piatok 18. mája 2018

Apríl v knihách

Ahojte!
Mám rada čas, kedy si konečne dostatočne usporiadam a ujasním veci. Sadnem si za stôl (alebo viď. ešte viac sa vyvalím v posteli zakrytá, až po nos) a pustím sa do písania o knižkach prečítaných za minulý mesiac. Tradíciou je samozrejme pridať toto zhrnutie zásadne neskôr. Pamätajte - nikdy nie načas! Ale inak by to zrejme nebolo ono :).
Ani neviem prečo mi táto "rubrika" tak prirástla k srdcu, ale rozhodne je to typ článku, ktorého písanie si užívam a teším sa, až sa oň podelím s vami.

Prečítané knihy:

  1. Ďaleko od hlučného davu / Thomas Hardy
  2. Chlapec, vtáčik a truhlár / Matilda Woods
  3. Následníčka / Kiera Cass
  4. Koruna / Kiera Cass
  5. Takmer definitívny zoznam najhorších nočných môr / Krystal Sutherland
  6. Všade samé korytnačky / John Green
Niečo oslovilo viac, niečo menej, ale ani jedna z týchto kníh ma nesklamala a neprekazila moje očakávania. Každý z titulov bol celkom iný a oslovil ma z odlišných dôvodov. No predsa len sa tu nájdu tituly, ktoré si ma získali natoľko, že prevyšujú ostatné. Nechcem robiť rozdiely, ale nepomôžem si a klamať vám nebudem. Zhrnutie venujem len dvom príbehom a vy čoskoro zistíte ktorým.

Predtým by som len rada zhrnula to, že ak ste milovníkmi série Selekcia, ktorá je pre nás mnohých pomerne previnilým potešením, pretože súboj dievčat o princa? Boj o lásku v reality show? Nuž nie je sa čím chváliť :D. Ale áno i ja ju mám naozaj rada a prvé tri diely o Amerike som si poriadne obľúbila. Od pokračovania som dávala ruky preč, ale napokon si ma predsa len našlo a viete čo? Nebolo to vôbec zlé! Názory, či ohlasy objavíte v spojení s pokračovaním veľmi rôzne a rozpoltené, no mne sa to páčilo a som rada, že som sa do toho predsa len pustila. Takže Následníčka a Koruna, rozhodne potešili.
Z Takmer definitívneho zoznamu najhorších nočným môr som bola spočiatku veľmi zmätená. Mám rada príbehy v ktorých sú zvláštnosti, divné prvky a nie tak celkom normálne postavy, no tu mi to prišlo prehnané. Čas však všetko zariadil a mne sa po pár stranách kniha veľmi zapáčila.
Som verný fanúšik Johna Greena a na jeho novú, novučičkú knihu som sa tešila priam detskou radosťou. Výsledok? Súhlasím s názormi, ktoré tvrdia, že táto Greenovka nie je celkom Greenovkou. Totižto autor má veľmi svojský štýl, ktorý dýcha z jeho diel, no toto mi prišlo, ako niečo nové. Iné. No rozhodne odporúčam. Ujo Green nesklamal :).

Nuž blížime sa k pasáži na ktorú som sa tešila najviac.
Ktoré knihy si ma získali najviac?

Chlapec, vtáčik a truhlár

Počuli ste už o knihe od autorky Matildy Woods? Pravdaže recenziu na tento titul nájdete na blogu, no aj tak verím, že nie každému je známy. A to je chyba! 
Jediné slová mi rezonuje v mysli - krása, krása, krása.
Krása! Ako na pohľad, tak aj po obsahovej stránke. Chlapec, vtáčik a truhlár je príbeh venovaný detským čitateľom, no o niečo viac pohladí dušu dospelákom, ktorý sa potrebujú zastaviť a prečítať si niečo, čo je vyjadrené jednoducho, no presne a trefne. Túto knižku vám určite odporúčam. Je veľmi útla, no poskytne vám príbeh z ktorého budete ústa otvárať. Zároveň sa milo usmievať a možno že i slzička vám ujde z oka, no ak uvažujete, tak by ste túto knihu vynechať nemali. A aby toho nebolo málo... vo vnútri na vás čakajú prekrásne ilustrácie na ktoré sa nebudete vedieť vynadívať.


Zostáva nám posledný titul a tým nie je nič iné, než:

Ďaleko od hlučného davu
Milí moji čitatelia... Ani neviem kde začať! Toto nie je len najlepšia kniha za apríl. Za mesiac, za obdobie. Tak veľmi sa mi páčila, až sa zaradila k mojim najmilším za celý môj život. 
Som nerozhodný človek a tak, keby ste sa ma pred časom opýtali kto je mojim najobľúbenejším autorom, buď by som vám povedala, že neviem alebo vám vymenovala dlhý zoznam mien. Nuž teraz poznám odpoveď veľmi presne. Thomas Hardy. Jediné meno. Jediný autor.
Ešte nikdy som nezažila to, čo pri čítaní jeho tvorby. Neskutočne na mňa pôsobí a jeho štýl mi rezonuje pod kožou, v srdci, v duši. Ťažko sa to popisuje a vysvetľuje, ale pri ňom dostávam presne to, čo potrebujem. Čo nikde inde. Inšpiruje ma. Paralyzuje ma. Fascinuje ma. 
Jeho opisy sú čírou krásou a jeho niekedy priam poetický štýl je mojou závislosťou. 
Nemyslím si, že tento príbeh alebo aj celkovo jeho iná tvorba sadne každému, no pre mňa je to srdcová záležitosť, ktorá ma ovplyvňuje každý jeden deň.

utorok 15. mája 2018

Bavilo ma žiť | Keď kniha nesadne

Originálny názov: I Liked My Life
Autorka: Abby Fabiaschi
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2018
Počet strán: 304

Maddy je oddaná manželka a matka sedemnásťročnej Eve. Stará sa o do-mácnosť, pre každého má čas a je skvelou hostiteľkou. Vždy pamätá v prvom rade na druhých a v neľahkých životných chvíľach vie dobre poradiť. Pre svoju rodinu je bezpečným prístavom... až do chvíle, keď jedného dňa dobrovoľne odíde zo sveta.
Jej manželovi Bradymu a dospievajúcej Eve to zlomí srdce. Dookola si kladú otázku, čo sa mohlo stať. Ako mohla milovaná osoba tak náhle a zdanlivo bezdôvodne odísť z ich života? Ako majú pokračovať bez nej? Z jej denníka sa o nej dozvedajú viac. Zisťujú, že ju vôbec nepoznali, a musia čeliť aj nepríjemnej pravde o sebe.
Čo sa skrýva za Maddinou záhadnou smrťou? Zmieri sa jej rodina s minulosťou a nájde šťastie v ďalšom živote bez nej?

Cítim sa poriadne previnilo a zakaždým, keď mi, čo i len pohľad padne na knižku ležiacu v zákutí mojej izby, cítim sa vinná. Vinná, vinná a vinná.
Viem, že sa to nestáva len mne. A že je množstvo kníh, ktoré jednoducho nesadnú každému. Že nám všetkým sa páči niečo iné a aj nálady máme v istých okamihoch rôzne, no i tak mi je veľmi ľúto toho, ako veľmi mi tento príbeh nesadol. 

Na mojom blogu narazíte na negatívnu recenziu zriedka. Nemám problém napísať svoj úprimný názor na danú knihu, no ako čitateľovi mi je ľúto, keď sa predsa len nejaká knižka dostane na moju nemilosť. Vždy sa snažím vyberať si knižky, pri ktorých mám pocit, že sa mi budú páčiť. V kritike sa nevyžívam a skôr ma zarmucuje hovoriť o knihe v zlom, ale očividne to raz za čas prísť musí.

Skôr než vám porozprávam o tŕní v mojom oku, ktorým sa stal príbeh o žene, ktorá zanechala svoju rodinu a bez vysvetlenia ukončila svoj život, vám chcem povedať jedno, jediné.
A rada by som to zdôraznila. 
Nikoho od prečítania nechcem odhovoriť. To, že sa nepáčila mne, neznamená, že sa nemôže páčiť komukoľvek z vás. Je to len môj osobný názor s ktorým sa môžete mnohí zhodnúť, poučiť sa z neho, ale pokiaľ máte v pláne knihu predsa len vziať do rúk, neodkladajte tento plán kvôli mojim pocitom, ktoré nemusia byť totožné s tými vašimi. Ako som už povedala. Sme rôzni a každý si môže z príbehu odniesť niečo iné. Niečo svoje. 

Mám hrozné výčitky, pretože táto kniha ma nezaujala, ani len natoľko, aby som ju dočítala do konca. Viem, že nie je správne, ako som sa k tomuto problému postavila a mala som sa prebojovať až na koniec, no nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som to.


Neviem v čom bol najväčší problém, no viem, že štýl Abby - autorky príbehu, mi nesadol. Nepáčilo sa mi akým spôsobom rozprávala o udalostiach a životoch postáv. Aj charaktery, ktoré vytvorila mi neboli sympatické, čo mi zážitok priveľmi nezlepšovalo. 
Počas čítania mi neustále svietila v hlave kontrolka, že toto nie je dobré. Že chcem knihu, čo najskôr odložiť a nevrátiť sa k nej. Áno, musela som sa nútiť k tomu, aby som prečítala aj aspoň chabý kúsok navyše. Skrátka ma tam všetko iritovalo. Správanie postáv bolo protivné a ich povahy mi prekážali. Dcéra Maddy síce bola tínedžerka, takže by sa jej nálady možno aj dali odpustiť, no aj tak som mala chuť ju uškrtiť. Manžel David bol absolútne zabratý do práce, takže ich romantický vzťah bol zrejme naozaj len a len na začiatku pri zoznámení sa a najhoršie je, že sympatie som si nevytvorila, ani len k Maddy, ktorá bola mŕtva. 

Chybou sa stali zrejme aj moje očakávania, ktoré sa priblížili, až príliš mimo realitu. Tešila som sa na odhaľovanie zápiskov z denníkov, pretože v knihách milujem pasáže tvorené zápiskami, listami, či čímkoľvek iným a výnimočným. Tu pre mňa nefungovalo absolútne nič.

Rada by som povedala aspoň niečo pozitívne na záver, no kedže som knihu nedokázala dočítať, ani len dokonca a odložila som ju po zhruba sto stránkach, nedokážem vymyslieť pozitívum. Je pravda, že sa číta ľahko a príbeh ubieha rýchlo. Dalo by sa povedať príjemne, no kedže sa mne osobne nepáčil, tak na mňa tieto body neplatili.

Je mi to hrozne ľúto a snáď nikoho neodhovorím od prečítania, ak vás príbeh zaujal. Na internete nájdete obrovské množstvo naopak pozitívnych ohlasov, ktoré sa s tým mojim nezhodujú, no pokiaľ si mám udržať úprimnosť a hovoriť vám o svojich názoroch pravdivo, tak som dnešnú recenziu nemohla napísať inak. No opakujem. Je to len výhradne môj názor.

utorok 1. mája 2018

Všade samé korytnačky

Originálny názov: Turtles All the Way Down
Autor: John Green
Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: YOLi
Rok vydania: 2018
Počet strán: 246

Šestnásťročná Aza Holmesová nikdy nemala v úmysle riešiť záhadný prípad zmiznutia miliardára Russella Picketta. Lenže keď sa jej najlepšia kamoška Daisy Ramirezová dozvie, že v hre je odmena stotisíc dolárov, s nadšením sa vrhne do vyšetrovania. Aza sa jej rozhodne pomôcť, keďže z detstva pozná Pickettovho syna Davisa. Zoznámili sa kedysi v tábore pre deti, ktorým zomrel jeden z rodičov. Dievčatá stoja pred zásadnou otázkou: Stal sa miliardár obeťou únosu, alebo utiekol pred políciou, ktorá ho chcela obviniť z úplatkárstva?
Aza sa snaží byť dobrou dcérou, dobrou kamarátkou, dobrou študentkou a možno aj dobrou detektívkou, no pritom musí bojovať s vlastnou úzkosťou a ustavične padá do špirály obsesívno-kompulzívnych myšlienok.
Spisovateľ John Green, autor bestsellera Na vine sú hviezdy, ktorý sám trpí obsesívno-kompulzívnou poruchou, s drsnou úprimnosťou rozpráva svoj doteraz najosobnejší príbeh o láske, vytrvalosti a sile ozajstného priateľstva.

John Green patrí k mojim obľúbeným autorom. Každé jedno jeho dielo mi za tie roky niečo dalo a nejeden raz som ich vyhľadala zas a znova, pretože som sa potrebovala vrátiť späť k jeho myšlienkam a hrdinom, ktorí prežívajú tie najrozmanitejšie situácie. Jeho knihy mi ponúkajú tak troška nekonečné zážitky a pocity (akoby povedal Charlie od Chboskeho).
Uvedomujem si, že pri Greenovi to nie je jednoduché a tak sa v knihomoľskom svete delíme na dve skupiny. Jedna jeho tvorbu miluje a vidí v nej viac. A zas tá druhá jeho knihy nevie zniesť, respektívne ich nepovažuje absolútne ničím za, čo i len trocha výnimočné. 
Nebudem si zastávať svoj názor a hovoriť vám, aké úžasné jeho knihy sú. Každý si na ne musí svoj názor spraviť sám a buď v nich uvidí to, čo sme mnohí našli alebo žiaľbohu nie.

Keď vyšli korytnačky v anglickom jazyku, bola som na pozore. Veľmi som sa tešila a radovala, keďže ubehli roky od jeho poslednej vydanej knihy. V podstate som ani nedúfala, že sa dočkáme ďalšej. A ono to prišlo! Uvažovala som, že si ju zakúpim a prečítam v origináli, ale napokon som počkala na vydanie YOLi, ktoré ma potešilo taktiež tým, že sa pustili do prekladu a poskytli nám komplet zbierky Greenoviek.
Na jeho novinku som čítala množstvo rôznych názorov, no všetky sa zhodovali na jedinej veci. Že je to iné. Iné než predošlé príbehy. Pri Greenovi som sa naučila (a možno nie som jediná), že v jeho knihách používa často rovnaký koncept alebo prvky. Dvojica najlepších priateľov, hlboké myšlienky, skrátka maličkosti, ktoré sú typické len preňho a jeho štýl. Niečo vďaka čomu rozpoznáte, že držíte v rukách práve jeho knihu.

Všade samé korytnačky však nespadajú do vecí na ktoré sme zvyknutí. Autor akoby začal celkom nanovo a vymazal si z pamäti svoje staré návyky. Akoby sa opäť učil písať a hľadal si ten svoj komfort v ktorom sa mu rozpráva najlepšie.
Ak to vo mne i vyvolalo obavy, potlačila som ich poriadne hlboko. Akoby to mohlo dopadnúť zle? A nemýlila som sa vo svojej viere. Knižka bola krásna.

Po prečítaní mi ostal taký ten dobrý, príjemný pocit. Asi ako keď sa vrátite po dlhom čase domov a zistíte koľko vecí sa zmenilo, no zároveň je rovnakých. Súhlasím s tým, že korytnačky sú celkom odlišné, no vôbec mi to neprekáža. Je to taký jemný príbeh. Veľa vecí sa tam ani neudeje, no predsa vie autor zapôsobiť tými správne zvolenými slovami.

Táto kniha nie je detektívkou. Pátranie po Rusellovi Pickettovi tu má malý priestor, čo je celkom prekvapivé. Keď si prečítate anotáciu, tak akosi podvedome čakáte pátranie, odhaľovanie a zisťovanie okolností okolo jeho zmiznutia, no nie je tomu tak.
Oveľa viac dal autor priestor popisom obsesívno-kompulzívnej poruchy, ktorou trpí hlavná hrdinka, ale i on, čo vytvára priestor pre akúsi osobnú výpoveď. Popisujem vám príjemnú a krásnu knihu, no predsa len nebolo jednoduché čítať o pocitoch, ktoré prežívala Aza. Ocitla som sa v jej koži a popravde sa mi to nepáčilo, tak ako ani jej. Nikdy by mi nenapadlo, aké myšlienky dokáže táto porucha vyvolať a v mnohých ohľadoch to dokáže čitateľa šokovať. Ale ani o tom nie je táto kniha. Nie celkom.

Tak ako to už býva. Green nevenoval knihu iba danej problematike, ale napísal príbeh o bežných radostiach a starostiach. O problémoch, ktorým tínedžeri často čelia a riešia. Drobné konflikty, ale aj veľké problémy, ktoré sa v živote vyskytnú a my sa im nevyhneme.
Ani tentoraz ma nesklamal, ba naopak. Ukázal mi, že vie písať aj iným spôsobom a že aj na trebárs desiaty krát ma dokáže ohúriť svojim talentom. Korytnačky neobsahujú množstvo citátov, ktoré by sme si nestíhali zapisovať. Silné myšlienky sa tu objavujú ojedinelejšie, no ich sila vám dokáže povedať to, čo potrebuje.

Postavy boli skvelé a naozaj sa mi to veľmi páčilo. David bol absolútne neobyčajný. Chvíľu som sa pristihla aj pritom, ako si ho predstavujem v realite a poviem vám, že to išlo iba s veľkou námahou. Bol výnimočný, zasnívaný, ale aj tak mal v sebe kúsok reality.
Knižku vám určite odporúčam. Tým, že je tak Greenovsky netypická si môže získať aj čitateľov, ktorí nie sú jeho fanúšikmi, no ja nerada škatuľkujem... preto si myslím, že môže zaujať absolútne kohokoľvek.


Moje hodnotenie: