Zajatec / Ján Špirko

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2018

Počet strán: 312

Toto nie je obyčajný, vymyslený román, ale opäť raz sa môžeme stretnúť s príbehom, ktorý napísal život. A veru nemusel by.
Druhá sv. vojna poznačila každého človeka, ktorý žil v tých rokoch a množstvo príbehov zaniklo z ich vlastníkmi. No sú zážitky o ktorých hovoriť nemožno.

Ján Špirko svoj zážitok netúžil prerozprávať a tak o ňom nikdy, ani nehovoril. Stal sa otcom piatich detí, láskavým dedom pre svoje vnúčatá, no o tom, akí hrdina to bol sa jeho potomkovia dozvedeli, až po jeho smrti. I keď im nikdy nerozpovedal celý príbeh, dostať ho zo seba musel, či chcel alebo nie a tak ho spísal na papier a popísané stránky odložil z očí. Román vznikol zásahom osudu, pretože na rukopis narazil jeho vnuk a bez premýšľania ho odoslal vydavateľstvu. 

Kým vlastne Ján Špirko bol?

Vojnu zažil, ako mladý chlapec, no už od začiatku mu nechýbala odvaha. Stal sa partizánom a všemožne sa snažil pomôcť svojou troškou k víťaztvu a koncu zlých udalostí. Riskoval, tým si bol istý, no jeho pevný charakter mu nedovolil nečinne sa prizerať. No smola sa mu nalepila na päty a čoskoro padol do zajatia Nemcom. Vtedy sa začínajú udalosti, ktoré sú zobrazené v knihe. Nemci ho odvádzajú do väzenia, kde sa začína jeho púť, ktorej by sa isto rád vyvaroval... Vypočúvanie, zlé podmienky a zranenia ho oslabujú. Opisy gestapa a výsluchu sa mi nečítali veľmi príjemne, pretože boli naozaj nadstavené, tak aby človek podľahol a priznal sa. Aj preto obdivujem Jána, ktorý sa nedal. V takýchto situáciách je zachovanie si odvahy veľmi ťažkou úlohou a on sám bol svedkom tých, ktorí jej toľko nemali, no ich osudy o nič lepšími neboli a polepšili si len ukrutne málo.

Kniha obsahuje veľmi silné momenty na ktoré len tak ľahko nezabudnem. Často som čítala, až s takou neveriackou mysľou a chvíľami som zabúdala, že to nie je fikcia. Len ťažko sa mi verilo, že ľudia sa k sebe dokázali správať takto a zbytočne si ubližovali tými najhoršími spôsobmi. Svetu chýbala ľudskosť a aj keď sa tento smer podľa mojej mienky nezmenil dodnes, i tak sa k sebe dokážeme chovať lepšie. Ján mal smolu častejšie, než by sa patrilo, no aj v tých najhorších chvíľach mal šťastia viac, než iní a vždy sa mu podarilo dostať sa z najhoršieho. Do zajatia padol celkom 3-krát, no na každom mieste spoznal, a my s ním, ostatných zajatcov, s ktorými zdieľal svoje trápenie. Rozprávali sa o živote a spomínali na svoje domovy, rodiny a milé, ktoré ich čakali. Mnohých Nemci odviedli bez viny, len do počtu a ich rodiny netušili, čo s nimi je, či kde sa nachádzajú. Aj v táboroch sa vytvárali priateľstvá a chlapi si pomáhali, ako vedeli. Najmä Ján bol priateľom aj do dažďu a robil, čo mohol. 

Cez všetku hrôzu, čítam vojnové príbehy veľmi rada. Nemyslím si, že kvôli ich nepríjemnej atmosfére a pravdivosti, by sa im mali ľudia vyhýbať. Neuznávam zatváranie očí pred pravdou. Tvárenie sa, že sa udalosti nestali... Udiali sa a my sa z nich môžeme poučiť. V dnešnej dobe sme často unavení vlastným bytím a neuvedomujeme si, aké možnosti vo svojich životoch máme. Príbehy, ako sú tieto, nám môžu poľahky pripomenúť za koľko vecí by sme sa mali radovať a vážiť si ich omnoho viac. Silno som sa zamyslela počas čítania aj nad tým, v akom veku samotný Ján bol. Mal zhruba 18 rokov, čo je aj môj vek, no neviem si predstaviť, že by som zvládla prežiť situácie, ako on. Dospel spôsobom, ktorým nemal.

Po knihe som siahla skôr náhodou, no nedokážem to oľutovať. Bola pre mňa obrovským prekvapením a čítala sa mi chvíľami rýchlejšie, než by sa mi páčilo. Z estetického hľadiska je krásne spracovaná a vo vnútri narazíte, aj na fotografie Jána Špirku a jeho blízkych. Pokiaľ uvažujete nad prečítaním Zajatca, tak vám len tíško prikyvujem a chválim vaše zmýšľanie. Stojí to za to.

Táto kniha mi bola napokon veľmi blízka, pretože pre dnešnú generáciu, ktorú tvoria aj Špirkove vnúčatá, je to veľmi osobná kapitola ich životov. A takých osobných, minulých príbehov je v rodinách viac. Celé detsvo som počúvala príbehy svojich starých rodičov a preto som sa začítala ešte o čosi hlbšie a vnímala to viac.
Takže určite odporúčam.

Moje hodnotenie:

Daj mi tvoje meno

Originálny názov: Call Me by Your Name

Autor: André Aciman

Vydavateľstvo: Slovart

Rok vydania: 2018

Počet strán: 232

Leto je obdobím, ktoré vždy ostane nažive v našich spomienkach. Dáva nám príležitosti spoznať nových ľudí, cítiť sa neopísateľne a nepopísateľne, bezhlavo, dúfajúco a poskytuje nám ľahkosť bytia po ktorej tak veľmi prahneme. Dáva nám pocit, že sme nažive a čas funguje v zmysle tu a teraz. Vzduch vonia inak a dlhé dni nemajú konca. Noci sú svieže a všade sa šíri bezstarostnosť. To je leto. Každé dva mesiace prežijeme a prejdeme si niečím iným, no v každom prípade sa nás niečo, alebo ešte lepšie povedané niekto, hlboko dotkne. Zanechá na nás stopu.

Ellio, hlavný hrdina príbehu, stojí pred vyhliadkou leta sám a zmätený. Neočakáva zábavu, či nezabudnuteľné spomienky, práve naopak - čaká ho ďalšie z mnohých liet, ktoré už absolvoval a v budúcnosti absolvuje. S rodičmi v Taliansku a hosťom v prenájme. Bude prepisovať hudbu, čítať množstvo kníh a ponevierať sa po okolí. Čakať kým leto skončí, na to, aby mohol čakať, kedy ďalšie leto začne. Ibaže nikdy nevieme, kedy stojíme pred situáciami nazývanými osudovými. Tými ku ktorým sa budeme v budúcnosti vracať v spomienkach. Rozprávať o nich alebo mlčať, no žiť z ich kúskov. Sú to udalosti, ktoré sa nás dotknú a náš charakter ovplyvnia. Ale nikdy nevieme, kedy prídu a vystriehnu si nás nepripravených. Nikdy neprídu, keď ich čakáme a nikdy neodídu bez veľkého kriku okolo svojho diania. A my by sme aj tak veci nezmenili. Nechceli by sme ich vrátiť späť, pretože aj tieto ťažké spomienky sú k našim životom viazané. Alebo sú naše životy viazané. 

Ellio. Oliver.

Dvaja ľudia, ktorí sa stretnúť mohli a zároveň nemuseli. Množstvo otázok si v budúcnosti položia, no čo sa medzi nimi udialo sa už nevráti a neodstane. Čo mohli urobiť inak? Ako inak sa mohli

zachovať?

Prvá láska je vždy tou osudovo konečnou. Nezáleží na jej trvácnosti, ale na spomienkach, pretože na človeka, ktorý nám po prvýkrát vstúpil do života a zanechal za sebou chaos, nikdy celkom nezabudneme. Nekončí sa rozchodom, ale istým spôsobom nás sprevádza ďalej. Celkom prirodzene uvažujeme a naozaj veľmi veľa... Nad spoločnými chvíľami, ktoré sa v spomienkach neustále menia a svetlo v akých ich vidíme je časom oveľa rozdielnejšie, než predtým. V angličtine pre takéto omýšľanie existuje celkom jednoduchý a výstižný názov: "overthinking". V hlave sa nám premieta film, ktorý naše nálady mení rýchlosťou sveta. Je to to staré známe "keby bolo keby". Kde sme spravili chybu? Ako sa to začalo? Či jednoduché premietanie toho pekného a krátke zabudnutie na zlé... Prečo vlastne takéto nesúrodé premýšľanie vôbec spomínam?

Pretože najjednoduchšie povedaný dej knihy je povedaný takto. Je o premýšľaní a pátraní v minulosti. Zaznamenávaní toho, čo sa už stalo.

Daj mi tvoje meno je príbeh, ktorý nie je pre každého čitateľa a rozhodne sa nebude páčiť všetkým. Ja osobne som v ňom však našla čaro, ktoré si ma získalo. Autor zobrazil lásku spôsobom s akým som sa ešte nestretla, no získal si moju pozornosť. Z každej stránky dýcha umenie a samotná láska je stvárnená umením. Je to ako óda na pocity, ktoré sú mocnejšie, než my. Naša myseľ, rozum... Sú to slabý protivníci proti srdcu. Autor všetky tieto pocity hraničiace, až s posadnutosťou opisuje metaforicky a zároveň veľmi úprimne. Kniha je určená čitateľom 18+, pretože obsahuje jemne erotické scény, ale ja by som ich nazvala skôr úprimnými. 

Opísať pocity z príbehu je naozaj veľmi ťažké a zrejme aj preto píšem túto recenziu takmer po mesiaci. Nedokázala som prinútiť sa čokoľvek o nej napísať, pretože to nie je možné. Nemožno ju zhrnúť, zachytiť alebo vystihnúť. Tak troška žije svojim životom a v nás vyvoláva pocity, ktoré si máme odniesť a nie vysvetliť. André Aciman dokáže použiť silu myšlienok, ktorá vás prinúti počas čítania sadnúť si a doslova si do knihy písať, tak ako aj v mojom prípade. Zrejme by ste v mojom vydaní nenašli nepopísanú stránku, pretože všetko bolo tak veľmi dotýkajúce. Niekedy som mala pocit, akoby bol príbeh len oponou za pointou, ktorú autor hovoril v myšlienkach a odkazom, ibaže zároveň bol príbeh lásky Elliota a Olivera jediným na čom záležalo.

Nedokážem to ohodnotiť hviezdičkami. Nedokážem tomu prideliť nejaký počet percent a tváriť sa, že na túto knihu sedí hodnotenie, ako každé iné. Na ňu môžem použiť len slová, pretože tie sú jej prednosťou, jej významom, pointou a jej čarom. Slovami ma okúzlila a slová jej venujem.
Táto kniha vás chytí za srdce a ak vás čo i len jediná myšlienka bodne niekde vo vnútri... Stálo to za to a splnila si svoj účel. Dúfam, že ten účel si splní u viacerých z vás.

...

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly. 

Zároveň ďakujem aj za trpezlivosť a čas, ktorý som mala na premyslenie si dojmov z príbehu.

Ak by vás Daj mi tvoje meno zaujalo a chceli by ste si knihu zaobstarať, môžete tak urobiť na tejto adrese :).