Drahé Leto,
za normálnych okolností ti nezvyknem písať listy, ale aj v priebehu posledných pár rokov o tebe veľa premýšľam. A tak v jeden letný večer sedím a píšem o tom, čo pre mňa znamenáš a ako ťa prežívam. Vieš, vždy si mi prišlo veľmi slobodné. Všetko po mesiacoch zimy a pomalého dúfania v teplo sa odrazu mení na život, smiech, na farebnú paletu zážitkov a okamihov. Neviem, či vždy toto slobodomyseľné obdobie ešte väčšmi posilňovalo vedomie prázdnin, ale aj keď som staršia a nič ako prázdniny už nemám, stále ťa vnímam rovnako. Predstavuješ voľnosť.
Akonáhle sa pretočia stránky kalendáru chcem sa smiať a utekať. Preháňať sa poliami, tancovať na lúke, rozložiť si v noci oheň a po zotmení vychádzať von. Mám chuť spať celé dni a zároveň nespať vôbec. Všetko na lete je tak zvláštne opojné. A všetko sa odrazu spomalí. Nie je to však pocit ako na jar alebo jeseň, kedy prichádza pomalosť bytia, v ktorej človek túži byť sám a hlbšie vnímať svoje vlastné vnútro, melancholicky si spomínať a rozoberať posledné mesiace v tichosti. Nie. Leto má iný druh pomalého tempa. Prináša miernu ospalosť, pocit ako keď ste dlho na slnku a potrebujete si dať poobedný spánok. Nikam sa nenáhlite, nič nesúri, ale podstatné je že nevyhľadávate samotu. Chcete spoločnosť. Či už v dynamických chvíľach alebo v týchto pomalých, nechcete byť sám. Túžite po živote.
Pre mňa je leto veľmi zvláštne. Pokojné a zničujúce zároveň. Poznáte speváčku Girl in red s jej piesňou Summer Depression? Skutočne ju chápem, pretože tak ako som v lete najšťastnejšia, tak viem byť aj najsmutnejšia. Leto je obdobie zážitkov a bláznivých nocí, stredajúcimi sa s horúcimi dňami plnými udalostí a spoločnosti. A práve pre to sa viem cítiť oveľa ľahšie previnilo a pod tlakom z toho, že si ho neužívam. Intenzívnejšie vnímam, že teraz by som mala niečo podniknúť a mala by som mať zážitky, a ak si zvolím ostať doma a nič nerobím, tak sa cítim previnilo a vyčítam si, že mrhám tým krátkym časom zvaným leto. Takto sa viem poriadne vystresovať, pretože každý v okolí to zdanlivo zvláda. Kam sa pozriem, tam je nejaký kamarát na úžasnej turistike, bicykluje sa, cestuje alebo sa kúpe v jazere, či kempuje niekde v prírode. Ja snívam o všetkých týchto veciach, ale pritom som doma a cítim sa zle za to, že mi ubieha čas a spätne mi bude ľúto, že som toho nestihla viac. Že som si neužila každú možnú chvíľu, najmä keď opäť príde zima a budem frflať na to, ako sa teším na leto, pretože vtedy všetko môžem.
Je ľahké sa cítiť takto. Porovnávať svoje zážitky so zážitkami iných. Ale je ešte jednoduchšie nevnímať fakt, že aj ja som len človek. Že moje telo potrebuje oddych a pokoj, tak veľmi ako dobrodružstvá a pobehovanie. Ako sa však môžem hnevať na seba za to, že sa mi pýta spánok? Keď zvyknem pracovať aj do noci. Keď ma moje telo bolí? Pričom zvyknem nabehať x kilometrov a naťahovať sa s ťažkými predmetmi. Aj ja si potrebujem vydýchnuť. Ale prečo je to také ťažké prijať?
Vždycky sa teším na leto a potom bojujem s pocitom sklamania a frustrácie, pretože v mojich predstavách bolo živšie a bohatšie. Ale toto leto? Tentoraz túžim len po rovnováhe. Dovoliť si oddýchnuť a tešiť sa z okamihov, ktoré budú čoskoro krásnymi spomienkami. V skutočnosti mi čas neuteká. Nie je ho nedostatok. Nemusím sa nikam náhliť. Je len na mne, ako sa na to pozerám a čo vo svojom srdci nosím. A tento rok si volím nosiť pokoj. Skôr ako radosť, alebo beznádej - chcem cítiť pokoj. Pretože z neho už pramení aj zvyšok toho, čo sa snažím tak krvopotne nájsť - šťastie, spokojnosť, vďačnosť.
Že si poobede pospím? Nevadí, pretože deň má 24 hodín a ja stále môžem vyjsť von. Naozaj to aké podstatné je počúvať, čo si naše telo pýta, neskutočne podceňujeme. Áno je dobré sa prekonávať a veľa dobrých situácii som zažila práve preto, že som šla aj cez únavu. Ale to je zase o inom. Teraz je čas na pomalosť. A svet sa preto nezrúti. Verím, že akonáhle sa naučím necítiť zle za to, že potrebujem oddych - budem sa cítiť oveľa viac plná energie a vytvorím si tak viac priestoru na všetky nápady a plány, čo mám. Je zaujímavé, ako veľmi sa my ľudia vieme báť o čas a vravíme si, že nám preteká pomedzi prsty, ale zároveň ho bez výčitiek svedomia mrháme na mobiloch, či sociálnych sieťach. Scrollujeme, prokrastinujeme a potom máme pocit, že nič nestíhame a nestačíme, ale kedy si uvedomíme, že tie tri hodiny na mobile, sú tri hodiny ktoré som mohla venovať svojim potrebám?
Áno, často som si v lete zvykla stopnúť Instagram a iba sa nechať unášať. Ale tentoraz to urobiť nechcem. Blog už veľmi nepíšem, ale práve na spomínaný Instagram sa presunula takmer celá bookstagramová komunita a ja viem, že ma to stále veľmi baví. Rada fotím knižky a píšem o nich riadky. Rada sa delím o svoje postrehy, či sledujem dojmy iných. Chcem to však obmedziť. Prestať scrollovať, keď potrebujem zaplniť čas nudy. Stopnuť porovnávanie sa s inými a obmezdiť myšlienky, že nikdy nedokážem tvoriť to, čo oni. Chcem nesledovať to, čo vo mne vyvoláva negatívne pocity a obklopovať sa iba tým, čo ma inšpiruje a zároveň teší.
Ach a zase sa to stalo... Ani som nečakala, že tento článok bude taký dlhý. Vlastne som ho tak ako vždy nečakala vôbec. Ale verte mi, nie je iba o mne. Mám pocit, že s týmito pocitmi sa dokážete stotožniť viaceri. Alebo nie? Prežívate aj vy ten vnútorný letný boj? Že by ste mali žiť naplno a stále niečo robiť a zároveň sa cítite zle, keď naopak nerobíte nič?
Ďakujem vám, že ste týmto chaotickým myšlienkam venovali pozornosť a želám vám krásne leto. Nie také aké by malo byť, ale také, aké si ho želáte!
