utorok 23. augusta 2022

Najšťastnejšie okamihy môjho leta | Kefalónia, Grécko


Veľmi dlho som sa odhodlávala napísať tento článok, no zakaždým som mala pocit, že teraz nie je ten správny čas. Aj keď som sa tešila a mala som nápady, ktoré by sa dali spísať, nikdy som nemala ten správny pocit, ani náladu. Teraz to však prišlo a pomedzi to ako som sa hodinu prehadzovala v posteli a nedokázala zaspať, som si vytvorila pohodu, sadla si k počítaču a ten správny moment prišiel sám od seba. Tento článok nejdem uhrávať na turistického sprievodcu, ani na extra tipy kam určite zájsť, ale radšej by som sa vypísala zo svojich dojmov a šťastia, ktoré dodnes cítim spätne pri každej jednej spomienke. A ak popritom všetkom nájdete užitočné rady a naladím vás na to, aby ste si Kefalóniu pridali na zoznam miest, kam zatúžite zájsť, budem veľmi rada :).

Je pravdou, že pre mňa je cestovanie určitý druh závislosti a obrovskou záľubou. Dáva mi to pocit slobody, vždy sa na cestách cítim viac sama sebou a najmä som spokojnejšia s vlastným životom. Tento výlet nebol úplne plánovaný, aj keď sme vedeli, že v lete chceme niekam ísť, jednalo sa skôr o spontánne rozhodnutie. Kefalóniu som nikdy netúžila vidieť a úprimne povedané toto leto som o nej počula prvýkrát. Zapáčila sa mi z obrázkov a videí, ktoré som si vypátrala a povedala som si prečo nie? Poďme tam! Paťo mi dal voľnú ruku, takže miesto som mohla vybrať kamkoľvek. Zabookovala som letenky, potrápila sa s výberom Airbnb a koncom júla sa mohlo ísť! Bol to bod, na ktorý som sa tešila celé leto. Je mi až čudné uvedomiť si, že už takmer mesiac prešiel od návratu domov. 



Poznáte to známe múdro ako niekedy nedostanete, čo chcete, ale to čo potrebujete? Nie, Kefalónia nebola moje vysnívané miesto, len náhly popud. Ale áno, potrebovala som ju. My obaja sme ju potrebovali a to, že sme sa tam ocitli považujem skôr za osud. Šťastie. Vďačnosť.
Než sme tam mali ísť, naše obdobie nebolo jednoduché, ale to je už celkom bežné. Máme náročné práce, minulý rok sa nám nepodarilo odísť nadobro, veľa vecí sa naopak podarilo, ale skrátka a dobre sme celkom vyčerpaní. Náročnosť toho obdobia však nepramenila ani tak v spomenutých bodoch, ako v tom že sme sa s tým tak nejak zmierili a začali sa usádzať. Aj v nešťastí sa dá nájsť komfortná zóna a aj keď sme sa my dvaja nikdy nechceli zmieriť s bežným životom na báze "pracuj, až kým nezomrieš a zaraď sa do spoločnosti", tak sa nám to dialo. Človek si zvykne.

Ale kamoši príchod na ostrov nás zobudil akoby z tranzu! To miesto bolo magické. Niečo ako grécky Zelený dom, len bez Anny Shirleyovej. Vždy mám problém cítiť sa sama sebou, keď sme doma a čoraz ťažšie nachádzam krásu v maličkostiach, či silu romantizovať si svoj vlastný život. Tu som sa však cítila v súlade s tým, kým som, a s tým aký kúzelný mi svet kedysi prišiel. Všetko bolo cítiť dobrodružstvom, slnko mi rozpaľovalo líca, celý deň sme boli vo vode a na vzduchu. Hlboko vo vnútri som cítila detskú radosť, akú som už dávno necítila. Život bol znovu zábavný. Ľahký. Úsmevný. Niesol v sebe pokoj a šťastie zároveň.



Bývali sme na malej farme u Gréckej rodiny. Všade okolo nášho domu boli olivovníky, hrozná, ovocné sady a zvieratá. A my sme sa cítili, že niekam patríme. Dostali sme ďalšiu rodinu. Teta Joya, ktorá dom vlastnila bola ako naša rozprávková stará mama, ktorá nás všade vozila. Občas sa s nami zašla okúpať do mora, rozprávala nám o svojom živote a o radostiach a starostiach a dala nám veľa inšpirácie a ľudkosti, ktorú sme si chceli v sebe niesť čo najdlhšie. Na odchode bolo ťažké práve aj lúčenie s ňou, pretože nás vystískala, priznala že jej budeme chýbať a ďakovala nám, že sme jej robili spoločnosť. Pričom sme my cítili vďačnosť k nej. Dala nám toľko lásky do duše, koľko sa jej len zmestilo. Už sa teším, keď jej napíšeme listy a pošleme jej pohľadnicu spolu s fotografiami, ktoré sme v posledný deň urobili. Vždy si na dovolenky nosím aj svoj starý analóg a naň sme sa odfotili spolu s ňou na jej záhrade pod starým olivovníkom. Tie fotky ma nútia usmiať sa vždy keď ich zazriem.

Náš výlet bol naozaj krásny aj vďaka úžasným ľuďom, ktorých sme postretli. No ten ostrov bol všeobecne nádherný! V živote som nevidela tak azúrové more a neužila si toľko slobody. Grécke ostrovy bývajú obľúbené, no toto nie je ten prípad. Takmer každú pláž na ktorej sme boli sme mali takmer celú pre seba. Nikde nebolo príliš veľa turistov, každé zákutie a za každým rohom sa skrývalo niečo na čo ste sa nedokázali vynadívať a ostrov má nekonečne veľa miest, ktoré sa doslova núkajú na to, aby ste ich objavili. Má nádherné mesto, pláže, dedinky a ach... JEDLO! V živote nikdy som nejedla s takou chuťou, ako tam. Grécka kuchyňa prekonala všetko, všetko o čom som kedy snívala. Z ničoho mi nebývalo zle a každá surovina chutila tak 10x lepšie, než sme zvyknutí. Za džúsmi plačem hádajm aj dodnes. A priznám sa, že gelato som tam jedla lepšie, než v Ríme, a to ani nepreháňam.


Keď čítam všetky tieto pocity, tak sa len usmievam a mám z toho dobrý pocit. Tento neprakticko praktický článok ma pohladil na duši, tak ako som v to dúfala a verím, že bude stačiť na to, aby ste chceli rovnakú radosť zažiť aj vy. Kefalónia je miesto, kam by ste mali určite aspoň raz v živote zájsť. Je to kombinácia rajských pláži, láskavých ľudí, nádhernej prírody a dobrého jedla. Je to najmä miesto na ktoré nikdy nezabudnem ♥!

sobota 13. augusta 2022

Kočovnícky život a temné tajomstvá z minulosti | Krajina snov

Originálny názov: Dreamscapes
Autorka: Tamara McKinley
Vydavateľstvo: Slovenský spisovateľ
Rok vydania: 2021
Počet strán: 480

Malú Catrionu zaplavujú rodičia láskou a pozornosťou, ale ona občas zatúži vymeniť maringotku za istotu stáleho domova. Dievčatko je obdarené výnimočným hlasom a krásou, a tak nečudo, že upúta pozornosť záhadného Angličana, ktorý divadelníkom pomáha vo chvíľach núdze. Švihák Kane však má svoj plán. Po smrti Catrioninho otca ju spolu s jej matkou odvádza do luxusného hotela v dažďovom pralese, ktorý vlastní dobrodruh Demetri. Ten si dievčinku obľúbi, no po čase ho znovu zlákajú zlatonosné polia. Aspoň tak vysvetľuje jeho zmiznutie čoraz dotieravejší Kane, z ktorého pazúrov Catriona unikne len za cenu tragédie. Napriek všetkým ťažkostiam sa jej postupom času podarí vypracovať na jednu z najuznávanejších sopranistiek v Sydney i v zahraničí. Catriona slávi jeden úspech za druhým, ibaže démoni minulosti sú stále s ňou a hrozí, že jej temné tajomstvo vypláva na povrch...

...

Kde začať? Mojou prvou knihou od autorky boli Dcéry vetra, ktoré sa mi veľmi páčili. Odkedy som zaregistrovala, že vyšla jej ďalšia knižka a ešte k tomu s dejom zasadeným do kočovníckeho prostredia, chcela som si ju prečítať. Rodinné ságy, generačné romány alebo podobné príbehy milujem. Krajina snov je presne ten typ, no napriek tomu musím uznať, že sme mali trošku rozhádzaný vzťah, od momentu ako som ju rozčítala.

Prvým problémom bolo, že som sa do nej nevedela začítať. Odbiehala mi od nej pozornosť, nesedel mi štýl... A celkovo mi niečo pocitovo nesedelo. Snažila som sa však vytrvať (kniha nie je najtenšia) a verila som, že sa to ešte zmení. A zmenilo. Kniha nabrala oveľa lepšie obrátky a začala ma baviť. Úprimne som z nej bola chvíľami napätá a nevedela som sa od nej odtrhnúť. Do konca som sa počas dňa niekoľkokrát pristihla pritom, ako uvažujem nad postavami a nad samotným dejom. No aj napriek tomu, že ma bavila a jej čítanie sa stalo potešením, mala svoje chybičky krásy, ktoré sa priehliadnúť nedali.

Autorka sa nepochybne vyžíva v dráme. To by ani tak nevadilo, keby jej písanie občas nespadalo do obrovských náhod, protirečení si, v extrémnych skokoch v čase a k nelogickosti. Neviem ako to máte vy, ale mne napríklad veľmi vadí, keď čítam príbeh, v ktorom čas plynie akosi rýchlo... Napríklad v tomto prípade sa hneď niekoľkokrát stalo, že som čítala, čítala a v tom prišla veta, "10 rokov ubehlo ako voda." Poviete si fajn, ale odrazu po dvoch stranách zistíte, že ubehli ďalšie dva? A že takto to skákalo často. Kazilo mi to dojem, tak ako mi ho aj kazilo protirečenie si. Autorka vytvorila postavy, ktoré nemali stály charakter. Raz tvrdila jedno a vzápätí robili niečo, čo bolo proti tomu tvrdeniu. Sú to také maličkosti, ale rozhodne mi prekážali, pretože ma prinútili zastať a zamýšľať sa nad tým, čo sa deje. 

Napriek tomu, že zniem poriadne negatívne, kniha sa mi páčila. Vedela som, že sa nebude jednať o žiadny hodnotný, intelektuálny román (i keď bol ešte o kúsok jednoduchší, než som čakala.) Nebolo však jednoduché čítať o tom, aký ťažký život postavy viedli. Pochádzali z chudobných pomerov, zo zlých prostredí a na vlastné oči toho videli priveľa. Deti nemali detstvo. Dospelý pracovali do úmoru a tým, že príbeh na úvode kočuje a presúva sa z miesta na miesto sledujeme veľmi rozmanité skupiny a spoločenské vrsty.

Dostala som však nádherné prostredie, či už kočovnícke alebo Austrálske. Bolo veľmi pekné sledovať prostredie krajiny, ktorá mi je vzdialená a cudzia, a o ktorej viem len toľko, že v nej žijú príliš veľké pavúky. Páčila sa mi jej vidiecka stránka, kde hlavná hrdinka popíjala čaj pri sledovaní západov slnka. Kde mala svoj rozkošný dom, farmu, verandu a slobodu. Na jej pozemkoch žili aj domorodí ľudia, ktorí si zachovávali svoje tradície, čo pre mňa bolo takou zlatou čerešničkou na torte, kedže sa jednalo o indiánske zvyky a pre tie cítim nesmierne fascináciu. 
Vidíte? Už ani nezniem tak zle! Pretože ani nemám dôvod. Je to oddychové čítanie, v ktorom si nájdete to svoje. Kniha má čo ponúknuť a pokiaľ máte radi podobný žáner, tak by som ju rozhodne nezahadzovala a dalal jej šancu. Od autorky sa chystám čítať aj jej ďalšie príbehy a som vopred veľmi zvedavá, pretože medzi Dcérami vetra a Krajinou snov bol obrovský rozdiel. Preto sa teším, keď zistím, či je každá jej kniha celkom iná.

Moje hodnotenie:

streda 29. júna 2022

Ameliina dobrodružná cesta | Veľryby na stromoch, Ormanské kroniky a rozprávkové kníhkupectvo

Originálny názov: Amelia Unabridged
Autorka: Ashley Schumacher
Vydavateľstvo: YOLi
Rok vydania: 2022
Počet strán: 320

Osemnásťročná Amelia Griffinová je posadnutá slávnymi Ormanskými kronikami, ktoré napísal mladý a pomerne záhadný autor N. E. Endsley. Práve vďaka jeho knihám sa zoznámila so svojou najlepšou priateľkou Jennou, keď sa jej rodina po otcovom odchode rozpadla. Amelia a Jenna dostanú príležitosť zúčastniť sa na knižnom festivale, na ktorom vystúpi aj Endsley, a Amelia žiari šťastím. Bude to dokonalý začiatok ich posledných letných prázdnin pred odchodom na vysokú školu. V zlomku sekundy sa však všetko pokazí. Jenne sa podarí stretnúť so slávnym autorom, Amelii nie. Dievčatá sa pohádajú ako nikdy predtým. Amelia chce spor urovnať, no už sa jej to nepodarí, lebo Jenna tragicky zahynie. Keď Amelii príde tajomné, vzácne vydanie Ormanských kroník, je presvedčená, že jej ho poslala Jenna. Pátranie po odosielateľovi knihy ju privedie do nenápadného, ale podmanivého kníhkupectva v Michigane, kde sa nečakane ocitne zoči-voči tajomnému a príťažlivému N. E. Endsleymu – dôvodu Ameliinej a Jenninej hádky a možnej stope k tomu, čo sa jej Jenna snažila celý čas povedať.

...

Počuli ste už o tejto knihe? Čítali ste na ňu prvé ohlasy? Ameliina dobrodružná cesta je stále pomerne čerstvou novinkou z dielne YOLi. Je to knižka určená pre mladých dospelých a zároveň je to jeden z tých príbehov, ktorý sa venuje ťažším témam, ako sú vyrovnávanie sa so stratou niekoho blízkeho, s očakávaniami druhých a o nachádzaní si svojho miesta vo svete. Ja osobne som si pár ohlasov vopred prečítala, ale cítila som sa zmätene a trochu to vo mne vyvolalo obavy. Anotácia ma zaujala, no pocity ostatných neboli až také nadšené a zároveň som sa začínala báť, ako sa bude tým pádom príbeh páčiť mne. 

Keď mi Amélia dorazila domov, ostala som očarená z toho aká krásna jej obálka je, a ako zaujímavo vyzerá. Rýchlo som sa do nej začítala a zatiaľ sa mi to veľmi páčilo. V podvedomí som však čakala, kedy na mňa príde ten pocit, že "už chápem tým recenziám." Ono to však neprišlo. Ani po chvíli, ani po hodinách, ani nikdy. Neviem, čím to je, že mne naopak kniha sadla, ale úprimne sa mi veľmi páčila od začiatku, až do konca.

Príbeh je písaný poetickým štýlom, ktorý je farbistý, kvetnatý, zasnívaný a plný fantázie. Možno aj preto sa mi riadky dostávali, až rovno do duše, nakoľko mám takéto hĺbavé vnímanie sveta a poetické písanie rada. Celý ten jazyk, tak na mňa pôsobí citlivejšie a aj obyčajné dni hrdinov v sebe potom majú krásnu melancholickú atmosféru. A taká kniha aj je... melancholická. Melanchólia je jej prostredím, jej atmosférou, jej hlavným pocitom. No napriek tomu to na mňa nepôsobilo ťaživo, ani depresívne. Stále som tam cítila veľkú dávku nádeje, odhodlanosti a dúfania.

Hlavná hrdinka Amélia je veľmi zvláštna osoba. Jej konanie možno nie vždy dáva zmysel a logiku, no napriek tomu vnímate, že jej vnútorný svet je veľmi bohatý. Je to taký malý rojko, ktorý strasti dní premáha svojimi vlastnými predstavami inšpirovanými knižnými príbehmi, v ktorých je Amélia ponorená najradšej. Je to knihomoľka, milovníčka čítania a jej osobnosť je celkovo väčšmi umelecky zameraná, než čokoľvek iné. Amélia nie je úplne zvyknutá byť stredobodom pozornosti alebo človekom, ktorý by mal svoj život a svoje rozhodnutia pevne v rukách. Vždy skôr bývala tou osobou, ktorá si nechá poradiť a ktorá sprevádza niekoho ambicióznejšieho, než je ona sama. V príbehu však vidíme ako sa postupne stáva samostatnou, ako sa učí počúvať vlastné túžby a ako si postupne nachádza miesto, ktoré môže nazývať domovom.

Neviem prečo, ale ešte predtým podľa anotácie, som ani poriadne nevedela určiť žáner tejto knihy. Myslím, že som trochu čakala aj fantasy a to, ako sa dievčatá ponoria do Ormanských kroník alebo zistia, že ich svet Ormanu existuje alebo ani sama neviem... Nič také to však nebolo. Príbeh bol veľmi reálny, riešiaci ťažké situácie v živote, a vyrovnávanie sa s pocitmi, keď ste dospievajúci človek, ktorý je aj bez tragédii stratený a má so sebou kopec roboty. Celé to spracovanie som si však zamilovala. Nečakala som, že so mnou bude kniha chodiť do práce, sprevádzať ma v autobuse alebo ma neustále nútiť čítať ďalej. Tak to však bolo a za mňa by si zaslúžila oveľa viac pozornosti, než sa jej zatiaľ dostalo. Bola pre mňa príjemným prekvapením a verím, že napokon nebudem jediná, ktorú Amélia pohladila na duši a ktorá má chuť vám ju odporúčiť. 


Moje hodnotenie:

piatok 27. mája 2022

Tajomstvá zámku Ashmore | Jane Austen by bola hrdá...

Originálny názov: The Secrets of Ashmore Castle
Autorka: Cynthia Harrod-Eagles
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2022
Počet strán: 512

Ten deň v roku 1901 bol na poľovačku ako stvorený. Tragická nehoda počas lovu však pripraví o život grófa Staintona a obyvateľom zámku Ashmore spôsobí krušné chvíle. Zámok získa nového majiteľa, ktorým je grófov najstarší syn Giles. Ten z vyhliadky na dedičstvo nie je veľmi nadšený. Musí obetovať svoj dovtedajší život, prácu archeológa a vymeniť horúci Egypt za nenávidené, pochmúrne Anglicko. A nielen to, veľmi skoro zistí, že okrem titulu zdedil po otcovi aj značné dlhy. Existuje len jediný spôsob, ako rodinu zachrániť pred bankrotom. Musí sa výhodne oženiť.

Kitty Bayfieldová, dcéra zámožného baroneta, je vo veku vhodnom na vydaj. Spoločnosť jej robí dlhoročná priateľka Nina, ktorá ju sprevádza aj pri uvedení do spoločnosti. Mladé ženy sú veľmi odlišné. Zatiaľ čo Kitty je plachá a zakríknutá, Nina je výrečná a vášnivá a veľmi rýchlo si získa Gilesovo srdce. Ten sa bude musieť rozhodnúť - dá prednosť láske alebo manželstvu z povinnosti? Šťastie sa zdá nedosiahnuteľné, no niekedy ho človek nájde na tých najnečakanejších miestach.

...

Zažili ste už niekedy ten pocit, kedy ste si mysleli, že knihu ani nedočítate a napokon ste na konci mali slzy na krajíčku skrz to, že nemá o kúsoch viac strán? Toto je ten prípad. 500 strán nie je málo a na začiatku som mala pocit, že to je priam nekonečno. Stránka za stránkou, kapitola za kapitolou a miesto zážitku som zvádzala vnútorný boj, nie o prežitie, ale o udržanie pozornosti, ktorá mi čoraz viac chýbala. 

Prvá vec, ktorá pre mňa bola veľmi problematickou, hneď na úvode, bolo striedanie uhlov pohľadu. Príbeh je vyrozprávaný, nie očami jednej postavy, ani dvoch a nie ani troch... Pohľady sa menili na každej stránke a cítila som sa z toho veľmi stratene. Akonáhle ma dej jedného hrdinu začal baviť, začal sa druhý a už som bola na treťom. Veľa z tých pasáži mi prišlo zbytočných, pôsobilo to na mňa chaoticky a bolo ťažké zorientovať sa v tom, kto všetko vlastne v príbehu vystupuje a kto je hlavným hrdinom.

Kde však nastal zlom? Ani sama neviem. Zhruba v polovici knihy sa situácia zmenila a zvyšnú časť som prečítala na posedenie. Celý deň som nerobila nič iné, iba čítala, čítala a čítala... Trochu ma to vrátilo do detstva. Ako som sa ráno zobudila, tak som vzala knihu do rúk a akoby po chvíli som už išla zaspávať s myšlienkou na príbeh. A bolo to skvelé! Všetky mínusy sa odrazu premenili na plusy. Striedanie pohľadov ma prestalo vyrušovať, ale naopak veľmi som si to užívala. Každý pohľad bol odrazu zaujímavý a nie nepodstatný. A v prvom rade do príbehu som sa neuveriteľne vcítila. Mala som pocit, že niekde v rohu tíško sedím a počúvam ich rozhovory, pozorujem ich mimiky tváre, a že sa ma ich osudy dotýkajú aj v skutočnosti. Nedokázala som sa odtrhnúť a hlavne som ani nechcela. 

Každá postava dostala veľkú časť priestoru a postupne sa v deji osobnostne rozvíjali. A časom mi veru prirástli k srdcu!
Giles, ktorý sa na začiatku musí vrátiť do svojho panstva a zastúpiť otcovo miesto grófa sa postupne snaží vyrovnať s tým, že jeho slobodomyseľný život sa končí. Nikdy nežil bohémsky, ale jeho povaha bola tichá a mal rád svoj vnútroný svet plný histórie a lásky k archeológii. To sa však mení, keď sa musí vrátiť do reality a vyriešiť problémy panstva, ktoré ako sa čoskoro ukáže - topí v dlhoch. Giles sa snaží dospieť a byť zodpovedným. Jediným riešením v jeho prípade môže byť svadba, a tak sa čoskoro ponára do sveta žien, s ktorými dovtedy nemal veľmi veľa skúseností.
A tie chýbajú aj Kitty. Kitty je nesmelá a zarieknutá osôbka, ktorá má byť uvedená do spoločnosti a pri troške šťastia nájsť vhodného manžela. Od detstva ju na to pripravovali a aj keď by Kitty robila čokoľvek na svete radšej, než bola vystavená konverzáciám a veľkému davu - robí čo môže.

Obaja očakávajú, že ich manželstvo bude iba z povinnosti, ale život vie priniesť tie najzvláštnejšie prekvapenia. Nuž a sledovať vývoj ich manželstva bol pre mňa veľmi potešujúci zážitok. V dnešnej dobe si nikto z nás nedokáže predstaviť, že by mal život stráviť s neznámym cudzincom, ktorého spoznáva až v manželstve - pre hrdinov to však bolo niečo s čím rátali. A autorka ich postupné spoznávanie vykreslila famózne.

Teraz môžem povedať, že celkovo dej a jeho komplexnosť vytvorila neskutočne realisticky a podrobne, za čo jej patrí môj obdiv. Veľmi by som si želala aby kniha mala viacej strán, alebo druhý diel (ktorý by som mala ideálne hneď po ruke). Potrebujem vedieť, čo sa dialo ďalej... A potrebujem vedieť, či sa nejaké pokračovanie chystá! Už teraz sa naň veľmi teším a teším sa, že nakoniec sa medzi mnou a knižkou vytvoril takýto pozitívny vzťah. Je pre mňa prekvapením, skvelým zážitkom a odporúčaním pre vás zároveň. Ak máte radi Jane Austen alebo klasické romány všeobecne, tento by ste si určite nemali nechať ujsť :)!

Za knižku veľmi pekne ďakujem kníhkupectvu Bux.sk
Kúpiť si ju môžete na tejto adrese.

Moje hodnotenie:

sobota 30. apríla 2022

Bez dychu | Nástupca Všetkých skvelých miest

Originálny názov: Breathless
Autorka: Jennifer Niven
Vydavateľstvo:YOLi
Rok vydania: 2022
Počet strán: 376

Claudine Henryová mala pred nástupom na vysokú školu smelé plány. Posledné leto chcela stráviť s najlepšou priateľkou, vydať sa na dobrodružný výlet a možno si konečne vyraziť so svojou platonickou láskou Wyattom Jonesom. Namiesto toho rieši spúšť, ktorú napáchal jej otec, keď sa rozhodol odísť od rodiny. Jej svet sa tak razom zmení na jedno veľké klamstvo. Claudine sa musí zo dňa na deň odsťahovať s matkou na vzdialený, komármi zamorený ostrov, kde nie je ani signál, nieto ešte šanca na románik. Lenže potom stretne Jeremiaha, pekného a záhadného voľnomyšlienkara. Jeremiah je miestny sprievodca s vášňou pre fotografovanie, ale aj s minulosťou, o ktorej nerád hovorí. Medzi dvoma ranenými dušami ihneď preskočí iskra. Obaja však vedia, že nech sa stane čokoľvek, skončí sa to posledným dňom prázdnin.

...

Ešte aj teraz, keď píšem túto recenziu, cítim sa viac ako rozpačito. Po jednej stránke by som sa mala cítiť nadšene, ale po tej druhej sa aj trošku hanbím a previnilosť má u mňa tiež svoje miesto. Prečo? Pretože som človek, ktorý už poriadne dlhý čas pohŕdal tínedžerskými knihami a mala som pocit, že z tohto žánru som už zrejme vyrástla. Napriek tomu som chcela dať Bez dychu šancu, pretože Všetky skvelé miesta boli mojim obľúbeným príbehom, ktorý vo mne aj po rokoch dokázal vyvolať množstvo pocitov. Pre Jennifer Niven mám miesto vo svojom srdci a tak mi to teda nedalo. Od začiatku som príbeh súdila a dívala sa naň krivým pohľadom, potom som však dostala príučku a musím priznať, že sa mi páčil viac, než by som čakala. Oveľa viac.

Začnime však od začiatku.
Počas úvodu som nemala pocit, že by som v ruke držala niečo výnimočné. Hlavná hrdinka Claudine bola typická tínedžerka žijúca vo svojom komplikovanom svete priateľstiev, prvých lások, nepochopenosti a nových vzrušujúcich zážitkov. Sťažnosti pre ňu neboli ničím novým a pre mňa bolo trochu náročné pochopiť jej vnímanie, nakoľko mi prekážal jej vzťah k alkoholu (v nepomere k jej veku), posadnutosť sexom a striedaním objektov záujmu. Nečakala som, že časom sa jej postava vyvinie, či zmení, ale stalo sa. Kniha prešla celkovou zmenou, odkedy sa jej dej posunul na ostrov, kde sa odohráva väčšina príbehu a môžem povedať, že sa posunul k lepšiemu.

A tu sa už dostávame k bodu prečo som sa od prvotných pocitových troch hviezdičiek dostala rovno k piatim. Pretože aj teraz po pár dňoch cítim neustálu potrebu zabaliť si pár svojich vecí, kúpiť si letenku a presťahovať sa na ostrov, ktorý neukrýva len veľké množstvo hmyzu a aligátorov, ale aj pokoj a nevypovedané osudy. Vďaka prostrediu kam zasadila autorka dej, táto kniha voní letom, ktoré by si želal každý z nás. Zaváňa spomienkami a nostalgiou, ktorá vás naplní vždy keď si spomeniete na svoje predchádzajúce letá a všetky najšťastnejšie spomienky spojené s východmi slnka, malými-veľkými dobrodružstvami a so zvukmi smiechu, ktorý neutíchal. 

A tak sa mi stala kniha veľmi blízkou. Ťažko sa mi od nej odchádzalo a ešte ťažšie sa mi priznávalo, že jedného dňa to skončí. Priateľ ma našiel ako sa na knihu usmievam. Následne som na konci takmer aj slzy vyronila. Zo všetkých týchto pocitov a emócií mám však obrovskú radosť, pretože už dávno sa mi nestalo, aby som sa cítila byť až takou hlbokou súčasťou príbehu. Aj navonok som cítila to, čo cítili hrdinovia. Smiala som sa spolu s nimi. Obávala som sa a dúfala v ich prítomnosti. A bol to krásny pocit, pretože knihy by vás mali prinútiť zacítiť pocit, ktorý vo vás prežije aj ďalej.

Veľmi sa mi páčilo ako sa Claudine postupne menila na svoje pravé ja. Ako sa nachádzala v tichosti a v pokoji ostrova, ktorý pre ňu mal byť nočnou morou a nakoniec sa jej stal takmer druhým domovom. Páčilo sa mi jej prežívanie prvej lásky, tej skutočnej, nie platonickej, pretože zrazu si uvedomila, že svet sa netočí len okolo nej. Odrazu začala spoznávať, že svet má milión odtieňov a skladá sa z milión útržkov momentov. Nuž a čo sa Jeremiaha týka... Aj keď som priňom už vôbec nečakala, že si ho obľúbim a považovala som ho skôr za typického toxického hrdinu, dostal sa mi pod kožu. Ich láska mala limitovaný čas, ale priala by som im hoc i len deň navyše. Veľmi by som im ho priala. 

Koniec bol pre mňa "srdcelámajúci", pretože nielen že sa niečo veľké uzavrelo, ale aj príbeh vo mne zanechal prázdne miesto, ktoré sa mi stále nepodarilo celkom zaplniť. Chýba mi. Chýbajú mi dni strávené kúpaním sa v oceáne a hľadaním pokladov vyplavených z mora, či sledovaním korytnačiek. Viem, že o tom hovorím akoby som ich sama aj zažila, ale presne tak sa aj cítim. Že som tam bola s nimi.
A za to autorke ďakujem. Viem, že sa snažila priblížiť ku Všetkým skvelým miestam, ktoré sú zrejme jej najpopulárnejších dielom, ale dovolím si tvrdiť, že tentoraz sa jej to aj naozaj podarilo. Nenapodobnila ich. Ale priblížila sa k nim. A tým vytvorila niečo výnimočné, iné a rovnako krásne.

Tento príbeh má obrovský potenciál. Ani zďaleka nie je iba o Claudine a jej letnej láske. Dej je obsiahlejší a týka sa aj histórie ostrova. Minulých osudov jeho obyvateľov. Je o písaní príbehov a o hľadaní námetov. A samozrejme aj o problematike písania a o hľadaní inšpirácie. Celé mi to však pripomenulo ako aj ja dúfam, že raz napíšem svoj vlastný, na ktorom zanechám kúsky seba samej.

Takže ak ešte stále váhate, či sa do príbehu pustiť, moja rada je že určite áno. Pokiaľ sa pripravíte na to, že začiatok vás môže oklamať a odradiť a že kniha sa vám nebude javiť taká jedinečná, vytrvajte ďalej, majte myseľ otvorenú a odrazu zistíte, že tá trpezlivosť za to stála. Táto kniha vás dokáže prinútiť milovať svoj svet a všetky maličkosti v ňom. Pripomenie vám vašu mladosť alebo sa s ňou stotožníte, pretože ešte len prežívate roky, ktoré raz nazvete svojimi mladými. Nech je ako chce, verím že Bez dychu si zamilujú tí ľudia, ktorí si ju zamilovať majú. V mojom prípade sa to podarilo a áno, teraz už môžem priznať, že som za to vďačná. Z príbehov a žánrov zrejme nevyrastáme. Vyrásť môžeme len z toho, že pre knihy neexistujú škatuľky a nálepky, ktorými ich sami v mysli označíme.


Moje hodnotenie:

utorok 12. apríla 2022

Stratená apatekárka | Alebo príbeh s tajomnou atmosférou

Originálny názov: The Lost Apothecary
Autorka: Sarah Penner
Vydavateľstvo: Fortuna Libri
Rok vydania: 2021
Počet strán: 320

1791
Po celom meste si ženy šepkajú o záhadnej apatekárke Nelle, ktorá namiesto liekov predáva jedy, aby svoje zákazníčky oslobodila od tyranských a zradných mužov. Osud apatekárky však ohrozí fatálny omyl jej dvanásťročnej priateľky, ktorého následky sa tiahnu ďaleko do budúcnosti.

Súčasnosť
Nádejná historička Caroline uteká pred manželskými problémami a desiate výročie svadby trávi sama v Londýne. Pri potulkách mestom natrafí na starodávnu fľaštičku, ktorá ju privedie k sérii nevyriešených vrážd spred vyše dvoch storočí. Nečakaný objav v nej prebudí dávno zabudnuté ambície a navždy zmení smer, akým sa uberá jej život.

...

Aj vy si hovoríte aká nádherná obálka? Zaujala vás a preto ste si otvorili túto recenziu? Viem, že kniha sa podľa obalu súdiť rozhodne nemá, ale nebojte sa. Tak ako si ukradla vašu pozornosť, aj mne padla do oka na prvý pohľad. Netušila som o čom príbeh je, v akom období sa odohráva alebo kto je jeho autorkou, no akonáhle som sa dozvedela všetky tieto podrobnosti, nebolo cesty späť. Skôr či neskôr som si ho jednoducho musela prečítať! A tak sa aj stalo. 

Po zime som mala veľké šťastie na výber kníh, ktoré mi skončili v rukách a povedala by som, že Stratená apatekárka len pokračovala v zabehnutej tradícii. Jej príbeh bol od začiatku veľmi pútavý a ani som sa nemusela snažiť, či premáhať k tomu, aby som ju čítala v každej voľnej chvíľke. Vo svojej podstate je to jednohudbka, pretože rýchlo nadobudnete pocit, že skôr ako ste začali - už ste aj na konci. Ja som si však knihu merkovala a snažila som sa ju čítať po kúskoch. Chcela som si ju vychutnať a popravde sa mi s ňou ani nechcelo lúčiť tak rýchlo.

Hrdinky príbehu sú ženy, ku ktorým si poľahky nájdete cestu. Čoskoro som sa začala nachádzať v problémoch, ktoré riešili, v ich citovom rozpoložení a v ich vnútornom svete. A to aj napriek tomu, že mi boli generačne vzdialené a rozhodne môj život nie je taký komplikovaný, ani pochmúrny. Ide skôr o to, že je ľahké s nimi cítiť a už po chvíli si aj sami uvedomíte, že sa vás tak zvláštne dotýka, to čomu musia čeliť. Následkom toho zrejme ich problémy začnete vnímať za svoje. To je však výborné a veľmi si za to cením talent a štýl písania autorky. Napísala príbeh, ktorý možno nie je úplne reálny, je akoby legendou, či rozprávkou, no zároveň vás presvedčí o tom, že vo vašej mysli je apatekárka živšia, než váš odraz v zrkadle.

Ďalším plusom je striedanie časových úsekov. Zatiaľ, čo v súčasnosti hrdinka rieši problémy v manželstve a ako opäť nájsť v živote seba samú (v čom jej mnohí rozumieme), v minulosti je atmosféra temnejšia a oveľa tajomnejšia. Realita sa prelína s kúzlami a chvíľami nie je ľahké posúdiť, čomu naozaj veriť a čo je len výplodom fantázie. Vy sa však zahráte na detektívov a začnete byť zvedaví . Najmä sa vďak nebudete vedieť rozhodnúť, ktorá línia vás baví viac, pretože si budete želať, aby ani jedna nikdy neskončila.

Mám rada, keď ma kniha prinúti premýšľať a vzhľadom k tomu, že som sa cítila byť v tomto prípade súčasťou deju a že pre mňa príbeh naberal skutočnosť a nič nebolo prehnané, tak môžem povedať, že som naozaj spokojná. Pôvodne som si myslela, že táto kniha bude oveľa jednoduchšia a že spomínaná obálka bude istotne jej najväčšou prednosťou, ale mýlila som sa. Nikdy by som nečakala, že sa mi bude až tak veľmi páčiť! A teším sa... veľmi sa teším, pretože keď čítam ďalšie ohlasy, ani zďaleka nie som jediná, ktorá cíti vďačnosť a radosť za to, že som knihu čítala. Mnohým ľuďom sa páčila a ja budem veľmi rada, keď jej dáte šancu aj vy. Určite vám ju odporúčam a aj keď sa mi táto recenzia nepíše ľahko, nakoľko vlastne ani nemám čo vytknúť a len slová chvály sa hľadajú o čosi ťažšie, som šťastná že to tak dobre dopadlo. Pokiaľ máte radi históriu, milujete príbehy a často sa pri pohľade na staré fotografie, či opustené predmety, zamýšľate nad tým ako žili ich majitelia a čo ich v živote tešilo, či nad čím im utekali myšlienky, táto kniha je pre vás ako stvorená!

Za to, že som si knižku mohla prečítať veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.sk
Pokiaľ ste sa práve rozhodli, že si ju chcete prečítať aj vy, nájdete ju na tejto adrese.

Moje hodnotenie:

sobota 12. marca 2022

Bozky a croissanty | Alebo výlet do mesta lásky

Originálny názov: Kisses and Croissants
Autorka: Anne-Sophie Jouhanneau
Vydavateľstvo: YOLi
Rok vydania: 2022
Počet strán: 296

Aj vás na prvý pohľad zaujala táto rozkošná kniha s ešte milšou obálkou? To rada počujem! Teším sa, že vám ju môžem predstaviť, pretože okrem bozkov a croissantov je aj o prekrásnom Paríži, dospievaní, o prvých láskach a samozrejme... o balete.

Mia odjakživa vedela, že jej osudom je stať sa baletkou. Má to predsa v krvi – podľa rodinnej legendy jej prapraprastará mama tancovala v Parížskej opere a pózovala samotnému Degasovi! Na rozdiel od mamy to Mia nepovažuje za rozprávku, ale za znamenie. Plánuje stráviť leto vo Francúzsku a drieť na svojom sne, no plány sa jej rýchlo skomplikujú. Prvým problémom je jej rivalka Audrey, ktorá si nedá ujsť jedinú príležitosť, aby jej ukázala, že je lepšia. Ďalším je učiteľ baletu s nezvládnuteľnými nárokmi. A napokon Louis. Odzbrojujúco očarujúci Louis, ktorý ju rozptyľuje v jej baletnom úsilí. Chce Mii ukázať Paríž zo sedadla svojho mopedu a ona sa mu s radosťou usadí za chrbát a vozí sa s ním popri rozsvietenej Eiffelovke. Mia sa pôvodne plánovala venovať baletu s plným nasadením... Lenže v Paríži udáva tempo láska.

Znie vám to trochu príliš detinsky? Nemusíte sa báť. Príbeh v sebe nesie hneď niekoľko prekvapení a tým hlavným je prevedenie. Autorka má skvelý štýl písania, ktorý je pútavý a ktorý ma veľmi rýchlo vtiahol do deju. Ani som sa nenazdala a už som sa cítila byť súčasťou všetkých zápletiek a komplikácií, ktoré hrdinku postretli. Prostredie Paríža je naozaj krásne a veľmi som si užívala opisy, ktoré príbeh tvorili. Mia mesto navštívila po prvýkrát a tak som sa cítila akoby som ho objavovala spolu s ňou. Podarilo sa mi s ňou zazrieť západy slnka, Eiffelovu vežu, najrôznejšie pamiatky a Degasove diela. Nebudem vám klamať, že som sa tešila takmer viac než ona sama... V podaní autorky to bolo všetko veľmi uveriteľné a reálne. Je vidieť, že aj v jej osobnom živote musí mať Paríž veľmi rada.

Postavy príbehu sú veľmi sympatické. Mia je mladá stredoškoláčka, ktorá krvopotne bojuje za svoje sny. Pre balet má vášeň a tak je ochotná urobiť čokoľvek preto, aby raz v svetle reflektorov zažiarila ako profesionálna tanečníčka. Z príbehu je cítiť jej radosť, odhodlanie, strach, vášeň, nerozhodnosť, únavu... A so všetkými tými pocitmi sa dokáže čitateľ krásne stotožniť, pretože aj keď možno nie sme všetci baletkami, máme svoje vlastné sny za ktorými sa snažíme ísť. Mia v príbehu postupne rástla a rozvíjala sa. Učila sa ako vyvážiť svoje baletné ambície spolu s novými priateľstvami a dobrodružstvami, ktoré na ňu čakali. Taktiež bolo veľmi pekné sledovať jej rivalitu s inou baletkou, pretože ako to už býva. Nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá.

Popravde by som naozaj nečakala, že sa mi knižka až tak zapáči. Dlho som mala averziu voči tínedžerským románom, no zisťujem že ešte stále sa medzi nimi dajú nájsť svetlé výnimky. Áno, istotne to nie je žiadny intelektuálny počin, ale človek si pri tom oddýchne. Prídete na iné myšlienky. Pristihnete sa pri tom, že sa nedokážete prestať usmievať a budete bojovať s tým, aby ste knihu odložili... Aj keď som čakala, že príbehu vytknem aspoň niečo, tak nie. Nenašla som nič, čo by som mala potrebu vypichnúť, či skritizovať. Myslela som si, že záver bude dôvodom, ktorý mi prinesie sklamanie, ale ešte aj ten autorka elegantne zakončila a utvrdila ma v tom, že má na písanie talent.

Čo viac ešte dodať? Knižku určite odporúčam všetkým dievčatám, ale aj "dospeláčkam", ktoré majú plnú hlavu starostí. Je to jednohubka, za ktorou sa vám bude na konci cnieť, jej čítanie však ľutovať určite nebudete. Moje dni boli oveľa príjemnejšie, keď som sa aspoň na chvíľku ponorila do života baletiek a mesta chutných croissantov. A táto kniha je veľmi pekným reprezentantom svojho žánru.

Za knižku veľmi pekne ďakujem Bux.sk
Kúpiť si ju môžete na tejto adrese.

Moje hodnotenie:

utorok 15. februára 2022

Novinka od Niny Protušovej | Nočný motýľ

Vydavateľstvo: YOLi
Rok vydania: 2022
Počet strán: 368

Dora trpí netypickou, no predsa len nie zriedkavou diagnózou, ktorou je námesačnosť. Od malička sa dostáva do najnepríjemnejších situácií skrz jej nočné výlety, ktoré sama nechcene podniká. Jej život však vôbec nie je zlý a keď urobí svoju poslednú skúšku a prácu do školy, článok do univerzitného časopisu, prázdniny sa môžu začať! Po udalostiach, ktoré si prežila si túto bezstarostnosť užíva plnými dúškami. Avšak jej pokojné obdobie je len klamlivé a už čoskoro sa minulosť, ktorá ju trápila začína opäť objavovať v jej živote.
Najprv sa jej udejú zdanlivo nepodstatné náhody. Postupom času však prichádza na jediné, a to že ju niekto poriadne vydiera. Spolu s milým susedom Adriánom postupne odhaľujú o čo môže danej osobe ísť a najmä prečo tú osobu tak veľmi vydesil jeden článok do obyčajných školských novín... Súvisí to s minulosťou, na ktorú sa snažila zabudnúť? Alebo v tom je ešte niečo viac? A čo sa stalo v minulosti?

V tomto roku je pre mňa Nočný motýľ zatiaľ najväčším prekvapením. Keď mi prišla ponuka od Ikaru, bez rozmýšľania som si knihu vybrala (aj keď som to dovtedy nemala v pláne). Bolo to spontánne rozhodnutie, ale priznávam, že som bola zároveň zvedavá na písanie Niny. Už sú to roky odkedy som čítala jej prvotinu a zaujímalo ma, či sa v jej písaní niečo zmenilo a ako sa jej darí. Veľmi som sa tešila, pretože na jej novšie príbehy som počula čoraz lepšie ohlasy a tak som rada, že jedným ďalším pozitívnym môžem prispieť aj ja.


Táto knižka je doslova čítaním na jedno posedenie. Od začiatku som sa do nej okamžite začítala a dokonca sa jej podarilo prelomiť moju čitateľskú krízu, s ktorou mi nevedela pomôcť žiadna iná kniha. Príbeh sa totižto začínal bez žiadneho dlhšieho úvodu, ale okamžitou akciou. Do deja ma to tak vtiahlo ešte hlbšie a hlavnú hrdinku Doru som začala vnímať ešte bližšie. Jej charakter mal drobné chybičky, ale po celý čas som jej držala palce a súcitila s ňou. Hnevala som sa, keď som čítala o jej priateľoch a nespravodlivých spomienkach, ale tešila som sa s ňou, keď sa postupne v živote nachádzala a bola šťastná. Čítať príbeh jej očami bola zábava, pretože je to obyčajné dievča, v ktorom sa nájde takmer každá čitateľka, ktorej sa knižka dostane do rúk. Mne osobne dokonca veľmi pripomínala samotnú autorku. Netuším, či to bol zámer a koľko jej Nina darovala svojich vlastných vlastností za predpokladu že mám pravdu, ale výzorom sa mi jednoznačne podobali! Akoby Nina do príbehu vložila aj kúsok seba. 

A to bolo sympatické. Ešte sympatickejšie mi však bolo jej samotné písanie. Je vidieť, a najmä cítiť, že jej tvorba prešla dlhým procesom a ešte dlhšou cestou. Jej štýl dozrel, dorástol a zdokonalil sa. A to až do takej miery, že by som nebyť slovenských miest na ktorých sa príbeh odohrával, ani len netušila, že čítam slovenské dielo. Veľmi pekne sa hrala so slovíčkami, dokázala situácie vykresľovať tak, že som sa cítila byť ich súčasťou a príbeh bol uveriteľný. Plus mala moju 100% pozornosť a sympatie k hrdinom. 
Po prečítaní jej najnovšej knižky jej držím palce a som presvedčená o tom, že tento príbeh nebol posledným. V to aj úprimne dúfam, pretože na ďalší sa už vopred veľmi teším! 

Nočný motýľ je tajomný, záhadný a hlavne skvelý. Verím, že či už mladším alebo starším čitateľom ponúkne oddych, a vtiahne ich do deju tak ako aj mňa. Nuž, a ak nad čítaním ešte stále váhate, tak mi verte a choďte do toho :)! 


Moje hodnotenie:

nedeľa 6. februára 2022

Rýchle odporúčania | Príbeh o príbehoch a divoká Aljaška


Krajina ľadu je knižka po ktorej som pokukovala už počas zimného obdobia v knižnom sklade, v ktorom pracujem. Vždy, keď niekomu putovala do objednávky, neudržala som sa a aspoň letmo som si ju prelistovala alebo sa počas voľných chvíľ vytratila a išla si ju obzrieť. Príbeh ma fascinoval a tušila som, že by z toho mohol byť skvelý zážitok. Zrejme aj preto moja voľba darčekov od Ježiška smerovala priamo sem :). A neoľutovala som! 

Príbeh je písaný z dvoch uhlov pohľadu a v oboch prípadoch je písaný formou denníkov. Zatiaľ, čo v divokej a ľadovej Aljaške sa vydáva Allen Forrester na expedíciu so svojou skupinou mužov, jeho tehotná manželka Sophie prekonáva celkom odlišné, no rovnako bolestivé úskalia, ktoré sa spájajú so spoločenským vnímaním žien. Obaja si zapisujú udalosti svojich dní do denníkov, pričom Allen prežíva stretnutie s divokými kmeňmi Indiánov a snaží sa prejsť popri rieke Wolverine do údolí, ktoré zatiaľ nie sú zmapované. Na ceste sa stretáva s nevysvetliteľnými zážitkami a je veľmi otázne, či jeho zážitky nesú mystickosť alebo sú spôsobené krutou zimou a hladom. Nejeden raz vyzerá expedícia takmer beznádejne, ale Allen sa len tak ľahko nevzdáva a po celý čas sa snaží krajinu pochopiť a prijať.

Sophie však prežíva celkom iné obdobie života. Netrpí hladom, ani zimou, či dokonca ohrozením na živote. Jej zápisky sú však o psychike, o vnútornom (bohatom) svete, o frustrácii, či o spoločenských nezmysloch. Sophie je žena, ktorá má jedinú smolu v tom, že sa narodila do nesprávnej doby. Je nadčasová, inteligentná a zvedavá, čo je takmer vražedná kombinácia v časoch, kedy by mala byť poslušná a úslužná. Bolo však nesmierne zaujímavé sledovať ako sa nevzdáva svojich ambícii a cez všetky klebety sa snaží pracovať na veciach, pre ktoré mala vášeň.

Kniha má navyše nádhernú atmosféru, ktorá je doslova magickou, záhadnou a nepredvídateľnou zároveň. Autorka píše nádherným štýlom, ktorým si po celý čas udržala moju pozornosť a tak ako pri Dcére snehu, aj v tomto prípade sa kniha stala jednou z mojich obľúbených. 


Ďalší vianočný darček a ďalšia skvelá voľba!
Aj keď v prípade Kníhviazača som neraz veľmi váhala, či je to kniha, ktorá by bola mojou šálkou kávy. Obálka bola nepochybe nádherná (neraz som po nej hodila očkom) a príbeh znel sľubne. Stále som však v sebe cítila váhanie a áno... extrémne som knihu vopred podceňovala. Bála som sa, že sa nechám len zlákať jej prevedením, ale som rada že som sa nakoniec vykašľala na svoje myšlienkové pochody a pustila sa smelo do nej. 

Pretože to bolo famózne! A to už od samého začiatku... Ako som knižku zobrala do rúk, tak som aj bola takmer na jej závere. Príbeh mi utekal rýchlosťou svetla a ja som sa po celý čas nedokázala odtrhnúť. Bolo to dynamické, záhadné, tajomné, malo to atmosféru... Ani mi nenapadá, čo by tomu chýbalo, pretože minimálne všetky prvky po ktorých mám vo zvyku dychtiť, mi autorka ponúkla ako na dlani.

Príbeh sa delí na tri časti. V prvej sa spoznávame s hlavným hrdinom Emmettom, ktorý je farmárom a žije obyčajným životom spolu so svojimi rodičmi a mladšou sestrou. Teda takmer obyčajným, nakoľko trpí nevysvetliteľnou chorobou počas ktorej netuší, čo sa s ním deje. Rodičia si tiež nevedia dať rady a tak, keď Emmett dostane ponuku stať sa učňom v kníhviazačskej dielni, navedú ho aby ponuku prijal. Tam objavuje nádherné knihy, ktoré v sebe nesú niečo zvláštne - spomienky. Do viazačškej dielne prichádzajú ľudia, ktorí túžia pochovať svoje tajomstvá, či zbaviť sa ťaživých myšlienok na tragédie a tak si nechávajú svoje spomienky zviazať do kníh a tým z ich myslí spomienky miznú. Emmett však netuší, že v dielni sa nachádza aj niečo neobyčajnejšie, než cudzie osudy, a to jeho vlastný zväzok. Čo však bolo také ťažké, až ho to prinútilo zabudnúť?

Nuž ako som povedala... Fascinujúci svet. Fascinujúca myšlienka. Fascinujúci príbeh. Určite vám knihu odporúčam, i keď popravde nie je len záhadnou, ale je aj ľúbostnou. A pár, o ktorý sa jedná možno nie je taký typický, ako by mnohí čakali. Viac vám však nepoviem a verím, že viac ani netreba :).

štvrtok 27. januára 2022

Po dlhšej odmlke | Porto 2022


Ahojte kamoši!
Už pár týždňov som sa s malou dušičkou dívala na blog a dúfala som, že už čoskoro vo mne skrsne chuť sa k vám prihovoriť. Túžila som po písaní a veľmi som si priala spísať aspoň pár riadkov, ktoré by som sem mohla v tichosti odložiť. Každý deň, v ktorý som však pocítila aj čo i len trošku inšpirácie, som napokon prepadla sledovaniu prázdnej obrazovky, na ktorej nepribudlo ani jedno slovo. 
Píšem však dnes! A je to radosť spojená s úľavou. Konečne mám pocit, že sa článok píše sám a že sa toľko nemusím snažiť. O tom viac mám však pocit, že to čo píšem za niečo aj stojí. 

Neoplatí sa vysvetľovať prečo som sa v poslednom čase utiahla. Všetko je spojené s nedostatkom času a únavou, pretože každý deň bol viac menej rovnaký. Pracujem. Čítam. Objavujem. Premýšľam.

Až minulý týždeň som sa dočkala dobdrodružstva, ktoré som si plánovala dopriať ako odmenu za veľmi nabité zimné mesiace. Navštívila som Porto! Áno, znovu... Ale aj tak som sa tešila, akoby to bolo po prvýkrát, ak aj nie viac. 
Pred dvomi rokmi som tam cestovala sama a bolo to v období, kedy to bol skôr potrebný útek nevyhnutný k prežitiu, než oddychová dovolenka. Potrebovala som sa tam nájsť a hlavne nájsť zmysel života, čo sa mi aj podarilo - pretože nachádzať sa na cudzom mieste, obklopená cudzími ľuďmi sa ukázala ako jedna z najoslobudzujúcejších vecí pod slnkom. Vtedy som si uvedomila, aká podstatná je pre mňa aj vnútorná sloboda a ako vo mne hniezdi túžba po niečom viac, než je každodennosť, či spoločenské zázemie. Keďže mi vtedy Portugalsko dalo tak veľkú pomoc a posilnilo ma, návšteva na druhý raz sa mi nezdala zlým nápadom. Najmä keď ma sprevádzal Patrik a spolu s ním aj členovia našej rodiny.



Dúfala som, že sa im Porto bude páčiť, tak veľmi ako aj mne. Zrejme by mi zlomilo srdce, keby ich neočarilo a necítili sa tam dobre, ale verila som, že všetko dobre dopadne. Bolo pre mňa nové sprevádzať so sebou väčšiu skupinu ľudí, nakoľko už nešlo iba o moje predstavy a ani len o naše spoločné s Paťom, ale odrazu bolo nutné dávať pozor na potreby a nálady piatich ľudí. 

Nakoniec však každý miesto toho čo očakával, získal ešte viac. Úprimne a vážne, z dní kedy sme tam boli máme také krásne spomienky, až mi je na duši smutno a prázdno. Neprestajne som sa snažila vryť si do pamäte každý jeden detail, aby som na nič z toho, čo prežívame nikdy nezabudla. Keď sme pozorovali zapadanie slnka za more, snažila som sa zapamätať si jeho oranžovú farbu a odraz na vode. Keď sme sa smiali, dúfala som, že si zapamätám zvuk smiechu a všetky rozžiarené tváre. Pri pozorovaní východu slnka z okna našej izby som pozorovala vtáky a dúfala, že zvuk pomaly prebúdzajúceho sa mesta vo mne nikdy neutíchne. Všetko bolo tak veľmi krásne! 


Tie dni, kedy som v tichosti pozorovala blog a vnímala ako sa ničomu nevenujem absolútne vymizli. Znovu som bola šťastná, dúfajúca, plná nádeje... Čas plynul inak. Momenty trvali dlhšie a predsa len trvali príliš krátko. Všetko však malo svoj čas a malo to aj svoj koniec, ako to už býva. Nekonečne ma však fascinuje, ako ma dokáže na cestách ovládnuť pocit pokoja a vyrovnanosti. Nikdy sa necítim tak veľmi v mieri sama so sebou a so životom, ako keď pozorujem nové miesta a ľudí žijúcich ich iné, vlastné životy.

Ani sama neviem, či by som sa nazvala aj štastnou práve teraz. V Porte sa mi podarilo žiť v prítomnom okamihu po hrozitánsky dlhom čase. O to viac si však teraz doma uvedomujem ako veľmi sa mi to nedarí praktizovať v každodennosti, ktorá nemusí byť hrozivá, ale práve naopak môže byť aj krásna. Cítim, že mi chýba nadhľad na svet, ktorý by sa venoval väčšmi dobrému a peknému a pokojnému... Namiesto rýchlemu a stresujúcemu a monotónnemu. Ale aspoň viem, že ak chcem niečo zmeniť, tak je to naučiť sa život opäť vnímať. 

Dúfam, že som vás nesklamala, ak ste čakali článok plný užitočných rád a tipov kam v Portugalsku zájsť. Tie vám rada poskytnem časom. Tentoraz vás skôr pozývam do vlastného sveta a budem sa veľmi tešiť, keď mi napíšete niečo o tom vašom. Ach a samozrejem verím, že fotky s ktorými ste si zacestovali spolu so mnou sa vám páčili.
Majte sa krásne :)!