sobota 4. marca 2023

Zodpovedná za svoj život | plány a túžby


Nie je úžasné, ako žvot vždy dokáže pokračovať ďalej? Nezáleží na tom, kde sa nachádzame, ani na tom čo práve prežívame, čas stále plynie. Nikdy nevidíme dopredu, čo nás čaká. V najťažších chvíľach nevnímame, že o pár mesiacov sa môžeme zobudiť a odrazu sa prichytíme pri tom, ako nám chutí ranná káva. Ako nás teší slnko, či tajomne krásny mesiac na oblohe. Začíname si plánovať dobrodružstvá. Veci nás opäť tešia. Cítime, že sa v nás prebúdza niečo, čo driemalo a vlastne sme už ani nedúfali, že sa to ešte niekedy objaví.
Postupom času vidím, že aj keď život zmysel nemá. Každá jedna udalosť, či už pozitívna alebo negatívna, ho napokon má. Často veci nazývame náhodnými a rôznym stretnutiam, či zážitkom neprikladáme určitú váhu, no v hĺbke duše vieme, že všetko spolu súvisí. Skutočne existujú náhody? Už tomu tak veľmi neverím. Život nie je možné naplánovať, no aj tak si občas s malou dušičkou plánujem veci, po ktorých moje srdce začína túžiť. Alebo sa aspoň snažím prikladať svojmu bytiu určitý smer, ktorý by ma mohol
priviesť na nové cesty a dobrodružstvá.

V mojom živote sa toho udialo veľa a tak ako som spomínala... vždy sa aj bude diať. Znovu začínam načúvať svojim túžbam a postupne sa vo mne objavuje radosť, ktorá bola dlho ukrytá v náhodnych chvíľach a vo veľmi krehkých okamihoch. Cítim sa úplnejšia. Zo života sa mi vytráca strach. Aj keď báť sa je prirodzené, každý z nás sa so strachom stretáva každý jeden deň. Je to náš spoločník, pocit, že niečo nezvládneme alebo sa nám veci vymykajú z rúk, no stojí za to snažiť sa ustarostené pocity nahradiť prijatím situácii, nech už sú aké sú. 

Nikdy si nie som celkom istá tým, čo vlastne chcem a v mysli mám vždy viac plánov a verzii života, aký by som mala viesť. Teraz však cítim pokoj a čo viac si vlastne človek môže priať? Som spokojná. Pokojná. A šťastná. A nasledujúce mesiace? Nie plánovať sa nedá, ale predsa len nejaké plány tak trošku mám. 

Nasledujúce mesiace, kedy príde aj jar, chcem znovu písať. O všetkom. O ničom. O každej maličkosti. Nielen občas, ale stále. Slová sa mi znovu začínajú stávať starými priateľmi a rada sa s nimi hrám. Vidím sa ako sedím niekde vonku na tráve a vediem si denníky. Ako si nechávam drobné poznámky alebo si rýchlo zapisujem papieriky s myšlienkami, ktoré mi v situáciach napadnú. Dokonca sa vidím písať aj blog a prekvapivo mi to spôsobuje väčšiu radosť, než som si bola ochotná priznať. Písanie ma znovu teší a je to taký krásny pocit, ako už dávno nie! 

Chcem tvoriť. Vždy som rada fotila, ale teraz mám v hlave milión obrazov a chvíľ, ktoré by som si želala zachytiť. Je to zvláštne, ale sú momenty, kedy si tajne želám mať schopnosť vystúpiť z vlastného tela a môcť odfotiť snímku tak ako potrebujem. Nielen zachytiť to ako ju vidím, ale aj to ako ju vnímam z vnútra a aj zvonka. Dáva to vôbec zmysel? 

Veľmi ma baví ten pocit zodpovednosti za svoj život, ktorý cítim. Uvedomujem si, že všetko je teraz len a len na mne. Celé dospievanie som mala jasnú predstavu o sebe samej a budúcnosti, v ktorej sa budem živiť tvorením. Nevedela som presnú podobu čo to presne bude, ale vedela som a verila som, že tá buducnosť je jasná. Že mojim osudom nie je rutinná práca, ale život venovaný umeniu. Zvedavosti. Pátraniu. A teraz to viem znovu. Viem, že bude iba moja vlastná chyba a lenivosť, ak nevydám svoje nápady von do sveta. Ak nezapíšem každý vnem. Ak neodfotím tie fotografie, ktoré vidím a vnímam okolo seba. To, že mám v živote toľko možností ma napĺňa neskutočnou radosťou a potešením. To všetko môžem uskutočniť. A to všetko na mňa tam niekde čaká.


A sú veci, ktoré sú isté. Napríklad svadba. Stále sa jemne chvejem pri, čo i len písaní o tejto skutočnosti, ale v najbližších mesiacoch ma čaká plánovanie vlastnej svadby. Verili by ste tomu? Pretože ja stále nie! Dospievanie je veľmi zvláštna udalosť. Nemôžete zastaviť to, čo sa s vami deje, keď od školských známok a rátania priemeru na vysvedčení, odrazu rátate počet rokov s vašou láskou alebo výšku nájmu, či nákup v potravinách. Jeden deň sa smejete s prateľmi a na ďalší deň máte 23 rokov a s tými priateľmi už nežijete, ani v jednom štáte. Stále ste vystavený neustálej zmene, ale wau... z tejto zmeny sa naozaj, úprimne teším. Stále si pamätám prvé články, keď som písala o Patrikovi. Pamätám si príspevky o našom prvom bývaní. O radostiach toho, keď vaša duša spozná človeka, pri ktorom môže pokojne byť. Takže áno, môžeme sa vrátiť na začiatok... nie je úžasné ako život dokáže vždy pokračovať ďalej?

2 komentáre:

  1. Gratulem 🖤 teším sa na tvoje tvorivé chvíle a dúfam, že si tu budem môcť čoskoro prečítať čoraz viac tvojich myšlienok.
    -A.

    OdpovedaťOdstrániť