Lúskanie fazule, čítanie poézie, chlad a jeseň

Ahojte kamoši :)!
Možno vás trochu zaskočil názov článku, no nebojte, nezbláznila som sa. Za chvíľku pochopíte, že dané slová sú kľúčovými a že majú svoj hlbší význam.

Práve dnes je ten deň, kedy sa oficiálne začína literárny festival a tak som trošičku nervózna a poriadne nadšená zároveň. Bolo by pre mňa jednoduchšie danú akciu vynechať, a kedysi by som ju zrejme aj zrušila, zo zoznamu svojho programu, pretože povinností mám aktuálne ozaj veľmi veľa... Avšak tá radosť by sa pominula a viem, že by som oveľa väčšmi ľutovala, že som si to nechala ujsť. Kedysi by som sa tak zachovala. Nahovorila by som si, že keď zostanem doma - bude mi lepšie, ale pravda je inde. Lepšie mi bude, keď pôjdem za tým, čo chcem.
A tak dnes je ten deň.

Prečo by to bolo jednoduchšie? Poďme pekne postupne...

Včerajší deň bol krásny. Skutočne bol.
Po škole som sa vybrala navštíviť babku, ktorá mi zároveň aj opatruje psíkov, ktorých momentálne nemôžem mať pri sebe, pretože by boli celé dni sami doma. Tam sú ako na prázdninách, a v jej dome a záhrade sa vytešujú, ako malé deti. A tak som sa s nimi včera vytešila aj ja. Naháňali sme sa, tuľkali, mojkali... Však veď to poznáte.
Možno sa sami pre seba zasmejete, no výrazne ma nadchla špeciálne jedna vec, ktorú by ste možno ani nečakali. Táto vec patrí k mojim obľúbeným činnostiam, ktoré sa mi spájajú s jesennými obdobiami predošlými, a najmä s mojim detstvom.

Lúskanie fazule
Áno... je to tak. Vždy sa na to veľmi teším a v tejto činnosti nachádzam niečo neskutočne oddychové. Vždy si len tak sedím a cítim sa, ako keď som mala 8 rokov a celé dni len liezla po jabloniach, streche a vystrájala hlúposti na záhrade, v ktorej sedím teraz, ako "dospelá" a celkom inak nažívajúca osoba. Je to len lúskanie fazule, ale pre mňa je to ako zvítanie sa so svojím detstvom.
Nechcem sa opakovať, ale tak ako som už párkrát povedala... Jeseň je nostalgická. A aj toto mi veľmi pripomína mnohé momenty. Spomínam si na sesternicu a hlúposti o ktorých sme sa s veľkou vážnosťou rozprávali a lúskali pri tom strúčiky. Na starého psíka, ktorý okolo nás pobehoval a už dávno nás opustil. Vyjavuje sa mi všetko pekné, na čo rada myslím. Všetky vône sa mi vracajú, a tak sa len vždy pousmejem a teším sa na tieto tiché momenty každým rokom viac. Je to hlúpe? Možno aj áno, ale nie je aj Hygge o tom, že šťastie sa ukrýva v jednoduchých veciach?

Babka včera vytiahla prvú tekvicu a ja som sa tešila a plánovala, čo z nej bude. Ešte vždy si nie som istá, či ju mám rada vrámci pokrmov, no aj tak to neschladzuje plány, ktoré s ňou mám. Veď predsa na jeseni je super, aj skúšať recepty, ktoré sú plné jabĺk a škorice a tekvíc... ktoré sú sezónne :)!

Čítanie poézie
Včera som mala celkom iný plán, no napokon som sa dosť nečakane ocitla na čítaní poézie, v Barmuseum (Martin). Ach, ani neviem kde začať... Moji priatelia na toto miesto chodia pomerne často, avšak ja som tam bola po prvý raz. Už veľakrát som chcela ísť, no vždy mi do toho niečo prišlo. Včera som však vedela, že je ten pravý čas a ešte k tomu to bola aj pravá príležitosť!
Poéziu čítali amatérsky autori (poväčšine), ako vy, či ja... Čítali svoju tvorbu v tmavej miestnosti, kde sa mihotal jas sviečok a my sme počúvali ich slová a pocity, ktoré vložili do svojich diel. Bolo to krásne. Stretla som tam ľudí, ktorých by som tam, ani nečakala a všetky tie básne boli tak zvláštne výnimočné. Som veľmi šťastná, že som sa toho mohla zúčastniť a o mesiac to mám určite v pláne znova. Totižto program som si nemohla pozrieť celý, stala sa nečakaná udalosť... Nie veľmi pozitívna, tak to nechcem, ani veľmi rozvíjať.

Veci sa však dejú...
Babke, u ktorej som strávila krásne popoludnie prišlo veľmi zle a tak som utekala rýchlo k nej. Bol večer, vonku chladno a mrazivo... Nešiel mi žiadny spoj, nie dosť skoro... A tak som utekala, ako o život celú cestu, až som prišla skorej, než akýkoľvek dopravný prostriedok. Veľmi som sa bála. Hlavou mi išli všelijaké myšlienky a mala som strach.
Zavolali sme záchranku a tá čoskoro prišla. Babke pomohli a už čoskoro jej bolo lepšie. Ostala som u nej spať a veľmi sa mi uľavilo.
Život vždy žijeme tak strašne automaticky, až sa napokon udeje niečo takéto a my ani nerozumieme, že zlé sa môže stať tak rýchlo. Chceme späť ten rytmus a rutinu, v ktorom sa ťahal celý deň. Chceme späť svoj svet, pretože toto nás vždy vytrhne z toho, čo nazývame životom.
Som šťastná, že je v poriadku a že všetko dobre dopadlo.

Ráno sme strávili pomaly. Na záhrade, na vzduchu, s čajom a rozhovormi... Bolo dobré cítiť, že veci sú opäť v poriadku.

Preto by bolo jednoduchšie rýchly program, ktorý mám zrušiť. Ostať doma a odpočinúť si. Ale život sa nikdy nezastaví, tak prečo zastavovať svoje plány, pokiaľ je všetko opäť v rovnováhe? Niekedy je dobré len kráčať ďalej. A ja som sa rozhodla, že budem pokračovať v ceste, ktorú som začala.

Majte sa krásne! Užite si slniečko, ktoré ešte vykukuje na oblohe, ale aj ten mráz, v ktorom sa tak krásne dýcha...

Dobrovoľníčka na literárnom festivale? | Spontánne nápady

Že sú pondelky zlé? Môžu byť ozaj takými zlými, keď na oblohu vyjde krásne slnko? -ktoré ešte chvíľu predtým zafarbilo celú oblohu sýtou farbou lúčov, ktoré sa predrali a osvietili aj steny izby, v ktorej sa pomaly prebúdzam k životu...
Skoré rána mám rada, i keď nie každý im dokáže prísť na chuť. Aj pondelok je len deň. Je ľudský a rýchlo prejde. Tak, ako všetky dni v týždni. Vždy sa v ňom dá nájsť niečo dobré. Na každý negativizmus sa dá položiť nejaký optimistický základ/pohľad, ktorý situáciu otočí na krajší postoj, či lepší deň. Tak sa to snažím vnímať ja.

Pondelok môže niesť nálepku "hektický." A zrejme takým naozaj často býva... Ale keď sa náhlime za niečím, na čo sa tešíme, nie je to až také zlé.
Napríklad ja som si pridala do zoznamu vecí, ktoré nestíham ďalšiu položku. A dávno som sa neradovala väčšmi :)!

Spontánne nápady mám rada, ako ste si už dávno mohli všimnúť, nuž a tento ozaj nebol plánovaným. Ani očakávaným, keď mám byť celkom úprimná. Sama by som nečakala, že moje kroky budú smerovať sem, keď už o týždeň smerujú niekam ďaleko, preďaleko a z čoho mám už teraz deficit času na všetko, čo treba zariadiť... Nevadí! Chcem zbierať zážitky a keď som uvidela túto príležitosť, vedela som, že bez nej toto obdobie prežiť nechcem. Bol to osud? Ktovie. Šťastná som však veľmi. Aspoň zatiaľ som O:)...

Kníhkupectvo Artforum je pre mňa miesto, ktoré neraz veľmi obdivujem a kde cítim čaro, ktoré ťažko opísať. Veľmi však vzhliadam aj k ľuďom, ktorí sú jeho súčasťou, a ktorí sa angažujú na mnohých zaujímavých podujatiach.

Literárny festival v Žiline
Že je to už 16. ročník? Netušila som... Nikdy som nemala príležitosť zúčastniť sa ho a jeho celkové dianie mi ušlo pomedzi prsty. Tentoraz mi však náhodne vyskočil status, kde Artforum hľadalo dobrovoľníkov pre túto príležitosť.
Celé dni som v škole, takže som mala obavy, či by bola moja pomoc vítaná a žiadaná skrz obmedzený čas. No s potešením som zistila, že bola. Každý je tam vítaní.

A tak som sa dnes ocitla na prvom stretnutí podobne odhodlaných ľudí, ako som ja. Mnohí tam prišli v skupinkách, takže som zrejme jediná, čo nikoho nepozná. O to viac sa však teším, že spoznám.
Nedokážem sa zbaviť pocitu, že tento festival je príležitosť stretnúť ľudí, niečo zažiť, niečo vykonať... Tým niečím mám na mysli čas, na ktorý si raz spomeniem o pár rokov neskôr. Môže to byť rozhovor v jedno slnečné popoludnie, kedy si spomeniem a budem hovoriť o ľuďoch a rokoch a politike a knihách a umení a spoločnosti... No aj vtedy ma naplní fakt, že som tam bola pocitom - že som bola tam, kde som mala byť. Presne tam na tom mieste.
Toto stretnutie (z ktorého som bola trochu nervózna) prebehlo veľmi príjemne. Robili sme malú prácu, ktorá nás zamestnala dosť na to, aby sme neboli rozpačitý, až do extrémnych rozmerov, ale popritom sme sa rozprávali a preberali, čo bolo treba. Asi nikto sa necítil nekomfortne, či nemal chuť zdupkať domov. Atmosféra bola milá a dala mi trošku istoty, že to zvládnem. Aj keď som nikdy nič podobné nerobila.

Bolo náročné si čas usporiadať tak, aby som sa akcií mohla zúčastniť. Ale teraz keď tak nad tým uvažujem, až také náročné to nebolo. Na vete, "keď sa chce, všetko sa dá" je niečo pravdivé. Pomaly, ale isto to zisťujem - i keď nie vždy to priznám takto radostne. Vtedy však človek zrejme nechce a nie nemôže.
Som na seba veľmi hrdá, pretože nie vždy by som tak odvážne skočila do niečoho, kde si nebudem istá tým, čo robím a sama sebou. No bola by to chyba.

Veľmi sa teším. Teším sa na to, čo ešte len príde a prísť má. Teším sa, že som v dianí niečoho, čo ma naplní inšpiráciou pre ďalšie dni. A tak sa len opäť raz smejem, že spontánne nápady, sú tie najlepšie nápady.

Máte to tak aj vy? Aký spontánny nápad ste v poslednom čase urobili vy?

Tieto dni letia. Prežívam zvláštne obdobie, pekné, rýchle a živé... Akoby sa všetko okolo mňa dialo práve teraz. A ja som šťastná, že sa o tom s vami môžem podeliť. Majte sa krásne!

I heard calling of the nature 🌼

O tom ako málo času mám, vám hovoriť nejdem. V posledných dňoch toto tvrdenie aspoň z časti odmietam, pretože človek má aj tak čas na to, na čo si ho sám urobí. To kam ho venuje a smeruje je na ňom.

Ja som sa však cítila v úzkych, predtým než som začala zmýšľať voľnejšie a slobodnejšie. Myšlienky som neovládala ja, ale oni mňa. Myseľ mi išla vybuchnúť a hlava mala dosť analyzovania problémov a riešení situácií, ktoré ešte ani nenastali. 

V blízkom čase, veľmi blízkom, chystám niečo veľké. Niečo krásne, no samotné plánovanie ma v tom momente vyčerpalo, až do krajnosti. Uvedomila som si, že je jeseň. Moje obľúbené obdobie. A došlo mi, že ho nechcem len obdivovať spoza okna a na obrázkoch Pinterestu. Že nechcem len hľadieť na cudzie zážitky, ale chcem tvoriť svoje vlastné. Že chcem na malý moment vypnúť, všetko utíšiť a stratiť sa v myšlienkach inými smermi. A tak som vyšla von... Nič lepšie som urobiť nemohla.

Bol večer. Krásny, tichý a chvíľami mrazivý. Vzduch ma štípal na tvári a obloha bola taká jasná... Túlala som sa cestami, ktoré dobre poznám, ktoré pre mňa veľa znamenajú a tá krása sa ma dotkla na miestach, ktoré potrebovali byť dotknuté spôsobmi, ktoré doma zažiť nemôžem.
Áno, bola som unavená, no spánok by nič nevyriešil. Neuľavila by som svojej mysli. A už vôbec nie svojej duši, ktorá potrebuje vidieť, počuť, objavovať a cítiť sa nažive.

Do batohu som si zabalila knihu, vodu, niečo na sedenie a bundu, keď sa ochladí. Stačilo len ísť...

Miesto, ktoré som zazrela ma dojalo svojou krásou a tichom. Aj tie malé chvíle, ktoré som venovala sama sebe, na mňa urobili ohromný dojem. Ťažko sa to opisuje, ale aj keď som tie miesta, kvety, vodu, všetko naokolo, nevidela po prvýkrát - to všetko bolo aj tak iné, a známe zároveň.

Cítila som len radosť. Veľmi hlbokú a dotýkajúcu sa. Krehkú vo svojej podstate. A vzduch tak krásne voňal. V jeho ostrosti bolo cítiť spomienky a všetky dôvody, pre ktoré sa človek teší a raduje. Vánok hladil nielen tvár, ale aj všetky problémy a realitu odnášal doďaleka a neznáma...

Až napokon prišiel pokoj.
Čím chladnejší bol vzduch, tým väčšmi som sa usmievala. Netrvalo dlho a na oblohe žiaril prekrásny mesiac, na ktorý som sa nedokázala vynadívať. Hanbím sa to priznať, ale od toľkej krásy a hlavne jej jednoduchosti a tichosti, mi odrazu do očí takmer vyhŕkli slzy. Cítila som sa tak neskutočne ľudsky, ľahko a radostne, až ma to dojalo. Stalo sa vám to niekedy, keď ste videli niečo, čo vás naplnilo krásou? 
V tomto dni mi nezáležalo na ničom, čo ma trápi iné dni. Ak si nejak predstavujem ľahkosť bytia, tak aj táto podoba k nej určite patrí. Neviem, čím to je, že stačí vyjsť von, kde kvety rastú a kde nie je bežný ruch, v ktorom žijeme a všetko sa vyjasní.

Toto miesto nie je vôbec ďaleko od domu kde bývam a predsa tam bežne len tak nezájdem. Nevyhľadávam ho toľko, ako by som mohla.
Po jednej stránke je to asi dobré, pretože jeho výnimočnosť vo mne väčšmi zostáva. Po druhej by som mohla... mohla by som chodiť častejšie tam, kde cítim šťastie.

Kiežby sa dal mesiac odfotografovať, tak ako ho vidíme svojimi očami...
Kiežby sme mali v sebe vždy toľko odvahy prekonať sa a ísť tam, kam nás svet volá...

Nedávny článok o túžbach a o tom, ako často niekam chcem ísť, niečo chcem vykonať a keď príde čas to urobiť, tak začnem utekať a bočiť od svojich snov... Zistila som, že v tom nie som sama. Viacerí z vás prežívajú pochybnosti a túto neistotu, ktorá vždy zabije všetko pekné, čo sa mohlo stať.
Napísanie toho článku mi pomohlo. Akoby fakt, že som dostala zo seba celú pravdu o strachu a ľudskej povahe, mi pomohol mať viac odvahy a viac odhodlania. Verím, že je niečo na tom, že keď začneme hovoriť, začnú sa aj veci diať.

"You don't grow when you are comfortable."

Majte sa krásne kamoši a užite si všetko, čo vám tieto dni prinesú :)!

Vo vzduchu cítiť jeseň a na okná klope dážď

Obdobie, kedy leto ponúka posledné teplé, slnečné dni a kedy sú prázdniny na konci, tma je čoraz hustejšia a skorejšia a kedy si hlboko uvedomujem ďalší nový školský rok, ktorý ma neminie - toto obdobie je pre mňa vždy niečím veľmi výrazné.
Možno je to tým, že vo vzduchu začínam cítiť jeseň. Popri prechádzkach občas zacítim dym z komína a vzduch vonia ohňom, zeminou, lístím, azda aj hnilobou... Niečo vo mne, počas roka driemajúce, sa preberá a ožíva. Rada to nazývam spomienkami, či neraz to nazývam nostalgiou. Vždy tvrdím, že jeseň je presne takou - nostalgickou. Všetko, čo som kedy zažila a čo si výrazne pamätám, všetky intenzívne pocity a hlboké dojmy... neodlučiteľne sa mi spájajú s jeseňou. Nedokážem poprieť fakt, že ak aj moje telo trpí únavou, moja duša je vždy nažive, keď za oknami duní dážď, a keď čelím prvým úskaliam školy, na ktoré som s chuťou zabudla cez obdobie radosti a času na dobrodružstvá. Zvláštne však je, že ak aj letu pripisujem slobodu a vždy rada plánujem pekné momenty, ktoré je možné cezeň prežiť... Skutočné dobrodružstvá na obzore vnímam, až teraz. Hoc je počasie horšie, vzduch je ostrejší a dážď je vždy dakde za zákrutou, svet ma volá hlasnejšie, než kedykoľvek predtým.

Už sa nedá prehliadať, že september priniesol obdobie náhlenia sa domov a túžby po šálke čaju. Nemožno poprieť, že ten čas už prišiel.
Zo skrine nesmelo vyťahujem svetre a na každý sa ráno usmievam. Oblečiem si svoj obľúbený rolák a cítim sa byť pripravená na deň... funguje to takmer, ako šálka kávy. Pohľady hneď hádžem na prevesené kabáty, ktoré čakali kým príde ich čas a radujem sa, pretože ešte stále nemôžem uveriť, že konečne ich môžem nosiť. Že mi bude príjemne a vzduch bude čerstvý.

Niekedy sa ráno zobudím. Postavím si vodu na kávu, pomaly ju zalievam, tak ako každé ráno, a keď sa napokon z hrnčeka do vzduchu rozplýva para a teplý nápoj nesie vôňu po mojej izbe, hodím si na seba niečo teplé a otvorím okno. Dýcham. Je to zvláštne, ale myslím si, že každý deň vonia inak. A že práve na tom, ako ráno vonia vzduch možno pozorovať premenu období najväčšmi. Som presvedčená o tom, že každý človek by mal ráno aspoň pár minút zastať a kým pije rannú šálku čohokoľvek, mal by len potichu sledovať oblohu. Pomalé brieždenie. Prudký dážď. Holé stromy. Ťažkú tmu. Či naopak slnečné lúče, ktoré sú o to vzácnejšie. Myslím si, že pozorovanie sveta prináša ozajstnú radosť.

Jeseň prináša čas, kedy je v poriadku byť sám. Je to čas, kedy sa môžeme nájsť. Objavujeme svoje vnútro a veľa premýšľame. Zatiaľ, čo v lete lietame po vonku a bláznime sa s priateľmi - teraz je čas, kedy prídeme domov a uvaríme si čaj. Zabalíme sa do deky a necháme na nás doznieť celý deň, ktorý nie je vždy jednoduchý, no akonáhle sme v teple domova - všetko je v poriadku.
A tak cítim neraz vďačnosť. Často myslím na ľudí, ktoré to šťastie nemajú. Ktorí sa nemajú kam vrátiť domov a žiadny hrnček z teplým nápojom ich nečaká, ani žiadna rodina. Núti ma to snažiť sa byť lepšou a sledovať aj tieto stránky svojho okolia. Vnímať väčšmi rozdiely.
Som typ človeka, ktorý by najradšej pomohol každému. Vždy ma trápili rozdiely, ktoré v spoločnosti fungujú a nikdy som nedokázala obmedziť úvahy, nad tým, ako nespravodlivo sme si zariadili svet. Avšak vždy som rada, že som schopná to vnímať. Že ešte stále mám v sebe niečo, čo ma dokáže prinútiť zastať a byť si vedomou toho, čo sa okolo mňa deje. Nepamätám si presne kde, ale viem, že som raz čítala aj článok, ktorý narážal na to, že v dnešnej dobe strácame empatiu oveľa väčšmi, než mali naši predchodcovia pred pár rokmi. Polemizovať o tom, čím sa táto problematika prehlbuje tentoraz však nejdem. Modlím sa len za tých, čo sú osamelí a stratení, a želám si pre nich ten pokoj, čo nachádzame vo svojich bytoch a izbách, v ktorých sme prežili mnoho chvíľ.

Som veľmi citlivá, ale nie len na pocity. Veľmi vnímam zmeny. Počasie. Obdobia.
Je to zvlášťne, ale často moju náladu ovplyvňuje to, aké počasie je za oknami alebo, či je jar a či jeseň. Všetko veľmi intenzívne vnímam mysľou, dušou... ťažko sa opisuje. Takto to však mám vo väčšine vecí. Knihy čítam podľa období a nálad. Akosi podvedome dokážem zaradiť žánre a dané príbehy do atmosféry obdobia, ktoré momentálne prevláda. Nepríde mi to však, až natoľko zvláštne. Myslím si, že my ľudia sme na prírodu napojení väčšmi, než si dokážeme predstaviť, keby si nájdeme opäť viac času pozorovať ju a vnímať jej znaky.

Som šťastná. Naozaj som. A smutná zároveň, no sú to najkrajšie pocity, ktoré môžem prežiť. Skúmať svoje vnútro a len pozorovať, čo všetko je schopné pocítiť za jeden okamih.
Začali sa moje dni "jesenné". Dni radostné :). A mňa len úprimne zaujíma, aký postoj máte k jeseni vy? Či vás rovnako teší, máte ju radi a či aj vás tak veľmi napĺňa popíjať horúci čaj, váľať sa v deke, byť tak zvláštne sám a prepojení zároveň? Pokojne sa rozpíšte... Čo napĺňa tú vašu dušu a ako vnímate svet okolo vás?

Moja myseľ mení túžby na prekážky

Pravdou je, že skutočne milujem rána. Moment, kedy si uvarím kávu, vyvenčím svojho štvornohého kamoša a v pokoji si sadnem za stôl, pričom izbu mi zalieva ešte krásne, oranžové slnko... Niet nad ten pocit! Veľmi často sa mi stáva, že nie len k čítaniu mám v týchto momentoch najväčšie nutkanie, ale aj k tvoreniu - teda písaniu.
Tak tomu bolo i teraz.

V hlave mi vŕta myšlienka, s ktorou sa s istým rešpektom neustále pohrávam. Totižto, "milujem rána..." Neviem čím to je, ale často veci, ktoré milujem ma dokážu najväčšmi desiť a odrádzať od činov. Nefunguje to v tomto konkrétnom prípade, ale napríklad som človek, ktorý ma veľmi rád dobrodružstvo a spontánne nápady. Zároveň však viem, že mnohokrát, keď za tým dobrodružstvom chcem ísť, veľmi často ma chytia pochybnosti o mojom rozhodnutí a začnú ma nahlodávať obavy. Vždy keď niekam túžim ísť, bojujem s pocitmi, že na to miesto ísť napokon nechcem. Netuším prečo, ale takmer vždy musím bojovať sama so sebou, aby som si mohla plniť to, po čom túžim - pretože moja myseľ dokáže premeniť sny, na prekážky.
Skvelým príkladom je aj spomienka na Londýn. V momente, ako som si kúpila letenky a tešila sa na cestu, som takmer plakala radosťou, no pár dní pred odchodom som nechcela ísť a premýšľala som, že to vzdám a ostanem doma. Pritom vôbec nie som až taký zbabelec. To len myseľ akosi funguje svojimi smermi... Nahovárala som si, že budem mať ešte veľa príležitostí niekam ísť a že táto nie je tá správna. Existuje však niečo, ako správny moment? Naučila som sa, že nie, ale aj tak si to musím často pripomínať.
Ak vás pripomienka o Londýne zaujala, dočítate sa viac v článku.

"Don't ever save anything for a special occasion.

Being alive is a special occasion." 

-unknown

Občas nadobúdam pocit, že moja myseľ musí neustále bojovať. Nie len s týmito obavami a pochybnosťami, ale aj sama so sebou, so svetom a so všetkým, s čím je to možné. Som však rada za to, akým spôsobom funguje, pretože zároveň mi dáva možnosť o všetkom uvažovať.

Prekonať sa a vyjsť zo svojej komfortnej zóny je vždy veľmi náročné. Potešenie sa dokáže chvíľami strácať, keď niekam vyrážam v súboji so sebou a potláčam chuť vrátiť sa domov. Ibaže volanie miest, ktoré chcú byť objavené je silnejšie, než neopodstatnené obavy - a tak by to aj vždy malo byť. Pokiaľ načúvame správne. Pokiaľ ticho pozorujeme znamenia a tok myšlienok, ktorý nám beží v mysli... Pochopíme, že každé miesto má svoje volanie a že svojimi záhadnými nitkami nás omotá do svojej moci, nuž a my musíme vykročiť na cestu za ozvenou toho, čo nás čaká. Je to tak správne. Pretože, keď tak urobíme a prekonáme svoje pohodlie, zistíme že sme na mieste, na ktorom byť máme.

Takže existuje niečo, ako správny moment?

Nemyslím si. Skutočne si nemyslím, že existuje správna chvíľa na veľké rozhodnutia, pretože pokiaľ človek túži, napr. cestovať, nemal by to odkladať. Nikdy nebude viac peňazí, viac príležitostí, viac času... Nič také neexistuje, pretože tieto podmienky a prekážky si kladieme len my - sme naučení takémuto rozvážnemu mysleniu. Netreba však na nič čakať. Aj keď máme množstvo času na plnenie si snov, nie je ho zas až tak veľa, na to aby sme posunuli každú túžbu do úzadia.

A tento princíp sa netýka len veľkých činov, ale aj každodenných maličkostí, na ktoré viac nemáme čas.

Ak existuje správna chvíľa, tak ju vnímam celkom inak. V správny moment, môžeme byť na správnom mieste, na ktoré sme sa však vydali vtedy, keď sme najväčšmi túžili - nie keď prišla lepšia príležitosť.

Medzi mnou a časom je v poslednom čase obrovský súboj, kedže mi často z úst vybieha veta o tom, že ho nemám. Ale v hĺbke duše verím, že tomu tak nie je. Skôr len moje vnútro cíti, že nežijem, tak akoby som mala a najmä chcela. A keď odkladám to, čo je v živote naozaj dôležité, venujúc sa úlohám patriacim spoločnosti - vtedy začnem kričať za časom, ktorý strácam.

Aby som vás len nezavalila samými myšlienkami a úvahami, tak by som rada preskočila ku krátkemu, trochu osobnejšiemu úseku. Len tak pre radosť :).

Tento víkend mi poskytol veľmi príjemné momenty. Soboty a nedele trávim často v práci, ale tentoraz som mala konečne čas sama na seba. Túžila som niekam zájsť, túlať sa, cítiť sa nažive. Potrebovala som vyjsť von a nemyslieť, unaviť sa... Veľmi som to potrebovala. Život je niekedy veľmi hlučný a neustále sa hýbe, preto mám rada momenty, kedy som v pohybe i ja, no zároveň sa pre mňa zvyšok sveta zastaví.

Práve v týchto momentoch som narazila na odpor, ktorý som vám opisovala v úvode. Aj keď som potrebovala ísť a túžila som vydať sa smerom, ktorý som poznala... Na poslednú chvíľu som zahadzovala svoju potrebu. Chcela som ju nahradiť obyčajným programom. Domov ma lákal ostať a ponoriť sa do jeho bezpečia, ale napokon (ani sama neviem ako) som zamkla svoje vchodové dvere a vydala sa na chodníky, ktoré mi priniesli radosť.

Totižto fyzická únava nie je vždy zlá a mňa môj výlet unavil, netvrdím, že nie. Končatiny ma bolia a telo bolo vyčerpané. Ale pocit, ktorý na mňa prišiel, keď som zvládla to, kam som sa vydala bol krásny. Príroda nám ponúka oveľa viac, než si dokážeme predstaviť. A v momentoch, kedy sa s ňou priamo stretneme a dívame sa do jej hlbokej duše, myslím, že vtedy sme si hlbšie vedomí toho, ako ubližujeme všetkému, čo nám dáva možnosť dýchať a žiť na tomto mieste, ktoré zdieľame. Prírodu musíme chrániť, či sa nám to páči alebo nie. A hlavne túto zodpovednosť nesieme všetci, nie len zopár skupín. 

To už sú však opäť veci na zamyslenie a hlbšie témy. Hlavnou myšlienkou však je, že keď vyjdete von, pocítite radosť. A v tej radosti nájdete pokoj, po ktorom neraz človek túži. 

Majte sa krásne kamoši :)!