Moja myseľ mení túžby na prekážky

Pravdou je, že skutočne milujem rána. Moment, kedy si uvarím kávu, vyvenčím svojho štvornohého kamoša a v pokoji si sadnem za stôl, pričom izbu mi zalieva ešte krásne, oranžové slnko... Niet nad ten pocit! Veľmi často sa mi stáva, že nie len k čítaniu mám v týchto momentoch najväčšie nutkanie, ale aj k tvoreniu - teda písaniu.
Tak tomu bolo i teraz.

V hlave mi vŕta myšlienka, s ktorou sa s istým rešpektom neustále pohrávam. Totižto, "milujem rána..." Neviem čím to je, ale často veci, ktoré milujem ma dokážu najväčšmi desiť a odrádzať od činov. Nefunguje to v tomto konkrétnom prípade, ale napríklad som človek, ktorý ma veľmi rád dobrodružstvo a spontánne nápady. Zároveň však viem, že mnohokrát, keď za tým dobrodružstvom chcem ísť, veľmi často ma chytia pochybnosti o mojom rozhodnutí a začnú ma nahlodávať obavy. Vždy keď niekam túžim ísť, bojujem s pocitmi, že na to miesto ísť napokon nechcem. Netuším prečo, ale takmer vždy musím bojovať sama so sebou, aby som si mohla plniť to, po čom túžim - pretože moja myseľ dokáže premeniť sny, na prekážky.
Skvelým príkladom je aj spomienka na Londýn. V momente, ako som si kúpila letenky a tešila sa na cestu, som takmer plakala radosťou, no pár dní pred odchodom som nechcela ísť a premýšľala som, že to vzdám a ostanem doma. Pritom vôbec nie som až taký zbabelec. To len myseľ akosi funguje svojimi smermi... Nahovárala som si, že budem mať ešte veľa príležitostí niekam ísť a že táto nie je tá správna. Existuje však niečo, ako správny moment? Naučila som sa, že nie, ale aj tak si to musím často pripomínať.
Ak vás pripomienka o Londýne zaujala, dočítate sa viac v článku.

"Don't ever save anything for a special occasion.

Being alive is a special occasion." 

-unknown

Občas nadobúdam pocit, že moja myseľ musí neustále bojovať. Nie len s týmito obavami a pochybnosťami, ale aj sama so sebou, so svetom a so všetkým, s čím je to možné. Som však rada za to, akým spôsobom funguje, pretože zároveň mi dáva možnosť o všetkom uvažovať.

Prekonať sa a vyjsť zo svojej komfortnej zóny je vždy veľmi náročné. Potešenie sa dokáže chvíľami strácať, keď niekam vyrážam v súboji so sebou a potláčam chuť vrátiť sa domov. Ibaže volanie miest, ktoré chcú byť objavené je silnejšie, než neopodstatnené obavy - a tak by to aj vždy malo byť. Pokiaľ načúvame správne. Pokiaľ ticho pozorujeme znamenia a tok myšlienok, ktorý nám beží v mysli... Pochopíme, že každé miesto má svoje volanie a že svojimi záhadnými nitkami nás omotá do svojej moci, nuž a my musíme vykročiť na cestu za ozvenou toho, čo nás čaká. Je to tak správne. Pretože, keď tak urobíme a prekonáme svoje pohodlie, zistíme že sme na mieste, na ktorom byť máme.

Takže existuje niečo, ako správny moment?

Nemyslím si. Skutočne si nemyslím, že existuje správna chvíľa na veľké rozhodnutia, pretože pokiaľ človek túži, napr. cestovať, nemal by to odkladať. Nikdy nebude viac peňazí, viac príležitostí, viac času... Nič také neexistuje, pretože tieto podmienky a prekážky si kladieme len my - sme naučení takémuto rozvážnemu mysleniu. Netreba však na nič čakať. Aj keď máme množstvo času na plnenie si snov, nie je ho zas až tak veľa, na to aby sme posunuli každú túžbu do úzadia.

A tento princíp sa netýka len veľkých činov, ale aj každodenných maličkostí, na ktoré viac nemáme čas.

Ak existuje správna chvíľa, tak ju vnímam celkom inak. V správny moment, môžeme byť na správnom mieste, na ktoré sme sa však vydali vtedy, keď sme najväčšmi túžili - nie keď prišla lepšia príležitosť.

Medzi mnou a časom je v poslednom čase obrovský súboj, kedže mi často z úst vybieha veta o tom, že ho nemám. Ale v hĺbke duše verím, že tomu tak nie je. Skôr len moje vnútro cíti, že nežijem, tak akoby som mala a najmä chcela. A keď odkladám to, čo je v živote naozaj dôležité, venujúc sa úlohám patriacim spoločnosti - vtedy začnem kričať za časom, ktorý strácam.

Aby som vás len nezavalila samými myšlienkami a úvahami, tak by som rada preskočila ku krátkemu, trochu osobnejšiemu úseku. Len tak pre radosť :).

Tento víkend mi poskytol veľmi príjemné momenty. Soboty a nedele trávim často v práci, ale tentoraz som mala konečne čas sama na seba. Túžila som niekam zájsť, túlať sa, cítiť sa nažive. Potrebovala som vyjsť von a nemyslieť, unaviť sa... Veľmi som to potrebovala. Život je niekedy veľmi hlučný a neustále sa hýbe, preto mám rada momenty, kedy som v pohybe i ja, no zároveň sa pre mňa zvyšok sveta zastaví.

Práve v týchto momentoch som narazila na odpor, ktorý som vám opisovala v úvode. Aj keď som potrebovala ísť a túžila som vydať sa smerom, ktorý som poznala... Na poslednú chvíľu som zahadzovala svoju potrebu. Chcela som ju nahradiť obyčajným programom. Domov ma lákal ostať a ponoriť sa do jeho bezpečia, ale napokon (ani sama neviem ako) som zamkla svoje vchodové dvere a vydala sa na chodníky, ktoré mi priniesli radosť.

Totižto fyzická únava nie je vždy zlá a mňa môj výlet unavil, netvrdím, že nie. Končatiny ma bolia a telo bolo vyčerpané. Ale pocit, ktorý na mňa prišiel, keď som zvládla to, kam som sa vydala bol krásny. Príroda nám ponúka oveľa viac, než si dokážeme predstaviť. A v momentoch, kedy sa s ňou priamo stretneme a dívame sa do jej hlbokej duše, myslím, že vtedy sme si hlbšie vedomí toho, ako ubližujeme všetkému, čo nám dáva možnosť dýchať a žiť na tomto mieste, ktoré zdieľame. Prírodu musíme chrániť, či sa nám to páči alebo nie. A hlavne túto zodpovednosť nesieme všetci, nie len zopár skupín. 

To už sú však opäť veci na zamyslenie a hlbšie témy. Hlavnou myšlienkou však je, že keď vyjdete von, pocítite radosť. A v tej radosti nájdete pokoj, po ktorom neraz človek túži. 

Majte sa krásne kamoši :)!