Clayov most / Markus Zusak

Originálny názov: Bridge of Clay

Autor: Markus Zusak

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2019

Počet strán: 544

Hĺbavý príbeh o nedospelých bratoch Dunbarovcoch, žijúcich na predmestí austrálskeho mesta bez otca a matky, podľa vlastných pravidiel. Ich domov sa zmieta v chaose. O matku, ktorá svojich päť synov vychovávala prísne, ale s láskou, prídu a vzápätí záhadne zmizne aj otec. Chlapci ho prezývajú Vrah, lebo cítia, že po jeho odchode v srdci každého z nich niečo zomrelo. Keď sa po čase otec z ničoho nič objaví, vyháňajú ho. Len jeden z bratov, Clay, pozná otcovo tajomstvo a aj jeho postihne osobná tragédia. Vyberie sa postaviť most cez dravú rieku, čím zároveň symbolicky stavia most medzi bratmi a otcom, ale aj medzi minulosťou a prítomnosťou.

„Clay Dunbar stavia most z mnohých dôvodov: kvôli bratom a na počesť rodičov... ale je to aj pokus o veľkoleposť. Stavia most, aby zachránil sám seba a aby vytvoril jedinečnú, krásnu chvíľu: zázrak, nič menej.“-Markus Zusak-

...

Každý z nás už v živote skladal puzzle. Prezeral si ich drobné dieliky, vymýšľal taktiku skladania a napokon oddeľoval okraje na samom začiatku. Postupne ste si určite vyberali farby alebo časti, na ktoré ste sa sústredili a v dielikoch hľadali podobajúce sa. Jednoducho ste skladali. Postupne, ale aj chaoticky. No napokon ste dostali obraz, ktorý sa vám ukázal, až na konci.
Tak je to aj s touto knihou.

Ani pojem nespoľahlivého rozprávača nevystihuje veľmi presne, chaotickosť príbehu a jeho postupného rozprávania. Markus Zusak vytvoril niečo celkom iné, než pri Zlodejke kníh, no čoraz viac mám pocit, že vytvoril niečo, čo sa dokonca odlišuje od akéjkoľvek literatúry. S podobným tipom rozprávania som sa hádam ešte, ani nestretla.
Trvalo mi kým som si navykla, na ten zmätok. Kým som si vlastne uvedomila súvislosti a pochopila o čom čítam. Akými spôsobmi sú udalosti postavené. A čo predstavujú postavy, ktoré som spoznávala, až do samého konca. Pretože vy čítate, ale neviete nič. A tak len pokračujete v oddeľovaní okrajov, ako pri tých puzzliach...

Teraz dokážem povedať, že Zusak prejavil genialitu. Veľmi ho obdivujem za to, čo v tejto knihe vytvoril, pretože dní od momentu, kedy som Clayov most dočítala ubehlo niekoľko, no stále si živo dokážem predstaviť piatich chlapcov a ich búrlivý život. Stali sa pre mňa príliš skutočnými a nie len oni... Všetky postavy akosi nabrali skutočné rozmery vďaka ktorým pociťujem silnú nostalgiu, pri spomienke na príbeh. Mám pocit akoby som sa ocitla v ich domácnosti, ale aj pri udalostiach dávnejších, než sa bratia ocitli na svete.

Obdobia príbehu sa striedajú. Časy tam nehrajú žiadnu rolu, no zároveň sú veľmi dôležité. Najprv začínate koncom, až napokon nasadnete na vlak, ktorý cestuje spomienkami cudzími i vlastnými. Táto kniha je však, ako život, pretože nie sú ničím výnimočné, iba ak ich skutočnosťou a pravdivosťou.

Zrejme, aj moja recenzia je sama o sebe zmätenou a neurčitou, no chcem aby ste vedeli, že táto kniha sa mi páčila. Veľmi.
Získala si ma a zanechala vo mne hlboký dojem, ktorý nezmizne tak ľahko. V odporúčaní ďalej som s ňou opatrná a hneď vám vysvetlím prečo... Totižto Clayov most je výnimočný, o tom niet pochýb, ale hlboko vo vnútri viem, že tá výnimočná jedinečnosť nesadne každému. Nie každý čitateľ rád tápa a stráca sa v tom, čo číta. Ja som sa však do chaosu rodinnej histórie zamilovala, tak ako to len bolo možné.
Často som si brávala príbeh so sebou a čítala, až kým som nemala pocit, že stačí... Že ďalej budem pokračovať neskôr. Premýšľala som nad dejom. Uvažovala som nad bratmi a ich rodičmi, ktorých minulosť je tak krásne ľudská.

Nech by som akokoľvek chcela (čo nechcem), nedokážem vytknúť tejto knihe nič.
A ten pocit ma hreje a teší zároveň.

Nebudem vám hovoriť, že by ste si to mali prečítať. Rozhodnutie nechávam na vás. Avšak ja neľutujem, ani jediný moment, či sekundu.

Moje hodnotenie: