Všade samé korytnačky

Originálny názov: Turtles All the Way Down

Autor: John Green

Vydavateľstvo: Ikar

Edícia: YOLi

Rok vydania: 2018

Počet strán: 246

Šestnásťročná Aza Holmesová nikdy nemala v úmysle riešiť záhadný prípad zmiznutia miliardára Russella Picketta. Lenže keď sa jej najlepšia kamoška Daisy Ramirezová dozvie, že v hre je odmena stotisíc dolárov, s nadšením sa vrhne do vyšetrovania. Aza sa jej rozhodne pomôcť, keďže z detstva pozná Pickettovho syna Davisa. Zoznámili sa kedysi v tábore pre deti, ktorým zomrel jeden z rodičov. Dievčatá stoja pred zásadnou otázkou: Stal sa miliardár obeťou únosu, alebo utiekol pred políciou, ktorá ho chcela obviniť z úplatkárstva?
Aza sa snaží byť dobrou dcérou, dobrou kamarátkou, dobrou študentkou a možno aj dobrou detektívkou, no pritom musí bojovať s vlastnou úzkosťou a ustavične padá do špirály obsesívno-kompulzívnych myšlienok.
Spisovateľ John Green, autor bestsellera Na vine sú hviezdy, ktorý sám trpí obsesívno-kompulzívnou poruchou, s drsnou úprimnosťou rozpráva svoj doteraz najosobnejší príbeh o láske, vytrvalosti a sile ozajstného priateľstva.

John Green patrí k mojim obľúbeným autorom. Každé jedno jeho dielo mi za tie roky niečo dalo a nejeden raz som ich vyhľadala zas a znova, pretože som sa potrebovala vrátiť späť k jeho myšlienkam a hrdinom, ktorí prežívajú tie najrozmanitejšie situácie. Jeho knihy mi ponúkajú tak troška nekonečné zážitky a pocity (akoby povedal Charlie od Chboskeho).
Uvedomujem si, že pri Greenovi to nie je jednoduché a tak sa v knihomoľskom svete delíme na dve skupiny. Jedna jeho tvorbu miluje a vidí v nej viac. A zas tá druhá jeho knihy nevie zniesť, respektívne ich nepovažuje absolútne ničím za, čo i len trocha výnimočné. 

Nebudem si zastávať svoj názor a hovoriť vám, aké úžasné jeho knihy sú. Každý si na ne musí svoj názor spraviť sám a buď v nich uvidí to, čo sme mnohí našli alebo žiaľbohu nie.

Keď vyšli korytnačky v anglickom jazyku, bola som na pozore. Veľmi som sa tešila a radovala, keďže ubehli roky od jeho poslednej vydanej knihy. V podstate som ani nedúfala, že sa dočkáme ďalšej. A ono to prišlo! Uvažovala som, že si ju zakúpim a prečítam v origináli, ale napokon som počkala na vydanie YOLi, ktoré ma potešilo taktiež tým, že sa pustili do prekladu a poskytli nám komplet zbierky Greenoviek.

Na jeho novinku som čítala množstvo rôznych názorov, no všetky sa zhodovali na jedinej veci. Že je to iné. Iné než predošlé príbehy. Pri Greenovi som sa naučila (a možno nie som jediná), že v jeho knihách používa často rovnaký koncept alebo prvky. Dvojica najlepších priateľov, hlboké myšlienky, skrátka maličkosti, ktoré sú typické len preňho a jeho štýl. Niečo vďaka čomu rozpoznáte, že držíte v rukách práve jeho knihu.

Všade samé korytnačky však nespadajú do vecí na ktoré sme zvyknutí. Autor akoby začal celkom nanovo a vymazal si z pamäti svoje staré návyky. Akoby sa opäť učil písať a hľadal si ten svoj komfort v ktorom sa mu rozpráva najlepšie.

Ak to vo mne i vyvolalo obavy, potlačila som ich poriadne hlboko. Akoby to mohlo dopadnúť zle? A nemýlila som sa vo svojej viere. Knižka bola krásna.

Po prečítaní mi ostal taký ten dobrý, príjemný pocit. Asi ako keď sa vrátite po dlhom čase domov a zistíte koľko vecí sa zmenilo, no zároveň je rovnakých. Súhlasím s tým, že korytnačky sú celkom odlišné, no vôbec mi to neprekáža. Je to taký jemný príbeh. Veľa vecí sa tam ani neudeje, no predsa vie autor zapôsobiť tými správne zvolenými slovami.

Táto kniha nie je detektívkou. Pátranie po Rusellovi Pickettovi tu má malý priestor, čo je celkom prekvapivé. Keď si prečítate anotáciu, tak akosi podvedome čakáte pátranie, odhaľovanie a zisťovanie okolností okolo jeho zmiznutia, no nie je tomu tak.

Oveľa viac dal autor priestor popisom obsesívno-kompulzívnej poruchy, ktorou trpí hlavná hrdinka, ale i on, čo vytvára priestor pre akúsi osobnú výpoveď. Popisujem vám príjemnú a krásnu knihu, no predsa len nebolo jednoduché čítať o pocitoch, ktoré prežívala Aza. Ocitla som sa v jej koži a popravde sa mi to nepáčilo, tak ako ani jej. Nikdy by mi nenapadlo, aké myšlienky dokáže táto porucha vyvolať a v mnohých ohľadoch to dokáže čitateľa šokovať. Ale ani o tom nie je táto kniha. Nie celkom.

Tak ako to už býva. Green nevenoval knihu iba danej problematike, ale napísal príbeh o bežných radostiach a starostiach. O problémoch, ktorým tínedžeri často čelia a riešia. Drobné konflikty, ale aj veľké problémy, ktoré sa v živote vyskytnú a my sa im nevyhneme.

Ani tentoraz ma nesklamal, ba naopak. Ukázal mi, že vie písať aj iným spôsobom a že aj na trebárs desiaty krát ma dokáže ohúriť svojim talentom. Korytnačky neobsahujú množstvo citátov, ktoré by sme si nestíhali zapisovať. Silné myšlienky sa tu objavujú ojedinelejšie, no ich sila vám dokáže povedať to, čo potrebuje.

Postavy boli skvelé a naozaj sa mi to veľmi páčilo. David bol absolútne neobyčajný. Chvíľu som sa pristihla aj pritom, ako si ho predstavujem v realite a poviem vám, že to išlo iba s veľkou námahou. Bol výnimočný, zasnívaný, ale aj tak mal v sebe kúsok reality.

Knižku vám určite odporúčam. Tým, že je tak Greenovsky netypická si môže získať aj čitateľov, ktorí nie sú jeho fanúšikmi, no ja nerada škatuľkujem... preto si myslím, že môže zaujať absolútne kohokoľvek.

Moje hodnotenie:

Takmer definitívny zoznam najhorších nočných môr

Originálny názov: A Semi-definitive List of Worst Nightmares

Autorka: Krystal Sutherland

Vydavateľstvo: Ikar

Edícia: YOLi

Rok vydania: 2018

Počet strán: 312

Odkedy starý otec Esther Solarovej stretol smrť, celá rodina trpí strachom. Estherin otec je agorafobik a už šesť rokov nevyšiel zo suterénu. Brat Eugene sa bojí tmy a bez baterky neprejde ani krok. Mama Rosemary sa zas desí nešťastia. Solarovci veria, že sú prekliati a že raz ich to, čoho sa boja najviac, privedie do hrobu.
Lenže Esther kliatbu obíde... takmer. Zatiaľ nevie, z čoho má najväčší strach, a tak sa pre istotu vyhýba všetkému. Výťahom, malým priestorom, davom – skrátka všetkému, čo u nej môže vyvolať fóbiu. Esther je presvedčená, že má situáciu pod palcom, až kým nestretne bývalého spolužiaka zo základnej školy, svoju prvú lásku, Jonaha Smallwooda. Po tomto stretnutí ostane visieť na autobusovej zastávke ľahšia o mobil, všetky peniaze, ovocnú rolku, ktorú si nechávala na neskôr, aj zoznam nočných môr – nehovoriac o dôstojnosti. Lenže táto krádež je zároveň začiatkom nečakaného priateľstva. Spoločne hľadajú spôsob, ako prelomiť kliatbu, ktorá ničí Estherinu rodinu. Postavia sa fóbiám čelom, no zistia, že s jedným strachom predsa len nepočítali: so strachom z lásky.

Predstavte si, že by sa smola nelepila len na vaše päty, ale aj na celý zvyšok vašej rodiny. S takouto realitou žijú Solarovci po celý svoj život. Sú pripravený na každú možnú katastrofu, ktorá ich môže postretnúť a podľa toho riadia svoje životy. Snažia sa vyvarovať tragédiam, ktoré podvedome očakávajú v akýkoľvek čas. 

Prečo nemôžu žiť, ako bežná rodina s pár katastrofami na krku je viac, ako jasné. Postihla ich kliatba. Čo presne zapríčinilo ich kliatbu nie je jasné, no odkedy Estherin starý otec Reg stretol smrť v plnej kráse (nie neumrel, naozaj ju stretol) s ich životmi nie je niečo v poriadku. Esther sa s tým vysporiadava po svojom. Vidí svoju rodinu chrániacu sa pred vecami z ktorých majú strach a tak si aj ona vymyslí plán. Ostatní svoj strach poznajú, no ona nie. Prečo však čakať nepripravená? Takmer definitívny zoznam fóbii ju pripravý na všetko. Takže sa stráni každej potencionálnej veci, ktorá jej môže nahnať strach.
Taktiež Esther často môžete nájsť v prestrojení. Esther si je istá, že situácie zvládne oveľa ľahšie, keď sa prezlečie za sebavedomé ženské hrdinky, filmové postavičky, či podobne. 

Veru u Solarovcov je to pestré.

Asi musíte premýšľať nad tým, ako zvláštne pôsobí anotácia knižky. O čom to asi je? Ako môže taký príbeh vyzerať? Stojí za to risknúť? Nuž nado mnou zvíťazila zvedavosť a hlavne presvedčenie o Krystalinom talente, pretože jej predošlé dielko "Srdcu nerozkážeš" môjmu srdcu rozkázalo a jej príbeh sa mi veľmi páčil. I keď som bola po informáciách o jej novinke v rozpakoch, chcela som jej dať šancu. Opakujem, že som jej verila.

Medzi mnou a zoznamom sa to zrejme nezačalo najlepšie. Nepadli sme si do oka a keby to bola oficiálna schôdzka, tak by sme na ďalšiu zrejme spolu nikam nezašli. Pri knižkach to tak však nefunguje a aj keď nejakej nešťastnej kandidátke prvé stretnutie nevyjde, vždy má možnosť okúzliť vás na tej ďalšej. 

Rodina Solarovcov šťastie nemá, ale knižka o nich rozhodne áno, pretože na ďalšie razy si to u mňa opravila. Ospravedlnila sa mi dobre volenými slovami a šibalsky sa jej predsa len podarilo zatiahnuť ma do jej útrob.

A tak so mnou zoznam putoval po rôznych miestach. Cesta do školy mi odrazu ubiehala extrémne rýchlo a čakanie na zástavke mi bolo prikrátkym. Prestávky v škole nestačili a hodiny na ktorých nebolo možné čítať pod lavicou boli naopak príliš dlhými. Bolo náročné so sebou knižku nevláčiť, keď sa tak jednoducho a ľahučko zmestila do kabelky a sama sa pýtala do rúk a na cesty.

Priznávam, že som nečakala zlepšenie. Začiatok mi nesadol a príbeh sa mi nepáčil. Popravde ani samotný námet/zápletka mi nebola sympatická. Odjakživa mám rada v knihách zvláštnosti. Zvláštnych knižných hrdinov, poruchy, zvláštne prvky... To všetko mám rada, no tu to nefungovalo. Všetko mi prišlo divné, až príliš. Autorke som jej písanie neverila a tak mi to prišlo hlúpe a pritiahnuté za vlasy. Strácala som sa v tom a často som sa pristihla pri tom, že ani neviem o čom čítam.

Kedy sa to zlepšilo vám povedať neviem, no prišlo to rýchlo a nečakane. Ako ste si mohli všimnúť aj podľa mojich slov. V jednej chvíli som krútila hlavou a v tej ďalšej som sa usmievala od ucha k uchu. Časom možno prišlo ešte pár slabých chvíľ, no som presvedčená o tom, že za to mohli skôr moje osobné nálady, než príbeh ako taký.

Krystal písať vie a musím jej uznať plus za to, že v jej novom príbehu absolútne necítiť podobnosti s tým starým. Naozaj to bolo celkom, celkom inšie, než Srdcu nerozkážeš. Či už štýl, akým písala, ale aj celkové rozprávanie príbehu. Každý jeden detial bol akoby od inej autorky. Muselo byť náročné posunúť sa na takú úroveň, že sa odpútala od svojich spisovateľských zvykov a začala sa hľadať odznovu, no chválim ju. Stáva sa to málokedy.

V zozname mi boli sympatické netypické postavy. Esther je svojská, čo asi nikoho z vás neprekvapí a mám ju svojim spôsobom rada, no i tak mi sadol oveľa viac, než ona niekto iný.

Kto? No predsa Jonah - jej zlodejský, filmársky, novo-nadobudnutý kamarát, ktorý jej pomáhal prekonávať fóbie spísané na zozname. Práve on si ma získal zo všetkých postáv najviac a jeho prístup k životu a k Esther mi bol maximálne sympatický. Páčila sa mi jeho povaha a charakter. Sám mal doma množstvo problémov, no bol to priateľ, ktorého by mal po boku rád každý z nás.

Veľmi sa mi páčili línie o Estherinom starom otcovi a smrti. Nápad o kliatbe a jej prevedenie mi až tak nezavoňal, no nápad o smrti a pasáže s jej dedom boli fantastické. Chvíľkami som sa pristihla aj pri tom, že mám strach, no naozaj len chvíľku(!). Príbeh o Regovi by som si bez problémov rada prečítala.

Takmer definitívny zoznam má veľa chybičiek a záporov, no tie dobré stránky všetky negatíva šikovne vyvažujú. Cez všetko sa mi zoznam páčil a viete čo? Fakt rada by som videla videá, ktoré z dobrodružstiev pri prekonávaní strachu vznikli. Čo narobím...

Je pravda, že pri tejto knihe ma asi po prvýkrát napadlo, že možno je načase opustiť YA žáner a ísť na dôchodok, no to sa zrejme tak skoro nestane. Krystal to zachránila. A napokon uznávam i to, že téma, ktorú spracovala má svoj význam. Nepísala len tak do vetra, ale riešila problematiku, ktorá sa v našej spoločnosti vyskytuje.

Knihe dávam 3,5 sovičky.

Moje hodnotenie:

Chlapec, vtáčik a truhlár

Originálny názov: The Boy, The Bird and The Coffin Maker

Autorka: Matilda Woods

Vydavateľstvo: Albatros

Rok vydania: 2017

Počet strán: 200

Alberto žije v mestečku Allora, kde ryby vylietavajú z mora a domy žiaria ako drahokamy. Býva sám a dni trávi tým, že vyrába truhly pre miestnych obyvateľov, ktorí odišli na večný odpočinok. Jedného dňa mu do života vstúpi záhadný chlapec menom Tito a čarovný vtáčik, ktorí unikajú pred nebezpečenstvom a hľadajú útočisko. Tito je ustráchaný a nedôverčivý, ale kým zimné dni sú chladnejšie a ponurejšie, v Albertovom dome je čoraz teplejšie a veselšie. Uchráni truhlár chlapca a vtáčika pred sliediacimi očami miestnych klebetníc a tieňom minulosti?
Tento príbeh je o živote, o smrti a o tom, ako môže nádej prežiariť miesto, ktoré poznačil smútok.

Knihy by sa nemali súdiť podľa obálky, no len málokto by dokázal odolať túžbe siahnuť po tejto kráske. Na svete je množstvo prekrásnych obálok a aby som bola úprimná, tak som vám ich v predchádzajúcich recenziách/článkoch i často spomínala, ale... Chlapec, vtáčik a truhlár je prípad, ktorý dokázal prevýšiť všetky krásne obálky, ktoré poznám a ocitnúť sa na ich obľúbenej priečke takmer bez problému, či námahy. Farby, kresby, jednoducho každý jeden detail tvorí niečo výnimočné a prekrásne. V knižke sa nachádzajú aj ilustrácie, ktoré nie sú o nič horšie a tak treba naozaj uznať, že výsledok je doladený do absolútnej dokonalosti a oku polahodí, či chcete alebo nie.

Avšak ako sa hovorí - z peknej misky sa nenaješ. Bolo tomu tak?

Nie, pravidlo sa mi nepotvrdilo. S veľkým potešením vám môžem oznámiť, že Matilda Woods nám priniesla niečo nové a kúzelné. Tak, ako je kniha krásna na pohľad, tak je krásna i obsahom.

Nejedná sa o komplikovaný román s komplikovanou zápletkou. Dielo nie je rozsiahle a aj útly počet strán ešte väčšmi zužuje počet ilustrácií. No slová sú mocný nástroj a autorka s nimi vie pracovať. Jej štýl je priam magický. Stačí jej pár slov, pár viet a tak, ako kúzelník dokáže čarovať s kúzelnou paličkou, ona robí zázraky s písaním a vyjadrovaním svojich predstáv. Často sa stáva, že sa v bežnom živote povie veľa slov, no význam nie je jasný. Matilda však vie o čom hovorí, vie čo chce odkázať, a tak cez krásne metafory, výmysly a drobnosti odkáže svoju pointu, tak ako potrebuje.

Očakávala som rozprávku, ktorá je však určená aj dospelým čitateľom - skrz jej význam a odkaz. Moje očakávania boli správne a predsa som dostala o kúsok viac a ostala som prekvapená. Čím ďalej som čítala, tým menej som cítila rozprávku. V deji neboli veci nevhodné detským ušiam. Nič pohoršujúce, aj keď téma je predsa len v istých smeroch netradičná a každý ju pojme inak, čo však podľa mňa záleží individuálne od každého malého čitateľa a jeho povahy. No i tak to na mňa pôsobilo vyspelo, reálne, silne. Iste, nachádzali sa tam výmysly a absolútne nereálne prvky. Kde by som narazila na lietajúce ryby, všakže? No aj tak sa tohto pocitu nezbavím a knihu vnímam skôr, ako rozprávku pre dospelých. Krásne poetickú.

V príbehu sa nachádzajú postavy, ktoré sú rozmanité, ako svet samotný, no ich rozdielnymi charaktermi, povahovými črtami a prejavom autorka často ukazovala akýsi príklad. Lepšie povedané poučenie. Ich správanie ukazovalo v jednoduchosti, akými ľuďmi sú. Dobrými, či zlými, no samozrejme tu narazíme aj na komplikované postavy, pri ktorých nemôžeme použiť nálepku dobrý/zlý a jednoducho ich musíme vnímať takých, akí sú.

Truhlár Alberto je skvelou postavou. Postupne sa v príbehu dozvedáme o jeho živote. O tom, ako sa priučil svojmu remeslu a aké okolnosti formovali jeho osobnosť. Bol to láskavý muž, ktorý všetko, čo mal ochotne a rád rozdával iným, ktorý toho mali naopak menej. O mŕtvych sa staral s nehou a priateľsky, a o živých mal rovnaký záujem. Bol však osamelý a na iných hľadel viac, než na seba.

Ani netušil, akým spôsobom sa mu zmení život, keď naň nie je sám. Chlapec Tito - šikovný, plný snov, nápadov a myšlienok mu priniesol do domu teplo a radosť. Vtáčik bol skvelým pomocníkom a spolu boli výbornými spoločníkmi.

Na túto knihu nemôžem povedať jediné zlé slovo. Čítanie som si vychutnávala a rozhodne som sa nenudila. Vám, moji milí čitatelia, knižku odporúčam koľko len vládzem a dovolím si tvrdiť, že nikto jej prečítanie nedokáže vyslovene oľutovať. Každý z nás má možnosť odniesť si z nej "to svoje".

Majte sa krásne :)!

Za knižku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.

Knižku si môžete kúpiť, napr. na tejto adrese.

Moje hodnotenie:

Ďaleko od hlučného davu

Originálny názov: Far from the Madding Crowd

Autor: Thomas Hardy 

Vydavateľstvo: Pravda

Rok vydania: 1981

Počet strán: 404

Samostatná a nespútaná Bathsheba Everdeen vo veľmi mladom veku zdedí farmu po svojom strýkovi. Vďaka jej duchu a povahe, ktorá nepodlieha spoločenským zvyklostiam o podceňovaní ženského pohlavia, sa rozhodne viesť farmu celkom sama. Nenajme si šafára, ktorý by zariaďoval chod vecí. Ponechá si len základných podriadených a vlastným rozumom panuje nad všetkými záležitosťami pevnou rukou.

Gabriek Oak je farmár alebo ním aspoň bol. Okolnosti ho posunú k návratu k pastierstvu, ale privedú ho k žene, ktorá ho v myšlienkach sprevádza po celý život. K Bathshebe. Snaží sa jej byť priateľom, poradcom, ale predovšetkým jej dáva priestor pre jej rozlet a realizovanie sa. 

Román venovaný prírode, komplikovanej láske, smiešnosti osudu, charakterom ľudí a samotnému životu. O tom písal Thomas Hardy v jeho klasickom a veľmi známom románe - Ďaleko od hlučného davu.

Niekedy si nás príbeh nájde sám bez nášho vlastného pričinenia.
Môj príbeh s Hardym bol takmer, ako z filmu, teda lepšie povedané naše prvé stretnutie sa odohralo za milých podmienok. Jedného pekného dňa som zavítala na burzu kníh celkom sama, samučičká. Prehŕňala som sa kopou kníh a snažila som sa nájsť tú správnu. Do očí mi padali skvelé tituly, ale srdce mi poskočilo len pri jednom, jedinom. Áno bol ním - Ďaleko od hlučného davu. Príbeh mi nebol neznámy, pretože pred dávnou dobou som videla film z ktorého som mala množstvo zmiešaných pocitov, ale tá obálka... Musím sa priznať, že aj keby som v tej chvíli narazila na knihu, ktorú vyslovene nemám rada, ale mala by takúto krásnu obálku, neváhala by som. V mojej knižnici mám množstvo kníh, ktoré patria k tým vzácnejším a opatrujem si ich, ako oko v hlave. No toto je môj osobný klenot, pretože nielen že obálka je prekrásna, ale ešte i putuje na svete dlhý čas (rok 1981) a vlastnili ju mnohé ruky, ktoré ju opatrovali. Myslím, že vlastniť takúto knižku s históriou vie srdce knihomoľa zahriať rovnako, ako teplé objatie.

To akú knihu čítame je našou voľbou. Slobodne si vyberáme tituly po ktorých následne siahneme, no predsa len sa stáva ojedinele, že kniha si zvolí nás. V takýchto chvíľach po nej siahneme bezmyšlienkovito, bez úvah a očakávaní. Neplánujeme si ju ani kúpiť, ani čítať, no predsa sa tak stane. Zriedkavo je výsledok zlým, pretože keď si kniha zvolí nás, za jej čitateľov a vyberie si čas, kedy ju prečítame, úspech je takmer zaručený. 

Takýto príbeh sa nám vie dostať pod kožu. Prehovára nám do duše a srdce nám v istých chvíľach bije o niečo prenikavejšie, pretože niektoré momenty nás prenášajú, až za hranice príbehu. Prenikáme do prostredia v ktorom sa pohybujú postavy, ktorých osudy sledujeme a nás sa to odrazu začína celkom nevinne dotýkať.

Dokonca i keď sa dívame priamo pred seba, obraz

si kreslíme a farby nanášame podľa vlastnej túžby, ktorú v sebe

skrývame, nezávisle od toho, čo oči vnímajú.

Thomas Hardy ku mne prehovoril presne takýmto štýlom. 

Knihy čítam odkedy sa pamätám a celé roky striedam tituly za titulom. Neustále skrývam hlavu v nejakom inom svete. Avšak čoraz častejšie sa mi stáva, že knihy mi už nedávajú toľko, ako na začiatku, keď som bola mladšia a čítala som pomalšie. V poslednom čase čítam rýchlo a kníh chcem mať prečítaných, čo najviac, ale príbeh si prežijem veľmi povrchne. Zakrátko si ani na mená postáv nespomeniem a pri čítaní mám veľký problém s vnímaním a sústredením. V skratke... čítam povrchne. Volím kvantitu a nie kvalitu.

A potom prišiel Hardy. Preniesol ma ďaleko do krásnej prírody. Na vidiek, ktorého opisy ma strhli a vytvorili mi takmer zimomriavky. Fascinoval ma spôsob, akým rozpráva a aký sa predovšetkým v dnešnej dobe len tak nevidí. Knihu som mala rozčítanú dlhší čas, no nebolo to tým, že by som na ňu nemala čas. Totižto každý jeden úsek som si vychutnávala a prežívala ho. Niekedy som isté dni nečítala zámerne a o to viac som sa tešila na príbeh, na ten ďalší deň. Všetko vo mne doznievalo oveľa intenzívnejšie, ako keď čítam nepretržite a dlhé hodiny.

Charaktery boli fantastické a krásne rozmanité. Ľudia sú rôzni a Hardy sa snažil vykresliť, čo najreálnejšie postavy v reálnom svete. Dej je zameraný na mladú Bathshebu, no pokiaľ čítate pozorne, tak to zďaleka nie je iba o nej. I keď v príbehu má svoje pevné miesto.
S Bathshebou to nie je jednoduché a pre mňa, ako čitateľa, nebolo jednoduché pochopiť všetky jej rozhodnutia a názory. Často som iba potichučky krútila hlavou a zamýšľala sa nad tým, ako by som sa zachovala ja alebo iní, no časom som predsa len dozrela na inakšie závery, než som mala v tých okamihoch. Aj v tom je to čaro. Tá autentickosť a uvedomenie si, že v živote máme rôzne rozhodnutia a to aké boli si uvedomíme, až spätne. Bathsheba má však tú nevýhodu, že mi jej zlé a neuvážené konanie vidíme a vnímame ihneď.

- Pretože ste taká zmyslov zbavujúca a ja som taký

zmyslov zbavený.

Čarovné však boli pre mňa opisy. Prírody, situácií, ľudí. Ale najmä prírody a okolia. Ďaleko od hlučného davu je kniha, ktorá je akoby stvorená pre čítanie v prírode. Je dokonalá pre rozširovanie snov, fantázie a cítenie.
Mám pocit, že som nič krajšie nečítala, i keď som mala možnosť čítať množstvo krásnych románov. Thomas Hardy však nosí čaro, ktoré cítiť v každej jednej vete. Človek nadobúda pocit, že to musela byť veľmi zaujímavá osobnosť a krásna duša. Pozeral sa na svet výnimočným pohľadom a prenikal ním do hĺbky. Pozoroval a preciťoval chvíle, ktoré obnášajú jeho knihy.
Tento román na mňa spravil obrovský dojem a zasiahol ma na mieste, kde mi vyčaril úsmev na tvári, ale z toľkej krásy ma až zabolel na duši. Avšak nič vám nedokážem odporúčiť viac, než Ďaleko od hlučného davu. Ak sa vám podarí vcítiť do jeho slov a myšlienok, ktoré som si ani nestíhala značiť, no rezonovali vo mne ešte pár dní, tak vás čaká jeden z najkrajších zážitkov, aké vás môžu postretnúť.
Myslím, že hodnotenie ani netreba.

- ...Kedysi ste pre mňa nič neznamenali, a vtedy som bol spokojný.

Teraz pre mňa opäť nič neznamenáte, ale aké je rozdielne toto druhé

nič od toho predošlého!

Marec v knihách

Zdravím vás moji milí čitatelia!
Ako sa máte? Pevne verím, že sa vám darí dobre a všetko vám vychádza, ako má. Sviatky už nie sú na ceste, ale nastal ich čas a tak vám prajem krásnu Veľkú noc a z pohľadu ženy, nie až tak veľa kupačov (česť výnimkám).
Túto rubriku, ktorú som začala písať od januára a pri ktorej som si sľúbila, že bude vychádzať pravidelne každý mesiac... Nuž ako to už býva - nevydalo. Február nám vypadol a dopisovať ho neplánujem, čo mi snáď láskavo odpustíte. No veľmi rýchlo a v skratke vám môžem povedať, že vo februári ma veľmi milo prekvapilo a istým spôsobom i ohromilo dielko od Colleen Hoover - Končí sa to nami. Pri takom množstve ohlasov som zrejme mohla očakávať pozitívny výsledok, no pravdou je, že som čakala čokoľvek, než to, čo som dostala. Bolo to jednoducho výborné a knihu určite odporúčam. Avšak všetky knižky prečítané v predminulom mesiaci mi dali mnoho pocitov. Najdlhší deň Adama T. bol nevšedným zážitkom a jeho čítanie som si užila naplno. Potešil ma re-reading Búrlivých výšin, ktoré nadovšetko milujem a radosť mi urobilo i to, že som sa posnažila a prečítala som Mesto kostí v angličtine. Na začiatku mesiaca som bojovalo s knižnou krízou, no tú porazil perfektný záverečný diel série o Neobyčajných deťoch - Knižnica duší. Túto sériu si rozhodne potrebujete prečítať! Bez debaty :).
Ale prejdime konečne k marcu!

V marci som žiaľbohu nemala toľko času, koľko by som chcela a ak bol február náročným mesiacom, tak som ani zďaleka netušila, čo všetko mi prinesie marec. No i tak ma týmto mesiacom sprevádzali viac ako zaujímavé príbehy, ktoré vám rada predstavím.

Prečítané knihy:

1. Guernseyská literárna a koláčová spoločnosť / Mary Ann Shaffer, Annie Barrows
2. Agnes Greyová / Anne Brontë
3. Žena v okne / A. J. Finn
4. Dieťa ohňa / S. K. Tremayne

Najkrajšia kniha

Agnes Greyová 

Konečne môžem povedať, že som čítala román od každej Brontë sestry. Jana Eyrová ma očarila už pár rokov dozadu a stále si drží v mojom srdci miesto obľúbenej knihy. Búrlivé výšiny taktiež nezaostávajú a ich nespútaným príbehom, atmosférou a charaktermi si ma získali naveky vekov. Nie nepreháňam.

Nuž a Agnes? Presne mi to sadlo k obrazu o Anne. Veľmi som v jej príbehu cítila jej osobnosť, nenaplnené túžby a sny, ktoré v sebe ukrývala počas jej života. Zo sestier dosiahla najmenší úspech, či slávu, no i tak si dovolím tvrdiť, že jej tvorba nie je o nič horšia od Charlotty, či Emily. Spôsob rozprávania a štýl písania akým píše má taktiež veľmi osobité čaro a dokáže sa dostať do srdca čitateľa. Príbeh Agnes sa mi páčil a bola to jedna z kníh, ktorej myšlienky na mňa naozaj pôsobili a čítanie som si pomaly vychutnávala. Pre milovníkov klasiky je to skvelá voľba. Tento román obsahuje krásne hodnoty, ktoré postupne v našej dobe vymierajú alebo vymreli. 

Najkrajšia kniha. Kniha mesiaca... ak nie roka :)

Guernseyská literárna a koláčová spoločnosť

Táto kniha bola pre mňa neskutočným zážitkom. Dovolím si tvrdiť, že román má veľmi blízko k tomu aby sa stal mojou najlepšou prečítanou knihou za rok 2018, aj keď ešte rok nie je ani v polovici. Našla som tam absolútne všetko, čo som potrebovala a tento krásny príbeh mi neprehovoril len do srdca, ale aj rovno do duše. Prekrásne. Jediné slovo, ktoré aspoň minimálne opisuje krásu, ktorú vytvorili dve autorky. 

Obyvatelia ostrova Guernsey mi prirástli k srdcu a stali sa mi istým spôsobom priateľmi. Bolo mi až smutno, keď som sa ocitla na konci príbehu, pretože chcela som viac a viac... Až by som sa najradšej ocitla medzi nimi. Výborná kniha.

V tomto roku si v kinách budeme môcť pozrieť aj filmové spracovanie v ktorom, ako hlavnú hrdinku obsadili úžasnú Lily James. Som presvedčená o tom, že sa máme na čo tešiť! Kuk trailer.

Tieto dve knižky mi v hlave rezonujú najviac. Istotne si zaslúžia spomenúť, tak ako Žena v okne, tak i Dieťa ohňa, no moje srdce bije pre tie druhé dve diela, spomenuté vyššie.

No aspoň sa s vami môžem podeliť o to, že som konečne prekonala moje vyhýbanie sa trilerom a Ženou v okne sa mi stal tento žáner oveľa bližším. 

Majte sa krásne :)! Teším sa na vaše ohlasy.

Román založený na atmosfére | Dieťa ohňa

Originálny názov: The Fire Child

Autor: S. K. Tremayne

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2018

Počet strán: 360

Keď sa Rachel vydá za príťažlivého tmavovlasého Davida, všetko zapadne na svoje miesto. Skončí s osamelým životom v Londýne, presťahuje sa do krásneho panského sídla Carnhallow House v Cornwalle a získa bohatstvo, lásku a milujúceho nevlastného syna Jamieho.
Ale potom sa Jamieho správanie zmení a Rachelin dokonalý život sa postupne rozpadáva. Jamie predvída znepokojujúce udalosti, tvrdí, že vidí ducha nebohej matky – Davidovej prvej manželky. Chce len vytrestať Rachel alebo je traumatizovaný väčšmi, než si myslela?
Rachel snorí v minulosti a podozrieva manžela. Prečo nechce, aby o Jamieho výbuchoch hovorila s odborníkom? A čo sa vlastne stalo pred necelými dvoma rokmi, keď predčasne zomrela jeho manželka? Leto ubieha, blíži sa december a ona sa bojí, že Jamie hovorí pravdu. Naozaj Rachel na Vianoce zomrie?

Asi je dobre, že som si písanie recenzie odložila o pár dní neskôr a nepustila sa do písania ihneď po čítaní, s čerstvými myšlienkami. Všetky dojmy sa mi akosi viac uležali v hlave a názor, ktorý som mala až do konca veľmi rozpoltený sa mi predsa len o niečo viac ujasnil.
S Dieťaťom ohňa to bolo, ako na hojdačke. No začnime pekne od začiatku.
Autorovu tvorbu som zaregistrovala už začiatkom(?) novembra, kedy vychádzala jeho kniha: Dvojčatá z ľadu. Pamätám si, že ma anotácia poriadne zaujala a príbeh ma k celku lákal, no bola som vtedy vyťažená a tak nejak som to nutkanie potlačila.
Nuž máme tu marec a tentoraz som neodolala. Nemám rada bežné romány, no skrz anotáciu som nadobudla pocit, že v tomto bude viac, než len klasická zápletka o dvoch manželoch. Skrátka a dobre... znelo to sľubne.

Čoskoro mi pristálo Dieťa ohňa v rukách a ja som sa nadšene pustila do čítania. Tie očakávania boli predsa len zrejme vysoké a čakalo ma prekvapenie. (Ani za svet by som vám v tej chvíli nevedela povedať, či bolo myslené v pozitívnom slova zmysle). Zoznámenie sa s autorom neprebehlo hladko a jeho štýl písania, ktorým sa mi snažil predstaviť a zapáčiť, mi nepadol do oka. Od začiatku som mala množstvo výhrad, ktoré žiaľ bohu veľmi ovplyvnili hodnotenie.
Nebolo mi sympatické, ako píše. Dialógy boli hlúpe a najmä nereálne. Monológy boli snáď ešte hlúpejšie a to že mi prišli hlúpe i postavy vám zrejme, ani nemusím spomínať. Nepáčilo sa mi, ako príbeh rozprával. Ako ho rozvíjal a nepáčilo sa mi, čo robil s postavami. Nevedela som mu to uveriť, pretože príbeh mi neprišiel, ani v najmenšom autentický. Opakujem... Pôsobilo to nereálne a hlúpo. Veľmi ma to mrzelo, pretože tak sľubný námet a ešte nádejnejšie prostredie sa tak často nevidí. Autor však u mňa zlyhával.

Monológy, kde hlavná hrdinka Rachel opisovala jej spoločný život s novým manželom Davidom ma boleli na duši. Asi miliónkrát som si prečítala o tom, aký úžasný dom David vlastní, ako je Davidov syn Jamie nadpozemsky krásny a všetky ďalšie úvahy o ich nekonečnej láske, budúcich deťoch, ktoré budú krásne po Davidovi a o dokonalej budúcnosti na obzore sú neklamným znamením, že niekde sa stala chyba.

ALE.
Áno ono príde ale.
Tak ako autor písať nevedel, tak aj písať vedel. Musí to znieť, ako poriadny nezmysel, no hneď vám to vysvetlím. Je to môj názor a možno sa s niektorými čitateľmi nezhodneme, no ja som to pociťovala takto. Pri Tremaynovi záležalo o čom píše.
Nemôžem úplne popierať jeho spisovateľské kvality, pretože ako autor má skutočne výborné nápady. Taktiež aj zápletky sú jeho silnou stránkou a svoje príbehy má poriadne naplánované. Dokáže vás zmiasť, zaujať a aj keď máte pocit, že vec je istá, predvídateľná a vy už ste to jadro problému odhalili, tak verte tomu, že ste ďaleko od pravdy. Lenže toto je ten problém.
Tremayne má v hlave príbeh. Má premyslené jeho najsilnejšie stránky a konflikty, nuž a keď sa v písaní dostane k takýmto kľúčovým momentom, tak je to jedna báseň. Odrazu ma v hlave nenapadajú slová, ako nereálne a hlúpe. Odrazu mu to verím. Vie skvele navodiť atmosféru, ktorá v Dieťati ohňa nechýba. Dokáže vo vás prebudiť aspoň kúsok strachu a napätia a vie vás preniesť do prostredia, ktoré minimálne stojí za to. Dej graduje ľahučko a celé to na vás funguje, tak ako má.
No pokiaľ píše omáčky príbehu. Takú tú kulisu, kedy postavy vedú normálny, bežný život a veci ešte nie sú v pohybe. Keď vám ukazuje dialógy a situácie postáv, ktoré nie sú úplne dôležitými a strhujúcimi, ako v jadre... vtedy jeho písanie zlyháva.
Dúfam, že sa chápeme.

Pre všetky tieto faktory pre mňa nebolo jednoduché mať na príbeh určitý názor. Nebudem klamať. Zo začiatku som mala chuť odložiť to a podarovať ďalej. Potom sa to výrazne zlepšilo a mne sa to páčilo. Časom ešte vedeli prísť momenty, kedy mi autor pripomenul veci pre ktoré som mala v pláne dať nízke hodnotenie a nedúfala som v zlepšenie, no opäť prišiel na správnu vlnu, až prišiel záver a ten ma zmiatol ešte viac.
Skrátka je to komplikovaná kniha, s ktorou to nebolo jednoduché, no aj tak nemôžem povedať a ani nedokážem, že by sa mi nepáčila alebo vám ju neodporúčam. Práve naopak.
Určite by ste jej mali dať šancu. Cez všetko som sa ešte s ničím podobným nestretla a aj po pár dňoch sa k príbehu v myšlienkach vraciam, čo je pre mňa obrovské plus. Malo to veľmi silné momenty, ktoré mi utkveli v pamäti a zanechalo to vo mne dojmy. Príbeh má atmosféru, ktorú je nemožné neoceniť a ten nápad je zaujímavý. Takže áno páčilo sa mi to.
Verím, že táto recenzia musí znieť veľmi zmätene, no teraz viem oceniť, aký zmätok to vo mne zanechalo.
A čo vy? Chystáte sa knižku čítať? Čítali ste Dvojčatá z ľadu?
Budem rada, keď mi v komentároch napíšete vaše skúsenosti, či plány.
Majte sa krásne :)!

Moje hodnotenie:

Čo je skutočnosť a čo len predstava? | Žena v okne

Originálny názov: The Woman in the Window

Autor: A. J. Finn

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2018

Počet strán: 488

Ubehlo desať mesiacov, odkedy Anna Foxová naposledy vyšla zo svojho starého domu v New Yorku. Desať mesiacov putuje miestnosťami ako duch, desať mesiacov sa oddáva spomienkam, popíja (asi príliš) a bojí sa vyjsť von.
Anna trpí agorafóbiou, chorobným strachom z otvorených priestranstiev. Okno je jej jediným spojením so svetom. Sedáva pri ňom deň čo deň a pozorne sleduje všetky zmeny v susedstve. Keď sa do domu naproti nasťahujú Russellovci, okamžite ju niečím priťahujú. Otec, matka a dospievajúci syn, obraz dokonalej rodiny, vzdialená ozvena Anninho niekdajšieho života. Iba Anna však vie, že zďaleka nie všetko je také uhladené ako na povrchu.
Noc pretne desivý výkrik. Vzápätí ďalší.
Kto však uverí žene, ktorá celé dni len postáva pri okne? Môže vôbec veriť sama sebe, spoľahnúť sa na svoje zmysly otupené samotou? Anna si uvedomuje, že ak chce dokázať zločin, najprv musí vyjsť z vlastnej ulity.

Keď naberiete odvahu a vyleziete zo svojej čitateľskej, komfortnej zóny (siahnete po inom žánre), môže to znamenať len jediné. Katastrofu, či práve naopak - nečakane skvelý výsledok.

Z mne neznámych príčin sa žánrom, ako detektívky, krimi, trilery a pod. vyhýbam. (Okrem Poirota od Agathy Christie. To je láska). Každopádne nerobím to náročky. Bez toho, aby som si to nejakým spôsobom uvedomovala, takéto knihy nevyhľadávam a nečítam. Čím mi prišla Žena v okne natoľko iná, aby som po nej siahla neviem, no viem, že ma dostatočne zaujala a mala som z nej naozaj dobrý pocit. Cítila som, že sa mi môže napokon páčiť.

Riskla som to.. Mám celkom chuť vás naťahovať, či sa mi risk vyplatil, no nemá to cenu. Dlho pred vami nedokážem ukryť, že sa podarilo. Moje cítenie nesklamalo a príbeh si ma naozaj získal.

Od začiatku som sa spokojne usmievala, pretože už po krátkej chvíli som zistila, že počet strán pre mňa nebude, ani zďaleka taký vysoký, ako sa zdal. Prečo? Stránky sa mi otáčali samé. Dej navyše tvorili často i veľmi krátke kapitoly, ktoré ma nútili čítať ďalej, respektívne napomáhali k rýchlemu čítaniu, pretože číta sa niečo rýchlejšie, než krátke útržky? Jasné, že nie.

Ak na mňa aj spočiatku pôsobil autorov štýl chaoticky (mám na mysli rozprávanie), ani som sa nenazdala a zvykla som si. Rýchlo som sa zorientovala v hrdinkinom malom, veľkom svete a začali sa mi spájať súvislosti, ktoré mi časom skladali príbeh.

Zápletka zaujme nejedného čitateľa, pretože autor využil veľmi vďačné prvky. Žena "uväznená" vo svojom dome, trpiaca panickým strachom. Neschopná vyjsť von. Pozorujúca okolie.

So svojou knihou sa vyhral. Nielen, že mal dobré nápady, ale aj spracovanie dokázal na výbornú. Podarilo sa mu vo mne vyvolať chvíľami napätie, možno i strach a najmä sa mu podarilo ma do príbehu naplno preniesť. Ani raz som sa nemusela nútiť do toho, aby som išla čítať. Celý deň som sa práve že tešila na moment, keď budem mať čas a kniha sa mi dostane do rúk. Taktiež som nemala problém so sústredením, čo sa mi zvykne stávať. Keď som čítala, tak som čítala. Nič iné ma netrápilo.

Páčilo sa mi i vykreslenie charakterov postáv, ktoré sú naozaj rozmanité. Neustále musíte sledovať drobné detaily, maličkosti, slovíčka a dávať na svoj vnútorný pocit, pretože autor sa zahráva a nič nie je také, ako to vyzerá. 

Poriadne ma prekvapilo, keď sa mi na konci potvrdila teória. Moje teórie sú vždy, ale naozaj takmer vždy úplne mimo, no tentoraz som si to pekne poskladala, ako puzzle a jasné, že som sa potom spokojne tešila, ako malé dieťa. I keď jedna vec ma zaskočila tak, že som ledva udržala zavreté ústa. Nie všetko sa tu dá odhadnúť, čo je samozrejme len a len dobré.

Hlavná hrdinka Anna to nemá jednoduché a v niektorých momentoch je trocha náročné chápať jej konanie. Všetko však postupne zapadá do seba a aj k Anne si čitateľ nachádza svoju cestu. Žiť iba v rozmedzí svojho domova a nedokázať vyjsť von je neskutočne náročné, no je zároveň priam zaujímavé na chvíľu sa scítiť s niečím takým. 

Myslím si, že Žena v okne je skvelá na odpútanie. Keď prídete unavený zo školy/z práve a po celom dni sa začítate do tohto skvelého príbehu... Prídete na úplne iné myšlienky. Pre mňa to bol v podstate nový žáner, no cítim, že voľba to bola skvelá a ani na chvíľu som neoľutovala. Určite odporúčam ďalej :).

Moje hodnotenie: