Víťazky | Príbehy žien

Originálny názov: Les Victorieuses
Autorka: Laetitia Colombaniová
Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: Odeon
Rok vydania: 2020
Počet strán: 224

Štyridsiatnička Solene obetovala všetko advokátskej kariére: sny, priateľov, lásky. Jedného dňa však vyhorí a upadne do depresie. Psychiater ju navádza na dobročinnosť, radí jej, aby sa zamerala na druhých. Solene je skeptická, ale predsa odpovie na nenápadný inzerát dobročinného združenia, ktoré hľadá osobu na post verejného spisovateľa. Je sklamaná, keď ju posielajú do bunky záchrany pre ženy v núdzi.

V obrovskej hale Paláca ženy, kam sa dostaví so svojím supermoderným počítačom, sa cíti stratená. Rezidentky ju nielenže nevítajú s otvorenou náručou, ale doslova sa jej stránia. Vďaka kurzu zumby, listu žiadajúcemu anglickú kráľovnú o autogram či šálke mätového čaju sa Solene postupne zbližuje so ženami pochádzajúcimi z odlišných kultúr a s rôznymi osudmi. Nachádza schopnosť vcítiť sa do žien na periférii spoločnosti a práve v tom objavuje i zmysel svojho poslania.

Takmer pred storočím tu zvádzala podobný boj Blanche Peyronová. Ako kapitánka Armády spásy snívala o streche nad hlavou pre všetky ženy vylúčené zo spoločnosti. Jej najväčšia bitka o dôstojné miesto pre ne sa zhmotnila do vybudovania Paláca ženy v Paríži. Inštitúcia dodnes existuje. Laetitia Colombaniová nás pozýva do tohto veľkorysého sociálneho zariadenia spoznávať jeho obyvateľky, ich životné príbehy a biedu, ale aj ich vášne, silu a veľkodušnosť.

...

Túto knihu som si zvolila viac menej spontánne bez toho aby som vedela o čom má byť, alebo do čoho idem. Aj keď je autorka i na Slovensku pomerne známa, mne jej meno povedomé nebolo a Víťazky pre mňa boli prvým stretnutím sa s jej tvorbou. Dôvod pre ktorý som jej dala šancu bol skôr ten, že kniha patrí do edície Odeon a pre tú mám neraz poriadnu slabosť :). Dobre však, že som sa nezmaýšľala a čítala, pretože o takýto zážitok by bola naozaj škoda prísť! Neskôr som si uvedomila, že Vrkoč mi už párkrát zarezonoval v ušiach a že autorka mi predsa len nie je až taká cudzia, ale až teraz viem, že časom musím doplniť svoju neznalosť a prečítať si aj zvyšok jej kníh. Pokiaľ budú také dobré ako táto, tak sa mám na čo tešiť.

Aj by som vás ponaťahovala nad tým, či sa mi to páčilo alebo nie, no nevidím v tom veľmi význam. Od prvého momentu som bola príbehom príjemne prekvapená a absolútne zahĺbená do jeho čítania. V knižke sa objavujú dve dejové línie, pričom prvá predstavuje súčasnosť a hovorí o mladej advokátke Solene, ktorá prakticky začína žiť nanovo a ktorá vychádza zo svojej komfortnej zóny, v ktorej doteraz prežívala... nuž a druhá línia patrí minulosti, v ktorej sa hovorí o vzniku Paláca pre ženy v núdzi, o Blanche, ktorá bola zapálená pre pomoc týmto ženám a ľuďom v biede a ktorá v sebe mala oheň a odvahu pre správnu vec. Úprimne tá historická línia z minulosti pre mňa bola ešte o niečo milším prekvapením, pretože aj keď ma kniha veľmi bavila, zrazu jej to dodalo atmosféru, ktorej som už v žiadnom prípade nedokázala odolať. Zbožňujem takéto útržky z minulosti a najmä hrdinky ako Blanche. Jej odvaha a tvrdohlavosť žiarila aj skrz stránky, ktoré som pohltená rýchlo pretáčala.

Knihe nemám, čo vytknúť. Predstavuje príbeh všetkých žien. V Paláci sa nachádza množstvo žien, ktoré prežili svoje vlastné trpké osudy, avšak autorka nám predstavila príbehy len hŕstky z nich, pričom tieto ženy aj po celý čas najviac vytŕčali spomedzi iné obyvateľky Palácu. Vo svojej podstate však predstavujú všetky do jednej. A aj všetky ženy ako také. Sú to príbehy, ktoré sa dejú - dejú sa okolo nás, medzi nami, nám. Nie každá žena je vypočutá, nie každá povie svoju pravdu alebo odíde z toho, čo ju ničí, no táto kniha rozpráva o všetkých druhoch ťažkostí a o životných situáciách, v ktorých sa nachádzajú ženy po celom svete. Bezdomovectvo, náboženské problémy, tradície ktoré idú proti ženstvu... To všetko sa deje a priznám sa, že o niektorých veciach ma čítať priam bolelo. Zároveň som si však doštudovala o niektorých faktoch a skutočnostiach a bola som zhrozená a fascinovaná zároveň, pretože aj v modernej dobe sa na nich nič nemení, avšak aj napriek tomu sú ľudia, ktorí proti tomu bojujú. Ktorých je počuť.

Takže skutočne bolo ťažké odtrhnúť sa a najmä, aj keď je knižka kvalitná, tak svojim obsahom je útla. Prečítanú ju máte za chvíľku, ale samozrejme... dojem vo vás ostane oveľa dlhšie. Som šťastná, že som mala možnosť Víťazky si prečítať a budem veľmi rada, keď im dáte šancu aj vy. Pokiaľ sa ich chystáte čítať, tak mi isto dajte vedieť :)! Moje odporúčanie máte...

Moje hodnotenie:

Potulky s Charleym | Po stopách Ameriky - John Steinbeck

Originálny názov: Travels with Charley in Search of America

Autor: John Steinbeck
Vydavateľstvo: Absynt
Rok vydania: 2020
Počet strán: 268

Mapa Spojených štátov pripomína pestrú patchworkovú deku pozošívanú z kúsočkov najrôznejších farieb. Svetoznámy americký spisovateľ John Steinbeck sa na začiatku šesťdesiatych rokov rozhodol znovu spoznať svoju obrovskú rodnú krajinu. Nasadol do obytného auta, vzal si svojho modrého francúzskeho pudla Charleyho a prekrižoval Ameriku z jej východného pobrežia na západné a späť. Chcel stretnúť ľudí. Chcel vedieť, ako sa Amerika zmenila a kam smeruje. Na svojej ceste zažil naozaj všeličo. Spoločnosť pozoruhodných ľudí, hlbokú osamelosť, prekvitajúci rasizmus i nespútanú prírodu. Ako hovorí: „Cestu naprieč Amerikou by som prirovnal k slávnostnej večeri s mnohými chodmi, na ktorú pozvali vyhladovaného človeka."

...

Nebudeme si klamať. Túto knihu ste už určite zaregistrovali na nejednej sociálnej sieti alebo aj v regáloch kníhkupectiev. Zaujala vás? Pretože mňa veľmi a takmer okamžite... Vedela som, že si ju musím prečítať, že si ju túžim prečítať a najmä, že jej autor pre mňa bude tou zaujímavou spriaznenou dušou s ktorou sa nestretnete len tak. Už samotný (fantastický) úvod ma o všetkých týchto tvrdeniach do bodky presvedčil, "Keď som ako chlapec mával chorobné nutkanie ocitnúť sa kdesi inde, zrelší ľudia ma ubezpečovali, že dospelosť ma vylieči. Len čo som dozrel, aspoň vekovo, zaručeným receptom na môj neduh sa stali stredné roky. V strednom veku ma zas ubezpečovali, že choroba poľaví v jeseni života, a dnes si ako päťdesiatosemročný vravím, že ma z toho možno dostane staroba. Nič nezaberá. Keď lodná siréna štyrikrát zahúka, chlpy na šiji mi aj dnes stoja dupkom a túlavé topánky ma zasvrbia." Hovorí sa, že vrana k vrane sadá a keby som v rokoch minulých alebo v akýchkoľvek iných mohla prisadnúť k Johnovi, tak si s ním veru rada vypijem kávu a porozprávam sa o maličkostiach alebo aj veľkých veciach. Charleyho by som poškrabkala za ušami a och... ako len rada by som videla jeho pojazdný domček na kolesách. Ako len rada by som... ! Nech je už ale ako chce - tí čo ma poznáte, musíte vedieť, že túlavé topánky pre mňa boli ako magnetom k pochopeniu a k obľúbeniu si tejto knihy. Sama ich mám. Nuž a mne samej niet pomoci. Vďakabohu za to!

Čítanie som si veľmi užila. Kniha to nie je veľmi náročná, ani nejak strojene písaná. Autor opisuje svoje vlastné zážitky, myšlienkové pochody a ľudí, ktorých na svojej ceste stretáva. Mnohé pasáže sú tvorené rozhovormi s cudzincami alebo len úvahami dakde v tieni pod vysokým stromom. Je to o hľadaní zmyslu a zároveň o chápaní toho, že vec ako zmysel nejestvuje. Nič nie je čierne alebo biele a škála človečenstva je rozmanitá, ako farby na palete... hádam aj viac. John Steinbeck je však pravým klasikom (v dobrom slova zmysle). Je to stará škola človeka, ktorá je ľudská, zhovorčivá a ktorá život žije slobodne a bez strachu. Nemôžem si pomôcť, ale veľmi mi chvíľami pripomínal aj osobu, ktorú poznám zo svojho vlastného života. Podobný typ, podobná účasť na živote a samotný prístup k jeho žitiu. Takí ľudia sú vzácni. Niet ich už veľa, no pri ich nájdení je to hotový poklad.

"Viem, že nič neviem, a v tom možno spočíva vrchol 

môjho životného poznania."

Neprekvapuje ma, že napokon za svoje písanie získal autor mnohé ocenenia. Niečo na ňom je... Možno tá úprimnosť a vykreslená realita svojským uhlom pohľadu. V jednoduchosti je však krása a John hovorí všetko len jediným spôsobom - tak ako to je, čiže narovinu. Tak ako je príbeh nenáročný, je aj celkom útly a pokiaľ si ho nebudete šetriť, ujde vám až príliš rýchlo. Nič to však. V spomienkach vám ostane dlhý čas a vy sa vždy tak trošku pousmejete, keď si spomeniete na pána v námornickej čiapke a francúzskeho pudlíka po jeho boku. Charley je takmer ako postava. Nie takmer, on ňou doslova je. V príbehu tvorí svoju dôležitú časť a zaberá v ňom veľké miesto. Veď je to osobnosť! V mnohých chvíľach sa pobavíte, ale čo sa mi páči, tak ku záveru autor otvoril aj ťažšiu otázku, ktorá je aj v dnešnej dobe stále aktuálna. Keď som si uvedomila o aký starý román sa jedná a ako sa veci od tých čias až tak nezmenili... Je to dobrá príležitosť na zamyslenie sa. Kultúry sú rôzne, ale spoločnosť ako taká sa vo svojej podstate až tak veľmi nelíši. Všetky do jednej riešia rovnaké problémy, okorenené inými okolnosťami a inými riešeniami.

Za mňa knihu určite odporúčam. Samotné vydanie je absolútne prekrásne! Neviem, či ste mali príležitosť všimnúť si to, ale Absynt sa s týmto natoľko vyhral, že obálka je zároveň mapkou, ktorú si môžete rozložiť a na ktorej sú vyznačené všetky skvelé dobrodružstvá dvojky pána a psa. Nuž... vopred vám prajem príjemné čítanie a dajte mi vedieť, či sa vám Potulky páčili :)!

Za knihu veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.

Potulky s Charleym si môžete kúpiť, napr. aj TU :).

Moje hodnotenie:

Príbehy na ktoré len tak nezabudneš

Ahojte kamoši!

V predošlom článku som vám sľúbila tipy na knižky, ktoré si moju pozornosť v poslednom čase získali väčšmi, než iné a tak sú tu! Je ich len pár, avšak v prípade, že vás zaujmú sa budem veľmi tešiť. Všetky sú svojim spôsobom výnimočné, iné a dotkli sa ma (ako to ja rada hovorím). Nie je však výnimočné, keď sa vás niečo dotkne priamo na duši? 

Prvou knižkou, ktorú by som vám chcela odporúčiť je príbeh s názvom Pre Emily. Možno ste ju už mali možnosť zaregistrovať a možno aj nie, no nech je ako chce - prekrásna obálka vás zaručene upúta vždy, keď ju zazriete. Aj v mojom prípade tomu bolo tak... Zahliadla som ju a už som vedela, že toto bude niečo, čo by som nemala nechať len tak, niečo na čo by som sa mala pozrieť pozornejšie a s troškou šťastia mala prežiť niečo, na čo nezabudnem. Hneď ako som knihu vzala do rúk, moje tušenie bolo ešte väčšie. Kniha vyzerala krásne, znela krásne a nech som ju nalistovala na akúkoľvek stránku cítila som, že toto je to pravé. Tak so mnou Emily odišla domov a hneď sme sa spriatelili. Vlastne... čím dlhšie sme spolu trávili čas, tým viac sme si rozumeli :).

Je to ten typ krásnej, jednoduchej, nostalgickej a citlivej knihy. Je plná života, radosti, spomienok a smútku, pričom každý z týchto pocitov vás samých privedie niekam do vašej mysle - do zákutí, na ktoré nemyslíte alebo naopak, na ktoré myslíte až príliš často.
Pripomenula mi moje detstvo a čas strávený so starou mamou. Kúzelné časy, ktoré každý deň predstavovali nové dobrodružstvo, aj v tých najobyčajnejších chvíľach. Taktiež mi pripomenula ľudskosť, hodnoty a krásu momentov, ktoré trvajú, ktoré sa dejú... Nechcem vám prezrádzať príliš, ale tak ako je krásny príbeh, tak sú tam aj krásne postavy, krásne myšlienky a celok tvorí niečo väčšie, než som vôbec mohla očakávať. Určite odporúčam! 

A v čom je výnimočný Príbeh o Áste? Vyznie klišé, keď poviem, že hádam vo všetkom? Myslím to však úprimne... Nie som si istá, či som vôbec niekedy vo svojom živote čítala niečo podobné. Autor si ma získal, ale tak naozaj. Jeho slová sa mi vrývali priamou cestou do duše a do pamäte a jeho tvorba pre mňa čoskoro nadobudla význam a hodnotu, ktorá sa len tak ľahko nevytratí... ani netúžim, aby sa niekedy stratila. Chcem si ho uchovať. Uchovať si to aký ma talent pracovať so slovami, skladať krásne vety a hovoriť svoje vlastné pravdy a tvoriť svoj vlastný čas, pretože toho je v tejto knihe veľa. Minulosť, prítomnosť, udalosti budúce... Všetko sa prepletá a jedno s druhým súvisí, až to napokon tvorí jeden jediný vzor - ŽIVOT. Ťažko sa mi opisuje a hovorí o Áste, pretože naozaj to nie je ničomu podobné. Vďakabohu za to! Je to poetická kniha, hlboká, iná... Azda nie každému sadne, možno na ňu niektorí budú potrebovať tú správnu náladu alebo len čas a chuť spoznať to, čo v sebe ukrýva, avšak ja na ňu nedám dopustiť. Na každej jednej strane sa nachádzala myšlienka, ktorú som mala chuť si podčiarknúť, zapamätať, vyryť si do vnútra... A zároveň tá príroda... Ach ten Island. Bolo prekrásne ocitnúť sa v ňom skrz Ástu, pretože jej obsah načrtol celý, malý, veľky spletitý svet tejto fascinujúco chladnej krajiny.

Váhala som, či vám chcem spomenúť aj knižku Find Me od André Acimana, ale venujem jej aspoň pár riadkov. Nie je to kniha, ktorú by som vám vyslovene potrebovala odporúčiť, ale moju pozornosť si získala, to rozhodne áno...

Myslím si, že nazývať ju pokračovaním Call Me By Your Name je trošku omylom, pretože to pokračovaním nie je... nie celkom. Opisuje to skôr život, ktorý plynie a udalosti, ktoré hrdinom osud prinesie. Nie však len tým, o ktorých by sme túžili počuť viac. Stretávame sa skôr s tým, akým spôsobom ich život samotná láska a vášeň, ktorá ich isté leto v Taliansku spálila, akým spôsobom sa dotkla ich života a bytia, ich vnímania a ich okolia. Nuž a sledujeme tu aj osudy iných postáv. V tom spočíva tento príbeh a svojim spôsobom vytvára niečo naozaj fascinujúce. Cítim sa však rozpoltene, pretože knihu nehodnotím vysoko. Na Goodreads som jej udelila 3,5 hviezdičky, ale i tak... I tak na nej niečo je. Má svoje čaro. Je to o niečom viac, než o hodnotení a skúmaní jej kvality - obnáša úprimnosť, ktorej mnohí nie sme schopní. Veľmi sa mi páči autorov prístup k intiminte, ktorá búra absolútne všetky zábrany, aké sú v príbehoch vôbec možné. Vytvára dojem, že čítam o skutočných ľuďoch, že ich životy sa dejú, tak ako aj môj a ich túžby sú rovnako silné, ako tie moje... Áno na Acimanovej tvorbe niečo je. Aj preto knihu napokon spomínam, to či si ju prečítate však nechávam na vás :).

Budem však rada, keď mi napíšete, ktoré knihy v poslednom čase zaujali vás? Och a plánujete si prečítať niektorú z tých o ktorých som vám písala alebo ste už jednu z nich aj čítali :)? 

Majte sa krásne a užívajte si leto!

Ahoj leto, ahoj radosť

Priznám sa, že článok píšem s istou neistotou a s rešpektom, pretože je to už dávno odkedy som sa vám prihovárala pravidelne. Rozhodne už prešiel nejaký ten piatok od mojich tvorivých období a dní, kedy sa články písali samé. Stratila som návyk vyjadrovania sa, tvorenia, prihovárania sa skrz blog, ale prirodzene vám zrejme nemusím hovoriť, že ma to mrzí a uvedomujem si aká veľká škoda by bola, keby som to nevnímala ako obdobie oddychu, ale ako trvalý stav ticha. To sa veru nestane! Chcem aby tu ešte vždy bolo miesto, kde sa môžete s radosťou vrátiť a kde sa môžeme porozprávať o všetkom možnom. Ak aj budú prvotné články neisté, verím že to bude prvý krôčik k tomu, aby som v nich opäť našla radosť a tešila sa na ich písanie, ktoré pôjde čoraz jednoduchšie.

Asi všetci sme si prešli obdobiami, ktoré boli zvláštne a iné. Tento rok sa odlíšil od všetkých, ktoré si pamätám a nestratiť v ňom pevnú pôdu pod nohami bolo neraz veľmi náročné. Často som sa cítila prázdne. Svet strácal význam a ja som strácala chuť ho v svete nachádzať. Mnohé sa v mojom živote zmenilo a stále mení - niektoré veci ma tešia, iné ma poriadne desia, avšak sú to momenty, na ktoré som čakala celý svoj život. Sú to časy kedy začínam písať svoj vlastný príbeh, ísť svojou cestou a kedy si v živote nachádzam svoje miesto. Za bežných okolností ma tieto zmeny nadchýnali, ale boli tu dni, kedy som chcela len pokoj a najmä žiadnu zmenu. Chcela som byť sama alebo nebyť.

Že slnko a smiech lieči? Potvrdzujem! Posledné upršané dni mi dávali zabrať, ale napokon to dobré knihy a spoločnosť tých správnych ľudí poľahky vyriešila. A predsa sa aj slnko ukázalo.

Čím sme starší, tým viac si uvedomujeme akých ľudí vo svojom živote máme. Čím sme obklopení, kým sme ovplyvnení, čo okolo seba zdieľame a čo s inými prežívame. Začíname si vážiť priateľstva a väčšmi si uvedomovať tie, ktoré pretrvajú. Chcem tým povedať, že mať kamarátov, ktorých poznáte od detstva a s ktorými vás ani roky nerozdelili je naozaj niečo, za čo človek môže byť vďačný. Počas života stretneme mnoho ľudí, mnoho priateľov, ale kamarátstva z detsva, ktoré trvajú sú vždy niečím iným a vzácnym (i keď vám tí ľudia dokážu neraz liezť na nervy haha). Koniec koncov toto bolo mojim liekom na smútok, ktorý zo mňa nechcel opadnúť. Momenty s nimi. Dni, kedy som si myslela, že už nikdy nič nevytvorím a že nič nebude lepšie schovali pod koberec a prinútili ma smiať sa, opäť sa tešiť, byť prítomnou a najmä byť nažive - teda nie len fyzicky, ale aj pocitovo. Moja duša ma postupne prestala bolieť a mnohé veci, ktoré ma trápili zmizli taktiež. Priateľstvá sú predsa len vzácne, nie je tak?

Pomohli mi aj mnohé príbehy a prekrásne slová autorov. Mala som šťastie na knihy, ktoré mi v mnohom menili pohľad na svet alebo ma vytrhávali zo sveta samotného. Mysľou som bola neraz ďaleko alebo som sa strácala v ich myšlienkach, v ich dejoch a vetách. Rada vám ich určite odporúčim (ešte sa k tomu dostanem!).

A slnko predsa vyšlo. Keď odišiel smútok, nastali dni plné lúčov slnka a zážitkov. Dni strávené na vzduchu a ponorené v hĺbke studenej vody, po ktorej sa človek cíti krásne živý. Hranie kariet na osuškách a šum vetra cestou domov. Pár kvietkov na lúkach a dlhé cesty nocou. Rozhovory, bezhlavosť, omyly a správne

rozhodnutia. Takéto dni prišli a mňa dojíma, ako život vždy myslí ďalej. Ide dopredu a my sa buď napojíme na ten beh, ktorým beží alebo sa budeme ďalej strácať a utápať. Vždy je to tak trošku o voľbe, i keď je ťažké to vnímať v tomto svetle. Všetko však vždy záleží na nás. Veľakrát sa popálim a celý svet je zlý, ale napokon sa vždy vrátim k jedinému - že je len taký, aká som ja. A je taký, akým ho vidím ja - očami a dušou.

Nuž a takýto je život. Teda ten môj za čas, ktorý som bola potichu. Veľa čítam, ale píšem málo. Veľa vidím, ale málo si značím. Veľa sa smejem, ale o málo sa delím. Ale koniec koncov je napokon všetko tak ako má byť - v poriadku. A napokon cítim to, čo mi celý ten čas chýbalo - pokoj. Dni sú ľahšie a vo všetkom je prísľub radosti. Mladosti. Všetkého nového...

Na záver by som vám len priložila útržok slov, ktoré ma tak posledné dni fascinovali (z pera Jóna K. Stefánssona)

"Že je jednoduchšie opísať svet ako seba samého.

Písať viac o sebe než o svete.

Sú slová dostatočne silné, aby prinavrátili stratenú radosť - aby vytvorili nový význam, ak všetko vybledne? Nie, treba sa snažiť viac."

Majte sa krásne kamoši! A nezabudnite mi napísať o tom svojom živote, malých-veľkých svetoch a dňoch, ktoré prežívate... A ak mi ešte k tomu poviete, či sa vám článok páčil, aj keď bol na takúto osobnú nôtu, tak vám budem veľmi vďačná a budem sa tešiť!