Drahé Leto...

Drahé Leto,

za normálnych okolností ti nezvyknem písať listy, ale aj v priebehu posledných pár rokov o tebe veľa premýšľam. A tak v jeden letný večer sedím a píšem o tom, čo pre mňa znamenáš a ako ťa prežívam. Vieš, vždy si mi prišlo veľmi slobodné. Všetko po mesiacoch zimy a pomalého dúfania v teplo sa odrazu mení na život, smiech, na farebnú paletu zážitkov a okamihov. Neviem, či vždy toto slobodomyseľné obdobie ešte väčšmi posilňovalo vedomie prázdnin, ale aj keď som staršia a nič ako prázdniny už nemám, stále ťa vnímam rovnako. Predstavuješ voľnosť.

Akonáhle sa pretočia stránky kalendáru chcem sa smiať a utekať. Preháňať sa poliami, tancovať na lúke, rozložiť si v noci oheň a po zotmení vychádzať von. Mám chuť spať celé dni a zároveň nespať vôbec. Všetko na lete je tak zvláštne opojné. A všetko sa odrazu spomalí. Nie je to však pocit ako na jar alebo jeseň, kedy prichádza pomalosť bytia, v ktorej človek túži byť sám a hlbšie vnímať svoje vlastné vnútro, melancholicky si spomínať a rozoberať posledné mesiace v tichosti. Nie. Leto má iný druh pomalého tempa. Prináša miernu ospalosť, pocit ako keď ste dlho na slnku a potrebujete si dať poobedný spánok. Nikam sa nenáhlite, nič nesúri, ale podstatné je že nevyhľadávate samotu. Chcete spoločnosť. Či už v dynamických chvíľach alebo v týchto pomalých, nechcete byť sám. Túžite po živote.

Pre mňa je leto veľmi zvláštne. Pokojné a zničujúce zároveň. Poznáte speváčku Girl in red s jej piesňou Summer Depression? Skutočne ju chápem, pretože tak ako som v lete najšťastnejšia, tak viem byť aj najsmutnejšia. Leto je obdobie zážitkov a bláznivých nocí, stredajúcimi sa s horúcimi dňami plnými udalostí a spoločnosti. A práve pre to sa viem cítiť oveľa ľahšie previnilo a pod tlakom z toho, že si ho neužívam. Intenzívnejšie vnímam, že teraz by som mala niečo podniknúť a mala by som mať zážitky, a ak si zvolím ostať doma a nič nerobím, tak sa cítim previnilo a vyčítam si, že mrhám tým krátkym časom zvaným leto. Takto sa viem poriadne vystresovať, pretože každý v okolí to zdanlivo zvláda. Kam sa pozriem, tam je nejaký kamarát na úžasnej turistike, bicykluje sa, cestuje alebo sa kúpe v jazere, či kempuje niekde v prírode. Ja snívam o všetkých týchto veciach, ale pritom som doma a cítim sa zle za to, že mi ubieha čas a spätne mi bude ľúto, že som toho nestihla viac. Že som si neužila každú možnú chvíľu, najmä keď opäť príde zima a budem frflať na to, ako sa teším na leto, pretože vtedy všetko môžem.

Je ľahké sa cítiť takto. Porovnávať svoje zážitky so zážitkami iných. Ale je ešte jednoduchšie nevnímať fakt, že aj ja som len človek. Že moje telo potrebuje oddych a pokoj, tak veľmi ako dobrodružstvá a pobehovanie. Ako sa však môžem hnevať na seba za to, že sa mi pýta spánok? Keď zvyknem pracovať aj do noci. Keď ma moje telo bolí? Pričom zvyknem nabehať x kilometrov a naťahovať sa s ťažkými predmetmi. Aj ja si potrebujem vydýchnuť. Ale prečo je to také ťažké prijať?

Vždycky sa teším na leto a potom bojujem s pocitom sklamania a frustrácie, pretože v mojich predstavách bolo živšie a bohatšie. Ale toto leto? Tentoraz túžim len po rovnováhe. Dovoliť si oddýchnuť a tešiť sa z okamihov, ktoré budú čoskoro krásnymi spomienkami. V skutočnosti mi čas neuteká. Nie je ho nedostatok. Nemusím sa nikam náhliť. Je len na mne, ako sa na to pozerám a čo vo svojom srdci nosím. A tento rok si volím nosiť pokoj. Skôr ako radosť, alebo beznádej - chcem cítiť pokoj. Pretože z neho už pramení aj zvyšok toho, čo sa snažím tak krvopotne nájsť - šťastie, spokojnosť, vďačnosť. 

Že si poobede pospím? Nevadí, pretože deň má 24 hodín a ja stále môžem vyjsť von. Naozaj to aké podstatné je počúvať, čo si naše telo pýta, neskutočne podceňujeme. Áno je dobré sa prekonávať a veľa dobrých situácii som zažila práve preto, že som šla aj cez únavu. Ale to je zase o inom. Teraz je čas na pomalosť. A svet sa preto nezrúti. Verím, že akonáhle sa naučím necítiť zle za to, že potrebujem oddych - budem sa cítiť oveľa viac plná energie a vytvorím si tak viac priestoru na všetky nápady a plány, čo mám. Je zaujímavé, ako veľmi sa my ľudia vieme báť o čas a vravíme si, že nám preteká pomedzi prsty, ale zároveň ho bez výčitiek svedomia mrháme na mobiloch, či sociálnych sieťach. Scrollujeme, prokrastinujeme a potom máme pocit, že nič nestíhame a nestačíme, ale kedy si uvedomíme, že tie tri hodiny na mobile, sú tri hodiny ktoré som mohla venovať svojim potrebám?  

Áno, často som si v lete zvykla stopnúť Instagram a iba sa nechať unášať. Ale tentoraz to urobiť nechcem. Blog už veľmi nepíšem, ale práve na spomínaný Instagram sa presunula takmer celá bookstagramová komunita a ja viem, že ma to stále veľmi baví. Rada fotím knižky a píšem o nich riadky. Rada sa delím o svoje postrehy, či sledujem dojmy iných. Chcem to však obmedziť. Prestať scrollovať, keď potrebujem zaplniť čas nudy. Stopnuť porovnávanie sa s inými a obmezdiť myšlienky, že nikdy nedokážem tvoriť to, čo oni. Chcem nesledovať to, čo vo mne vyvoláva negatívne pocity a obklopovať sa iba tým, čo ma inšpiruje a zároveň teší.

Ach a zase sa to stalo... Ani som nečakala, že tento článok bude taký dlhý. Vlastne som ho tak ako vždy nečakala vôbec. Ale verte mi, nie je iba o mne. Mám pocit, že s týmito pocitmi sa dokážete stotožniť viaceri. Alebo nie? Prežívate aj vy ten vnútorný letný boj? Že by ste mali žiť naplno a stále niečo robiť a zároveň sa cítite zle, keď naopak nerobíte nič?

Ďakujem vám, že ste týmto chaotickým myšlienkam venovali pozornosť a želám vám krásne leto. Nie také aké by malo byť, ale také, aké si ho želáte!

Zodpovedná za svoj život | plány a túžby

Nie je úžasné, ako žvot vždy dokáže pokračovať ďalej? Nezáleží na tom, kde sa nachádzame, ani na tom čo práve prežívame, čas stále plynie. Nikdy nevidíme dopredu, čo nás čaká. V najťažších chvíľach nevnímame, že o pár mesiacov sa môžeme zobudiť a odrazu sa prichytíme pri tom, ako nám chutí ranná káva. Ako nás teší slnko, či tajomne krásny mesiac na oblohe. Začíname si plánovať dobrodružstvá. Veci nás opäť tešia. Cítime, že sa v nás prebúdza niečo, čo driemalo a vlastne sme už ani nedúfali, že sa to ešte niekedy objaví.

Postupom času vidím, že aj keď život zmysel nemá. Každá jedna udalosť, či už pozitívna alebo negatívna, ho napokon má. Často veci nazývame náhodnými a rôznym stretnutiam, či zážitkom neprikladáme určitú váhu, no v hĺbke duše vieme, že všetko spolu súvisí. Skutočne existujú náhody? Už tomu tak veľmi neverím. Život nie je možné naplánovať, no aj tak si občas s malou dušičkou plánujem veci, po ktorých moje srdce začína túžiť. Alebo sa aspoň snažím prikladať svojmu bytiu určitý smer, ktorý by ma mohol
priviesť na nové cesty a dobrodružstvá.

V mojom živote sa toho udialo veľa a tak ako som spomínala... vždy sa aj bude diať. Znovu začínam načúvať svojim túžbam a postupne sa vo mne objavuje radosť, ktorá bola dlho ukrytá v náhodnych chvíľach a vo veľmi krehkých okamihoch. Cítim sa úplnejšia. Zo života sa mi vytráca strach. Aj keď báť sa je prirodzené, každý z nás sa so strachom stretáva každý jeden deň. Je to náš spoločník, pocit, že niečo nezvládneme alebo sa nám veci vymykajú z rúk, no stojí za to snažiť sa ustarostené pocity nahradiť prijatím situácii, nech už sú aké sú. 

Nikdy si nie som celkom istá tým, čo vlastne chcem a v mysli mám vždy viac plánov a verzii života, aký by som mala viesť. Teraz však cítim pokoj a čo viac si vlastne človek môže priať? Som spokojná. Pokojná. A šťastná. A nasledujúce mesiace? Nie plánovať sa nedá, ale predsa len nejaké plány tak trošku mám. 

Nasledujúce mesiace, kedy príde aj jar, chcem znovu písať. O všetkom. O ničom. O každej maličkosti. Nielen občas, ale stále. Slová sa mi znovu začínajú stávať starými priateľmi a rada sa s nimi hrám. Vidím sa ako sedím niekde vonku na tráve a vediem si denníky. Ako si nechávam drobné poznámky alebo si rýchlo zapisujem papieriky s myšlienkami, ktoré mi v situáciach napadnú. Dokonca sa vidím písať aj blog a prekvapivo mi to spôsobuje väčšiu radosť, než som si bola ochotná priznať. Písanie ma znovu teší a je to taký krásny pocit, ako už dávno nie! 

Chcem tvoriť. Vždy som rada fotila, ale teraz mám v hlave milión obrazov a chvíľ, ktoré by som si želala zachytiť. Je to zvláštne, ale sú momenty, kedy si tajne želám mať schopnosť vystúpiť z vlastného tela a môcť odfotiť snímku tak ako potrebujem. Nielen zachytiť to ako ju vidím, ale aj to ako ju vnímam z vnútra a aj zvonka. Dáva to vôbec zmysel? 

Veľmi ma baví ten pocit zodpovednosti za svoj život, ktorý cítim. Uvedomujem si, že všetko je teraz len a len na mne. Celé dospievanie som mala jasnú predstavu o sebe samej a budúcnosti, v ktorej sa budem živiť tvorením. Nevedela som presnú podobu čo to presne bude, ale vedela som a verila som, že tá buducnosť je jasná. Že mojim osudom nie je rutinná práca, ale život venovaný umeniu. Zvedavosti. Pátraniu. A teraz to viem znovu. Viem, že bude iba moja vlastná chyba a lenivosť, ak nevydám svoje nápady von do sveta. Ak nezapíšem každý vnem. Ak neodfotím tie fotografie, ktoré vidím a vnímam okolo seba. To, že mám v živote toľko možností ma napĺňa neskutočnou radosťou a potešením. To všetko môžem uskutočniť. A to všetko na mňa tam niekde čaká.

A sú veci, ktoré sú isté. Napríklad svadba. Stále sa jemne chvejem pri, čo i len písaní o tejto skutočnosti, ale v najbližších mesiacoch ma čaká plánovanie vlastnej svadby. Verili by ste tomu? Pretože ja stále nie! Dospievanie je veľmi zvláštna udalosť. Nemôžete zastaviť to, čo sa s vami deje, keď od školských známok a rátania priemeru na vysvedčení, odrazu rátate počet rokov s vašou láskou alebo výšku nájmu, či nákup v potravinách. Jeden deň sa smejete s prateľmi a na ďalší deň máte 23 rokov a s tými priateľmi už nežijete, ani v jednom štáte. Stále ste vystavený neustálej zmene, ale wau... z tejto zmeny sa naozaj, úprimne teším. Stále si pamätám prvé články, keď som písala o Patrikovi. Pamätám si príspevky o našom prvom bývaní. O radostiach toho, keď vaša duša spozná človeka, pri ktorom môže pokojne byť. Takže áno, môžeme sa vrátiť na začiatok... nie je úžasné ako život dokáže vždy pokračovať ďalej?

Dôvody pre ktoré som stíchla

Myslela som na to, keď som sa prechádzala ulicou. Keď som bola v sprche, behalo mi to mysľou. Keď som si chystala večeru, vŕtalo mi to v hlave. Potreba písať.

Pocit, ktorý som už dávno nezažila. Niežeby som si na blog počas dlhých mesiacov nespomenula, to nie, ale už dávno som necítila to neodkladné nutkanie sadnúť si a dať svoje pocity do pár riadkov, ktoré sa dostanú až k vám. Vyhýbala som sa tomu. Písanie bolo vždy mojim potešením a útočiskom, ale teraz to bolo skôr opakom. Nechcela som čeliť veciam, ktoré by zo mňa túžili vyjsť von.

Minulý rok bol ťažký. Pre koho nie? Ale predsa len sa stále necítim zotavená z toho, čo mi ponúkol. Posledný príspevok, ktorý na tomto blogu pribudol je môj nadšený opis dovolenky na Kefalónii a popravde? Zrejme je to aj posledná vec, ktorú si reálne z minulého roku pamätám a kedy som bola úprimne a jednoducho šťastná. 

Deň za dňom. Týždeň za týždňom. Jediné, čo si z momentov, ktoré plynuli po návrate domov pamätám je práca. Na tú som myslela, keď som zaspávala, aj keď som ráno mala vstať. Pamätám si len vyčerpanie, zúfalstvo a beznádej z toho, že takto som si svoj život nepredstavovala. Cítila som sa neschopne a slabá. Bolo to akoby som zlyhala niekde, kde iní dokážu uspieť. Až teraz s odstupom času dokážem väčšmi pochopiť, čo sa mi dialo a že chyba nebola vo mne. Veľmi ťažko sa mi fungovalo, keď prostredie v ktorom som bola neustále zhoršovalo moju depresiu. Neustále som mala úzkosť a zároveň sa odomňa sústavne očakávala dobrá nálada a úsmev na tvári.

Pracovala som v jednej kaviarni. Vždy som milovala kávu a tak to bolo miesto, ktoré som si myslela, že mi bude vyhovovať svojim konceptom a prostredím. Časom sa však veci začali zhoršovať. Zväčša som pracovala od siedmej rána do pol deviatej večera. Cez víkendy od siedmej do pol jedenástej. Neraz som sa počas dňa ani nestihla najesť, doma som bola príliš unavená sa čo i len pohnúť, a tak som žila v prežívajúcom moode, vstať, odrobiť a ísť spať. Voľná neboli o nič lepšie. Nebolo pre mňa možné podniknúť nejaké dobrodružstvá, keď jediné čo som vládala bolo spať a nezrútiť sa. Áno smeny boli príšerné, ale čo bolo ešte horšie? Toxickosť toho miesta. Naozaj neviem ako som tam vydržala takmer celý rok (pretože je očividné, že už tam samozrejme nie som), ale skutočným problémom bol náš šéf. Nikomu nechcem robiť zlú reklamu, ale niektorí ľudia by naozaj nemali pracovať s ľuďmi, nie to ich viesť. Každý jeden deň sme sa báli jeho príchodu. Bála som sa chodiť na wc, aby si nemyslel že chodím moc často. Bála som sa v práci najesť, aby ma neobvinil, že sedím moc dlho alebo priveľa. Raz som dostala vynadané za to, že som si zívla a keď som sa bránila, tak na mňa nakričal, že sa so mnou ťažko spolupracuje. Netuším ako som to mohla znášať, ale pamätám si chvíle, kedy som si myslela, že len preháňam alebo že možno naozaj robím niečo zle, pretože po jeho zlých náladach začal byť odrazu milý a veľmi priateľský. Vždy však keď prišiel, nebol spokojný a všetko bolo zle. Aj keď sme do práce vkladali celú svoju dušu a robili ju napriek okolnostiam s láskou. V práci som sa snažila ľuďom zlepšovať deň. Mala som s nimi osobitý vzťah a stali sa mi priateľmi. Poznala som ich príbehy, ich obľúbenú kávu, či spôsob ako ich rozosmiať. No nestačilo to.

Zatiaľ, čo v práci som rozdávala radosť, tak doma som trpela. Vyhorenie. Neschopnosť tvoriť. Depresia. Úzkosť. Neustála únava. Cítila som, že iba prežívam. Stále som sa sama seba pýtala, ako dlho to vydržím. Celý čas som cítila zlosť, ale ani neviem, či som sa viac hnevala na seba alebo na tú nespravodlivosť, ktorú som nonstop znášala. Vypadávali mi vlasy. Nebola som schopná jesť, schopná cítiť čokoľvek, než práznotu a osamelosť.

Nemala som čas ani na seba, na rodinu, na knihy, na vzťah... Všetko sa rozpadalo. Nebola som si istá, či som schopná o tom písať takto otvorene, ale v dnešnej dobe zrejme každý z nás pozná, aké je to bojovať sám so sebou. To, čím som si prešla vo svojej hlave a mysli bolo príšerné. Stále bojujem s pocitom, že som stratila samú seba a neviem sa znovu nájsť alebo že nie som dosť. Postupne som však konečne čoraz pokojnejšia a snažím sa hľadať a skúmať kúsočky, v ktorých zase nachádzam radosť alebo pocity, ktoré som zvykla cítiť kedysi.

Bola som rojko. Dobrodruh. Slobodný typ človeka, ktorý veril, že za svoj život bude žiť. Nežila som a sklamala som sa do takej miery, akú som si ani nevedela predstaviť, no stále verím, že tá láska k životu sa mi vráti. Že postupne nájdem svoju dušu vo vetách kníh. Vo východoch slnka. Vo vôni kávy a v dobrodružstvách, kvôli ktorým musím vstať ešte za tmy z postele. Úprimne doteraz pre mňa bolo náročné aj ráno vstať a zobudiť sa. 

No ako som si povedala dosť a zmenila prácu, veci sa lepšia. Stále cítim chvíľami v duši smútok, ktorý ma prekvapí a začnem cítiť úzkosť alebo prázdnotu. Stále cítim, že takýto život som nechcela. Ale aspoň už postupne cítim, že na ňom pracujem. Že som schopná sa liečiť a byť na seba znovu viac láskavá, tak ako aj na celý svet.

Nechcem byť odvážna a hneď takto priamo sľubovať, že odteraz tu opäť začnem písať a články sa budú hrnúť jeden za druhým. Ale kedysi pre mňa bolo písanie potrebou a pokiaľ sa mi znovu podarí zamilovať si slová a vdychovať im život, tak budem veľmi rada. Bojovala som s tým, že blogy už vymierajú. Že to ani nemá kto čítať... Ale tak nejak cítim, že na svete sú ľudia, ktorí sa na chvíľku zastavia a môžu v týchto riadkosť nájsť samých seba. Ktorí sa možno potrebujú stotožniť s niečím, s čím sami bojujú. A tak verím, že či už blogy vymreli, či nie, moje slová si nájdu svojich čitateľov, ktorí im dajú svoj význam a zmysel.

Ďakujem vám za pozornosť a za čas, ktorý ste mi venovali. Ďakujem ak ste na tento blog stále nezabudli ♥. A ďakujem, ak vám neprekáža, že možno sa stal kúsok vážnejším.

Po dlhšej odmlke | Porto 2022

Ahojte kamoši!

Už pár týždňov som sa s malou dušičkou dívala na blog a dúfala som, že už čoskoro vo mne skrsne chuť sa k vám prihovoriť. Túžila som po písaní a veľmi som si priala spísať aspoň pár riadkov, ktoré by som sem mohla v tichosti odložiť. Každý deň, v ktorý som však pocítila aj čo i len trošku inšpirácie, som napokon prepadla sledovaniu prázdnej obrazovky, na ktorej nepribudlo ani jedno slovo. 

Píšem však dnes! A je to radosť spojená s úľavou. Konečne mám pocit, že sa článok píše sám a že sa toľko nemusím snažiť. O tom viac mám však pocit, že to čo píšem za niečo aj stojí. 

Neoplatí sa vysvetľovať prečo som sa v poslednom čase utiahla. Všetko je spojené s nedostatkom času a únavou, pretože každý deň bol viac menej rovnaký. Pracujem. Čítam. Objavujem. Premýšľam.

Až minulý týždeň som sa dočkala dobdrodružstva, ktoré som si plánovala dopriať ako odmenu za veľmi nabité zimné mesiace. Navštívila som Porto! Áno, znovu... Ale aj tak som sa tešila, akoby to bolo po prvýkrát, ak aj nie viac. 

Pred dvomi rokmi som tam cestovala sama a bolo to v období, kedy to bol skôr potrebný útek nevyhnutný k prežitiu, než oddychová dovolenka. Potrebovala som sa tam nájsť a hlavne nájsť zmysel života, čo sa mi aj podarilo - pretože nachádzať sa na cudzom mieste, obklopená cudzími ľuďmi sa ukázala ako jedna z najoslobudzujúcejších vecí pod slnkom. Vtedy som si uvedomila, aká podstatná je pre mňa aj vnútorná sloboda a ako vo mne hniezdi túžba po niečom viac, než je každodennosť, či spoločenské zázemie. Keďže mi vtedy Portugalsko dalo tak veľkú pomoc a posilnilo ma, návšteva na druhý raz sa mi nezdala zlým nápadom. Najmä keď ma sprevádzal Patrik a spolu s ním aj členovia našej rodiny.

Dúfala som, že sa im Porto bude páčiť, tak veľmi ako aj mne. Zrejme by mi zlomilo srdce, keby ich neočarilo a necítili sa tam dobre, ale verila som, že všetko dobre dopadne. Bolo pre mňa nové sprevádzať so sebou väčšiu skupinu ľudí, nakoľko už nešlo iba o moje predstavy a ani len o naše spoločné s Paťom, ale odrazu bolo nutné dávať pozor na potreby a nálady piatich ľudí. 

Nakoniec však každý miesto toho čo očakával, získal ešte viac. Úprimne a vážne, z dní kedy sme tam boli máme také krásne spomienky, až mi je na duši smutno a prázdno. Neprestajne som sa snažila vryť si do pamäte každý jeden detail, aby som na nič z toho, čo prežívame nikdy nezabudla. Keď sme pozorovali zapadanie slnka za more, snažila som sa zapamätať si jeho oranžovú farbu a odraz na vode. Keď sme sa smiali, dúfala som, že si zapamätám zvuk smiechu a všetky rozžiarené tváre. Pri pozorovaní východu slnka z okna našej izby som pozorovala vtáky a dúfala, že zvuk pomaly prebúdzajúceho sa mesta vo mne nikdy neutíchne. Všetko bolo tak veľmi krásne! 

Tie dni, kedy som v tichosti pozorovala blog a vnímala ako sa ničomu nevenujem absolútne vymizli. Znovu som bola šťastná, dúfajúca, plná nádeje... Čas plynul inak. Momenty trvali dlhšie a predsa len trvali príliš krátko. Všetko však malo svoj čas a malo to aj svoj koniec, ako to už býva. Nekonečne ma však fascinuje, ako ma dokáže na cestách ovládnuť pocit pokoja a vyrovnanosti. Nikdy sa necítim tak veľmi v mieri sama so sebou a so životom, ako keď pozorujem nové miesta a ľudí žijúcich ich iné, vlastné životy.

Ani sama neviem, či by som sa nazvala aj štastnou práve teraz. V Porte sa mi podarilo žiť v prítomnom okamihu po hrozitánsky dlhom čase. O to viac si však teraz doma uvedomujem ako veľmi sa mi to nedarí praktizovať v každodennosti, ktorá nemusí byť hrozivá, ale práve naopak môže byť aj krásna. Cítim, že mi chýba nadhľad na svet, ktorý by sa venoval väčšmi dobrému a peknému a pokojnému... Namiesto rýchlemu a stresujúcemu a monotónnemu. Ale aspoň viem, že ak chcem niečo zmeniť, tak je to naučiť sa život opäť vnímať. 

Dúfam, že som vás nesklamala, ak ste čakali článok plný užitočných rád a tipov kam v Portugalsku zájsť. Tie vám rada poskytnem časom. Tentoraz vás skôr pozývam do vlastného sveta a budem sa veľmi tešiť, keď mi napíšete niečo o tom vašom. Ach a samozrejem verím, že fotky s ktorými ste si zacestovali spolu so mnou sa vám páčili.

Majte sa krásne :)!

Keď veci nejdú podľa plánu... | Vytvor si nový!

Ahojte moji milí čitatelia :)!

Úprimne na tento článok som sa chystala už pár predchádzajúcich dní, ale uvedomila som si, že sa naň potrebujem pripraviť. Nemyslím tým predpísanie si poznámok, alebo prípravu záchytných bodov... Viem, čo by som vám v ňom chcela povedať. Skôr psychicky som však potrebovala čas na to, aby som spracovala veci, ktoré sa udiali v mojom živote. A ktoré mali vyzerať úplne inak. V seriáloch by zrejme povedali, "We fucked up."

Ako si zrejme dobre pamätáte, nie tak dávno som na blog zavesila článok plný radosti a očakávania z toho, že onedlho aj s Patrikom odchádzame do Walesu na dobrovoľníctvo. Znelo to krásne, však? Nuž... Dajme tomu, že aby sme mohli uskutočniť tieto skvelé životné plány, tak sme život vzali pevne do vlastných rúk a pripravili sme sa na zmenu. Tým myslím, že sme obaja dali výpovede v práci. Ukončili sme náš prenájom a vysťahovali sa z nášho prvého spoločného bývania. Presťahovali sme sa k mojej mamine a keď už sme boli absolútne pripravený ísť, tak... Tak s nami rodina z Walesu prestala komunikovať. Hlavou vám prejde všeličo, ale my sme to prvé dni brali s nadhľadom. "Veď sa ozvú." Ibaže by nie :). Správy ustali a napokon po pár dňoch sme sa dozvedeli, že majú kompilkácie a ďakujú nám za našu trpezlivosť, no úprimne človek nemusel mať vysoké IQ na to, aby vyrozumel, že si to zrejme rozmysleli a naše plány sú niekde za horami za dolami.

Nastali dni, kedy by sa opustili aj silnejší jedinci. Na gauči rodičov, s téglikom zmrzliny v ruke, neumití v pyžame a po hodinových jazdách nespútaného sledovania show ako Bez servítky, Policajti v akcii, či iných klenotov, sme si uvedomili, že život zrejme musí ísť ďalej. A že to nevzdáme. Aj keď aspoň ja som to prvé momenty vzdala. Vôbec mi nebolo ľahko zo situácie v ktorej sme sa ocitli, ale s odstupom času to nie je také zlé. Keď som sa uvoľnila, prestala sa neustále obávať o svoju budúcnosť, prežitie a uvedomila si, že nám naozaj o nič nejde a od hladu a biedy nezomrieme - uľavilo sa mi. Môj život je odrazu bezstarostnejší, zbavujem sa stresu, mám čas na pomalosť a konečne sa cítim viac spojená sama so sebou (i keď na tom by som rada ešte popracovala ďalej). Skrátka a dobre užívame si čas. A odrazu je voľný!

Keďže sme si však chceli naplniť aj nejaké tie cestovateľské chúťky, dopriali sme si spontánny trip, ktorý sa už nenávratne blíži. Už zajtra letíme do Edinburghu! Pre mňa osobne je Škótsko srdcová záležitosť a pred dvomi rokmi som si práve toto mesto zamilovala. Paťo tam však nikdy nebol a už sa neviem dočkať ako mu ukážem všetky známe miesta a sama sa na ne opäť vrátim. Aj teraz v tichu svojej izby si dokážem vybaviť uličky, ktorými som sa v tom čase túlala a zákutia, na ktoré sme narazili. Dúfam, že si ho zamiluje. Teším sa, čo všetko tam na nás čaká a ešte väčšmi sa teším, že to môže byť absolútne čokoľvek.

Zamýšľala som sa nad tým, či je tento výlet najrozumnejšia voľba, keď sme sa rozhodli zbaviť sa práce a úspory nám mali vydržať na šnúru dobrovoľníctiev, ale načo si neustále vytvárať starosti? Mám pocit, že niekedy život netreba brať tak vážne, ako ho samozrejme neraz beriem. Koniec koncov v ňom nemáme čo stratiť. A verím, že každá cesta na ktorú sa vydávame, má svoj význam. Takže sa úprimne teším a miesto stresu sa snažím svoje vnútro zaplniť pocitmi, akými je radosť a viera v to, čo robím. Je náročné vystriedať zacyklené myslenie, ktoré som si za posledné mesiace vytvárala a živila ho strachom a negatívnymi úvahami, za pozitívne myslenie ktoré je otvorenejšie bezstarsotnosti a ľahkosti bytia. Ale cítim, že som na dôležitej ceste, ktorú buď využijem a vyjdem z nej ako lepší človek alebo sa opäť stratím a po čase sa po nej skúsim znovu vydať. Nech je však ako chce, vždy ma to viedlo, vedie a aj bude viesť práve po nej. Tak že hor sa na dobrodružstvá :)! 

Veľké zmeny v živote, strach, pochybnosti, radosť a odchod | Workaway

Uff, kde začať?

Zmeny v mojom živote sa dejú rýchlejšie, než by som čakala. Ale čoraz viac mi v hlave rezonuje veta, ktorú som si veľmi dávno prečítala, "keď si niečo praješ, celý vesmír sa spojí, aby ti to mohol uskutočniť."

Starý dobrý Paulo Coelho vedel o čom hovorí. Akonáhle sa raz rozhodnete a začnete svoj život smerovať tam, kam by ste chceli, bez ohľadu na financie, praktické stránky, či pochybnosti, všetko sa začne diať vo váš prospech. Keď zahodíte strach, zapriete sa a odovzdáte sa osudu. Život vám podsunie pomoc, vďaka ktorej to dokážete zrealizovať a uskutočniť.

To však neznamená, že sa nebojím vôbec.

Strach, pochybnosti, triaška a motýliky v žalúdku. To sú pocity s ktorými sa zobúdzam a zaspávam posledných pár dní.

Len pred piatimi dňami som vám písala o tom, ako som si ujasnila svoje želania a myšlienky v hlave. Dnes vám napíšem o tom, ako sa sny stávajú skutočnými.

Čím to však je, že akonáhle si plníme sny dostaneme taký veľký strach, až pochybujeme o tom, či si to naozaj želáme? Toľko som dúfala, bojovala, pracovala a snívala o tom, že jedného dňa sa budem môcť vydať na svoju veľkú cestu, až teraz neveriacky sedím a pýtam sa seba samej, ako som mohla urobiť také bláznivé rozhodnutie?

Dala som výpoveď v práci

S Paťom sme si povedali, že nejdeme chodiť okolo horúcej kaše. Chceme odísť? Chceme do toho skočiť a prestať len prežívať? Fajn, tak poďme na to. Pred tromi dňami som som dala výpoveď a ujasnila si sama so sebou, že nikdy nebude ten správny čas, ani dostatok peňazí na to, aby som mala pocit, že som pripravená ísť. A tak ideme so všetkým, čo máme aj nemáme, veriac že všetko je tak, ako má byť. Tomu úprimne verím, pretože aj táto práca je niečo, čo ma skrátka postretnúť malo. Narazila som v nej na tých najláskavejších a najstarostlivejších ľudí pod slnkom. Náš šéf mi je skôr ako ďalší rodič, ktorý na mňa dáva pozor. Keď som mu oznámila, že sa chystám s Paťom cestovať, tak sa veľmi radoval a dodal mi odvahu ísť si za svojimi snami. Bála som sa, že to bude problém alebo sa na mňa nahnevá, ale tento skvelý človek mi napokon ešte aj pomohol.

Celý svoj život som si lámala hlavu nad tým ako je možné cestovať a zároveň nadobudnúť peniaze, ktoré sú predsa len potrebné na náklady ciest. To sa však odrazu vyriešilo samé. Vraj akonáhle sa vrátim na návštevu domov, vždy sa môžem ozvať, odpracovať si v práci pár hodín a zarobiť si na ďalšie dobrodružstvá. Je to len sen alebo skutočnosť? 

Vybavujem si pas a vzdávame sa bývania

Už len pri tom nadpise mám zimomriavky. Až teraz, keď máme odísť si uvedomujem, čo všetko sme za tak krátky čas zvládli a nadobudli. Bývanie, práca, zázemie... Všetko sme si vybudovali doslova z ničoho a zvládali sme to skvele. Máme 21 rokov a dokázali sme sa o seba postarať a zvládnuť všetko, čo nás postretlo. Nuž a odrazu zisťujem koľko vecí mi bude chýbať! Čo všetko tu zanecháme... Naše bývanie bolo tiež raz našim snom a zrazu ho opúšťame. Naše drevené parkety, matrac na zemi a vlastne každú jednu maličkosť. Ale verím, že vždy keď niečo zanecháme, je to len preto že príde niečo lepšie.

Zmieriť sa však s tým, že svoju rodinu pár mesiacov neuvidím odrazu veľmi bolí. A tak sa len striedavo teším, chvejem šťastím a bojujem s panikou, ktorá ma chytá. Pretože už o mesiac odchádzame!

Čo je to Workaway?

Workaway je internetová stránka, ktorá vám poskytuje možnosť dobrovoľníctva po celom svete. Môžete si tam vybrať kontinent, krajinu, mesto alebo aj spôsob akým chcete vypomáhať, ako napríklad: pomoc v domácnosti, opatrovanie detí, starostlivosť o zvieratá, život na farme alebo pomoc pri organickom pestovaní, či udržateľnom spôsobe života. Je to spôsob s ktorým môžete cestovať a spoznávať svet, či rôzne kultúry takmer zadarmo, pretože jediný náklad, ktorý vás čaká je cesta. Zvyšok vášho pobytu vám hradia hostitelia. Poskytujú vám ubytovanie, stravu a na oplátku im vy pomáhate so spomínanými prácami. Pracujete maximálne 5 hodín 5 dní v týždni a zvyšok času máte voľný na objavovanie miest a užívanie si voľnočasových aktivít. Možností je tam hádam aj nekonečno a vyberať si máte z čoho.

Túto stránku som už veľmi dlho sledovala s nádejou, no až posledné dva dni som po prvýkrát cielene vyhľadávala miesta kam by sme mohli ísť a písala hostiteľom. Vždy mi to bolo veľmi sympatické, pretože do danej krajiny nejdete ako turista, ale stanete sa členom niečej rodiny, ktorá vám posktyne obrovský kultúrny zážitok. 

Kam napokon ideme a kedy?

Nádych, výdych...

Len dnes som napísala jednu konkrétnu žiadosť.

A dnes som aj dostala odpoveď.

Túžili sme ísť do Škótska, Anglicka, Írska alebo iných severských krajín...

A už viem kde pôjdeme. Viem aj kedy. A stále tomu nemôžem uveriť...

North Wales

V polovici septembra alebo začiatkom októbra vycestujeme do prekrásnej časti Anglicka - North Wales! Staneme sa súčasťou rodiny, ktorú tvoria dvaja manželia, ich 4-ročná dcérka a zatiaľ nenarodené bábätko. Je to rodina, ktorá žije 5 minút od pláže, v blízkosti lesov, prírody a malých idylických dediniek. Pomoc v ich domácnosti spočíva v starostlivosti o psíkov a mačky, ktoré zachraňujú. Našou úlohou bude stráviť dni venčením psíkov po pobreží a okolí. Upratovaní, kŕmení a mojkaním sa. Občas budeme musieť tráviť čas hraním sa s ich dcérkou alebo varením večere. Zvyšok času sa budeme len potulovať po prekrásnych útesoch a plážach, ktoré sú absolútne na dosah ruky, nakoľko ešte aj z izby budeme mať výhľad na more.

Znie to až bláznivo však? Sama nemôžem uveriť do čoho sme sa pustili a že už o naozaj krátky čas nebudem sedieť na svojom zelenom gaučíku, ale niekde na Waleskom pobreží s 8 psíkmi. Je to tak krásne, bláznivé a dokonalé, až to nedokážem spracovať. Bude mi chýbať rodina, to bezpečie, ktoré tu mám, ale zároveň cítim ako sa deje to, po čom som celý svoj život túžila. A budem tam s Paťom! Nie je to sen, keď si predstavím ako sa prechádzame popri mori a konečne nachádzame pokoj, po ktorom sme tak túžili? Je to zvláštne, ale stále verím, že svet je možné zmeniť k lepšiemu. Že každý z nás tu má naplniť svoje posolstvo a význam, pre ktorý je nažive. Cítim, že moje miesto je vo svete. Že ho mám objaviť, preskúmať, nazrieť do ľudí a cítiť sa živá. A najmä písať... absolútne o všetkom. Myslím, že práve tým dokážem zmeniť svet ja. Je to odvážne? Nepochybne. Ale ten svet meníme spolu ♥. Prosím vás držte mi palce. Myslite na nás. A ďakujem vám, že s nami prežívate našu púť!

Najväčším problémom človeka je spoločnosť

Vždy som leto považovala za obdobie slobody, bosých nôh, lúčnych kvetov a dlhých večerov. Každý rok ma čoraz menej bavilo vyhľadávať spoločnosť ľudí, ale čoraz radšej som sa strácala v lesoch, horách a na lúkach, kde som si so západom slnka odnášala aj kytičku kvietkov, či dobrý pocit na duši. Vždy som mávala rada ten pocit rozpálených líc, ktoré nemali nič spoločné s teplom, ale práve so šťastím, ktoré bolo priam detskou radosťou - tešením sa zo vzduchu a behu a smiechu. Letá bývali aj obdobým kníh a celonočných strácaniach sa v príbehoch. Jednoznačne k tomuto obdobiu patrili aj spontánne nápady a večerné potulky, či dobrodružstvá za východmi slnka. Prečo však hovorím v minulom čase?

Pretože, aj keď je život krásny, v mnohých ohľadoch som v poslednom čase nemala čas sa ani len obzrieť za tým, čo sa mi v ňom odohráva. Veľa som pracovala. Veľa som sa trápila starosťami, bežnosťami a tak nejak som sa zaplietla v dospeláckom svete, ktorý mi vonia stále menej a menej. Zmeny vo mne prichádzali pomaly a celkom nečakane. Ani som nepostrehla, kedy sa vo mne začali vytrácať sny, tvrdohlavosť a ohnivosť, na ktorú som bola pyšná. Nevšimla som si, kedy to všetko vystriedala únava, stres, pocity obáv a úzkosť.

Poviem vám však, že pri fungovaní a životnom štýle, akým som prežila posledné mesiace sa ani nečudujem, že som tento svoj úpadok nepostrehla a nestihla mu zabrániť. Deň ma 24 hodín. Poďme spolu počítať... 15 hodín som zvykla tráviť v práci. 5 až 6 hodín sa mi podarilo venovať spánku a keďže sa deň nedá predĺžiť, koľko času mi zostalo na samú seba a na život? Zhruba 3 hodiny. 

Zrejme je prirodzené, že som začala duševne chátrať a prestávala som byť sama sebou, pretože namiesto snov a plánov som celé dni bojovala len s tým, že musím vstať z postele. Že ešte musím zvládnuť jeden deň, ďalší deň, že cez voľno sa nedokážem hýbať... Ale najviac ma trápilo ako som trpela duševne. Vždy som bola veľký rojko a optimista plný ideálov, ibaže posledné mesiace vo mne vymazali akúkoľvek chuť na existenciu, či na vykonávanie činností, ktoré ma zvykli robiť najšťastnejšou. Niektoré chvíle boli náročné a aj keď som ich zvládla a vedela som, že ich dokážem prežiť - neustále som musela premýšľať len nad jednou jedinkou myšlienkou.

Toto je ten skutočný život?

Chápala som, že pár mesiacov to vydržím a zvládnem to, ale neporozumela som tomu, že niektorí ľudia tak prežívajú celé svoje životy. Každý jeden deň a každý jeden týždeň. Život v ktorom partnera stretávate ráno pred odchodom do práce a večer, keď sa vrátite. Kedy zúfalo túžite vystúpiť z tohto kolotoču, no potom si uvedomíte, že je to vaša realita. Kde sa však stala chyba, že sme prijali tú predstavu o tom, že takto je to správne? Pretože rodina vám povie, že s partnerom si aspoň budete vzácnejší. Že život je ťažký. Ale nie je tak trošku na nás to, akým živom naozaj je?

Stále hovorím v minulom čase, ako napríklad, "veľa som pracovala, bola som unavená..." Malo to totižto výsledok, ktorý ma zrejme až tak veľmi ani neprekvapil. Moje zdravie to vzdalo a telo mi rezignovalo. Bola som zdrtená, mala som v sebe ešte viac strachu a pomedzi obavy o svoje zdravie som sa ešte bála o svoju prácu. Môj uhol pohľadu sa však počas voľného času a chvíľ, ktoré som mohla konečne stráviť myšlienkami a pokojom, dali novú perspektívu. 

Žijem život, ktorý ma nenapĺňa. Neustále sa sťažujem a tvrdím, že iba prežívam. Nie som spokojná. Aktuálne som nebola, ani zdravá. A napriek tomu som sa bála, že prídem o prácu... Ale prečo sa bojím, keď je to vec, ktorá ma nerobí šťastnou?

Teraz možno nastáva logické zmýšľanie, "pretože potrebuješ peniaze, nájom sa sám nezaplatí a každý musí pracovať." Nuž ja viem iba o tom, že každý musí zomrieť a tak ako som odjakživa verila, mnohí umierame už počas života a to je najtragickejšia smrť.

A tak prichádza čas veľkých zmien a hlbokého nachádzania seba samej. Nie je to o lenivosti. Netýka sa to ani neschopnosti. Každý z nás dokáže žiť život v systéme, v spoločnosti... Ale každý z nás si môže vybrať smer akým chce svoj život viesť. A ja som si už veľmi dávno vybrala svoju cestu. Vy o nej viete. Veľa ste o nej čítali. Neraz som vám o nej písala... O cestách, ktoré plánujem. O miestach o ktorých snívam. O slobode, ktorú milujem. Rozhodla som sa, že nikto iný môj život nezmení, len ja. A že ak ho nezmením teraz, tak nikdy.

Pochopila som, že aj keď môže byť žitie v rutine príšerné, človek si na to zvykne. Prijme to. Vezme si to za svoje a prispôsobí sa. Je to totižto bezpečné a známe.

Aj keď ma desí každé ráno prebúdzať sa a bojovať s pocitom, že robím čo nechcem, v poslednom čase ma desilo väčšmi to ukončiť a robiť, čo chcem. Je to zvyk. Je to komfortná zóna. Cítila som sa ako zbabelec a najmä som vedela, že ma niečo prudko zlomilo. V mojej povahe nebol priestor na strach. Nikdy som sa nebála svojich snov... A vlastne v tom ani nemienim pokračovať. 

Možno to znie tak, že mám zlú prácu. Neverili by ste, ale tak to vôbec nie je! Popravde je skvelá a dokonca ma baví a mám ju rada. Neraz som sa zamýšľala nad tým, či sa naozaj nedokážem prispôsobiť a zmieriť sa so životom tak ako každý. No pre mňa to nie je život. A tým pádom poznáte moju odpoveď. Nie...

Problémom človeka je však systém a spoločnosť. V tom ja nedokážem žiť a nedokážem sa prispôsobiť. A tak, aj keď sa zo mňa stával ustráchaný človiečik, ktorý mi nebol ničím podobný, našla som v sebe znova tú silu a vieru v svoje sny. Najbližšie obdobie nebude jednoduché, ale bude nádherné. A keď vám poviem o tom, čo príde, verím že objavím ďalších dobrodruhov, ktorí pochopia prečo je pre niektoré duše, tak podstatné odísť. Prečo niektoré osoby tak krvopotne potrebujú pochopiť život a nájsť jeho zmysel až na konci sveta. Túžim však spoznať nových ľudí a miesta, ktoré sa mi stanú domovom. Útočiskom. A túžim po slobode, v ktorej budem kráčať ruka v ruke s Patrikom, ktorý je rovnaký rojko a dobrodruh ako ja. Čoskoro sa pre nás začne naše možno najväčšie dobrodružstvo. Čoho sa však báť viac, ak nie pocitu, že ste ani nežili?

Drobné skutky láskavosti | Človečina

Ahojte milí čitatelia!

Len nedávno sa mi v živote udial zážitok, ktorý ma aj inšpiroval k písaniu tohto článku. Neplánovala som to, spočiatku mi ani len nenapadlo, že by som vám o ňom niečo podrobnejšie písala, ale viete čo? Myslím si, že práve takáto milá spomienka môže slúžiť, aj ako veľmi pekný príklad. Veď sami uvidíte.

Zážitok sa týka mojej práce. Niektorí možno viete, iní naopak nie, no momentálne pracujem v jednej útulnej a skvelej kaviarni, kde sa denne stretávam s množstvom ľudí. Často narazím na svojich kamošov, inokedy spoznávam celkom nové spriaznené duše a občas mi len v spomienkach ostanú náhodní cudzinci. Tak je tomu aj teraz.

Bolo klasické pondelkové ráno. Človek neočakáva veľa príjemného, keďže ešte stále túži spať a ťažko sa mu prebúdza a behá po rajóne. Rozhovory s ľuďmi mi však vždy pomáhajú k lepšej nálade a koniec koncov... deň to robí lepší aj im. Takto som sa spoznala s jedným pánom, ktorý k nám v toto obyčajno-neobyčajné ráno dorazil. Zákazníkov si už zhruba poznám, ale tohto som u nás ešte nikdy nevidela. Kútikom oka som zahliadla, že pán vybral z tašky veľmi starú knižku a už v okamihu sa začítal do príbehu, ktorý mal pred sebou. Prišla som sa ho opýtať, čo mu ponúknem a tak sa začal náš rozhovor. Na stole mal papierik. Akýsi obal z niečoho a tak som mu ho chcela zahodiť, pretože som si myslela, že to tam ostalo po predošlých návštevníkoch. Pán sa zľakol a začal sa smiať, že to sú jeho záložky a aj si myslel, že mu to budem chcieť zahodiť. Ja som sa zasmiala tiež, pretože neraz si do kníh strkám, čo mi príde pod ruku, a tak sme si rýchlo s pánom sadli na jednu nôtu. Spozorovala som, že knižkou v jeho rukách je staré vydanie Tuláka po hviezdach od Jacka Londona. Opýtala som sa ako sa mu páči. Čoskoro sme prešli k témam obľúbených autorov, obľúbených filmov. Zistila som, že pán píše básne, žije na samote v lese a za mlada cestoval. 

Rozhovor ma doslova napĺňal a pána tiež, ako aj sám povedal, "až mám zimomriavky, že sa môžem s niekým porozprávať o umení. Viete v zahraničí je bežné, že sa vám v obchode niekto prihovorí a opýta sa vás ako sa máte, ale tu doma som sa s tým ešte nestretol." A tak sme sa porozprávali o ľuďoch a o slobode voľby. Že pre pána taká sloboda voľby predstavuje aj to, akú pani predavačku si vyberie v obchode. V prípade, že ani jedna z nich nevyzerá milo, tak si obchod nevyberie. Lebo predsa načo chodiť tam, kde sa necítite dobre? Tak jednoduché a tak málo praktizované. Pán mal veľmi rád knižky od Coelha, ale povedal mi že Alchymista a Čarodejnica z Portobella, ktoré som doteraz čítala nie sú jeho najlepšími. Rozhovoril sa o jeho obľúbených a o bláznovstve ľudí, pretože vraj sme všetci blázni. O tom napísal aj báseň.

Čoskoro pán odišiel. Opýtal sa ma kam sa oplatí zájsť, pretože tu bol len na výlete. Nebol miestny. Vybral sa do hôr, ktoré som mu odporúčila a porozpával mi aj o tom, ako skúmal Tribeč a prespával v lokalitách, kde sa mali odohrávať záhady. Pýtala som sa ho, či sa nebál, ale vraj, "hora ako hora." Chodí často do prírody a tak sa nebál, ani tu. Tam v lese kde býva sa vraj aj zlodeji boja chodiť. Rodina sa ho neraz pýtala, či nemá strach žiť tak sám, ale povedal mi, že v meste by sa bál viac. Že tam vám skôr niekto ublíži a samotu má radšej.

Bola som veľmi šťastná celým rozhovorom a aj keď pán odišiel, dobrý pocit mi ostal. To som však netušila, aké prekvapenie ma ešte čaká. Asi o polhodinku dorazil znovu a priniesol mi dve knižky od Coelha. Jeho obľúbené. Vraj mu len tak spontánne napadlo priniesť mi ich, aby som si ich mohla prečítať a tým mi vlastne spravil celý deň. Dospeli sme opätovne k rozhovoru o ľuďoch a obom nám nechýbal optimizmus. Ja vždy vidiaca dobro v ľuďoch, on veriaci na dobro vo svete. Zhodli sme sa však na tom, že ľudia nie sú zvyknutí robiť takého drobné láskavosti, ktorými spontánne potešia. Vraj je im to akési neprirodzené, sú z toho nesvoji... Jemu to len napadlo a tak ich kúpil. A tak mi aj urobil radosť a ja som mu vraj spravila radosť tým, že sme sa porozprávali. Bol to zaujímavý pán. Všetko si vychutnával. Od knižky, až po kávu. Od slov, až po jedlo. Akoby si vychutnával každú sekundu prítomného okamihu a mal určitý recept na život. Nejakú tajnú prísadu, ktorá je natoľko jednoduchá, až ju ja alebo vy nedokážeme nájsť. So slovami odchodu, "nech sa vám dobre číta a nech sa vám dobre žije!" my vlastne povedal všetko, čo som potrebovala počuť. "Nech sa vám dobre číta a nech sa vám dobre žije..." Čo viac treba? Pán povedal, že občas prestáva veriť na dobro v ľuďoch, ale potom stačí rozhovor, maličkosť a znovu verí. Dobro naozaj existuje. Stále v ľuďoch je. A možno sa mýlim, ale dokáže byť tento článok receptom na človečinu? Na inšpiráciu k rovnakej túžbe byť láskavý a spontánny a priateľsky a otvorený? Pretože pred životom sa nemožno zavrieť. Ani pred ľuďmi to nejde. Ale zmeniť svet svojou trošku sa dá vždy. A vždy niekomu môžete urobiť deň krajším... a tým vlastne aj sami sebe.

Stretli ste aj vy niekedy cudzinca, ktorý vám spríjemnil deň alebo na ktorého nikdy nezabudnete? Alebo ste takto niekomu zmenili svet vy sami? Určite mi o tom porozprávajte dolu v komentároch :)!

Pocit slobody

Tento článok je skôr denníkom, ktorý si neukryjem doma pod posteľ, ale miesto toho sa oň podelím spolu s vami. Týka sa mojich posledných dní, pocitov a je to zápisok o šťastí, ktoré prišlo nečakane a náhle. No dalo mi pocit slobody.

Posledné týždne neviem spávať. Unavená sa prevaľujem v posteli z jednej strany na druhú, zatiaľ čo počúvam Patrikov dych (v tom lepšom prípade) a v horšom jeho chrápanie. Sledujem hodinky. Premýšľam nad povinnosťami a uvažujem, čo by som mohla urobiť miesto toho bezcielneho trápenia sa, ktoré nevedie ku spánku. Ako to už býva, napokon zaspím, no čas je už neskorý a ráno skoro vstávam. Presne 5:30 pripravujem prvú šálku kávy, chystám malú desiatu a bojujem s únavou predtým než vyjdeme z tepla domova. Deň za dňom. Týždeň za týždňom.

Veľa pracujeme. Skutočne veľa. 

Už pár mesiacov sa každý deň nachádzam v sklade kníh, kde neúnavne pripravujeme zásielky. Aj tento krok bol pre mňa veľkou zmenou, pretože ešte pred tým som dlhý čas pracovala v kníhkupectve, v ktorom som sa už stala súčasťou a prirástlo mi k srdcu. Skôr, než som ukončila strednú školu, som neúnavne po vyučovaní bežala do predajne a až do večera bola na nohách a radila s výberom tých správnych kníh... Mala som to však rada. Korona ma pripravila o miesto, ktoré mi bolo druhým domovom a tak som sa ocitla v sklade, ktorý funguje aj napriek situácií. Musím priznať, že aj tam však pomaly, ale postupne nachádzam to známe útočisko. S Patrikom dokonca aj pracujeme spolu a tak vie byť zábavné ťahať ho ráno z perín a ešte počas svitania kráčať ulicami do práce, kým sa handrkujeme alebo klebetíme o novinkách, či ponosujeme sa na to, akoby sme spali a nič nerobili.

Je to však únavné. Uvedomujem si to každú noc v momentoch, kedy neviem spávať.

Ani dnešný deň nebol iný. Vybavovala som objednávky, hľadala knihy z fakúr a merala som rôzne tituly, kvôli zisťovaniu kapacity skladu. Patrik bol len o pár regálov ďalej a obaja sme si robili svoju robotu...

Nuž viete, nikdy som nemala rada rutinu. Sľúbila som si, že nikdy nebudem žiť, tak ako sa v spoločnosti patrí a že sa nikdy neuspokojím s bežným šťastím smrteľníka, ktoré spočíva v usadení sa, zaradení, v dobrej práci a samozrejme v hmotnom zabezpečení. Nikdy som nebola priebojná v známkach, v školských povinnostiach, ani v pracovných príležitostiach. Ale v skutočnosti? V tom, čo pre mňa malo význam som bola dravá a stála si za svojim. Študovala som školu, ktorá ma nezaujímala a tak som sa venovala samovzdelávaniu a štúdiu vecí, ktoré ma fascinovali. Po celom dni v škole a v práci som do noci čítala knihy, z ktorých som chcela zhltnúť všetku múdrosť sveta, aj napriek únave. Držala som sa svojich názorov, presvedčení, bojovala som za to, že každý má právo žiť inak - pokiaľ cíti, že je to správny spôsob života.

A práve to ma doviedlo k dnešnému skratu, v ktorom som čelila tomu, že to ako žijem prestáva byť únosným. Vymklo sa mi to z rúk. Môj život sa začal skladať len z práce a z rátania financií do rozpočtu, aby sme z mesiaca na mesiac prežili. Uvedomila som si, že už stačilo racionality a dospelosti, ktorá nikam nevedie.

Odmerala som možno desiatky, ak nie aj stovky kníh v toto ráno, ktoré mi opäť dalo nádej. No akonáhle sa mi do rúk dostala kniha, ktorá patrila k tomu vysokému počtu, schytila som mobil a urobila nepremyslenú a bláznivú vec. Do piatich minút mi na mail dorazili letenky. Nepremýšľala som nad ich kúpov, ani nad tým kam by to malo byť. Jednoducho som sa rozhodla navštíviť jeden z "domovov" a tak mi na myseľ prišiel Edinburgh. A stále nemôžem uveriť tomu, že som to skutočne urobila.

Vzoprela som sa strachom a obavám z toho, čo bude a jednoducho som si dovolila cestu, po ktorej moje srdce túži už celé mesiace, odkedy sa celá táto situácia s pandémiou začala, väčšmi než by som si bola ochotná priznať.

Náš život je krásny, ale nezvyčajný. S Patrikom sme sa počas pandémie stihli do seba zaľúbiť, začať žiť v spoločnej domácnosti, spolu sme začali pracovať a podnikať drobné bláznovstvá, ale nikdy sme spolu neboli v reštaurácii. Nikdy sme spolu neboli v kaviarni. Je pre mňa zábavné, že sme spolu už prešli mnohé, zatiaľ čo sme nezažili nič "normálne" a bežné pre ľudí v našom veku. Táto cesta bude naše prvé dobrodružstvo, ktoré dúfam bude len jedným z prvých a mnohých...

Edinburgh si pamätám ako druhý domov. Aj zo spánku by som vás dokázala previesť jeho ulicami, ukázať vám jeho neznáme podniky, známe pamiatky a počúvať s vami šum mora na Portobello Beach. Pri myšlienke, že už o necelé dva mesiace ukážem Paťovi každé jedno zákutie, ktoré mi od poslednej návštevy prežíva v mysli, sa až chvejem od radosti.

Je to bláznivé? Nepochybne.

Situácia je nejasná. Kedykoľvek sa let môže zrušiť. Môžu nastať problémy s vycestovaním, testami, s brexitom, keďže už Škótsko nepatrí do EU, ale viete čo?

Toto spontánne rozhodnutie mi konečne dalo pocit slobody. Po veľmi dlhom čase som sa opäť cítila sebou a za ten pocit mi stáli aj hoc premrhané peniaze. Pretože som sa našla. A môj život zrazu nebol len skladačkou práce a problémov. Život bol odrazu opäť len životom. A to pre mňa predstavuje všetko, čo mi je milé. Tá príchuť dobrodružstva, to očakávanie zážitkov... Môže sa pokažiť toľko vecí, ale stále som to ja! Ja plná chuti byť, ja plná tvrdohlavosti a plná chuti po objavovaní a dobrodružstve. 

Celé mesiace žijeme životmi, ktoré akoby zastali. Svet sa pred našimi očami zatváral a moje srdce doslova krvácalo z toho, že žijem polovičným životom, ktorý mi nedáva zmysel.

Nedokážem stáť na mieste. A nedokážem existovať bez možnosti skúmania všetkých možností, ktoré v sebe svet má. A opäť získať pocit, že moja duša prežila aj v prostredí, ktoré ju malo zničiť a vytrieskať z nej bojovnosť? Taký pocit sa nedá ani opísať.

A tak mi držte palce kamoši. Pretože aj vy isto iste sami dobre viete, aký hrboľatý je môj plán a aké nestále časy sú. S kúskom šťastia však už o pár týždňov odídem a začnem znovu žiť život, pre ktorý som sa rozhodla žiť. 

Možno aj vám prídu moje rozhodnutia hlúpe. Hádam by som mala počkať, väčšmi si premyslieť, čo robím... A možno aj nie. Možno aj vy v sebe máte ten malý plamienok, ktorý tiež túži po dobrodružstve, na ktoré sa bojíte vydať. Oplatí sa však báť?

Hranica medzi strachom a odvahou je veľmi tenká, no ani jedna vlastnosť sa neobíte bez tej druhej. Preto vám želám aby ste sa báli, ale aj napriek tomu ste si vzali svoj život do vlastných rúk. Nie potom, nie v lepšiu chvíľu, ale teraz a vždy.

Majte sa krásne kamoši!

Moje 3 veľké inšpirácie | Osoby, ktoré robia svet krajším

Ahojte moji milí čitatelia :)!
Tento článok by som chcela venovať osobám, ktoré už dlhší čas sledujem. Ich tvorba ma nesmierne inšpiruje a či už majú svoj dosah veľký alebo len pridávajú svojou troškou pre radosť, verím že aj vy v nich zazriete niečo, čím pochopíte ich jedinečnosť a krásu. A niečo čím menia svet.

Jonna Jinton

Jonna Jinton je švédska umelkyňa a fotografka. Vo voľnom čase maľuje, spieva prastaré švédske folklóry alebo fotí prírodu. To hlavné prečo k nej však vzhliadam je jej štýl života.

Pred pár rokmi bola Jonna študentkou a žila v meste. Cítila sa stratená a prázdna popri neustálom hluku a ruchu spoločnosti, a tak sa rozhodla ísť žiť do malej dedinky, kde žilo približne desať obyvateľov a kde predtým žili jej rodinný predkovia. Čoskoro začala žiť so štvornohým spoločníkom Nanookom a práve touto zmenou sa jej život skutočne začal... Začala tvoriť. Maľovať. Fotiť. Jonna hovorí, že príroda v nej niečo prebudila a ja tomu skutočne verím. Neraz sa cítim až rozcítene a so smútkom na duši, keď sledujem jej videá, pretože je to všetko po čom túžim. Takto raz chcem žiť. Jej príbeh už sledujem dlho a môžem povedať, že jej tvorba mi niečo dala. Jej osobnosť je nádherná a myslím si, že už po pár videách sa do jej príbehu a pohľadu na svet zamilujete.

YouTube -> Jonna Jinton

Isabel Paige

Na Isabel som narazila minulé leto, v období kedy som sa zaľúbila do hôr a túlania sa po ich vrcholoch. Aj za ten čas sa v jej živote udialo veľa zmien a popravde sledovať jej cestu je skutočný zážitok. Isabel je mladé dievča, no i tak žije inak. Je obklopená samotou, prírodou a dokáže sa tešiť z každej jednej maličkosti. Minulý rok odštartovala stavbu malého domčeku v lese, a odvtedy sa doň už aj presťahovala. Žije na absolútnej samotke, vzdialenej na míle od všetkého. V zime sa prediera snehom, v lete sa stráca v lese, ale jej život je ako sledovanie rozprávky. Tak ako Jonna, aj Isabel je akoby víla z rozprávky. Obe dokážu vidieť hlbšiu krásu prírody, ktorá nám mnohým uníka. Jej videá sú prekrásne a vždy sa pri nich upokojím zvláštnym spôsobom. Navyše Isabel taktiež prekrásne spieva a mnohé jej covery nebudete vedieť prestať počúvať.

YouTube -> Isabel Paige

Tvotitznicoho

Tvoritznicoho je trošku iný súdok. Stojí za ním Klára, ktorej heslom je, "už možno nie šťastie, ale pokoj." Klára netočí videá na YouTube, ani nie je profesionálnou fotografkou, či maliarkou. Zrejme, ani speváčkou... Ona je len človekom. Bežným, žijúcim a tvorivým. Nikdy som ju nespoznala osobne, ale z jej forografií necítiť nič iné, než lásku a pokoj. Klára rada leží v tráve. Trhá kvietky. Bicykluje sa alebo číta knihy. Často sa zatúla na posedy alebo sa túla po kopcoch. Jej Instagram je však krásnym albumom týchto dobrodružstiev a lásky k prírode. Neviem čím presne to je, ale z Kláry čerpám nesmierne veľa inšpirácie. Jej príspevky mi vždy zostanú v pamäti a mnohé si pamätám dlhší čas. O jej snoch žiť v prírode a piť čaj. O jej obľúbených básniach. O jej láske k starým a kvalitným filmom. Je to možno aj tým, že keď sledujem jej tvorbu, mám pocit, že skutočne žije. Že je tou osobou, ktorá len nesníva o kráse sveta, ale ju aj zaznamenáva a skutočne prežíva.

Instagram -> tvoritznicoho

Čo milujem na našom bývaní?

Nemôžem uveriť, že už ubehli tri mesiace odkedy som vám písala riadky o tom, že môj život sa mení. Porozprávala som vám ako sa čoskoro sťahujem, ako sa teším na nové miesto kde budem môcť tvoriť a kde som dúfala, že nájdem domov... Na jednu stránku sú tri mesiace krátky čas, no keď si pomyslím ako šialene rýchlo mi ušli a čo všetko sa počas nich udialo, tak mi to príde ako celá večnosť. Taktiež cítim, až zvláštne dojatie nad tým, aká som bola plná očakávaní a radosti z toho, že sme si s Patrikom našli náš prvý byt, pretože teraz? Teraz je to už 100% domov kam sa teším, až sa vrátim. 

V spomínanom článku som vám sľúbila, že vám budem o všetko písať a podelím sa s vami o nové zážitky. Aj preto som sa rozhodla, že prišiel ten správny čas.

Vo vzduchu konečne cítiť jar. Práve sedím vo svojej kuchynke, kde mi robí spoločnosť káva v plechovom hrnčku a (konečne milovaný) spev vtáčikov. Je skutočne nádherný večer, jeden z tých, kedy je až neuveriteľne ľahké vykladať svoje myšlienky na papier. Celkom ľahko a plynulo padajú do viet a ja sa z toho radujem. Takmer tak veľmi ako z toho, že na stôl mi začína svietiť troška mesačných lúčov a že je od zajtra víkend.

Článok som nazvala, čo milujem na našom bývaní. Myslím si, že je dostatočne výstižný, pretože tak ako som dúfala, pomaly ale isto môžem s čistým svedomím povedať, že toto je miesto, ktoré milujem. Bytostne sa teším na prvé leto, ktoré tu strávime, na skoré rána a hrejivé večery, ktoré nemajú konca. Vždy som šťastná z večerov, ktoré tu máme a najmä keď je to ten typ, kedy máme čas pre seba a nič nemusíme. Je pravda, že aby sme mohli spolu bývať a to, že sme sa rozhodli žiť ako dospeláci vedie ku kope práce. Čas pre seba je pre nás teraz poriadne vzácny, pretože pracujeme od pondelka do piatku už nejaký čas. No i tak sa na to dá pozrieť pozitívne, pretože práca nás baví. Pracujeme s knižkami, spolu a má to svoje čaro, pretože nech sme akokoľvek unavení, sme samostatní a máme byť za čo na seba hrdí. Nebolo to od začiatku jednoduché a finančne sme sa neraz nasmiali na tom, keď sme sa rohodovali ešte aj o lacnejšej variante prášku do pečiva. Ale stálo to za to a vlastne aj stále stojí. Obaja máme staré domovy, kde sa môžeme kedykoľvek vrátiť a kam sa aj samozrejme radi často prejdeme a zvítame sa s rodičmi. Pocit, ktorý však predstavuje to, že domov už máme svoj vlastný a tvoríme ho my je naozaj krásny.

Ale aby som vám už nehovorila stále len o svojich pocitoch...

Magické prednosti nášho bytíku

1. Kuchyňa

Kuchyňa je také moje malé magické miesto a priestor kde sa rada uchýlim, keď Patrik spí alebo vlastne kedykoľvek. Možno by vás napadlo, že je to kvôli vareniu, ale kdeže. Zo mňa kuchárka nikdy nebola a zrejme ani nikdy nebude. Zmierila som sa s tým, že toto umenie je pre mňa zahalené a nedostupné na veky vekov :D. Skrátka a dobre, neviem to. Nemám to rada. Bodka.

V tomto prípade sa však jedná o atmosféru miestnosti. Rada si tu čítam alebo ako aj teraz - píšem. Vždy si pootvorím okno, aj keď mi je chvíľami už chladno, no keď počujem zvuky a tlmené rozhovory z ulice a vtáčiky na stromoch, tak ma to vie neuveriteľne upokojiť a cítim sa v tých momentoch pokojná. Pred prácou, pokiaľ máme smeny ranné, musím vstávať poriadne skoro a tak som si zvykla vstať o čosi väčšmi skôr, než je nutné a pri rannej káve si tu čítam knihy a oddychujem pred začiatkom dňa. Asi najmagickejšia záležitosť celej tejto miestnosti je to, že práve v kuchyni vidieť cez okno vždy tie najkrásnejšie odtiene oblohy alebo aj mesiac. A to najmä ráno a večer. Nuž a mesiac je vec, ktorú mi nemožno neľúbiť. Vždy sa na chvíľu zasnívam, keď sa zadívam naň ako si visí na oblohe a pozoruje ma na oplátku.

2. Gramofón

Veľmi, ale skutočne veľmi dlho som túžila po gramofóne a vlastných platniach. Čoskoro ako sme sa sem nasťahovali som mala narodeniny a voľba darčeku bola pre mňa veľmi jasná. Od maminy sme dostali staré džezové platne, pokúpili sme si vysnívaného Nohavicu (Máma mi na krk dala klíč) a následne na to pre Paťka obľúbeného Duchoňa (S úsmevom) a už teraz viem, že prídu ďalšie a zbierku si dopĺnime. Viem, že je to klišé, ale verte mi alebo nie - ten zvuk je naozaj iný. A nech sa deje čo sa deje, vytvára nádhernú atmosféru. 

Pamätám si ako sme dostali prvé platne od Armstronga a po izbe sme s Patrikom pomaličky tancovali ako z nejakej filmovej scény. Och alebo tie večery keď len ležíme na matraci, rozprávame sa, objímame a počúvame Nohavicu... To vám je niečo! Vlastne teraz, keď tak o tom píšem, napadá mi iba jediné. Je to balzám na dušu :). Ale aby som bola úprimná, tak nie všetky filmové, romantické scény sú len príjemné. Tak ako sa ľúbime, tak si aj ľúbime robiť zle a tak sme už veru skončili oblečení vo vani s tým, že sme sa bili o hadicu a snažili sa obliať toho druhého. No už teraz sú to spomienky, nad ktorými sa musím pousmiať a verím, že sa ešte často budem naďalej.

3. Drevené parkety

Možno je to zvláštny dôvod, ale keď sa zadívate na fotku, tak verím že pochopíte prečo ich tak veľmi ľúbim. V tomto byte máme v izbe starú, klasickú, drevenú podlahu (na ktorej sa šmyknem tak 10x za deň), ktorá je úplne nádherná. Keď sme boli prvýkrát na obhliadke a vlastne aj ešte predtým, keď som videla byt na inzeráte, tak som bola očarená práve nimi. Vždy som túžila po jednoduchej izbe, s matracom na zemi a hádajte čím? - drevenými parketami. A toto bolo ako vystrihnuté z mojich predstáv. Aj stále je.

4. Matrac na zemi

Nebudeme hovoriť o tom, že tento bod, ktorý síce s Patrikom milujeme, je presne tá vec, ktorú naši rodičia nenávidia. Dobre, možno trošku zveličujem, ale rozhodne pre to nemajú pochopenie. "Ako môžeme spať na zemi? Isto to chladí. Prechladneme. Chystáme sa kúpiť posteľ?" Nuž... nie, nie a nie. Nechladí to. Neprechladneme. A nechystáme sa. Pretože takto to je skvelé! 

5. Svetlo

Ak ma už sledujete dlhší čas, tak zrejme viete, že som veľký milovník slnka a svetla. Celú zimu a obdobie mrazov vždy tíško trpím, pretože obloha je zatiahnutá, neustále sneží alebo je hmla alebo mokro a sychravo. Celé tie mesiace sa cítim unavená, deprimovaná, zvláštne smutná a prázdna. Ibaže s príchodom jarného obdobia je to akoby som sa znovu nadýchla. Akonáhle svieti slnko, tak sa cítim živá, plná inšpirácie a mám zase chuť tvoriť a chuť existovať. Všetko mi príde krajšie a som plná energia. Aj vy to tak máte?

A na moju veľkú radosť máme v našom byte extrémne veľa svetla. Neviem vám povedať na aké strany je orientovaný, v tomto sa nevyznám hah, ale od rána do večera nám sem svieti slnko, na stenách sa hrajú lúče a vždy je tu príjmne teplo z toho ako sa cez okná vyhrejú priestory. Viem, že v lete to zrejme príjemným nenazvem, ale aj tak to tá radosť zo svetla prevyšuje!

A to by už asi aj stačilo. Samozrejme je tu kopa ďalších vecí, ktoré mám veľmi rada. Napríklad plechový obraz od Paťka zobrazujúci van, alebo kôpky kníh ktoré mám na zemi, či kvety po oknách... No myslím, že všetkým vám je jasné, že som si našla svoje miesto na svete a najmä, že som na tom mieste šťastná. Je to náš prvý byt a viem, že v ňom nebudeme bývať naveky, keďže je malinký a je akurát len pre nás, no odchádzať sa nám z neho nebude ľahko a vždy si naň budem pamätať. Pripomína mi to trošku piaty diel Anny zo Zeleného domu - Annin vysnívaný domov. Takisto prvýkrát bývala s Gilbertom v ich rozkošnom malom, vysnívanom domčeku a to miesto bolo skutočne plné ich lásky. Dúfam a verím, že tak je to aj s našim vysnívaným domovom.

Môj príbeh | prečo túžim žiť inak a aké je to mať dušu cestovateľa

Ahojte!

Ani si neviete predstaviť s akou radosťou vás vítam pri tomto článku. Prečo? Pretože prišiel spontánne. 

Pretože práve v tento večer sedím vo svojej izbe s drevenými parketami a kopou kníh. Po veľmi dlhom čase cítim inšpiráciu a potrebu vám rozpísať, čo mám práve na duši.

Možno sa v tom nájdete. Verím, že ľudí, ktorí túžia po veciach aké sa vám chystať opísať je viac. Viem to, pretože s jedným takým žijem a nažívam. Poďme si spolu teda zazdielať svoje sny, ktoré časom neostanú len snami.

...

Môj príbeh?

Mám 20 rokov. Som mladý človek, ktorý objavuje aké je vychádzať z detských topánok a zároveň si zachovávať detské sny. Pomerne skoro som vzala svoj život do vlastných rúk a začala bývať v malom bytíku spolu s Patrikom, ktorý sa rovnako stretáva s realitou a zároveň si tvrdohlavo vytvára svoj vlastný svet v predstavách, v ktoré verí väčšmi než čomukoľvek inému.

Dalo by sa povedať, že sme sa našli. Ale to nie je celkom pravda, pretože on našiel mňa. A ja som za to vďačná, pretože o svojej samote som bola presvedčená. Nebol to plán.

Študovala som na obchodnej akadémii, ktorá pre mňa nebola ničím napĺňajúca. Trpela som ju bez cieľa a z donútenia, avšak s vidinou, že po jej ukončení si skutočne splním to v čo verím a po čom túžim. Učením som netrávila veľa času, ale za to som veľa čítala, sebavzdelávala sa v celkom odlišných oblastiach a objavovala. Rozvíjala som sa, no nie tak ako to odo mňa bolo očakávané. Mnoho ľudí sa čudovalo nad tým, že škola pre mňa nie je prioritou, ale ja som ďalej radšej pracovala, šetrila a išla si za svojim. Za niečím, čo pre mňa malo zmysel.

Chcela som cestovať. Vysoká škola pre mňa nebola vidinou, ani možnosťou. Známkami by som sa tam dostala, rozum mi nechýbal, no vedela som, že miesto ďalšieho trápenia seba samej - chcem radšej vyraziť do sveta a skúmať svoje možnosti. Chcela som tvoriť, fotografovať, písať a zachytávať všetko a všetkých, čo na svojich cestách spoznám.

Možno je to už otrepaná veta, ale i tak sa to stalo. A preto vám to musím povedať, tak ako to bolo.

Prišla korona.

Ten desivý miľník, ktorý sme spočiatku všetci považovali za nanajvýš pár týždňovú záležitosť. Moje sny narazili na obrovskú zábranu. Chvíľu som bola stratená a najmä zmätená. Odmietla som študovať kvôli cestovaniu a odrazu som ostala bez školy, bez možnosti vycestovať a vlastne aj celkovo bez možností. Musela som sa len zmieriť s tým, čo je. Miesto sólo cestovania ma čakalo veľmi tvrdé pracovanie na svojom živote a nachádzaní sa.

Ale teraz rozumiem, že všetko má svoj význam. Pretože za ten čas som sa našla. A našla som aj krásy v tých bežných dňoch, ktoré nastali. Veľa som sa túlala, veľa som chodila a naučila som sa veci pozorovať ešte pozornejšie a s väčšou úctou k ich kráse, s väčšou vzácnosťou a uvedomením si momentov a ľudí navôkol.

A potom ma našiel Patrik. Neviem, či som menej zmätená alebo mám viac možností, pretože stále neštudujem. Pandémia pokračuje. Ešte vždy nemôžem cestovať... Ale už ma nečaká sólo cesta, ani moja samota, pre ktorú som bola rozhodnutá. Čaká ma parťák s ktorým sa priateľim a ľúbim a s ktorým ten život tak prazvláštne plánujem.

Žiť s dušou cestovateľa nie je vždy jednoduché, pretože aj napriek prežívaniu najšťastnejších období a najkrajších momentov... vždy vo vás tlie niečo nespokojné a nepokojné, čo by chcelo byť ďalej a ďalej. Neustále narážate na ľudí, ktorí sa vašim snom smejú. Neberú ich vážne alebo vám mávnu pred očami rukou so slovami, že vás to prejde. Že vás život naučí. Ale kto presne určil, čo život znamená?

A tak vám poviem po čom skutočne túžim.

Isté obdobie svojho života túžim žiť vo vane. S Patrikom sme sa rozhodli, že kým pandémia trvá, budeme pracovať veľa a tvrdo. Odkedy sme začali bývať spolu, zažili sme neľahké mesiace, najmä po tej finančnej stránke, ale čím ťažšie to bolo - tím bližší sme si boli. A najmä tvrdohlavejší, pretože sme pracovali ešte viac a postupne si začíname odkladať, čo sa dá. A je to na dobrej ceste.

Šetríme na svoju vlastnú dodávku, v ktorej si plánujeme zariadiť bývanie. Rozkladaciu posteľ, rozkošnú malú kuchyňku a pár kníh, ktoré nás budú sprevádzať na cestách.

Už teraz sa nemôžem dočkať na život, ktorý bude nestály a celkom iný. Každý deň budeme vidieť nové meiste a stretávať ľudí, ktorí v nás niečo zanechajú a takisto v nich niečo zanecháme my. Veľmi sa teším na tú nespútanosť a slobodu, pretože už dávno som sa naučila, že skutočne šťastná som len keď som slobodná. A Patrik je prvý človek s ktorým sa cítim slobodne, aj keď je po mojom boku. Je zvláštne, že byť s ním je pre mňa celkom prirodzené. Nie je to nutnosť, nie je to závislosť, ani vyslovená potreba. Je to ten typ prirodzenosti, ako tráviť čas sama so sebou. 

Jonna Jinton

A preto sa teším na ďalší sen v ktorý verím... A to sa týka, nazvyme to usadenia. 

Veľmi túžim po cestách, dobrovoľníctvach a objavovaní, no napokon chcem žiť v prírode. V absolútnom pokoji, v malom domčeku alebo v chatke, ktorá bude obklopená lesom, v blízkosti jazera a s množstvom kvetov naokolo. Bez susedov, rušivých elementov a ďaleko od mesta. Je to smiešne, ale tak trošku chcem žiť svoj vysnívaný život víly. Zobúdzať sa spolu so slnkom, variť si kávu a piť ju opretá o stromy v lese. Ležať v tráve a kúpať sa v chladnej vode na konci leta v jazere naproti domu. Chcem sa naháňať so psom a v noci pozorovať hviezdy. Vnímať zmeny, ktoré sa v prírode dejú a intenzívnejšie vidieť ako sa ročné obdobia skutočne striedajú. Život chcem väčšmi uchopiť. Naozaj ho žiť.

Je zvláštne vnímať život inak. Pretože každý napokon túži po práci. Po vzdelaní. Po stálosti.

Och, ako len túžim žiť nestálo a riskantne! Ako len túžiť nepoznať rutinu a nevedieť, čo je to zaradiť sa...

Je zvláštne veriť, že toto nie sú sny z ktorých raz vyrastiem, ale realita, ktorú prežijem. Chcem dokázať, že žiť sa dá aj inak. A ak by som to aj nemala dokázať iným, chcem žiť s tým pocitom, že skutočne žijem. Sama pre seba. Sama s Patrikom.

Vám prídu tieto predstavy nemožné? Alebo aj vy máte niekde v duši ukryté sny, na ktoré ste aj pomaly začali zabúdať? Alebo na ne myslíte? Veríte, že jedného dňa to už nebudú len sny? Možno som blázon, idealita alebo snílek - ľudia to nazývajú mnohými menami, no pokiaľ som nažive, vždy budem veriť, že v živote je viac.