Prvé dni bez Instagramu | Prečo som sa rozhodla prestať

Ahojte :)!
Je ešte pomerne skoré ráno a ja som si privstala pred prácou. Rada sa s vami podelím niekedy o to, kde vlastne pracujem, pretože času tam trávim množstvo a zároveň je to miesto, ktoré považujem za druhý domov... ale o tom potom.
Privstala som si, pretože nerada prežívam deň, do ktorého len vstanem a ihneď aj utekám z domu za povinnosťami. Vždy si potrebujem ukradnúť chvíľu času pre seba, v ktorom sa venujem tým nepovinným záležitostiam. A aj keď som to dnešné ráno chcela venovať čítaniu (aktuálne čítam Čarotepku, tešte sa na recenziu O:)!), akosi ma premohla chuť, ktorú som cítila už pár dní. A to chuť prihovoriť sa vám.

Predovšetkým však musím podotknúť, že dnešný článok nie je mierený na nejakú hlbokú podstatu. Je skôr osobný, denníčkový a tak nejak sa vám chcem len vypísať z dní.

Pokiaľ toto práve čítajú ľudia, na ktorých príchod sem sa veľmi teším... dobre viete, že pred pár dňami som urobila (pre mňa) veľký krok, ktorý síce znie hlúpo a nepodstatne, no pre mňa nebol jednoduchý - za čo sa prirodzene hanbím.

Zrušila som svoju činnosť na Instagrame

Áno! Zrušila. A práve prežívam po rokoch prvé dni, bez tejto prudko vyhľadávanej aplikácie. Už veľmi rýchlo som zistila pár podstatných poznatkov, ktoré vám rada spíšem

1. Druhý deň bez Instagramu a mňa udrel fakt... fakt toho, že som bola závislá a myslím si, že takúto závislosť som neprežívala len ja, ale máme ju viacerí. Neuvedomujeme si, ako nás táto sociálna sieť pevne drží, oveľa pevnejšie než to očakávame. Za ten deň som aspoň 30x klikla na miesto, kde zvykla byť na ploche ikonka.. zo zvyku. 
2. Na ďalší deň mi začalo byť nevoľno a nevedela som, ako tráviť čas. Inokedy by som si prešla celé #dnescitam či odfotila vlastnú knihu a pozrela si všetko možné... Zrazu tu nebolo nič. Žiadny pocit prepojenia so svetom. Žiadne nečinné a zbytočné povaľovanie sa. Netušila som, čo robiť a z toho, ako veľmi ma mykalo, predsa len sa tam opäť prihlásiť, mi skutočne nebolo dobre.
3. ALE... Aj po ťažkom začiatku sa dostavil efekt rýchlo, pretože prišla som na podstatné veci

• odrazu mám celú kopu času k dobru a moje dni sú dlhšie
• nie, nemusím si kupovať nový mobil a moja baterka nie je pokazená... žrala ju spomínaná aplikácia 
• viac si uvedomujem svoje okolie a jeho váhu
• za deň mi nepribudne do telefónu 20 nových fotografií ladiacich do profilu
• žijem

Aj keď som bola vernou fanúšičkou a stále vnímam obrovské výhody a čaro Instagramu, som šťastná, že jeho súčasťou viac nie som. Bolo desivé cítiť nevoľnosť, pretože som sa naň nemohla prihlásiť. Je desivé uvedomiť si to množstvo HODÍN, ktoré som tam strávila. Taktiež vnímať to, ako som realizovanie sa na sociálnej sieti vnímala väčšmi, než realitu. Je desivé uvedomiť si, že mimo nej sme osamelí... aspoň zo začiatku áno. A je desivé si uvedomiť, že bez nej som sa cítila bezcenná, pretože som nadobudla pocit, že nič neznamenám. Myšlienky, ktoré vám dokáže nadstaviť dlhodobé používanie a prežívanie tejto falošnej reality nie sú v poriadku. Nie sú normálne, ale nikdy by ste si nemysleli, že si vás vôbec nájdu pokiaľ Instagram používate naďalej.

Je mi vtipné, ako vážne o tom hovorím. Azda by to znelo, že preháňam, ale nie... A vy, niektorí z vás, ktorí sa tomu venujete zrejme aj pochopíte, čo som tým myslela.

Ale dosť bolo o tom. V skratke vám stačí vedieť, že sa cítim oveľa lepšie a že myšlienku o tom, že som bezcenná a ako ďalej budem preboha tvoriť(?!) nemienim vnímať vážne.

Už pri rušení účtu som sa vyjadrila jasne. Neprestávam s písaním, iba sa presúvam tvoriť a písať na miesto, kde som to zanedbávala a mala byť už dávno. Sem na blog :). 

Viem, že blogosféra už nie je, čo bývala. Výstižný článok nájdete aj na Knižnom nebe o tom, ako to momentálne medzi blogermi vyzerá, čo je veľmi smutné, no pravdivé zároveň. Ale pravdivé je aj to, že si za to môžeme sami. A ja taktiež nie som prekvapená z vašej zníženej aktivity a čítania mojich príspevkov, keď opäť raz tu bol stav, kedy pribúdali naozaj len recenzie. 

Dosť bolo.

Chcem sem vdýchnuť život.

A najmä chcem vytvoriť miesto, ktoré vás inšpiruje.

Kde nájdete sami seba, či niečo, čo ste hľadali.

A kde sa vždy radi vrátite.

A pokiaľ sa tu vytvorí priestor na diskusiu, budem len šťastná.

A tak vám už v rýchlosti prajem len krásne leto a dni plné zážitkov. Ďakujem vám, ak ste si prečítali, nie práve dôležitý článok, no pre mňa osobný a dôležitý. Majte sa krásne :)!

...

Och a pokiaľ neviete o čom to vlastne hovorím alebo nie je úplne jasné prečo som sa rozhodla prestať s knižným Instagramom... zhrnuté dôvody, ktoré som uviedla vám ešte priložím sem. 

Zostaň, kde si, a potom odíď

Originálny názov: Stay Where You Are and Then Leave

Autor: John Boyne

Vydavateľstvo: Slovart

Rok vydania: 2019

Počet strán: 216

V deň, keď vypukla prvá svetová vojna, Alfiemu Summerfieldovi sľúbil otec, že nikdy neodíde bojovať, no hneď nasledujúci deň svoj sľub porušil. O štyri roky neskôr Alfie netuší, kde jeho otec naozaj je, myslí si, že je na špeciálnej tajnej misii. Raz, keď na stanici King's Cross čistí topánky, úplne náhodou zazrie na papieroch vojenského doktora otcovo meno. Prekvapený a zmätený Alfie zistí, že jeho otec je v nemocnici, v špeciálnej nemocnici pre vojakov s nezvyčajnými ťažkosťami. Alfie sa rozhodne otca z tohto čudného skľučujúceho miesta zachrániť.

Na tom Johnovi Boynovi niečo je... Neviem, akým spôsobom si ma vie získať každou jeho knihou a prečo k nemu tak veľmi vzhliadam, ale nech je ako chce, jeho tvorba má v mojom srdci čestné miesto.

Veľmi sa mi páči jeho autentickosť. Kníh napísal viac, no nedokázala by som ich označiť rovnakými, či podobnými. Každá jedna je úplne iná a odlišná vo svojej podstate. Ak ich aj niečo spája, tak sú to len hlavní hrdinovia, ktorých tvoria deti a ich pohľad na svet a spoločnosť. O to viac však jeho príbehy považujem za výnimočné a úprimné. Pokiaľ píše o vážnych témach, ako je napríklad vojna, tak mi jeho detskí hrdinovia vedia navodiť ešte hlbšie emócie. To, akí sú nevinní a zároveň, ako môžete pozorovať vplyv udalostí, na ich detskú dušu... vtedy si je John zrejme dobre vedomí toho, čo robí. Ak však ide o odľahčenejšie témy, vtedy vám deti dajú akoby zrkadlo na vašu osobnosť a život, ktorí vediete. Ukážu vám, ako veľmi sa meníme dospievaním a tlakom spoločnosti. Nepôsobí to však, ako výčitka, či premoralizovaná kniha. Je to len číra úprimnosť, ktorá vás chytí za srdce.

Zostaň kde si, a potom odíď je príbeh na vážnejšiu tému i keď to nie je tak priamo vojnová kniha, ako napr. Chlapec na vrchole hory, či v pásikavom pyžame. Azda je to o trochu ľahšie, no netreba to podceňovať.

Alfie prežíva vojnu vo svojom domove. Mama je celé dni v práci a on namiesto školy chodí potajomky čistiť topánky na vlakovú stanicu. Počúva príbehy cudzích ľudí. Rozpráva sa s nimi o ich dňoch a povinnostiach, a každého charakter spoznáva podľa tých najjednoduchších tém, či drobností. Doma hádže mame do peňaženky aspoň málo drobných navyše, aby si to nevšimla a sleduje jej silnú rolu v domácnosti, pretože na jej hlave stojí všekto. Nik im nepomôže.

O otcovi však od vojny nevie. Áno, prichádzali listy. Najprv boli zábavné, celkom pozitívne naladené, ale napokon Alfie usúdil, že sú čoraz zvláštnejšie a zmätenejšie, až neprišli žiadne.
Ťažko povedať, či existujú náhody, no jeho práve okamih šťastia a náhody, naviedol na cestu k ockovi. Ibaže, čo ak je všetko inak...

Páči sa mi tento nápad a téma. Naozaj páči... Namiesto opisovania bojov a vojnového diania sa autor povenoval vojakom a ich duševnej stránke. Tomu, ako zabíjanie ľudí a celkovej ľudskosti, zabíja aj dušu tých, čo bojujú. "Špeciálna nemocnica pre vojakov s nezvyčajnými ťažkosťami" je inak povedané psychiatrická liečebňa. A práve jej návšteva bola pre mňa výraznou časťou knihy. Opis tých boľavých myslí a nielen tiel...

Vojna každého niečím poznačí a zanechá mu rany každého druhu, no psychike vojakov by sa určite malo venovať viac. Čítať akými zraniteľnými ostali. Ako umelo si vytvárali v mysli nevinnosť a lepší svet. Bolelo ma to, ale opäť raz si vážim Johna Boyna. Totižto táto kniha vám má čo ponúknuť a nikdy sa nedajte oklamať detským pôsobením, ktoré môžu jeho knihy vyžarovať. Je to klamlivé.  Obsahujú mnoho právd a popravde nie je veľká šanca, že by sa vám mohli nepáčiť.
Tie, ktoré sú preložené do slovenčiny mám prečítané zrejme všetky a tak sa začínam vážne zamýšľať nad tým, že by som to skúsila v anglickom jazyku. Tam sa nachádza aj jeho nedetská tvorba, ktorá ma zaujíma a rada by som sa na ňu pozrela. Avšak necháme sa prekvapiť.
Ja vám len s čistým svedomím odporúčam, nielen Zostaň, kde si, a potom odíď, ale aj akúkoľvek knihu z jeho tvorby.

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.
Som šťastná, že som si mohla, aj vďaka nim doplniť zbierku...
Ak vás knižka zaujala, môžete si ju kúpiť, napr. na tejto adrese. (...samozrejme, aj mnoho iných :) )

Moje hodnotenie:

Clayov most / Markus Zusak

Originálny názov: Bridge of Clay

Autor: Markus Zusak

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2019

Počet strán: 544

Hĺbavý príbeh o nedospelých bratoch Dunbarovcoch, žijúcich na predmestí austrálskeho mesta bez otca a matky, podľa vlastných pravidiel. Ich domov sa zmieta v chaose. O matku, ktorá svojich päť synov vychovávala prísne, ale s láskou, prídu a vzápätí záhadne zmizne aj otec. Chlapci ho prezývajú Vrah, lebo cítia, že po jeho odchode v srdci každého z nich niečo zomrelo. Keď sa po čase otec z ničoho nič objaví, vyháňajú ho. Len jeden z bratov, Clay, pozná otcovo tajomstvo a aj jeho postihne osobná tragédia. Vyberie sa postaviť most cez dravú rieku, čím zároveň symbolicky stavia most medzi bratmi a otcom, ale aj medzi minulosťou a prítomnosťou.

„Clay Dunbar stavia most z mnohých dôvodov: kvôli bratom a na počesť rodičov... ale je to aj pokus o veľkoleposť. Stavia most, aby zachránil sám seba a aby vytvoril jedinečnú, krásnu chvíľu: zázrak, nič menej.“-Markus Zusak-

...

Každý z nás už v živote skladal puzzle. Prezeral si ich drobné dieliky, vymýšľal taktiku skladania a napokon oddeľoval okraje na samom začiatku. Postupne ste si určite vyberali farby alebo časti, na ktoré ste sa sústredili a v dielikoch hľadali podobajúce sa. Jednoducho ste skladali. Postupne, ale aj chaoticky. No napokon ste dostali obraz, ktorý sa vám ukázal, až na konci.
Tak je to aj s touto knihou.

Ani pojem nespoľahlivého rozprávača nevystihuje veľmi presne, chaotickosť príbehu a jeho postupného rozprávania. Markus Zusak vytvoril niečo celkom iné, než pri Zlodejke kníh, no čoraz viac mám pocit, že vytvoril niečo, čo sa dokonca odlišuje od akéjkoľvek literatúry. S podobným tipom rozprávania som sa hádam ešte, ani nestretla.
Trvalo mi kým som si navykla, na ten zmätok. Kým som si vlastne uvedomila súvislosti a pochopila o čom čítam. Akými spôsobmi sú udalosti postavené. A čo predstavujú postavy, ktoré som spoznávala, až do samého konca. Pretože vy čítate, ale neviete nič. A tak len pokračujete v oddeľovaní okrajov, ako pri tých puzzliach...

Teraz dokážem povedať, že Zusak prejavil genialitu. Veľmi ho obdivujem za to, čo v tejto knihe vytvoril, pretože dní od momentu, kedy som Clayov most dočítala ubehlo niekoľko, no stále si živo dokážem predstaviť piatich chlapcov a ich búrlivý život. Stali sa pre mňa príliš skutočnými a nie len oni... Všetky postavy akosi nabrali skutočné rozmery vďaka ktorým pociťujem silnú nostalgiu, pri spomienke na príbeh. Mám pocit akoby som sa ocitla v ich domácnosti, ale aj pri udalostiach dávnejších, než sa bratia ocitli na svete.

Obdobia príbehu sa striedajú. Časy tam nehrajú žiadnu rolu, no zároveň sú veľmi dôležité. Najprv začínate koncom, až napokon nasadnete na vlak, ktorý cestuje spomienkami cudzími i vlastnými. Táto kniha je však, ako život, pretože nie sú ničím výnimočné, iba ak ich skutočnosťou a pravdivosťou.

Zrejme, aj moja recenzia je sama o sebe zmätenou a neurčitou, no chcem aby ste vedeli, že táto kniha sa mi páčila. Veľmi.
Získala si ma a zanechala vo mne hlboký dojem, ktorý nezmizne tak ľahko. V odporúčaní ďalej som s ňou opatrná a hneď vám vysvetlím prečo... Totižto Clayov most je výnimočný, o tom niet pochýb, ale hlboko vo vnútri viem, že tá výnimočná jedinečnosť nesadne každému. Nie každý čitateľ rád tápa a stráca sa v tom, čo číta. Ja som sa však do chaosu rodinnej histórie zamilovala, tak ako to len bolo možné.
Často som si brávala príbeh so sebou a čítala, až kým som nemala pocit, že stačí... Že ďalej budem pokračovať neskôr. Premýšľala som nad dejom. Uvažovala som nad bratmi a ich rodičmi, ktorých minulosť je tak krásne ľudská.

Nech by som akokoľvek chcela (čo nechcem), nedokážem vytknúť tejto knihe nič.
A ten pocit ma hreje a teší zároveň.

Nebudem vám hovoriť, že by ste si to mali prečítať. Rozhodnutie nechávam na vás. Avšak ja neľutujem, ani jediný moment, či sekundu.

Moje hodnotenie:

Na pár krokov | YOLi

Originálny názov: Five Feet Apart

Autori: R.Lippincott, M. Daughtry, T. Iacons

Vydavateľstvo: Ikar

Edícia: YOLi

Rok vydania: 2019

Počet strán: 248

Ako milovať človeka, ak sa ho nemôžete ani dotknút?
Stella Grantová trpí cystickou fibrózou a polovicu života prežila v nemocnici. Zákerná choroba jej odmalička diktuje každý krok. Ak nechce ohroziť šancu na transplantáciu pľúc, musí sa strániť každého kontaktu s možným nositeľom infekcie. Stella si potrpí na disciplínu a obmedzenia súvisiace s liečbou do bodky dodržiava. Dva metre od seba. Tak znie zlaté pravidlo každého pacienta s touto diagnózou. Bez výnimky.
Will Newman, naopak, na liečbu kašle. O týždeň má osemnásť a potom zbohom, nemocnica. Will je presne ten typ, od ktorého sa má Stella držať čo najďalej. Ak by ju nakazil baktériou, ktorá jeho už o šancu na predĺženie života pripravila, Stellu by čakal rovnaký údel.
Lenže čím viac sa zbližujú, tým je pre nich dvojmetrový odstup väčším trestom. Pľúca si chránia, no srdce trpí. Čo keby si ukradli aspoň kúsok slobody, o ktorú ich choroba pripravila, a skrátili bezpečnú vzdialenosť o jediný krok?

Aby som nebola príliš prísna, musím uznať, že aj skrz nie veľmi šťastnú tématiku je táto kniha pekným príbehom, ktorý by som odporúčila pre mládež. Je to naozaj typ, ktorý mi do YOLi edície sedí a vydanie je to skutočne vydarené, pretože obálka je prekrásna a vy máte priam radosť z toho, že vám zdobí poličku. Mám isté výhrady. Priznám sa, že áno... Avšak začínam si byť vedomá toho, že nie všetky knihy je možné hodnotiť rovnako a že na každú sa treba pozrieť osobitne a iným metrom. Preto sa snažím vnímať román Na pár krokov z každého uhlu pohľadu, a najmä si kladiem otázku, "čo by na to povedalo moje mladšie já?" Vtedy sa mi môj názor vytráca z hmly a začínam si uvedomovať pár vecí.

Totižto, keby som bola mladšia, viem že moje nadšenie by bolo vysoké. A tým pádom sa cítim nepríjemné, pretože takýto knihomoľský snob byť nechcem. Ohŕňať nosom ma rozhodne neteší a vyvyšovať sa vetou "keby som bola mladšia..." Avšak na tom, že časom získate celkom iný vkus na knižné príbehy, a keď sa sčítate začne to byť pre vás náročnejšie - nuž je to tak. Stále sa na to snažím hľadieť idealisticky, pretože pekné príbehy mám rada a verím v pekné konce. A tým pádom sa aj môj skeptizmus trochu chveje pred myšlienkou príbehu. Avšak trápi ma myšlienka, ktorú by moje mladšie já s radosťou prehliadlo. Alebo to nazvyme obavou. No jednoducho povedané, príbeh ktorý je písaný s istotou a s cieľom ísť čitateľovi na city, aby sa prudko zvýšila popularita danej knihy a s tým, aj zárobky z predaja... Keď jednoducho vymyslíte námet, len preto, že viete že uspeje... To mi nevonia. A chvíľami na mňa táto kniha, tak skutočne pôsobila. Ale ako ste si už mohli všimnúť, som veľmi rozpoltená, pretože zároveň chápem jej úmysel. O chorobe, ktorej sa autori venujú som dovtedy takmer nič nevedela. Do povedomia dávajú množstvo zarážajúcich informácií a najmä ukazujú, aký náročný život je s diagnózou. Taktiež si pacienti žijúci s ňou môžu nájsť útechu, pochopenie, skrátka nájdu svoj život medzi stránkami tejto knihy. A keď už nič iné, tak toto sa mi veľmi páči. To pochopenie.

Postavy boli veľmi milé. Stella je taký ten typ svedomitého dievčaťa, ktoré má však na svoje okolie dobrý vplyv a akosi podvedome vás núti stať sa lepším. Snažiť sa viac. Svoju chorobu znášala zodpovedne a hrdinsky, čo sa o Willovi, ktorý do príbehu rýchlo nastupuje nedá povedať. Je to presný protiklad, ktorý to s liečbou už dávno vzdal a najmä dávno prestal vidieť zmysel v predlžovaní si života, ktorý za veľa nestojí, než v skutočnom žití, i keď krátkom a rýchlom. Popravde jeho zmýšľaniu som rozumela. Prišlo mi ľudské, to ako pojal svoj údel a ako (ne)pozitívne to vnímal. Chápala som jeho nutkanie žiť a byť slobodným, pretože vedel, že jeho život môže byť dlhším, no za stenami nemocníc a dlhých procedúr. No keď sa títo dvaja rozdielni ľudia stretli... Ešte väčšmi som chápala ich vplyv na toho druhého. Vtedy ma po prvýkrát zasiahla nespravodlivosť a najmä neuveriteľná záťaž pocitu izolácie, ktorú museli dodržiavať. Predstava, že niekoho ľúbite, no nemôžete sa ho dotknúť a že je niečím, čo vás môže zabiť... je to desivé. Nepredstaviteľné. A dojalo ma to, čím viac som sa do toho ponárala.

Aj keď som bola ku knihe skeptická a jej úvod si ma nezískal, predsa len jej záver mal moju pozornosť v rukách a na osude hrdinov mi záležalo, či sa mi to páčilo alebo nie. Koniec sa mi páčil, pretože bol správny. Bála som sa predstavy, ktorú som mala o tom, ako sa to skončí, no našťastie to bolo celkom inak a tak, aj keď mám výhrady, ktoré som už naznačila... Môj celkový dojem je pozitívny. Vnímam tú ťažkú tématiku, ako podstatnú na prebratie a šírenie. Páči sa mi romantický vzťah a celkový vzťah Willa a Stelly. S niektorými maličkosťami sa nestotožňujem, ktoré boli do deja vsunuté vyslovene na zahranie na city. Ale páčiť sa mi to páčilo. Cítim, že môj vkus sa mení a že čoskoro príde čas, kedy si s týmto žánrom dáme zbohom. Avšak som rada, že Na pár krokov si ešte stihlo získať moju priazeň. Hádam je možné aj vysvetlenie, že som ju nečítala v správnej nálade, či čase. Človek nikdy nevie. Ak však zvažujete prečítanie tejto knihy, mali by ste jej dať šancu :).

Moje hodnotenie:

Mesto osamelosti | Nečakané, hĺbavé

Originálny názov: The Lonely City: Adventures in the Art of Being Alone

Autorka: Olivia Laing

Vydavateľstvo: Inaque

Edícia: Pandora

Rok vydania: 2019

Počet strán: 264

Najhoršia samota je tá, ktorú cítite v spoločnosti iných ľudí. Tá, kedy skutočne nie ste sami, no cítite sa, ako jediná osoba na svete. Ťažko sa vám dýcha, rozhovory iných vám hučia v ušiach a vy sa pomaly strácate v sebe... 

So samotou si neviete dať rady, pretože paradoxne prítomnosť niekoho iného nedokážete zniesť. Cítite sa potom ohrozený a nesvoj, keď vám niekto búra vaše múry z ktorých sa chcete dostať. Sami nerozumiete svojim potrebám. Ale nerozumejú im, ani iný. Preto len blúdite v kruhu a čakáte na zázrak.

Áno, takáto je samota. Pretože "tá" skutočná nikdy nie je skutočne osamelá.

Autorka Olivia Laing píše román Mesto osamelosti, na základe svojej prežitej skúsenosti. Po tom, ako sa presťahovala do New Yorku, obrovského, zaľudneného mesta, sa stratila sama v sebe. Nezačlenila sa dobre a miesto nového života, objavila samotu, ktorú dovtedy nepoznala. Nemala sa na koho obrátiť, pretože presťahovaním stratila všetko poznané. Jediné, čo hojilo jej dušu, bolo v tom čase umenie. Čoraz častejšie chodievala do galérií, či múzea a vyhľadávala diela umelcov, ktorí svojou osobnosťou nevyhovovali spoločnosti alebo boli nešťastnými, či kritickými voči dobe. Prepojenie samoty a umenia ju začalo fascinovať a spozorovala v ňom čoraz väčšie súvislosti. A práve o nich sa píše v tejto knihe.

Pre mňa bolo Mesto osamelosti obrovským prekvapením. Nechtiac som si vopred vytvorila istú predstavu a mala mylné očakávania. Myslela som si, že do rúk sa mi dostane príbeh o autorke, ktorá popíše svoj život. Očakávala som akúsi výpoveď jej osamelých momentov a hľadaní diel, ktoré jej pomáhali zmieriť sa so svojim vnútrom... Skrátka som si myslela, že to bude niečo poetické. Plynúce.

Veľmi som sa mýlila.

„V meste osamelosti vzniklo množstvo úžasných vecí: vecí vytvorených

 v osamelosti, ktoré však v osamelosti poskytujú úľavu.“

Umenie, ktoré som považovala len za nejaký záchytný bod v roli jej života, nesie hlavnú úlohu v celej knihe. Autorka o sebe hovorí len letmo a stručne, no i tak veľmi úprimne a aj skrz pár viet, vyjadrila viac, než dlhými súvetiami. Pretože vlastní dar slova. Oveľa viac sa však venovala umelcom a ich dielam. Je to takmer literatúra faktu, no nedovolím si ju označiť takýmto žánrom, pretože stále v sebe nesie oveľa viac. Je veľmi protichodná. Na jednu stranu je stručná a priama a na druhú je veľavravná a možno predsa len kúsoček poetická. Je kritizujúca a kontroverzná (veruže veľmi), no zároveň krehká a jemná. Nie je veľmi možné ju hodnotiť a hľadieť na ňu "metódou". Nedá sa jej udeliť počet hviezdičiek, skrátka na ňu nič neplatí. Pretože táto kniha žije svojim životom. A takú si ju chcem pamätať.

„Osamelosť je osobná, ale aj politická. Osamelosť je kolektívna; je mestom.

Na život v ňom netreba poznať žiadne pravidlá, netreba sa ani hanbiť, treba si len 

pamätať, že hľadanie osobného šťastia nás nezbavuje povinností, ktoré máme voči

sebe navzájom. Sme v tom spoločne, v tomto zbieraní jaziev, v tomto svete predmetov,

v tomto fyzickom a dočasnom raji, ktorý tak často pôsobí ako peklo. Najdôležitejšia

je láskavosť; najdôležitejšia je solidarita. Najdôležitejšie je zostať vnímavým

a otvoreným, pretože ak sme sa niečo dozvedeli z toho, čo sa stalo predtým, je to

fakt, že čas citov nevydrží navždy"

Keď už som spomenula tú kontroverznosť... Opäť raz musím použiť slovo úprimná. Umenie patrí k najhlbším zákutiam človeka a preniká z jeho duše. Neraz sú to temné miesta vyjadrujúce neradostné zážitky, pretože umenie vyjadrené z prežitých skúseností je často tým najlepším a najväčšmi zasiahne. Olivia opísala New York a umelcov bez pozlátky. Hovorila o narkomanoch, AIDS, homosexuáloch, vláde, protestoch, rasizme a mnoho ďalšom... V tejto knihe som sa dozvedela veci o ktorých som v živote nepočula a pritom píšu históriu. Prečítala som o udalostiach, ktoré by mali byť vo vedomí ľudí, no nie sú. A keď som si dala námahu vyhľadať ich záznamy, či dokumenty, zistila som, že moja nevedomosť nepramení len zo žitia na inom kontinente, ale že uvedomelí nie sú, ani len v Amerike. Na mieste, kde sa odsúdeniahodné veci reálne diali. 

O toľkých konkrétnych udalostiach by som vám chcela povedať! Je ich neuveriteľné množstvo... Ale cítim, že väčšina vás musí šokovať, keď si dáte námahu prečítať toto majstrovské dielo. Budete znechutení z toho, akí dokážeme byť.

„Existuje toľko vecí, ktoré umenie nedokáže. Nevráti nám mŕtvych, nevyrieši spory

medzi priateľmi, nevylieči AIDS ani nespomalí klimatickú zmenu. Ale napriek tomu má

niekoľko výnimočných schopností: je akýmsi zvláštnym vyjednávacím priestorom, v ktorom

sa spoja ľudia, ktorí sa možno nikdy nestretnú a napriek tomu si navzájom preniknú do

životov a obohatia ich. Má schopnosť vytvárať blízkosť; vie liečiť rany, ale čo je ešte

lepšie - privádza nás k poznaniu, že nie všetky rany potrebujú liečbu a nie všetky

jazvy sú škaredé."

A najmä sa budete zmietať v nerozhodnosti. Pretože osamelosť si nepýta spoločnosť. Osamelosť je zároveň odpudzujúcou a tak, aj keď možno vieme, čím si prechádza iný osamelý človek, odmietneme ho prijať. Budete nerozhodní vo svojom názore. Pretože knihu, ako táto... ste ešte nikdy v rukách nemali. A možno je načase to zmeniť. Moje odporúčanie máte. Olivia Laing má neopísateľní talent rozprávačstva. Nemožno to vyjadriť. Tak, ako nemožno popísať jej tvorbu. Musíte ju prežiť, stráviť a vnímať. A musíte mať záujem dané informácie prijať. Žiadne predsudky. Žiadna nechuť. Len číre pochopenie a pozorovanie duší, ktoré nemali veľa šťastia a neraz sa stratili v spleti bytia.

„Nemyslím si, že liečbou na osamelosť je začať si vzťah, nie nevyhnutne. 

Myslím si, že podstatné sú dve veci: naučiť sa, ako sa spriateliť sám so sebou

 a pochopiť, že množstvo z vecí, ktoré nás zdanlivo  zraňujú na osobnej úrovni,

 v skutočnosti spôsobujú väčšie sily stigmatizácie a vylúčenia, ktorým

 sa môžeme vzoprieť a proti ktorým by sme sa mali postaviť."

Obrovská vďaka patrí internetovému kníhkupectvu MEGAKNIHY, vďaka ktorému som si Mesto osamelosti mohla konečne s potešením prečítať. 

Pokiaľ vás kniha zaujala, môžete si ju kúpiť na tejto adrese... spolu s ďalšími skvelými titulmi :).

Moje hodnotenie:

Orgovánové dievčatá

Originálny názov: Lilac Girls

Autorka: Martha Hall Kelly

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2019

Počet strán: 520

V poslednom čase sa vo svojom osobnom čase oveľa viac venujem minulosti. Chýb, ktorých sme sa dopustili a neľudskostí z ktorých sa možno poučiť.
Čítanie Orgovánových dievčat nebolo celkom plánované. Do rúk som ich nevzala pre môj zvýšený záujem o obete vojny. Avšak teraz tú náhodnosť podvedome spochybňujem, pretože ich príbeh vo mne podnietil doslova búrku.

Je úžasné, keď vám kniha predstaví obdivuhodné osobnosti. Reálne postavy, ktoré pre svet dokázali činy, za ktoré žiaľ v tomto prípade, ani nie sú veľmi známe. O to viac si možno vážim ich povahy a odhodlanie, ktoré bolo nezištné v plnej miere. Autorkine poznámky, na konci knihy mi veľa objasnili a príbeh pre mňa nabral ešte väčší rozmer. Po jej poznámkach som už Orgovánové dievčatá viac nemohla vnímať, ako román. Fikciu. Opis zlých udalostí. Zapojila sa do toho krutá realita, ktorej som si síce bola vedomá po celý čas, no až na konci ma zasiahla úplne.

Martha Hall Kelly - autorka Orgovánových dievčat, sa pre mňa stala veľmi výraznou osobnosťou vo svete literatúry, no ešte väčšmi vo svete. Totižto, je to osoba, ktorá má zápal pre vec. Jej fascinácia a záujem o históriu, ktorá sa týkala najprv Caroline Ferridayovej, cez ktorú napokon dospela ku kompletnému príbehu králikov v Ravensbrücku, mi vyrazila dych. Autorka veľmi horlivo obdivovala Caroline, ženu ktorá celý svoj život venovala pomáhaniu iným. Počas Druhej svätovej vojny sa hlboko zapájala do dobročinných akcií a svoje záujmy neustále stupňovala, pretože napokon, aj jej zásluhou boli potrestaní niektorí nacistický zločinci, ktorí trestu poľahky unikli.

Caroline Ferriday

O čom však samotný román je?

Newyorská organizátorka spoločenských podujatí Caroline Ferridayová má plné ruky práce na francúzskom konzuláte a na obzore sa črtá nový ľúbostný vzťah. No jej svet sa úplne zmení, keď Hitlerove vojská v septembri 1939 vtrhnú do Poľska a potom si už brúsia zuby na Francúzsko.

Na druhej strane oceána Kaša Kuśmierczyková, poľská tínedžerka, pochopí, že jej bezstarostná mladosť sa stráca. Odvážne prijme úlohu doručovať odkazy v poľskom podzemnom odboji. V tiesnivej atmosfére sliedivých pohľadov a podozrievavých susedov však má jediný nesprávny krok zničujúce následky pre celú rodinu.

Na ambicióznu mladú nemeckú lekárku Hertu Oberheuserovú inzerát hľadajúci lekára do štátnej služby zapôsobí ako možnosť úniku z bezútešného života. Lenže keď miesto prijme, ocitne sa v pasci nacistických tajných operácií.

Životy troch žien sa nečakane pretnú. Nemysliteľné sa stáva skutočnosťou. Kašu pošlú do Ravensbrücku, neslávne známeho nacistického koncentračného tábora pre ženy. Mnohé väzenkyne sa podobne ako ona stanú „Králikmi“, obeťami drastických medicínskych pokusov. Príbehy trojice žien prekračujú kontinenty – z New Yorku do Paríža, Nemecka a Poľska. Caroline a Kaša sa usilujú spravodlivo vyrovnať s tými, na ktorých dejiny zabúdajú.

Nezávidím človeku, ktorý mal na starosti napísať anotáciu na túto knihu. Ťažko je popísať o čom všetkom je a čo sa v jej deji odohráva. Ťažko aj vykresliť charaktery... Je taká všestranná. Mnohým ľuďom možno príde otrepané zakomponovať, ako hlavné hrdinky jednu Poľku, Nemku a Američanku, aby sme mali hotovú mozaiku, no práve toto rozhodnutie bolo geniálne. Vidieť príbeh všestranne dávalo čítaniu pútavosť, ale najmä množstvo pocitov. Každá žena prežívala niečo iné a vojnu prežívala z iného uhlu. Caroline sa v podstate osobne, až tak nedotýkala, no skrz jej prekrásny charakter sa do nej zapájala, ako len mohla. Kaši sa hrôzy dotkli, až príliš a naopak Herta bola jej pôvodcom. Popravde sledovať Hertinu dejovú líniu bolo zrejme najzvláštnejšie. Ocitli ste sa v mysli človeka, ktorý bol fanúšikom propagandy a patril do najhlbšieho pôvodu utrpenia nevinných. Vykonávala popravy, pokusy... A najhoršie je, že všetky tie skutky si vedela odôvodniť. Naozaj v tých ľuďoch, ľudí nevidela. A to bolo na jednu stranu desivé a na druhú úplne neuveriteľné pozorovať. Nazvala by som to, až takou zvrátenou fascináciou, pretože zdravý rozum nedokáže pochopiť jej tvrdenia, no aj tak vás to zaujíma a čítate ďalej.

Táto kniha obsahuje príšerné veci. Obrovskú dávku strachu a bezmocnosti, ktorá sa žiaľ reálne diala. Na Ravensbrückých "králikoch" žiaľ nie je nič fiktívne. Ravensbrück bol koncentračný tábor, ktorý bol vyhradený len pre ženy. Až časom sa začala stavať malá výstavba, kam umiestnili pár mužov, no inak to bol výlučne ženský tábor. Nachádzali sa tam Poľky, Nemky, každá jedna národnosť uväznená z tých najneuveriteľnejších príčin. No osobitou skupinou boli králiky. Králikmi nazývali ženy, na ktorých vykonávali experimenty. Väčšinou sa jednalo o operácie nôh, pri ktorých zámerne infikovali ranu. Pri operácii do nohy zavádzali nečistoty, ako úlomky dreva, kamienky, čokoľvek čo mohlo spôsobiť infekciu a následne ranu zašili a nohu na niekoľko týždňov držali v sadre. Ženy mali znemožnený pohyb, pretože práve ten by bol prospešný pre telo, preto boli celé týždne nehybné. V niektorých prípadoch z nohy odstránili kosti, šľachy, po operáciách nohy žien už viac nevyzerali, ako nohy a bolo zázrakom, že naďalej chodili. Z toho vzniklo pomenovanie králiky: po tábore skackali a boli na nich vykonané experimenty. Nemyslím si, že si takéto niečo vieme v dnešnej dobe predstaviť. Tie dievčatá, ani len nevedeli, akú operáciu podstúpili, čo sa deje... nevedeli nič.

A aj keď mali byť odstránené, aby sa svet nedozvedel, čo sa im prihodilo, oni prežili. Sestry Kaša a Zuzanna sú síce čiastočne fiktívne, založené len na podobe iných väzenkýň. No Caroline a Herta sú reálne do bodky. Popravde čím viac som sa o nich dozvedela, tým viac som zaskočená. O Herte toho, až tak veľa vedieť nechcem. Bola jedinou ženskou doktorkou súdenou na procese pri Norimbergu, no za to Caroline vo mne vyvolala skutočný záujem. Som si vedomá toho, že na svete bolo, aj je, obrovské množstvo takýchto osobností o ktorých sa poriadne nevie, no Caroline by som priala viac pozornosti. Aspoň po jej smrti by mala byť väčšmi známa, pretože je to hrdinka a skutočne pozoruhodná žena. Inšpirovala ma nakoľko je to len možné. A najmä zápal, aký mala Caroline, cítim aj z autorky tejto knihy.

Asi vidíte, ako hlboko ma Orgovánové dievčatá zasiahli, pretože viac, ako o knihe vám hovorím o udalostiach... Prepáčte mi to. No jedno s druhým veľmi súvisí.

Ak sa mám vyjadriť ku knihe, tak jedným slovom bola fantastická. Všade, kde budem mať možnosť ju budem s čistým svedomím odporúčať - takisto ju samozrejme odporúčam, aj vám. Ak, čo i len trošku uvažujete nad jej prečítaním, robíte ma nesmierne šťastnou! Jej čítanie bolo plné emócií, no ani tak som neplakala. Nemohla som. Obdivovala som silu žien a vlastne som obdivovala každú vetu, ktorú napísala Martha H. Kelly. Moje dni boli zúžené, len na momenty, kedy som mala čas na čítanie. Iné ma nezaujímalo. Všade som si knihu brala so sebou a vždy, keď bola možnosť, dychtivo som čítala ďalej. Takúto dychtivosť som už dlho nezažila. Jej čítanie stálo rozhodne za to. Veľa mi to dalo. Veľa mi to ukázalo... Myslím si, že dievčatá majú, čo odkázať i vám. Už pár nocí som poriadne nespala, pretože stále mám v sebe nevyjadriteľný pocit vyplývajúci z tejto knihy. No je to skôr podnet, ktorý mi dá ešte veľa síl bojovať, obhajovať, písať a žiť. 

Osvienčim | Dôvod prečo sa bojím generácií

Ahojte!
Zvažovala som, či tento článok vôbec napíšem, no napokon som sa rozhodla, že áno. Už dávno som chcela posunúť k vám, aj nejaké osobnejšie stránky môjho života, či postoje a názory, no nielen týkajúce sa knižného sveta. Veď predsa v reálnom svete sa toho toľko deje a toľko sa udialo... Je to nezastaviteľný prúd udalostí, ktorý nás často ovplyvňuje bez toho, aby sme si boli vedomí zmien vo svojom vnútri. Avšak sú tam. A preto svojim spôsobom, ak má mať tento blog zmysel a budúcnosť, nedokážem písať výlučne len recenzie a mám pocit, že ani vy ich nedokážete dlhé roky čítať naďalej, pokiaľ nebudú preberané, aj iné témy. Chcem na tento blog priniesť život. Jeho vplyv. A jeho vnímanie.

Osvienčim
Ešte stále je to čerstvá záležitosť, o ktorej vám píšem ešte s aktuálnymi pocitmi. Mám pocit, že to tak bude lepšie, než keby časom niektoré dojmy ustúpia a zostanú mi tie jednotné, ktoré zrejme pociťuje každý, kto navštívil toto miesto. Isto ma chápete.
Včera som mala tú možnosť vidieť miesto, kde umierali ľudia a kde trpel celý svet. Nedokážem si predstaviť, ako v ľuďoch mohol nastať taký zlom, že dokázali prestať vidieť ľudskosť skrz ideológiu, ktorá ich oslovila. Pretože, aj keď vidíte Žida, homosexuála a najmä dieťa. Tak, či tak vidíte dve oči, dve ruky a rovnaké bytie, aké máte aj vy. Aspoň navonok sme si my ľudia podobní a tak je neuveriteľné, že sa niekto dokázal vnútorne nadstaviť, tak aby tento fakt dokázal sám sebe poprieť. Že dokázal nevnímať plač a bolesť iných, ale len svoju rasu vnímať a pociťovať s ňou spriaznenosť, či pochopenie. Len v nej vidieť človeka.
Možno preto sa desím spoločnosti, v ktorej žijeme teraz. Na jednej strane tu sú stále ľudia, ktorí sú ľudskí a ktorí sú uvedomelí o inakosti a tolerancii žitia na jednej planéte. Avšak stále okolo seba vidím, aj keď som poriadne veľký idealista, ľudí ktorí kus ľudskosti strácajú. Stále tam niekde v kútiku duše je, no ich cítenie je otupené okolnosťami, či zahľadenosťou do svojho života. Nechcem riešiť túto problematiku, no niekedy si naozaj myslím, že práve za naše otupenie pocitov, ktoré svojim spôsobom nesieme všetci, že za tým stojí moderná technológia. Pretože nás naučila odosobňovať sa. Spočiatku sme si uvedomili, ako strácame ľudský kontakt, ako zabúdame komunikovať a teraz sme za naopak s tými zisteniami zrejme naučili žiť a zmieriť sa s nimi. A tá možnosť byť v spojení a zároveň nebyť, nám vyhovuje. My ľudia sa však máme od seba čo učiť a tak, či sa nám to páči alebo nie, kontakt medzi nami je potrebný.

Generácií sa skutočne desím, no neviem sa rozhodnúť, ktorej väčšmi, ako som už vyššie naznačila. Počas včerajšej návštevy sme videli a počuli skutočne hrozné veci. Sú to tak ťažké informácie, že človek si ich nedokáže predstaviť v realite. Aj keď sa po tom mieste prechádzame, nachádzame sa tam a vieme, čo všetko sa tam dialo, nikdy si nedokážeme uvedomiť, že sa to dialo naozaj, pretože nás sa to nedotklo. Všetkého máme dosť.
No aj tak cítime úctu k tým, čo tam trpeli. Koniec koncov boli to aj naši predkovia. Môj prastarý otec prežil koncentračný tábor a som si príliš dobre vedomá toho, že keby žijem v tých rokoch, tak sama sa tam zrejme ocitnem skrz svoju tmavú pokožku a aby toho nebolo málo, židovský pôvod o ktorom som veľmi dlhý čas, ani nevedela. Viete, je zvláštne tam stáť a vedieť, že sa ma to dotknúť mohlo. Celé je to zvláštne...

Cítime úctu. Hrôzu. Niektorí ľudia plačú a niektorí sú len skrátka zarazení...
Avšak.
Nájdu sa aj takí, ktorí necítia celkom nič. A možno aj cítia, no ich citlivosť je natoľko nevítaná, že sa radšej odosobnia, tak ako vždy a zo "zážitku" si neodnesú celkom nič. Zaráža ma, že moja generácia, ktorá by si mala obzvlášť vážiť, že toto nikdy nezažila a hádam, ani nikdy nezažije, sa počas výkladu dokáže smiať, nepočúvať, rozprávať sa o vlastných veciach a ešte viac vybuchovať do smiechu. Neverila by som, že niečo také je pri návšteve Osvienčimu možné, ale evidentne áno... je.
Hanbím sa za takých ľudí. A zároveň mi ich je ľúto. Ich a taktiež ich rodičov, ktorí nedokázali deťom ukázať, že život sa netočí, len okolo nich. Ktorí ich nedokázali naučiť citlivosti a súcitu.

Keď sa nad tým reálne zamyslíte... Generácia, ktorá Osvienčim reálne zažila sa postupne vytráca. Ostávajú ešte azda ľudia, ktorí boli v tých časoch deťmi alebo rodiny a pozostalí. Čo sa však stane, keď si čas vezme všetkých?
Zostaneme tu my.
Generácia našich rodičov ešte má úctu k histórií a je si vedomá.
Ale so všetkou úprimnosťou. Bojím sa tej mojej. Desí ma okamih, kedy tu ostane len ona a kedy tu bude oveľa väčšie množstvo ľudí, ktorí dokážu poprieť udalosti dávno minulé. Veď je to akoby zabudli na ponaučenie a keď zabudnú... vari z toho nemôže vzniknúť ďalšia hrôza? Keď si zabudneme pripomínať a cítiť?
Presne tak. Bojím sa času, kedy tu zostaneme len my. Keď sa raz staneme rodičmi a naše deti nenaučíme radosti z toho, čo majú a smútku k ľuďom, ktorí to nemali.
Ale cez všetko na svete verím, že zvíťazí rozum. Veď predsa, aj Nemci chceli najprv zničiť inteligenciu, pretože bez nej je spoločnosť podkopnutá a bezbranná. A pokiaľ budeme stále premýšľať svojou hlavou, nenecháme sa ovplyvniť a na všetko si utvoríme svoj názor... V tom prípade ešte máme šancu na budúcnosť. Ak sa budeme na veci pozerať s láskou a toleranciou.

Posledné, čo by som vám povedala, je asi len to, že vám ďakujem za pozornosť. Stále som vám nepovedala, ani polovicu vecí a pocitov, no mám pocit, že na túto tému by nestačila, ani kniha zapísaná stovkami strán...
Ďakujem vám, že ste.
A som vďačná, aj za včerajší zážitok, ktorý sa hádam naučím aplikovať do svojho života.
Veľa vecí tam pre mňa boli silným zážitkom, ale fotografia, ktorú som sem zverejnila mi vždy zrejme na chvíľu zastaví čas a prinúti ma zamyslieť sa. Vždy mi dá pocit...