Najšťastnejšie okamihy môjho leta | Kefalónia, Grécko

Veľmi dlho som sa odhodlávala napísať tento článok, no zakaždým som mala pocit, že teraz nie je ten správny čas. Aj keď som sa tešila a mala som nápady, ktoré by sa dali spísať, nikdy som nemala ten správny pocit, ani náladu. Teraz to však prišlo a pomedzi to ako som sa hodinu prehadzovala v posteli a nedokázala zaspať, som si vytvorila pohodu, sadla si k počítaču a ten správny moment prišiel sám od seba. Tento článok nejdem uhrávať na turistického sprievodcu, ani na extra tipy kam určite zájsť, ale radšej by som sa vypísala zo svojich dojmov a šťastia, ktoré dodnes cítim spätne pri každej jednej spomienke. A ak popritom všetkom nájdete užitočné rady a naladím vás na to, aby ste si Kefalóniu pridali na zoznam miest, kam zatúžite zájsť, budem veľmi rada :).

Je pravdou, že pre mňa je cestovanie určitý druh závislosti a obrovskou záľubou. Dáva mi to pocit slobody, vždy sa na cestách cítim viac sama sebou a najmä som spokojnejšia s vlastným životom. Tento výlet nebol úplne plánovaný, aj keď sme vedeli, že v lete chceme niekam ísť, jednalo sa skôr o spontánne rozhodnutie. Kefalóniu som nikdy netúžila vidieť a úprimne povedané toto leto som o nej počula prvýkrát. Zapáčila sa mi z obrázkov a videí, ktoré som si vypátrala a povedala som si prečo nie? Poďme tam! Paťo mi dal voľnú ruku, takže miesto som mohla vybrať kamkoľvek. Zabookovala som letenky, potrápila sa s výberom Airbnb a koncom júla sa mohlo ísť! Bol to bod, na ktorý som sa tešila celé leto. Je mi až čudné uvedomiť si, že už takmer mesiac prešiel od návratu domov. 

Poznáte to známe múdro ako niekedy nedostanete, čo chcete, ale to čo potrebujete? Nie, Kefalónia nebola moje vysnívané miesto, len náhly popud. Ale áno, potrebovala som ju. My obaja sme ju potrebovali a to, že sme sa tam ocitli považujem skôr za osud. Šťastie. Vďačnosť.

Než sme tam mali ísť, naše obdobie nebolo jednoduché, ale to je už celkom bežné. Máme náročné práce, minulý rok sa nám nepodarilo odísť nadobro, veľa vecí sa naopak podarilo, ale skrátka a dobre sme celkom vyčerpaní. Náročnosť toho obdobia však nepramenila ani tak v spomenutých bodoch, ako v tom že sme sa s tým tak nejak zmierili a začali sa usádzať. Aj v nešťastí sa dá nájsť komfortná zóna a aj keď sme sa my dvaja nikdy nechceli zmieriť s bežným životom na báze "pracuj, až kým nezomrieš a zaraď sa do spoločnosti", tak sa nám to dialo. Človek si zvykne.

Ale kamoši príchod na ostrov nás zobudil akoby z tranzu! To miesto bolo magické. Niečo ako grécky Zelený dom, len bez Anny Shirleyovej. Vždy mám problém cítiť sa sama sebou, keď sme doma a čoraz ťažšie nachádzam krásu v maličkostiach, či silu romantizovať si svoj vlastný život. Tu som sa však cítila v súlade s tým, kým som, a s tým aký kúzelný mi svet kedysi prišiel. Všetko bolo cítiť dobrodružstvom, slnko mi rozpaľovalo líca, celý deň sme boli vo vode a na vzduchu. Hlboko vo vnútri som cítila detskú radosť, akú som už dávno necítila. Život bol znovu zábavný. Ľahký. Úsmevný. Niesol v sebe pokoj a šťastie zároveň.

Bývali sme na malej farme u Gréckej rodiny. Všade okolo nášho domu boli olivovníky, hrozná, ovocné sady a zvieratá. A my sme sa cítili, že niekam patríme. Dostali sme ďalšiu rodinu. Teta Joya, ktorá dom vlastnila bola ako naša rozprávková stará mama, ktorá nás všade vozila. Občas sa s nami zašla okúpať do mora, rozprávala nám o svojom živote a o radostiach a starostiach a dala nám veľa inšpirácie a ľudkosti, ktorú sme si chceli v sebe niesť čo najdlhšie. Na odchode bolo ťažké práve aj lúčenie s ňou, pretože nás vystískala, priznala že jej budeme chýbať a ďakovala nám, že sme jej robili spoločnosť. Pričom sme my cítili vďačnosť k nej. Dala nám toľko lásky do duše, koľko sa jej len zmestilo. Už sa teším, keď jej napíšeme listy a pošleme jej pohľadnicu spolu s fotografiami, ktoré sme v posledný deň urobili. Vždy si na dovolenky nosím aj svoj starý analóg a naň sme sa odfotili spolu s ňou na jej záhrade pod starým olivovníkom. Tie fotky ma nútia usmiať sa vždy keď ich zazriem.

Náš výlet bol naozaj krásny aj vďaka úžasným ľuďom, ktorých sme postretli. No ten ostrov bol všeobecne nádherný! V živote som nevidela tak azúrové more a neužila si toľko slobody. Grécke ostrovy bývajú obľúbené, no toto nie je ten prípad. Takmer každú pláž na ktorej sme boli sme mali takmer celú pre seba. Nikde nebolo príliš veľa turistov, každé zákutie a za každým rohom sa skrývalo niečo na čo ste sa nedokázali vynadívať a ostrov má nekonečne veľa miest, ktoré sa doslova núkajú na to, aby ste ich objavili. Má nádherné mesto, pláže, dedinky a ach... JEDLO! V živote nikdy som nejedla s takou chuťou, ako tam. Grécka kuchyňa prekonala všetko, všetko o čom som kedy snívala. Z ničoho mi nebývalo zle a každá surovina chutila tak 10x lepšie, než sme zvyknutí. Za džúsmi plačem hádajm aj dodnes. A priznám sa, že gelato som tam jedla lepšie, než v Ríme, a to ani nepreháňam.

Keď čítam všetky tieto pocity, tak sa len usmievam a mám z toho dobrý pocit. Tento neprakticko praktický článok ma pohladil na duši, tak ako som v to dúfala a verím, že bude stačiť na to, aby ste chceli rovnakú radosť zažiť aj vy. Kefalónia je miesto, kam by ste mali určite aspoň raz v živote zájsť. Je to kombinácia rajských pláži, láskavých ľudí, nádhernej prírody a dobrého jedla. Je to najmä miesto na ktoré nikdy nezabudnem ♥!

Po dlhšej odmlke | Porto 2022

Ahojte kamoši!

Už pár týždňov som sa s malou dušičkou dívala na blog a dúfala som, že už čoskoro vo mne skrsne chuť sa k vám prihovoriť. Túžila som po písaní a veľmi som si priala spísať aspoň pár riadkov, ktoré by som sem mohla v tichosti odložiť. Každý deň, v ktorý som však pocítila aj čo i len trošku inšpirácie, som napokon prepadla sledovaniu prázdnej obrazovky, na ktorej nepribudlo ani jedno slovo. 

Píšem však dnes! A je to radosť spojená s úľavou. Konečne mám pocit, že sa článok píše sám a že sa toľko nemusím snažiť. O tom viac mám však pocit, že to čo píšem za niečo aj stojí. 

Neoplatí sa vysvetľovať prečo som sa v poslednom čase utiahla. Všetko je spojené s nedostatkom času a únavou, pretože každý deň bol viac menej rovnaký. Pracujem. Čítam. Objavujem. Premýšľam.

Až minulý týždeň som sa dočkala dobdrodružstva, ktoré som si plánovala dopriať ako odmenu za veľmi nabité zimné mesiace. Navštívila som Porto! Áno, znovu... Ale aj tak som sa tešila, akoby to bolo po prvýkrát, ak aj nie viac. 

Pred dvomi rokmi som tam cestovala sama a bolo to v období, kedy to bol skôr potrebný útek nevyhnutný k prežitiu, než oddychová dovolenka. Potrebovala som sa tam nájsť a hlavne nájsť zmysel života, čo sa mi aj podarilo - pretože nachádzať sa na cudzom mieste, obklopená cudzími ľuďmi sa ukázala ako jedna z najoslobudzujúcejších vecí pod slnkom. Vtedy som si uvedomila, aká podstatná je pre mňa aj vnútorná sloboda a ako vo mne hniezdi túžba po niečom viac, než je každodennosť, či spoločenské zázemie. Keďže mi vtedy Portugalsko dalo tak veľkú pomoc a posilnilo ma, návšteva na druhý raz sa mi nezdala zlým nápadom. Najmä keď ma sprevádzal Patrik a spolu s ním aj členovia našej rodiny.

Dúfala som, že sa im Porto bude páčiť, tak veľmi ako aj mne. Zrejme by mi zlomilo srdce, keby ich neočarilo a necítili sa tam dobre, ale verila som, že všetko dobre dopadne. Bolo pre mňa nové sprevádzať so sebou väčšiu skupinu ľudí, nakoľko už nešlo iba o moje predstavy a ani len o naše spoločné s Paťom, ale odrazu bolo nutné dávať pozor na potreby a nálady piatich ľudí. 

Nakoniec však každý miesto toho čo očakával, získal ešte viac. Úprimne a vážne, z dní kedy sme tam boli máme také krásne spomienky, až mi je na duši smutno a prázdno. Neprestajne som sa snažila vryť si do pamäte každý jeden detail, aby som na nič z toho, čo prežívame nikdy nezabudla. Keď sme pozorovali zapadanie slnka za more, snažila som sa zapamätať si jeho oranžovú farbu a odraz na vode. Keď sme sa smiali, dúfala som, že si zapamätám zvuk smiechu a všetky rozžiarené tváre. Pri pozorovaní východu slnka z okna našej izby som pozorovala vtáky a dúfala, že zvuk pomaly prebúdzajúceho sa mesta vo mne nikdy neutíchne. Všetko bolo tak veľmi krásne! 

Tie dni, kedy som v tichosti pozorovala blog a vnímala ako sa ničomu nevenujem absolútne vymizli. Znovu som bola šťastná, dúfajúca, plná nádeje... Čas plynul inak. Momenty trvali dlhšie a predsa len trvali príliš krátko. Všetko však malo svoj čas a malo to aj svoj koniec, ako to už býva. Nekonečne ma však fascinuje, ako ma dokáže na cestách ovládnuť pocit pokoja a vyrovnanosti. Nikdy sa necítim tak veľmi v mieri sama so sebou a so životom, ako keď pozorujem nové miesta a ľudí žijúcich ich iné, vlastné životy.

Ani sama neviem, či by som sa nazvala aj štastnou práve teraz. V Porte sa mi podarilo žiť v prítomnom okamihu po hrozitánsky dlhom čase. O to viac si však teraz doma uvedomujem ako veľmi sa mi to nedarí praktizovať v každodennosti, ktorá nemusí byť hrozivá, ale práve naopak môže byť aj krásna. Cítim, že mi chýba nadhľad na svet, ktorý by sa venoval väčšmi dobrému a peknému a pokojnému... Namiesto rýchlemu a stresujúcemu a monotónnemu. Ale aspoň viem, že ak chcem niečo zmeniť, tak je to naučiť sa život opäť vnímať. 

Dúfam, že som vás nesklamala, ak ste čakali článok plný užitočných rád a tipov kam v Portugalsku zájsť. Tie vám rada poskytnem časom. Tentoraz vás skôr pozývam do vlastného sveta a budem sa veľmi tešiť, keď mi napíšete niečo o tom vašom. Ach a samozrejem verím, že fotky s ktorými ste si zacestovali spolu so mnou sa vám páčili.

Majte sa krásne :)!

Stali sme sa horalmi z Vysočiny? Na jeden deň áno!

Rada by som nadviazala na posledný článok a tak, keď už sme sa pozreli spoločne na Edinburgh, rada by som vám ukázala nádhernú Škótsku vysočinu. Toto miesto je pre mňa srdcovou záležitosťou, pretože už dlhé roky mám obrovskú slabosť pre históriu horalov, horalského spôsobu života, ich kultúry, bojov a samozrejme aj ich prostredie v ktorom žili. Je možné, že toto malé posadnutie začalo sledovaním Outlanderu, ale som za to veľmi rada. Je skvelé navštíviť miesta, kde sa nachádzali postavy Jamieho a Claire a zároveň sa zasnívať do ich obdobia a zápletok, ktoré vám na tých miestach akoby ožívajú pred očami.

Nechcem vás však priveľa trápiť mojimi predstavami a nadšením. Skôr by som vám rada dala praktické rady, ako môžete vysočinu poľahky navštíviť aj vy :).

Možno vám už napadlo, že na takýto výlet by ste si museli rezervovať veľmi drahý a dlhý zájazd alebo sa tam vypraviť autom. Verím, že obe možnosti sú skvelé a sama by som sa tam raz chcela vydať na roadtrip, ale sú aj oveľa jednoduchšie a cenovo dostupnejšie varianty, ktoré vám takúto návštevu umožnia skôr.

Ideálne je to skombinovať s výletom do Edinburghu! Zatiaľ, čo si pár dní užijete skúmaním mesta, vyhraďte si jeden deň na výlet, ktorý vám prinesie obrovské množstvo zážitkov.

Ako na to?

Prvýkrát som navštívila vysočinu pred dvomi rokmi so spoločnosťou Heart of Scotland. Aj vtedy, a aj teraz sme si výlet bookli cez Tripadvisor, čo isto iste zvládnete aj vy. Jedná sa o jednodňové "tours" do vysočiny, ktoré trvajú cca 12 hodín. V skorých ranných hodinách vyrážate mini vanom z Edinburghu a následne vás čakajú zastávky na prekrásnych scénerických miestach a malebných dedinkách Škótska, či plavba po legendárnom Loch Ness. Počas jazdy vám váš vodič/sprievodca rozpráva zaujímavú históriu, legendy a príbehy. Vy teda sledujete prírodu navôkol a zároveň sa dozvedáte informácie z prvej ruky. My s Patrikom sme na druhýkrát išli spoločnosťou Highland Experience a popravde je skôr zrejme na vás, ktorú z dvoch spomenutých by ste si vybrali vy. V oboch prípadoch to boli mierne odlišné zájazdy, ale oba hodnotím ako úžasný zážitok. Navyše na druhýkrát som videla miesta, ktoré sme prvýkrát nenavštívili a zase to bolo také o inom. Cena takéhoto zájazdu sa pohybuje v sume 60€ na osobu. Možno sa zamyslíte nad tým, či to za to naozaj stojí, keď je to len na jeden deň, ale verte mi, uvidíte toho veľa a ten zážitok vám nikto nevezme. Navyše sprievodcovia sú veľkí profesionáli a vedia zariadiť, aby ste za jeden deň videli čo najviac.

Našou prvou zastávkou boli tieto superské chlpaté kravy, ktoré sú typické pre Škótsko a samozrejme špeciálne pre vysočinu. Sú to nádherné a hlavne majestátne zvieratá a aj keď nemám veľmi rada, keď sú zvieratá ako atrakcie, tak verím, že v prípade tejto kravy (a jej kamošky) je ich oplotenie skôr kvôli ľuďom, než aby im robil zle. Majú tam kopu výbehu a žijú viac menej vo voľnej prírode. Radi papajú mrkvu a sú veľmi šarmantné.

Pri kravičkách je zastávka dlhšia, ale ďalej nás čakala jazda, ktorá obnášala kratšie zastávky na porozhliadanie sa po okolí, údoliach alebo po krásnom vrchu Glen Coe. Ani si neviem predstaviť, aký zážitok musí byť, keď niekde odstavíte auto a na tieto miesta sa vydáte po vlastných nohách. Keď som sledovala úseky kopcov, ktoré ani zďaleka neboli také vysoké, ako ich máme my doma, ale boli močaristé a ťažko na pohľad dostupné, turistika mi v nich pripadala nemožná. Predsa len sa však ľudia neboja a bolo vidieť, že nemožné to nie je. Z diaľky sa vynímalo viacero postáv, ktoré na to nabralo odvahu. Jedného dňa to určite musím vyskúšať aj ja.

Cesta nám ubiehala príjemne a divadlo za oknom nás neprestávalo baviť, ani po dlhých hodinách. Ten pohľad vám dokáže vyraziť dych. Náš šofér John nám do toho rozprával príbehy a viete čo bolo skvelé? Mal presne ten typický, trochu už aj zriedkavý, silný škótsky prízvuk a už len počuť ho bol zážitok. Chvíľami bolo dosť náročné rozumieť mu, ale aj tak nás to bavilo, pretože taký jazyk sa len ťažko napodobňuje, či bežne počuje. Je to celkom iná angličtina.

Neustále sme prechádzali dedinkami a pomaly sa začali vynárať aj prvé časti Loch Nessu. Čakala nás však zastávka vo Fort William, ktorá bola žiaľ tak trochu fiaskom. Ale našou vinou... John nám povedal, že máme 40 minút čas po tom ako sme zastavili, Patrik ale započul 14 minút a keďže to mala byť wc zastávka, zhodli sme sa, že dobre počul zrejme on. Keď však ani po 20 minútach nikto neprichádzal, nuž a ani po 30... pochopili sme, že miesto dediny sme videli len parkovisko a miestny McDonald. Prekvapivo sme to však zobrali dobre a skôr sa na tom smejeme, než by sme ľutovali o čo sme prišli. Koniec koncov to aj bolo vtipné, keď si predstavím ako sme tam zmätene postávali a pomali nám dochádzalo, čo sa nám to deje.

Návšteva Loch Ness potešila. Na výber dostanete viaceré varianty programu, ale väčšina skupín (tak ako aj tá naša) si takmer vždy vyberie jediný. Plavbu.

A tá je superská! Neviem, či by so mnou súhlasil aj Paťo, keďže mu bola poriadna zima a dosť si pofrflal, ale ja som bola spokojná a on asi tiež, keď sme si dali menší prípitok na zahriatie (bolo to nevyhnutné) a pomaly nám začínali odmŕzať všetky končatiny. Tešila som sa, že sme sedeli hore a pri kraji, takže som mohla pozorovať aké je to jazero tmavé a temné. Voda v ňom chvíľami pôsobí takmer čierno a pohľad na ňu trochu desí. V tom momente si viete predstaviť, že niekde v jeho hlbinách naozaj pláva Nessie a s malou dušičkou dúfate, že ju zazriete práve vy. Síce to je len povera a možno len mýtus, ale ktovie? V oceánoch, moriach a vodách žijú isto iste živočíchy o akých sa nám ani nesníva.

Čo považujem za ešte jednu veľkú výhodu tejto plavby je to, že sme mali možnosť vidieť Urquhart Castle. Je to veľmi známa zrúcanina hradu, ktorá sa nachádza priamo na brehu Loch Ness a ľudia veľmi radi navštevujú tento zámok, najmä aj skrz jeho krásny výhľad na jazero. My sme to vyriešili opačne a mali sme výhľad na hrad :).

Po Loch Ness nás čakala veľmi dlhá cesta domov, ale z miest popri ktorých sme prechádzali mi nejeden raz poskočilo srdiečko. Inverness, Culloden... To všetko boli miesta o ktorých som snívala. Je mi ľúto, že tie sme si nemohli prehliadnuť poriadne, pretože stále si želám jednédho dňa navštíviť Culloden Battlefield a nie len prejsť okolo, no aj tak ma veľmi potešilo počuť o tom a byť tak blízko. Inverness bolo pre mňa sklamaním, pretože už dávno zrejme nevyzerá, tak ako ho zobrazili v Outlanderi. Jeho jedinými svetlými bodmi je zrejme len námestie, ktoré sme nevideli, a to že mesto je umiestnené v srdci vysočiny. Úzke okolie je však doslova priemyselné a všade sú samé továrne. Z toho som bola veľmi smutná, predstavovala som si to celkom ináč, ale program ma našťastie ešte potešil a prekvapil.

V zájazde pred dvomi rokmi sme toto v programe nemali. Ale je to jedno z obľúbených miest, ktoré som počas nášho výletu videla. Malé viktoriánske mestečko Pitlochry je nádherné a idylické. Nachádzajú sa tam krásne obchodíky, reštaurácie, kaviarne a je to akoby vystrihnuté so Slečny Marplovej, ktorá akoby každú chvíľu mala vykuknúť spoza záclony okna na najbližšom domčeku. Mestečko je obklopené horami, na ktoré je majestátny výhľad priamo z ulice a celé to tam má len veľmi ťažko opísateľnú atmosféru, ktorá vás dostane. Viem si dokonale predstaviť, že by som sa tam vrátila a ubytovala sa v nejakom miestnom príbytku s prikrívkami ako od babičky a s podkrovným oknom, kde by som písala krátke poviedky, postrehy, či príbehy. Pitlochry je ako stvorené pre príbehy.

Mrzí ma len jediné, a to že sa mi nepodarilo nafotiť viac fotiek z Pitlochry a najmä také, ktoré by naozaj zobrazili, aké krásne to tam bolo. Stálo by to za to... Preto vás prosím, ak máte radi podobné miesta, vyhľadajte si obrázky ešte dodatočne. Viem, že by sa vám tam páčilo :)!

A veľmi dúfam, že sa vám páčil aj samotný článok. Dúfam, že vás nalákal na trošku chuti do dobrodružstva a zároveň, že vám dal pár tipov, ktoré by vám mohli do budúcna pomôcť a uľahčiť vám život. Pokiaľ sa niekedy ocitnete v Edinburghu, tak toto je naozaj skvelá príležitosť odniesť si zo Škótska oveľa, oveľa viac... Ja som za tieto zážitky šťastná a najmä vďačná, ale ako ma už možno trochu poznáte, ani zďaleka mi to nestačí. Stále som nevidela Isle of Skye a miesta, ktoré sme navštívili nechcem vidieť len ako turista a ešte k tomu v takej rýchlosti. Preto si sľubujem, že raz tam vyrazím na vytúžený roadtrip a tie miesta sa mi stanú ešte bližšími. Verím, že sa mi to podarí. Bude to chcieť len kúsok... odvahy.

Snívate aj vy o nejakom mieste alebo zážitku? Chceli by ste niekedy zažiť roadtrip?

Rozprávkové mesto Edinburgh

Človek by si pomysel, že vrátiť sa na miesto, ktoré ste už predtým navštívili nie je také vzrušujúce ako keď niekam cestujete po prvýkrát. Vtedy je pre vás všetko nové a ste ohúrený novým prostredím, vôňami, okolím... Všetky tieto maličkosti obnášajú obrovské množstvo nadšenia, avšak tak ako má čaro objavovať nové a nepoznané, tak je priam magické vrátiť sa na miesto, ktoré ste si už raz zamilovali. Pre nás to bol pocit blízky príchodu domov, ibaže mal aj mnohé iné príchute, ako napríklad nostalgia, či prísľub dobrodružstiev. Do Škótska som minulý mesiac vycestovala po dvoch rokoch znovu, avšak s nadšením sa s vami musím podeliť o všetky krásne momenty, ktoré si pre nás Edinburgh prichystal aj tentokrát. Dúfam, že si jeho zákutia zamilujete rovnako aj vy aspoň z pár fotografii, ktoré už o malú chvíľu uvidíte.

Edinburgh milujem práve pre jeho historickú architektúru a čarovnú atmosféru. Je to hlavné mesto Škótska, ktoré sa však svojou rozlohou nezaraďuje medzi veľkomestá, v ktorých by ste sa dokázali stratiť. Je malý, útulný a všade sa poľahky dostanete aj na vlastných nohách. Je to miesto, kam sa oplatí zájsť aj pokiaľ plánujete výlet len na víkend, ale takisto vám má čo ponúknuť aj pokiaľ túžite po dlhodobejšej ceste.

 

Jeho centrum tvorí obchodná ulica s názvom Princess Street. Na nej objavíte obchody v ktorých by ste dokázali stráviť celý deň a hádam aj minúť váš rozpočet. Avšak ak by ste chceli malý tip, tak za mňa by ste mali navštíviť Starbucks, ktorý na nej sídli. Nie som jeho veľky fanúšik, ale prečo je výnimočný? Ako môžete vidieť na fotke vyššie, ponúka absolútne prekrásny výhľad na Edinburgh Castle a to sa oplatí :)! Navyše ak ste predtým navštívili kníhkupectvo Waterstones, o pár obchodov ďalej a práve si pod pazuchou nesiete svoje úlovky, tak toto je ideálne miesto kde si môžete pri šálke kávy oddýchnuť a začítať sa.

Pri Princess Street sa taktiež nachádza nádherný park s Ross Fountain, so sochou Waltera Scotta alebo rozkošným idylickým domčekom, či starobylým cintorínom. Cez park dokážete prejsť mimo iného aj do Old Townu. Práve Old Town je magickou časťou, ktorá ukrýva množstvo Harry Potter obchodíkov, či slávnu Victoria Street, ktorá bola inšpiráciou pre Rowlingovej Diagon Alley (viď. Šikmá ulička). Myslím, že toto trvrdenie nie je možné spochybňovať, pretože ulička vyzerá naozaj ako vystrihnutá z knižiek a v podstate k tomu celému len chýba Hagrid, ktorý by vám zakýval na privítanie. Sami uznajte :).

Ak by ste sa chceli trochu zabaviť a mainstream obchody nie sú pre vás to pravé orechové, tak dokonalým miestom pre všetky sekáčové, hipster, hippie, či akékoľvek duše je Armstrongs Vintage. Nájdete tam oblečenie z každého obdobia (naozaj z každého) a veľa sa nasmejete. Kúsky sú tam rôzne, obchodík je farebný a bláznivý a ak by ste si chceli domov odniesť niečo výnimočné a najmä originálne, tak na 99% to nájdete práve tu.

Neviem ako vy, ale mňa osobne vedia nákupy vyčerpať ešte viac, než celý deň na nohách. Preto je celkom zaujímavou alternatívou malého výletu vydať sa na Arthur's seat. Nám tam chvalabohu vyšlo nádherné počasie, no aj keď sa jedná o rýchly výstup, jeho stúpanie je natoľko prudké, až sme sa poriadne zadýchali kým sme vyšli hore. Výhľad však stojí za to!

Ďalšou milou zastávkou je malá historická dedinka Dean Village. Nachádza sa na okraji mesta a pokiaľ vám počasie praje, môžete tam prežiť veľmi pekný čas. Nám nanešťastie lialo ako z krhly, takže chvíľu pred fotením sme do nitky zmokli, ale samozrejme anglické počasie nám prinieslo aj slniečko a domčeky, ktoré som si pamätala z predošlej návštevy boli stále tak magické.

 

Nuž a moja srdcovka? Ani neviem ako sa nám to pošťastilo, ale naše Airbnb ani lepšie dopadnúť nemohlo. Ubytovali sme sa v lokalite pri Portobello beach a ešte k tomu bola naša domáca Češka. A tak sme si nejeden večer skvele vyrozprávali svoje zážitky z krajiny a vďaka blízkosti pláže sme strávili naozaj nezabudnuteľný čas pri mori. Každý jeden večer, keď sme si trochu oddýchli sme chodili na večere ku Poliakom do Miro's, kde sme sedávali pri okne a dívali sa na pláž, na ktorú sme sa hneď potom rozbehli a prechádzali sa popri pobreží. Práve tieto chvíľky mi veľmi chýbajú po návrate domov, pretože v tom bolo toľko slobody... Neustále som si predstavovala akoby som sa tam naháňala so svojim psíkom a čítala si tam príbehy počas slnečných vzácnych chvíľ. Bolo nádherné vidieť ako tam majitelia štvornohých kamošov trávia spoločný čas a každý tam vyzeral tak nejak... šťastný. Posledný deň som si veru aj poplakala, keď som videla tú krásu. Portobello jednoducho musíte vidieť a keby ste náhodou mali cestu do Edinburghu a chceli odporúčiť ubytovanie, tak mi kľudne napíšte :).

Edinburgh mi aj teraz stále chýba a v duši mi po ňom ostalo kúsok prázdneho miesta. Je to pre mňa miesto, ktoré je takým malým, milým, druhým domovom a viem, že ani druhá návšteva mi nestačila... Teším sa tam znovu a viem, že sa tam vrátime. Vďaka milým ľuďom a krásnym miestam je to destinácia, ktorú by ste určite mali vyskúšať aj vy. Najmä ak ste fanúšikmi severskejších krajín.

Dúfam, že sa vám tento článok páčil a napíšťe mi, či sa sem niekedy chystáte pozrieť alebo či ste už Škótsko videli na vlastné oči aj vy :) budem sa tešiť!

Zaujímavé miesta v Bratislave | Alebo naše nové objavy

Pre mnohých Bratislava nie je obľúbeným miestom kam ísť, ale popravde ja sa vždy teším na každú jednu návštevu. Práve tu býva môj ocino, ktorého sme boli konečne po veľmi dlhom čase navštíviť aj spolu s Paťom. Zvláštne sa mi to priznáva, ale chýbalo mi to tam. Náš výlet bol krátky, ale niektoré miesta ma očarili nanovo alebo sme spoznali množstvo nových a krásnych, o ktorých by som vám rada porozprávala. 

Výlet sa začal v sobotu a už od začiatku to bolo také malé veľké tour po meste. Paťo v Bratislave viac menej nikdy poriadne nebol a nevidel ju zblízka a tak sme mu s ocinom ukazovali všetky naše obľúbené miesta a dúfali sme, že sa mu budú páčiť. Napokon som ani nečakala, že bude až taký nadšený a všetko vyjde lepšie, než by som si dokázala predstaviť.

1. Brixton House

je aspoň pre mňa novo objavená kaviareň, ktorá sa nachádza na Františkánskom námestí v historickej časti mesta. Je to také urban, uvoľnené miesto kde si prídu na svoje hipstery a vlastne asi aj všetci umelecky založení mladí ľudia. Interér je skutočne nádherný a celý čas som mala chuť iba obdivovať každý jeden detail. Najlepšie na tom je, že sa môžete v priestore cítiť ako vo vlastnej obývačke a tak sa veľmi ľahko uvoľníte, užijete si kávu a k tomu čas s priateľmi. Toto miesto asi nesadne každému hneď z niekoľkých dôvodov. Po 1) Brixton, ako aj Urban House majú veľmi kyslú kávu a videla som, že ocino s Paťom s tým poriadne bojujú. Nie je to chuťovka pre každého, ale aspoň mne osobne kyslé kávy vždy chutili. Po 2) celé to zaváňa hipsterstvom, takže si viem predstaviť, že pre niekoho to bude odstrašujúci príklad novodobých podnikov.

Napriek tomu, že ja som z našej skupinky bola najspokojnejšia, toto miesto by som vám v pohode odporúčila. Obsluha nebola úplne spriaznenými dušami, ale ja som ten typ optimistu, ktorý si to nevšíma a tak som sa len potešila nádhernému priestoru a ešte lepšej filtrovanej káve. Aj keď som bola spočiatku smutná, že počas tejto návštevy sa nedočkám návštevy Urban House (momentálne zatvorený), Brixton je absolútne adekvátna náhrada.

2. Umelka

Toto bola jedna z prvých zástavok, kam sme sa rozhodli ísť. Umelka je reštaurácia s rozkošnou terasou a so super street foodom. Raz som tu už dávnejšie bola a ich ponuka bola kúsok širšia, no aktuálne v lete mali trošku zúžené menu. To však nebol žiadny problém nakoľko si tam medzi burgermi nájdete aj vegetariánsku možnosť a jeho chuťou nebudete sklamaní. Pre mňa bola ešte aj super zážitkom obsluha, ktorá bola milá a hlavne s úsmevom. Nakoľko ja sama pracujem v kaviarni, tak si toto niekedy veľmi všímam a chápem ako vie premeniť zážitok, hoc aj v dobrom podniku nemilá obsluha na nepríjemnú skúsenosť. Tu mi to naopak zlepšilo celý deň a van, ktorý vidíte na fotke? Dokonalosť!

3. Stará tržnica

Toto miesto je veľmi známym pojmom v Bratislave, no popravde sa mi tam nikdy nepodarilo ísť. Až doteraz. Dokonca sme to neplánovane stihli ešte aj v sobotu, čo znamená jediné... trhy! A tie boli naozaj skvelé. Vo vnútri narazíte na obchody s pečivom, kávou, kvietkami a úplne najlepšie je, že na hornom poschodí sú stánky len a len s knihami, umením a platňami. Vonku je zase street food, dobrá káva a ešte lepšia atmosféra. Veľmi sme si to užili, keďže prehrabávanie sa v starých knižkach je asi najlepšou terapiou a balzámom na dušu a extrémne sa mi páčilo, že vo vnútri hrala dokonca pani na klavíri, čo bolo krásne. Tržnica je úplne úžasným miestom kde sa stretnúť s kamošmi alebo zajsť s rodinou. Ak ste trhy doteraz nestihli, tak ako aj ja, určite vám to odporúčam napraviť.

4. Irish Pub

S Paťom sme si večer urobili chvíľku aj pre seba a vydali sa do mesta sami. Všetko tam práve vtedy ožívalo, ulice sa zapĺňali, pouliční muzikanti vyhrávali a tak sme sa vydali rovno do všetkého ruchu a prekvapení, čo nás čakali. Ako sme sa unášali davom, tak sme objavili zrejme to najlepšie miesto aké sme mohli. Paradoxne odtiaľto nemám žiadne fotky, ktoré by som vám sem mohla pripojiť, ale keď pôjdete okolo, tak verte mi... neprehliadnete to. Irish Pub je ako vystrihnutý z Peaky Blinders alebo priamo z Írska. Aspoň na chvíľu budete mať pocit, že ste sa teleportovali do nejakej krčmičky v Dubline a okamžite vás pohltí atmosféra celého podniku. Paťo bol nadšený. Ja som bola nadšená z toho aký je nadšený a koniec koncov všetko tam bolo výborné. Je to drahší podnik, ale výber whisky vás nesklame a to sa nedá povedať ani o lokalite, keďťe bar je v nádhernej starej uličke v centre mesta, ktorá patrí aj k najrušnejším.

... 

Takže čím by som to zhrnula? Pre niektorých neobľúbená Bratislava. Za nás však mesto, ktoré dostáva palec hore. Bolo nádherné prechádzať sa všetkými uličkami, pod Michalskou bránou, vyjsť si na hrad, či v noci prechádzať popri Dunaji alebo len sedieť na staro-novom moste s výhľadom. Toto mesto má veľa tienistých stránok, ale je to aj naozaj cool miesto pre mladých. Miest kam môžete zájsť je nespočetne a s dobrou náladou nič nepokazíte :)! 

Dúfam, že ste si v tomto malom článočku našli aj vy to svoje a kľudne mi napíšte kam radi v Bratislave chodíte vy. Majte sa krásne!

Prekrásny a hlučný Rím | Čo sa oplatí navštíviť a aký bol náš týždeň?

Neskutočne sa teším, že po naozaj dlhej dobe vám môžem porozprávať o cestách, na ktoré som konečne mala možnosť a čas vydať sa. Časy, kedy bolo jednoduché len tak sadnúť do lietadla a presúvať sa z krajiny do krajiny, mi prídu vzdialené, ale zároveň krásne. Moje posledné dobrodružstvo bolo pred začiatkom korony. Vtedy som sa vydala na prvú solo cestu do Portugalska a priznám sa, že nejeden raz som zo spomienok na tú krajinu žila počas pandémie. Dávalo mi to nádej, aby som stále verila svojim snom a tomu, že tá cesta nebola poslednou.

Pred pár mesiacmi som vám nadšená písala o plánovej ceste do Edinburghu, ale ako to už býva... Človek mieni a život mení. Škótsko sa mi spolu s Patrikom nepodarilo navštíviť, ale vôbec nám to nezabránilo v tom, aby sme sa nezastavili a skočili na ďalšiu príležitosť. Nevedeli sme sa zmieriť s tým, že by sme nikam nešli a tak sme začiatkom júna vyrazili do Talianska, ktoré bolo pre nás oboch veľkou premiérou.

Miláno verzus Rím

Chvíľku sme sa rozhodovali medzi týmito dvomi mestami, ale napokon to rozhodnutie nebolo až také náročné. Možno sa mýlim, ale Miláno na mňa pôsobí ako modernejšie miesto, ktoré sa určite oplatí navštíviť, no nie je to až také očarujúce a šarmantné ako Rím, ktorý dýcha históriou. A to na mňa platí. Milujem úzke uličky, prekrásne stavby a historické pamiatky, takže ani teraz neľutujem, že sme nakoniec vycestovali tam.

Rozčarovanie hneď na začiatku?

Prvý deň napokon nebol vôbec jednoduchý. Leteli sme z Viedne a keďže bolo komplikované pricestovať tak, aby sme stihli ranný let, prespali sme na letisku. Sledovali sme filmy, vyjedali jedlo a pozorovali unavených cudzincov, no bolo to dosť nepohodlné a čas nám ubiehal slimačím tempom. Do Talianska sme dorazili ešte pred obedom a aj keď sme sa tešili, boli sme dosť vyčerpaní. Ubytovanie, ktoré sme si zabezpečili cez Airbnb bolo dostupné, až podvečer, takže sme museli s batohmi vyraziť do mesta a to bolo ľadovou sprchou hneď na začiatok. Po všetkom tom tešení a šťastí z toho kde sa nachádzame, sme boli napokon zmätení a nešťastní. Totižto... Nám sa Rím vôbec nepáčil. Vystúpili sme na hlavnej stanici Roma Termini a pešo prešli ku Colosseu. Po ceste sme narazili na pofidérnych ľudí, otravných predavačov a ťažko opisujúce skupiny ľudí. Všade bol hluk. Aspoň 30x nás takmer prešla motorka, či auto, pretože aj keď máte v Taliansku zelenú - pre autá to neplatí. Pri Colosseu sme plakali a túžili sme vrátiť sa domov a pre mňa to bolo veľmi trpké sklamanie s ktorým som sa nedokázala zmieriť, pretože to pokorovalo môjho cestovateľského ducha. S domácim, ktorý nás mal ubytovať sa mi však podarilo skontaktovať a umožnil nám ubytovať sa skôr. Dorazili sme do nášho bytu a začala som sa na vec pozerať z iného uhlu pohľadu. Problém nebol v Ríme. Problém bol v nás. Únava bola neznesiteľná, hlavy nás boleli a samozrejme nám potom prišlo všetko hlučné a mätúce.

Nový deň sa preto začal celkom inak. A od tej doby bolo všetko tak ako malo.

Už ste sa naľakali však? Nebojte sa, ani tento článok nebude zmenou. Rím sme si zamilovali a budem rada keď si buď spolu so mnou zaspomínate na miesta, ktoré ste sami navštívili alebo si so sebou odnesiete tipy a túžby kam ísť, keď sa tam ocitnete.

Dobrá rada do života - týždenný lístok

Na úvod by som vám však ponúkla radu, ktorá vám pobyt v Taliansku môže veľmi uľahčiť. Rím má jednu obrovskú výhodu a tou sú vlaky. Je to asi najjednoduchšia preprava po meste a dostanete sa kdekoľvek potrebujete. Je to zároveň pohodlné a cenovo veľmi výhodné. Jednorázový lístok stojí len 1,50€. Ale moja rada pre vás je... kúpte si týždenný. Naozaj. Týždenný lístok stojí 24€ a platí vám nielen na vlak, ale aj na autobusy a metro. Bez žiadnych obmedzení sa môžete pohybovať po meste a výlet si tak ľahšie užijete. Nie na každej zastávke je automat na lístky a verte mi, že keď nebudete musieť riešiť kúpu lístku pri každej jazde, tak vás to zbaví kopy stresu.

Loďky, Villa Borghese a Fontána di Trevi

Prvý deň sme chceli začať kľudnejším tempom a tak našou prvou zastávkou bol nádherný park Villa Borghese. Ak sa nachádzate v Ríme, tak toto miesto by ste si určite nemali nechať ujsť. Je to miesto, kde si môžete užiť krásny deň, urobiť si piknik, ale aj prežiť množstvo aktivít. Jednou z najlepších pre nás bolo jazierko na ktorom si môžete prenajať malú loďku. Malou komplikácou je, že pracovníci, ktorí loďky prenajímajú nehovoria po anglicky a to môže byť úsmevné, keďže akonáhle prídete na rad, tak kričia vaše číslo. Ale zrejme aj tým, že tam nebolo veľa ľudí sme s tým veľký problém nemali a porozumeli sme si. Cená prenajatia je 4€ (dúfam, že sa nemýlim, viac to nebolo) a máte čas 20 minút. Boli sme však milo prekvapení, že nás na jazierku nakoniec nechali nejakých 40 minút a mohli sme si užívať koľko sme chceli. Rozhodne je to jeden z obľúbených zážitkov, ktoré sme tam zažili a verte mi, že sa pritom zasmejete, pretože "šoférovať" loďku môže byť náročnejšie, než sa zdá.

Pokiaľ vám nevadí prechádzka, tak z parku sa za pár minúť dokážete dostať do srdca Rímu. Preto sme sa odtiaľ iba tak bez máp a s chuťou objavovať vydali do mesta. Cestou sme videli prekrásny výhľad na celé mesto, ale aj známe Španielske schody, ktoré boli aj v skutočnosti tak očarujúce, ako sme o nich počuli. Fontána di Trevi nám však zobrala dych. So želaním sme si do nej hodili mincu a pár minút si posedeli na jej múriku spolu s ostatnými návštevníkmi. A dobre, že sme to stihli, pretože už o pár dní bola fontána ohradená a tak blízko by sme sa k nej nedostali. Táto časť mesta je však všeobecne nádherná a aj na celý deň by sa vám postarala o dokonalú prechádzku. Na každom rohu narazíte na rozkošnú taliansku reštauráciu alebo na úzku uličku a všeobecne tam prevláda taký ten ruch a duch Talianska.

Ladispoli Beach

Samotný Rím more nemá. Ale po pár minútach jazdy vlakom sa môžete ocitnúť na pláži. V okolí ich je viac než dosť, no my sme sa rozhodli pre Ladispoli, na ktorú sa nám dochádzalo najľahšie. Cesta tam trvala asi 30-40 minút a vôbec sme neboli sklamaní. Dorazili sme do maličkého mestečka, ktoré malo čarovnú atmosféru. Zo stanice sme na pláž prešli asi za 5 minút a pre mňa to bol obrovský zážitok, pretože pri mori som nikdy nebola. Áno, videla som more v Škótsku a v Portugalsku, ale to boli rozbúrené, ľadové živli... Nikdy som sa v ňom nekúpala, ani nezažila letnú dovolenku pri mori. A tak to bola moja premiéra. Popravde som sa tešila priam detskou radosťou, pretože bolo nádherné sedieť len tak pri hladine a nechať do seba narážať vlny. Zaplávať si a nechať sa unášať na hladine. Je mi až tak smutno, keď si spomínam, ako sme sa s mokrými vlasmi slanými od soli, bosí a s topánkami v rukách prechádzali popri mori, držali sa za ruky a mali všetok čas sveta. Tento deň patrí rozhodne k najobľúbenejším nielen z pobytu v Taliansku, ale aj za celý život. Bola to len radosť. Číro číra radosť.

Talianska pizza je tá najlepšia... alebo aj nie?

Nie. To teda rozhodne nie. Mrzí ma ak patríte k tej skupine ľudí, ktorým miestna pizza ulahodila, no my sme boli veľmi sklamaní. Pizza v Taliansku skutočne nie je tým na čo sme zvyknutí a v Ríme majú ešte bizarnejšiu špecialitu. Ich klasická pizza ani len nie je okrúhla! Pečú ju ako veľký obdĺžnik z ktorého vám odkroja kúsok vo veľkosti ako si zažiadate. Takže vo výsledku dostanete niečo ako koláč, nuž a zhodli sme sa, že to nie je zrovna to pravé orechové.

Colosseum je naozaj majestátne

Keďže sme prvý deň videli Colosseum so slzami v očiach a až v detinsky zlej nálade, rozhodli sme sa, že to tak nemôžeme nechať a musíme sa tam vrátiť. A to bolo asi najlepšie rozhodnutie aké sme mohli urobiť, pretože na 2x sme boli očarení. A to nepreháňam. Je to obrovská a krásna stavba, pri ktorej si môžete len sadnúť a obdivovať ju. Pokiaľ by ste mali záujem, tak si môžete zaplatiť aj vstup dnu do dávnej arény, ale my sme si vstupy nekupovali. Pre zážitok celkom stačilo vidieť to zvonku.

Popri Colosseu máte taktiež, čo objavovať a my sme tam narazili na kostolík, ktorý mal skutočne až takú hlbokú atmosféru a kde sme cítili obrovskú pokoru a pokoj. Rím sa môže pýšiť architektúrou a maľbami, ktoré je len ťažko opísať slovami.

Najlepšia kníhkupkyňa pod slnkom

Na mojich cestách nikdy nemôže chýbať návšteva kníhkupectva. Z každého jedného miesta kde som bola mám doma suvenír v podobe knižky. Je to taká moja cestovateľská zbierka a tak som šťastná, že aj v Ríme sa nám podarilo objaviť úžasné miesto, kde to žilo príbehmi.

Anglo American Bookshop je miesto, ktoré by ste si v žiadnom prípade nemali nechať ujsť. Je to obchod v ktorom majú čisto anglické knižky, obsahujúce prekrásne vydania, ale aj príbehy odohrávajúce sa v Ríme, či v Taliansku. Navyše tam pracuje milá pani s ktorou sme sa po celý čas rozprávali ako najlepší priatelia a ktorá nám spríjemnila celý náš deň. 

Vatikán

Pri tomto mieste sa asi nebudem veľa rozpisovať. Neboli sme presvedčení, že sa tu zastavíme, ale napokon sme sa zhodli, že by bola škoda nevidieť to, keď už sme tam a najmä ja som bola zvedavá. Nechápte ma zle, Vatikán bol krásny, ale nezanechalo to v nás hlbší zážitok, či stopu. Toto miesto je veľmi turistické a ani zďaleka nie je tak posvätné, akoby malo. V chráme sa to hemží ľuďmi, ktorí si všetko kamerujú a fotia a je tam hluk. Veľmi veľký hluk, takže sa tam necítite ako v kostole, ale ako na námestí, či tržnici. Bola som trošku sklamaná, že veľa ľudí tam nechodí s úctou, ale berú to len ako nejakú zastávku. Nuž, ale určite vám odporúčam pozrieť sa tam na Baziliku Sv. Petra. Presnejšie na jej úplný vrch, kam môžete vyjsť po schodoch alebo výťahom. Výhľad je dychberúci a úprimne si to zamilujete. Pre Paťa to bolo trošku náročné, nakoľko sa bojí výšok a cestou po schodoch boli úzke chodbičky z ktorých mal klaustrofóbiu. I tak sa mu však výhľad páčil a stálo to za to.

Trastevere

Nie je to krásny názov? Rada si ho v mysli hovorím a omieľam na jazyku. Krásny však nie je len názov, ale aj samotné miesto. Jedná sa o historickú časť mesta, ktorá je tvorená práve spomínanými úzkymi uličkami a ktorá vyzerá ako vystrihnutá z pohľadnice. Páčilo sa mi túlať sa tam a prvýkrát sme ochunali slavné gelato práve na Trastavere. Nebudem vám klamať, bolo výborné!

Vinice a psíkovia

Posledný deň v Taliansku sme strávili trošku odlišne. Opustili sme naše ubytovanie a vycestovali sme do iného, ktoré bolo bližšie k letisku. Tam sme spoznali zrejme najmilšieho pána pod slnkom, ktorý nám nielen poskytol ubytovanie, ale nás aj vyzdvihol na stanici a na ďalší deň odviezol skoro ráno na letisko. Bývali sme v dome s jeho rodinou a zažili sme trochu iné prostredie, nakoľko sme sa ocitli akoby na vidieku. Bolo to však čarovné! Z izby sme mali výhľad na vinice a v noci sme počuli rozhovory susedov a rodín, ktoré sa schádzali. Poobede sme zažili siestu a po celý čas bolo počuť z polí spev vtákov a šum vetra. Naša rodina mala navyše úžasného psíka, ktorý nás pozoroval cez okno a takisto susedia. Tí psíci boli rovnako ospalí ako ich majitelia a evidentne siestovali spolu s nimi. Tak trochu to bolo ako ocitnúť sa v rozprávke, ale najmä milota tých ľudí u ktorých sme na ten krátky čas bývali vo mne rezonuje doteraz.

Záver

A čo dodať? Ďalšie dni sme sa už viac menej iba potulovali a užívali si, že sa cítime čoraz viac ako miestni. Začínali sme chápať kultúru a pochod Ríma a miesto hluku a ruchu sme vnímali život. Miesto šialenej dopravy, sme vnímali ich ľahkosť bytia a absolútny zmysel pre pokoj, kľud a nerozptyľovanie sa problémami. Ich život je celkom odlišný od nášho, pretože čo sme si veľmi rýchlo všimli je to, ako Talianov nič nerozhodí. Navonok pôsobia hádavo, temperamentne a hlučne, no v skutočnosti im je priam všetko ukradnuté a predovšetkým majú na všetko čas. Ich okolie môže byť rýchle, ale ich životy žijú so zmyslom pre prítomnosť. Obedná siesta nám bola veľmi sympatická. Ich zmysel všetko si vychutnávať sa nám ihneď zapáčil. A tak sa nám šialené Taliansko vpísalo do duše a do našich spomienok.

Je to žiaľ zrejme na dlhší čas posledné miesto, ktoré sme stihli navštíviť pred sprísnením podmienok. Návrat domov, bol zároveň akoby prebudením zo sna, pretože sme ihneď spadli do starej rutiny nekonečnej práce a starostí. I tak však radšej žijeme v snoch a veríme, že práve tie si už čoskoro naplníme. Že tieto cesty nebudú dovolenkou, ale realitou, ktorú budeme žiť. Tak sa majte krásne a ďakujem vám, že ste tu strávili čas čítaním spomienok, ktoré sú krásne a hádam trošku užitočné zároveň.

Malé veľké dobrodružstvo môjho života | Hrebeňovka

Popravde... ani neviem kde začať.
Po prvýkrát v mojom živote mám pocit, že video by hádam lepšie vyjadrilo aký vzácny mi je tento zážitok, no verím, že slovami sa dá taktiež maľovať obraz plný zachytených momentov a ja vám ho postupne opíšem... teda budem sa snažiť :)!

Som ten typ človeka, čo neustále túži po dobrodružstve a ktorý má neustálu potrebu prekonávať sa. A tak som toto leto objavila svoju novú lásku - hory. Hory sa stali niečím, čo ma absolútne pohltilo a už od začiatku som pocítila poriadne veľkú lásku k skorým ránam, lesom, námahe a prekrásnym výhľadom. Každá súčasť výletov mi prirástla k srdcu a i keď boli začiatky náročné a moje telo nebolo také nadšené ako myseľ, zvyklo si. Som šťastná keď viem, čo všetko dokáže. Aké je silné. Aké je skvelé, že mám dve nohy, ktoré ma odnesú kam len chcem, ruky ktoré zvládnu niesť čo len chcem a oči, ktoré vidia. V mnohých ohľadoch som toto leto prežila inak, než je u mňa zvykom. A možno až príliš sa mi vpísalo do duše a do spomienok, ale je to ten typ nostalgie na ktorú budem spomínať počas celého života a to je cenné. Nuž a dobdrodružstvo, ktoré vám chcem opísať je rovnako vzácne a nezabudnuteľné.

"A to sa nebojíš ísť sama? A to idete len dievčatá?" Veľmi časté otázky, no odpovede na ne mám po ruke rýchlo. Po 1) NIE, po 2) Áno. Bodka. Nadobúdam pocit, že veľa ľudí nad všetkým až príliš veľa premýšľa a presne tak sa zo života stráca spontánnosť a zážitky. Presne tak vzniká prázdny život, pretože mať obavy z niečoho, čo aj tak nikdy neovplyvním a čo sa mi na 90% ani nestane je podľa mojej mienky zbytočné. Som rada, že moje priateľky majú podobnú životnú filozofiu, pretože práve tieto dve dievčatá mi robili po celý čas spoločnosť na našom putovaní horami. Menovať ich nebudem, ale podotknem že lepšiu spoločnosť mať človek ani nemôže.

A tak bez hlbších úvah, či plánov sa náš výlet mohol začať. Čakali nás dva dni od ktorých sme nevedeli, čo presne očakávať, no ktoré na nás čakali a vyhnúť sa im nedalo.

Prvý deň

Všetko sa začalo Kľačianskou Magurou. Rýchlo sme si zajednali noc na chate, kde sme plánovali prespať a mne sa tak splnil sen, pretože už odjakživa som túžila spať v horách a aj sa tam prebudiť. Stúpanie bolo trošku náročné, pretože naše batohy boli dosť ťažké, keďže veci sme potrebovali aj na ďalši deň a povedzme si úprimne, že stúpanie na Maguru je všeobecne náročnejšie. Nie je to najdlhšia cesta, časovo náročná rozhodne nie je, ani dĺžkou, avšak jej terén a stúpanie vás potrápi. Vždy sa hanbím, keď vidím samu seba ako sa s ňou občas trápim, ale aj tak stále tvrdím, že veľa vyšších vrchov, či dlhších túr boli a aj sú pre mňa jednoduchšie, než táto jedna jediná. Nakoniec sme tam však úspešne dorazili a na chate hádam ani nemohli byť milší ľudia. V izbe sme sa zložili a vzhľadom k tomu, že celý deň sme mali pred sebou, vybrali sme sa na prechádzku lesom pod vrch Suchý, kam sa dá prejsť k sedlu, či len sa túlať lúkami. Poobedie sme strávili rozložené v tráve, zapálené rozhovormi a s výhľadom na kopce. Všade hrialo slnko a cítila som sa strašne šťastná a spokojná, pretože vedela som, že každý moment bude takýto. Plný radosti a zábavy. Na chatu sme sa vrátili až večer, poriadne sa najedli a ako to už býva, na horách stretnete ľudí... Skôr či neskôr narazíte na novú spoločnosť. Občas by ste ich radšej nestretli, ale vo väčšine prípadov je to skôr opak a ste za nové známosti vďační. Už čoskoro sme s novými kamarátmi hrali spoločenské hry, zabávali sa, zoznamovali a kam sa človek pozrel, tak sa nevedel vynadívať, pretože slnko pomaly zapadlo, obloha hrala farbami a naokolo boli len tiché rozhovory, smiech a dobrá spoločnosť.

Osudový druhý deň (D)

Ak nás prvý deň chytala únava, netušili sme čo všetko ešte zažijeme v deň, ktorý bol hlavným bodom našich plánov. V ňom nás čakalo to za čím sme prišli, takže s odvahou sme už skoro ráno vykročili do lesov. Opäť nás všade sprevádzalo slniečko a spočiatku sme sa ledva hýbali, pretože raňajky na chate boli štedré, ako sme mali možnosť zistiť. Prebudiť sa však na chate bolo presne také krásne ako som si vždy predstavovala. Svet sa pomaly zobúdzal a všetko bolo vzdialené a tiché, ruch ktorému sa snažíme uniknúť bol iba spomienkou :). A vôbec... ráno kráčajúc v lese, smiech, náhodné pozdravy s okoloidúcimi, ktorí vstali rovnako skoro a slnko kam sa pozrieš. No nie je to radosť žiť? V týchto momentoch som najšťastnejšia! Neustále sa snažíme nachádzať krásu, no v prírode a v horách je všade navôkol. Je všade prítomná. Ale vidím, že už zachádzam tam kam nemám. Prejdime k faktom O:)!

Zásadný bod bol vrch Suchý. Prvý deň sme sa boli len prejsť v jeho okolí, avšak ráno sme naň museli vystúpiť, aby sme mohli začať našu plánovanú hrebeňovku. Suchý má výšku 1 468 m. n. m. a ponúka výhľad na celý Martin a Žilinu. Odtiaľ môžete ísť na chatu pod Suchým, Strečno alebo sa môžete vybrať na Malý Kriváň po hrebeni, tak ako sme sa rozhodli aj my. Cesta je trochu náročná, pretože sa musíte dostať cez takzvané "ťavie hrby" avšak mne osobne sa práve táto trasa veľmi páčila a bola skôr záživná než náročná. Chvíľkami musel človek liezť po skalách a chvíľkami sa musel pevne držať všetkého naokolo, pretože klesanie bolo veľmi strmé, avšak po celý čas bol na okolí dychberúci výhľad a čas príjemne ubiehal. Veľmi skoro sme sa ocitli na Bielych skalách, no zároveň sme rýchlo pochopili, že máme pred sebou veľmi dlhý deň. Dlhší, než by sme čakali alebo si vedeli predstaviť. Síl sme však mali ešte plno a ja som sa tešila na to, čo nás čaká. Predsa sme neboli ani v polovici...

A potom sme sa dočkali. Malý Kriváň. Kúsok ďalej, než sme mali pocit, že sa nachádza, ale úspešne zvládnutý. Všetky tri sme sa rozvalili do trávy a čakala nás zaslúžená prestávka. Úprimne... keď som spomínala štedré raňajky na chate, tak zrejme boli štredré až príliš, pretože aj keď som počas šlapania nič necítila a cítila sa ako tak fajn, akonáhle som sa zastavila a zvalila sa do trávy, tak môj žalúdok nebol veľmi nadšený tým čo ráno prijal a tým, čo sa s ním deje. Prišlo mi dosť nevoľno a bola som vďačná za prestávku, pretože toto bolo treba rozdýchať a prekonať. Mrzelo ma, že mi je tak nepríjemne, keď máme pred sebou takú dlhú cestu a cesty späť už nebolo... Našťastie sa však žalúdok umúdril, ja som do seba dostala niečo malé a oddych pred ďalšou cestou som si mohla konečne užívať. Skúmala som výhľady a presne toto je ten typ vecí, ktoré vám opísať nedokážem. Doslova ma to oberalo o slová, pretože to bolo... nuž krásne. Nad nami lietali lietadlá, preháňali sa vzduchom a človek mal pocit, že sa ich môže dotknúť, keď sa trošku načiahne a skúsi to. Všade boli kopce a vrchy. Pre toto neexistujú slová. Je to len číra radosť z toho, že sme tam kde sme a že vidíme to, čo máme pred očami. Verím, že fotky vám povedia viac.

Mali sme pred sebou dlhú cestu a moje spoločníčky začali byť váhavé ohľadom trasy, ktorú sme mali v pláne. Hore na kopcoch svietilo slnko ešte väčšmi, naše batohy boli naozaj ťažké a únava začala byť citeľná, pretože zhruba 5 hodín sme kráčali po hrebeni. Prichádzali na nás vlny náhlej energie a elánu a vlny únavy a pocitu, že stačí. Celý čas som však bola tak šťastná a hrdná na to kde som, že som ani počuť nechcela o tom, že by sme niečo mali skrátiť. A tak išli kopce za kopcami, zastávky za zastávkami. Pekelník 1 609 m. n. m. bol takým medzníkom medzi Malým a Veľkým Kriváňom. Doteraz si ho veľmi intenzívne pamätám, pretože opäť raz ma jeho výhľad ohúril a najmä bolo úžasné sedieť v tráve, všetko tíško pozorovať a hľadieť na kvety, ktoré celkový výhľad dopĺňali. Po tejto prestávke sme sa však konečne dočkali cieľu, na ktorý som sa veľmi tešila. Veľký Kriváň 1 709 m. n. m. Prekvapivo jedoduchšia časť celej túry, pretože nech ma akékoľvek prevýšenie, cesta naň je rýchla a tak nebolí :D. Samotné stúpanie naň trvá len pár minútiek a keď už ste hore, tak vám z hlavy aj vypadne ako dlho už kráčate. Nie je možné myslieť tam na komplikácie a starosti, pretože čas tam ani nebeží. Všade je len surová krása vrchov a prírody. Nemyslíte na to koľko cesty ešte pôjdete, ani koľko času ste už na nohách... Je tam len ticho, pokoj a hrdosť, že ste to zvládli.

Po správnosti by mal ďalej nasledovať Chleb, ale priznám sa, že naň sme už nevyšli. Bol na dosah ruky a vládať by sme ešte vládali, avšak hodín už bolo dosť a pokiaľ sme chceli zísť dolu v rozumnom čase a dostať sa domov, nebolo možné vyjsť aj naň. I keď ma to trochu mrzelo, teraz to nevnímam ako veľkú tragédiu. Pozrieť sa naň môžem kedykoľvek a zážitkov sme mali ešte veľa po ceste domov. Ani neviem, či ich túžim spomínať, pretože po 7. hodinách a počas dvojhodinového schádzania strmými chodníkmi na Trusalovú sme už boli naladené trošku nevrlo, ufrflane a podráždene. Nohy veľmi boleli, schádzanie

nemá asi nikto s rozumom rád a túra, ktorá napokon trvala 9 hodín nie je veru málo. Cestu dolu sme moc nepoznali a tak nám lesy prišli tmavé, zlovestné a chvíľmi v nich chýbala dobrá atmosféra, ktorá dovtedy sprevádzala celý deň. Les nás však nakoniec vypustil dolu do dedinky a my sme unavené a šťastné pomaly už skutočne išli domov.

Sprchu som videla po dvoch dňoch a bol to krásny pocit. Nohy sa mi triasli, všade som mala hlinu, ihličie, prach a bordel a na nohe prisatého kliešťa. Nič mi však nevadilo. Sprcha bola teplá, posteľ bola mäkšia než kedykoľvek predtým a ja som si ten oddych tak veľmi vážila, až som sa cítila ako najšťastnejší človek pod slnkom. Výrok "spala som ako zabitá" je na mieste, pretože oddýchla si moja myseľ a oddýchlo si aj moje telo. Na druhý deň som už bola v práci, prekvapivo plná energie, no nečudujem sa tomu až tak veľmi... Niekedy, keď nakŕmime našu dušu radosťou, tak v nej niet miesta na únavu a sťažnosti. Ja som sa cítila živá. A takýto pocit chcem zažiť znovu. Pretože i keď sme napokon prešli zhruba 25 kilometrov a nohy nás niesli 9 hodín - úprimne každá jedna sekunda bola prežitá naplno a stála za všetku námahu. Noc v horách, ticho, nové priateľstvá, únava a vrchy... Myslím, že na nič z toho nezabudnem. Bola to moja prvá náročnejšia túra, ale určite nie posledná. Myslím, že pointou je, že v živote sa oplatí vykonať aj námahu. Skúšať svoje hranice a učiť sa čo telo dokáže. Prekonávať sa. Zisťovať ako skutočne chutí život a aký pocit je byť nažive. Skutočne dýchať a tešiť sa. Usmievať sa a pevným krokom kráčať ďalej. Sedieť v tráve a liezť po skalách. Všetko to dáva životu chuť... a zrejme aj zmysel. Vždy si môžeme vybrať svoju cestu a nie vždy je tá ľahká - tá dobrá. Námaha nie je zlá, ani bolesť, ani únava, pretože pokiaľ ste šťastný a nič iné v momente neexistuje, tak máte všetko čo treba. A tak kamoši len dúfam, že máte rovnako krásne leto a že sa nebojíte žiť. Že podnikáte dobrodružstvá, skúšate svoje limity a nachádzate všetko, čo sa v živote nachádzať dá :)! Majte sa krásne a pokiaľ máte nejaký pekný zážitok, ktorý si vás získal, tak sa nebojte oň podeliť!