Americká zem alebo ľudia bez tváre

Originálny názov: American Dirt

Autorka: Jeanine Cummins

Vydavateľstvo: Tatran

Rok vydania: 2020

Počet strán: 360

Strhujúci príbeh matky a syna na úteku pred mexickým drogovým kartelom otvára oči aj srdcia mnohých čitateľov.Lydia Pérezová urobila v živote jedinú, no o to fatálnejšiu chybu. Vydala sa za investigatívneho novinára, ktorý mal odvahu zverejniť informácie o mafiánskych praktikách. A to sa v Mexiku, kde životy ľudí ovládajú gangy, mafie a drogové kartely, jednoducho neodpúšťa. Lydiina rodina je zabitá. Chladnokrvnú vendetu prežije len ona a jej osemročný syn Luca.

Bezmocná Lydia sa so synom pokúsi o útek cez hranice. Naskakujú na smutne známy nákladný vlak „Beštia“, ktorý ich má dopraviť na sever. Tu plánujú využiť služby priekupníkov. Zúfalo sa snažia dostať do bezpečia. Na americkú zem. Matka so synom sa proti svojej vôli stávajú nežiaducimi migrantmi a na vlastnej koži pociťujú tvrdú realitu nelegálneho prevádzačstva. No na úteku nie sú sami – cestou spoznávajú osudy mnohých ďalších utečencov. Odvážnych aj tých padlých. Niektorí sa stanú dôležitou súčasťou ich boja o prežitie. Iní sú pre nich rovnako nebezpeční ako mafia, pred ktorou utekajú.

Americká zem je jedna z najdôležitejších kníh našej doby. Priraďuje ľudské tváre tým, ktorých vníname len ako masu tiel čakajúcich na imigračnom úrade. Je to nezabudnuteľné literárne dielo, ktoré neuhýba pred chladnou realitou, no napriek svojej drsnosti v čitateľovi zanecháva pocit spolupatričnosti a ľudskosti.

...

Táto kniha ma prekvapila, o tom niet pochýb. Veľmi som váhala, či si ju prečítať, pretože príbehy na túto tématiku veľmi načítané nemám a tak aj rozhľad a znalosť bola z mojej stránky slabšia. Nevedela som si presne predstaviť ako môže vyzerať spracovanie a či je to jednoducho povedané - moja šálka kávy. Vtedy som však ešte nemohla tušiť, že problematika danej knihy mi nielen sadne, ale ma priam strhne a vyrazí mi dych.

Teraz už viem, že všetky obavy boli úplne zbytočné. Autorka vytvorila dielo, ktoré je spracované geniálne. Ako aj sama povedala, príbeh Lydie a Luca je vymyslený, avšak dáva tvár osudom ľudí, ktorých vnímame len ako masy a beztvárne články. Jej kniha dáva migrantom tvár a hlas, pretože každý z nich má svoj dôvod, tragédiu, bolesť, či traumu, ktorú nikto nevidí, nevníma a nikto nemá chuť načúvať tomu, pred čím utekajú, zomierajú a prečo bojujú a snažia sa.

Knihu som čítala veľmi dlhý čas a chvíľami som ju prelúskavala len po malých kúskoch. Nedalo sa mi len súvisle čítať a otáčať stránky, pretože ak mám byť úprimná, tak v tomto prípade sa nejedná o najjednoduchšie čítanie s akým som sa kedy stretla. Je to plné hrôzy a strachu, ibaže nie je to ten typ bánia sa ako keď sledujete strašidelný film. Tento strach je bytostný, ľudský a núti ľudí sústrediť sa len na to jediné... prežiť. 

Príbeh už od začiatku naberá rýchle tempo, ktoré postupne ešte väčšmi graduje. Autorka nás ihneď uvedie do tragédie, ktorá postihne dovtedy obyčajnú rodinu. Následne začína obrovský boj a prekonávanie ľudských limitov matky a syna, ktorí ostanú na svete celkom sami. 

Počas ich púte však stretávajú podobné osudy a migrantov, ktorí opustili svoje životy a s vypätím všetkých síl skúšajú takmer nemožné - prejsť hranicu, ktorá im neposkytne len nový začiatok, ale aj šancu prežiť a existovať.

Doteraz som sa naozaj o danú problematiku zaujímala len povrchovo, no táto kniha mi otvorila oči. Je príšerné, čo všetko nevnímame a vypúšťame zo svojej vlastnej reality. Stačí prejsť prstom po mape a rôzne krajiny hovoria svoje rôzne príbehy. Niekde sa odohráva vojna, inde zase vraždia civilistov a prevláda mafia. To všetko je však vzdialené, príliš cudzie nášmu svetu, ktorý vďakabohu podobnú bolesť nepozná. Krajiny však krvácajú, ľudia trpia a na svete sú čoraz väčšie rozdiely. A Lydia s Lucom sú len malými kvapkami v mori trpiacich.

Vráťme sa však ku knihe, pretože tú by som vám najradšej len strčila do rúk so slovami, "čítaj!" Nemyslím si, že je možné čas strávený s ňou ľutovať. Práve naopak.
Je to typ knihy, ktorá vás dokáže vnútorne obohatiť a tak trošku zmeniť. Predovšetkým sa vám však vryje pod kožu a hrdinom budete držať palce, aby prekonali všetky ich úskalia, na ktorých sa ocitnete spolu s nimi. A čeliť budete mnohému... či už sa tu vyskytujú drogové kartely, vraždy, prevádzači, či obyčaní ľudia, všetko vás vo vnútri šokuje a dotkne sa vás to hlbšie, než by ste čakali. 

Americkej zemi nemám, čo vytknúť, pretože ak aj má nejaké nedostatky, tak sú to len drobné a nepodstatné chybičky krásy. Všetky jej kladné stránky výrazne prevyšujú tie záporné, takže načo ešte váhať? Budem veľmi rada, keď tejto knihe dáte šancu aj vy! 

Je to podstatné dielo, ktoré v týchto dňoch má svoje miesto a svoj vlastný význam a ja som úprimne rada, že som sa ho napokon rozhodla prečítať. Celý mesiac som sa ponárala do osudov, ktoré mi boli doteraz také vzdialené, ale teraz viem, že sa to vyplatilo. A aj keď je možno táto recenzia trochu chaotická, tak posolstvo je jasné - Americká zem je skrátka výborná!

Za knižku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.

Ak aj vás Americká zem zaujala, zakúpiť si ju môžete na tejto adrese.

Moje hodnotenie:

Aký je život keď ľúbiš?

Už dávno si nepíšem denník. Nezaznamenávam si svoje dni, nevykresľujem svoje pocity, nezanechávam spomienky v slovách, na ktoré by som časom mohla opäť naraziť. Aj tento blog bol mojim denníkom. Bol miestom, ktoré zbieralo kúsky mňa samej, ale vidíš môj milí čitateľ... Už dávno si nepíšem denník.

Ale život aj tak nie je zlým. Pretože slová mi už možno neslúžia a vety už nespájam do významov, ktoré si si zvykol čítať počas tichých nočných hodín, ale i tak som v tomto čase prítomná a prežívam niečo, čo vo mne zanecháva pocit. Možno si o tomto období neprečítam zápisky načmárené guľôčkovým perom do hnedého zošita, ale ver mi že si z neho odnášam a zachytávam každý jeden detail. Moja myseľ si vytvára svoju vlastnú pamäť a viac, než slovami hovorím fotografiou. Farebnou i čiernobielou. Zachytávam momenty, ktoré nie sú len strojenými pózami, ale sú presne tými veľavravnými spomienkami, v ktorých môžeš spolu so mnou čítať. Vytváram stopy po ktorých raz budem pátrať, keď si raz budem chcieť pripomenúť... Nepíšem, ale žijem. Chvíľami žijem rýchlo a ani na dych takmer nestačím, no vždy stačím nabrať dostatok vzduchu na to, aby som skutočne bola... a nie len bola. Ale aj žila šťastne.

Pretože vieš aký je život keď odrazu ľúbiš?

ľahký,

a možno aj nie, no viac už nie si sám. Žiadna tvoja starosť nie je len váhou na tvojich pleciach. A žiadna tvoja radosť nie je len tvojim víťazstvom. 

Ale skôr, než ti vytvorím obraz tohto šťastia, tak ti niečo prezdradím. Prezradím ti tajomstvo toho, akým spôsobom je niečo také možné... Tak ma pozorne počúvaj. Čítaj...

A čítaj pozorne. Pretože vieš kedy môžeš svoje radosti a starosti zdieľať s niekým ďalším? Keď sa ich naučíš znášať sám so sebou. Keď sa dokážeš sám radovať, sám riešiť problémy, sám sa ľúbiť a sám víťaziť. Až potom môžeš svoju váhu prenášať na niečie ramená. A prečo ti to hovorím? Pretože nikdy som neverila na stratené polovičky a kúsky seba samých. Nemyslím si, že v ľuďoch by si mal hľadať to, čo ti chýba a veriť, že ťa ich láska zachráni a spasí. Nemyslím si, že je správne túžiť byť ľúbený... Dôvodom je, že všetci sme celky. Si úplný, si plnohodnotný, si celý. A tak musíš nájsť "to" svoje rovnocenné, nie to svoje chýbajúce. A musíš ľúbiť. Na všetko sa dívať s láskou a konať s láskou a lásku musíš chcieť dávať a nielen ju dostávať. Už začínaš chápať? Že vždy sa všetko začína tebou? Že keď nájdeš niekoho rovnocenného, kto je rovnako úplný ako si ty, tak spolu môžete vytvoriť niečo z čoho budete obaja šťastní? Že spolu môžete rásť, mýliť sa, smiať sa a ľúbiť?

Vieš myslím si, že ten správny typ lásky je práve ten, kedy sa navzájom s niekym robíte lepším. A toto je reálna vec. Keď odrazu ľúbiš, tak sa v živote veľa učíš. Mnohé o sebe zisťuješ.

Čelíš svojim bežným reakciam, zvykom, spôsobu života a schopnostiam zodpovednosti, ale môžem ti povedať... že keď sa v noci schúliš do objatia niekoho, kto pre teba predstavuje bezpečie a domov, tak všetkému čelíš rád.

A tak ti musím povedať veľké novinky. Milí čítateľ.

Pretože v čase, kedy som nehľadala som našla celý svoj svet. A hádam si ten svet našiel mňa, zatiaľ čo som kráčala po horách, strácala sa v stránkach kníh, pasovala sa s realitou a venovala sa tomu, aby som skutočne bola.

Môj život sa zmenil. Nepísala som ti o zmenách, ktoré v ňom sú, no môžem ti povedať, že najväčšou zmenou je osoba, ktorej sa týkajú. A s ktorou môžem plánovať všetky bláznovstvá, ktoré som ti kedy spomenula.

A už za chvíľu. Za veľmi krátky čas ti začnem opäť rozprávať drobné útržky môjho života, ktorý už viac nebude takým aký bol. Už o pár dní opúšťam svoj domov. Detskú izbu v ktorej som vyrástla a strávila všetky svoje chvíle. Odchádzam zo svojho bezpečia, komfortnej zóny, odchádzam od všetkého, čo poznám. A tak už čoskoro budem bývať v domove, ktorý bude mojim. Budem mať domácnosť, ktorá má staré drevené parkety a jednoduchý matrac na zemi. Mojou bude široká parapetná doska v kuchyni, na ktorej si budem listovať v príbehoch a mojim bude aj pocit, ktorý pocítim vždy keď sa tam vrátim. Áno, budem sa sťahovať, ale až do špiku kosti cítim, že odchádzam na miesto, ktoré bude mojou základňou pre všetko tvorenie sveta.

Budem ti písať na blog a často ti vykresľovať svoje myšlienky, ktorých je neraz až príliš.

A budem fotiť.

Môj milovaný analóg zachytí všetko, čo budem cítiť a ja už sa neviem dočkať ako odfotím fotografie podobné mojim milovaným manželom Troyanovskym. Vykreslím lásku, vyrozprávam ti skrz tieto obrázky príbehy... a ja dúfam, že ťa ich pozadie a obsah bude baviť.

A aj keď je to len dočasné, pretože už teraz viem, že sa zdržím len krátko... Že moje túlavé topánky pôjdu ďalej a či už to bude severné Nórsko, alebo sa naozaj ponorím do dobrovoľníctva v zdialenej krajine, ako som vždy túžila - jedno je isté. Domov je o osobe, nie o mieste. No aj tak sa mi až prsty chvejú od radosti z toho, aké miesto sa ním na pár nasledujúcich mesiacov stane.

Rozhovory s priateľmi | Môže autorka vidieť priamo do duše?

Originálny názov: Conversations with Friends 

Autorka: Sally Rooney

Vydavateľstvo: Lindeni

Rok vydania: 2020

Počet strán: 296

Inteligentný debut od autorky oceňovaného románu Normálni ľudia rozpráva príbeh dvadsaťjedenročnej dublinskej študentky a poetky Frances, jej kamarátky Bobbi a o dekádu staršieho bohátého manželského páru Melissy a Nicka, s ktorým vytvoria nečakané spojenie. Keď sa však Frances a Nick nečakane intímne zblížia, musí chladná intelektuálka, ktorá doposiaľ chodila iba s lesbičkou Bobbi, prvý raz v živote čeliť vlastným neovládateľným emóciám.
A má vôbec ľúbostný trojuholník šancu na prežitie?

...

Sally Rooney sa veľmi rýchlo vypracovala na pozíciu autorky, ktorú vám veľmi predstavovať nemusím. Jej román s názvom Normálni ľudia vyvolal obrovskú vlnu tých najrôznejších recenzii len pár mesiacov dozadu a jej novinka Rozhovory s priateľmi takmer okamžite bežala na priečky bestsellerov. Zaslúži si ale toľko pozornosti?

Za mňa určite áno! Neviem nakoľko si spomínate, ale práve jej spomínaní Normálni ľudia boli príbehom, ktorý ma úprimne nadchol. Bola som fascinovaná do akej hĺbky autorka dokáže zájsť a najmä ako v jednoduchosti nachádza krásu. Jej písanie nie je komplikované, ani rozvláčne. Je skôr jedinečné, priame a nezvyčajné, nakoľko ma ani tentoraz neprestáva udivovať absencia priamej reči. 

Už od samého začiatku som bola odsúdená na okamžité čítanie jej novinky, no poviem vám, že ľutovať to veru neľutujem. Aj svojou druhotinou si u mňa drží Sally latku poriadne vysoko. Nechcem jej knižky porovnávať, pretože aj keď tam cítiť podobnosti prejavujúce sa v jej špecifickom štýle, vnímam to ako rozdielne diela na ktoré treba brať iný meter. A tak budem fér.

Pretože aj keď som nadšená a od Sally by ma evidentne bavil aj napísaný nákupný zoznam, táto kniha mala svoje slabé stránky. Je však veľmi vyvážená. Tak ako niektoré krátke momenty zlyhávajú, následne prichádzajú pasáže, ktoré vás ubezpečia, že to čo čítate za to stojí.

Vyzdvihnúť musím najmä psychologickú stránku príbehu a schopnosť autorky preniknúť do tých najhlbších a istým spôsobom najprimitívnejších pohnútok nás ľudí. Jej písanie je natoľko úprimné, až som mala pocit akoby chvíľami čítam ten zlomyseľný hlások, ktorý sa občas vynorí v mojej mysli a sama nerozumiem tomu prečo sa tam nachádza a tomu čo sa mi snaží povedať. Všetci však v sebe máme kúsok toho zlého. A v týchto knihách sú hrdinovia doslova nahí od toho, akým spôsobom autorka odkrýva práve tieto ich tajné túžby, maniere a myšlienky, ktoré bežne bývajú skryté a plné hanby. Ako odkrýva ich emócie... Práve to na tom však tak veľmi milujem. Je vidieť, že Sally skutočne rozumie tomu, čo píše a tomu, čo je človek schopný cítiť.

Sally nepíše o ničom inom než o bežných ľuďoch a o obyčajnosti všedných dní. Jej knihy sú naozaj o tých najbežnejších z najbežnejších ľudí čeliacim tým najbežnejším situáciám opísaným neobyčajným spôsobom. Zvláštne vykreslenie, však? Ale iné slová by to nepovedali lepšie.

Je totižto fascinujúce písať surovo bez surových slov. A drsne bez krutosti. Všetko vás tu však zasiahne tým správnym spôsobom a väčšina z vás sa dokáže stotožniť s tým, s čím hlavní hrdinovia bojujú a čomu v ich životoch čelia.

Za mňa vám aj príbeh Bobbi a Frances môžem len a len odporúčať. Tak ako Normálni ľudia nesadli každému, ani táto kniha nedokáže zaujať všetky skupiny čitateľov. To je však v poriadku. Verím, že tých, ktorých si má nájsť - si aj nájde. Hádam medzi nich patríte aj vy :)!