Life doesn't stop for anybody...

Ahojte!

Tentoraz sa vám chcem prihovoriť prostredníctvom osobného článku, ktorý je skôr zhrnutím mojich myšlienok, pocitov a vlastne takého celkového obdobia, ktoré práve teraz prežívam. Možno význam nemá a možno ste tie pocity zažili aj vy, no ja viem, že nech je to akokoľvek, vždy chcem písať to, čo cítim. Hovoriť, čo si myslím. Vyjadriť, čo potrebujem...

...

Sama si nie som istá tým, či je zdanlivo smutný tón, ktorým píšem len náhodný, alebo sa mi naozaj v duši usádza zvláštny druh smútku, ktorí sa spája s nostalgiou a myšlienkami.

Prežívam šťastné obdobie. Jedno z tých, na ktoré budem hrdo spomínať a ktoré poznačia moju mladosť. Začínam kráčať po ceste, ktorá mi umožňuje hľadať samú seba. Spoznávať sa. Zisťovať akým človekom chcem byť a akým zas naopak nie... Jednoducho dostávam mnohé možnosti voľby a nastáva moment, kedy musím svoj život niekam smerovať. Uvedomiť si svoje priority, hodnoty, ale zároveň byť šťastnou a usmievať sa, čo mi sily šťastia, pretože toto obdobie je iné. Je naše.

Len pred pár dňami som zažila svoju stužkovú slávnosť spolu s mojimi spolužiakmi. Viete, je to zvláštne... Štyri roky sme sa spoločne pripravovali na tento deň. Absolvovali sme mnohé hádky, nezhody, drámy a konce sveta. Veď to poznáte... Ale odrazu prišiel ten večer a my sme to zvládli. Všetko bolo v poriadku a my sme v sebe cítili akúsi hrdosť, pretože sme sa dostali až sem. A nie vždy to bolo jednoduché, nie vždy to bolo bezbolestné, pretože počas tých rokov sme mnohé zažili. Trochu sme si poplakali, trochu sa pousmiali a poriadne sa zabavili. Ale ten večer už nastal a zrazu je preč. Ďalšie očakávanie, v ktorom sme rástli pominulo a ja sa cítim nesvoja, pretože nastáva čas života. A trochu to desí. V myšlienkach sa vŕtam v tom, ako sa naše cesty rozdelia a viac už nebudem frflať každé ráno na veci, ktoré sa mi budú zdať časom krásne. A vôbec... kde budem o rok? 

Keď sme boli prváci a maturanti vbehli do našich tried, spievali, kričali a vytvárali hluk, ktorý sa niesol celou budovou, videli sme v ich očiach - "niečo". Boli sme od nich vzdialení a kúsok nevysvetliteľného očakávania, radosti, smútku a hrdosti, ktorí z nich vyžaroval nás od nich delil pevným múrom. Zrazu sme nimi my. My sme dnes stáli pred prvákmi a spievali im otrepané piesne, ktoré sme počuli od iných, celé štyri roky. Kričali sme 4.C! Držali sa za ruky a cítili sa... ja neviem, slobodní? Život nám otvára neuveriteľnú slobodu a napĺňa ma radosťou, že som sa vždy snažila kráčať svojou cestou, aby som si vedela vybrať, čo je pre mňa dobré. Aby som vedela svetu niečo priniesť. No na rozhodnutia hádam nikdy nie sme pripravení... Ony len prídu. A sú tu.

Ako tak sedím vo svojej izbe a tma začína pomaly zahaľovať steny miestnosti, ktorú poznám celý svoj život... premýšľam. Spomínam si na Charlieho, knižného hrdinu z pera Stephena Chboskeho. Charlieho, ktorý je hlavnou postavou príbehu The Perks of Being a Wallflower. S jeho myšlienkami som neraz prešla svojim dospievaním a zaujal miesto mojej spriaznenej duše, ktorej pohľad na svet obdivujem a zároveň čo mi sily stačia zdieľam. 

Musím naňho myslieť, po dnešnom dni mi neschádza z mysle.

Myslím na Charlieho, ktorý sa ocitol na strednej škole a spoznal sa s priateľmi, ktorí ju naopak opúšťali a svoj čas v nej už naplnili. On sa s nimi radoval. Veselí utekali po školských chodbách a z celého hrdla kričali, aby každý vedel o ich šťastí. Tešili sa na novú budúcnosť a Charlie vedel, že jeho cesta ho ešte len čaká. Bol si však vedomí času. Vedel, že aj to, čo prežíva teraz, bude raz spomienkou. To, čo prežije potom bude spomienkou. Že jeho priatelia sa stanú spomienkou a tak si len stále v hlave premietam jeho slová...

“I know these will all be stories some day, and our pictures will become

 old photographs. We all become somebody’s mom or dad. 

But right now, these moments are not stories. This is happening. 

I can see it. This one moment when you know you’re not a sad story. You are alive..."

Viem, že takto sa budem cítiť vo svojom živote často. Za výraznými udalosťami a chvíľami prídu ďalšie a ja budem zmýšľať rovnako o ich krehkosti a o neustálom priebehu života... Že všetko sa raz stane spomienkou. Ale je tak zvláštne cítiť sa absolútne nažive a zároveň cítiť nostalgiu za niečím, čo ešte ani nepominulo, ale ani nenastalo.