Musím sa priznať, že v poslednom čase sa necítim úplne vo svojej koži. Ráno sa zobúdzam vyčerpaná. Povinnosti síce stíham plniť, no akoby som nedokázala splniť si aj povinnosť voči sebe, a to: venovať sa činnostiam, ktoré ma napĺňajú a tešia. Sľúbila som si, že viac nedopustím, aby som sa dostala do kruhu, v ktorom sa len točím unavená zo života, chodím do práce, po nociach sa učím a jednoducho neviem kde mi hlava stojí. Zaumienila som si, že pokiaľ sa budem venovať aj veciam, ktoré ma nejakým spôsobom obohacujú, či jednoducho ma vedia rozveseliť... tie povinnosti mi potom pôjdu jednoduchšie, keď budem vnútorne spokojná. Problém je v tom, že čas na toto predsavzatie by aj bol, ibaže moja duša sa akosi nevie prebudiť a zasekla sa na neznámom mieste, z ktorého ju neviem vyloviť. Mám pocit, že len kráčam týmito dňami a vôbec okolo seba nič nevidím. Nič nepozorujem. A mňa to skutočne mrzí...
Dôvodov je síce viac, ale aj toto je jeden z nich, prečo na blogu pribúda pomenej článkov. Nedokázala som cítiť tú radosť, ktorá ma predtým poháňala k ich písaniu.
Ibaže... Ibaže keby ju opäť nenájdem a nechopím sa jej, tak by tento článok nevyšiel všakže? Som rada, že ten netypický "temný" úvod máme za sebou (i keď úprimný) a môžem vám s úsmevom na perách povedať, že tieto dni mi opäť vrátili mňa a všetko, čo ku mne patrí :).
Začínam znovu dýchať, znovu sa rozhliadať, znovu sa tešiť. Moje nálady sa niekedy vedia meniť prirýchlo, no tento zvrat, kedy som bola taká bezcieľna mi tentoraz nesedel. Cítiť však znovu seba samú, je až neuveriteľne hrejivý pocit, ktorý ma zalieva pri akejkoľvek aktivite, pri ktorej nachádzam vytúžený pokoj (mysle).
Tieto dni sú ako z rozprávky.
Neviem, či som niekedy zažila také krásne Babie leto, aké k nám dorazilo tento rok. V spomienkach nič podobné nenachádzam. Nie v takom rozsahu... Všetko je zaliate do farieb, ktoré ani nemožno opísať. Kam sa pozriem vidím len krásu a v duchu si niekedy hovorím, aká som vďačná za to, aký dokonalý je tento svet. Pretože ak ako spoločnosť máme veľa chýb a nedostatkov, príroda nič také nepozná. Jej farebné listy len rozochvievajú moju dušu a pútajú môj zrak. Svet je akoby namaľovaný, tak naň sadla jeseň... Neustále všade cítim dym, ktorý sa valí v obláčikoch pary z komínov a mňa to núti spomínať. Dnes som zažila pekný rozhovor s ocinom, ktorý taktiež zacítil túto špecifickú vôňu jesene a zaspomínal si na kúrenie v kachliach, starú domácnosť, pohovky a nábytok. Pri opisoch miest a miestností, ktoré jeho destké oči videli som pookriala, pretože to bolo krásne. Vedela som, čo tým myslí... Nám všetkým isté vône niečo pripomínajú. Vidíme v nich miesta a osoby a predmety a nás s našimi pocitmi. No to mám na tom rada.
Dnes som sa však cítila ako dieťa. Ak som aj bola unavená, udalosti dňa mi rýchlo dodali energiu a ja som sa vo večerných hodinách vrátila domov z rozpálenými lícami a rozžiarenými očami. Teraz skutočne dokážem pochopiť prečo Holden Caulfield (Kto chytá v žite) túžil ochrániť všetky deti sveta a väčsmi si cenil ich detstvo, než falošnú múdrosť dospelosti. Žiadny liek by mi nemohol dať taký zdravý pocit, ako deň, ktorý som takmer celkom celučičký strávila na vzduchu, v spoločnosti slnka - jeho lúčov, vo vánku, kráčajúch po miestach zo spomienok, po prírode, túlajúc sa, obklopená tými na ktorých mi záleží... Snažila som sa vytesniť všetky myšlienky, ktoré mi v hlave zvyknú poletovať. Väčšinou sa jedná o záležitosti, ktoré musím urobiť, rozplánovanie dňa... A ja to naozaj nemám rada! Nemám rada, keď sa niekedy ráno prebudím a prvé na čo myslím je to, čo všetko musím v daný deň urobiť. V hĺbke duše som presvedčená, že skutočne môžeme poväčšine ovplyvniť len daný okamih, tak prečo na to myslieť? Prečo sa unavovať väčšmi? Áno, a tak som sa to snažila absolútne vylúčiť z mojej mysle a celkom slušne sa mi to podarilo. S mojim verným kamošom Dobbym, (ktorému patrí titulná fotka článku) som sa len tak potulovala. Tešila sa. A nič viac mi k šťastiu nechýbalo. Viem, že mnohí sa môžu smiať a mnohí si o tom pomyslia svoje... avšak pre mňa je Dobby skutočne najlepší kamarát, spoločník, jednoducho je to pre mňa veľmi blízky tvor, ktorého nadovšetko ľúbim. Čas s ním mi je vzácny, a tak ma nabilo energiou už len to, že som si ho s ním mohla naplno užiť. Na tom, že sme na seba naviazaní, a že ho považujem za člena rodiny nevidím nič zvláštne, pretože človek, ktorý trávi čas so zvieratami dokáže pochopiť, že ich prítomnosť je nadovšetko, a že sú to veľmi múdre a láskavé stvorenia.
Viete, čo ma však dnes naozaj potešilo? A plánované to veru nebolo...
Nuž, dnešný deň ma priviedol k oberaniu šípok. A hádam nič krajšie nejestvuje! Taktiež mi to veľmi pripomína detstvo, kedy som s babinou chodila po šípky a napokon mi vždy uvarila po príchode domov čerstvý, horúci čaj. I keď mi nie vždy chutil, tak ako samotná radosť z neho, vždy to bolo výnimočné! Keď si tie šípky oberiete, prinesiete domov, lúhujete... je to celkom iné, než keď si len zalejete vrecúško čaju a ja som z toho bola vždy veľmi šťastná, tak ako to len deti vedia - a možno aj dospelí :). S úprimnosťou môžem povedať, že dni u mojej babiny mám veľmi rada. Nie vždy s ňou môžem tráviť času toľko, koľko by som chcela, avšak dni kedy sa môžem len bezstarostne radovať v prostredí s ňou, ktoré mi je veľmi blízke, ma vždy niečim naplní...
Nuž a čo vy? Máte aj vy takú radosť zo slnka a farieb, do ktorých sa svet zaodel? Budem šťastná, keď mi napíšete o vašich radostiach a starostiach... No predovšetkým sa majte krásne :)!
Sú momenty, kedy skutočne dokážem v týchto dňoch porozumieť, legendárnej vete Anny Shirley, viac než kedykoľvek predtým 🍂.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára