Čo milujem na našom bývaní?

Nemôžem uveriť, že už ubehli tri mesiace odkedy som vám písala riadky o tom, že môj život sa mení. Porozprávala som vám ako sa čoskoro sťahujem, ako sa teším na nové miesto kde budem môcť tvoriť a kde som dúfala, že nájdem domov... Na jednu stránku sú tri mesiace krátky čas, no keď si pomyslím ako šialene rýchlo mi ušli a čo všetko sa počas nich udialo, tak mi to príde ako celá večnosť. Taktiež cítim, až zvláštne dojatie nad tým, aká som bola plná očakávaní a radosti z toho, že sme si s Patrikom našli náš prvý byt, pretože teraz? Teraz je to už 100% domov kam sa teším, až sa vrátim. 

V spomínanom článku som vám sľúbila, že vám budem o všetko písať a podelím sa s vami o nové zážitky. Aj preto som sa rozhodla, že prišiel ten správny čas.

Vo vzduchu konečne cítiť jar. Práve sedím vo svojej kuchynke, kde mi robí spoločnosť káva v plechovom hrnčku a (konečne milovaný) spev vtáčikov. Je skutočne nádherný večer, jeden z tých, kedy je až neuveriteľne ľahké vykladať svoje myšlienky na papier. Celkom ľahko a plynulo padajú do viet a ja sa z toho radujem. Takmer tak veľmi ako z toho, že na stôl mi začína svietiť troška mesačných lúčov a že je od zajtra víkend.

Článok som nazvala, čo milujem na našom bývaní. Myslím si, že je dostatočne výstižný, pretože tak ako som dúfala, pomaly ale isto môžem s čistým svedomím povedať, že toto je miesto, ktoré milujem. Bytostne sa teším na prvé leto, ktoré tu strávime, na skoré rána a hrejivé večery, ktoré nemajú konca. Vždy som šťastná z večerov, ktoré tu máme a najmä keď je to ten typ, kedy máme čas pre seba a nič nemusíme. Je pravda, že aby sme mohli spolu bývať a to, že sme sa rozhodli žiť ako dospeláci vedie ku kope práce. Čas pre seba je pre nás teraz poriadne vzácny, pretože pracujeme od pondelka do piatku už nejaký čas. No i tak sa na to dá pozrieť pozitívne, pretože práca nás baví. Pracujeme s knižkami, spolu a má to svoje čaro, pretože nech sme akokoľvek unavení, sme samostatní a máme byť za čo na seba hrdí. Nebolo to od začiatku jednoduché a finančne sme sa neraz nasmiali na tom, keď sme sa rohodovali ešte aj o lacnejšej variante prášku do pečiva. Ale stálo to za to a vlastne aj stále stojí. Obaja máme staré domovy, kde sa môžeme kedykoľvek vrátiť a kam sa aj samozrejme radi často prejdeme a zvítame sa s rodičmi. Pocit, ktorý však predstavuje to, že domov už máme svoj vlastný a tvoríme ho my je naozaj krásny.

Ale aby som vám už nehovorila stále len o svojich pocitoch...

Magické prednosti nášho bytíku

1. Kuchyňa

Kuchyňa je také moje malé magické miesto a priestor kde sa rada uchýlim, keď Patrik spí alebo vlastne kedykoľvek. Možno by vás napadlo, že je to kvôli vareniu, ale kdeže. Zo mňa kuchárka nikdy nebola a zrejme ani nikdy nebude. Zmierila som sa s tým, že toto umenie je pre mňa zahalené a nedostupné na veky vekov :D. Skrátka a dobre, neviem to. Nemám to rada. Bodka.

V tomto prípade sa však jedná o atmosféru miestnosti. Rada si tu čítam alebo ako aj teraz - píšem. Vždy si pootvorím okno, aj keď mi je chvíľami už chladno, no keď počujem zvuky a tlmené rozhovory z ulice a vtáčiky na stromoch, tak ma to vie neuveriteľne upokojiť a cítim sa v tých momentoch pokojná. Pred prácou, pokiaľ máme smeny ranné, musím vstávať poriadne skoro a tak som si zvykla vstať o čosi väčšmi skôr, než je nutné a pri rannej káve si tu čítam knihy a oddychujem pred začiatkom dňa. Asi najmagickejšia záležitosť celej tejto miestnosti je to, že práve v kuchyni vidieť cez okno vždy tie najkrásnejšie odtiene oblohy alebo aj mesiac. A to najmä ráno a večer. Nuž a mesiac je vec, ktorú mi nemožno neľúbiť. Vždy sa na chvíľu zasnívam, keď sa zadívam naň ako si visí na oblohe a pozoruje ma na oplátku.

2. Gramofón

Veľmi, ale skutočne veľmi dlho som túžila po gramofóne a vlastných platniach. Čoskoro ako sme sa sem nasťahovali som mala narodeniny a voľba darčeku bola pre mňa veľmi jasná. Od maminy sme dostali staré džezové platne, pokúpili sme si vysnívaného Nohavicu (Máma mi na krk dala klíč) a následne na to pre Paťka obľúbeného Duchoňa (S úsmevom) a už teraz viem, že prídu ďalšie a zbierku si dopĺnime. Viem, že je to klišé, ale verte mi alebo nie - ten zvuk je naozaj iný. A nech sa deje čo sa deje, vytvára nádhernú atmosféru. 

Pamätám si ako sme dostali prvé platne od Armstronga a po izbe sme s Patrikom pomaličky tancovali ako z nejakej filmovej scény. Och alebo tie večery keď len ležíme na matraci, rozprávame sa, objímame a počúvame Nohavicu... To vám je niečo! Vlastne teraz, keď tak o tom píšem, napadá mi iba jediné. Je to balzám na dušu :). Ale aby som bola úprimná, tak nie všetky filmové, romantické scény sú len príjemné. Tak ako sa ľúbime, tak si aj ľúbime robiť zle a tak sme už veru skončili oblečení vo vani s tým, že sme sa bili o hadicu a snažili sa obliať toho druhého. No už teraz sú to spomienky, nad ktorými sa musím pousmiať a verím, že sa ešte často budem naďalej.

3. Drevené parkety

Možno je to zvláštny dôvod, ale keď sa zadívate na fotku, tak verím že pochopíte prečo ich tak veľmi ľúbim. V tomto byte máme v izbe starú, klasickú, drevenú podlahu (na ktorej sa šmyknem tak 10x za deň), ktorá je úplne nádherná. Keď sme boli prvýkrát na obhliadke a vlastne aj ešte predtým, keď som videla byt na inzeráte, tak som bola očarená práve nimi. Vždy som túžila po jednoduchej izbe, s matracom na zemi a hádajte čím? - drevenými parketami. A toto bolo ako vystrihnuté z mojich predstáv. Aj stále je.

4. Matrac na zemi

Nebudeme hovoriť o tom, že tento bod, ktorý síce s Patrikom milujeme, je presne tá vec, ktorú naši rodičia nenávidia. Dobre, možno trošku zveličujem, ale rozhodne pre to nemajú pochopenie. "Ako môžeme spať na zemi? Isto to chladí. Prechladneme. Chystáme sa kúpiť posteľ?" Nuž... nie, nie a nie. Nechladí to. Neprechladneme. A nechystáme sa. Pretože takto to je skvelé! 

5. Svetlo

Ak ma už sledujete dlhší čas, tak zrejme viete, že som veľký milovník slnka a svetla. Celú zimu a obdobie mrazov vždy tíško trpím, pretože obloha je zatiahnutá, neustále sneží alebo je hmla alebo mokro a sychravo. Celé tie mesiace sa cítim unavená, deprimovaná, zvláštne smutná a prázdna. Ibaže s príchodom jarného obdobia je to akoby som sa znovu nadýchla. Akonáhle svieti slnko, tak sa cítim živá, plná inšpirácie a mám zase chuť tvoriť a chuť existovať. Všetko mi príde krajšie a som plná energia. Aj vy to tak máte?

A na moju veľkú radosť máme v našom byte extrémne veľa svetla. Neviem vám povedať na aké strany je orientovaný, v tomto sa nevyznám hah, ale od rána do večera nám sem svieti slnko, na stenách sa hrajú lúče a vždy je tu príjmne teplo z toho ako sa cez okná vyhrejú priestory. Viem, že v lete to zrejme príjemným nenazvem, ale aj tak to tá radosť zo svetla prevyšuje!

A to by už asi aj stačilo. Samozrejme je tu kopa ďalších vecí, ktoré mám veľmi rada. Napríklad plechový obraz od Paťka zobrazujúci van, alebo kôpky kníh ktoré mám na zemi, či kvety po oknách... No myslím, že všetkým vám je jasné, že som si našla svoje miesto na svete a najmä, že som na tom mieste šťastná. Je to náš prvý byt a viem, že v ňom nebudeme bývať naveky, keďže je malinký a je akurát len pre nás, no odchádzať sa nám z neho nebude ľahko a vždy si naň budem pamätať. Pripomína mi to trošku piaty diel Anny zo Zeleného domu - Annin vysnívaný domov. Takisto prvýkrát bývala s Gilbertom v ich rozkošnom malom, vysnívanom domčeku a to miesto bolo skutočne plné ich lásky. Dúfam a verím, že tak je to aj s našim vysnívaným domovom.

Tajné svety | Cestovná agentúra prikrášlená mágiou

Originálny názov: The Strangeworlds Travel Agency

Autorka: Lapinski. L. D

Vydavateľstvo: Ikar 

Rok vydania: 2021

Počet strán: 384

Viete si predstaviť cestovanie pri ktorom by vám kufor neslúžil len na prenesenie batožiny, ale ako dopravný prostriedok? Že nie? Tak to by ste si mali prečítať Tajné svety, ktoré vám ukážu príbeh plný tých najfantastickejších prvkov!

"Zbaľte si veci, vyrážame za magickým dobrodružstvom!
Vitajte v cestovnej agentúre Tajné svety, odkiaľ vás každý kufor prepraví do iného sveta. Stačí vkročiť dnu...
Keď dvanásťročná Flick Hudsonová dostane návrh, aby vstúpila do Tajnosvetského spolku, je od radosti celá bez seba. Rýchlo však zistí, že s magickým multiverzom niečo nie je v poriadku. Uprostred leta prichádzajú snehové búrky, miznú celé ulice a jeden kufor ju zavedie do sveta, ktorý zostal celkom opustený.
Flick čoskoro poruší všemožné spoločenské pravidlá a posunie hranice mágie, aby prišla na to, čo sa vlastne deje. Dokáže však dať všetko do poriadku, skôr než všetky svety – vrátane jej vlastného – navždy zmiznú?"

Jedna cestovná agentúra. Stovka, ak nie tisícka kufrov. 

Všetky sú rôzneho tvaru, motívu a dizajnu, no to najhlavnejšie - všetky vedú do celkom iného sveta. Magického, prázdneho, iného, rozprávkového... Čo kufor, to iný mrav. Jeden by si pomyslel, že za jeden život, ani nie je možné všetky preskúmať, avšak ktovie? 

Tajný spolok cestovateľov slúži na preskúmavanie dostupných svetov a zaznámenávanie ich chodu. Členovia spolku musia dbať na rozličné pravidlá bezpečného cestovania a najmä dozerať na poriadny chod nášho, ale i iných svetov. Je veľmi očividné, že táto kniha má našliapnuté na viac dielov, pretože za jej prvý diel sme stihli vidieť len hŕstku miest a pritom obnášali toľké dobrodružstvá... Je tu však priestor na oveľa väčšie objavy a ďalšie skúmanie a ja sa teším, že to tak nevnímam len ja,  pretože ďalší diel bude. Predtým si však povedzme niečo viac o tomto tu.

S detskými knižkami je to zložité, pretože zatiaľ čo ich cieľová skupina, ani zďaleka nekončí pri deťoch - sú dve skupiny čitateľov, ktoré si tieto dobrodružstvá vedia užívať aj v pokročilom veku a naopak sú takí, pre ktorých je to uzavretá kapitola, v ktorej viac nemienia strácať hlavu. Pointou však je, že písať tak aby boli zaujatí detskí čitatelia, ruka v ruke s tými dospelými, musí byť poriadne náročné. Dieťa vidí svet inými očami. Myslí oveľa viac farbisto a bez zábran, zatiaľ čo dospelák je zahltený faktami a potrebou mať dôkazy. Keď sa však autor prekoná a podarí sa mu zaujať oboch, myslím si že mu patrí poklona. A v tomto prípade to fungovalo.

Skutočne nezáleží na tom, aký máte vek, pretože táto kniha je dokonalou oddychovkou a zábavkou, ktorá vám spríjemní váš čas. Je dokonalá na vypnutie myšlienok, na pobavenie a hlavne na zasnívanie sa, pretože otvára celkom nové nápady a prvky, ktoré sa mne osobne veľmi páčili. Cestovanie skrz kufre je úžasný nápad, ktorý si aj koniec koncov vyslúžil spracovanie, ktoré nemalo chybu. Výlety fungujú celkom jednoducho - otvoríte kufor, vstúpite doň a ste na inom mieste. Nie je to fantastické? Neraz som si pomyslela, aké by bolo zaujímavé preskúmavať iné reality a ľudí takýmto zábavným spôsobom. Nuž, aspoň cez knižku som si to mohla vyskúšať na vlastnej koži. A to vlastne platí aj o cestovaní ako takom. Prežívame časy v ktorých vycestovať nie je možné a tak mi výlety s Tajným spolkom skutočne prospeli.

A vy by ste to mali skúsiť tiež! Úprimne vám môžem knižku odporúčiť, pretože nemyslím si, že jej čítaním stratíte čas. Jej obálka je nádherná, príbeh pútavý a bude to séria, takže máte o zábavu postarané na dlhší čas. Navyše príbeh má aj veľmi zaujímavé postavy s ktorými sa vám bude čítať ešte o čosi lepšie a ktoré vám budú sympatické. Pevne verím, že neobyčajné nápady, ktoré Tajné svety prinášajú si vás získajú, takže ak nad knihou predsa len trošku váhate, budem sa tešiť, ak som vyriešila vašu dilemu :).

Za recenzný výtlačok veľmi pekne ďakujem bux.sk

Pokiaľ vás moja recenzia presvedčila, knižku si môžete kúpiť, napr. na tejto adrese.

Moje hodnotenie:

Môj príbeh | prečo túžim žiť inak a aké je to mať dušu cestovateľa

Ahojte!

Ani si neviete predstaviť s akou radosťou vás vítam pri tomto článku. Prečo? Pretože prišiel spontánne. 

Pretože práve v tento večer sedím vo svojej izbe s drevenými parketami a kopou kníh. Po veľmi dlhom čase cítim inšpiráciu a potrebu vám rozpísať, čo mám práve na duši.

Možno sa v tom nájdete. Verím, že ľudí, ktorí túžia po veciach aké sa vám chystať opísať je viac. Viem to, pretože s jedným takým žijem a nažívam. Poďme si spolu teda zazdielať svoje sny, ktoré časom neostanú len snami.

...

Môj príbeh?

Mám 20 rokov. Som mladý človek, ktorý objavuje aké je vychádzať z detských topánok a zároveň si zachovávať detské sny. Pomerne skoro som vzala svoj život do vlastných rúk a začala bývať v malom bytíku spolu s Patrikom, ktorý sa rovnako stretáva s realitou a zároveň si tvrdohlavo vytvára svoj vlastný svet v predstavách, v ktoré verí väčšmi než čomukoľvek inému.

Dalo by sa povedať, že sme sa našli. Ale to nie je celkom pravda, pretože on našiel mňa. A ja som za to vďačná, pretože o svojej samote som bola presvedčená. Nebol to plán.

Študovala som na obchodnej akadémii, ktorá pre mňa nebola ničím napĺňajúca. Trpela som ju bez cieľa a z donútenia, avšak s vidinou, že po jej ukončení si skutočne splním to v čo verím a po čom túžim. Učením som netrávila veľa času, ale za to som veľa čítala, sebavzdelávala sa v celkom odlišných oblastiach a objavovala. Rozvíjala som sa, no nie tak ako to odo mňa bolo očakávané. Mnoho ľudí sa čudovalo nad tým, že škola pre mňa nie je prioritou, ale ja som ďalej radšej pracovala, šetrila a išla si za svojim. Za niečím, čo pre mňa malo zmysel.

Chcela som cestovať. Vysoká škola pre mňa nebola vidinou, ani možnosťou. Známkami by som sa tam dostala, rozum mi nechýbal, no vedela som, že miesto ďalšieho trápenia seba samej - chcem radšej vyraziť do sveta a skúmať svoje možnosti. Chcela som tvoriť, fotografovať, písať a zachytávať všetko a všetkých, čo na svojich cestách spoznám.

Možno je to už otrepaná veta, ale i tak sa to stalo. A preto vám to musím povedať, tak ako to bolo.

Prišla korona.

Ten desivý miľník, ktorý sme spočiatku všetci považovali za nanajvýš pár týždňovú záležitosť. Moje sny narazili na obrovskú zábranu. Chvíľu som bola stratená a najmä zmätená. Odmietla som študovať kvôli cestovaniu a odrazu som ostala bez školy, bez možnosti vycestovať a vlastne aj celkovo bez možností. Musela som sa len zmieriť s tým, čo je. Miesto sólo cestovania ma čakalo veľmi tvrdé pracovanie na svojom živote a nachádzaní sa.

Ale teraz rozumiem, že všetko má svoj význam. Pretože za ten čas som sa našla. A našla som aj krásy v tých bežných dňoch, ktoré nastali. Veľa som sa túlala, veľa som chodila a naučila som sa veci pozorovať ešte pozornejšie a s väčšou úctou k ich kráse, s väčšou vzácnosťou a uvedomením si momentov a ľudí navôkol.

A potom ma našiel Patrik. Neviem, či som menej zmätená alebo mám viac možností, pretože stále neštudujem. Pandémia pokračuje. Ešte vždy nemôžem cestovať... Ale už ma nečaká sólo cesta, ani moja samota, pre ktorú som bola rozhodnutá. Čaká ma parťák s ktorým sa priateľim a ľúbim a s ktorým ten život tak prazvláštne plánujem.

Žiť s dušou cestovateľa nie je vždy jednoduché, pretože aj napriek prežívaniu najšťastnejších období a najkrajších momentov... vždy vo vás tlie niečo nespokojné a nepokojné, čo by chcelo byť ďalej a ďalej. Neustále narážate na ľudí, ktorí sa vašim snom smejú. Neberú ich vážne alebo vám mávnu pred očami rukou so slovami, že vás to prejde. Že vás život naučí. Ale kto presne určil, čo život znamená?

A tak vám poviem po čom skutočne túžim.

Isté obdobie svojho života túžim žiť vo vane. S Patrikom sme sa rozhodli, že kým pandémia trvá, budeme pracovať veľa a tvrdo. Odkedy sme začali bývať spolu, zažili sme neľahké mesiace, najmä po tej finančnej stránke, ale čím ťažšie to bolo - tím bližší sme si boli. A najmä tvrdohlavejší, pretože sme pracovali ešte viac a postupne si začíname odkladať, čo sa dá. A je to na dobrej ceste.

Šetríme na svoju vlastnú dodávku, v ktorej si plánujeme zariadiť bývanie. Rozkladaciu posteľ, rozkošnú malú kuchyňku a pár kníh, ktoré nás budú sprevádzať na cestách.

Už teraz sa nemôžem dočkať na život, ktorý bude nestály a celkom iný. Každý deň budeme vidieť nové meiste a stretávať ľudí, ktorí v nás niečo zanechajú a takisto v nich niečo zanecháme my. Veľmi sa teším na tú nespútanosť a slobodu, pretože už dávno som sa naučila, že skutočne šťastná som len keď som slobodná. A Patrik je prvý človek s ktorým sa cítim slobodne, aj keď je po mojom boku. Je zvláštne, že byť s ním je pre mňa celkom prirodzené. Nie je to nutnosť, nie je to závislosť, ani vyslovená potreba. Je to ten typ prirodzenosti, ako tráviť čas sama so sebou. 

Jonna Jinton

A preto sa teším na ďalší sen v ktorý verím... A to sa týka, nazvyme to usadenia. 

Veľmi túžim po cestách, dobrovoľníctvach a objavovaní, no napokon chcem žiť v prírode. V absolútnom pokoji, v malom domčeku alebo v chatke, ktorá bude obklopená lesom, v blízkosti jazera a s množstvom kvetov naokolo. Bez susedov, rušivých elementov a ďaleko od mesta. Je to smiešne, ale tak trošku chcem žiť svoj vysnívaný život víly. Zobúdzať sa spolu so slnkom, variť si kávu a piť ju opretá o stromy v lese. Ležať v tráve a kúpať sa v chladnej vode na konci leta v jazere naproti domu. Chcem sa naháňať so psom a v noci pozorovať hviezdy. Vnímať zmeny, ktoré sa v prírode dejú a intenzívnejšie vidieť ako sa ročné obdobia skutočne striedajú. Život chcem väčšmi uchopiť. Naozaj ho žiť.

Je zvláštne vnímať život inak. Pretože každý napokon túži po práci. Po vzdelaní. Po stálosti.

Och, ako len túžim žiť nestálo a riskantne! Ako len túžiť nepoznať rutinu a nevedieť, čo je to zaradiť sa...

Je zvláštne veriť, že toto nie sú sny z ktorých raz vyrastiem, ale realita, ktorú prežijem. Chcem dokázať, že žiť sa dá aj inak. A ak by som to aj nemala dokázať iným, chcem žiť s tým pocitom, že skutočne žijem. Sama pre seba. Sama s Patrikom.

Vám prídu tieto predstavy nemožné? Alebo aj vy máte niekde v duši ukryté sny, na ktoré ste aj pomaly začali zabúdať? Alebo na ne myslíte? Veríte, že jedného dňa to už nebudú len sny? Možno som blázon, idealita alebo snílek - ľudia to nazývajú mnohými menami, no pokiaľ som nažive, vždy budem veriť, že v živote je viac.

Malé veľké radosti a vďačnosti | Marec

Neviem, či už žijeme v pandemických časoch príliš dlho alebo je len všetkého veľa... Mám však pocit, že tieto časy nedávajú zabrať len mne, ale aj môjmu okoliu, ktoré sledujem. Veľmi sa snažím presadnúť z pozície "je to zlé a ťažké" na "čo sa z toho môžem naučiť a čo by som mala zmeniť?". Vidieť čaro všedných dní je napriek tomu niekedy ťažšie, než to pre mňa zvyklo bývať a tak si o to viac zaslúžia tie dobré veci pozornosť. Preto vám kamoši rozpoviem o maličkostiach, ktoré možno napokon potešia aj vás.

Predtým než sa začítate, prikladám vám túto skladbu, ktorá možno pridá čaro do slov, ktoré som si pre vás pripravila :). Ďobni si sem.

Za čo tieto dni môžeme byť vďační alebo čo potešilo mňa?

1. Ranný východ slnka

Aj napriek pandémii patrím ku skupine ľudí, ktorá môže chodiť do práce. A tak väčšinou zažívam veľmi skoré ranné cesty, keďže zvyknem chodiť peši. V zime to bolo chvíľami poriadne nepríjemné a často som prišla taká premrznutá a zasnežená, až sa na mne dala merať vrstva snehovej pokrývky... Teraz však mnohé rána začínam so slnkom. Ráno pri prebúdzaní začína byť čoraz vidnejšie a najmä v momente ako sa vydávam von z bytu vonku svitá slnko. A je to nádherné. Odrazu je na svete pokoj a obloha je oranžová, pričom je slnko stále vyššie a krásnejšie. A takéto rána mám rada. Počas cesty navyše vídam prekrásne staré domy s brečtanom a verandami a vždy si povzdychnem nad tým, aké sú prastaré a pekné.

2. Príchod jary

Už v predošlom článku som nebola veľmi pozitívne naladená, avšak osôbka ktorá mi zanechala komentár mala pravdu. Príchod jary všetko akosi mení.

Vo vzduchu cítiť spomienky, v duši nostalgiu, je jednoduchšie nachádzať inšpiráciu počas dní a najmä radosť. Vždy keď príde jar, mám pocit akoby malo prísť niečo nové, veľké a krásne... je to zvláštny prísľub, ktorý sa nedá popísať, ale viete, že život už nebude ako predtým a čakajú vás momenty, na ktoré budete spomínať opäť až ďalšiu jar. Navyše aspoň ja osobne to mám tak, že sa na jar cítim oveľa živšie. Tá ponurosť a ospalosť zimy zo mňa opadáva a vždy sa mi z toho poriadne uľaví.

3.Teplá šálka kávy

To je univerzálne pravidlo pre krajší začiatok dňa. Kávu nepotrebujem na energiu, ale pre dobrý pocit. Je to niečo ako rituál. Ako ukradnutá chvíľka v ktorej čas tak veľmi nebeží.

4. Čaj z termosky a pikniky v lese

Toto tak trošku súvisí aj s príchodom jary... Akonáhle je vonku slnečko a aspoň trochu teplo, tak sa s priateľom Patrikom nabalíme do nášho žltého batohu. Vezmeme si so sebou deky, čaj, jabĺčka a čo najdlhšie trávime deň na lúkach a v lese. Počúvame hudbu, vymýšľame si rozprávky, jeme sladké jablká a lozíme po stromoch. Je skvelé byť deťmi a keď sa my dvaja bláznime, neraz sa nimi na chvíľu znovu stávame. Ale to mám na tom najradšej :). Vždy potom prídeme domov príjemne unavení, hladní a líca máme červené ako tie jablká.

5. Objavenie podcastu What Jane Read

Toto bola pre mňa veľmi svetlá chvíľa za mesiac marec. Janu sledujem na sociálnych sieťach už dlhší čas, ale o jej podcaste som netušila. Potom som narazila na jednu z jej epizód a celkom mi to zmenilo deň. Podcast je plný príjemných rozhovorov, ktoré sa týkajú tvorenia, knižiek, cestovania, marketingu a mnoho ďalšieho k čomu ešte len prídem. Celé je to však skvelé a aspoň mňa to veľmi nakoplo nevzdávať sa a tvoriť ďalej. Viac sa sebavzdelávať a rozvíjať. Určite odporúčam! 

6. Špeciály Simpsonovcov

Často bývam unavená a tak v noci zvykneme s Patrikom sledovať spomínaný seriál. Je to asi najväčší relax a terapia na svete. Tento seriál mi zachraňoval existenciu počas prvej vlny korony a úprimne mi ju neraz zachraňuje aj teraz. Aj vy tak milujete ich nemiestny humor? To mi pripomína, že som ešte nevidela najnovší South Park...

7. A na záver - zaspávanie v objatí

Cítiť sa v bezpečí, na tom veru záleží... A ja som skutočne vďačná, že mám vedľa seba osobu o ktorú sa môžem vždy oprieť a pri ktorej, nech sú akokoľvek náročné časy, vždy nájdem pokoj a lásku. Práve pri tejto osobe sa učím ako láska nie je ničím bolestivým, či náročným. Všetko prekonávame spolu a nech sa deje čokoľvek, na konci dňa záleží len na jedinom - že sa máme. Že sme v tom spolu. Mať svojho parťáka je na nezapletenie, pretože nie sme len pár. Patrik je aj môj najlepší kamarát a tak hádam ani nejestvuje dobrodružstvo, ktoré by som nemohla a najmä nechcela plánovať s ním. Myslím, že problém dnešnej doby a vlastne býval to aj môj problém je ten, že si často namýšľame, že si lásku musíme zaslúžiť. Som nekonečne vďačná za to, že som mala možnosť pochopiť, že neexistuje nič ako miera lásky, merítko toho čo si zaslúžim a najmä, že sa z vecí nemusím obviňovať. Jediná vec, ktorú som sa naučila je lásku rozdávať a prijímať ju, a to v rovnakej miere. 

...

Za čo ste vďační vy? Čo vás teší? Čo vás toto celé učí alebo ako to zvládate? 

Kľudne sa mi rozpíšte a rada sa s vami porozprávam o tom ako nažívate :). Zatiaľ sa majte krásne!