Mesto osamelosti | Nečakané, hĺbavé

Originálny názov: The Lonely City: Adventures in the Art of Being Alone

Autorka: Olivia Laing

Vydavateľstvo: Inaque

Edícia: Pandora

Rok vydania: 2019

Počet strán: 264

Najhoršia samota je tá, ktorú cítite v spoločnosti iných ľudí. Tá, kedy skutočne nie ste sami, no cítite sa, ako jediná osoba na svete. Ťažko sa vám dýcha, rozhovory iných vám hučia v ušiach a vy sa pomaly strácate v sebe... 

So samotou si neviete dať rady, pretože paradoxne prítomnosť niekoho iného nedokážete zniesť. Cítite sa potom ohrozený a nesvoj, keď vám niekto búra vaše múry z ktorých sa chcete dostať. Sami nerozumiete svojim potrebám. Ale nerozumejú im, ani iný. Preto len blúdite v kruhu a čakáte na zázrak.

Áno, takáto je samota. Pretože "tá" skutočná nikdy nie je skutočne osamelá.

Autorka Olivia Laing píše román Mesto osamelosti, na základe svojej prežitej skúsenosti. Po tom, ako sa presťahovala do New Yorku, obrovského, zaľudneného mesta, sa stratila sama v sebe. Nezačlenila sa dobre a miesto nového života, objavila samotu, ktorú dovtedy nepoznala. Nemala sa na koho obrátiť, pretože presťahovaním stratila všetko poznané. Jediné, čo hojilo jej dušu, bolo v tom čase umenie. Čoraz častejšie chodievala do galérií, či múzea a vyhľadávala diela umelcov, ktorí svojou osobnosťou nevyhovovali spoločnosti alebo boli nešťastnými, či kritickými voči dobe. Prepojenie samoty a umenia ju začalo fascinovať a spozorovala v ňom čoraz väčšie súvislosti. A práve o nich sa píše v tejto knihe.

Pre mňa bolo Mesto osamelosti obrovským prekvapením. Nechtiac som si vopred vytvorila istú predstavu a mala mylné očakávania. Myslela som si, že do rúk sa mi dostane príbeh o autorke, ktorá popíše svoj život. Očakávala som akúsi výpoveď jej osamelých momentov a hľadaní diel, ktoré jej pomáhali zmieriť sa so svojim vnútrom... Skrátka som si myslela, že to bude niečo poetické. Plynúce.

Veľmi som sa mýlila.

„V meste osamelosti vzniklo množstvo úžasných vecí: vecí vytvorených

 v osamelosti, ktoré však v osamelosti poskytujú úľavu.“

Umenie, ktoré som považovala len za nejaký záchytný bod v roli jej života, nesie hlavnú úlohu v celej knihe. Autorka o sebe hovorí len letmo a stručne, no i tak veľmi úprimne a aj skrz pár viet, vyjadrila viac, než dlhými súvetiami. Pretože vlastní dar slova. Oveľa viac sa však venovala umelcom a ich dielam. Je to takmer literatúra faktu, no nedovolím si ju označiť takýmto žánrom, pretože stále v sebe nesie oveľa viac. Je veľmi protichodná. Na jednu stranu je stručná a priama a na druhú je veľavravná a možno predsa len kúsoček poetická. Je kritizujúca a kontroverzná (veruže veľmi), no zároveň krehká a jemná. Nie je veľmi možné ju hodnotiť a hľadieť na ňu "metódou". Nedá sa jej udeliť počet hviezdičiek, skrátka na ňu nič neplatí. Pretože táto kniha žije svojim životom. A takú si ju chcem pamätať.

„Osamelosť je osobná, ale aj politická. Osamelosť je kolektívna; je mestom.

Na život v ňom netreba poznať žiadne pravidlá, netreba sa ani hanbiť, treba si len 

pamätať, že hľadanie osobného šťastia nás nezbavuje povinností, ktoré máme voči

sebe navzájom. Sme v tom spoločne, v tomto zbieraní jaziev, v tomto svete predmetov,

v tomto fyzickom a dočasnom raji, ktorý tak často pôsobí ako peklo. Najdôležitejšia

je láskavosť; najdôležitejšia je solidarita. Najdôležitejšie je zostať vnímavým

a otvoreným, pretože ak sme sa niečo dozvedeli z toho, čo sa stalo predtým, je to

fakt, že čas citov nevydrží navždy"

Keď už som spomenula tú kontroverznosť... Opäť raz musím použiť slovo úprimná. Umenie patrí k najhlbším zákutiam človeka a preniká z jeho duše. Neraz sú to temné miesta vyjadrujúce neradostné zážitky, pretože umenie vyjadrené z prežitých skúseností je často tým najlepším a najväčšmi zasiahne. Olivia opísala New York a umelcov bez pozlátky. Hovorila o narkomanoch, AIDS, homosexuáloch, vláde, protestoch, rasizme a mnoho ďalšom... V tejto knihe som sa dozvedela veci o ktorých som v živote nepočula a pritom píšu históriu. Prečítala som o udalostiach, ktoré by mali byť vo vedomí ľudí, no nie sú. A keď som si dala námahu vyhľadať ich záznamy, či dokumenty, zistila som, že moja nevedomosť nepramení len zo žitia na inom kontinente, ale že uvedomelí nie sú, ani len v Amerike. Na mieste, kde sa odsúdeniahodné veci reálne diali. 

O toľkých konkrétnych udalostiach by som vám chcela povedať! Je ich neuveriteľné množstvo... Ale cítim, že väčšina vás musí šokovať, keď si dáte námahu prečítať toto majstrovské dielo. Budete znechutení z toho, akí dokážeme byť.

„Existuje toľko vecí, ktoré umenie nedokáže. Nevráti nám mŕtvych, nevyrieši spory

medzi priateľmi, nevylieči AIDS ani nespomalí klimatickú zmenu. Ale napriek tomu má

niekoľko výnimočných schopností: je akýmsi zvláštnym vyjednávacím priestorom, v ktorom

sa spoja ľudia, ktorí sa možno nikdy nestretnú a napriek tomu si navzájom preniknú do

životov a obohatia ich. Má schopnosť vytvárať blízkosť; vie liečiť rany, ale čo je ešte

lepšie - privádza nás k poznaniu, že nie všetky rany potrebujú liečbu a nie všetky

jazvy sú škaredé."

A najmä sa budete zmietať v nerozhodnosti. Pretože osamelosť si nepýta spoločnosť. Osamelosť je zároveň odpudzujúcou a tak, aj keď možno vieme, čím si prechádza iný osamelý človek, odmietneme ho prijať. Budete nerozhodní vo svojom názore. Pretože knihu, ako táto... ste ešte nikdy v rukách nemali. A možno je načase to zmeniť. Moje odporúčanie máte. Olivia Laing má neopísateľní talent rozprávačstva. Nemožno to vyjadriť. Tak, ako nemožno popísať jej tvorbu. Musíte ju prežiť, stráviť a vnímať. A musíte mať záujem dané informácie prijať. Žiadne predsudky. Žiadna nechuť. Len číre pochopenie a pozorovanie duší, ktoré nemali veľa šťastia a neraz sa stratili v spleti bytia.

„Nemyslím si, že liečbou na osamelosť je začať si vzťah, nie nevyhnutne. 

Myslím si, že podstatné sú dve veci: naučiť sa, ako sa spriateliť sám so sebou

 a pochopiť, že množstvo z vecí, ktoré nás zdanlivo  zraňujú na osobnej úrovni,

 v skutočnosti spôsobujú väčšie sily stigmatizácie a vylúčenia, ktorým

 sa môžeme vzoprieť a proti ktorým by sme sa mali postaviť."

Obrovská vďaka patrí internetovému kníhkupectvu MEGAKNIHY, vďaka ktorému som si Mesto osamelosti mohla konečne s potešením prečítať. 

Pokiaľ vás kniha zaujala, môžete si ju kúpiť na tejto adrese... spolu s ďalšími skvelými titulmi :).

Moje hodnotenie:

Orgovánové dievčatá

Originálny názov: Lilac Girls

Autorka: Martha Hall Kelly

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2019

Počet strán: 520

V poslednom čase sa vo svojom osobnom čase oveľa viac venujem minulosti. Chýb, ktorých sme sa dopustili a neľudskostí z ktorých sa možno poučiť.
Čítanie Orgovánových dievčat nebolo celkom plánované. Do rúk som ich nevzala pre môj zvýšený záujem o obete vojny. Avšak teraz tú náhodnosť podvedome spochybňujem, pretože ich príbeh vo mne podnietil doslova búrku.

Je úžasné, keď vám kniha predstaví obdivuhodné osobnosti. Reálne postavy, ktoré pre svet dokázali činy, za ktoré žiaľ v tomto prípade, ani nie sú veľmi známe. O to viac si možno vážim ich povahy a odhodlanie, ktoré bolo nezištné v plnej miere. Autorkine poznámky, na konci knihy mi veľa objasnili a príbeh pre mňa nabral ešte väčší rozmer. Po jej poznámkach som už Orgovánové dievčatá viac nemohla vnímať, ako román. Fikciu. Opis zlých udalostí. Zapojila sa do toho krutá realita, ktorej som si síce bola vedomá po celý čas, no až na konci ma zasiahla úplne.

Martha Hall Kelly - autorka Orgovánových dievčat, sa pre mňa stala veľmi výraznou osobnosťou vo svete literatúry, no ešte väčšmi vo svete. Totižto, je to osoba, ktorá má zápal pre vec. Jej fascinácia a záujem o históriu, ktorá sa týkala najprv Caroline Ferridayovej, cez ktorú napokon dospela ku kompletnému príbehu králikov v Ravensbrücku, mi vyrazila dych. Autorka veľmi horlivo obdivovala Caroline, ženu ktorá celý svoj život venovala pomáhaniu iným. Počas Druhej svätovej vojny sa hlboko zapájala do dobročinných akcií a svoje záujmy neustále stupňovala, pretože napokon, aj jej zásluhou boli potrestaní niektorí nacistický zločinci, ktorí trestu poľahky unikli.

Caroline Ferriday

O čom však samotný román je?

Newyorská organizátorka spoločenských podujatí Caroline Ferridayová má plné ruky práce na francúzskom konzuláte a na obzore sa črtá nový ľúbostný vzťah. No jej svet sa úplne zmení, keď Hitlerove vojská v septembri 1939 vtrhnú do Poľska a potom si už brúsia zuby na Francúzsko.

Na druhej strane oceána Kaša Kuśmierczyková, poľská tínedžerka, pochopí, že jej bezstarostná mladosť sa stráca. Odvážne prijme úlohu doručovať odkazy v poľskom podzemnom odboji. V tiesnivej atmosfére sliedivých pohľadov a podozrievavých susedov však má jediný nesprávny krok zničujúce následky pre celú rodinu.

Na ambicióznu mladú nemeckú lekárku Hertu Oberheuserovú inzerát hľadajúci lekára do štátnej služby zapôsobí ako možnosť úniku z bezútešného života. Lenže keď miesto prijme, ocitne sa v pasci nacistických tajných operácií.

Životy troch žien sa nečakane pretnú. Nemysliteľné sa stáva skutočnosťou. Kašu pošlú do Ravensbrücku, neslávne známeho nacistického koncentračného tábora pre ženy. Mnohé väzenkyne sa podobne ako ona stanú „Králikmi“, obeťami drastických medicínskych pokusov. Príbehy trojice žien prekračujú kontinenty – z New Yorku do Paríža, Nemecka a Poľska. Caroline a Kaša sa usilujú spravodlivo vyrovnať s tými, na ktorých dejiny zabúdajú.

Nezávidím človeku, ktorý mal na starosti napísať anotáciu na túto knihu. Ťažko je popísať o čom všetkom je a čo sa v jej deji odohráva. Ťažko aj vykresliť charaktery... Je taká všestranná. Mnohým ľuďom možno príde otrepané zakomponovať, ako hlavné hrdinky jednu Poľku, Nemku a Američanku, aby sme mali hotovú mozaiku, no práve toto rozhodnutie bolo geniálne. Vidieť príbeh všestranne dávalo čítaniu pútavosť, ale najmä množstvo pocitov. Každá žena prežívala niečo iné a vojnu prežívala z iného uhlu. Caroline sa v podstate osobne, až tak nedotýkala, no skrz jej prekrásny charakter sa do nej zapájala, ako len mohla. Kaši sa hrôzy dotkli, až príliš a naopak Herta bola jej pôvodcom. Popravde sledovať Hertinu dejovú líniu bolo zrejme najzvláštnejšie. Ocitli ste sa v mysli človeka, ktorý bol fanúšikom propagandy a patril do najhlbšieho pôvodu utrpenia nevinných. Vykonávala popravy, pokusy... A najhoršie je, že všetky tie skutky si vedela odôvodniť. Naozaj v tých ľuďoch, ľudí nevidela. A to bolo na jednu stranu desivé a na druhú úplne neuveriteľné pozorovať. Nazvala by som to, až takou zvrátenou fascináciou, pretože zdravý rozum nedokáže pochopiť jej tvrdenia, no aj tak vás to zaujíma a čítate ďalej.

Táto kniha obsahuje príšerné veci. Obrovskú dávku strachu a bezmocnosti, ktorá sa žiaľ reálne diala. Na Ravensbrückých "králikoch" žiaľ nie je nič fiktívne. Ravensbrück bol koncentračný tábor, ktorý bol vyhradený len pre ženy. Až časom sa začala stavať malá výstavba, kam umiestnili pár mužov, no inak to bol výlučne ženský tábor. Nachádzali sa tam Poľky, Nemky, každá jedna národnosť uväznená z tých najneuveriteľnejších príčin. No osobitou skupinou boli králiky. Králikmi nazývali ženy, na ktorých vykonávali experimenty. Väčšinou sa jednalo o operácie nôh, pri ktorých zámerne infikovali ranu. Pri operácii do nohy zavádzali nečistoty, ako úlomky dreva, kamienky, čokoľvek čo mohlo spôsobiť infekciu a následne ranu zašili a nohu na niekoľko týždňov držali v sadre. Ženy mali znemožnený pohyb, pretože práve ten by bol prospešný pre telo, preto boli celé týždne nehybné. V niektorých prípadoch z nohy odstránili kosti, šľachy, po operáciách nohy žien už viac nevyzerali, ako nohy a bolo zázrakom, že naďalej chodili. Z toho vzniklo pomenovanie králiky: po tábore skackali a boli na nich vykonané experimenty. Nemyslím si, že si takéto niečo vieme v dnešnej dobe predstaviť. Tie dievčatá, ani len nevedeli, akú operáciu podstúpili, čo sa deje... nevedeli nič.

A aj keď mali byť odstránené, aby sa svet nedozvedel, čo sa im prihodilo, oni prežili. Sestry Kaša a Zuzanna sú síce čiastočne fiktívne, založené len na podobe iných väzenkýň. No Caroline a Herta sú reálne do bodky. Popravde čím viac som sa o nich dozvedela, tým viac som zaskočená. O Herte toho, až tak veľa vedieť nechcem. Bola jedinou ženskou doktorkou súdenou na procese pri Norimbergu, no za to Caroline vo mne vyvolala skutočný záujem. Som si vedomá toho, že na svete bolo, aj je, obrovské množstvo takýchto osobností o ktorých sa poriadne nevie, no Caroline by som priala viac pozornosti. Aspoň po jej smrti by mala byť väčšmi známa, pretože je to hrdinka a skutočne pozoruhodná žena. Inšpirovala ma nakoľko je to len možné. A najmä zápal, aký mala Caroline, cítim aj z autorky tejto knihy.

Asi vidíte, ako hlboko ma Orgovánové dievčatá zasiahli, pretože viac, ako o knihe vám hovorím o udalostiach... Prepáčte mi to. No jedno s druhým veľmi súvisí.

Ak sa mám vyjadriť ku knihe, tak jedným slovom bola fantastická. Všade, kde budem mať možnosť ju budem s čistým svedomím odporúčať - takisto ju samozrejme odporúčam, aj vám. Ak, čo i len trošku uvažujete nad jej prečítaním, robíte ma nesmierne šťastnou! Jej čítanie bolo plné emócií, no ani tak som neplakala. Nemohla som. Obdivovala som silu žien a vlastne som obdivovala každú vetu, ktorú napísala Martha H. Kelly. Moje dni boli zúžené, len na momenty, kedy som mala čas na čítanie. Iné ma nezaujímalo. Všade som si knihu brala so sebou a vždy, keď bola možnosť, dychtivo som čítala ďalej. Takúto dychtivosť som už dlho nezažila. Jej čítanie stálo rozhodne za to. Veľa mi to dalo. Veľa mi to ukázalo... Myslím si, že dievčatá majú, čo odkázať i vám. Už pár nocí som poriadne nespala, pretože stále mám v sebe nevyjadriteľný pocit vyplývajúci z tejto knihy. No je to skôr podnet, ktorý mi dá ešte veľa síl bojovať, obhajovať, písať a žiť. 

Osvienčim | Dôvod prečo sa bojím generácií

Ahojte!
Zvažovala som, či tento článok vôbec napíšem, no napokon som sa rozhodla, že áno. Už dávno som chcela posunúť k vám, aj nejaké osobnejšie stránky môjho života, či postoje a názory, no nielen týkajúce sa knižného sveta. Veď predsa v reálnom svete sa toho toľko deje a toľko sa udialo... Je to nezastaviteľný prúd udalostí, ktorý nás často ovplyvňuje bez toho, aby sme si boli vedomí zmien vo svojom vnútri. Avšak sú tam. A preto svojim spôsobom, ak má mať tento blog zmysel a budúcnosť, nedokážem písať výlučne len recenzie a mám pocit, že ani vy ich nedokážete dlhé roky čítať naďalej, pokiaľ nebudú preberané, aj iné témy. Chcem na tento blog priniesť život. Jeho vplyv. A jeho vnímanie.

Osvienčim
Ešte stále je to čerstvá záležitosť, o ktorej vám píšem ešte s aktuálnymi pocitmi. Mám pocit, že to tak bude lepšie, než keby časom niektoré dojmy ustúpia a zostanú mi tie jednotné, ktoré zrejme pociťuje každý, kto navštívil toto miesto. Isto ma chápete.
Včera som mala tú možnosť vidieť miesto, kde umierali ľudia a kde trpel celý svet. Nedokážem si predstaviť, ako v ľuďoch mohol nastať taký zlom, že dokázali prestať vidieť ľudskosť skrz ideológiu, ktorá ich oslovila. Pretože, aj keď vidíte Žida, homosexuála a najmä dieťa. Tak, či tak vidíte dve oči, dve ruky a rovnaké bytie, aké máte aj vy. Aspoň navonok sme si my ľudia podobní a tak je neuveriteľné, že sa niekto dokázal vnútorne nadstaviť, tak aby tento fakt dokázal sám sebe poprieť. Že dokázal nevnímať plač a bolesť iných, ale len svoju rasu vnímať a pociťovať s ňou spriaznenosť, či pochopenie. Len v nej vidieť človeka.
Možno preto sa desím spoločnosti, v ktorej žijeme teraz. Na jednej strane tu sú stále ľudia, ktorí sú ľudskí a ktorí sú uvedomelí o inakosti a tolerancii žitia na jednej planéte. Avšak stále okolo seba vidím, aj keď som poriadne veľký idealista, ľudí ktorí kus ľudskosti strácajú. Stále tam niekde v kútiku duše je, no ich cítenie je otupené okolnosťami, či zahľadenosťou do svojho života. Nechcem riešiť túto problematiku, no niekedy si naozaj myslím, že práve za naše otupenie pocitov, ktoré svojim spôsobom nesieme všetci, že za tým stojí moderná technológia. Pretože nás naučila odosobňovať sa. Spočiatku sme si uvedomili, ako strácame ľudský kontakt, ako zabúdame komunikovať a teraz sme za naopak s tými zisteniami zrejme naučili žiť a zmieriť sa s nimi. A tá možnosť byť v spojení a zároveň nebyť, nám vyhovuje. My ľudia sa však máme od seba čo učiť a tak, či sa nám to páči alebo nie, kontakt medzi nami je potrebný.

Generácií sa skutočne desím, no neviem sa rozhodnúť, ktorej väčšmi, ako som už vyššie naznačila. Počas včerajšej návštevy sme videli a počuli skutočne hrozné veci. Sú to tak ťažké informácie, že človek si ich nedokáže predstaviť v realite. Aj keď sa po tom mieste prechádzame, nachádzame sa tam a vieme, čo všetko sa tam dialo, nikdy si nedokážeme uvedomiť, že sa to dialo naozaj, pretože nás sa to nedotklo. Všetkého máme dosť.
No aj tak cítime úctu k tým, čo tam trpeli. Koniec koncov boli to aj naši predkovia. Môj prastarý otec prežil koncentračný tábor a som si príliš dobre vedomá toho, že keby žijem v tých rokoch, tak sama sa tam zrejme ocitnem skrz svoju tmavú pokožku a aby toho nebolo málo, židovský pôvod o ktorom som veľmi dlhý čas, ani nevedela. Viete, je zvláštne tam stáť a vedieť, že sa ma to dotknúť mohlo. Celé je to zvláštne...

Cítime úctu. Hrôzu. Niektorí ľudia plačú a niektorí sú len skrátka zarazení...
Avšak.
Nájdu sa aj takí, ktorí necítia celkom nič. A možno aj cítia, no ich citlivosť je natoľko nevítaná, že sa radšej odosobnia, tak ako vždy a zo "zážitku" si neodnesú celkom nič. Zaráža ma, že moja generácia, ktorá by si mala obzvlášť vážiť, že toto nikdy nezažila a hádam, ani nikdy nezažije, sa počas výkladu dokáže smiať, nepočúvať, rozprávať sa o vlastných veciach a ešte viac vybuchovať do smiechu. Neverila by som, že niečo také je pri návšteve Osvienčimu možné, ale evidentne áno... je.
Hanbím sa za takých ľudí. A zároveň mi ich je ľúto. Ich a taktiež ich rodičov, ktorí nedokázali deťom ukázať, že život sa netočí, len okolo nich. Ktorí ich nedokázali naučiť citlivosti a súcitu.

Keď sa nad tým reálne zamyslíte... Generácia, ktorá Osvienčim reálne zažila sa postupne vytráca. Ostávajú ešte azda ľudia, ktorí boli v tých časoch deťmi alebo rodiny a pozostalí. Čo sa však stane, keď si čas vezme všetkých?
Zostaneme tu my.
Generácia našich rodičov ešte má úctu k histórií a je si vedomá.
Ale so všetkou úprimnosťou. Bojím sa tej mojej. Desí ma okamih, kedy tu ostane len ona a kedy tu bude oveľa väčšie množstvo ľudí, ktorí dokážu poprieť udalosti dávno minulé. Veď je to akoby zabudli na ponaučenie a keď zabudnú... vari z toho nemôže vzniknúť ďalšia hrôza? Keď si zabudneme pripomínať a cítiť?
Presne tak. Bojím sa času, kedy tu zostaneme len my. Keď sa raz staneme rodičmi a naše deti nenaučíme radosti z toho, čo majú a smútku k ľuďom, ktorí to nemali.
Ale cez všetko na svete verím, že zvíťazí rozum. Veď predsa, aj Nemci chceli najprv zničiť inteligenciu, pretože bez nej je spoločnosť podkopnutá a bezbranná. A pokiaľ budeme stále premýšľať svojou hlavou, nenecháme sa ovplyvniť a na všetko si utvoríme svoj názor... V tom prípade ešte máme šancu na budúcnosť. Ak sa budeme na veci pozerať s láskou a toleranciou.

Posledné, čo by som vám povedala, je asi len to, že vám ďakujem za pozornosť. Stále som vám nepovedala, ani polovicu vecí a pocitov, no mám pocit, že na túto tému by nestačila, ani kniha zapísaná stovkami strán...
Ďakujem vám, že ste.
A som vďačná, aj za včerajší zážitok, ktorý sa hádam naučím aplikovať do svojho života.
Veľa vecí tam pre mňa boli silným zážitkom, ale fotografia, ktorú som sem zverejnila mi vždy zrejme na chvíľu zastaví čas a prinúti ma zamyslieť sa. Vždy mi dá pocit...

Goodnight Mister Tom | Alebo čaro starých príbehov

Autorka: Michelle Magorian

Vydavateľstvo: Penguin Books Ltd

Mesto/krajina vydania: London, United Kingdom

Rok vydania: 2015

Počet strán: 464

Vítam vás pri dnešnej recenzii!

Veľmi sa teším, že moje pokusy s čítaním v angličtine nezlyhali a že vám opäť môžem rozpovedať o celom tom procese :). Recenzie na knihy v angličtine som písala vždy s potešením a inak tomu nie je, ani teraz, aj keď po dlhšom čase, čo mi snáď odpustíte O:).

Určite sa s vašim detstvom spájajú príbehy. Všetci to poznáme... ten moment, kedy narazíme, na jeden z tých, ktorý nás sprevádzal dospievaním a zaleje nás príjemný, nostalgický pocit. Všakže? Mnohí z nás boli formovaní detskými hrdinami, na akých je v dnešnej detskej literatúre, čoraz ťažšie naraziť. Napríklad, ja som skrz detstvo kráčala ruka v ruke s Annou zo Zeleného domu (i keď to sa zrejme nezmenilo, ani rokmi), spoločnosť mi robilo aj dievčatko z hôr Heidi alebo skvelé Malé ženy, či Mary a jej priatelia z Tajomnej záhrady. Všetko sú to výnimočné diela, ktoré vám nerozprávajú len svoj obsah, ale akosi nenútene vám posúvajú hodnoty, ktoré si s najväčšou pravdepodobnosťou odnesiete do života. A také knihy si ja vážim.

Prečo o nich hovorím? Pretože Goodnight Mister Tom má ich nádych. Je to detská kniha, určená detským čitateľom, ale môžem povedať, že pre staršieho čitateľa má možno ešte hlbšiu hodnotu a dá mu rovnako veľa, ak nie viac.

Willie je chlapec žijúci s mamou v Londýne. Vo svete sa však odohráva Druhá svetová vojna a tak sú deti z veľkých miest súrne evakuované na vidiek k celkom neznámym ľuďom. Willie nie je výnimkou, no v jeho prípade mal obrovské šťastie. K pánovi Tomovi totižto príde, ako malý chlapec. Nižší, než jeho rovesníci, vystrašený, bojazlivý a zoslabnutý, celkom "nedetský" by som povedala. Ale už po krátkom čase spoznáva, pre neho nový svet, v ktorom sú samé krásne zákutia. Doma zažíval bitky, tresty a veľmi krutú výchovu od jeho matky, ktorá z neho chcela vyhnať hriechy. Ibaže u pána Toma zažíva priestor, ktorý nikdy nemal. Spoznáva láskavosť, blízkosť, pohladenia, nachádza priateľov a najmä zisťuje, že svet nie je hriešne miesto, ale krásou naplnený zázrak. Listy od mami nechodia a Willie rastie a rastie. Až do jedného dňa... Matka sa ozve a chce aspoň na nejaký čas Willieho naspäť. Návrat je však celkom iný a keď od Willieho nechodia žiadne listy, pán Tom sa vydá hľadať ho a uistiť sa, že je v poriadku.

Je veľká škoda, že táto kniha u nás zatiaľ preložená nebola. Keď si predstavím koľkým ľuďom by sa mohla páčiť, či deťom zapliesť myšlienky, mrzí ma to. Hádam sa jedného dňa dočkáme jej prekladu, no dovtedy by som vás rada povzbudila vziať veci do vlastných rúk a prečítať si ju, aj skrz iný jazyk.

Pretože táto kniha je krásna. Jednoducho, priamo, úprimne... krásna. 

Aj po pár dňoch mám v sebe ešte stále dojmy, ktoré vo mne zanechala a v ktoromkoľvek čase vo mne dokáže vyvolať množstvo emócií alebo lepšie povedané pripomenúť mi tie, ktoré som pri jej čítaní zažila. Stále ma napĺňa krehký smútok, hlboká nádej a pokoj, či láska k svetu, keď si na ňu spomeniem. Pripomenula mi svojim spôsobom, aj detstvo. Tú nevinnosť a schopnosť byť prekvapeným a ohúreným z každej jednej maličkosti vo svojom živote. No ešte viac ma dojala svojou ľudskosťou a opísaním domova. Na nemalú chvíľu som sa ocitla priamo medzi mojimi milovanými hrdinami a videla som s nimi miesta, na ktorých niečo zanechali. Cítila som ich pocity, myslela ich myšlienkami a tak sa mi čoraz ťažšie prebúdzalo do môjho sveta, ktorý sa ich netýkal.

Už dlho sa mi nestalo, že by som kvôli čítaniu, aj skrz únavu nespávala, no v tomto prípade to inak nešlo. Musela som čítať stále ďalej a ďalej. Potrebovala som vedieť, čo sa bude diať a počas dní mi chýbalo, že si čítať nemôžem. 

Pred spaním mi príbeh rezonoval v myšlienkach a počas dňa som len cítila túžbu vrátiť sa naspäť. Neprekážalo mi byť unavenou, pretože tentoraz tá únava stála za to.

“How could anyone not want to live, thought Will, 

when there were so many things to live for? 

There were rainy nights and wind and the slap of the sea and the moon. 

There were books to read and pictures to paint and music.”

Angličtina

Spočiatku mi však bola darom moja tvrdohlavosť. V angličtine som už dlhšie nič nečítala a tak som sa zbavila návyku, ktorý bol predtým ešte stále krehkým a nejasným.

Vždy som si knihy v AJ vyberala veľmi premyslene. Siahala som po takých, ktorých príbehy som dobre poznala a poväčšine som ich v slovenskom jazyku čítala niekoľkokrát, takže som vždy vedela o čom budú a ľahšie sa mi, aj domýšľali významy pokiaľ som dobre nerozumela pár slovíčkam. Nikdy som však nečítala knihu, ktorá by pre mňa bola neznámou. Ktorú som predtým nečítala... Až doteraz :).

A preto sa musím vrátiť k tej tvrdohlavosti. Nebolo to jednoduché. Zo začiatku som napredovala veľmi pomaly a aj keď som celkom rozumela, nebola som zvyknutá na ten jazyk. Akosi mi nešiel do hlavy a nedokázala som ho nevnímať, ako niečo iné, niečo vyrušujúce.

Reálne mi dalo zabrať nárečie, ktoré kniha obsahuje. Je to niečo, ako skomolená reč Hagrida v Harry Potterovi, ibaže nie celkom... Tým, že šiel Willie na vidiek, tí ľudia rozprávali inak a celkovo som mala niektoré veci problém zaradiť si do ich významu. Ale aj na to som si zvykla. Nenachádzali sa tam neustále a tiež som si bola miestami vedomá toho, že čítam detské rozhovory, ktoré tiež boli trošku iné skrz gramatiku.

Všetko vytrvalosťou a tvrdohlavosťou ustalo, až som sa napokon konečne dostala do bodu, kedy som fakt, že čítam v angličtine nevnímala a prehliadala. Skrátka som plynulo čítala, myseľ to prijímala a ja som si mohla príbeh užívať, tak ako dovtedy nie.

Od tej chvíle pre mňa nastal sled udalostí a emócií, za ktoré som vďačná. Slovami nejde opísať, ako veľmi sa mi to páčilo a ako sa ma to dotýkalo. Pretože niekedy ste ma mohli vidieť pobehovať po byte a rozčuľovať sa, niekedy mi možno slzičky vyhŕkli alebo som dlhý čas nevychádzala z izby, či bola zamĺknutá. No to, ako mnou hýbala mi dokazuje, akou dobrou knihou vlastne bola. Autorka píše neuveriteľne jemne, rozprávačsky, pomaly a plynule zároveň. Je to ten typ štýlu, ktorý vás do príbehu ponára po troške, až napokon úplne celých.

Túto knihu vám môžem len odporúčať. Dlhé roky som ju chcela čítať a keď sa tak stalo, nesklamala. Možno vás trochu potrápi svojim jazykom, no myslím si, že mnohí to prečítať poľahky zvládnete s troškou odhodlania a nadšením pre vec. Navyše... môže byť niečo krajšie, než Puffin Books? 

“Do you think, said Will, gazing over the wall

 at the oak tree, do you think you can die of happiness?”