November | 7 tipov na jesenné čítanie

Ahojte moji milí čitatelia :)!
Je pre mňa čoraz zvláštnejšie prihovárať sa k vám, keď je to zároveň čoraz zriedkavejšie, no nepomôžem si. Stále mám v sebe nápady a podvedomú chúť písať, aj keď ma neskôr zastaví moja prokrastinujúca povaha a pochybnosti. Teraz som však na pár dní doma, pretože ma uväznil covid a skutočne už neviem čo s voľným časom, takže aj keď som už takmer päťkrát začala písať a zakaždým si to rozmyslela, dlhšie to už odkladať nebudem. 

Máme november. Pre mnohých je to čas, kedy môžu zahodiť skrývanú radosť a vytiahnúť vianočné ozdoby. Patríte k ním aj vy? Verím tomu, že koncom mesiaca to príde aj na mňa, no zatiaľ tento čoraz chladnejší a tmavší mesiac stále vnímam ako jesenný čas, v ktorom zostávam najradšej. Určite sa zhodneme, že tak ako má každé obdobie svoju atmosféru, tá jesenná je veľmi intenzívna a ťažko ju necítiť. Aj príbehy sa počas daždivých dní čítajú ľahšie a mnohé k tej melancholickej pochmúrnej alebo naopak slnečnej, no mrazivej nálade jednoducho patria.

Ktoré knižky sa mi spájajú s jeseňou a odporúčam ich aj vám na tento rok?

Upálené dievčatá

Vedeli ste, že za chvíľu budú dokonca aj sfilmované? Nie som si istá, či to bude mini séria alebo čisto film, no úprimne sa teším! Je pravda, že Upálené dievčatá sa ku mne dostali ešte v lete, ale nedokážem si predstaviť lepšiu voľbu na pochmúrny deň. Príbeh je strhujúci, podmanivý a neskutočne rýchlo sa doňho začítate... Nuž, čo viac treba počuť? 

Vitajte v dedinke Chapel Croft. Pred päťsto rokmi tu na hranici upálili osem protestantských mučeníkov. Pred tridsiatimi rokmi bez stopy zmizli dve miestne tínedžerky. A pred dvomi mesiacmi vikár miestnej farnosti spáchal samovraždu.

Reverendka Jack Brooksová je slobodná matka, ktorá vychováva štrnásťročnú dcéru a bojuje s výčitkami svedomia. Do Chapel Croft prichádza s túžbou nájsť pokoj a začať nový život. Namiesto toho však nájde miesto zahalené tajomstvom a čudný darček na uvítanie: starú súpravu na vyháňanie diabla a lístok s tajuplným citátom: „Nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, nič nie je utajené, čo by sa neprezvedelo.“

Posledný dom na zbytočenej ulici

Táto kniha mi nedala spávať. Je to mrazivý príbeh, ktorý chvíľami pôsobí nevinne a vzápätí zistíte, že jeho pointa je oveľa temnejšia, než by vám kedykoľvek dokázalo napadnúť. Výborné! Neviem, či sa príbehu dostalo toľko pozornosti, koľko by si zaslúžil, ale určite vám odporúčam dať mu šancu a pokukať očkom v kníhkupectvách.

Každý vie, že poslednému domu na Zbytočnej ulici sa treba vyhnúť oblúkom. Žije v ňom Ted Bannerman, čudák s mačkou a dcérou, ktorú nikto nikdy nevidel. Pred jedenástimi rokmi bol Ted hlavný podozrivý v prípade uneseného dievčatka. Hoci polícia uňho doma nič neobjavila, nedokáže sa zbaviť stigmy vraha. Je len obyčajný muž, ktorý dopláca na predsudky okolia? Alebo nepotrestaný zločinec s dobre pochovanými tajomstvami.

Búrlivé výšiny

Uznávam, že toto odporúčanie môže byť už trochu klišé, veď predsa Búrlivé výšiny každý pozná... ale nedokážem si pomôcť. Niečo na nich je! Aj teraz keď som doma chorá, spontánne som si na knihu spomenula, vytiahla ju z poličky že si v nej iba na chvíľku zalistujem a vzápätí som bola začítaná a nedokázala ju odložiť. Nuž a aj napriek tomu aká tragická a hrozivá je, môj čas mi spríjemnila takmer magickým spôsobom. Vždy sa k nej rada vrátim a vždy ju rada odporúčim ďalej. Na jeseň niet lepšieho čítania.

Búrlivé výšiny sú strhujúcim románom, v ktorom nás Emily Brontëová zavedie do pustých vresovísk yorkshirského panstva a zoznámi s obyvateľmi dvoch usadlostí a ich až prízračné prepletenými osudmi. Pán Lockwood, nájomca usadlosti Drozdovo, je prinútený jednej noci nájsť prístrešok v neďalekej usadlosti Búrlivé výšiny. Dozvedá sa o búrlivých udalostiach, ktoré sa udiali na panstve pred mnohými rokmi: o vášnivej láske najdúcha, mladého cigána Heathcliffa, a slečny Kataríny Earnshawovej, dcéry pána domu, ktorá ho zradila. Heathcliffova pomsta sa stala kliatbou panstva. Búrlivé výšiny sú napínavým mystickým príbehom plným vášne, zrady a pomsty.

Hlbina / alebo čokoľvek od Kariku

Čítali ste už novinku z pera Jozefa Kariku? Niektorí ju milujú, iní nie sú fanúšikmi a aj keď u mňa vyvolala pár výhrad, čítať autorovu tvorbu je už niečo ako jesennou tradíciou. Odporúčam siahnuť nielen po Hlbine ale naozaj aj po predchádzajúcich príbehoch, medzi ktorými si každý nájde to svoje!

Zima 1963. Do mesta v liptovských horách prichádza skúsený dôstojník obávanej Štátnej bezpečnosti, aby dohliadal na vyšetrovanie beštiálneho zločinu. Rýchlo však zistí, že páchateľom nie je človek, ale nesmierne vynaliezavý a zlomyseľný fenomén. Uprostred storočnej zimy pribúda obetí, ako aj zvláštnych a desivých úkazov. Napätie stúpa, schyľuje sa k zrážke bezpečnostných zložiek štátu.

Tajný príbeh

Nebudem vám klamať. Aj keď sa mi Tajný príbeh veľmi páčil, zároveň som z neho rozpoltená. Avšak bola by som blázon, keby tvrdím, že sa nehodí na jeseň!

Úprimná spoveď hlavného hrdinu Richarda Papena, ktorý sa v spomienkach vracia do svojich študentských rokov na malej vermontskej univerzite, kde našiel taký životný štýl, po akom vždy túžil – prenikne do skupiny bohatých a svetáckych študentov, ktorých si charizmatický profesor klasických jazykov vybral do svojho seminára. Richard, očarený novými priateľmi, vo svojej zaslepenosti netuší, že spáchali zločin, hoci sa mu to stalo takmer pred očami.

Hrôza v Hollow Falls

Tohtoročná novinka z vydavateľstva Lindeni nesklame žiadneho hororového nadšenca. Je to totiž klasická strašidelná záležitosť, kde príbeh od začiatku smeruje len a len k tomu, aby sa na konci všetko pokazilo a hrdinovia mali čo robiť, len aby prežili. Je to temné, zaujímavé a príbeh si rozhodne dokáže získať vašu pozornosť!

Tom má za sebou krach manželstva aj kedysi úspešnej novinárskej kariéry. Prichádza z Londýna do USA za svojou štrnásťročnou dcérou Frankie. Prenajme im ubytovanie v Hollow Falls, chatovom rezorte hlboko v lesoch štátu Maine. Od začiatku tam panuje zlovestná atmosféra a prvé konkrétne varovanie príde, keď sa Tom zoznámi s manželmi Davidom a Connie, ktorí nahrávajú podcasty o kriminálnych prípadoch. Rezort Hollow Falls má za sebou temnú minulosť: presne pred dvadsiatimi rokmi sa tu odohrala dvojnásobná vražda. Nikdy sa ju nepodarilo objasniť a lesy sa pri príležitosti tragického výročia hmýria turistami, ktorých fascinuje brutálny zločin. Je čoraz jasnejšie, že v Hollow Falls sa odohráva niečo desivé. Dovolenka snov sa mení na nočnú moru a Tom s Frankie majú len dve možnosti: odhaliť pravdu, alebo utiecť, kým je ešte čas.

Séria: Bolo raz jedno zlomené srdce

Naozaj som to nečakala, ale táto séria ma chytila za srdce. Prvý diel možno u mňa nevyvolal až takú hlbokú náklonnosť, ale druhý si ma už obtočil okolo prsta. Pokiaľ vonku prší a nechce sa vám vychádzať z domu, tak toto vás prenesie veľmi ďaleko a zaručene vám spríjemní vaše chvíle doma!

Evangeline Foxová odjakživa verila v pravú lásku a šťastné konce... až kým nezistila, že sa láska jej života chystá oženiť s inou. V zúfalej nádeji, že svadbu zastaví a vylieči svoje ranené srdce, uzavrie dohodu s charizmatickým, no podlým Princom sŕdc. Ten od nej na revanš za svoju pomoc žiada tri bozky. No už po prvom bozku Evangeline pochopí, že vyjednávanie s nesmrteľnými je veľmi nebezpečná hra, a Princ sŕdc chce v skutočnosti oveľa viac, než mu sľúbila. Princ sŕdc má s Evangeline veľké plány, ktoré ju buď privedú k jej vysnívanému šťastnému koncu, alebo do záhuby.

...

Tak čo kamoši? Našli ste si niečo pre vás? Zaujala vás nejaká kniha? Máte nejaký vlastný tip na jesenné čítanie :)?

Drahé Leto...

Drahé Leto,

za normálnych okolností ti nezvyknem písať listy, ale aj v priebehu posledných pár rokov o tebe veľa premýšľam. A tak v jeden letný večer sedím a píšem o tom, čo pre mňa znamenáš a ako ťa prežívam. Vieš, vždy si mi prišlo veľmi slobodné. Všetko po mesiacoch zimy a pomalého dúfania v teplo sa odrazu mení na život, smiech, na farebnú paletu zážitkov a okamihov. Neviem, či vždy toto slobodomyseľné obdobie ešte väčšmi posilňovalo vedomie prázdnin, ale aj keď som staršia a nič ako prázdniny už nemám, stále ťa vnímam rovnako. Predstavuješ voľnosť.

Akonáhle sa pretočia stránky kalendáru chcem sa smiať a utekať. Preháňať sa poliami, tancovať na lúke, rozložiť si v noci oheň a po zotmení vychádzať von. Mám chuť spať celé dni a zároveň nespať vôbec. Všetko na lete je tak zvláštne opojné. A všetko sa odrazu spomalí. Nie je to však pocit ako na jar alebo jeseň, kedy prichádza pomalosť bytia, v ktorej človek túži byť sám a hlbšie vnímať svoje vlastné vnútro, melancholicky si spomínať a rozoberať posledné mesiace v tichosti. Nie. Leto má iný druh pomalého tempa. Prináša miernu ospalosť, pocit ako keď ste dlho na slnku a potrebujete si dať poobedný spánok. Nikam sa nenáhlite, nič nesúri, ale podstatné je že nevyhľadávate samotu. Chcete spoločnosť. Či už v dynamických chvíľach alebo v týchto pomalých, nechcete byť sám. Túžite po živote.

Pre mňa je leto veľmi zvláštne. Pokojné a zničujúce zároveň. Poznáte speváčku Girl in red s jej piesňou Summer Depression? Skutočne ju chápem, pretože tak ako som v lete najšťastnejšia, tak viem byť aj najsmutnejšia. Leto je obdobie zážitkov a bláznivých nocí, stredajúcimi sa s horúcimi dňami plnými udalostí a spoločnosti. A práve pre to sa viem cítiť oveľa ľahšie previnilo a pod tlakom z toho, že si ho neužívam. Intenzívnejšie vnímam, že teraz by som mala niečo podniknúť a mala by som mať zážitky, a ak si zvolím ostať doma a nič nerobím, tak sa cítim previnilo a vyčítam si, že mrhám tým krátkym časom zvaným leto. Takto sa viem poriadne vystresovať, pretože každý v okolí to zdanlivo zvláda. Kam sa pozriem, tam je nejaký kamarát na úžasnej turistike, bicykluje sa, cestuje alebo sa kúpe v jazere, či kempuje niekde v prírode. Ja snívam o všetkých týchto veciach, ale pritom som doma a cítim sa zle za to, že mi ubieha čas a spätne mi bude ľúto, že som toho nestihla viac. Že som si neužila každú možnú chvíľu, najmä keď opäť príde zima a budem frflať na to, ako sa teším na leto, pretože vtedy všetko môžem.

Je ľahké sa cítiť takto. Porovnávať svoje zážitky so zážitkami iných. Ale je ešte jednoduchšie nevnímať fakt, že aj ja som len človek. Že moje telo potrebuje oddych a pokoj, tak veľmi ako dobrodružstvá a pobehovanie. Ako sa však môžem hnevať na seba za to, že sa mi pýta spánok? Keď zvyknem pracovať aj do noci. Keď ma moje telo bolí? Pričom zvyknem nabehať x kilometrov a naťahovať sa s ťažkými predmetmi. Aj ja si potrebujem vydýchnuť. Ale prečo je to také ťažké prijať?

Vždycky sa teším na leto a potom bojujem s pocitom sklamania a frustrácie, pretože v mojich predstavách bolo živšie a bohatšie. Ale toto leto? Tentoraz túžim len po rovnováhe. Dovoliť si oddýchnuť a tešiť sa z okamihov, ktoré budú čoskoro krásnymi spomienkami. V skutočnosti mi čas neuteká. Nie je ho nedostatok. Nemusím sa nikam náhliť. Je len na mne, ako sa na to pozerám a čo vo svojom srdci nosím. A tento rok si volím nosiť pokoj. Skôr ako radosť, alebo beznádej - chcem cítiť pokoj. Pretože z neho už pramení aj zvyšok toho, čo sa snažím tak krvopotne nájsť - šťastie, spokojnosť, vďačnosť. 

Že si poobede pospím? Nevadí, pretože deň má 24 hodín a ja stále môžem vyjsť von. Naozaj to aké podstatné je počúvať, čo si naše telo pýta, neskutočne podceňujeme. Áno je dobré sa prekonávať a veľa dobrých situácii som zažila práve preto, že som šla aj cez únavu. Ale to je zase o inom. Teraz je čas na pomalosť. A svet sa preto nezrúti. Verím, že akonáhle sa naučím necítiť zle za to, že potrebujem oddych - budem sa cítiť oveľa viac plná energie a vytvorím si tak viac priestoru na všetky nápady a plány, čo mám. Je zaujímavé, ako veľmi sa my ľudia vieme báť o čas a vravíme si, že nám preteká pomedzi prsty, ale zároveň ho bez výčitiek svedomia mrháme na mobiloch, či sociálnych sieťach. Scrollujeme, prokrastinujeme a potom máme pocit, že nič nestíhame a nestačíme, ale kedy si uvedomíme, že tie tri hodiny na mobile, sú tri hodiny ktoré som mohla venovať svojim potrebám?  

Áno, často som si v lete zvykla stopnúť Instagram a iba sa nechať unášať. Ale tentoraz to urobiť nechcem. Blog už veľmi nepíšem, ale práve na spomínaný Instagram sa presunula takmer celá bookstagramová komunita a ja viem, že ma to stále veľmi baví. Rada fotím knižky a píšem o nich riadky. Rada sa delím o svoje postrehy, či sledujem dojmy iných. Chcem to však obmedziť. Prestať scrollovať, keď potrebujem zaplniť čas nudy. Stopnuť porovnávanie sa s inými a obmezdiť myšlienky, že nikdy nedokážem tvoriť to, čo oni. Chcem nesledovať to, čo vo mne vyvoláva negatívne pocity a obklopovať sa iba tým, čo ma inšpiruje a zároveň teší.

Ach a zase sa to stalo... Ani som nečakala, že tento článok bude taký dlhý. Vlastne som ho tak ako vždy nečakala vôbec. Ale verte mi, nie je iba o mne. Mám pocit, že s týmito pocitmi sa dokážete stotožniť viaceri. Alebo nie? Prežívate aj vy ten vnútorný letný boj? Že by ste mali žiť naplno a stále niečo robiť a zároveň sa cítite zle, keď naopak nerobíte nič?

Ďakujem vám, že ste týmto chaotickým myšlienkam venovali pozornosť a želám vám krásne leto. Nie také aké by malo byť, ale také, aké si ho želáte!

Zodpovedná za svoj život | plány a túžby

Nie je úžasné, ako žvot vždy dokáže pokračovať ďalej? Nezáleží na tom, kde sa nachádzame, ani na tom čo práve prežívame, čas stále plynie. Nikdy nevidíme dopredu, čo nás čaká. V najťažších chvíľach nevnímame, že o pár mesiacov sa môžeme zobudiť a odrazu sa prichytíme pri tom, ako nám chutí ranná káva. Ako nás teší slnko, či tajomne krásny mesiac na oblohe. Začíname si plánovať dobrodružstvá. Veci nás opäť tešia. Cítime, že sa v nás prebúdza niečo, čo driemalo a vlastne sme už ani nedúfali, že sa to ešte niekedy objaví.

Postupom času vidím, že aj keď život zmysel nemá. Každá jedna udalosť, či už pozitívna alebo negatívna, ho napokon má. Často veci nazývame náhodnými a rôznym stretnutiam, či zážitkom neprikladáme určitú váhu, no v hĺbke duše vieme, že všetko spolu súvisí. Skutočne existujú náhody? Už tomu tak veľmi neverím. Život nie je možné naplánovať, no aj tak si občas s malou dušičkou plánujem veci, po ktorých moje srdce začína túžiť. Alebo sa aspoň snažím prikladať svojmu bytiu určitý smer, ktorý by ma mohol
priviesť na nové cesty a dobrodružstvá.

V mojom živote sa toho udialo veľa a tak ako som spomínala... vždy sa aj bude diať. Znovu začínam načúvať svojim túžbam a postupne sa vo mne objavuje radosť, ktorá bola dlho ukrytá v náhodnych chvíľach a vo veľmi krehkých okamihoch. Cítim sa úplnejšia. Zo života sa mi vytráca strach. Aj keď báť sa je prirodzené, každý z nás sa so strachom stretáva každý jeden deň. Je to náš spoločník, pocit, že niečo nezvládneme alebo sa nám veci vymykajú z rúk, no stojí za to snažiť sa ustarostené pocity nahradiť prijatím situácii, nech už sú aké sú. 

Nikdy si nie som celkom istá tým, čo vlastne chcem a v mysli mám vždy viac plánov a verzii života, aký by som mala viesť. Teraz však cítim pokoj a čo viac si vlastne človek môže priať? Som spokojná. Pokojná. A šťastná. A nasledujúce mesiace? Nie plánovať sa nedá, ale predsa len nejaké plány tak trošku mám. 

Nasledujúce mesiace, kedy príde aj jar, chcem znovu písať. O všetkom. O ničom. O každej maličkosti. Nielen občas, ale stále. Slová sa mi znovu začínajú stávať starými priateľmi a rada sa s nimi hrám. Vidím sa ako sedím niekde vonku na tráve a vediem si denníky. Ako si nechávam drobné poznámky alebo si rýchlo zapisujem papieriky s myšlienkami, ktoré mi v situáciach napadnú. Dokonca sa vidím písať aj blog a prekvapivo mi to spôsobuje väčšiu radosť, než som si bola ochotná priznať. Písanie ma znovu teší a je to taký krásny pocit, ako už dávno nie! 

Chcem tvoriť. Vždy som rada fotila, ale teraz mám v hlave milión obrazov a chvíľ, ktoré by som si želala zachytiť. Je to zvláštne, ale sú momenty, kedy si tajne želám mať schopnosť vystúpiť z vlastného tela a môcť odfotiť snímku tak ako potrebujem. Nielen zachytiť to ako ju vidím, ale aj to ako ju vnímam z vnútra a aj zvonka. Dáva to vôbec zmysel? 

Veľmi ma baví ten pocit zodpovednosti za svoj život, ktorý cítim. Uvedomujem si, že všetko je teraz len a len na mne. Celé dospievanie som mala jasnú predstavu o sebe samej a budúcnosti, v ktorej sa budem živiť tvorením. Nevedela som presnú podobu čo to presne bude, ale vedela som a verila som, že tá buducnosť je jasná. Že mojim osudom nie je rutinná práca, ale život venovaný umeniu. Zvedavosti. Pátraniu. A teraz to viem znovu. Viem, že bude iba moja vlastná chyba a lenivosť, ak nevydám svoje nápady von do sveta. Ak nezapíšem každý vnem. Ak neodfotím tie fotografie, ktoré vidím a vnímam okolo seba. To, že mám v živote toľko možností ma napĺňa neskutočnou radosťou a potešením. To všetko môžem uskutočniť. A to všetko na mňa tam niekde čaká.

A sú veci, ktoré sú isté. Napríklad svadba. Stále sa jemne chvejem pri, čo i len písaní o tejto skutočnosti, ale v najbližších mesiacoch ma čaká plánovanie vlastnej svadby. Verili by ste tomu? Pretože ja stále nie! Dospievanie je veľmi zvláštna udalosť. Nemôžete zastaviť to, čo sa s vami deje, keď od školských známok a rátania priemeru na vysvedčení, odrazu rátate počet rokov s vašou láskou alebo výšku nájmu, či nákup v potravinách. Jeden deň sa smejete s prateľmi a na ďalší deň máte 23 rokov a s tými priateľmi už nežijete, ani v jednom štáte. Stále ste vystavený neustálej zmene, ale wau... z tejto zmeny sa naozaj, úprimne teším. Stále si pamätám prvé články, keď som písala o Patrikovi. Pamätám si príspevky o našom prvom bývaní. O radostiach toho, keď vaša duša spozná človeka, pri ktorom môže pokojne byť. Takže áno, môžeme sa vrátiť na začiatok... nie je úžasné ako život dokáže vždy pokračovať ďalej?

Dôvody pre ktoré som stíchla

Myslela som na to, keď som sa prechádzala ulicou. Keď som bola v sprche, behalo mi to mysľou. Keď som si chystala večeru, vŕtalo mi to v hlave. Potreba písať.

Pocit, ktorý som už dávno nezažila. Niežeby som si na blog počas dlhých mesiacov nespomenula, to nie, ale už dávno som necítila to neodkladné nutkanie sadnúť si a dať svoje pocity do pár riadkov, ktoré sa dostanú až k vám. Vyhýbala som sa tomu. Písanie bolo vždy mojim potešením a útočiskom, ale teraz to bolo skôr opakom. Nechcela som čeliť veciam, ktoré by zo mňa túžili vyjsť von.

Minulý rok bol ťažký. Pre koho nie? Ale predsa len sa stále necítim zotavená z toho, čo mi ponúkol. Posledný príspevok, ktorý na tomto blogu pribudol je môj nadšený opis dovolenky na Kefalónii a popravde? Zrejme je to aj posledná vec, ktorú si reálne z minulého roku pamätám a kedy som bola úprimne a jednoducho šťastná. 

Deň za dňom. Týždeň za týždňom. Jediné, čo si z momentov, ktoré plynuli po návrate domov pamätám je práca. Na tú som myslela, keď som zaspávala, aj keď som ráno mala vstať. Pamätám si len vyčerpanie, zúfalstvo a beznádej z toho, že takto som si svoj život nepredstavovala. Cítila som sa neschopne a slabá. Bolo to akoby som zlyhala niekde, kde iní dokážu uspieť. Až teraz s odstupom času dokážem väčšmi pochopiť, čo sa mi dialo a že chyba nebola vo mne. Veľmi ťažko sa mi fungovalo, keď prostredie v ktorom som bola neustále zhoršovalo moju depresiu. Neustále som mala úzkosť a zároveň sa odomňa sústavne očakávala dobrá nálada a úsmev na tvári.

Pracovala som v jednej kaviarni. Vždy som milovala kávu a tak to bolo miesto, ktoré som si myslela, že mi bude vyhovovať svojim konceptom a prostredím. Časom sa však veci začali zhoršovať. Zväčša som pracovala od siedmej rána do pol deviatej večera. Cez víkendy od siedmej do pol jedenástej. Neraz som sa počas dňa ani nestihla najesť, doma som bola príliš unavená sa čo i len pohnúť, a tak som žila v prežívajúcom moode, vstať, odrobiť a ísť spať. Voľná neboli o nič lepšie. Nebolo pre mňa možné podniknúť nejaké dobrodružstvá, keď jediné čo som vládala bolo spať a nezrútiť sa. Áno smeny boli príšerné, ale čo bolo ešte horšie? Toxickosť toho miesta. Naozaj neviem ako som tam vydržala takmer celý rok (pretože je očividné, že už tam samozrejme nie som), ale skutočným problémom bol náš šéf. Nikomu nechcem robiť zlú reklamu, ale niektorí ľudia by naozaj nemali pracovať s ľuďmi, nie to ich viesť. Každý jeden deň sme sa báli jeho príchodu. Bála som sa chodiť na wc, aby si nemyslel že chodím moc často. Bála som sa v práci najesť, aby ma neobvinil, že sedím moc dlho alebo priveľa. Raz som dostala vynadané za to, že som si zívla a keď som sa bránila, tak na mňa nakričal, že sa so mnou ťažko spolupracuje. Netuším ako som to mohla znášať, ale pamätám si chvíle, kedy som si myslela, že len preháňam alebo že možno naozaj robím niečo zle, pretože po jeho zlých náladach začal byť odrazu milý a veľmi priateľský. Vždy však keď prišiel, nebol spokojný a všetko bolo zle. Aj keď sme do práce vkladali celú svoju dušu a robili ju napriek okolnostiam s láskou. V práci som sa snažila ľuďom zlepšovať deň. Mala som s nimi osobitý vzťah a stali sa mi priateľmi. Poznala som ich príbehy, ich obľúbenú kávu, či spôsob ako ich rozosmiať. No nestačilo to.

Zatiaľ, čo v práci som rozdávala radosť, tak doma som trpela. Vyhorenie. Neschopnosť tvoriť. Depresia. Úzkosť. Neustála únava. Cítila som, že iba prežívam. Stále som sa sama seba pýtala, ako dlho to vydržím. Celý čas som cítila zlosť, ale ani neviem, či som sa viac hnevala na seba alebo na tú nespravodlivosť, ktorú som nonstop znášala. Vypadávali mi vlasy. Nebola som schopná jesť, schopná cítiť čokoľvek, než práznotu a osamelosť.

Nemala som čas ani na seba, na rodinu, na knihy, na vzťah... Všetko sa rozpadalo. Nebola som si istá, či som schopná o tom písať takto otvorene, ale v dnešnej dobe zrejme každý z nás pozná, aké je to bojovať sám so sebou. To, čím som si prešla vo svojej hlave a mysli bolo príšerné. Stále bojujem s pocitom, že som stratila samú seba a neviem sa znovu nájsť alebo že nie som dosť. Postupne som však konečne čoraz pokojnejšia a snažím sa hľadať a skúmať kúsočky, v ktorých zase nachádzam radosť alebo pocity, ktoré som zvykla cítiť kedysi.

Bola som rojko. Dobrodruh. Slobodný typ človeka, ktorý veril, že za svoj život bude žiť. Nežila som a sklamala som sa do takej miery, akú som si ani nevedela predstaviť, no stále verím, že tá láska k životu sa mi vráti. Že postupne nájdem svoju dušu vo vetách kníh. Vo východoch slnka. Vo vôni kávy a v dobrodružstvách, kvôli ktorým musím vstať ešte za tmy z postele. Úprimne doteraz pre mňa bolo náročné aj ráno vstať a zobudiť sa. 

No ako som si povedala dosť a zmenila prácu, veci sa lepšia. Stále cítim chvíľami v duši smútok, ktorý ma prekvapí a začnem cítiť úzkosť alebo prázdnotu. Stále cítim, že takýto život som nechcela. Ale aspoň už postupne cítim, že na ňom pracujem. Že som schopná sa liečiť a byť na seba znovu viac láskavá, tak ako aj na celý svet.

Nechcem byť odvážna a hneď takto priamo sľubovať, že odteraz tu opäť začnem písať a články sa budú hrnúť jeden za druhým. Ale kedysi pre mňa bolo písanie potrebou a pokiaľ sa mi znovu podarí zamilovať si slová a vdychovať im život, tak budem veľmi rada. Bojovala som s tým, že blogy už vymierajú. Že to ani nemá kto čítať... Ale tak nejak cítim, že na svete sú ľudia, ktorí sa na chvíľku zastavia a môžu v týchto riadkosť nájsť samých seba. Ktorí sa možno potrebujú stotožniť s niečím, s čím sami bojujú. A tak verím, že či už blogy vymreli, či nie, moje slová si nájdu svojich čitateľov, ktorí im dajú svoj význam a zmysel.

Ďakujem vám za pozornosť a za čas, ktorý ste mi venovali. Ďakujem ak ste na tento blog stále nezabudli ♥. A ďakujem, ak vám neprekáža, že možno sa stal kúsok vážnejším.