Ahoj leto, ahoj radosť

Priznám sa, že článok píšem s istou neistotou a s rešpektom, pretože je to už dávno odkedy som sa vám prihovárala pravidelne. Rozhodne už prešiel nejaký ten piatok od mojich tvorivých období a dní, kedy sa články písali samé. Stratila som návyk vyjadrovania sa, tvorenia, prihovárania sa skrz blog, ale prirodzene vám zrejme nemusím hovoriť, že ma to mrzí a uvedomujem si aká veľká škoda by bola, keby som to nevnímala ako obdobie oddychu, ale ako trvalý stav ticha. To sa veru nestane! Chcem aby tu ešte vždy bolo miesto, kde sa môžete s radosťou vrátiť a kde sa môžeme porozprávať o všetkom možnom. Ak aj budú prvotné články neisté, verím že to bude prvý krôčik k tomu, aby som v nich opäť našla radosť a tešila sa na ich písanie, ktoré pôjde čoraz jednoduchšie.

Asi všetci sme si prešli obdobiami, ktoré boli zvláštne a iné. Tento rok sa odlíšil od všetkých, ktoré si pamätám a nestratiť v ňom pevnú pôdu pod nohami bolo neraz veľmi náročné. Často som sa cítila prázdne. Svet strácal význam a ja som strácala chuť ho v svete nachádzať. Mnohé sa v mojom živote zmenilo a stále mení - niektoré veci ma tešia, iné ma poriadne desia, avšak sú to momenty, na ktoré som čakala celý svoj život. Sú to časy kedy začínam písať svoj vlastný príbeh, ísť svojou cestou a kedy si v živote nachádzam svoje miesto. Za bežných okolností ma tieto zmeny nadchýnali, ale boli tu dni, kedy som chcela len pokoj a najmä žiadnu zmenu. Chcela som byť sama alebo nebyť.

Že slnko a smiech lieči? Potvrdzujem! Posledné upršané dni mi dávali zabrať, ale napokon to dobré knihy a spoločnosť tých správnych ľudí poľahky vyriešila. A predsa sa aj slnko ukázalo.

Čím sme starší, tým viac si uvedomujeme akých ľudí vo svojom živote máme. Čím sme obklopení, kým sme ovplyvnení, čo okolo seba zdieľame a čo s inými prežívame. Začíname si vážiť priateľstva a väčšmi si uvedomovať tie, ktoré pretrvajú. Chcem tým povedať, že mať kamarátov, ktorých poznáte od detstva a s ktorými vás ani roky nerozdelili je naozaj niečo, za čo človek môže byť vďačný. Počas života stretneme mnoho ľudí, mnoho priateľov, ale kamarátstva z detsva, ktoré trvajú sú vždy niečím iným a vzácnym (i keď vám tí ľudia dokážu neraz liezť na nervy haha). Koniec koncov toto bolo mojim liekom na smútok, ktorý zo mňa nechcel opadnúť. Momenty s nimi. Dni, kedy som si myslela, že už nikdy nič nevytvorím a že nič nebude lepšie schovali pod koberec a prinútili ma smiať sa, opäť sa tešiť, byť prítomnou a najmä byť nažive - teda nie len fyzicky, ale aj pocitovo. Moja duša ma postupne prestala bolieť a mnohé veci, ktoré ma trápili zmizli taktiež. Priateľstvá sú predsa len vzácne, nie je tak?

Pomohli mi aj mnohé príbehy a prekrásne slová autorov. Mala som šťastie na knihy, ktoré mi v mnohom menili pohľad na svet alebo ma vytrhávali zo sveta samotného. Mysľou som bola neraz ďaleko alebo som sa strácala v ich myšlienkach, v ich dejoch a vetách. Rada vám ich určite odporúčim (ešte sa k tomu dostanem!).

A slnko predsa vyšlo. Keď odišiel smútok, nastali dni plné lúčov slnka a zážitkov. Dni strávené na vzduchu a ponorené v hĺbke studenej vody, po ktorej sa človek cíti krásne živý. Hranie kariet na osuškách a šum vetra cestou domov. Pár kvietkov na lúkach a dlhé cesty nocou. Rozhovory, bezhlavosť, omyly a správne

rozhodnutia. Takéto dni prišli a mňa dojíma, ako život vždy myslí ďalej. Ide dopredu a my sa buď napojíme na ten beh, ktorým beží alebo sa budeme ďalej strácať a utápať. Vždy je to tak trošku o voľbe, i keď je ťažké to vnímať v tomto svetle. Všetko však vždy záleží na nás. Veľakrát sa popálim a celý svet je zlý, ale napokon sa vždy vrátim k jedinému - že je len taký, aká som ja. A je taký, akým ho vidím ja - očami a dušou.

Nuž a takýto je život. Teda ten môj za čas, ktorý som bola potichu. Veľa čítam, ale píšem málo. Veľa vidím, ale málo si značím. Veľa sa smejem, ale o málo sa delím. Ale koniec koncov je napokon všetko tak ako má byť - v poriadku. A napokon cítim to, čo mi celý ten čas chýbalo - pokoj. Dni sú ľahšie a vo všetkom je prísľub radosti. Mladosti. Všetkého nového...

Na záver by som vám len priložila útržok slov, ktoré ma tak posledné dni fascinovali (z pera Jóna K. Stefánssona)

"Že je jednoduchšie opísať svet ako seba samého.

Písať viac o sebe než o svete.

Sú slová dostatočne silné, aby prinavrátili stratenú radosť - aby vytvorili nový význam, ak všetko vybledne? Nie, treba sa snažiť viac."

Majte sa krásne kamoši! A nezabudnite mi napísať o tom svojom živote, malých-veľkých svetoch a dňoch, ktoré prežívate... A ak mi ešte k tomu poviete, či sa vám článok páčil, aj keď bol na takúto osobnú nôtu, tak vám budem veľmi vďačná a budem sa tešiť!

Stories that you need...

Ahojte :)!

V poslednom čase sa vám prihováram len zriedkavo a som si vedomá toho, že by som to chcela zmeniť... Byť opäť aktívna a neustále vás tu inšpirovať, motivovať, ale najmä by som rada opäť tvorila a písala. O svete. O knihách. O živote. O všetkom. Či sa polepším? Pevne verím! Ale zaručene vám môžem povedať, že mi chýbate a priestor, ktorý sa tu snažím stále udržiavať mi chýba tiež.

Na dnešný článok som sa však tešila, pretože by som vám rada posunula tipy na knihy, ktoré si ma za posledný čas získali viac, než iné. Rozhodla som sa, že na ne nebudem písať recenzie, ani vám zdĺhavo predstavovať ich pozadie, či dej. V skratke vám len rozpoviem prečo by ste si ich mali prečítať a ak vás zaujmú, budem veľmi šťastná. To platí aj v prípade, že ste ich čítali a podelíte sa so mnou o svoj názor. Sú to knihy, pri ktorých by som si rada len tak sadla do trávy alebo so šálkou kávy (kdekoľvek) a rozprávala sa o nich s vami hodiny... 

Normálni ľudia

Priznám sa, že ja sama nemám rada, keď je okolo nejakej knihy ošiaľ, vidím ju na každej jednej sociálnej sieti a každý deň už takmer čakám, že na mňa vyskočí aj z chladničky. Určite veľmi dobre viete o čom hovorím a takisto zrejme viete, že kniha Normálni ľudia patrí k tým, na ktoré môžete naraziť často. Nuž budem sa tváriť, že to tak nie je a porozprávam vám len o svojich pocitoch.

Ako prvé ma zaujal seriál. Keď som si pozrela ukážku, ostala som zvláštnym spôsobom plná dojmov a cítila som, že tento príbeh by mohol byť niečím, čo sa mi zapáči väčšmi, než by som čakala. Knihu som si kúpila spontánne chvíľu na to a už čoskoro som sa do nej začítala. Nemalo to žiadny poriadok, teda aspoň pre mňa nie, pretože najprv som začala pozerať pár epizód seriálu, následne som čítala knihu a tak nejak doteraz nemám dopozeraný seriál, ale za to vám môžem povedať, že moje cítenie bolo správne a že s Normálnymi ľuďmi sme si mali čo povedať. Niekedy si vás príbeh jednoducho objaví sám a vy sa tomu neubránite. Vlastne na to, ani nemáte dôvod... Dotkne sa vás, istým spôsobom vás surovo strhne, ale aj nežne pohladí na miestach, ktoré ste hádam, ani netúžili opäť v sebe objaviť, ale rozumiete tomu, že je to tak správne.

Normálni ľudia mi sadli do momentálnej nálady. Do života. A do duše.

Veľmi sa mi páčil príbeh ich dvoch hrdinov, ktorí sa strácajú a nachádzajú. Ktorí sú spojení a zároveň takí vzdialení... Pri príbehoch ako je tento mi napadá len jediné slovo: "život." Viac sa k tomu zrejme ani nedá povedať. A hádam ani viac nechcem hovoriť. Knihu si môžete sami prečítať a pochopiť alebo aj nepochopiť, no to je v poriadku. Nie každému sadne, ale nie je na tom nič zlé, pretože všetci prežívame a cítime niečo iné a aj keď sa dívame na rovnaké predmety, nikdy nevidíme rovnaké veci. Preto sa len teším, ak sa vám kniha páčila rovnako alebo sa vám bude páčiť a budem rada, keď sa so mnou o to podelíte.

V rýchlosti by som vám len dodala, že seriál ma taktiež ani trochu nesklamal. Sledovať ho je pocitovo asi ako utápať sa v sne, či nekonečnosti. Dáva vám to zmysel?

Stehlík

Stehlík, Stehlík... Túto knihu som si chcela prečítať naozaj dlhý čas. Lákala ma, myslievala som na ňu, cítila som, že si ju musím prečítať, ale aj tak som ju odkladala dlhší čas, než bolo treba. Chvíľami som sa bála jej hrúbky a jej veľkosti, pretože už na pohľad vidíte, že príbeh je to rozsiahly. Netreba sa tým však nechať odradiť, pretože to čo som zažila pri Stehlíkovi som už nezažila dávno. Úprimne.

Nie je v tom až taký veľký rozdiel, ako v predošlom prípade, pretože aj tu ma veľmi zaujalo filmové spracovanie. Tu som si však naozaj prečítala poctivo ako prvé knihu a stálo to za to.

Možno zniem trochu roztržito, možno zliepam slová dokopy a tie znejú chaoticky, ale táto kniha bola SKVELÁ. Ani neviem, ako vám vyjadriť všetky tie pocity, pretože ak ma niečo za posledný čas prinútilo cítiť a prežívať emócie hlbšie - stojí za tým Stehlík. Počas jeho čítania som toho toľko cítila... Hlavný hrdina mi prirástol k srdcu a poľahky by sa dalo predstaviť si, že jeho príbeh nie je iba príbehom, ale že sú to spomienky na dávneho priateľa. Denník blízkej osoby.

Táto kniha je plná temnoty a života. Smútku a ťažkostí. No je aj plná nádeje a neustáleho boja. Deň za dňom. Krom za krokom.

Autorka píše famózne a pre mňa sa stal Stehlík niečím, na čo len tak ľahko nezabudnem. V prvom rade po tom, ani netúžim. 

Čítala som ho pomaly. Vychutnávala som si každý jeden odsek, či stranu a jeho celok vo mne zanechal stopu hlbšiu, než topánka v blate. Viem, že si z neho odnesiem niečo, čo pretrvá a tento pocit ma robí šťastnou a smutnou zároveň. A presne takým je aj tento príbeh. Svetlý a tmavý. Veselý a smutný. Nádejný a beznádejný. Je plný kontrastov a predovšetkým otázok o osude. Či sú nám udalosti dané alebo, či sme mohli veci urobiť inak. Čo by bolo keby? Čo všetko je našou vinou?

Práve dnes som čerstvo videla aj film (konečne) a určite vám odporúčam aj ten. Všetko mi ožívalo pred očami a bol to úžasný pocit. Stehlík dostal rozmery a mne sa to páčilo! V mojej mysli bol dostatočne živý aj predtým, pretože naozaj ma do seba vtiahol veľmi hlboko... avšak pozorovať film a hercov, ktorí sa vžívali do postáv, ktorých osudy som sledovala stovky strán - to vám stojí za to. Herecké obsadenie bolo skvelé (iba ak Hobieho a Pippu som si predstavovala trošku inak), no aj tí sa úloh zhostili perfektne a ja som s nimi nemala žiadny problém.

Plánujete si pozrieť film? Čítali ste knihu?

...

Nuž a ako sa mám? Ťažko povedať. Chýba mi písanie osobných článkov, či postrehov zo života, no momentálne sa necítim, ani tvorivo, ani inšpirovane, ani nijak. Mnohé dni sa zobúdzam s prázdnym pocitom s ktorým idem napokon aj spať, no napriek tomu by som len potvrdila slová Sally Rooney zo spomínaných Normálnych ľudí, "Life offers up these moments of joy despite everything." Či som šťastná? Neviem. Ale stále sú tu pokojné rána, horúce šálky káv, farebné kvety, úsmevy, dobré knihy, rozhovory a momenty radosti. Stále sú tu veci, v ktorých sa dá šťastie náhle nájsť, ako dieliky puzzlí pri skladaní väčšieho obrazu. A tak mi to aj príde s touto situáciou. Že toto obdobie je len skladačkou, ktorá tvorí väčší obraz. Krásny obraz :). Pretože tak ako sa už dobre poznám, zase vyjde slnko a zase budem štebotať o všetkom krásnom, čo svet v sebe má. Musím si len počkať na tú chvíľu, kedy sa prebudím a budem opäť vidieť viac... Chýba mi hlbší kontakt so svetom, ktorý v sebe akosi nedokážem momentálne objaviť, no som typ človeka, čo vždy plánuje dobrodružstvá a vždy sa hýbe vpred, takže verím, že čoskoro ma všetko znovu očarí. Už teraz mám nové plány o ktoré sa s vami neskôr rada podelím O:) len mi v nich držte palce haha. 

Neplánujem sa siliť a snažiť sa konať bez chuti, či pocitu. Nebudem sa tváriť, že som plná nadšenia, keď evidentne nie som. Ale to je v poriadku. Všetci máme z času načas právo necítiť sa sebou. Akoby sme potom vedeli byť tým kým sme? 

Majte sa krásne kamoši :)!

Lovkyňa | Dá sa veriť každému?

Originálny názov: The Huntress

Autorka: Kate Quinn

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2020

Počet strán: 528

Nina Markovová, rodáčka od Bajkalského jazera a nevšedne odvážna žena, vždy snívala o lietaní. Keď nacisti zaútočia na Sovietsky zväz, riskuje všetko, aby sa dostala do ženského bombardovacieho pluku, neskôr presláveného ako Nočné čarodejnice, ktorý spôsobuje pohromu v radoch útočiacich Nemcov. Za nepriateľskými líniami sa dostane do rúk nacistickej vrahyne známej ako Lovkyňa a prežije iba vďaka svojej šikovnosti.
Britský vojnový korešpondent Ian Graham bol očitým svedkom vojnových hrôz od vylodenia v Normandii až po norimberské procesy a stal sa z neho lovec nacistov. No jedna korisť mu stále uniká – nebezpečná predátorka známa ako Lovkyňa. Pri pátraní po nej spojí tento vytrvalý vyšetrovateľ svoje sily s odhodlanou, neohrozenou Ninou.
Sedemnásťročná Jordan McBridová vyrastá v povojnovom Bostone a túži stať sa fotografkou. Jej ovdovený otec si nečakane privedie do domu snúbenicu a Jordan je nadšená. Lenže čosi ju na tej rakúskej vdove s príjemným hlasom znepokojuje. Má pocit, že v ich dome striehne nebezpečenstvo, a tak začne pátrať po minulosti nevlastnej matky. Zistí, že hlboko v jej rodine sú pochované tajomstvá, ktoré môžu ohroziť všetko, čo jej je drahé.

...

Tri uhly pohľadov. Tri rôzne osudy, ktoré sa navzájom spájajú a prepletajú viac, než by sa dalo čakať - taká je Lovkyňa.
S touto knihou sa mi nezačínalo úplne jednoducho, pretože akosi sme si k sebe nevedeli nájsť tú správnu cestu. Snažili sme sa vyhovieť si, tráviť spolu dosť času a vidieť v sebe potrebný potenciál, no neznáme príčiny nám stáli v ceste v tom, aby sme sa spolu dostatočne skamarátili. Vďaka čomu prišla zmena? Rada by som vedela, no so všetkou úprimnosťou netuším. Len zhruba v polovici príbehu som si knihu začala konečne užívať a reálne ju vnímať, ako niečo čo za ten čas stojí. Áno, aj dovtedy tam boli výborné pasáže, priam skvelé, ale páčiť ako celok, sa mi to začalo až časom.

Je to zvláštne, ale knihe ani napriek tomu nemám, čo vytknúť. Napísaná bola výborne a autorka mala svoj príbeh dokonale premyslený, takže v ňom neboli žiadne diery, či medzery. Udalosti sa možno dali dopredu predvídať, ale príbeh bol postavený tak, že inak by to asi ani nešlo, takže to neberiem ako negatívum. Aj napriek tomu, že som sa zo začiatku musela do čítania nútiť, jedná sa o kvalitnú knihu, ktorá vám má čo ponúknuť. Čím viac sa nad tým zamýšľam, tým viac si len myslím, že mi nesadla do aktuálnej nálady, nie že by nebola dobrá.

Veľmi sa mi páčili postavy a striedanie pohľadov, pričom každý ponúkal niečo celkom iné. Iné, či už z hľadiska obdobia, prostredia, ale aj celkovej atmosféry. Mňa osobne zrejme od začiatku najviac bavila Jordan, ktorá mi bola zrejme najbližšia svojou povahou - ľahko som si ju obľúbila a držala jej palce. Milovala fotografie, mala v sebe iskru, ktorú ma bavilo sledovať a aj jej prostredie som si užívala dosť na to, aby som bola spokojná s tým, čo mám pred očami. Zo začiatku, kým ma príbeh ešte nebavil, boli jej kapitoly pre mňa najlepšími, avšak potom som si obľúbila aj ostatných a musím uznať, že som im veľmi krivdila. Kapitoly o Nine sú chvíľami dychberúce a jej prostredie je maximálne nevšedné - to sa dá povedať aj o jej charaktere. Nuž a Ian má takisto skvelé momenty, na ktoré netreba zabúdať.

Mrzí ma ten pomalý rozbeh, ale skôr sa snažím všímať si len radosť z toho, že som si k tomu predsa len našla cestu. Bola by strašná škoda keby nie... Teraz však môžem s čistým svedomím povedať, že knihu vám odporúčam a že sa mi páčila. Vojnových príbehov je mnoho, ale každý nám ešte vždy dokáže ukázať udalosti, ktoré by sme ani nedokázali predstaviť. A to je dobre. Musíme sa učiť, zvyšovať svoj záujem a svoje vedomosti, pretože udalosti minulé nás môžu poučiť o tom, ako chceme aby vyzerali naše dni budúce. Pevne verím, že vás kniha zaujala a v prípade, že sa ju chystáte čítať alebo ste ju čítali mi môžete kľudne rozpovedať svoj vlastný názor. Majte sa krásne :)!

Moje hodnotenie:

Valčík stromov a oblohy

Originálny názov: La valse des arbres et du ciel

Autor: Jean-Michel Guenassia
Vydavateľstvo: Premedia

Edícia: Tichá voda
Rok vydania: 2017
Počet strán: 232

Marguerite je mladé dievča dusiace sa obmedzeniami končiaceho sa 19. storočia. Žije so svojím otcom – lekárom Paulom Gachetom – v Auvers-sur-Oise pri Paríži a sníva o tom, že bude maliarkou. Vo chvíli, keď plánuje útek do Ameriky však za jej otcom počas dusného leta prichádza Vincent van Gogh. Marguerite sa zamiluje a Jean-Michel Guenassia nám vo svojom najnovšom románe odhaľuje prekvapivý príbeh ich lásky.
Čo ak doktor Gachet nebol verným a obetavým priateľom impresionistov, ale skôr márnomyseľným oportunistom? A čo ak jeho dcéra bola vášnivou a zamilovanou mladou ženou? Čo ak Vincent van Gogh vôbec nespáchal samovraždu? A čo ak sú niektoré z jeho obrazov vystavené v Muséed’Orsay falzifikátmi?
Guenassia sa pýta a pôsobivým spôsobom hľadá odpovede v dobových dokumentoch a v prežívaní dospievajúcej ženy. Okrem portrétu jednej zakázanej lásky čitateľom ponúka aj príbeh konca storočia a obrovských zmien, ktoré predznamenávajú novú éru.
Rovnako ako vo svojom najznámejšom diele Klub nenapraviteľných optimistov autor prepája silný príbeh s dokumentárnym základom. Oživuje tým najplodnejšie obdobie impresionizmu a vrhá nové svetlo na umelcove osudové dni.

...

Čo je to umenie? A kto je vlastne umelec? Skutočne poznáme ľudí, ktorí nám po sebe zanechávajú drobné útržky ich zvláštnych vlastných svetov alebo len vidíme, čo chcú aby sme videli? Dokážeme im skutočne načúvať a v prvom rade - dokážeme skutočne pochopiť?

Vincent van Gogh je určite nielen pre mňa, ale aj pre mnohých z vás najobľúbenejším umelcom, ktorý sa zapísal do dejín impresionistického umenia. Jeho život mal množstvo zákrut, ktoré sa často snažíme rozlúštiť príbehmi, dokumentáciou, spomienkami, či lúštením jeho obrazov. Snažíme sa vnímať niečo hlbšie z jeho povahy, čo ho viedlo k tvoreniu surového, rýchleho a prekrásneho umenia. Nech bol jeho život akýkoľvek a záhad ohľadom jeho osudu nech je neúrekom, v jednom sa zhodne každý - nebol to práve pochopený človek, ktorý by si na svete našiel svoje miesto. Jediné, čo mal, čím žil, čím dýchal boli jeho obrazy. A tie v nás dodnes zanechávajú malý kúsok osoby, ktorá svoju dušu roztrieštila do farieb a namiešala svoje pocity na paletu.

Nuž a táto kniha? Rozhodne sa venuje veľkej časti života Vincenta. Úprimne, vždy si rada prečítam niečo viac o jeho osude a spôsobe života, takže toto pre mňa nebola prvá kniha, v ktorej som sa snažila dozvedieť viac. Smäd po živote od Irvinga Stona mi o ňom povedal veľmi veľa informácií, ktoré som dovtedy ani len netušila a tak som predovšetkým vedela, že aj keď Vincent prežil mnoho udalostí, jeho hlavnou životnou etapou bol život v Auvers. O tomto období sa dá sledovať množstvo pamätí a informácií, ktoré popisujú jeho osobu a tvorenie. Práve v tejto malej obci vznikli Vincentove najlepšie obrazy, práve tu najviac maľoval a dalo by sa povedať, že dlhý čas bol práve tu jednoducho šťastný a dostatočne inšpirovaný. Poznáme drobnosti o jeho okolí z historických zdrojov. V tomto období Vincent býval u doktora Gacheta, ktorý mal dcéru Margaret. Poznáme hostinských a pár dedinčanov, ktorý tvorili jeho prostredie. Prečo o tom hovorím?

Pretože Valčík stromov a oblohy veľmi úzko súvisí s týmto prežitým obdobím. Autor pomaly rozvíja príbeh, ktorý je opísaný z pohľadu mladučkej Margaret, dospievajúcej ženy obmedzenej dobou a postavením svojho pohlavia. Je to hlavná hrdinka, ktorá je plná vášne, odhodlania a neobrúsenej odvahy, ktorá v týchto svojim mladých rokoch spoznáva Vincenta.

Je ťažké určiť nakoľko pravdivé sú udalosti opísané v tejto knihe, pretože teórií o najšťastnejších a zároveň posledných dňoch Vincenta je mnoho. Táto však rozhodne môže byť jednou z nich a ak aj nie je pravdivá úplne, tak z časti môže nadväzovať na pravdivé fakty. To je však samozrejme vec názoru a ten si môže vytvoriť každý sám. Odhliadnuc od toho sa však jedná o veľmi dobre napísanú knihu, ktorá v sebe nesie veľa pekných myšlienok a ktorá najmä baví. Mňa osobne lákala už od prvého momentu, čo som ju videla, pretože už len jej samotná obálka človeka zaujme a nedá mu pokoja. Prečítala som si ju po oveľa dlhšom čase, než som mala kedy v pláne, no som rada, že sa tak konečne stalo.

Aj keď tohto autora milujem od jeho predchádzajúcej knihy Klub nenapraviteľných optimistov, túto knihu by som len veľmi nerada porovnávala a snažila sa určiť, či dobehla vysoko nadstavenú latku predošlého príbehu. Nechcem to robiť, pretože absolútne všetko na nej bolo iné. Štýl písania, ktorým Guenassia písal bol odlišný, rozprávanie príbehu, ale aj samotná hrdinka žila iným životom a skutočne to bolo skrátka iné. Určite by som tu mala aj pár vecí, ktoré by sa dali knihe vytknúť, ibaže problém je v tom, že ich neviem presne pomenovať. Táto kniha bola výborná, krásna, ľahká, ale i tak mi tu niečo chýbalo a občas mi v nej chýbal... pocit. Možno som ju nečítala v správnej nálade alebo som v nej prehliadla niečo, čo bolo potrebné k hlbšiemu zážitku, no i tak z nej nemám taký ten hlboký dojem, ktorý na knihách hľadám a po ktorom vždy bažím. Nerada kritizujem bez opodstatnených argumentov, no tentoraz sa naozaj jedná len o dojem a vnútorný pocit, ktorý si nedokážem vysvetliť a je to len taký vplyv, aký na mňa kniha mala. I tak by som vám však chcela povedať, že za prečítanie stojí a že príbeh nie je žiadnou stratou času. Poskytne vám úplne nový uhol pohľadu na charaktery a životy ľudí, ktorí tu boli, na umelca, ktorý tu tvoril... A to nie je malá vec. Autor podľa svojich predstáv zložil pamiatku umelcovi, na ktorého meno netreba zabudnúť a ja som šťastná, že som skrz čítanie mohla byť jej súčasťou. Už teraz sa obzerám po jeho ďalšej knihe a pokiaľ s ním máte nejaké skúsenosti, tak mi smelo zanechajte dolu svoj komentár :)!

Za túto knižku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.

V prípade, že vás už na prvý pohľad očarila rovnako ako mňa, môžete si ju zakúpiť na tejto adrese.

Moje hodnotenie:

Budem šťastná, až keď...

Ahojte :)! Tento článok píšem absolútne spontánne, pretože ako sa zvykne hovoriť, "kopla ma múza." Ráno som sa zobudila, zameditovala si, pozrela si videá a v hlave sa mi vynorila myšlienka, ktorá ma nechcela opustiť, čiže tuším, že jedinou možnosťou je rozviť ju, a podať ju aj vám trošku bližšie. Myslím si, že zopár ľuďom by tento článok mohol trošku pomôcť alebo sa v ňom viacerí nájdete, pretože uvedomila som si, že sa jedná o problém, ktorý v sebe mám a zatiaľ s ním neviem pracovať. Myslím si, že s tým problémom nevieme pracovať mnohí.
O čo ide?

Názov článku je celkom výstižný, pretože "budem šťastná, až keď..." je celou podstatou toho, čo vám chcem povedať.

Za tie roky, ktoré sa k vám prihováram a píšem tento blog ste už mohli zistiť, čo to o mojej povahe. Najmä osobnejšie články, ktorým som sa začala venovať vám mohli o mne povedať trošku viac a preto by som len nadviazala na to, že ako človek som veľmi nestála a zároveň veľmi citlivá a slobodomyseľná. Mojou najväčšou vášňou je cestovanie, objavovanie, pozorovanie a neustále hýbanie sa vpred. Nie vždy sa dokážem uspokojiť s plnením si svojich cieľov, pretože akonáhle dosiahnem jeden cieľ, chcem viac. Chcem dosiahnuť ďalší a ďalší a za ním viem, že už v tomto okamihu nasleduje ďalší... a tak v sebe často istým, malým kúskom seba samej, cítim nespokojnosť so svojím životom. Mám v sebe neustálu potrebu naháňať sa za niečím, čo často ani sama nedokážem vyjadriť, či pochopiť. Nepoznám cieľ za ktorým sa náhlim, ale mám nutkanie spraviť čokoľvek, aby som ho dosiahla. Takto fungujem väčšinu času a kým so svojím životom niečo robím, kým na sebe pracujem - dokážem byť v poriadku a spokojná, no akonáhle sa zastavím, cítim zvláštne prázdno, ktoré nedokážem zaplniť. A viete čo za tým je? Tým prázdnom je spokojnosť. Pokoj. Schopnosť byť šťastnou a schopnosť nesnažiť sa ovládať situácie a ľudí okolo seba.

Predstavu o tom, ako chcem aby vyzeral môj život mám veľmi jasnú a viem za čím si idem. Všimli ste si však niekedy aj vy, ako celkom podvedome vnímate to, že šťastní budete až keď tie veci dosiahnete? Až keď bude po všetkom a vy budete v cieli? Keď si splníte svoje sny?

Chcem cestovať, takže šťastná budem, až keď budem na cestách. Šťastná budem, až keď uvidím Paríž. Až keď sadnem do lietadla. Až keď podniknem roadtrip. Až keď budem ďaleko. Až keď zažijem dobrodružstvá. Šťastná budem, až keď... Až keď čo? Teraz šťastná nie som?

Mala by som byť. Čoraz naliehavejšie si uvedomujem, že nemôžem lipnúť na svojich cieľoch a vnímať ich ako jedinú cestu k spokojnému životu. Práve týmto vždy docielim len to, že keď už sa mi aj podarí to, po čom túžim, tak sa aj tak vo vnútri necítim spokojná a už sa automaticky obzerám za niečím ďalším. Veci často nie sú podľa mojej predstavy, ľudia sa nesprávajú tak, ako by som čakala... Ale to nie je chyba ľudí a nie je to chyba života. Chybou je, ako naliehavo túžim po všetkom, čo (nechcem povedať nemôžem mať, pretože môžem), ale dajme tomu že po všetkom, čo je vzdialenejšie a menej dostupné, než to čo mám teraz. Pretože hľadieť do diaľky za niečím budúcim a vidieť to v dokonalom svetle je oveľa jednoduchšie, než vidieť dokonalosť v prítomnom okamihu. Všetko má svoje chyby, svoje vlastné pravidlá a cesty, nuž a je jednoduchšie odmietať to vidieť, než prijímať situácie také aké sú a vyťažiť z nich to najlepšie.

Je chybou myslieť si, že šťastie možno nájsť, až potom... Šťastie je tu vždy. Frázu o tom, že šťastie je len stav mysle ste už určite počuli a aj keď to môže znieť poriadne otrepane, tak je to zároveň aj obrovská pravda. Je ľahké byť šťastný, keď sa okolo vás dejú veľké veci, ale myslím si, že nájsť radosť a šťastie v tých najbežnejších okamihoch by malo byť cieľom a snažením nás všetkých. Dokonca aj v bežných okamihoch dokážem byť šťastná, až keď robím niečo inak. Keď podnikám aspoň malé dobrodružstvá, keď idem na menšiu cestu, keď pobehujem po prírode alebo niečo nerobím bežne... Chápete ako to myslím? Môj deň musí vybočovať z normálu, aby som ho dokázala považovať za pekný a bola schopná v ňom vidieť viac.

Po jednej stránke mám na sebe túto vlastnosť rada. Nedokážem žiť v rutine a to nie je zlá vec. Úprimne, ani trochu nie... Viem však, že vo všetkom by mala byť rovnováha - absolútne vo všetkom -  a tú so všetkou úprimnosťou nemám a len bohvie, či som ju niekedy mala. Nevyrovnané sú moje nálady, moje pocity a ako som už povedala - môj stav osobného šťastia.

V období, kedy som dokončila strednú školu a rozhodla sa dať si pauzu, rozhodla sa poriadne preskúmať svoje vnútro a každú stránku svojej povahy, pozorovať tú túžbu objaviť svet a spoznať viac ľudí - v tomto období cítim viac, než inokedy viazanosť na svoje ciele. Až príliš na nich lipnem a považujem ich za jedinú možnosť šťastia. Ale o koľko vecí prichádzam kým sa k tým cieľom dostanem? Na tom, že budem šťastná, až sa mi všetky stanú nie je vôbec nič zlé, ale užívať si cestu k cieľom samotným je rovnako dôležité, ako užívať si samotný cieľ. Dostávame sa k pointe, však?

Pretože nie je zlé chcieť viac. Nie je zlé byť človekom, čo má v sebe veľa vášne a nadšenia pre svet, ale je zlé nedokázať užiť si priestor medzi. Medzi snom a cestou za jeho splnením. Pretože kým sa stávame človekom, akým chceme byť, kým pracujeme na tom po čom túžime - to všetko sa deje krásnym spôsobom. Už v tomto štádiu spoznávame ľudí, spoznávame miesta na ktorých by sme nečakali, že sa niekedy ocitneme, spoznávame seba samých a všetky tieto drobné zážitky sú vzácne, pretože k tomu aby sme boli svojou najlepšou možnou verziou a aby sme do toho cieľa vkročili schopní šťastia, potrebujeme byť naplnení zážitkami a spokojnosťou z toho, čím sme si prešli.

Je to ľahké a náročné zároveň, pretože stačí si uvedomiť jediné. Nie svet nám dáva šťastie. Nie ľudia nám dávajú šťastie. Šťastie nie je niečo, čo musíme dostať alebo získať od situácií, vzťahov, či zážitkov. Šťastie je niečo, čo z nás musí prameniť a vyžarovať a my to v sebe musíme živiť a chrániť. Nie snažiť sa to dostať, ale nechať to v sebe rásť každým jedným dňom. Nie čakať, že to príde, ale vytvoriť si ho samostatne a s trpezlivosťou k sebe samému. Dáva vám to zmysel? Pretože mne obrovský.

Aj v láske čakáme, že nás urobí šťastným tá druhá osoba. Chyba. Šťastní by sme mali byť každý osobitne a o svoje šťastie sa vzájomne deliť a živiť ho v sebe stále viac.
Šťastie očakávam, keď sa vydám na cesty a začnem spoznávať svet a rôzne krajiny. Chyba. Šťastná by som mala byť už teraz z toho, čo príde, z toho ako sa na to pripravujem, akú mám rodinu ktorá ma podporí a aké pevné vlastnosti a silu v sebe musím mať, aby som to všetko dokázala. Mala by som oslavovať svoju odvahu a odhodlanosť, ale si aj vážiť svoj domov, ktorý ma tu bude vždy čakať, keď raz jedného dňa odídem.

Šťastie sa ukrýva naozaj v tých najmenších maličkostiach a čím viac sa ho snažíme definovať a nájsť, tým viac pred nami uniká. Všetko pozorujeme s myšlienkou. Žijeme buď v minulosti alebo v budúcnosti, ale to TERAZ je tu a prítomnosťou bude len jedinký raz. A tak sa poriadne obzrime okolo seba. Myslím si, že keď sa na všetko pozrieme s láskou, tak zistíme, že máme okolo seba toľko krásy, až nám to vyrazí dych. Toľko krásnych priateľov, toľko krásnych ľudí, toľko krásnych spomienok a možností a chvíľ a radosti. Máme okolo seba krásu, ale aby sme ju videli... zastavme sa na chvíľu a dovoľme si prežiť ju. V tom našom "potom", či "až" nás určite čaká, ale neprehliadnime ju v "tu" a "teraz". Ak v živote na niečo verím, tak je to na dobro. Verím na láskavosť a na to, že každý z nás by sa mal snažiť byť predovšetkým ľudským a sám sebou. Zabudnime teda na všetko, čo sme sa naučili a neurobilo nás to šťastným. Zabudnime na názory, ktoré nám boli vtĺkané a do života nám nepriniesli nič prínosné, či hodnotné. Žime pomaly a ľahko. Pozorujme a viďme. Vnímajme a počúvajme. A pomaly... celkom pomaličky zistíme, že za šťastím už nemusíme utekať, ale sa len zhlboka nadýchnuť a pocítiť ho priamo v nás.

Majte sa krásne kamoši.

Marec, apríl v knihách

Ahojte :)! Myslím, že uverejniť tieto články bez omeškania by už absolútne porušilo všetky tradície a tak som sa rozhodla, že rovno spojím dva mesiace dokopy a trošku vám porozprávam o tých knihách, ktoré si ma získali najviac. A veru sa to niektorým podarilo veľmi dobre... 

Príbehy to boli rozmanité, skúšala som aj pre mňa nové, či nie až tak vyhľadávané žánre a napokon som prichádzala na to, že práve z týchto nových skúšok môže vzísť veľa dobrého.
Aj keď sme teraz väčšinu dní doma a času je viac, zrejme nečítam až toľko kníh, koľko by som chcela. Tieto mesiace ešte boli celkom produktívne, no za máj som sa dostala do poriadnej krízy. Avšak nevadí. Verím, že to netreba siliť, že obdobia sa striedajú a najmä že ma zase chytí vlna, kedy sa od kníh nebudem vedieť odtrhnúť. Nemyslím si, že je dobré nútiť sa prekonať to na silu.

Prečítané knihy:

Slnečnice - Sarah Winman

Keď zhasnú svetlá - Mary Kubica

Alchymista - Paulo Coelho (na fotke chýba :)) 

Cilkina cesta - Heather Morris

Tvar noci - Tess Gerritsen

Vnútorný hlas - Brian Freeman

Mesto - Camilla Sten

Povedal mi veštec - Tiziano Terzani

Anna v Summerside - Lucy Maud Montgomery

...

Najmilšie prekvapenie

Slnečnice pre mňa boli a aj stále sú obrovským prekvapením. Pokojne by som ich zaradila aj k najlepším knihám za tieto mesiace, pretože jej výnimočnosť mi doslova vyrazila dych. Netušila som do čoho idem, netušila som o čom to bude a rozhodne som netušila, že sa mi natoľko zapáči, pretože očakávania som mala takmer nulové. Táto kniha si zaslúži veľa pozornosti, veľa ohlasov a veľa čitateľov, ktorí ju ocenia, pretože jej príbeh je skrátka krásny. Zo stránok cítiť ľudskosť, lásku, život... A ja som si skutočne užila každý jeden moment s ňou. Slnečnice sa dajú nazvať umením, pretože presne to vyjadruje ich atmosféru a inakosť. Veľmi veľa pocitov a čím ďalej o nej píšem, tým viac si uvedomujem, že sa ma určitým spôsobom dotkla. Určite odporúčam.

Najkrajšia kniha 

Musím vôbec niečo hovoriť k Anne? Po dlhšej dobe som sa k nej vrátila a začala som čítať, tam kde som skončila naposledy. Aký len prekrásny návrat to bol! Listy medzi Annou a Gilbertom mi vždy dokážu vyčariť úsmev na tvári a vety začínajúce sa slovami "Môj najdrahší Gil..." sú pre mňa ako balzam na dušu. Anna mi vždy poskytne kopec pocitov a zážitkov, ktoré až bytostne túžim prežiť spolu s ňou, no teším sa, že jej spriaznenou dušou už celé roky môžem byť aspoň skrz tieto krásne riadky, ktoré by ste si určite mali prečítať.

"Táto kniha je láska" alebo inak povedané fantastická knižka

Nikdy som nečítala cestopisy. Nemala som k nim vzťah, nelákali ma a aj keď som cestovateľský nadšenec a považujem to za jednu zo svojich najväčších vášni, nikdy mi nenapadlo čítať príbehy ľudí, ktorí majú rovnaké cítenie v očarení pre svet. Až doteraz.

Kniha Povedal mi veštec zmenila môj pohľad na literatúru, písanie a možno aj trošku na život. Bolo to fantastické! Skvelé, skvelé, skvelé... Úprimne som si každé jedno slovíčko užívala a občas si niektoré pasáže čítala viackrát, aby som ich cítila každým jedným zmyslom a užívala si ich celou svojou mysľou. Ráno som sa tešila, až ju vezmem do rúk, večer som sa tešila až sa ráno zobudím a budem pokračovať... Skutočne si ma to získalo. Tiziano je veľmi zaujímavá osobnosť a vidieť túto odlišnú kultúru jeho očami bolo čarovné. Nie všetky veci sa dokážu zlúčiť s našou mentalitou alebo zvykmi. Napríklad o takej ázijskej kuchyni po niektorých odsekoch viac nechcem ani počuť... No jedná sa o úprimné písanie, takže môžeme vidieť všetky negatíva a pozitíva zároveň. Mne osobne to určite pridalo na zoznam mnohé miesta, ktoré by som raz chcela navštíviť. A cítim len vďačnosť, že som sa po tak dlhej dobe váhania začítala do knihy, ktorá sa čítať skrátka oplatí. Trefné, poukazujúce na spoločenské problematiky, na ľudskú povahu, tradície a inakosť - také a ešte lepšie to bolo.

Ak ste túto knihu čítali, tak mi pokojne napíšte. Budem sa tešiť z vašich názorov :).

Zaujímavá, tajomná a extrémne napínavá

Mesto by sa dalo tiež označiť za také veľké-malé prekvapenie... Tušila som, že sa mi to bude páčiť, pretože už len popis znie zaujímavo, avšak napokon to bola jazda na ktorú sa nebolo možné pripraviť a ktorú som určite nečakala. Knihu som nedokázala odložiť a zhruba od polovice som ju prečítala na jedno posedenie, pretože som sa nedokázala zastaviť. Musela som vedieť, čo bude ďalej. Skutočne som musela... Od malička mám rada nevyriešené záhady a mysteriózne veci, takže pri tejto knihe som si prišla maximálne na svoje. Začiatok bol pre mňa trochu chaotický a nevedela som sa do toho dostať, ale potom sa to natoľko rozbehlo, že som sa ani na malú chvíľu nemusela nútiť čítať ďalej. Skôr som sa musela nútiť prestať :).

Tak a to by sme mali. Musím podotknúť, že samozrejme aj ostatné knihy by si tu zaslúžili zmienku a boli veľmi dobré, no zrovna tieto si ma získali najviac a ja budem rada, ak vás aspoň trošku zaujali a ich čítanie zvážite. Dúfam, že ste si tu prišli na nové tipy a želám vám krásny, slnečný deň :)!

Slnko nesvieti len na oblohe

Slnko nesvieti len na oblohe,
ukrýva sa v drobných momentoch a okamihoch zalievajúcich dušu teplom.
Jeho lúče sadajú na úsmevy,
dotyky a objatia.
Slnko svieti v ľuďoch a v pohľadoch.
Svieti v iskričkách očí, na ktoré sa pozorne zahľadíte.
A v odraze pohľadu, ktorý sa zahľadí na vás.
Svieti tam, kde sa vám úsmev rozlieva na tvári alebo v osobe, ktorá vám ten úsmev vyčarí.
Slnko svieti vo vnútri. Vo mne a vo vás.
Slnko svieti v dňoch a nociach, ktorými nás sprevádza pocit života
a slobody.
Slnko možno nájsť na miestach, na tvárach, v kvetoch a v kríkoch.
Zažiari na vás z lupienka sedmokrásky alebo sa na vás usmeje cez konáre stromov.
Slnko svieti v samote a svieti aj v šťastných dňoch.
Skrz dážď žiari rovnako, ako skrz bezoblačnú oblohu.
A tam kde je láska - tam žiari najväčšmi.
Tam všetko hladí svojim jemným, slnečným dotykom
a zem je zrazu ľahká, ako obláčiky zo snov.
Nepatrí nikomu, ale je súčasťou všetkých. Je slobodné a živé.

Aj my sme takými, keď mu dovolíme v sebe žiariť

a preto premýšľam,

že slnkom sme my.

Že si ním ty.

...

Napokon som sa rozhodla, že sa s vami podelím aj o takýto typ útržkov. Rada vám sem pridávam nové veci, skúšam čo sa vám páči a väčšinou sa mi potvrdí, že vždy si niekto nájde to čo potrebuje a možno hľadá, alebo čo potrebuje a ani to nehľadal. Je to len pár slovíčok načmáraných v jedno poobedie, no ak vám skrášlia deň alebo vo vás zanechajú pocit, tak účel sa splnil. Budem rada, keď mi napíšete, či vás zaujímajú, aj takéto maličkosti na čítanie alebo ako obsah tohto blogu. Majte sa krásne :)!