Vojna nemá ženskú tvár | Pretože mám pred sebou živé slzy, živé city...

Autorka: Svetlana Alexijevič

Vydavateľstvo: Absynt

Edícia: Prekliati reportéri

Rok vydania: 2017

Počet strán: 328

Moje hodnotenie: 5/5*

Ľudia ma desia. Až príliš často im nerozumiem a ich vykonané skutky mi nikdy nedávali veľa významu. Nedokážem sa rozhodnúť medzi zvrátenou fascináciou a nechuťou nad zlom, ktoré dokážu napáchať. Nad škodami, ničením, ubližovaním a zároveň nad tým, že do tejto spoločnosti patrím i ja. Čoraz častejšie si sami sebe hovoríme v mysli, "ale veď toto normálnemu človeku nenapadne!" Či už pri čítaní novín alebo sledovaní večerných správ. Zlo je súčasťou sveta a človek ho má v určitej miere akoby vrodené vo svojom vnútri. Avšak koľko zla sa nazbieralo v spoločnosti počas druhej svetovej vojny? V tom čase sa nejedná o drobné skutky, ojedinelé prípady, ktoré si pozriete v televíznych novinách. Svet napadol mor neľudskosti, neetického správania a necitlivosti. Ako k niečomu takému vôbec mohlo dôjsť?

Tak, ako sme my súčasťou dnešnej doby. Naši predkovia patrili do vojnových čias a boli chtiac, nechtiac súčasťou hrozivých udalostí. Vo svojom presvedčení, že o všetkom vieme a máme dostatok vedomostí, sme si istý, že druhú svetovú vojnu poznáme. Že už nás nemôže ničím prekvapiť. Veď predsa, počúvali sme o nej v školských laviciach z učebníc. Čítali sme o nej knihy alebo tie najrôznejšie články. 

Ale predsa len tá pravá vojna sa ukrýva potichu v dušiach tých, ktorí prežili. Pod strechami domov, v spolkoch starých priateľov, v domácnostiach, ktoré sa navonok ničím nelíšia a v starých mamách a otcoch. Takáto vojna je oveľa živšia. Pravdivejšie, aj skrz to, že obsahuje menej faktov. Spomienky jej však dávajú obraz a tak, ako povedala Svetlana... tá ženská vojna, dáva i farby.

"Nezažili sme svet bez vojny, vojna bola jediným svetom, ktorý sme poznali, a ľudia vojny boli jedinými ľuďmi, ktorých sme stretávali. Doteraz nepoznám iný svet a iných ľudí. Boli vôbec niekedy?"

Svetlana venovala svojej tvorbe množstvo času a doslova kus vlastného života. V jej knihe sa nachádza nespočetné množstvo príbehov, čo značí obrovské množstvo rozprávačiek. Každú z nich vyhľadala, strávila s ňou chvíle a podstúpila rozhovor o spomienkach. Jej štýl písania je dychberúci, pretože aj keď venuje slová iným a len ich tlmočí, jej autentickosť cítiť v každej vete a myšlienky, ktoré vysloví dokážu mať obrovskú, údernú silu. Ako autorka je takisto bojovníčkou, nie len umelkyňou. Bojuje za pravdu. Za pokoj a skutočné ohodnotenie dávnych hrdinov. Nebojí sa prehovárať, až do najhlbšieho vnútra ľudskej podstaty. Nebojí sa vykresliť fakty, toho čo ľudské oči zazreli. Používa naturalizmus a odháňa kritiku mužov. Pretože jej knihy byť vydané nemali. Odmietali ich, poburovali. Čelila kritike, obvineniam o nepravde, o nesprávnosti svojho konania. Ale ona sa nevzdala a príbeh dorozprávala, až do konca.

"Som presvedčená, že v každom z nás je kúsok dejín. V niekom - polovica strany, v inom - dve, tri strany. Spolu píšeme knihu času. Každý kričí svoju pravdu. Hrôza odtieňov. A to všetko musí začuť, so všetkým tým splynúť a stať sa tým všetkým. A zároveň sa v tom nestratiť. Spojiť jazyk ulice a literatúry. Problém je aj v tom, že o minulosti rozprávame dnešným jazykom. Ako ním vyjadriť pocity tých dní?"

Je držiteľkou Nobelovej ceny a Vojna nemá ženskú tvár je len zlomkom toho, čo dokázala. Diela, ako Zinkoví chlapci, Poslední svedkovia, Černobyľská modlitba a ďalšie... Azda vyrozprávala príbehy, ktoré by bez nej ostali nevypočuté.

Dokázala, že ženy sú silné. Nejde o feministické tvrdenie a dôkaz o naš ej sebestačnosti. Je to fakt, ktorý patrí do reality. Ženy mali rovnaké ideály, ako muži, no zároveň rovnakú silu na ich docielenie. Neboli len nemocničnými sestrami, ako to poznáme z filmov. Tie majú ďaleko od reality, to som zistila veľmi rýchlo. Boli ostreľovačkami, guľometníčkami, letkyňami... Bojovali, umierali, víťazili. Keď spomínajú, samé nevedia, kde vzali tú silu ísť a stať sa členmi armády. Netušia. Majú pocit akoby žili rozdvojené životy alebo hovorili o spomienkach iných dievčat, z iných životov, iných osôb. Zabíjali, vraždili, prispôsobili sa. Vojna menila ľudí a oni v nej zašli do absolútneho dna, zistili aké vysilenie je človek schopný zvládnuť a prekonali situácie, ktoré by v bežnom živote nikdy neprežili. Stali sa hrdinkami, ale človek má dušu a tá sa ho bude vždy pýtať tichým hlasom, aké hrdinstvo obnáša vraždu? Aká statočnosť je utrpenie, hlad, špina?

Mužská vojna sa od tej ženskej líši. Poskytuje fakty. Muži rozprávajú o rokoch, generáloch a udalostiach, ktoré poznáme aj zo spomínaných prameňov dejín, z učebníc a kníh. Ibaže ženy, po čase povedia viac. Opíšu vám sneh, ktorý bol sfarbený červenou krvou, pocity, šepot vojakov, ktorí zomierali, ich posledné priania a nárek detí. Nárek zeme. Niektoré na vojne porodili, iné zas boli svedkami násilia, ktoré ani neradno opisovať. Hŕstka si zachovala svoju dievčenskosť, mnohé rozprávanie začínali so slovami, "viete, bola som pekná. Ostrihali nám dlhé vrkoče a nechali len takú šticu. Bála som sa zmrzačenia, bála som sa..." No všetky na vojne dospeli. Vyrástli. To, čo videli im nedovolilo žiť ďalej normálne, ale zanechalo to v nich jazvy.

Bojovali pre svoje rodiny, o prežitie, ale časom isto aspoň dúfali, že generácie sa poučia. Tieto zranené ženy získali svoj obdiv, až po rokoch. Koniec vojny im priniesol len urážky a označenia flandier, ktoré boli po ruke vojakom. Áno, ľudia majú zrejme zlo dané v sebe. Ale poučili sme sa? Síce sa mi kniha nečítala ľahko a ešte ťažšie sa mi vnímala, ako reálna. Namáhavé bolo nevnímať ju, ako fikciu, no je sebecké sa niečomu vyhýbať, len preto, že je to nepríjemné. Každý by si mal byť vedomý svojich činov, následkov a rovnako aj tých minulých. Ale opakujem... Poučili sme sa?

"Je len jedna cesta - obľúbiť si človeka. Pochopiť ho láskou."

Za knihu veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.

Pokiaľ ste ju ešte nečítali a radi by ste to zmenili, môžete si ju zakúpiť, napr. na tejto adrese.

Keby som ťa našla | Alebo prekrásne prekvapenie

Originálny názov: In Search Of Us

Autorka: Ava Dellaira

Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: YOLi

Rok vydania: 2018

Počet strán: 360

Neviem, či je to mojim pribúdajúcim vekom alebo čoraz viac miznúcou originalitou YA žánru, no na príbehy, akými sú Keby som ťa našla, som začínala mať pomaly, ale isto averziu. V poslednom čase je veľmi veľa YA knižiek ladených podobnými prvkami a autori už od seba akoby odpisovali, čo sa len dá. Iste, vždy sú tu príbehy, ktoré sa zjavia, ako zázrak a prinútia vás pookriať, no nie vždy sa človeku pošťastí na také naraziť.

S výberom tejto knihy som si bola veľmi neistá, pretože podľa anotácie som nemala pocit, že mi môže ponúknuť niečo, s čím by som sa ešte nestretla. Od autorky som čítala jej prvotinu - Listy do neba a musím uznať, že jej nápady sú netradičné. Má v sebe niečo veľmi svojské, aj keď mi to po prvý raz nesadlo a nevedela som prísť na malú drobnosť, ktorá mi u nej prekážala, respektívne chýbala. Ale vidieť ju v negatívnom svetle som nedokázala. Príde mi na zamyslenie, keď aj skrz zmiešané pocity a pár ubehnutých rokov, vo mne vie aj spomienka na jej príbeh vyvolať tú zvláštnu zmes dojmov.

Recenzie na knižky, ktoré vo mne niečo zanechali sa mi píšu značne ťažšie. Tie, v ktorým som zazrela kúsok, ktorý sama neviem preložiť do slov, sú mi najmilšími, ale pri písaní dojmov aj najnáročnejšími. Akoby pocity boli tak hlboké a krehké, až samé odmietajú vyjsť na povrch a podeliť sa s inými. Túto vzácnosť však vždy obdivujem a cením si ju. Je pre mňa znamením, že čas strávený čítaním mal zmysel a naozaj mi aj niečo dal.

O čom však samotná kniha je?
Angie vyrástla s mamou, ktorá jej od útleho detstva dávala toľko lásky, koľko len mohla. Po celý život jej vynahrádzala i otca, ktorý umrel pred Anginým narodením a s citom ju pripravovala na život. Dala jej základy, domov a medzi sebou mali prekrásny, priateľsky vzťah. Angie však vždy myšlienka na otca trápila a ešte väčšmi ju trápilo, že o ňom a jeho rodine nič nevie. Mama jej nedokázala povedať žiadne informácie, pretože ju vždy ihneď zaliali slzy a nebola schopná prehovoriť, no Angie sa rozhodla, že to tak nepôjde. Že potrebuje vedieť pravdu, pretože aj minulosť ovplyvňuje charakter človeka. A tak sa vydá na cestu.

Ibaže minulosť a prítomnosť spolu naozaj veľmi úzko súvisia a jej mama Marilyn v sebe nosila smútok príliš dlho. Výnimočnosť celého príbehu spočíva v tom, že má dve línie. Jedna sleduje Angie, ktorá predstavuje prítomnosť a tá druhá hovorí príbeh Marilyn. Mladučkej študentky, ktorá žila s mamou v ťažkých podmienkach a prešla si mnohými záležitosťami, od ktorých sa snažila Angie celý život uchrániť. Láska k jej otcovi jej však otvorila úplne nový pohľad na svet. Ukázala jej možnosti a hlavne zahriala jej srdce. Život však má niekedy svoje vlastné plány...

Bolo pre mňa úžasné sledovať, ako veľmi sa udalosti zo života Marilyn týkali jej budúcnosti. Aké následky mali tie najrôznejšie konania a ako sa život prepájal a súvisel. Na všetkom záležalo, pretože každý detail formoval charaktery postáv. Autorka ma tentoraz naozaj šokovala, pretože to, čo mi chýbalo v jej predchádzajúcom diele som konečne objavila. A keď sa mi to konečne ukázalo, nedokázala som dýchať. S tak obrovskou pútavosťou som sa veru dlho nestretla. Jej opisy boli prekrásne a celkovo jej schopnosť s narábaním slov mi učarovala. Zmenilo mi to na ňu pohľad a zanechala vo mne silný pocit. Pri čítaní som nedokázala vnímať realitu a kradla som si každú príležitosť k čítaniu. V autobuse, v škole... Nedokázala som sa s ňou rozlúčiť na dlhý čas, pretože myseľ mi pracovala a neustále sa pozastavovala nad dejom, ktorý som potrebovala odhaliť. A postavy? Nedokážem povedať, ako veľmi som si ich obľúbila. Celkovo vám neviem popísať, ako veľa pre mňa táto kniha začala znamenať. Možno je to tým, ako mi zrazila hrebienok a ukázala mi, že nemôžem pochybovať ešte skôr, než začnem vôbec čítať. No nech je, ako chce... Vyčarila mi na perách úsmev. Rozplakala ma. Stisla mi srdce. Dotkla sa ma. A ja si naozaj veľmi želám, aby sa takýmto spôsobom dotkla aj vás. Majte sa krásne!