I heard calling of the nature 🌼

O tom ako málo času mám, vám hovoriť nejdem. V posledných dňoch toto tvrdenie aspoň z časti odmietam, pretože človek má aj tak čas na to, na čo si ho sám urobí. To kam ho venuje a smeruje je na ňom.

Ja som sa však cítila v úzkych, predtým než som začala zmýšľať voľnejšie a slobodnejšie. Myšlienky som neovládala ja, ale oni mňa. Myseľ mi išla vybuchnúť a hlava mala dosť analyzovania problémov a riešení situácií, ktoré ešte ani nenastali. 

V blízkom čase, veľmi blízkom, chystám niečo veľké. Niečo krásne, no samotné plánovanie ma v tom momente vyčerpalo, až do krajnosti. Uvedomila som si, že je jeseň. Moje obľúbené obdobie. A došlo mi, že ho nechcem len obdivovať spoza okna a na obrázkoch Pinterestu. Že nechcem len hľadieť na cudzie zážitky, ale chcem tvoriť svoje vlastné. Že chcem na malý moment vypnúť, všetko utíšiť a stratiť sa v myšlienkach inými smermi. A tak som vyšla von... Nič lepšie som urobiť nemohla.

Bol večer. Krásny, tichý a chvíľami mrazivý. Vzduch ma štípal na tvári a obloha bola taká jasná... Túlala som sa cestami, ktoré dobre poznám, ktoré pre mňa veľa znamenajú a tá krása sa ma dotkla na miestach, ktoré potrebovali byť dotknuté spôsobmi, ktoré doma zažiť nemôžem.
Áno, bola som unavená, no spánok by nič nevyriešil. Neuľavila by som svojej mysli. A už vôbec nie svojej duši, ktorá potrebuje vidieť, počuť, objavovať a cítiť sa nažive.

Do batohu som si zabalila knihu, vodu, niečo na sedenie a bundu, keď sa ochladí. Stačilo len ísť...

Miesto, ktoré som zazrela ma dojalo svojou krásou a tichom. Aj tie malé chvíle, ktoré som venovala sama sebe, na mňa urobili ohromný dojem. Ťažko sa to opisuje, ale aj keď som tie miesta, kvety, vodu, všetko naokolo, nevidela po prvýkrát - to všetko bolo aj tak iné, a známe zároveň.

Cítila som len radosť. Veľmi hlbokú a dotýkajúcu sa. Krehkú vo svojej podstate. A vzduch tak krásne voňal. V jeho ostrosti bolo cítiť spomienky a všetky dôvody, pre ktoré sa človek teší a raduje. Vánok hladil nielen tvár, ale aj všetky problémy a realitu odnášal doďaleka a neznáma...

Až napokon prišiel pokoj.
Čím chladnejší bol vzduch, tým väčšmi som sa usmievala. Netrvalo dlho a na oblohe žiaril prekrásny mesiac, na ktorý som sa nedokázala vynadívať. Hanbím sa to priznať, ale od toľkej krásy a hlavne jej jednoduchosti a tichosti, mi odrazu do očí takmer vyhŕkli slzy. Cítila som sa tak neskutočne ľudsky, ľahko a radostne, až ma to dojalo. Stalo sa vám to niekedy, keď ste videli niečo, čo vás naplnilo krásou? 
V tomto dni mi nezáležalo na ničom, čo ma trápi iné dni. Ak si nejak predstavujem ľahkosť bytia, tak aj táto podoba k nej určite patrí. Neviem, čím to je, že stačí vyjsť von, kde kvety rastú a kde nie je bežný ruch, v ktorom žijeme a všetko sa vyjasní.

Toto miesto nie je vôbec ďaleko od domu kde bývam a predsa tam bežne len tak nezájdem. Nevyhľadávam ho toľko, ako by som mohla.
Po jednej stránke je to asi dobré, pretože jeho výnimočnosť vo mne väčšmi zostáva. Po druhej by som mohla... mohla by som chodiť častejšie tam, kde cítim šťastie.

Kiežby sa dal mesiac odfotografovať, tak ako ho vidíme svojimi očami...
Kiežby sme mali v sebe vždy toľko odvahy prekonať sa a ísť tam, kam nás svet volá...

Nedávny článok o túžbach a o tom, ako často niekam chcem ísť, niečo chcem vykonať a keď príde čas to urobiť, tak začnem utekať a bočiť od svojich snov... Zistila som, že v tom nie som sama. Viacerí z vás prežívajú pochybnosti a túto neistotu, ktorá vždy zabije všetko pekné, čo sa mohlo stať.
Napísanie toho článku mi pomohlo. Akoby fakt, že som dostala zo seba celú pravdu o strachu a ľudskej povahe, mi pomohol mať viac odvahy a viac odhodlania. Verím, že je niečo na tom, že keď začneme hovoriť, začnú sa aj veci diať.

"You don't grow when you are comfortable."

Majte sa krásne kamoši a užite si všetko, čo vám tieto dni prinesú :)!