Čarodejnica z Portobella | S Coelhom po prvýkrát

Originálny názov: Bruxa de Portobello

Autor: Paulo Coelho

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2007

Počet strán: 232

Meno "Paulo Coelho" vám zrejme predstavovať nemusím. Istá skupina jeho tvorbu miluje, obdivuje a vyhľadáva, ale sú tu aj čitatelia, ktorí jeho písaniu na chuť prísť nemôžu. Názory som čítala mnohé, avšak až doteraz som nečítala žiadne jeho dielo a nedokázala som si svoj názor utvoriť sama. Myslela som si, že začnem s Alchymistom, ktorý je určite veľmi výrazným titulom nie len pomedzi jeho knižky, ale aj v literatúre ako takej... Náhoda ma však priniesla k Čarodejnici. A tu je môj názor.

...

Athena je adoptívna dcéra libanonských emigrantov, ktorých z Bejrútu vyhnala vojna. V Londýne sa počas univerzitných štúdií zoznámi s mužom, s ktorým privedú na svet dieťa. Vzťah však nemá dlhú životnosť.

Athena sa zamestná v banke, kde tajomným a veľmi nekonvenčným spôsobom neuveriteľne zlepší výkonnosť celej pobočky, neskôr sa stane úspešnou predavačkou pozemkov na Strednom východe. Neustále však myslí na svoju biologickú matku, ktorá ju po narodení opustila, preto sa rozhodne vydať do Transylvánie, aby ju vyhľadala. Athena počas svojho putovania dospeje k poznaniu, ktoré naveky zmení nielen jej život, ale aj životy ostatných ľudí v jej okolí. 

Príbeh mladej "čarodejnice z Portobella" nám vyrozprávajú práve osoby, ktoré okolo nej žili. Podávajú nám obraz súčasnej spoločnosti, kde konformizmus a strach byť iným neraz určujú naše životné smerovanie.

...

Na knihe ma zaujala jedna veta, ktorá sa mi hlboko vryla do pamäti, "Athenin problém spočíval v tom, že bola ženou dvadsiateho druhého storočia žijúcou len v dvadsiatom prvom storočí, a že dovolila, aby to všetci videli..." Viete, ľudia ktorí sú výnimoční, autentickí, ktorí majú pre niečo vášeň alebo hlboko pretláčajú svoju pravdu, vedomosti, ktoré neustále vedú boj so spoločnosťou, ale aj so svojim vnútrom - takí ľudia ma dokážu fascinovať. Nerada by som otvorene povedala, že medzi takých ľudí patrím aj ja. Takýto názor by mala povedať nestranná osoba, avšak dovolím si povedať, že pre takýchto ľudí mám pochopenie a neopísateľne ma zaujímajú. Príbeh Atheny na mňa pôsobil takýmto spôsobom. Mala som milné predstavy? Asi áno, pretože Coelho zašiel oveľa ďalej, než som si dokázala predstaviť. Avšak v prvom rade som si určité predstavy a očakávania nevytvárala. Nechala som sa len uniesť a prekvapiť tým, čo na mňa čaká...

Bolo toho dosť. Už dávno som sa necítila taká zmätená, uvrhnutá do chaosu a zároveň plná dojmov. Celý príbeh sa každou stránkou akoby stupňuje. A s mojimi pocitmi sa dialo to isté. Nedokázala som toto čítanie odložiť, pretože knižka je to útla a ja som vedela, že neprestanem, až kým ju nedočítam. Pocitovo to však nebolo jednoduché. Cítila som, že nie len Athena sa učí novým veciam, ale aj vo mne sa niečo pomaly lámalo a menilo. Nedokážem to popravde ani vysvetliť, no cítim, že Coelho vo mne zasieval semienka, ktoré minútami len rástli a menili sa na myšlienky a akési vedomie niečoho... Hlbšieho.

"Uvedomoval som si, že prežívam nezabudnuteľný okamih svojho života, jednu z tých chvíľ, 

ktoré pochopíme, až keď sú preč. Bol som tam celý, bez minulosti, bez budúcnosti..."

Téma Atheny a jej viera, ktorú sa snažila odovzdať ďalej ma nijakým spôsobom nešokovala. Totižto ja sama som sa kedysi venovala meditácií a povedzme duchovnému životu, či sile myšlienok (aj keď to nie celkom súvisí s témou)... Úplne o tom nezvyknem hovoriť, pretože tieto záležitosti mi prídu prirodzené a správne aplikovateľné do života, preto ich nevnímam tak komplikovane, ako niekomu môžu znieť. No povedať tým chcem, že nech sa jedná o akékoľvek náboženstvo, akúkoľvek vieru a presvedčenie, my ľudia len rozdávame vlastné a iné názvy. Podstata je však rovnaká. Preto som sa len pousmiala, keď Athena sa učila, či naopak ona učila iných myšlienkam, s ktorými som sa neraz stretla aj ja sama.

Neviem úplne, čo si mám o tom myslieť. Athena povedala, že milovať môžeme aj to, čo nemáme radi a takýto vzťah som k nej mala v istých chvíľach... i keď mi jej príbeh bol od prvej strany sympatický. Ako sa však príbeh stupňoval sama seba som sa pýtala tie isté otázky, ako jej prostredie a priatelia. Jej učenie už nebolo pre mňa významným, pretože jeho význam mi bol blízky len tak do polovice knihy. To však neznamená, že ho neakceptujem. Záver, ktorý však bol nečakaný, zabudoval do mňa hlboké úvahy. 

Nemôžem sa s vami o ne podeliť, no ak ste knihu už čítali alebo si ju len plánujete prečítať (a ja dúfam, že áno), pochopíte, čo tým myslím.

Veľmi sa mi páčilo, že celá kniha je akoby pamiatkou, resp. spomienkou na Athenu. Príbeh nám nerozpráva ona, ale jej známy, či priatelia, ktorí ju poznali a hovoria o nej. Bolo to veľmi zaujímavé a myslím si, že vidieť všetky tie odlišné názory a uhly pohľadu dali knižke oveľa krajší rozmer.

Za seba môžem povedať, že Paulo Coelho si získal moju pozornosť a jeho slová vo mne znejú... Urobil na mňa dojem a tak sa teším na jeho ďalšie knihy, ktoré si určite plánujem prečítať. Píše netradične. Píše inak. Ale mne sa to páči, pretože istým spôsobom mi to jeho "inak" niečo dáva a učí ma.

"No hudba jestvuje len preto, že jestvujú pauzy. Vety jestvujú len preto, že jestvujú

medzery. Keď niečo robím, cítim sa úplná, ale nikto sa neudrží v činnosti

dvadsaťštyri hodín denne. Keď zastanem, cítim, že mi niečo chýba.

Neraz ste mi povedali, že som od prírody nepokojná. Ale ja som si tento spôsob

života nevybrala..." 

Je zvláštne, že aj keď si na Athenu v mnohom nedokážem utvoriť názor, boli veci a situácie, v ktorých som v nej videla seba. Mali sme niečo spoločné, ale aj mnoho odlišného... Je to zvláštne, ale aj skrz to cítim fascináciu ešte väčšmi.

A čo vy? Zapíšete si Čarodejnicu z Portobella do zoznamu alebo ste ju už dávno čítali? Dajte mi vedieť! Vedieť mi môžete dať aj to, ktorá kniha od autora sa vám páčila najviac, nech sa môžem inšpirovať... Majte sa krásne :)!

Moje hodnotenie:

Ako si Edinburgh ukradol naše srdcia | Škótske denníky - časť 1.

Na úvod vám dám len malú radu...
Usaďte sa. Uvarte si poriadne veľkú šálku kávy, či čaju. Urobte si pohodlie. A pripravte sa na poriadne veľké dobrodružstvá, ktoré vás prenesú do krajiny, ktorú nemožno nemilovať.

...

Vítam vás pri prvej časti článku Škótskeho denníku, v ktorom sa vám pokúsiť opísať cestu, ktorá bola neopísateľne krásnou, ale najmä bola mojim splnením snom. Priznávam, ťažko sa mi hľadajú slová a už len z týchto úvodných riadkov mám pocit, akoby som všetky tie vety musela nachádzať v tej najhlbšej časti mňa, avšak o veciach, ktoré sa nám zapísali do duše nie je vždy jednoduché hovoriť nahlas... Niekedy si krásne veci chceme uchovať, ako vzácny poklad. Alebo len naše vedomie si ich chráni a dohliada na to, aby sme vždy pookriali pri každej spomienke, ktorú sme z toho krásneho zážitku získali. Pre mňa boli dni strávené v Škótsku veľmi vzácnymi, no sľubujem, že urobím všetko pre to, aby som vám o nich dokázala rozpovedať a preniesť vás na všetky miesta, ktoré som zazrela.
Nuž moji milí čitatelia... prajem vám príjemné čítanie ♥!

Návšteva Škótska bola jednou z hlavných príčin prečo na blogu ostalo ticho a články akosi prestali pribúdať. Trvalo mi, kým som sa ešte aj po návrate akosi spamätala a vrátila do reality bežných dní. Nebolo to veru jednoduché...

Spolu s maminou sme 24. septembra odlietali z Prahy do Edinburghu na 9 (dlhých) dní. Ako to už býva, podarilo sa mi nájsť dobré letenky, ktoré ma opäť raz prinútili konať impulzívne. Po návšteve Londýna som vedela, že určite chcem navštíviť nejaké ďalšie miesto, no neplánovala som nič konkrétne. Tieto letenky rozhodli za mňa, pretože o Škótsku som snívala a veľmi som ho túžila navštíviť, taktiež moja mamina, s ktorou sme napokon aj spontánne vyrazili do sveta. Nie sú však takéto neplánované nápady najlepšími? Myslím si, že každá moja cesta, ktorá v budúcnosti nastane bude takáto zbŕkla a radostná, pretože ten pocit, keď si len tak v bežný deň z ničoho nič večer pri robení úloh do školy, či iných povinností zarezervujete letenku je na nezaplatenie!

Cesta do Prahy bola dlhá, ale bola som šťastná, že v nej strávime dostatok času, aby sme sa tam poobzerali. V Prahe som totiž dovtedy nikdy nebola a samozrejme som mala chuť objavovať, čo sa v nej ukrýva. Rada by som vám priložila fotky, pretože i keď by som v nej žiť nechcela, rozhodne má svoje čaro... avšak cítim, že fotky z Edinburghu zaberú ešte kopu miesta O:).

Snažili sme sa tento pobyt stráviť inak. Na všetko sme mali dostatok času a keď mám pravdu povedať, čoraz väčšmi túžim po cestovaní, ktoré netkvie len vo vyhľadávaní známych miest, bodov a v hnaní sa za ich objavením, ale rada sa stávam na tie krátke momenty aj súčasťou tých miest. Chcem tam mať dostatok času len sedieť a cítiť, kde sa nachádzam. Cítiť sa tým miestom... Chápete, čo tým myslím? Verím, že áno.

Oheň nás spasí / Kate Moss

Originálny názov: The Burning Chambers

Autorka: Kate Moss

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2019

Počet strán: 464

FRANCÚZSKO 1562
V 16. storočí vo Francúzsku zúria náboženské vojny. Odvážna mladá žena a vášnivý prívrženec hugenotov dostanú do rúk vzácnu relikviu a vydajú sa pátrať po dávno pochovanom tajomstve na Puivertskom hrade na úpätí Pyrenejí.

CARCASSONNE
Devätnásťročnej Minou Joubertovej doručia do otcovho kníhkupectva anonymný list. Je zapečatený starým rodinným erbom a obsahuje len štyri slová:
ONA VIE, ŽE ŽIJETE.

Prv než Minou môže rozlúštiť záhadné posolstvo, náhodné stretnutie s mladým hugenotom Pietom Reydonom navždy zmení jej osud. Piet má nebezpečné poslanie, a ak chce odísť zo Cité živý, potrebuje Minouinu pomoc.

TOULOUSE
V Stredných Pyrenejach sa prehlbujú náboženské rozpory a z bývalých priateľov sa stávajú nepriatelia na život a na smrť. Minou a Piet sa ocitnú v pasci v Toulouse a čelia novému nebezpečenstvu. V meste vládne napätie, bojové línie sú písané krvou a sprisahanie je čoraz temnejšie.

...

Od Kate Mossovej som doteraz čítala len Čudákovú dcéru, ktorá vyšla už pár rokov dozadu. Pamätám si jej pochmúrnu, temnú atmosféru a to, ako veľmi sa mi páčila. 

Povedala som si, že jej novinke dám šancu a koniec koncov, čo som mohla stratiť? Téma ma už na prvý pohľad zaujala, pretože o náboženských vojnách, ako o všeobecnej vedomosti niečo viem, avšak nikdy som nemala príležitosť nazrieť viac do ich hĺbky a dejín.
Nuž a vzhľadom k tomu, že historické romány mám rada... cítila som, že z tohto môže byť dobrá kombinácia. Aký bol výsledok?

Určite som nezostala sklamaná. Priznám sa, že už dávno som nečítala nejakú knihu taký dlhý čas (takmer mesiac), nemám to vo zvyku. No október bol pre mňa veľmi rušný a času som mala pomenej. Vždy však, keď som mala času nazvyš alebo som sa chystala spať, pár stránok som prečítala. Nikdy nebolo jednoduché knihu odložiť alebo sa mi nestala situácia, kedy by som sa do jej čítania musela nútiť. Po celý čas si držala moju pozornosť a dej bol viac, než zaujímavý :). 

Autorka napísala príbeh z viacerých uhlov pohľadu a tak, aj keď je kniha rozsiahla, viaceré udalosti sa môžu zdanlivo odohrávať pomalšie, pretože poskytuje naň väčšie množstvo náhľadov, respektívne situácie vykresľuje väčšmi do hĺbky. Oheň nás spasí je historický román, takže pomedzi dobrodružné pasáže, zápletku a celkové udalosti príbehu, autorka vsunula aj pravdivé historické udalosti, ktoré knihe dávajú neskutočnú autentickosť. Počas čítania bolo úplne automatické, že som sa cítila akoby som v príbehu bola aj ja. Všetko bolo opísané veľmi živo a ja som sa cítila byť jeho súčasťou.
Aj keď sa niekomu môže zdať jej tempo pomalšie, Kate Moss má skvelý štýl písania a tak tých "pár" strán navyše nebude nikomu prekážať.

Mňa osobne veľmi zaujala historická téma a som šťastná, že som sa mohla dozvedieť takouto formou viac, i keď z hľadiska histórie je to žiaľ, len minimum... Nech sa však snažím ako chcem, knihe nemám čo vytknúť. Pútavá od začiatku, až do konca. Mnohé scény sú mrazivé, mnohé zábavné, či napínavé... Avšak jedno nemožno odoprieť. Postavy sú výborné! Každá jedna vám svojim spôsobom prirastie k srdcu, nuž a záporáci vás tiež poriadne potrápia. Priznám sa, že tento príbeh by bol veľmi vďačný na sfilmovanie, avšak dôležité je, že máme knižné dobrodružstvo a užiť si ho môžete aj vy. Moje odporúčanie máte!

Myslela som si, že Oheň nás spasí je len jednodielnou záležitosťou, no vyzerá to tak, že príbeh bude rozsiahlejší - generačný, a že dielov bude viac. Presný počet vám však neviem povedať. Viem len to, že šancu im dám, tak ako aj v tomto prípade. Ak táto kniha niečím oplývala, tak je to originalita. A to si ja veľmi cením. Úprimne verím, že ak ste doteraz o danom titule nepočuli, vašu pozornosť si získal tu a teraz :)!

Moje hodnotenie:

Zo života jesenných dní | Pretože šípky je radosť zbierať

Musím sa priznať, že v poslednom čase sa necítim úplne vo svojej koži. Ráno sa zobúdzam vyčerpaná. Povinnosti síce stíham plniť, no akoby som nedokázala splniť si aj povinnosť voči sebe, a to: venovať sa činnostiam, ktoré ma napĺňajú a tešia. Sľúbila som si, že viac nedopustím, aby som sa dostala do kruhu, v ktorom sa len točím unavená zo života, chodím do práce, po nociach sa učím a jednoducho neviem kde mi hlava stojí. Zaumienila som si, že pokiaľ sa budem venovať aj veciam, ktoré ma nejakým spôsobom obohacujú, či jednoducho ma vedia rozveseliť... tie povinnosti mi potom pôjdu jednoduchšie, keď budem vnútorne spokojná. Problém je v tom, že čas na toto predsavzatie by aj bol, ibaže moja duša sa akosi nevie prebudiť a zasekla sa na neznámom mieste, z ktorého ju neviem vyloviť. Mám pocit, že len kráčam týmito dňami a vôbec okolo seba nič nevidím. Nič nepozorujem. A mňa to skutočne mrzí...
Dôvodov je síce viac, ale aj toto je jeden z nich, prečo na blogu pribúda pomenej článkov. Nedokázala som cítiť tú radosť, ktorá ma predtým poháňala k ich písaniu.

Ibaže... Ibaže keby ju opäť nenájdem a nechopím sa jej, tak by tento článok nevyšiel všakže? Som rada, že ten netypický "temný" úvod máme za sebou (i keď úprimný) a môžem vám s úsmevom na perách povedať, že tieto dni mi opäť vrátili mňa a všetko, čo ku mne patrí :).
Začínam znovu dýchať, znovu sa rozhliadať, znovu sa tešiť. Moje nálady sa niekedy vedia meniť prirýchlo, no tento zvrat, kedy som bola taká bezcieľna mi tentoraz nesedel. Cítiť však znovu seba samú, je až neuveriteľne hrejivý pocit, ktorý ma zalieva pri akejkoľvek aktivite, pri ktorej nachádzam vytúžený pokoj (mysle).

Tieto dni sú ako z rozprávky.
Neviem, či som niekedy zažila také krásne Babie leto, aké k nám dorazilo tento rok. V spomienkach nič podobné nenachádzam. Nie v takom rozsahu... Všetko je zaliate do farieb, ktoré ani nemožno opísať. Kam sa pozriem vidím len krásu a v duchu si niekedy hovorím, aká som vďačná za to, aký dokonalý je tento svet. Pretože ak ako spoločnosť máme veľa chýb a nedostatkov, príroda nič také nepozná. Jej farebné listy len rozochvievajú moju dušu a pútajú môj zrak. Svet je akoby namaľovaný, tak naň sadla jeseň... Neustále všade cítim dym, ktorý sa valí v obláčikoch pary z komínov a mňa to núti spomínať. Dnes som zažila pekný rozhovor s ocinom, ktorý taktiež zacítil túto špecifickú vôňu jesene a zaspomínal si na kúrenie v kachliach, starú domácnosť, pohovky a nábytok. Pri opisoch miest a miestností, ktoré jeho destké oči videli som pookriala, pretože to bolo krásne. Vedela som, čo tým myslí... Nám všetkým isté vône niečo pripomínajú. Vidíme v nich miesta a osoby a predmety a nás s našimi pocitmi. No to mám na tom rada.

Dnes som sa však cítila ako dieťa. Ak som aj bola unavená, udalosti dňa mi rýchlo dodali energiu a ja som sa vo večerných hodinách vrátila domov z rozpálenými lícami a rozžiarenými očami. Teraz skutočne dokážem pochopiť prečo Holden Caulfield (Kto chytá v žite) túžil ochrániť všetky deti sveta a väčsmi si cenil ich detstvo, než falošnú múdrosť dospelosti. Žiadny liek by mi nemohol dať taký zdravý pocit, ako deň, ktorý som takmer celkom celučičký strávila na vzduchu, v spoločnosti slnka - jeho lúčov, vo vánku, kráčajúch po miestach zo spomienok, po prírode, túlajúc sa, obklopená tými na ktorých mi záleží... Snažila som sa vytesniť všetky myšlienky, ktoré mi v hlave zvyknú poletovať. Väčšinou sa jedná o záležitosti, ktoré musím urobiť, rozplánovanie dňa... A ja to naozaj nemám rada! Nemám rada, keď sa niekedy ráno prebudím a prvé na čo myslím je to, čo všetko musím v daný deň urobiť. V hĺbke duše som presvedčená, že skutočne môžeme poväčšine ovplyvniť len daný okamih, tak prečo na to myslieť? Prečo sa unavovať väčšmi? Áno, a tak som sa to snažila absolútne vylúčiť z mojej mysle a celkom slušne sa mi to podarilo. S mojim verným kamošom Dobbym, (ktorému patrí titulná fotka článku) som sa len tak potulovala. Tešila sa. A nič viac mi k šťastiu nechýbalo. Viem, že mnohí sa môžu smiať a mnohí si o tom pomyslia svoje... avšak pre mňa je Dobby skutočne najlepší kamarát, spoločník, jednoducho je to pre mňa veľmi blízky tvor, ktorého nadovšetko ľúbim. Čas s ním mi je vzácny, a tak ma nabilo energiou už len to, že som si ho s ním mohla naplno užiť. Na tom, že sme na seba naviazaní, a že ho považujem za člena rodiny nevidím nič zvláštne, pretože človek, ktorý trávi čas so zvieratami dokáže pochopiť, že ich prítomnosť je nadovšetko, a že sú to veľmi múdre a láskavé stvorenia.

Viete, čo ma však dnes naozaj potešilo? A plánované to veru nebolo...

Ak si ešte pamätáte článok, v ktorom som vám s nadšením opisovala lúskanie fazule a nostalgiu, ktorú pri tejto činnosti pociťujem...
Nuž, dnešný deň ma priviedol k oberaniu šípok. A hádam nič krajšie nejestvuje! Taktiež mi to veľmi pripomína detstvo, kedy som s babinou chodila po šípky a napokon mi vždy uvarila po príchode domov čerstvý, horúci čaj. I keď mi nie vždy chutil, tak ako samotná radosť z neho, vždy to bolo výnimočné! Keď si tie šípky oberiete, prinesiete domov, lúhujete... je to celkom iné, než keď si len zalejete vrecúško čaju a ja som z toho bola vždy veľmi šťastná, tak ako to len deti vedia - a možno aj dospelí :). S úprimnosťou môžem povedať, že dni u mojej babiny mám veľmi rada. Nie vždy s ňou môžem tráviť času toľko, koľko by som chcela, avšak dni kedy sa môžem len bezstarostne radovať v prostredí s ňou, ktoré mi je veľmi blízke, ma vždy niečim naplní...

Nuž a čo vy? Máte aj vy takú radosť zo slnka a farieb, do ktorých sa svet zaodel? Budem šťastná, keď mi napíšete o vašich radostiach a starostiach... No predovšetkým sa majte krásne :)!

Sú momenty, kedy skutočne dokážem v týchto dňoch porozumieť, legendárnej vete Anny Shirley, viac než kedykoľvek predtým 🍂.

Pohyblivý sviatok | "Ale Paríž sa nikdy nekončí"

Originálny názov: A Moveable Feast

Autor: Ernest Hemingway

Vydavateľstvo: Ikar

Edícia: Odeon 

Rok vydania: 2016

Počet strán: 200

Paríž a šťastie boli pre Hemingwaya synonymá. Aj preto nazval svoje búrlivácke mladé roky strávené v tomto meste pohyblivým sviatkom. Týmto prirovnaním sa inšpirovala aj Mary Hemingwayová pri posmrtnom vydaní manželovho diela v roku 1964.
Črty o svojom živote v Paríži začal autor písať roku 1958 a s prestávkami v nich pokračoval až do konca svojho života, upínajúc sa v hlbokej tvorivej aj životnej kríze na najšťastnejšie obdobie svojho rozletu v úsilí nájsť stratenú istotu.
Tieto pamäti nám pomáhajú pochopiť nielen ducha doby, ale aj osobnosť spisovateľa, ktorý má nezastupiteľné miesto v svetovej literatúre dvadsiateho storočia.

...

Môj vzťah ku Hemingwayovi bol vždy trochu komplikovaný. Hľadali sme si k sebe cestu, i keď sme si vytrvalo dávali šancu si ju nájsť. 

Naším prvým stretnutím bolo čítanie knihy Starec a more, pričom to už bolo celkom dávno. Bolo to mätúce, keď mám byť úprimná, pretože vo svojom bytí som cítila kvalitu tej knihy a vnímala som, že sa jednoznačne a spravodlivo označuje dobrou. Ale i tak som z nej mala zvláštny pocit - kúsok vlažný. Chýbal mi akýsi dojem, no teraz mám pocit, že mi chýbala skúsenosť a trocha dospelosti. Čo ma nie úplne teší, ale je to už raz tak. Na niektoré čítanie treba najprv prežiť kúsok viac života a prejsť nejakou skúsenosťou, ktorá nás ovplyvní. Čítať tú knihu teraz, by bolo celkom iným zážitkom, dovolím si tvrdiť. A predsa by mi možno ešte stále malá čiastočka pocitu chýbala.

Druhé stretnutie. Uplynutý čas a odmlka od prvého zoznámenia... A predsa niečo nesedí, i keď je dojem hlbší, než predtým. Zbohom zbraniam bol nie dobrý, ale výborný román, no viac by som ho ocenila teraz. Časom.

A tak som časom ocenila Pohyblivý sviatok, ktorý som si prečítala po ešte väčšej odmlke a dlhšom čase. Nuž a ako to už býva, tento príbeh ma lákal asi najväčšmi z jeho tvorby. Každý umelec cíti, že v uliciach Paríža, a na strechách jeho bytov, v parkoch a záhradách, a v každom jednom zákutí... že sa tam niečo skrýva. Často Paríž vnímam, ako akési rodisko umenia. Miesto, kde pramení, kde sa začína a končí a nech sa ho snažím opísať akokoľvek, vždy sa mi len do hlavy dostane veta, "Na tom Paríži niečo je..." Vnímala som, že Hemingway to tak videl tiež. Cítil to čaro a kúzlo, ktorým toto mesto oplýva a tak vznikol román Pohyblivý sviatok, ktorý je zároveň mnohým viac... Má väčšie rozmery. Totižto je denníkom, zápisníkom, poviedkou, príbehom, výpoveďou, pocitom, náladou, pamiatkou... Je plným dojmov a spomienok a je plný ľudských charakterov zaznamenaných a nezabudnutých vďaka spomienke zapísanej do Pohyblivého sviatku. Myslím, že vďaka tejto knihe Paríž nikdy neumrie. A nikdy neumrie ani Hemingway.

Najradšej by som vám sem citovala celé pasáže a úvahy, ktoré autor pri písaní mal a vložil ich do knihy pre nás. Tak by ste najlepšie pochopili, v čom je sila tohto diela a prečo sa ho oplatí prečítať. Prečo je pre mňa výnimočným.

"Lenže Paríž je veľmi staré mesto a my sme boli mladí a nič

tam nebolo jednoduché, dokonca ani chudoba, ani nečakané peniaze,

ani mesačný svit, ani pravda či nepravda, ani dych človeka, ktorý 

ležal v mesačnom svite vedľa vás."

No skúsim na to použiť svoje slová a dostať zo seba aspoň pár pocitov, ktoré sa mi nevykresľujú jednoducho. 

Je zrejme jasné, že táto kniha mi sadla. Mám rada poetické diela, ktoré sú mnohovravné a veľa vykresľujú vo svojich riadkoch. Sám Hemingway poetické štýly rád nemal. Opisoval úpravu svojich poviedok a to, aké dôležité je písať ich triezvym jazykom. Presne, a bez zbytočných, rozvláčnych vyjadrení. A predsa, ani sám nedokázal zničiť silu vlastných slov, ktoré v sebe istú poéziu majú. Nemohol ich okresať, pretože sú veľmi nenápadné a nevtieravé, no jazyk majú taký krásny, že ich pocítite a zaradujete sa, že ich nedokázal odstrániť a zostručniť.

Nie všetko je tu však len o kráse mladosti a Parížskych ulíc. Je to o dianí sa... O spoznávaní osobností, o umelcoch a ich malých, veľkých svetoch a zvláštnostiach. Hemingway tu spoznal obrovské množstvo, či už začínajúcich alebo už vtedy významných osobností a to bolo veľmi zaujímavé sledovať. Opisoval prvé recenzie na diela, ktoré sú teraz absolútnou klasikou, no vtedy boli len úryvkami v novinách. Všetko tu bolo také surovo čerstvé a naberalo odvahu, až ma to úplne očarilo.

"Ale Paríž sa nikdy nekončí a spomienky každého, kto tam žil, sa líšia od

všetkých ostatných. Jednostaj sme sa ta vracali, nech už sme boli akíkoľvek, nech

sa menil, ako chcel, či bolo ťažké alebo ľahké sa doň dostať.

Paríž vtedy stál za to a človeku sa zakaždým vrátilo, čo doň investoval. Ale takýto

bol Paríž nášho ranného veku, keď sme boli veľmi chudobní, ale aj veľmi šťastní."

Život Hemingwaya je však smutne známy. Pozitivitou oplývala len tvorba, do ktorej vložil množstvo seba samého a zrejme, aj to najlepšie, čo v sebe mal a dokázal nám dať. Mnohí umelci majú takýto údel a mnohí nesú utrpenie, ako daň za svoj talent. Veľa vidia, veľa cítia, veľa vnímajú. Rozhodne si netrúfam posudzovať Hemingwayovu psychiku, pretože pre mňa je ako človek ešte stále záhadou a asi aj vždy ňou bude. Avšak toto sú jeho posledné šťastné roky. 

Tam v Paríži bol len chudobný mladý muž, ktorý pri lacnej káve, či pohári tvrdšieho písal svoje riadky a vkladal im život. Tam bol muž, ktorý si zdarma požičiaval knihy, a ktorý žil na dlh a z chatrných úsporov. Ktorému bola zima vo vlastnom dome, ale ktorý mal manželku a ľúbil... Boli to roky, ktoré neboli ovplyvnené úspechom a realitou, ale len šťastím a prežívaním života a tvorbou. Po Paríži sa všetko zmenilo. Všetko sa začalo odcudzovať a aj šťastie si našlo svoju cestu mimo autorovho života. Avšak toto je krásnou pamiatkou, na začiatok umelca, ktorý do svojej tvorby dal všetko, až napokon prázdny odišiel niekam, kde ho čakal jeho nový začiatok. Azda jeho nový, šťastný Paríž...

Za túto knihu veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.

Pokiaľ vás zaujala (a ja pevne verím, že áno), zakúpiť si ju môžete na tejto adrese.

Moje hodnotenie: