Vo vzduchu cítiť jeseň a na okná klope dážď

Obdobie, kedy leto ponúka posledné teplé, slnečné dni a kedy sú prázdniny na konci, tma je čoraz hustejšia a skorejšia a kedy si hlboko uvedomujem ďalší nový školský rok, ktorý ma neminie - toto obdobie je pre mňa vždy niečím veľmi výrazné.
Možno je to tým, že vo vzduchu začínam cítiť jeseň. Popri prechádzkach občas zacítim dym z komína a vzduch vonia ohňom, zeminou, lístím, azda aj hnilobou... Niečo vo mne, počas roka driemajúce, sa preberá a ožíva. Rada to nazývam spomienkami, či neraz to nazývam nostalgiou. Vždy tvrdím, že jeseň je presne takou - nostalgickou. Všetko, čo som kedy zažila a čo si výrazne pamätám, všetky intenzívne pocity a hlboké dojmy... neodlučiteľne sa mi spájajú s jeseňou. Nedokážem poprieť fakt, že ak aj moje telo trpí únavou, moja duša je vždy nažive, keď za oknami duní dážď, a keď čelím prvým úskaliam školy, na ktoré som s chuťou zabudla cez obdobie radosti a času na dobrodružstvá. Zvláštne však je, že ak aj letu pripisujem slobodu a vždy rada plánujem pekné momenty, ktoré je možné cezeň prežiť... Skutočné dobrodružstvá na obzore vnímam, až teraz. Hoc je počasie horšie, vzduch je ostrejší a dážď je vždy dakde za zákrutou, svet ma volá hlasnejšie, než kedykoľvek predtým.

Už sa nedá prehliadať, že september priniesol obdobie náhlenia sa domov a túžby po šálke čaju. Nemožno poprieť, že ten čas už prišiel.
Zo skrine nesmelo vyťahujem svetre a na každý sa ráno usmievam. Oblečiem si svoj obľúbený rolák a cítim sa byť pripravená na deň... funguje to takmer, ako šálka kávy. Pohľady hneď hádžem na prevesené kabáty, ktoré čakali kým príde ich čas a radujem sa, pretože ešte stále nemôžem uveriť, že konečne ich môžem nosiť. Že mi bude príjemne a vzduch bude čerstvý.

Niekedy sa ráno zobudím. Postavím si vodu na kávu, pomaly ju zalievam, tak ako každé ráno, a keď sa napokon z hrnčeka do vzduchu rozplýva para a teplý nápoj nesie vôňu po mojej izbe, hodím si na seba niečo teplé a otvorím okno. Dýcham. Je to zvláštne, ale myslím si, že každý deň vonia inak. A že práve na tom, ako ráno vonia vzduch možno pozorovať premenu období najväčšmi. Som presvedčená o tom, že každý človek by mal ráno aspoň pár minút zastať a kým pije rannú šálku čohokoľvek, mal by len potichu sledovať oblohu. Pomalé brieždenie. Prudký dážď. Holé stromy. Ťažkú tmu. Či naopak slnečné lúče, ktoré sú o to vzácnejšie. Myslím si, že pozorovanie sveta prináša ozajstnú radosť.

Jeseň prináša čas, kedy je v poriadku byť sám. Je to čas, kedy sa môžeme nájsť. Objavujeme svoje vnútro a veľa premýšľame. Zatiaľ, čo v lete lietame po vonku a bláznime sa s priateľmi - teraz je čas, kedy prídeme domov a uvaríme si čaj. Zabalíme sa do deky a necháme na nás doznieť celý deň, ktorý nie je vždy jednoduchý, no akonáhle sme v teple domova - všetko je v poriadku.
A tak cítim neraz vďačnosť. Často myslím na ľudí, ktoré to šťastie nemajú. Ktorí sa nemajú kam vrátiť domov a žiadny hrnček z teplým nápojom ich nečaká, ani žiadna rodina. Núti ma to snažiť sa byť lepšou a sledovať aj tieto stránky svojho okolia. Vnímať väčšmi rozdiely.
Som typ človeka, ktorý by najradšej pomohol každému. Vždy ma trápili rozdiely, ktoré v spoločnosti fungujú a nikdy som nedokázala obmedziť úvahy, nad tým, ako nespravodlivo sme si zariadili svet. Avšak vždy som rada, že som schopná to vnímať. Že ešte stále mám v sebe niečo, čo ma dokáže prinútiť zastať a byť si vedomou toho, čo sa okolo mňa deje. Nepamätám si presne kde, ale viem, že som raz čítala aj článok, ktorý narážal na to, že v dnešnej dobe strácame empatiu oveľa väčšmi, než mali naši predchodcovia pred pár rokmi. Polemizovať o tom, čím sa táto problematika prehlbuje tentoraz však nejdem. Modlím sa len za tých, čo sú osamelí a stratení, a želám si pre nich ten pokoj, čo nachádzame vo svojich bytoch a izbách, v ktorých sme prežili mnoho chvíľ.

Som veľmi citlivá, ale nie len na pocity. Veľmi vnímam zmeny. Počasie. Obdobia.
Je to zvlášťne, ale často moju náladu ovplyvňuje to, aké počasie je za oknami alebo, či je jar a či jeseň. Všetko veľmi intenzívne vnímam mysľou, dušou... ťažko sa opisuje. Takto to však mám vo väčšine vecí. Knihy čítam podľa období a nálad. Akosi podvedome dokážem zaradiť žánre a dané príbehy do atmosféry obdobia, ktoré momentálne prevláda. Nepríde mi to však, až natoľko zvláštne. Myslím si, že my ľudia sme na prírodu napojení väčšmi, než si dokážeme predstaviť, keby si nájdeme opäť viac času pozorovať ju a vnímať jej znaky.

Som šťastná. Naozaj som. A smutná zároveň, no sú to najkrajšie pocity, ktoré môžem prežiť. Skúmať svoje vnútro a len pozorovať, čo všetko je schopné pocítiť za jeden okamih.
Začali sa moje dni "jesenné". Dni radostné :). A mňa len úprimne zaujíma, aký postoj máte k jeseni vy? Či vás rovnako teší, máte ju radi a či aj vás tak veľmi napĺňa popíjať horúci čaj, váľať sa v deke, byť tak zvláštne sám a prepojení zároveň? Pokojne sa rozpíšte... Čo napĺňa tú vašu dušu a ako vnímate svet okolo vás?