Pretože pre krásu sa hľadať slová oplatí...

Ahojte kamaráti :)

ako to už raz býva, večer sa mi vkradol do izby, zvuky dňa pomaly utíchli, moje povinnosti pominuli a únava na mňa pomaly sadá rovnako ako hmla z upršaného počasia padne na ráno. Nedotýka sa ma však celej. Myseľ je ešte stále živá, i keď oči ma už nepočúvajú, prsty ma však svrbia známym pocitom pri ktorom viem, že musím písať. A že čím viac napíšem tým viac radosti mi to spôsobí. Je to ten zriedkavý druh potreby, ktorá vyviera z vnútra a vyjadruje to, čo na zavolanie vyjadriť nedokážem. Hlava sa hrá so slovíčkami, pomaly si získavam vašu pozornosť pokiaľ mi ju venovať túžite a hrám sa s písaním tak, ako ma to baví a napĺňa. Bude to však mať hlbší význam, niečo tým túžim povedať... alebo skôr opísať. Pretože pre krásu sa hľadať slová oplatí. A pre krásu sa život lepšie žije. Nie je to tak, že všetci sa ju tak trošku snažíme nájsť, tak trošku ju polapiť a tak trošku ju zachytiť, ukradnúť a napokon vyjadriť?

Dnešna krása bude obyčajná a preto taká pekná. Patrí večeru, inému než tomu dnešnému. Patrí dňu, v ktorom nebol dážď a ani mrak sa na oblohe neobjavil. V tento večer jemne povieval vietor a slnko bolo ešte stále vysoko na oblohe, v čase kedy som vyrážala za svojim cieľom, ktorý nemal presný smer. V ruksaku sa mi prelievala horúca káva a termoska narážala o hrnček vkliesnený do priehradky zvyšného miesta. Šaty sa mi obtáčali okolo nôh, ktoré túžili byť bosé a cítiť zohriatu zem, mäkkú trávu. Pomaly som kráčala nevedno kam, ale s radosťou pretože tá sa s týmto dňom spájala. Bol to moment, na ktorý som čakala.

A aj som sa ho dočkala. Sediac na lúke neďaleko jazera som dostala všetko, čo som potrebovala. Tichý rozhovor, šteklivé dychčanie psíka, chlipkanie kávy a najmä ticho. To skvelé, krásne ticho, ktoré počuť len v prírode. A ktoré je zároveň také veľavravné, pretože... je v ňom spev tých, ktorí lietajú; cvrčky v ňom vydávajú svoj prazvláštny šum; ľudský hlas je čoraz vzdialenejší a potok spieva vlastnú pesničku... 

Chcelo sa mi tancovať. Kričať a smiať sa. V ruke som niesla kytičku kvetov a na každom kúsočku som sa otáčala za novými farbami, sedmokráskami a kríčkami. Kráčala som pomalým tempom, unavená a zároveň ľahká akoby som každou chvíľou mala vzlietnuť kúsok vyššie od zeme. Spokojná - spokojná so svetom, so sebou, so svojim vlastným svetom. Všetko mi vyrážalo dych, všetko známe aj neznáme a aj cesty tísickrát prejdené mi prišli odrazu nové a iné. Každý detail mal svoj iný odtieň a tak, keby som bola maliar maľovala by som postupne. Pomaly by som vyberala farby a postupne miešala odtieňe a vyjadrovala to, čo moje oči zazreli. Takto vám viem len opísať to, čo možno hádam ani nie je hmotné, no cítite ten pocit? Ten kedy je svet svetom a vy ste tou osobou, ktorou vždy potajme tíško aj naozaj ste? V detstve sme úprimní, sme sami sebou a všetko robíme najlepšie ako vieme, všetko robíme naplno a nahlas. S fantáziou a pocitom voľnosti. Takto sa cítim vždy keď som šťastná - ako v koži dieťaťa, ktorým som donedávna bola. Spája sa s tým sloboda. Nemyslíte kamaráti, že je to tak?

Život vždy žijeme. Život sa deje, ale len zriedkavo si dovolíme žiť ho podľa predstavy, ktorú o ňom

Naozaj máme - tú v ktorú sme verili, skôr než sme prijali predstavu, ktorá predstavuje normu a správnosť. Pre mňa je predstavou života žiť slobodne. Sloboda pre mňa nie je len spoločenským statusom, či vyjadrením mojej situácie. Znamená pre mňa voľnosť a pocit, ktorý cítim keď dýcham. Znamená pre mňa schopnosť sama myslieť, sama tvoriť, sama sa rozhodovať a sama vnímať. V prvom rade to pre mňa znamená prijímať len to, čo správne príde mne - nie zvyšku sveta. A tak nachádzam slobodu v bláznovstve, pretože bláznom sa stávate, keď myslíte vlastnou hlavou. Vraj mám hlavu v oblakoch, ale aj v tom spočíva sloboda, keď moje sny nie sú pochované vekom a očakávaniami, ktoré nie sú tak snové, ale za to vraj správne a rozumné. Práca, zázemie, vzdelanie, peniaze... známe slová však? Život sa nám stále točí okolo týchto povedomých slov. Je to kruh z ktorého nevieme vyjsť, pretože naše predstavy potrebujú na splnenie peniaze. Na peniaze je nutná práca a na prácu je nutná škola. Toto všetko počúvame, sme tým obklopení a zahltení a v tom najhoršom prípade tomu skutočne veríme, ale už rozumiete kamaráti slobodnému životu? Pretože taký život nepozná obmedzenia. V takom je len detská viera a tvrdohlavosť dokázať, že všetko sa dá. A ono sa to dá. Preto sa venujem tomuto večeru. Verne vám ho opisujem, pretože taký večer, deň i ráno môžete mať aj vy. Ten pocit na vás čaká...

Možno stačí nemyslieť. Na budúcnosť a minulosť a obavy zo všetkého neznámeho. Možno stačí netúžiť mať všetko pevne v rukách, či naháňať sa dopredu. Hádam stačí... stačí len byť. Žiť pre prítomnosť a z každého momentu urobiť viac - vnímať v ňom výnimočnosť - vnímať v ňom radosť. Pretože nie momenty sa stávajú výnimočnými, ale my sami prikladáme váhu a čaro momentom. Naše vnútro všetko zrkadlí a tak sa radujte s kvetinami v rukách bez toho aby vás trápila zajtrajšia práca. Vyzujte si topánky a kráčajte bosí. Prebehnite sa po lúke, bez toho aby ste mysleli na háveď, ktorá prahne po vás - smejete sa, ale kedy ste sa voľne natiahli v tráve bez toho aby ste frflali na kliešte, či iné drobné živočíchy? Kedy ste vyliezli na strom? Alebo hodiny sedeli v okne pozorujúc oblohu? Kedy ste si privstali, aby ste videli východ slnka alebo ste spali pod hviezdami a oblohou a pod samým holým nebom? Kedy ste boli skutočne slobodní? Kedy ste boli voľní?

Viete život sa nedeje nám. Život sa deje pre nás. A nie je nič desivejšie, než ho nežiť. Niet horšej predstavy, než si nechať život pretiecť pomedzi prsty a pre pohodlie a strach vlastne, ani nebyť. Nevidieť. Nepočuť. Nemilovať... To, že každý deň môžeme v tých najdrobnejších úlomkoch nájsť najviac života.

A tak som napísala aj viac, než som chcela. Prestala som sa hrať so slovami, pretože tie sa nakoniec pohrali so mnou... ale hádam to tak malo byť. Hádam ste to mali počuť.