Keď si tvoríme svoj vlastný svet...

Život v sebe ukrýva množstvo momentov a pocitov, ktoré môžeme prežiť. Obsahuje v sebe oveľa viac, než sa väčšinou snažíme vnímať a vidieť, či než dokážeme vyjadriť.
Je len na nás, či nám dni utekajú pomedzi prsty a my sa za nimi, ani nestíhame obzrieť a točíme sa v istom monotónnom kruhu, ktorý nemá konca, alebo či nám dni ubiehajú celkom iným spôsobom. Že sú také krásne, príjemné a nesú v sebe zvláštny pokoj, až sa vlastne len tešíme, radujeme a pomyslíme si, aký pekný ten svet v skutočnosti je :). Všetok priebeh času má svoje vlastné pravidlá. Jediným je len to, že sa nezastaví a bežať bude vždy ďalej, či už s nami alebo bez nás. My s ním však môžeme naložiť ako najlepšie vieme a náš život môžeme smerovať cestou, o ktorej v kútiku duše vieme, že je tou správnou, hoc ako ju dokážeme nazvať "je nemožnou". Svoj život môžeme smerovať a to je podstatná časť toho, čo vám rozpoviem.

My si tvoríme našu realitu. Priťahujeme k sebe ľudí a vytvárame si svet, v ktorom žijeme. My dávame priestor našim myšlienkam a my si tvoríme názory a postoje, ktoré napokon máme.

Čoraz viac si však všímam, že ak my ľudia máme na niečo talent, tak je to na všemožné vymýšľanie si prekážok, zlomyseľných poznámok a považovanie sa za obete vlastného života. Naše myšlienky už nie sú niečím, čo dokážeme ovládať, ale práve naopak, oni ovládajú nás. Dávajú nám pocit, že niečo nedokážeme. Že toho nie sme schopní... Že toho nie sme hodní... Oveľa väčšmi premýšľame nad tým, čo nechceme, než nad tým, čo chceme.

Poväčšine to funguje tak, že keď nie som spokojná so svojou prácou, tak nepoviem, že "chcela by som lepšiu prácu, v ktorej by som sa cítila dobre a bola by som lepšie finančne ohodnotená." Miesto toho poviem len jednoducho a priamo, "nechcem pracovať tam kde pracujem. Nechcem zarábať, tak ako zarábam. Nechcem stretávať ľudí, ktorých stretávam a vôbec... Dnešná doba je zlá. Tento svet je zlý. Ľudia sú zlí." Presne takto funguje naša myseľ a pritom to tak vôbec nemusí byť. Veď predsa to nie je ani príjemné, ani prospešné, tak načo si to robíme? Len veľmi malé a drobné zmeny myslenia dokážu vytvoriť, až neuveriteľné zmeny v živote.

Pretože takto to nefunguje... Tento spôsob nám nikdy neprinesie nič dobré, či aspoň niečo lepšie, pretože my si doslova privolávame to, čo chceme. Keď vo svojom vedomí poviem Nechcem, život to vidí asi takto... neCHCEM. Preto je dôležité vedieť svoju myseľ používať a nie ňou byť používaný.

Čoraz viac si všímam najmä na sebe, že odkedy si na svojom živote všímam skôr tie pekné veci, odkedy si neuberám z možností, ale verím, že som schopná všetkého po čom túžim, keď o to zabojujem... Veci sa mi daria. Na všetko je dôležité mať mieru. Teraz sa vám nesnažím povedať, že zlé myšlienky treba zničiť. Nie, dokonca ich netreba ani potlačiť. Všetko, čo v živote máte, čo cítite je nutné nevyhnutne prijať. A potom nastáva proces, kedy na sebe môžete skutočne pracovať.

Z vlastnej skúsenosti viem, že to, čo počas svojich dní stretávam, je akoby zrkadlením mňa samej a mojich pocitov. Ak som dobre naladená a teším sa zo sveta, z nového dňa, zo svojho života - stretávam ľudí, ktorí sa na mňa odrazu usmejú, v obchode ma milo pustia pred seba pokiaľ mám toho málo, v autobuse sa mi prihovoria, vypočujem si zaujímavé rozhovory, na ulici sa stretávam s inými milými udalosťami, ktorých naopak nie som súčasťou, ale pozorovateľom a nenapadne mi povedať, že ľudia sú zlí... Cítim, že som súčasťou tohto všetkého a že keď mám rada seba, mám rada aj ich. Keď sa teším z tohto dňa, teším aj z ich úsmevu a z toho, čo mi povedali. Verím, že každý človek, ktorého stretneme nám do života niečo dá. Naozaj každý.
Neznamená to, že sa s nikým zle naladeným už viac nestretnem, ale ide o to, že JA nie som súčasťou takýchto situácií. Vidím ľudí hádať sa, ale zároveň vidím, že to, čo ich hnevá na tom druhom človeku, je vlastne len to, čo ich hnevá na nich samotných. A tak si to znásobujú...
Teraz svet vidím inak, ale predtým to tak nebolo. Často sme k sebe samým veľmi zlí a ja som k sebe bola kedysi veľmi nevraživá. Ľudí som stretávala zachmúrených, smutných, zle naladených a s každým som sa na seba len mračila s pocitom, že svet je v koncoch a nič dobré nám už neprinesie. Sebe som hovorila, že nie som dosť. Že na nič nestačím. Ľudia sa mi videli zlomyseľní a bezcitní, ale nevidela som náhodou len všetku tú negativitu, ktorú som v sebe mala, obklopovala som sa ňou a ktorá zo mňa vyžarovala? Ja myslím, že áno...
Nuž a úprimne, načo je toto dobré? Je lepšie zamerať sa na to, že dokážeme oceniť každú jednu maličkosť a každý jeden moment, pretože tie sa k nám už nevrátia a smútiť za tým, čo bolo, pre nás nemá žiadny význam.

Všetko to znie jednoducho. "Budem myslieť na to, čo chcem a nie na to, čo nechcem. To zvládnem..." Akonáhle však začnete v takejto drobnej otočke vo svojich návykoch, zistíte, že až také ľahké to nie je. Sme zvyknutí myslieť spôsobom, ktorý nám hovorí, že lepšie sa mať nemôžeme, pretože myseľ nám dá ihneď logické dôvody prečo to tak je. Ja vám môžem len povedať, že dokážete len to, čo si dovolíte dokázať.

Je dôležité zmeny robiť najprv v sebe. Skôr než čokoľvek iné, je dôležité pracovať na sebe a nie vynakladať snahu na zmenu iných. Pokiaľ sa neustálim a neuvedomím si kým som, tak svetu nemám, čo priniesť. Je to jednoduchý fakt. Keď sa však stanem tým kým som. Keď som sama sebou, tam už sa črtá šanca, že svet ovplyvním dobrom. Nie je nutné túžiť ho meniť, podstatné je robiť to, čo robíte s láskou a to dobro sa rozšíri samé. Nakazíte ním kamaráta, ten ovplyvní svojho kamaráta a takto sa to ťahá... Takto pekne to funguje. Nikdy som nesúhlasila a ani nebudem súhlasiť s názorom, že načo sa mám o niečo snažiť, keď to aj tak každý robí? Veci netreba robiť preto, aby som pred niekým vyzerala dobre. Je nutné sa správať tak, aby moje svedomie bolo spokojné a ja som cítila pokoj a šťastie v dňoch, v ktorých žijem. 

Najjednoduchšie uvedomenie, aké môžem na záver zhrnúť je len to, že život je zrkadlo. Pokiaľ sa naň usmievam, usmeje sa aj on na mňa. Pokiaľ som šťastná a dovolím si cítiť všetku radosť, uvedomím si, že si zaslúžim žiť krásny život a keď si najmä uvedomím, že je na mne akým si ho urobím... Život mi neprinesie zlé veci. Pretože si ich prinášam ja.

Nedávno som sa stretla s absolútne jednoduchou vetou, ktorá vystihuje asi všetky tieto body, názory a to, čo posledné dni prežívam. Pretože akonáhle som si uvedomila, že "toto je pravda" a takto sa budem správať... Môj život sa zmenil. Ja som sa zmenila, pretože som si dovolila byť mnou. Viete, čo tá veta hovorí? Toto.

Nič viac. Nič menej.
Už tomu rozumiete? To kým ste je tým, koho stretávate. Je to čím ste obklopený. Je to čím žijete.
Váš život nestojí na vašej minulosti, na vašej budúcnosti, na minulosti vašich rodičov a chybách ľudí okolo vás. Vás život stojí na tom, kým ste a tým, že jediné, čo môžete ovplyvniť teraz je prítomný okamih.

Majte sa krásne kamoši :)!