z každej stránky dýcha umenie a samotná láska je stvárnená umením. Je to ako óda na pocity, ktoré sú mocnejšie, než my. Naša myseľ, rozum... Sú to slabý protivníci proti srdcu. Autor všetky tieto pocity hraničiace, až s posadnutosťou opisuje metaforicky a zároveň veľmi úprimne. Kniha je určená čitateľom 18+, pretože obsahuje jemne erotické scény, ale ja by som ich nazvala skôr úprimnými. 

Opísať pocity z príbehu je naozaj veľmi ťažké a zrejme aj preto píšem túto recenziu takmer po mesiaci. Nedokázala som prinútiť sa čokoľvek o nej napísať, pretože to nie je možné. Nemožno ju zhrnúť, zachytiť alebo vystihnúť. Tak troška žije svojim životom a v nás vyvoláva pocity, ktoré si máme odniesť a nie vysvetliť. André Aciman dokáže použiť silu myšlienok, ktorá vás prinúti počas čítania sadnúť si a doslova si do knihy písať, tak ako aj v mojom prípade. Zrejme by ste v mojom vydaní nenašli nepopísanú stránku, pretože všetko bolo tak veľmi dotýkajúce. Niekedy som mala pocit, akoby bol príbeh len oponou za pointou, ktorú autor hovoril v myšlienkach a odkazom, ibaže zároveň bol príbeh lásky Elliota a Olivera jediným na čom záležalo.

Nedokážem to ohodnotiť hviezdičkami. Nedokážem tomu prideliť nejaký počet percent a tváriť sa, že na túto knihu sedí hodnotenie, ako každé iné. Na ňu môžem použiť len slová, pretože tie sú jej prednosťou, jej významom, pointou a jej čarom. Slovami ma okúzlila a slová jej venujem.
Táto kniha vás chytí za srdce a ak vás čo i len jediná myšlienka bodne niekde vo vnútri... Stálo to za to a splnila si svoj účel. Dúfam, že ten účel si splní u viacerých z vás.

...

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly. 

Zároveň ďakujem aj za trpezlivosť a čas, ktorý som mala na premyslenie si dojmov z príbehu.

Ak by vás Daj mi tvoje meno zaujalo a chceli by ste si knihu zaobstarať, môžete tak urobiť na tejto adrese :).

Na konci samoty

Originálny názov: Vom Ende der Einsamkeit

Autor: Benedict Wells

Vydavateľstvo: Plus

Rok vydania: 2017

Počet strán: 312

Nedokonale dokonalý román.
O čom?
O živote.

Jules je chlapec, ako sa patrí. Odvážny, riskantný, sebavedomý a detsky neposedný. Vždy pripravený objať svoju staršiu sestru a vypočuť si jej nezhody so starším bratom. Ich rodičia sú láskaví a ako v každej domácnosti majú svoje zvyklosti. Svoje maličkosti, ktoré im dodávajú pocit domova.
Po tragickej autonehode, po ktorej súrodenci mamu a otca stratia, sa všetci traja s nehodou vyrovnávajú po svojom. Autor ukazuje, ako čas dokáže vyliečiť rany, no ako vie nehoda zasiahnuť osudy a potiahnuť za nitky, ktoré spustia reakciu udalostí, ktoré ovplyvnia dospievanie. Ľudí, ktorí ostali a ich životy, ktoré majú prežiť sa zmenia a pokračujú cestou po ktorej je neľahké prejsť.

"Čo ak čas neexistuje? Čo ak je všetko, čo človek zažije, večné a čas okolo nás neplynie, ale my sami prechádzame okolo toho, čo zažívame?"

Súrodenci sa dostanú do internátnej školy, kde trávia celé detstvo. S Julesa sa stáva introvert a prevažne samotár. Rád premýšľa a so svojimi myšlienkami vyhľadáva samotu. Veci v hlave analyzuje, definuje a svoje okolie pozoruje. Odrazu nie je odvážny, má strach z množstva vecí, ktorými oplýva život. Rastie, dospieva a tak, ako on, menia sa i jeho poslední najbližší. Jules je najmladší súrodenec a to zapríčinilo jeho oddelenie od sestry a brata. Ktovie, ako by Jules dospel, keby si jedného dňa do jeho lavice neprisadlo dievča? Ryšavá Alva, ktorá prevrátila jeho bytie naruby. Trvácim priateľstvom a zážitkami, ktoré stáli pred nimi.
Malé varovanie. Toto nie je YA kniha.

A vďakabohu za to.

Priateľstvo Alvy a Julesa hrá v príbehu veľkú úlohu, no i tak sa obrovský časový úsek odohráva bez Alvy. A zároveň s ňou. Pretože jej osobnosť vie presvietiť takmer všetky stránky. Je výrazne cítiť, akú veľkú úlohu zohrala v živote Julesa. Ako ho ovplyvnila a poznačila. Posunula dopredu a bola jeho hnacím motorom, i keď bola často aj príčinou jeho frustrácie a zídenia z cesty.

Autor venoval veľmi veľa času psychologickej stránke postáv. Ich vnútorné cítenie popisoval veľmi priamo a úprimne. Príbeh sledujeme len z pohľadu Julesa, no aj tak dokázal Benedict Wells v náznakoch popísať celú škálu charakterov a ich vnímanie života medzi riadkami.

Je to úprimná kniha, ktorá sa na nič nehrá. Nesnaží sa zapáčiť alebo stať sa bestsellerom. Snaží sa vám povedať príbeh a zaviesť vás na cestu, po ktorej ste nečakali, že budete kráčať. Respektívne vidieť množstvo ciest, ktoré sú možnými. Všímať si okolie. Vnímať svoj život.
Na konci samoty má v sebe niečo, čo vás hlboko zasiahne. Majstrovsky využité slová vám povedia, aj v skratke viac, než celé dlhé súvetia. Je to ten typ knihy, pri ktorej sa vám, ani nemusí príbeh páčiť na 100%. Môžete tam vidieť chybičky a v hodnotení stiahnuť pár percent, či hviezdičiek. No, ako bude čas plynúť, zistíte, že v mysli vám predsa len ostal úlomok, ktorý sa nestratí. A že vo vás vyvoláva pocity a pretrváva naďalej, čo sa pri iných knihách často, ani nestáva. Až časom sa vám bude páčiť viac a viac a dojmy sa budú množiť a kráčať svojimi cestičkami vo vašej mysli.
No, nech sa budete cítiť po poslednej stránke akokoľvek. Svoju voľbu prečítať si to, a čas, ktorý tomu venujete, neoľutujete.

"Vďaka čomu sa život stane tým, čím je?"

Láska a iné vykoľajenia | Knihomoľská zimná romantika

Originálny názov: Love and Other Train Wrecks

Autorka: Leah Konen

Vydavateľstvo: Ikar

Edícia: YOLi

Rok vydania: 2018

Počet strán: 264

Hľadáte niečo milé a oddychové? Romantiku, nad ktorou nebudete prevracať očami, ale schuti sa zasmejete a pokiaľ ste milovníkmi kníh, tak si aj prídete na svoje vďaka knihomoľským postavám? V takom prípade mi dovoľte predstaviť vám novinku z dielne YOLi.

Znie to, ako každý iný príbeh. Dvaja ľudia na ceste vlakom, zima a sneh za oknami... 

Noe je beznádejný romantik. S kyticou ruží sa vydáva na cestu za ex-priateľkou, ktorú chce získať späť. Rezervoval drahú večeru, vytvoril si plán a jediné, čo potreboval, bolo doraziť na miesto.

Ammy je presným opakom. Na romantiku neverí, odkedy sa jej rodičia rozviedli a jej otec si našiel novú rodinu. Vo vlaku sa ocitla, pretože cestuje na otcovu svadbu, pričom nervovo zrútenú mamu nechala doma. Nie veľmi dobre naladená a plná rozpoltených pocitov spomína na rodinu, ktorú mala a hľadá v sebe odpovede na novú, ktorú môže získať. 

Cesta ubieha pomaly a spolucestujúci sú nevrlí. Potom si však prisadne Noe.

Žeby láska na prvý pohľad? Kdeže! 

Títo dvaja pútnici sa nemôžu vystáť. Ammy chrlí podráždené narážky na Noema a Noe sa snaží aspoň, ako tak ustúpiť. Nádej, že pri sebe vydržia sedieť, až do konca sa pomaly rozplýva, až kým ich nespojí čas, ktorého majú menej, než by sa patrilo. 

Idylický sneh za oknami? Nuž, práve z neho sa vykľuje snehová búrka, kvôli ktorej vlak zastane. Obaja si uvedomujú, že stáť tam môžu celé hodiny a najmä vedia, že o pár hodín ich čakajú miesta, kde ich účasť je viac, ako nutná. Čo robiť?

V tomto momente sa začína dobrodružstvo, na ktoré nezabudnete. Ammy a Noe vystúpia z vlaku a rozhodnú sa chytiť diaľkový autobus v najbližšom mestečku. Kolobeh udalostí, nezdarov a malých, osobných pohrôm sa spúšťa, ako krátky film. No cez všetky prekážky sa to najväčšie čaro len začína.

Musím sa priznať, že zo začiatku som to s knihou nevidela veľmi svetlo, pretože aj keď mi jej prekrásna obálka absolútne učarovala, jej obsah mi akosi nepasoval. Autorka si nevedela udržať moju pozornosť a pomaly, ale isto, som začínala strácať nádej.

Omyl, omyl... Po veľmi krátkom čase by som si nedovolila povedať nahlas o Leah Konen, že si moju pozornosť udržať nedokáže. Práve naopak. Netuším, ako sa jej to podarilo, no ocitla som sa v situácii, kedy som knihu nedokázala položiť z rúk. Neskutočne ma ten príbeh bavil a postavy som si obľúbila spôsobom, aký som, ani nečakala. Zrazu som ich mala skrátka rada a zvierala som väzbu o čosi silnejšie, pretože som im držala palce a nemohla som uveriť, čo všetko sa im prihodilo.

Ich vykreslenie znie klišé. "Beznádejný romantik / Neverí na romantiku..." no v skutočnosti sú to milí ľudia, ktorých by ste pokojne radi stretli, aj v reálnom živote. Páči sa mi, že Ammyna rozvrátená rodina nebola popísaná štýlom, ktorý sa nachádza, už zrejme v každej YA knihe. Nebolo to násilné rozvrátenie, aby sa hrdinka mohla vyvíjať a posúvať ďalej. Bolo to bežné a reálne, ako v mnohých iných domácnostiach. Autorka má skvelý štýl, ktorý nie je náročný a tak, ako vás zaujme, aj si vaše myšlienky oddýchnu a pri čítaní vypnete.

Ani zďaleka by som nečakala, že to bude tak dobré a že ostanem taká nadšená. Teraz už viem, že Láska a iné vykoľajenia nemá len peknú obálku, ale aj pekný obsah. Je to tak romanticky milé, že budete hrdinom priam závidieť. Ale iba tíško.

Príbeh, ako z rozprávky, okorenený láskou k literatúre v ktorej sa Noe, aj Ammy vyznajú a len tak pre potešenie čítajú. Pre nás knihomoľov je to veľmi milý prvok, teda aspoň pre mňa určite :). Taktiež je ich knihomoľstvo tak milo, nenásilne popísané. Nie je to silené, v zmysle popisu hrdinky, ktorá miluje knihy, no reálne o ne, ani nezakopne. 

Túto knižku vám môžem bez všetkého odporúčať. Je ideálna na leto, kedy vás zimnou atmosférou trochu schladí, no viem si ju dokonale predstaviť, aj v čase, kedy bude snežiť, aj za našimi oknami naozaj. A vlastne kedykoľvek :).

Jednu sovičku sťahujem, len za ten, pre mňa pomalší rozbeh, no inak to bolo výborné.

Moje hodnotenie:

Mandľová madona | Alebo Taliansko, ako ho nepoznáte

Originálny názov: The Madonna of the Almonds

Autorka: Marina Fiorato

Vydavateľstvo: Slovart

Rok vydania: 2012

Počet strán: 280

Mandľová madona je príbeh, ako každý iný. Alebo aj nie? Je klasicky romantický, no nevšednosť z neho dýcha a vychádza z tenkej väzby, za ktorou sa ukrývajú udalosti, ktoré mi stisli srdce. Mladá a najmä krásna Simonetta di Saronno sa vydala do dobrej rodiny za manžela, ktorého ľúbila. Ich zväzok nebol bez lásky, ale vzájomne si rozumeli a žili spoločne v každej chvíli. Ich život bol, ako rozprávka, až kým neprišla vojna do ktorej sa jej manžel horlivo vydal bojovať za vlasť. Simonetta čakala a jej dušu zvierali obavy. Len málo mužov sa vrátilo domov a jej manžel medzi nimi nebol. Každý deň si dievča sadalo k oknu, hľadalo jeho tieň. Akýkoľvek náznak, že sa jej drahý vrátil, no nestalo sa tak. Správa, ktorú dostala bola prostá. Umrel.

Ale to je iba začiatok. Román tvoria aj tí najbežnejší ľudia, ktorí svojimi prostými osudmi a náhodami v správnom čase, vytvárajú celú mozaiku príbehu. Povedali by ste, že autorka nájde v tomto magickom prostredí miesto aj pre legendárneho Leonarda da Vinci? Veru, že áno! No viac, ako on je pre nás podstatný jeho učeň Bernardino Luini. Historická osoba, ktorá za sebou zanechala dokonalé diela, no o jeho živote sa vie len málo. Bernardino nežije počestne a v jeho prítomnosti sú zaručené, azda len problémy. Kreslí nevídanú krásu. Výjavy z povestí, legiend. Jeho ruku vedie samotná fantázia, no aj tak je bezbožný a bez cieľa. 

Človek mieni, život mení. Našich dvoch hrdinov osud spojí v istom okamihu, no sympatickí si nie sú. Ako ich životy však navzájom súvisia? A čo všetko prežijú počas svojej púte? Odhodlaná Simonetta túži zachrániť rodinné sídlo a tak sa stáva modelom pre Bernardinovu madonu, ktorú maľuje v kostole Santa Maria dei Miracoli. No tým, ako to už býva, nekončí.

Milí moji čitatelia, ani neviem kde začať. Keby mám pomenovať obsah Mandľovej madony v jednotlivých slovách, napadli by mi zrejme, len takéto: magický, prekrásny, ľúbezný, kúzelný a tak ďalej... No neustále by bol význam viac, ako jasný. Román mi učaril. 

Od prvej chvíle, ako som zbadala túto prekrásnu obálku, od ktorej oči jednoducho nespustíte, keď vám raz na ňu padne zrak, som vedela, že si ju musím prečítať. Anotácia ma zaujala rovnako, ako jej estetika a bez rozmýšľania som si ju kúpila a odniesla domov. Nuž asi pred dvomi rokmi. Odvtedy som ju mala založenú v knižnici a raz za pár mesiacov sa k nej tichučko vracala v myšlienkach a túžila si ju prečítať. Konečne sa tak stalo.

Je to jedno z najkrajších prostredí, v akom som sa kedy, v príbehu ocitla. Florencia, chrámy, rodinné sídla. Taliansko z toho kričalo a vyznačovalo sa po celý čas. Ale nebudem vám ospevovať, len prostredie. Samotné postavy boli tak veľmi rozmanité a silné, že som na ne, ani po pár dňoch nedokázala zabudnúť. Spoznáte sa s ľuďmi, ktorí pochádzajú z každej vrstvy a majú rozličné povahy. Židia, kresťania, chudobná starenka, bláznivá dievčina, tichý chlapec, problémový Bernardino a krásna Simonetta, ktorý oplýva aj odvahou a bojovnosťou. Nejedná sa len o romantický dej, ktorý poľahky odhalíte už na počiatku. Ide o povahové črty a sledovanie ľudských citov a správania. Rozdielov, ktoré sme schopní vytvoriť a prekážok, ktoré si vieme sami uložiť.

Príbeh sleduje dlhý časový úsek a odvíja sa z viacerých pohľadov, čiže má viac línií. No predovšetkým sa, ani na malý okamih nebudete nudiť. Keď som raz madonu vzdala do rúk, nedokázala som ju pustiť, či som chcela alebo nie. A veruže nechcela. Autorka má štýl písania, ktorý vás prenesie ďaleko a zároveň vo vás vyvolá pocit, že sa netúžite vrátiť naspäť. Prežijete obrovské dobrodružstvo a životnú púť, pri ktorej budete mať pocit, že sa vás týka a deje sa vám. Hrdinovia vám prirastú k srdcu a tak im budete držať palce. Tak, ako je kniha krásna, autorka a jej písanie len dopĺňa celkovú nádheru. Je vidieť, že jej predstavivosť je taktiež jedno magické miesto a veľmi rada by som si prečítala jej ďalšie knihy, ktoré sa venujú historickým témam, tak ako táto. Manďlová madona bola pre mňa obrovským prekvapením a nezabudnuteľným zážitkom. S chuťou spoznať niečo nové a s túžbou zažiť príbeh Simonetty, spoznať pradávnu výrobu amaretta a byť o niečo bližšie da Vincimu a umeniu, neváhajte. Neváhajte, tak či tak. Odporúčam všetkými desiatimi :)!

Moje hodnotenie:

Outlander 3: Moreplavec

Originálny názov: Voyager

Autorka: Diana Gabaldon

Vydavateľstvo: Zelený kocúr

Rok vydania: 2018

Počet strán: 892

„Sassenach, prijmeš ma takého, aký som, a riskneš všetko pre muža, ktorého si kedysi poznala?"

Návrat po dvadsiatich rokoch odlúčenia, trápenia a po množstve prežitých chvíľ bez opory toho druhého môže mať veľký počet komplikácií. Záležitosti, ktorými si počas života človek prejde ho zmenia v mnohých smeroch, a rany, ktoré boleli, čas vylieči. 

Len zriedka sme, čo i len po roku tými istými ľuďmi, ktorými sme boli. Neustále prichádzame k novým vlastnostiam, naša povaha sa pretvára a formuje. Názory, ktoré sme si zastávali sa menia a aj keď sme rovnakými, kúsky z nás sa naštrbia, rozlomia, či obnovia. Akými však sme po dvadsiatich rokoch? A akou zmenou prejdú naše pocity? City o ktorých sme boli pevne presvedčení a ktoré spaľovali našu dušu....

Claire sa vrátila k svojmu starému životu do Anglicka a následne sa presťahovala s Frankom do Bostonu, kde strávila zvyšok života. Priviedla na svet svoju dcéru Briannu - jedinú pamiatku po Jamiem a naučila sa časom nežiť v spomienkach a neustále oživovať duchov minulosti. Robila, čo mohla. Svoje vedomosti využila a stala sa lekárkou. Brianne dala všetku lásku, ktorú mala a plnila sľub, ktorý Jamiemu zložila na rozlúčku. Pohla sa ďalej.

Po dvadsiatich rokoch sa vracia do Škótska aj s Bri. Obe získajú nového priateľa, zapáleného historika Rogera, ktorý im pomôže minulosť obnoviť. Jamie mal na Cullodene umrieť. Veľká bitka mu mala byť osudnou, ale Claire sa musí postaviť krutej pravde, ktorú ukážu prekvapivé dôkazy. Jamie neumrel. Nie pri Cullodene, nie v ten deň. No je možné po tak dlhej dobe milovať rovnakým spôsobom? Zahodiť život do ktorého vstúpila nechcene, no predsa len si ho vybudovala od základov? Pre niektoré veci sa oplatí riskovať.

Tretí diel úspešnej série Outlander (a zároveň mojej najmilšej série) je poriadne rozsiahlym dielom. Autorka si pre nás pripravila 900 strán, najnemožnejších dobrodružstiev, ktoré by ste, ani vo sne nečakali. Príbeh je utkaný krôčik po krôčiku a obsahuje množstvo línií, ktoré aj nadväzujú, ale aj objasňujú minulosť. Dozvedáme sa o osude Jamieho a o tom, akým spôsobom žil po jatkách na Cullodene. Ako trestanec, vlastizradca a jeden z najbližších mužov Carola Stuarta, pred sebou nemá veľmi ružovú budúcnosť a výhliadky po ktorých by mohol siahnuť. Jamie priťahuje katastrofy na svoju hlavu i sám, svojou čestnosťou a dobráckou povahou. Jeho život nebol jednoduchý, no počas čítania mu budete držať palce. Zasmejete sa nad jeho nezlomných duchom, ktorý žiadne následky neokresali, ale vás aj dojme, koľko prekážok musel prekročiť, ako čas plynul.

Do príbehu vstupujú nové postavy a ako to už býva, aj nové komplikácie a zápletky. V knihe sa neustále niečo deje, takže aj keď je veľmi rozsiahla, nebudete sa nudiť. Diana Gabaldon má talent, pretože jej fantázia nemá hraníc. Vážim si, že si dokázala udržať moju pozornosť, pretože aj keď čítanie milujem, ten rozsah bol pre mňa chvíľami predsa len dosť. Jej štýl písania je však veľmi čitateľný a pútavý, takže vždy mi jej slovami akoby zalepila oči :). 

Som obrovský fanúšik Outlanderu, čím sa veľmi netajím. Pri seriály som si prežila všemožné chvíle, no myslím, že Moreplavcom predsa len končí akési krásne čaro, ktoré sa mi s celým príbehom spájalo. Ktovie, možno to je i tým, že ďalší diel už skĺza do exotických krajín a má pár prvkov, ktoré ma dokázali vyrušiť. Chýbalo mi totižto Škótsko. Krásny domov na Lallybrochu a tvrdohlaví Škóti v ňom. Azda aj Francúzsko, so všetkými bláznovstvami jeho obyvateľov. Stále sa mi to veľmi páčilo a stále mám pre túto sériu v srdci obrovské miesto. Dokáže vo mne vyvolať pocity, ako máloktorá, no takýto drobný, maličký kúsoček sa stratil a objavím ho, len v prvom a druhom diely. Neprekáža mi to však. Stále mám chuť objavovať viac a viac, v ďalších dieloch, ktorých sa časom dočkáme.

Aj keď môže byť počet strán odstrašujúci, nemali by ste sa nechať odplašiť. Príbeh je prekrásny a ukazuje, aké obrovské city mali medzi sebou hlavní hrdinovia. Do ich životov sa veľmi rýchlo vcítite a ich útrapy, či dobrodružstvá sa vás budú priamo dotýkať. Budete im držať palce a niekedy azda aj zabudnete na šálku kávy, ktorá vám vychladne, pretože vy si poviete, že už len jednu kapitolu naviac. Možno sa aj zotmie, kým tá ďalšia kapitola, za tou ďalšou ujde... No predovšetkým si príbeh užijete, ako sa len dá. Moreplavca vám odporúčam. Bol by hriech nepoznať Claire a Jamieho, v ktorých nájdete skvelých spoločníkov do dlhých dní a ešte dlhších nocí. 

Všetci fanúšici by sme mali aj veľmi pekne poďakovať vydavateľstvu Zelený kocúr. Čítanie Outlanderu sa už stáva takou mojou letnou tradíciou a musím priznať, že každý rok sa neteším len na príbeh, ale aj povrchne na obálku, pretože celá séria si odniesla krásne vydanie. Knižky k sebe pekne pasujú a aj keď tieto paperbacky, ešte k tomu pri ich šírke, pôsobia tenko a príliš krehko. Vydržia viac, než sa zdá.

Za recenzný výtlačok ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.

Pokiaľ ste fanúšici, nenechajte si ujsť, ani toto skvelé pokračovanie a kúpte si knižku na tejto adrese :)!

Moje hodnotenie:

Kým prišla búrka | Skutočný príbeh o prežití

Originálny názov: Adrift

Autorka: Tami Oldham Ashcraft, s pomocou Susea McGearhart

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2018

Počet strán: 224

Dvaja mladí ľudia. Tami a Richard, ktorí sa bezhlavo ľúbia a ich život sa len začína.
Nebojácni, dobrodružní a plní života si užívajú všetko, čo im ich vášeň pre more a námorníctvo ponúka. Spoločne cestujú, spoločne plánujú, smejú sa a prirodzene, ľúbia sa. Ich vzťah je takmer dokonalý a jeden v druhom nachádzajú oporu, spriaznenosť.
Tento pár žil jachtárskym životom. Neustále skúmali nové miesta a plavili sa na množstvo ostrovov, čo im prinieslo i množstvo známych s rovnakým zápalom pre vec. A tak, keď ich v októbri, roku 1983, požiadali ich noví priatelia, či by nemali záujem preplaviť ich jachtu Hazanu z Tahiti do Ameriky, súhlasili. Koniec koncov, prečo nie? Nebola to ich prvá plavba a táto ponuka im mohla priniesť skvelé výhody. Prijali ju a už onedlho putovali po mori.

Všetko prebiehalo dobre. Počasie bolo prekrásne a nič im nestálo v ceste.
Po dvoch týždňoch prišiel hurikán. Pokúšali sa mu vyhnúť, striasť sa ho, ale nič z toho im nepomohlo. Zasiahol ich v plnej sile. Richard za kormidlom poslal Tami do podpalubia. A posledné, čo si Tami pamätá je Richardov výkrik a tma. Prebrala sa o pár hodín. Zmätená a do zvláštneho ticha. Vybehla hore. Vystrašená, hľadala Richarda, no jeho bezpečnostný popruh sa pretrhol. Loď bola zničená. Zásoby chabé a akákoľvek pevnina bola, až bláznivo vzdialená. Vtedy Tami, ani netušila, že nasledujúcich 41 dní prežije a bude bojovať zo všetkých síl. Otázkou je... Čo by ste robili v jej situácii vy?

Ukončili to? Snažili sa? Bojovali, či vzdali sa?

Kým prišla búrka je román založený na skutočnej udalosti o ktorej som doteraz nevedela absolútne nič. Viac, ako román, sa jedná o výpoveď. O osude a o tom, aký zvláštny nevyspytateľný dokáže život byť. Táto kniha sa mi nehodnotí jednoducho, pretože ju nepovažujem za príbeh, na ktorý by som mohla prilepiť nejakú charakteristickú nálepku. Udať mu žáner, či hodnotiť štýl písania a podobné veci. Každá veta je písaná z hĺbky srdca, pretože to nie je niečo, čo by Tami napadlo ráno, keď si zalievala kávu alebo cestovala vlakom. Všetko, čo popisuje má vryté, až v duši. Prežila to. Absolvovala každý jeden moment a tak, ako som povedala... Nejedná sa práve o jednoduchý prípad.

Neviem si to predstaviť. Nedokážem si ujasniť, čo by som na jej mieste robila ja, no to nevedela, ani ona. Každý deň bol pre ňu prekvapením. 

V knihe popisuje, ako prežívala osamelé dni na lodi. Čím sa zabávala, čo jedla a pila. Aby jej vydržali zásoby, musela si robiť prídely a ešte k tomu pri búrke utŕžila zranenie, ktoré si musela ošetrovať. Loď viedla bez motoru a bez plachiet, (dalo by sa povedať, že naozaj krôčik po krôčiku, až kým nedorazila do cieľu).

Dozvedáme sa, aké to bolo vyrovnať sa s tým, že ona tu je a Richard, jej láska, nie. Autorka nepopisuje len samotné prežitie plavby, ale aj spomienky na prežité dni s Richardom a návrat domov, keď bolo po všetkom. Čo sa mi veľmi páčilo boli fotografie, ktoré robia knihu ešte viac autentickou a dvoch mladých ľudí nám akosi približujú ešte viac.

Na to, koľko vecí sa udeje, je to útla knižka, ktorú prečítate veľmi rýchlo. Mne sa, ako celok páčila a odporúčam ju, pretože vám dáva možnosť obrovskej inšpirácie a nabratia sily. Keď vidíte, ako niekto bojuje o základné prežitie, uvedomíte si, že množstvo problémov je nepodstatných. 

Jediné s čím som mala problém boli pasáže v ktorých Tami príliš opisovala námornícke veci. Chod jachty a podobne... Nevyznám sa v tom a tak to pre mňa nebolo veľmi "chytľavé", ale na konci, v knihe nájdete slovník, ktorý vám množstvo vecí objasní lepšie. Ja som si ho žiaľ všimla, až na tom konci. Je to veľmi silný príbeh o ktorom som rada, že viem. Príde mi dôležité vedieť aj o takýchto veciach, ktorými si niektorí ľudia museli prejsť. Nemalo by sa na ne zabúdať. Takže určite odporúčam :).

A čo vy? Chystáte sa čítať knihu alebo ste to vsadili na film? Zaujímalo by ma, ako ho spracovali, čo sa časom chystám aj zistiť. Ako sa však páčil vám?

Moje hodnotenie: