Malé veľké dobrodružstvo môjho života | Hrebeňovka

Popravde... ani neviem kde začať.
Po prvýkrát v mojom živote mám pocit, že video by hádam lepšie vyjadrilo aký vzácny mi je tento zážitok, no verím, že slovami sa dá taktiež maľovať obraz plný zachytených momentov a ja vám ho postupne opíšem... teda budem sa snažiť :)!

Som ten typ človeka, čo neustále túži po dobrodružstve a ktorý má neustálu potrebu prekonávať sa. A tak som toto leto objavila svoju novú lásku - hory. Hory sa stali niečím, čo ma absolútne pohltilo a už od začiatku som pocítila poriadne veľkú lásku k skorým ránam, lesom, námahe a prekrásnym výhľadom. Každá súčasť výletov mi prirástla k srdcu a i keď boli začiatky náročné a moje telo nebolo také nadšené ako myseľ, zvyklo si. Som šťastná keď viem, čo všetko dokáže. Aké je silné. Aké je skvelé, že mám dve nohy, ktoré ma odnesú kam len chcem, ruky ktoré zvládnu niesť čo len chcem a oči, ktoré vidia. V mnohých ohľadoch som toto leto prežila inak, než je u mňa zvykom. A možno až príliš sa mi vpísalo do duše a do spomienok, ale je to ten typ nostalgie na ktorú budem spomínať počas celého života a to je cenné. Nuž a dobdrodružstvo, ktoré vám chcem opísať je rovnako vzácne a nezabudnuteľné.

"A to sa nebojíš ísť sama? A to idete len dievčatá?" Veľmi časté otázky, no odpovede na ne mám po ruke rýchlo. Po 1) NIE, po 2) Áno. Bodka. Nadobúdam pocit, že veľa ľudí nad všetkým až príliš veľa premýšľa a presne tak sa zo života stráca spontánnosť a zážitky. Presne tak vzniká prázdny život, pretože mať obavy z niečoho, čo aj tak nikdy neovplyvním a čo sa mi na 90% ani nestane je podľa mojej mienky zbytočné. Som rada, že moje priateľky majú podobnú životnú filozofiu, pretože práve tieto dve dievčatá mi robili po celý čas spoločnosť na našom putovaní horami. Menovať ich nebudem, ale podotknem že lepšiu spoločnosť mať človek ani nemôže.

A tak bez hlbších úvah, či plánov sa náš výlet mohol začať. Čakali nás dva dni od ktorých sme nevedeli, čo presne očakávať, no ktoré na nás čakali a vyhnúť sa im nedalo.

Prvý deň

Všetko sa začalo Kľačianskou Magurou. Rýchlo sme si zajednali noc na chate, kde sme plánovali prespať a mne sa tak splnil sen, pretože už odjakživa som túžila spať v horách a aj sa tam prebudiť. Stúpanie bolo trošku náročné, pretože naše batohy boli dosť ťažké, keďže veci sme potrebovali aj na ďalši deň a povedzme si úprimne, že stúpanie na Maguru je všeobecne náročnejšie. Nie je to najdlhšia cesta, časovo náročná rozhodne nie je, ani dĺžkou, avšak jej terén a stúpanie vás potrápi. Vždy sa hanbím, keď vidím samu seba ako sa s ňou občas trápim, ale aj tak stále tvrdím, že veľa vyšších vrchov, či dlhších túr boli a aj sú pre mňa jednoduchšie, než táto jedna jediná. Nakoniec sme tam však úspešne dorazili a na chate hádam ani nemohli byť milší ľudia. V izbe sme sa zložili a vzhľadom k tomu, že celý deň sme mali pred sebou, vybrali sme sa na prechádzku lesom pod vrch Suchý, kam sa dá prejsť k sedlu, či len sa túlať lúkami. Poobedie sme strávili rozložené v tráve, zapálené rozhovormi a s výhľadom na kopce. Všade hrialo slnko a cítila som sa strašne šťastná a spokojná, pretože vedela som, že každý moment bude takýto. Plný radosti a zábavy. Na chatu sme sa vrátili až večer, poriadne sa najedli a ako to už býva, na horách stretnete ľudí... Skôr či neskôr narazíte na novú spoločnosť. Občas by ste ich radšej nestretli, ale vo väčšine prípadov je to skôr opak a ste za nové známosti vďační. Už čoskoro sme s novými kamarátmi hrali spoločenské hry, zabávali sa, zoznamovali a kam sa človek pozrel, tak sa nevedel vynadívať, pretože slnko pomaly zapadlo, obloha hrala farbami a naokolo boli len tiché rozhovory, smiech a dobrá spoločnosť.

Osudový druhý deň (D)

Ak nás prvý deň chytala únava, netušili sme čo všetko ešte zažijeme v deň, ktorý bol hlavným bodom našich plánov. V ňom nás čakalo to za čím sme prišli, takže s odvahou sme už skoro ráno vykročili do lesov. Opäť nás všade sprevádzalo slniečko a spočiatku sme sa ledva hýbali, pretože raňajky na chate boli štedré, ako sme mali možnosť zistiť. Prebudiť sa však na chate bolo presne také krásne ako som si vždy predstavovala. Svet sa pomaly zobúdzal a všetko bolo vzdialené a tiché, ruch ktorému sa snažíme uniknúť bol iba spomienkou :). A vôbec... ráno kráčajúc v lese, smiech, náhodné pozdravy s okoloidúcimi, ktorí vstali rovnako skoro a slnko kam sa pozrieš. No nie je to radosť žiť? V týchto momentoch som najšťastnejšia! Neustále sa snažíme nachádzať krásu, no v prírode a v horách je všade navôkol. Je všade prítomná. Ale vidím, že už zachádzam tam kam nemám. Prejdime k faktom O:)!

Zásadný bod bol vrch Suchý. Prvý deň sme sa boli len prejsť v jeho okolí, avšak ráno sme naň museli vystúpiť, aby sme mohli začať našu plánovanú hrebeňovku. Suchý má výšku 1 468 m. n. m. a ponúka výhľad na celý Martin a Žilinu. Odtiaľ môžete ísť na chatu pod Suchým, Strečno alebo sa môžete vybrať na Malý Kriváň po hrebeni, tak ako sme sa rozhodli aj my. Cesta je trochu náročná, pretože sa musíte dostať cez takzvané "ťavie hrby" avšak mne osobne sa práve táto trasa veľmi páčila a bola skôr záživná než náročná. Chvíľkami musel človek liezť po skalách a chvíľkami sa musel pevne držať všetkého naokolo, pretože klesanie bolo veľmi strmé, avšak po celý čas bol na okolí dychberúci výhľad a čas príjemne ubiehal. Veľmi skoro sme sa ocitli na Bielych skalách, no zároveň sme rýchlo pochopili, že máme pred sebou veľmi dlhý deň. Dlhší, než by sme čakali alebo si vedeli predstaviť. Síl sme však mali ešte plno a ja som sa tešila na to, čo nás čaká. Predsa sme neboli ani v polovici...

A potom sme sa dočkali. Malý Kriváň. Kúsok ďalej, než sme mali pocit, že sa nachádza, ale úspešne zvládnutý. Všetky tri sme sa rozvalili do trávy a čakala nás zaslúžená prestávka. Úprimne... keď som spomínala štedré raňajky na chate, tak zrejme boli štredré až príliš, pretože aj keď som počas šlapania nič necítila a cítila sa ako tak fajn, akonáhle som sa zastavila a zvalila sa do trávy, tak môj žalúdok nebol veľmi nadšený tým čo ráno prijal a tým, čo sa s ním deje. Prišlo mi dosť nevoľno a bola som vďačná za prestávku, pretože toto bolo treba rozdýchať a prekonať. Mrzelo ma, že mi je tak nepríjemne, keď máme pred sebou takú dlhú cestu a cesty späť už nebolo... Našťastie sa však žalúdok umúdril, ja som do seba dostala niečo malé a oddych pred ďalšou cestou som si mohla konečne užívať. Skúmala som výhľady a presne toto je ten typ vecí, ktoré vám opísať nedokážem. Doslova ma to oberalo o slová, pretože to bolo... nuž krásne. Nad nami lietali lietadlá, preháňali sa vzduchom a človek mal pocit, že sa ich môže dotknúť, keď sa trošku načiahne a skúsi to. Všade boli kopce a vrchy. Pre toto neexistujú slová. Je to len číra radosť z toho, že sme tam kde sme a že vidíme to, čo máme pred očami. Verím, že fotky vám povedia viac.

Mali sme pred sebou dlhú cestu a moje spoločníčky začali byť váhavé ohľadom trasy, ktorú sme mali v pláne. Hore na kopcoch svietilo slnko ešte väčšmi, naše batohy boli naozaj ťažké a únava začala byť citeľná, pretože zhruba 5 hodín sme kráčali po hrebeni. Prichádzali na nás vlny náhlej energie a elánu a vlny únavy a pocitu, že stačí. Celý čas som však bola tak šťastná a hrdná na to kde som, že som ani počuť nechcela o tom, že by sme niečo mali skrátiť. A tak išli kopce za kopcami, zastávky za zastávkami. Pekelník 1 609 m. n. m. bol takým medzníkom medzi Malým a Veľkým Kriváňom. Doteraz si ho veľmi intenzívne pamätám, pretože opäť raz ma jeho výhľad ohúril a najmä bolo úžasné sedieť v tráve, všetko tíško pozorovať a hľadieť na kvety, ktoré celkový výhľad dopĺňali. Po tejto prestávke sme sa však konečne dočkali cieľu, na ktorý som sa veľmi tešila. Veľký Kriváň 1 709 m. n. m. Prekvapivo jedoduchšia časť celej túry, pretože nech ma akékoľvek prevýšenie, cesta naň je rýchla a tak nebolí :D. Samotné stúpanie naň trvá len pár minútiek a keď už ste hore, tak vám z hlavy aj vypadne ako dlho už kráčate. Nie je možné myslieť tam na komplikácie a starosti, pretože čas tam ani nebeží. Všade je len surová krása vrchov a prírody. Nemyslíte na to koľko cesty ešte pôjdete, ani koľko času ste už na nohách... Je tam len ticho, pokoj a hrdosť, že ste to zvládli.

Po správnosti by mal ďalej nasledovať Chleb, ale priznám sa, že naň sme už nevyšli. Bol na dosah ruky a vládať by sme ešte vládali, avšak hodín už bolo dosť a pokiaľ sme chceli zísť dolu v rozumnom čase a dostať sa domov, nebolo možné vyjsť aj naň. I keď ma to trochu mrzelo, teraz to nevnímam ako veľkú tragédiu. Pozrieť sa naň môžem kedykoľvek a zážitkov sme mali ešte veľa po ceste domov. Ani neviem, či ich túžim spomínať, pretože po 7. hodinách a počas dvojhodinového schádzania strmými chodníkmi na Trusalovú sme už boli naladené trošku nevrlo, ufrflane a podráždene. Nohy veľmi boleli, schádzanie

nemá asi nikto s rozumom rád a túra, ktorá napokon trvala 9 hodín nie je veru málo. Cestu dolu sme moc nepoznali a tak nám lesy prišli tmavé, zlovestné a chvíľmi v nich chýbala dobrá atmosféra, ktorá dovtedy sprevádzala celý deň. Les nás však nakoniec vypustil dolu do dedinky a my sme unavené a šťastné pomaly už skutočne išli domov.

Sprchu som videla po dvoch dňoch a bol to krásny pocit. Nohy sa mi triasli, všade som mala hlinu, ihličie, prach a bordel a na nohe prisatého kliešťa. Nič mi však nevadilo. Sprcha bola teplá, posteľ bola mäkšia než kedykoľvek predtým a ja som si ten oddych tak veľmi vážila, až som sa cítila ako najšťastnejší človek pod slnkom. Výrok "spala som ako zabitá" je na mieste, pretože oddýchla si moja myseľ a oddýchlo si aj moje telo. Na druhý deň som už bola v práci, prekvapivo plná energie, no nečudujem sa tomu až tak veľmi... Niekedy, keď nakŕmime našu dušu radosťou, tak v nej niet miesta na únavu a sťažnosti. Ja som sa cítila živá. A takýto pocit chcem zažiť znovu. Pretože i keď sme napokon prešli zhruba 25 kilometrov a nohy nás niesli 9 hodín - úprimne každá jedna sekunda bola prežitá naplno a stála za všetku námahu. Noc v horách, ticho, nové priateľstvá, únava a vrchy... Myslím, že na nič z toho nezabudnem. Bola to moja prvá náročnejšia túra, ale určite nie posledná. Myslím, že pointou je, že v živote sa oplatí vykonať aj námahu. Skúšať svoje hranice a učiť sa čo telo dokáže. Prekonávať sa. Zisťovať ako skutočne chutí život a aký pocit je byť nažive. Skutočne dýchať a tešiť sa. Usmievať sa a pevným krokom kráčať ďalej. Sedieť v tráve a liezť po skalách. Všetko to dáva životu chuť... a zrejme aj zmysel. Vždy si môžeme vybrať svoju cestu a nie vždy je tá ľahká - tá dobrá. Námaha nie je zlá, ani bolesť, ani únava, pretože pokiaľ ste šťastný a nič iné v momente neexistuje, tak máte všetko čo treba. A tak kamoši len dúfam, že máte rovnako krásne leto a že sa nebojíte žiť. Že podnikáte dobrodružstvá, skúšate svoje limity a nachádzate všetko, čo sa v živote nachádzať dá :)! Majte sa krásne a pokiaľ máte nejaký pekný zážitok, ktorý si vás získal, tak sa nebojte oň podeliť!

Šepot papiera a atramentu | Alebo kniha na mieru?

Originálny názov: The Secrets of Paper and Ink
Autorka: Lindsay Harrel

Vydavateľstvo: Fortuna Libri

Edícia: Fortuna Litera

Rok vydania: 2020

Počet strán: 352

Dve ženy, ktorých osudy spojilo pôvabné kníhkupectvo v Anglicku, sa usilujú vzdorovať očakávaniam a snívať svoje sny.
Sophia, neschopná spamätať sa po smrti snúbenca, sa rozhodne stráviť leto mimo domova a najme si byt nad kníhkupectvom v Cornwalle. Jeho majiteľka Ginny sa po manželovom odchode zúfalo snaží udržať ho pri živote, sama však túži stať sa cukrárkou. Medzi knihami v kníhkupectve Sophia nájde viac než stopäťdesiatročný denník guvernantky Emily Fairfaxovovej, ktorá skrývala túžbu stať sa spisovateľkou a lásku k priateľovi z detstva Edwardovi.
Pri pátraní po Emilinom príbehu Sophia s Ginny spolu prídu na to, že zlomené srdce sa aj po dlhom čase môže vyliečiť vďaka nádeji.

...

Klamala by som keby poviem, že ma táto kniha zaujala svojou obálkou. Nie, nie som jej najväčší fanúšik, avšak považujem za šťastie, že aj napriek tomu som sa pozornejšie zamerala na jej obsah, než na jej vonkajšiu podobu. Zrejme to bolo názvom... Mala som zvláštny pocit, že v tomto prípade by mohlo ísť o niečo väčšie, nuž a keď som si prečítala anotáciu zrejme sa mi len potvrdilo moje cítenie. Príbeh o knihách, kníhkupectve, Cornwall, línia z minulosti vo forme denníku... Úprimne keby bola kniha koláč a pokúsite sa upiecť niečo, čo mám rada, tak presne toto sú ingrediencie vďaka ktorým vám zjem celý plech. Mám slabosť pre tento typ príbehov a vždy keď je prostredím Cornwall, tak moje predsudky idú bokom :D. Jednoducho to tak je. Od malička som si predstavovala, že by som vlastnila svoje malé kníhkupectvo, s obrovským výkladom, možnosťou posedenia a v prostredí starobylého Anglicka. Nuž vydržalo mi to až do dospelosti a stále drží. Postavy z knižky na tom zrejme neboli inak, pretože bolo také milé čítať ako milovali knihy a príbehy. Milovali slová a momenty s horúcou šálkou čaju, či kávy. Prechádzky po útesoch, či zákutiach Cornwallu, rannú pláž a výlety po pobreží... 

Som nesmierne vďačná, že som knihu nezavrhla kvôli predsudkom, pretože za iných okolností by som ju zrejme podcenila. To by bola škoda! Ani sama neviem prečo, ale veľmi som si ju obľúbila. Nie je to najprepracovanjší príbeh s akým som sa kedy stretla, ani sa nejedná o vážnu literatúru. Občas dokážete predvídať dopredu a celé je to také ľahučké a milučké, no to všetko sa deje takým krásnym a jemným spôsobom, že mi to vlastne ani vôbec neprekážalo. Vo všeobecnosti dnešné romány pre ženy nemám veľmi v láske, ale v tomto prípade bez ťažkostí rada urobím výnimku. Tú vlastne robím od samého začiatku. 

Prvé momenty ma hádam ešte trochu nahlodávali pochybnosťami. Príbeh sa začínal rozvíjaním vnútorného prežívania a opisu životnej situácie dvoch hlavných hrdiniek Sofie a Ginny. Obe žili svoj normálny život, ktorý ich však nenapĺňal natoľko nakoľko by mal a obe sa ocitli v situácií, s ktorou si nedokázali dať rady. Ich život sa však skôr začína, než končí... i keď to oni ešte nedokážu vidieť. Avšak cesta, ktorá ich povedie k tomuto poznaniu a k tomu, aby sa viac našli a boli same sebou stojí za každú minútu čítania.

Knižka je písaná z troch uhlov pohľadu. Ako som už spomínala jeden pohľad patrí Sofii - psychologickej poradkyni, ktorá sa rozhodne pricestovať do Cornwallu a nájsť vo svojej duši pokoj; druhý pohľad patrí Ginny - majiteľke Cornwallského kníhkupectva, ktoré sa topí v problémoch spolu s jeho majiteľkou; nuž a tretí pohľad mňa osobne veľmi potešil, pretože patrí Emily - pisateľke starého denníku a obyvateľke historického sídla anglického panstva. Ak to aj vyzerá tak, že Emily ma nadchla najviac, tak pravdou je opak. Všetky tri ženy sú úžasné, hľadajúce sa a predovšetkým ma všetky bavili rovnakým spôsobom. Priateľstko, ktoré sa medzi nimi vytváralo bolo prekrásne a myslím si, že aj pekným spôsobom vzácne. Navzájom sa podporovali, pomáhali si a jedna druhú potrebovali, aj v časoch, keď o tom samé ani netušili. Ak je táto kniha niečoho plná, tak je to aj ľudskosti. Postavy sa snažia pomáhať si a spoločne si budujú vzťahy, ktoré sú nesebecké a trváce. Je veľmi pekné sledovať pre zmenu takú nevinnú knihu, pretože v dnešnej dobe sú už všetky normy iné, ak chápete ako to myslím.

Sama som prekvapená, aká som z knižky nadšená. Je skrátka jednoduchá, mohla by som ju nazvať oddychovou, možno aj trochu naivnou, ale keď mne sa tak veľmi páčila! Možno si ma našla v tom správnom čase, pretože čoraz častejšie si myslím, že knihy si hľadajú nás a nie my ich :). Tým to zrejme bude... Cítila som so Sophiou a radovala som sa z jej cesty, pretože najradšej by som si pobalila pár svojich vecí a do Cornwallu vycestovala spolu s ňou (teší ma, že aspoň skrz čítanie som sa tam mohla na chvíľku ocitnúť). Predstava kníhkupectva na takomto prekrásnom mieste ma aj teraz napĺňa neskutočným nadšením. Neznie to ako sen? Pretože mne áno! A preto ho Šepot papiera a atramentu zhmotňuje. Možno to je naivné, ale myslím si, že táto kniha ukazuje ako sa všetko deje pre niečo. Ako za každým smútkom prichádza radosť a ako má pre nás život plán, o ktorom ani netušíme. Ukazuje, že nič nie je také zlé, ako to vyzerá a predovšetkým náš život môžeme vždy vziať do vlastných rúk. Že by sme ho do tých rúk vziať mali. Vždy by sme mali mať odvahu a nádej a vieru v to, že všetko robíme najlepšie ako vieme. Takže, či už je to ľahučká knižka na leto alebo len milučky román, ja vám ho odporúčam všetkými desiatimi :)! Nebuďte naň prísny. Nečakajte veľa a potom dostanete presne toľko, koľko vám aj treba... Úprimne taký príjemný a pekný pocit som už dávno po prečítaní nejakej knihy veru nemala.

Moje hodnotenie:

Pretože pre krásu sa hľadať slová oplatí...

Ahojte kamaráti :)

ako to už raz býva, večer sa mi vkradol do izby, zvuky dňa pomaly utíchli, moje povinnosti pominuli a únava na mňa pomaly sadá rovnako ako hmla z upršaného počasia padne na ráno. Nedotýka sa ma však celej. Myseľ je ešte stále živá, i keď oči ma už nepočúvajú, prsty ma však svrbia známym pocitom pri ktorom viem, že musím písať. A že čím viac napíšem tým viac radosti mi to spôsobí. Je to ten zriedkavý druh potreby, ktorá vyviera z vnútra a vyjadruje to, čo na zavolanie vyjadriť nedokážem. Hlava sa hrá so slovíčkami, pomaly si získavam vašu pozornosť pokiaľ mi ju venovať túžite a hrám sa s písaním tak, ako ma to baví a napĺňa. Bude to však mať hlbší význam, niečo tým túžim povedať... alebo skôr opísať. Pretože pre krásu sa hľadať slová oplatí. A pre krásu sa život lepšie žije. Nie je to tak, že všetci sa ju tak trošku snažíme nájsť, tak trošku ju polapiť a tak trošku ju zachytiť, ukradnúť a napokon vyjadriť?

Dnešna krása bude obyčajná a preto taká pekná. Patrí večeru, inému než tomu dnešnému. Patrí dňu, v ktorom nebol dážď a ani mrak sa na oblohe neobjavil. V tento večer jemne povieval vietor a slnko bolo ešte stále vysoko na oblohe, v čase kedy som vyrážala za svojim cieľom, ktorý nemal presný smer. V ruksaku sa mi prelievala horúca káva a termoska narážala o hrnček vkliesnený do priehradky zvyšného miesta. Šaty sa mi obtáčali okolo nôh, ktoré túžili byť bosé a cítiť zohriatu zem, mäkkú trávu. Pomaly som kráčala nevedno kam, ale s radosťou pretože tá sa s týmto dňom spájala. Bol to moment, na ktorý som čakala.

A aj som sa ho dočkala. Sediac na lúke neďaleko jazera som dostala všetko, čo som potrebovala. Tichý rozhovor, šteklivé dychčanie psíka, chlipkanie kávy a najmä ticho. To skvelé, krásne ticho, ktoré počuť len v prírode. A ktoré je zároveň také veľavravné, pretože... je v ňom spev tých, ktorí lietajú; cvrčky v ňom vydávajú svoj prazvláštny šum; ľudský hlas je čoraz vzdialenejší a potok spieva vlastnú pesničku... 

Chcelo sa mi tancovať. Kričať a smiať sa. V ruke som niesla kytičku kvetov a na každom kúsočku som sa otáčala za novými farbami, sedmokráskami a kríčkami. Kráčala som pomalým tempom, unavená a zároveň ľahká akoby som každou chvíľou mala vzlietnuť kúsok vyššie od zeme. Spokojná - spokojná so svetom, so sebou, so svojim vlastným svetom. Všetko mi vyrážalo dych, všetko známe aj neznáme a aj cesty tísickrát prejdené mi prišli odrazu nové a iné. Každý detail mal svoj iný odtieň a tak, keby som bola maliar maľovala by som postupne. Pomaly by som vyberala farby a postupne miešala odtieňe a vyjadrovala to, čo moje oči zazreli. Takto vám viem len opísať to, čo možno hádam ani nie je hmotné, no cítite ten pocit? Ten kedy je svet svetom a vy ste tou osobou, ktorou vždy potajme tíško aj naozaj ste? V detstve sme úprimní, sme sami sebou a všetko robíme najlepšie ako vieme, všetko robíme naplno a nahlas. S fantáziou a pocitom voľnosti. Takto sa cítim vždy keď som šťastná - ako v koži dieťaťa, ktorým som donedávna bola. Spája sa s tým sloboda. Nemyslíte kamaráti, že je to tak?

Život vždy žijeme. Život sa deje, ale len zriedkavo si dovolíme žiť ho podľa predstavy, ktorú o ňom

Naozaj máme - tú v ktorú sme verili, skôr než sme prijali predstavu, ktorá predstavuje normu a správnosť. Pre mňa je predstavou života žiť slobodne. Sloboda pre mňa nie je len spoločenským statusom, či vyjadrením mojej situácie. Znamená pre mňa voľnosť a pocit, ktorý cítim keď dýcham. Znamená pre mňa schopnosť sama myslieť, sama tvoriť, sama sa rozhodovať a sama vnímať. V prvom rade to pre mňa znamená prijímať len to, čo správne príde mne - nie zvyšku sveta. A tak nachádzam slobodu v bláznovstve, pretože bláznom sa stávate, keď myslíte vlastnou hlavou. Vraj mám hlavu v oblakoch, ale aj v tom spočíva sloboda, keď moje sny nie sú pochované vekom a očakávaniami, ktoré nie sú tak snové, ale za to vraj správne a rozumné. Práca, zázemie, vzdelanie, peniaze... známe slová však? Život sa nám stále točí okolo týchto povedomých slov. Je to kruh z ktorého nevieme vyjsť, pretože naše predstavy potrebujú na splnenie peniaze. Na peniaze je nutná práca a na prácu je nutná škola. Toto všetko počúvame, sme tým obklopení a zahltení a v tom najhoršom prípade tomu skutočne veríme, ale už rozumiete kamaráti slobodnému životu? Pretože taký život nepozná obmedzenia. V takom je len detská viera a tvrdohlavosť dokázať, že všetko sa dá. A ono sa to dá. Preto sa venujem tomuto večeru. Verne vám ho opisujem, pretože taký večer, deň i ráno môžete mať aj vy. Ten pocit na vás čaká...

Možno stačí nemyslieť. Na budúcnosť a minulosť a obavy zo všetkého neznámeho. Možno stačí netúžiť mať všetko pevne v rukách, či naháňať sa dopredu. Hádam stačí... stačí len byť. Žiť pre prítomnosť a z každého momentu urobiť viac - vnímať v ňom výnimočnosť - vnímať v ňom radosť. Pretože nie momenty sa stávajú výnimočnými, ale my sami prikladáme váhu a čaro momentom. Naše vnútro všetko zrkadlí a tak sa radujte s kvetinami v rukách bez toho aby vás trápila zajtrajšia práca. Vyzujte si topánky a kráčajte bosí. Prebehnite sa po lúke, bez toho aby ste mysleli na háveď, ktorá prahne po vás - smejete sa, ale kedy ste sa voľne natiahli v tráve bez toho aby ste frflali na kliešte, či iné drobné živočíchy? Kedy ste vyliezli na strom? Alebo hodiny sedeli v okne pozorujúc oblohu? Kedy ste si privstali, aby ste videli východ slnka alebo ste spali pod hviezdami a oblohou a pod samým holým nebom? Kedy ste boli skutočne slobodní? Kedy ste boli voľní?

Viete život sa nedeje nám. Život sa deje pre nás. A nie je nič desivejšie, než ho nežiť. Niet horšej predstavy, než si nechať život pretiecť pomedzi prsty a pre pohodlie a strach vlastne, ani nebyť. Nevidieť. Nepočuť. Nemilovať... To, že každý deň môžeme v tých najdrobnejších úlomkoch nájsť najviac života.

A tak som napísala aj viac, než som chcela. Prestala som sa hrať so slovami, pretože tie sa nakoniec pohrali so mnou... ale hádam to tak malo byť. Hádam ste to mali počuť.