Autorka: Svetlana Alexijevič
Vydavateľstvo: Absynt
Edícia: Prekliati reportéri
Rok vydania: 2017
Počet strán: 328
Moje hodnotenie: 5/5*
Ľudia ma desia. Až príliš často im nerozumiem a ich vykonané skutky mi nikdy nedávali veľa významu. Nedokážem sa rozhodnúť medzi zvrátenou fascináciou a nechuťou nad zlom, ktoré dokážu napáchať. Nad škodami, ničením, ubližovaním a zároveň nad tým, že do tejto spoločnosti patrím i ja. Čoraz častejšie si sami sebe hovoríme v mysli, "ale veď toto normálnemu človeku nenapadne!" Či už pri čítaní novín alebo sledovaní večerných správ. Zlo je súčasťou sveta a človek ho má v určitej miere akoby vrodené vo svojom vnútri. Avšak koľko zla sa nazbieralo v spoločnosti počas druhej svetovej vojny? V tom čase sa nejedná o drobné skutky, ojedinelé prípady, ktoré si pozriete v televíznych novinách. Svet napadol mor neľudskosti, neetického správania a necitlivosti. Ako k niečomu takému vôbec mohlo dôjsť?
Tak, ako sme my súčasťou dnešnej doby. Naši predkovia patrili do vojnových čias a boli chtiac, nechtiac súčasťou hrozivých udalostí. Vo svojom presvedčení, že o všetkom vieme a máme dostatok vedomostí, sme si istý, že druhú svetovú vojnu poznáme. Že už nás nemôže ničím prekvapiť. Veď predsa, počúvali sme o nej v školských laviciach z učebníc. Čítali sme o nej knihy alebo tie najrôznejšie články.
Ale predsa len tá pravá vojna sa ukrýva potichu v dušiach tých, ktorí prežili. Pod strechami domov, v spolkoch starých priateľov, v domácnostiach, ktoré sa navonok ničím nelíšia a v starých mamách a otcoch. Takáto vojna je oveľa živšia. Pravdivejšie, aj skrz to, že obsahuje menej faktov. Spomienky jej však dávajú obraz a tak, ako povedala Svetlana... tá ženská vojna, dáva i farby.
"Nezažili sme svet bez vojny, vojna bola jediným svetom, ktorý sme poznali, a ľudia vojny boli jedinými ľuďmi, ktorých sme stretávali. Doteraz nepoznám iný svet a iných ľudí. Boli vôbec niekedy?"
Svetlana venovala svojej tvorbe množstvo času a doslova kus vlastného života. V jej knihe sa nachádza nespočetné množstvo príbehov, čo značí obrovské množstvo rozprávačiek. Každú z nich vyhľadala, strávila s ňou chvíle a podstúpila rozhovor o spomienkach. Jej štýl písania je dychberúci, pretože aj keď venuje slová iným a len ich tlmočí, jej autentickosť cítiť v každej vete a myšlienky, ktoré vysloví dokážu mať obrovskú, údernú silu. Ako autorka je takisto bojovníčkou, nie len umelkyňou. Bojuje za pravdu. Za pokoj a skutočné ohodnotenie dávnych hrdinov. Nebojí sa prehovárať, až do najhlbšieho vnútra ľudskej podstaty. Nebojí sa vykresliť fakty, toho čo ľudské oči zazreli. Používa naturalizmus a odháňa kritiku mužov. Pretože jej knihy byť vydané nemali. Odmietali ich, poburovali. Čelila kritike, obvineniam o nepravde, o nesprávnosti svojho konania. Ale ona sa nevzdala a príbeh dorozprávala, až do konca.
"Som presvedčená, že v každom z nás je kúsok dejín. V niekom - polovica strany, v inom - dve, tri strany. Spolu píšeme knihu času. Každý kričí svoju pravdu. Hrôza odtieňov. A to všetko musí začuť, so všetkým tým splynúť a stať sa tým všetkým. A zároveň sa v tom nestratiť. Spojiť jazyk ulice a literatúry. Problém je aj v tom, že o minulosti rozprávame dnešným jazykom. Ako ním vyjadriť pocity tých dní?"
Je držiteľkou Nobelovej ceny a Vojna nemá ženskú tvár je len zlomkom toho, čo dokázala. Diela, ako Zinkoví chlapci, Poslední svedkovia, Černobyľská modlitba a ďalšie... Azda vyrozprávala príbehy, ktoré by bez nej ostali nevypočuté.
Dokázala, že ženy sú silné. Nejde o feministické tvrdenie a dôkaz o naš ej sebestačnosti. Je to fakt, ktorý patrí do reality. Ženy mali rovnaké ideály, ako muži, no zároveň rovnakú silu na ich docielenie. Neboli len nemocničnými sestrami, ako to poznáme z filmov. Tie majú ďaleko od reality, to som zistila veľmi rýchlo. Boli ostreľovačkami, guľometníčkami, letkyňami... Bojovali, umierali, víťazili. Keď spomínajú, samé nevedia, kde vzali tú silu ísť a stať sa členmi armády. Netušia. Majú pocit akoby žili rozdvojené životy alebo hovorili o spomienkach iných dievčat, z iných životov, iných osôb. Zabíjali, vraždili, prispôsobili sa. Vojna menila ľudí a oni v nej zašli do absolútneho dna, zistili aké vysilenie je človek schopný zvládnuť a prekonali situácie, ktoré by v bežnom živote nikdy neprežili. Stali sa hrdinkami, ale človek má dušu a tá sa ho bude vždy pýtať tichým hlasom, aké hrdinstvo obnáša vraždu? Aká statočnosť je utrpenie, hlad, špina?
Mužská vojna sa od tej ženskej líši. Poskytuje fakty. Muži rozprávajú o rokoch, generáloch a udalostiach, ktoré poznáme aj zo spomínaných prameňov dejín, z učebníc a kníh. Ibaže ženy, po čase povedia viac. Opíšu vám sneh, ktorý bol sfarbený červenou krvou, pocity, šepot vojakov, ktorí zomierali, ich posledné priania a nárek detí. Nárek zeme. Niektoré na vojne porodili, iné zas boli svedkami násilia, ktoré ani neradno opisovať. Hŕstka si zachovala svoju dievčenskosť, mnohé rozprávanie začínali so slovami, "viete, bola som pekná. Ostrihali nám dlhé vrkoče a nechali len takú šticu. Bála som sa zmrzačenia, bála som sa..." No všetky na vojne dospeli. Vyrástli. To, čo videli im nedovolilo žiť ďalej normálne, ale zanechalo to v nich jazvy.
Bojovali pre svoje rodiny, o prežitie, ale časom isto aspoň dúfali, že generácie sa poučia. Tieto zranené ženy získali svoj obdiv, až po rokoch. Koniec vojny im priniesol len urážky a označenia flandier, ktoré boli po ruke vojakom. Áno, ľudia majú zrejme zlo dané v sebe. Ale poučili sme sa? Síce sa mi kniha nečítala ľahko a ešte ťažšie sa mi vnímala, ako reálna. Namáhavé bolo nevnímať ju, ako fikciu, no je sebecké sa niečomu vyhýbať, len preto, že je to nepríjemné. Každý by si mal byť vedomý svojich činov, následkov a rovnako aj tých minulých. Ale opakujem... Poučili sme sa?
"Je len jedna cesta - obľúbiť si človeka. Pochopiť ho láskou."
Za knihu veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.
Pokiaľ ste ju ešte nečítali a radi by ste to zmenili, môžete si ju zakúpiť, napr. na tejto adrese.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára