Na pár krokov | YOLi

Originálny názov: Five Feet Apart

Autori: R.Lippincott, M. Daughtry, T. Iacons

Vydavateľstvo: Ikar

Edícia: YOLi

Rok vydania: 2019

Počet strán: 248

Ako milovať človeka, ak sa ho nemôžete ani dotknút?
Stella Grantová trpí cystickou fibrózou a polovicu života prežila v nemocnici. Zákerná choroba jej odmalička diktuje každý krok. Ak nechce ohroziť šancu na transplantáciu pľúc, musí sa strániť každého kontaktu s možným nositeľom infekcie. Stella si potrpí na disciplínu a obmedzenia súvisiace s liečbou do bodky dodržiava. Dva metre od seba. Tak znie zlaté pravidlo každého pacienta s touto diagnózou. Bez výnimky.
Will Newman, naopak, na liečbu kašle. O týždeň má osemnásť a potom zbohom, nemocnica. Will je presne ten typ, od ktorého sa má Stella držať čo najďalej. Ak by ju nakazil baktériou, ktorá jeho už o šancu na predĺženie života pripravila, Stellu by čakal rovnaký údel.
Lenže čím viac sa zbližujú, tým je pre nich dvojmetrový odstup väčším trestom. Pľúca si chránia, no srdce trpí. Čo keby si ukradli aspoň kúsok slobody, o ktorú ich choroba pripravila, a skrátili bezpečnú vzdialenosť o jediný krok?

Aby som nebola príliš prísna, musím uznať, že aj skrz nie veľmi šťastnú tématiku je táto kniha pekným príbehom, ktorý by som odporúčila pre mládež. Je to naozaj typ, ktorý mi do YOLi edície sedí a vydanie je to skutočne vydarené, pretože obálka je prekrásna a vy máte priam radosť z toho, že vám zdobí poličku. Mám isté výhrady. Priznám sa, že áno... Avšak začínam si byť vedomá toho, že nie všetky knihy je možné hodnotiť rovnako a že na každú sa treba pozrieť osobitne a iným metrom. Preto sa snažím vnímať román Na pár krokov z každého uhlu pohľadu, a najmä si kladiem otázku, "čo by na to povedalo moje mladšie já?" Vtedy sa mi môj názor vytráca z hmly a začínam si uvedomovať pár vecí.

Totižto, keby som bola mladšia, viem že moje nadšenie by bolo vysoké. A tým pádom sa cítim nepríjemné, pretože takýto knihomoľský snob byť nechcem. Ohŕňať nosom ma rozhodne neteší a vyvyšovať sa vetou "keby som bola mladšia..." Avšak na tom, že časom získate celkom iný vkus na knižné príbehy, a keď sa sčítate začne to byť pre vás náročnejšie - nuž je to tak. Stále sa na to snažím hľadieť idealisticky, pretože pekné príbehy mám rada a verím v pekné konce. A tým pádom sa aj môj skeptizmus trochu chveje pred myšlienkou príbehu. Avšak trápi ma myšlienka, ktorú by moje mladšie já s radosťou prehliadlo. Alebo to nazvyme obavou. No jednoducho povedané, príbeh ktorý je písaný s istotou a s cieľom ísť čitateľovi na city, aby sa prudko zvýšila popularita danej knihy a s tým, aj zárobky z predaja... Keď jednoducho vymyslíte námet, len preto, že viete že uspeje... To mi nevonia. A chvíľami na mňa táto kniha, tak skutočne pôsobila. Ale ako ste si už mohli všimnúť, som veľmi rozpoltená, pretože zároveň chápem jej úmysel. O chorobe, ktorej sa autori venujú som dovtedy takmer nič nevedela. Do povedomia dávajú množstvo zarážajúcich informácií a najmä ukazujú, aký náročný život je s diagnózou. Taktiež si pacienti žijúci s ňou môžu nájsť útechu, pochopenie, skrátka nájdu svoj život medzi stránkami tejto knihy. A keď už nič iné, tak toto sa mi veľmi páči. To pochopenie.

Postavy boli veľmi milé. Stella je taký ten typ svedomitého dievčaťa, ktoré má však na svoje okolie dobrý vplyv a akosi podvedome vás núti stať sa lepším. Snažiť sa viac. Svoju chorobu znášala zodpovedne a hrdinsky, čo sa o Willovi, ktorý do príbehu rýchlo nastupuje nedá povedať. Je to presný protiklad, ktorý to s liečbou už dávno vzdal a najmä dávno prestal vidieť zmysel v predlžovaní si života, ktorý za veľa nestojí, než v skutočnom žití, i keď krátkom a rýchlom. Popravde jeho zmýšľaniu som rozumela. Prišlo mi ľudské, to ako pojal svoj údel a ako (ne)pozitívne to vnímal. Chápala som jeho nutkanie žiť a byť slobodným, pretože vedel, že jeho život môže byť dlhším, no za stenami nemocníc a dlhých procedúr. No keď sa títo dvaja rozdielni ľudia stretli... Ešte väčšmi som chápala ich vplyv na toho druhého. Vtedy ma po prvýkrát zasiahla nespravodlivosť a najmä neuveriteľná záťaž pocitu izolácie, ktorú museli dodržiavať. Predstava, že niekoho ľúbite, no nemôžete sa ho dotknúť a že je niečím, čo vás môže zabiť... je to desivé. Nepredstaviteľné. A dojalo ma to, čím viac som sa do toho ponárala.

Aj keď som bola ku knihe skeptická a jej úvod si ma nezískal, predsa len jej záver mal moju pozornosť v rukách a na osude hrdinov mi záležalo, či sa mi to páčilo alebo nie. Koniec sa mi páčil, pretože bol správny. Bála som sa predstavy, ktorú som mala o tom, ako sa to skončí, no našťastie to bolo celkom inak a tak, aj keď mám výhrady, ktoré som už naznačila... Môj celkový dojem je pozitívny. Vnímam tú ťažkú tématiku, ako podstatnú na prebratie a šírenie. Páči sa mi romantický vzťah a celkový vzťah Willa a Stelly. S niektorými maličkosťami sa nestotožňujem, ktoré boli do deja vsunuté vyslovene na zahranie na city. Ale páčiť sa mi to páčilo. Cítim, že môj vkus sa mení a že čoskoro príde čas, kedy si s týmto žánrom dáme zbohom. Avšak som rada, že Na pár krokov si ešte stihlo získať moju priazeň. Hádam je možné aj vysvetlenie, že som ju nečítala v správnej nálade, či čase. Človek nikdy nevie. Ak však zvažujete prečítanie tejto knihy, mali by ste jej dať šancu :).

Moje hodnotenie: