Ďalšie stretnutie s Daphne du Maurier | Sesternica Ráchel

Originálny názov: My Cousin Rachel

Autorka: Daphne du Maurier

Vydavateľstvo: Smena

Rok vydania: 1969

Počet strán: 316

Možno ste sa práve pozastavili a názov tohto románu je vám akýsi povedomý, aj keď ste knihu nikdy nečítali, či ste sa nikdy nestretli s tvorbou autorky. Odkiaľ? Minulý rok sa tvorcovia filmu rozhodli knihe dopriať filmové spracovanie v hlavnej úlohe so známym Samom Claflinom. Snímka nepobrala prehnaný úspech a slávu, no svojich divákov a skupinu nadšencov rozhodne má v svojej moci. O aký príbeh sa jedná?

Philip Ashley bol len chlapec, keď jeho rodičia náhle umreli. Jeho strýko Ambrose, bohatý majiteľ obrovského sídla a významná osobnosť Cornwallu, Philipa nezanechá osudu, ale osvojí si ho a vychová, ako vlastného syna. Ambrose nikdy nemal svoju rodinu a tak sa medzi ním a Philipom vytvorí hlboký, pevný vzťah, ako medzi otcom a synom. Všetkému Philipa priučí, učí ho premýšľať a vedie ho životom, no aby mal dobré vzdelanie, pošle ho na internátnu školu. 

Philip sa po rokoch štúdia vracia domov, ako mladý muž a teší sa na svojho strýka. Na domov, ktorý mu tak veľmi chýbal. Po pár mesiacoch sa však Ambrose vydáva na cestu. Kvôli zdraviu zvykne chodiť do cudziny, kde je podnebie teplejšie a slnečnejšie. Philip sa spočiatku neznepokojuje, no napokon je veľmi prekvapený, keď mu od strýka začnú chodiť nevšedné listy. Vo Florencii sa Ambrose spozná so vzdialenou rodinou, sesternicou Ráchel a následne sa s ňou ožení. Obyvatelia Cornwallu sú šťastní a tešia sa na príchod pána s novou pani, no Philip nevie, čo si o situácii myslieť. Číta list za listom a jeho zmätenie vyvrcholí, keď mu príde znepokojivá správa od strýka. Týka sa Ráchel. Philip neváha, ani chvíľu a vydá sa na cestu do Florencie, avšak neskoro. Ambrose umiera v cudzine a domov sa nevráti a tak sa snaží Philip zistiť o Ráchel, čo najviac. Je presvedčený o jej vine na strýkovej smrti a v duši si k nej vypestuje obrovskú nenávisť.

Čas však lieči a po návrate domov sa stáva pánom sídla. Po Ráchel niet, ani stopy a život akosi ide ďalej. Áno, až dokým sa Ráchel neobjaví v Anglicku. Philip ju pozve do sídla, odhodlaný zistiť pravdu a pomstiť sa žene, ktorá stojí za smrťou jeho jediného blízkeho. Návšteva sa však neodvíja celkom podľa jeho predstáv a najmä Ráchel nepodlieha predstavám, ktoré vznikli v jeho mysli...

"Bol ako spiaci človek, čo sa zrazu prebudí a začne objavovať

svet,"  pokračovala, "všetky jeho krásy, ale aj všetky zármutky. Hlad a smäd.

Odhalilo sa pred ním to, čo dovtedy ani netušil, a všetko splynulo do jedinej osoby, ktorou 

som náhodou, alebo vôľou osudu, nazvite to,

ako chcete, bola ja."

Od Daphne du Maurier som čítala viaceré jej diela a všetky ma zanechali absolútne nadšenou. Ako úplne prvé som z jej tvorby čítala Hostinec Jamajka, ktorý vám vrelo odporúčam. Veľmi zaújimávaý dojem vo mne vyvolal jej príbeh Už nikdy sa nevrátim, na ktorý si v týchto dňoch často spomínam a recenziu naň nájdete aj na blogu. A Sesternica Ráchel? Tá ma taktiež nesklamala.

Je pravda, že som vedela do čoho idem, pretože spomínaný film som už videla ešte pred prečítaním. Mne osobne sa celkom páčil, aj keď rozhodne to nie je pre každého. Film mal skvelú atmosféru na ktorej si staval zvyšok, no tej vďačí samozrejme knižke. Knihy tejto autorky majú všetky do jednej veľmi intenzívnu atmosféru, čo si naozaj cením. Mám rada, keď vo mne vie kniha vyvolať pocit a keď ju skrátka cítim na vlastnej koži. Príde mi, že príbehy, ktorých atmosféru je cítiť, čitateľa prenášajú do deja o čosi viac. Vždy si viac spomeniem spätne práve na atmosférické knižky. A Ráchel ju mala o tom niet pochýb. Sídlo na anglickom vidieku malo svoje čaro a jeho používané izby si viem aj teraz živo predstaviť. Vidím postavy, ktoré mi ožívajú pred očami a mysľou sa vraciam späť.

"Sme ľudia, to je náš nedostatok."

Ťažko zhodnotiť hrdinov tohto príbehu, pretože patria k tým zvláštnejším častiam. Ambrose je skôr postava, ktorú spoznáme cez spomienky. V deji sa reálne nachádza veľmi málo, no s Philipom je to inak. Celé je to veľmi mätúce a nejednoznačné. Tak, ako aj samotná zápletka knihy. Autorka sa v tomto diele pohráva s našou mysľou a vytvára jednu alternatívu za druhou. Konflikt, ktorý vytvorila nemá riešenie. Koniec je uzavretý a zároveň otvorený a vy aj po prečítaní budete poriadne zamyslený nad tým, ako to vlastne bolo. Zrejme je na nás, aký názor si utvoríme, no ja sama v tom nemám jasno. Ale práve táto zmätenosť a nejednoznačnosť, ktorá mi ostala sa mi páči. Nie je to otvorený koniec, kedy by som nevedela, čo bolo ďalej. Autorka povedala všetko, čo chcela, no je to hra s mysľou, ktorú nad nami zvíťazila. Ktovie, či vôbec ona sama dokonale spoznala jej hrdinku Ráchel, ktorá ostáva veľkým otáznikom, až dodnes.

Knihu vám rozhodne odporúčam. Je to typický gotický román, ktorý si vás získa. V knihe ma nič nenudilo a čítala sa mi výborne. Páčilo sa mi zavádzanie a hranie sa s mysľou, ktoré som už spomínala a atmosféra bola výborná. Je to skvelá voľba na upršané, pochmúrne dni alebo moju milovanú jeseň.

Moje hodnotenie:

"Život bez Vincenta by bol akýsi neúplný" | Smäd po živote

Originálny názov: Lust for Life 

Autor: Irving Stone

Vydavateľstvo: Slovenský spisovateľ

Rok vydania: 2018

Počet strán: 408

Vincent van Gogh, maliar, ktorý patrí k najvýznamnejším umelcom dnešnej doby. Jeho diela, ktoré nám zanechal dodnes v ľuďoch vyvolávajú dojmy a svojou tvorbou prehovoril do duše nás všetkých. Vytvoril umenie pri ktorom nemusíte byť odborníkom, či znalcom. Nemusíte sa o umenie dokonca, ani len zaujímať. Stačí letmý pohľad, minútka ticha a vy pocítite niečo celkom nepatrné, čo je ukryté v tých krásnych ťahoch štetca.

No predovšetkým to bol tiež človek, ako my. Z mäsa a kostí. Mal svoje sny, nádeje a osobnosť.
Čo o ňom však vieme? Vincent bol a aj je žiaľ často považovaný za čudáka. Mnohí z nás o ňom nevedia viac, než že si sám odrezal svoje pravé ucho a daroval ho prostitútke. Jeho smrť má zvláštne okolnosti a počas svojho života bol nepochopeným, no mám pocit, že aj keď jeho diela spoločnosť ocenila, jeho osobnosť ostala nepochopenou aj po rokoch. Aj preto som veľmi vďačná a šťastná za román, ktorý by som vám rada trocha priblížila.

Zrejme takým prvým dielom, ktoré sa venovalo životu Vincenta van Gogha a s ktorým som mala tú česť bol pre mňa minuloročný film Loving Vincent. Jedná sa o prvý film, ktorý je vytvorený olejomaľbou, čo ma už od začiatku fascinovalo. Príbeh mi za krátky čas prirástol k srdcu a informácie o spomínanom umelcovi ma nesmierne zaujali. Asi od toho momentu som sa o jeho život začala zaujímať viac a viac. Jeho tvorba sa mi stala akosi bližšou a čo je najzvláštnejšie, našla som si v ňom zvláštnu spriaznenosť. Páčil sa mi jeho charakter, myšlienky a jeho osobnosť, ako celok. Páčil sa mi spôsob, akým tvoril a najmä to, čo do svojich diel vkladal.

Vedel, že si človek môže zlomiť nohu alebo ruku a vylieči sa,

ale prekvapilo ho, že si človek

môže dolámať aj mozog v hlave a tiež sa vylieči.

Krátko na to som po prvýkrát narazila na titul Smäd po živote. Ihneď som si o knižke začala zisťovať čo najviac a vedela som, že skôr, či neskôr si ju musím prečítať. Tak sa aj stalo.
Konečne som toho času mala viac a cítila som, že teraz je ten správny čas splniť si prianie. Od prvej chvíle som bola nadšená, pretože obálka na tomto novom vydaní je jednoducho prekrásna. Jednoduchá, v štýle Vincenta. Krásna.

Nuž a potom prišiel príbeh.
Bola som prekvapená, azda i zaskočená. Viete, Loving Vincent mi ponúklo množstvo informácii, ktoré ma zaujali a hlavne som ich zobrala, ako fakty. Myslela som si, že sú podložené a pravdivé. Bola som tým príbehom fascinovaná, no táto kniha mi takmer všetko prevrátila. Nezmenila mi mienku o Vincentovi, no ukázala mi, že príbeh, ktorý som považovala, ako ukážku jeho životnej púte, bol akurát tak krátkym úsekom. Konečným žiaľ. V knihe to bolo posledných pár strán a aj to sa mi niektoré informácie krížili s tými v knihe. Mám pocit, že Loving Vincent je naozaj len príbehom a je vytvorený v zmysle "ako to mohlo byť", nie "ako to bolo." No už končím so spomínaním filmu. Recenzujem knižku a asi nikdy nie je správne porovnávať, no nie?

Takže spočiatku na mňa autor vyvrcholil nával informácii z ktorých som sa nestačila diviť. Zistila som, že o Vincentovi som absolútne nič netušila a že tých pár informácii boli len chabou hŕstkou.
Začiatok bol pre mňa mierne náročných. Musela som sa do toho dostať a hlavne to bolo písané štýlom písania, ktorý nedokážem čítať v jednom kuse. Bola to pre mňa kniha, pri ktorej čítaní potrebujem pauzy.

"Vy si teda myslíte, že okrem tohto sú aj iné svety, monsieur?"

"Neviem Roulin. Odkedy ma celkom zaujala práca, prestal som

o takých veciach premýšľať. Ale tento život sa človeku vidí taký neukončený, však?

 Zavše si myslím, že tak ako nás železnice a vozy dopravujú z miesta na

miesto na tomto svete, tak nás týfus a tuberkulóza prenášajú

z jedného sveta na druhý."

No, ak nejaký príbeh stojí za vašu pozornosť, tak Smäd po živote je rozhodne tým pravým. Irving Stone píše výborne a ani roky, ktoré od prvého vydania titul nabral ho neokracujú o celkovú nadčasovosť s akou je stvorený. Totižto tento román bude vždy svojim spôsobom aktuálny a jazyk, ktorým je písaný prístupný všetkým radom čitateľov. Má v sebe odkaz, ktorý sa bude predávať stále ďalej a ďalej, čo je fantastické, pretože je to dielo, ktoré je priam potrebné čítať.
Vincentov život je pozliepaný z neúspechov, no práve tie formovali jeho umeleckú dušu. Jeho nešťastie namaľovalo tie najlepšie plátna a bezmocnosť zocelila žiarivé farby. Vincent mal v sebe nespočetné more otázok a myšlienok. Dielo je skutočne na zamyslenie a autor tam vložil také množstvo, úžasných myšlienok, až som sa postupne vzdala ich vyznačovania. Nestačili by mi farebné papieriky.

Táto kniha vám priblíži aj to, ako niektoré jeho diela vznikli. Čo ho inšpirovalo k ich vytvoreniu. Ale dozviete sa aj o mnohých iných umelcoch a o vzniku impresionizmu. Informácie autor samozrejme napísal nenásilnou formou, takže sa nejedná o odbornú literatúru, ale príbehom sa dozvedáte samé zaujímavé veci.

Bol to nepochopený človek. Nešťastný a vo svojej podstate osamelý. Nepovažoval sa za pekného, príťažlivého a svojim zjavom ľudí odplašoval rovnako, ako zvláštnym správaním. No jeho osobnosť žiarila. Fascinoval ma vzťah, ktorý mal so svojím bratom Theom. Boli si blízky a kniha je z veľkej časti poskladaná z ich korešpondencie.

Za knižku veľmi pekne ďakujem internetovému knihkupectvu PreŠkoly.
Vďaka nim som mala možnosť prežiť tento skvelý zážitok, ktorý mi kniha poskytla a vy si ju môžete zakúpiť taktiež, napr. na tejto adrese.
Som nadšená z toho, že pocity zo Smädu po živote nie sú chvíľkové, ale dojem vo vás ostane dlhý čas. Je to ten typ príbehu, kde je veľká pravdepodobnosť, že časom po ňom siahnete opäť a nájdete v ňom i tak ešte viac a viac.

Mám pocit, že existuje kniha v ktorej sú ich listy zaznamenané alebo niečo v podobnom duchu... To ma vedie k prosbe a otázke na vás. Pokiaľ viete niečo bližšie o Theovi a Vincentovi. Pokiaľ poznáte knihu ich korešpondencie alebo čokoľvek iné. Budem rada, keď mi napíšete nejaké tie informácie dolu do komentárov. Samozrejme nielen v tom prípade :).

Moje hodnotenie:

Zakázané ovocie | Minulosť nikdy nie je zabudnutou

Originálny názov: Foreign Fruit

Autorka: Jojo Moyes

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2018

Počet strán: 392

Máte radi príbehy v ktorých môžete sledovať dve rôzne dejové línie?
Zakázané ovocie je zobrazenie toho, ako minulosť dokáže ovplyvniť naše životy bez ohľadu na to, aká vzdialená nám bola a ako hlboko sme pochovali naše pocity z čias minulých. V živote zažívame množstvo situácií, či už sú šťastné alebo naopak ťažké a zvládame ich len s obrovskou námahou. Všetky nás však v istom smere ovplyvňujú. Naučia nás byť silnejšími. Azda i citlivejšími, či naopak sa dokážeme obrniť voči budúcim trápeniam dopredu. Všetky nás však posúvajú ďalej, či sa nám to páči alebo nie a v tejto knihe nás autorka zoznámila s osudom niekoľkých postáv, ktoré osud a situácie ovplyvnili na celý život. Ktoré sa museli posunúť ďalej a pocity, ktoré prežili zanechať za sebou. No sú naozaj vymazané z ich histórie? Naozaj možno zanechať spomienky naveky?

Ospalé prímorské mestečko Merham neponúka v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia veľa vzrušenia. Aspoň v očiach mladej Lottie a Celie, ktoré vyrastajú v jednom dome takmer ako sestry.
Keď sa do Arcadie, veľkolepého sídla v štýle art déco, nasťahuje skupina bohémov, Lottie a Celiu priláka ich alternatívny spôsob života, taký poburujúci pre miestnych obyvateľov. Lenže to, čo sa v dome stane, má napokon tragické a trvalé následky pre všetkých.
Teraz, takmer po päťdesiatich rokoch, Arcadiu renovujú a znova vyvoláva v Merhamčanoch silné emócie. Ako sa dom prebúdza k životu, prebúdzajú sa aj tajomstvá pochované pred mnohými rokmi. A vynára sa otázka – môže človek uniknúť pred svojou minulosťou?

Diela Jojo Moyes mi vôbec nie sú vzdialené, či cudzie. Práve naopak po nich veľmi často siaham a aj keď som sa už párkrát možno i popálila, zakaždým jej dávam novú šancu s radosťou, chuťou a zvedavosťou. Zatiaľ, čo na sklamania som rýchlo pozabudla, jej príbehy ktoré na mňa zapôsobili mi z mysle tak ľahko nevymizli. A to o niečo svedči, či nie?

Pre mňa je jej najlepším dielom Dievča, ktoré si tu zanechal, čo môže byť pre niektorých prekvapením, kedže autorka je preslávená najmä často spomínaným románom Predtým, ako som ťa poznala. Čím ma zanechané dievča tak veľmi zaujalo? Faktorov je tam viac, no veľmi sa mi páčila práve doba do ktorej bol príbeh zasadený. Prostredie, postavy a aj samotná zápletka. Všetko mi tam nesmierne sadlo a dodnes na toto čítanie rada spomínam, pretože vo mne zanechalo... niečo. Akýsi pocit, dojem. Časom som zistila, že pri Moyesovej mi najviac sedia príbehy, ktoré sú venované minulosti. Akoby sa tak jej štýl písania lepšie vynímal. Vždy sa mi pri nej jednoducho páčia viac pasáže z inej doby, než keď píše o súčasnosti.

Preto ma Zakázané ovocie potešilo hneď na začiatku. V prostredí Lottie a Celie som sa veľmi rýchlo zabývala a cítila, ako doma. Jemné náznaky a drobnosti, ktoré podfarbovali časy dvoch dievčat mi dokonale skrášľovali už inak veľmi dobrý pocit. Či už išlo o krátke opisy ich oblečenia, nejakej udalosti, správania, činnosti... Čokoľvek príznačné len pre ich roky mi spríjemnilo čitateľský zážitok a ocenila som to.

Veľmi sa mi páčilo písanie autorky, ktorá sa mi predviedla presne v tom svetle, v ktorom ju mám najradšej. Nemôžem jej vytknúť ani jedinú maličkosť. Pretože tentoraz ju chválim aj za zápletku zo súčasnosti.

Som tak nadšená! Kiežby som vám aspoň spolovice dokázala popísať, akým skvelým čítaním to celé bolo, no spravidla sa mi stáva, pri knihách, ktoré sa mi páčili až v takej veľkej miere, že svoje nadšené pocity nedokážem popísať dostatočne. Aspoň pre mňa nie.

Obrovským plusom boli postavy, ktoré vám k srdcu prirastú rýchlosťou svetla. Na úplnom začiatku som bola krátku chvíľu zmätená, pretože som osoby o ktorých som čítala nepoznala a tak som bola mierne zahltená informáciami, no tento stav bol zanedbateľne krátky. 

V poriadnom šoku som bola, keď Jojo prestriedala línie a zrazu som sa ocitla na celkom inom mieste a o obrovské množstvo rokov dopredu. Mala som pocit, že ešte nie som pripravená zanechať dej, ktorý bol v tom čase poriadne zamotaný a ja som bola mysľou stále v ňom. Pri osudoch, ktoré ma trápili viac, než tie nové, črtajúce sa. No viete čo? Po chvíli sa moja myseľ zrejme rozdelila na dve polovice, pretože línia, ktorú som začala sledovať ma zaujala rovnakým spôsobom. Hlavnej hrdinke som fandila a neustále som uvažovala o súvislostiach s minulosťou. Tak veľmi zvedavá som už dlho nebola a vzbudila ju vo mne samozrejme autorka, ktorá ma tentoraz absolútne presvedčila o jej kvalitách.

Záver bol úžasný. Nenapadá mi ani jediná maličkosť, ktorý by ma v tejto knihe sklamala. 

Táto kniha mi sadla bez najmenšej výčitky a ja vám ju odporúčam. Presne som ju potrebovala na obdobie, ktoré prežívam pričom som o tom ani sama nevedela a zistila som to, až keď som ju držala v rukách a nebolo mi pomoci. Nebolo možné ju nemilovať.

Som presvedčená o tom, že ak máte radi romány a ešte k tomu ste fanúšikmi Jojo Moyes, tak je Zakázané ovocie pre vás tou pravou voľbou.

Majte sa krásne :)!

Moje hodnotenie:

Apríl v knihách

Ahojte!
Mám rada čas, kedy si konečne dostatočne usporiadam a ujasním veci. Sadnem si za stôl (alebo viď. ešte viac sa vyvalím v posteli zakrytá, až po nos) a pustím sa do písania o knižkach prečítaných za minulý mesiac. Tradíciou je samozrejme pridať toto zhrnutie zásadne neskôr. Pamätajte - nikdy nie načas! Ale inak by to zrejme nebolo ono :).
Ani neviem prečo mi táto "rubrika" tak prirástla k srdcu, ale rozhodne je to typ článku, ktorého písanie si užívam a teším sa, až sa oň podelím s vami.

Prečítané knihy:

1. Ďaleko od hlučného davu / Thomas Hardy
2. Chlapec, vtáčik a truhlár / Matilda Woods
3. Následníčka / Kiera Cass
4. Koruna / Kiera Cass
5. Takmer definitívny zoznam najhorších nočných môr / Krystal Sutherland
6. Všade samé korytnačky / John Green

Niečo oslovilo viac, niečo menej, ale ani jedna z týchto kníh ma nesklamala a neprekazila moje očakávania. Každý z titulov bol celkom iný a oslovil ma z odlišných dôvodov. No predsa len sa tu nájdu tituly, ktoré si ma získali natoľko, že prevyšujú ostatné. Nechcem robiť rozdiely, ale nepomôžem si a klamať vám nebudem. Zhrnutie venujem len dvom príbehom a vy čoskoro zistíte ktorým.

Predtým by som len rada zhrnula to, že ak ste milovníkmi série Selekcia, ktorá je pre nás mnohých pomerne previnilým potešením, pretože súboj dievčat o princa? Boj o lásku v reality show? Nuž nie je sa čím chváliť :D. Ale áno i ja ju mám naozaj rada a prvé tri diely o Amerike som si poriadne obľúbila. Od pokračovania som dávala ruky preč, ale napokon si ma predsa len našlo a viete čo? Nebolo to vôbec zlé! Názory, či ohlasy objavíte v spojení s pokračovaním veľmi rôzne a rozpoltené, no mne sa to páčilo a som rada, že som sa do toho predsa len pustila. Takže Následníčka a Koruna, rozhodne potešili.

Z Takmer definitívneho zoznamu najhorších nočným môr som bola spočiatku veľmi zmätená. Mám rada príbehy v ktorých sú zvláštnosti, divné prvky a nie tak celkom normálne postavy, no tu mi to prišlo prehnané. Čas však všetko zariadil a mne sa po pár stranách kniha veľmi zapáčila.

Som verný fanúšik Johna Greena a na jeho novú, novučičkú knihu som sa tešila priam detskou radosťou. Výsledok? Súhlasím s názormi, ktoré tvrdia, že táto Greenovka nie je celkom Greenovkou. Totižto autor má veľmi svojský štýl, ktorý dýcha z jeho diel, no toto mi prišlo, ako niečo nové. Iné. No rozhodne odporúčam. Ujo Green nesklamal :).

Nuž blížime sa k pasáži na ktorú som sa tešila najviac.

Ktoré knihy si ma získali najviac?

Chlapec, vtáčik a truhlár

Počuli ste už o knihe od autorky Matildy Woods? Pravdaže recenziu na tento titul nájdete na blogu, no aj tak verím, že nie každému je známy. A to je chyba! 

Jediné slová mi rezonuje v mysli - krása, krása, krása.

Krása! Ako na pohľad, tak aj po obsahovej stránke. Chlapec, vtáčik a truhlár je príbeh venovaný detským čitateľom, no o niečo viac pohladí dušu dospelákom, ktorý sa potrebujú zastaviť a prečítať si niečo, čo je vyjadrené jednoducho, no presne a trefne. Túto knižku vám určite odporúčam. Je veľmi útla, no poskytne vám príbeh z ktorého budete ústa otvárať. Zároveň sa milo usmievať a možno že i slzička vám ujde z oka, no ak uvažujete, tak by ste túto knihu vynechať nemali. A aby toho nebolo málo... vo vnútri na vás čakajú prekrásne ilustrácie na ktoré sa nebudete vedieť vynadívať.

Zostáva nám posledný titul a tým nie je nič iné, než:

Ďaleko od hlučného davu

Milí moji čitatelia... Ani neviem kde začať! Toto nie je len najlepšia kniha za apríl. Za mesiac, za obdobie. Tak veľmi sa mi páčila, až sa zaradila k mojim najmilším za celý môj život. 

Som nerozhodný človek a tak, keby ste sa ma pred časom opýtali kto je mojim najobľúbenejším autorom, buď by som vám povedala, že neviem alebo vám vymenovala dlhý zoznam mien. Nuž teraz poznám odpoveď veľmi presne. Thomas Hardy. Jediné meno. Jediný autor.

Ešte nikdy som nezažila to, čo pri čítaní jeho tvorby. Neskutočne na mňa pôsobí a jeho štýl mi rezonuje pod kožou, v srdci, v duši. Ťažko sa to popisuje a vysvetľuje, ale pri ňom dostávam presne to, čo potrebujem. Čo nikde inde. Inšpiruje ma. Paralyzuje ma. Fascinuje ma. 

Jeho opisy sú čírou krásou a jeho niekedy priam poetický štýl je mojou závislosťou. 

Nemyslím si, že tento príbeh alebo aj celkovo jeho iná tvorba sadne každému, no pre mňa je to srdcová záležitosť, ktorá ma ovplyvňuje každý jeden deň.

Bavilo ma žiť | Keď kniha nesadne

Originálny názov: I Liked My Life

Autorka: Abby Fabiaschi

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2018

Počet strán: 304

Maddy je oddaná manželka a matka sedemnásťročnej Eve. Stará sa o do-mácnosť, pre každého má čas a je skvelou hostiteľkou. Vždy pamätá v prvom rade na druhých a v neľahkých životných chvíľach vie dobre poradiť. Pre svoju rodinu je bezpečným prístavom... až do chvíle, keď jedného dňa dobrovoľne odíde zo sveta.
Jej manželovi Bradymu a dospievajúcej Eve to zlomí srdce. Dookola si kladú otázku, čo sa mohlo stať. Ako mohla milovaná osoba tak náhle a zdanlivo bezdôvodne odísť z ich života? Ako majú pokračovať bez nej? Z jej denníka sa o nej dozvedajú viac. Zisťujú, že ju vôbec nepoznali, a musia čeliť aj nepríjemnej pravde o sebe.
Čo sa skrýva za Maddinou záhadnou smrťou? Zmieri sa jej rodina s minulosťou a nájde šťastie v ďalšom živote bez nej?

Cítim sa poriadne previnilo a zakaždým, keď mi, čo i len pohľad padne na knižku ležiacu v zákutí mojej izby, cítim sa vinná. Vinná, vinná a vinná.

Viem, že sa to nestáva len mne. A že je množstvo kníh, ktoré jednoducho nesadnú každému. Že nám všetkým sa páči niečo iné a aj nálady máme v istých okamihoch rôzne, no i tak mi je veľmi ľúto toho, ako veľmi mi tento príbeh nesadol. 

Na mojom blogu narazíte na negatívnu recenziu zriedka. Nemám problém napísať svoj úprimný názor na danú knihu, no ako čitateľovi mi je ľúto, keď sa predsa len nejaká knižka dostane na moju nemilosť. Vždy sa snažím vyberať si knižky, pri ktorých mám pocit, že sa mi budú páčiť. V kritike sa nevyžívam a skôr ma zarmucuje hovoriť o knihe v zlom, ale očividne to raz za čas prísť musí.

Skôr než vám porozprávam o tŕní v mojom oku, ktorým sa stal príbeh o žene, ktorá zanechala svoju rodinu a bez vysvetlenia ukončila svoj život, vám chcem povedať jedno, jediné.

A rada by som to zdôraznila. 

Nikoho od prečítania nechcem odhovoriť. To, že sa nepáčila mne, neznamená, že sa nemôže páčiť komukoľvek z vás. Je to len môj osobný názor s ktorým sa môžete mnohí zhodnúť, poučiť sa z neho, ale pokiaľ máte v pláne knihu predsa len vziať do rúk, neodkladajte tento plán kvôli mojim pocitom, ktoré nemusia byť totožné s tými vašimi. Ako som už povedala. Sme rôzni a každý si môže z príbehu odniesť niečo iné. Niečo svoje. 

Mám hrozné výčitky, pretože táto kniha ma nezaujala, ani len natoľko, aby som ju dočítala do konca. Viem, že nie je správne, ako som sa k tomuto problému postavila a mala som sa prebojovať až na koniec, no nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som to.

Neviem v čom bol najväčší problém, no viem, že štýl Abby - autorky príbehu, mi nesadol. Nepáčilo sa mi akým spôsobom rozprávala o udalostiach a životoch postáv. Aj charaktery, ktoré vytvorila mi neboli sympatické, čo mi zážitok priveľmi nezlepšovalo. 

Počas čítania mi neustále svietila v hlave kontrolka, že toto nie je dobré. Že chcem knihu, čo najskôr odložiť a nevrátiť sa k nej. Áno, musela som sa nútiť k tomu, aby som prečítala aj aspoň chabý kúsok navyše. Skrátka ma tam všetko iritovalo. Správanie postáv bolo protivné a ich povahy mi prekážali. Dcéra Maddy síce bola tínedžerka, takže by sa jej nálady možno aj dali odpustiť, no aj tak som mala chuť ju uškrtiť. Manžel David bol absolútne zabratý do práce, takže ich romantický vzťah bol zrejme naozaj len a len na začiatku pri zoznámení sa a najhoršie je, že sympatie som si nevytvorila, ani len k Maddy, ktorá bola mŕtva. 

Chybou sa stali zrejme aj moje očakávania, ktoré sa priblížili, až príliš mimo realitu. Tešila som sa na odhaľovanie zápiskov z denníkov, pretože v knihách milujem pasáže tvorené zápiskami, listami, či čímkoľvek iným a výnimočným. Tu pre mňa nefungovalo absolútne nič.

Rada by som povedala aspoň niečo pozitívne na záver, no kedže som knihu nedokázala dočítať, ani len dokonca a odložila som ju po zhruba sto stránkach, nedokážem vymyslieť pozitívum. Je pravda, že sa číta ľahko a príbeh ubieha rýchlo. Dalo by sa povedať príjemne, no kedže sa mne osobne nepáčil, tak na mňa tieto body neplatili.

Je mi to hrozne ľúto a snáď nikoho neodhovorím od prečítania, ak vás príbeh zaujal. Na internete nájdete obrovské množstvo naopak pozitívnych ohlasov, ktoré sa s tým mojim nezhodujú, no pokiaľ si mám udržať úprimnosť a hovoriť vám o svojich názoroch pravdivo, tak som dnešnú recenziu nemohla napísať inak. No opakujem. Je to len výhradne môj názor.

Všade samé korytnačky

Originálny názov: Turtles All the Way Down

Autor: John Green

Vydavateľstvo: Ikar

Edícia: YOLi

Rok vydania: 2018

Počet strán: 246

Šestnásťročná Aza Holmesová nikdy nemala v úmysle riešiť záhadný prípad zmiznutia miliardára Russella Picketta. Lenže keď sa jej najlepšia kamoška Daisy Ramirezová dozvie, že v hre je odmena stotisíc dolárov, s nadšením sa vrhne do vyšetrovania. Aza sa jej rozhodne pomôcť, keďže z detstva pozná Pickettovho syna Davisa. Zoznámili sa kedysi v tábore pre deti, ktorým zomrel jeden z rodičov. Dievčatá stoja pred zásadnou otázkou: Stal sa miliardár obeťou únosu, alebo utiekol pred políciou, ktorá ho chcela obviniť z úplatkárstva?
Aza sa snaží byť dobrou dcérou, dobrou kamarátkou, dobrou študentkou a možno aj dobrou detektívkou, no pritom musí bojovať s vlastnou úzkosťou a ustavične padá do špirály obsesívno-kompulzívnych myšlienok.
Spisovateľ John Green, autor bestsellera Na vine sú hviezdy, ktorý sám trpí obsesívno-kompulzívnou poruchou, s drsnou úprimnosťou rozpráva svoj doteraz najosobnejší príbeh o láske, vytrvalosti a sile ozajstného priateľstva.

John Green patrí k mojim obľúbeným autorom. Každé jedno jeho dielo mi za tie roky niečo dalo a nejeden raz som ich vyhľadala zas a znova, pretože som sa potrebovala vrátiť späť k jeho myšlienkam a hrdinom, ktorí prežívajú tie najrozmanitejšie situácie. Jeho knihy mi ponúkajú tak troška nekonečné zážitky a pocity (akoby povedal Charlie od Chboskeho).
Uvedomujem si, že pri Greenovi to nie je jednoduché a tak sa v knihomoľskom svete delíme na dve skupiny. Jedna jeho tvorbu miluje a vidí v nej viac. A zas tá druhá jeho knihy nevie zniesť, respektívne ich nepovažuje absolútne ničím za, čo i len trocha výnimočné. 

Nebudem si zastávať svoj názor a hovoriť vám, aké úžasné jeho knihy sú. Každý si na ne musí svoj názor spraviť sám a buď v nich uvidí to, čo sme mnohí našli alebo žiaľbohu nie.

Keď vyšli korytnačky v anglickom jazyku, bola som na pozore. Veľmi som sa tešila a radovala, keďže ubehli roky od jeho poslednej vydanej knihy. V podstate som ani nedúfala, že sa dočkáme ďalšej. A ono to prišlo! Uvažovala som, že si ju zakúpim a prečítam v origináli, ale napokon som počkala na vydanie YOLi, ktoré ma potešilo taktiež tým, že sa pustili do prekladu a poskytli nám komplet zbierky Greenoviek.

Na jeho novinku som čítala množstvo rôznych názorov, no všetky sa zhodovali na jedinej veci. Že je to iné. Iné než predošlé príbehy. Pri Greenovi som sa naučila (a možno nie som jediná), že v jeho knihách používa často rovnaký koncept alebo prvky. Dvojica najlepších priateľov, hlboké myšlienky, skrátka maličkosti, ktoré sú typické len preňho a jeho štýl. Niečo vďaka čomu rozpoznáte, že držíte v rukách práve jeho knihu.

Všade samé korytnačky však nespadajú do vecí na ktoré sme zvyknutí. Autor akoby začal celkom nanovo a vymazal si z pamäti svoje staré návyky. Akoby sa opäť učil písať a hľadal si ten svoj komfort v ktorom sa mu rozpráva najlepšie.

Ak to vo mne i vyvolalo obavy, potlačila som ich poriadne hlboko. Akoby to mohlo dopadnúť zle? A nemýlila som sa vo svojej viere. Knižka bola krásna.

Po prečítaní mi ostal taký ten dobrý, príjemný pocit. Asi ako keď sa vrátite po dlhom čase domov a zistíte koľko vecí sa zmenilo, no zároveň je rovnakých. Súhlasím s tým, že korytnačky sú celkom odlišné, no vôbec mi to neprekáža. Je to taký jemný príbeh. Veľa vecí sa tam ani neudeje, no predsa vie autor zapôsobiť tými správne zvolenými slovami.

Táto kniha nie je detektívkou. Pátranie po Rusellovi Pickettovi tu má malý priestor, čo je celkom prekvapivé. Keď si prečítate anotáciu, tak akosi podvedome čakáte pátranie, odhaľovanie a zisťovanie okolností okolo jeho zmiznutia, no nie je tomu tak.

Oveľa viac dal autor priestor popisom obsesívno-kompulzívnej poruchy, ktorou trpí hlavná hrdinka, ale i on, čo vytvára priestor pre akúsi osobnú výpoveď. Popisujem vám príjemnú a krásnu knihu, no predsa len nebolo jednoduché čítať o pocitoch, ktoré prežívala Aza. Ocitla som sa v jej koži a popravde sa mi to nepáčilo, tak ako ani jej. Nikdy by mi nenapadlo, aké myšlienky dokáže táto porucha vyvolať a v mnohých ohľadoch to dokáže čitateľa šokovať. Ale ani o tom nie je táto kniha. Nie celkom.

Tak ako to už býva. Green nevenoval knihu iba danej problematike, ale napísal príbeh o bežných radostiach a starostiach. O problémoch, ktorým tínedžeri často čelia a riešia. Drobné konflikty, ale aj veľké problémy, ktoré sa v živote vyskytnú a my sa im nevyhneme.

Ani tentoraz ma nesklamal, ba naopak. Ukázal mi, že vie písať aj iným spôsobom a že aj na trebárs desiaty krát ma dokáže ohúriť svojim talentom. Korytnačky neobsahujú množstvo citátov, ktoré by sme si nestíhali zapisovať. Silné myšlienky sa tu objavujú ojedinelejšie, no ich sila vám dokáže povedať to, čo potrebuje.

Postavy boli skvelé a naozaj sa mi to veľmi páčilo. David bol absolútne neobyčajný. Chvíľu som sa pristihla aj pritom, ako si ho predstavujem v realite a poviem vám, že to išlo iba s veľkou námahou. Bol výnimočný, zasnívaný, ale aj tak mal v sebe kúsok reality.

Knižku vám určite odporúčam. Tým, že je tak Greenovsky netypická si môže získať aj čitateľov, ktorí nie sú jeho fanúšikmi, no ja nerada škatuľkujem... preto si myslím, že môže zaujať absolútne kohokoľvek.

Moje hodnotenie:

Takmer definitívny zoznam najhorších nočných môr

Originálny názov: A Semi-definitive List of Worst Nightmares

Autorka: Krystal Sutherland

Vydavateľstvo: Ikar

Edícia: YOLi

Rok vydania: 2018

Počet strán: 312

Odkedy starý otec Esther Solarovej stretol smrť, celá rodina trpí strachom. Estherin otec je agorafobik a už šesť rokov nevyšiel zo suterénu. Brat Eugene sa bojí tmy a bez baterky neprejde ani krok. Mama Rosemary sa zas desí nešťastia. Solarovci veria, že sú prekliati a že raz ich to, čoho sa boja najviac, privedie do hrobu.
Lenže Esther kliatbu obíde... takmer. Zatiaľ nevie, z čoho má najväčší strach, a tak sa pre istotu vyhýba všetkému. Výťahom, malým priestorom, davom – skrátka všetkému, čo u nej môže vyvolať fóbiu. Esther je presvedčená, že má situáciu pod palcom, až kým nestretne bývalého spolužiaka zo základnej školy, svoju prvú lásku, Jonaha Smallwooda. Po tomto stretnutí ostane visieť na autobusovej zastávke ľahšia o mobil, všetky peniaze, ovocnú rolku, ktorú si nechávala na neskôr, aj zoznam nočných môr – nehovoriac o dôstojnosti. Lenže táto krádež je zároveň začiatkom nečakaného priateľstva. Spoločne hľadajú spôsob, ako prelomiť kliatbu, ktorá ničí Estherinu rodinu. Postavia sa fóbiám čelom, no zistia, že s jedným strachom predsa len nepočítali: so strachom z lásky.

Predstavte si, že by sa smola nelepila len na vaše päty, ale aj na celý zvyšok vašej rodiny. S takouto realitou žijú Solarovci po celý svoj život. Sú pripravený na každú možnú katastrofu, ktorá ich môže postretnúť a podľa toho riadia svoje životy. Snažia sa vyvarovať tragédiam, ktoré podvedome očakávajú v akýkoľvek čas. 

Prečo nemôžu žiť, ako bežná rodina s pár katastrofami na krku je viac, ako jasné. Postihla ich kliatba. Čo presne zapríčinilo ich kliatbu nie je jasné, no odkedy Estherin starý otec Reg stretol smrť v plnej kráse (nie neumrel, naozaj ju stretol) s ich životmi nie je niečo v poriadku. Esther sa s tým vysporiadava po svojom. Vidí svoju rodinu chrániacu sa pred vecami z ktorých majú strach a tak si aj ona vymyslí plán. Ostatní svoj strach poznajú, no ona nie. Prečo však čakať nepripravená? Takmer definitívny zoznam fóbii ju pripravý na všetko. Takže sa stráni každej potencionálnej veci, ktorá jej môže nahnať strach.
Taktiež Esther často môžete nájsť v prestrojení. Esther si je istá, že situácie zvládne oveľa ľahšie, keď sa prezlečie za sebavedomé ženské hrdinky, filmové postavičky, či podobne. 

Veru u Solarovcov je to pestré.

Asi musíte premýšľať nad tým, ako zvláštne pôsobí anotácia knižky. O čom to asi je? Ako môže taký príbeh vyzerať? Stojí za to risknúť? Nuž nado mnou zvíťazila zvedavosť a hlavne presvedčenie o Krystalinom talente, pretože jej predošlé dielko "Srdcu nerozkážeš" môjmu srdcu rozkázalo a jej príbeh sa mi veľmi páčil. I keď som bola po informáciách o jej novinke v rozpakoch, chcela som jej dať šancu. Opakujem, že som jej verila.

Medzi mnou a zoznamom sa to zrejme nezačalo najlepšie. Nepadli sme si do oka a keby to bola oficiálna schôdzka, tak by sme na ďalšiu zrejme spolu nikam nezašli. Pri knižkach to tak však nefunguje a aj keď nejakej nešťastnej kandidátke prvé stretnutie nevyjde, vždy má možnosť okúzliť vás na tej ďalšej. 

Rodina Solarovcov šťastie nemá, ale knižka o nich rozhodne áno, pretože na ďalšie razy si to u mňa opravila. Ospravedlnila sa mi dobre volenými slovami a šibalsky sa jej predsa len podarilo zatiahnuť ma do jej útrob.

A tak so mnou zoznam putoval po rôznych miestach. Cesta do školy mi odrazu ubiehala extrémne rýchlo a čakanie na zástavke mi bolo prikrátkym. Prestávky v škole nestačili a hodiny na ktorých nebolo možné čítať pod lavicou boli naopak príliš dlhými. Bolo náročné so sebou knižku nevláčiť, keď sa tak jednoducho a ľahučko zmestila do kabelky a sama sa pýtala do rúk a na cesty.

Priznávam, že som nečakala zlepšenie. Začiatok mi nesadol a príbeh sa mi nepáčil. Popravde ani samotný námet/zápletka mi nebola sympatická. Odjakživa mám rada v knihách zvláštnosti. Zvláštnych knižných hrdinov, poruchy, zvláštne prvky... To všetko mám rada, no tu to nefungovalo. Všetko mi prišlo divné, až príliš. Autorke som jej písanie neverila a tak mi to prišlo hlúpe a pritiahnuté za vlasy. Strácala som sa v tom a často som sa pristihla pri tom, že ani neviem o čom čítam.

Kedy sa to zlepšilo vám povedať neviem, no prišlo to rýchlo a nečakane. Ako ste si mohli všimnúť aj podľa mojich slov. V jednej chvíli som krútila hlavou a v tej ďalšej som sa usmievala od ucha k uchu. Časom možno prišlo ešte pár slabých chvíľ, no som presvedčená o tom, že za to mohli skôr moje osobné nálady, než príbeh ako taký.

Krystal písať vie a musím jej uznať plus za to, že v jej novom príbehu absolútne necítiť podobnosti s tým starým. Naozaj to bolo celkom, celkom inšie, než Srdcu nerozkážeš. Či už štýl, akým písala, ale aj celkové rozprávanie príbehu. Každý jeden detial bol akoby od inej autorky. Muselo byť náročné posunúť sa na takú úroveň, že sa odpútala od svojich spisovateľských zvykov a začala sa hľadať odznovu, no chválim ju. Stáva sa to málokedy.

V zozname mi boli sympatické netypické postavy. Esther je svojská, čo asi nikoho z vás neprekvapí a mám ju svojim spôsobom rada, no i tak mi sadol oveľa viac, než ona niekto iný.

Kto? No predsa Jonah - jej zlodejský, filmársky, novo-nadobudnutý kamarát, ktorý jej pomáhal prekonávať fóbie spísané na zozname. Práve on si ma získal zo všetkých postáv najviac a jeho prístup k životu a k Esther mi bol maximálne sympatický. Páčila sa mi jeho povaha a charakter. Sám mal doma množstvo problémov, no bol to priateľ, ktorého by mal po boku rád každý z nás.

Veľmi sa mi páčili línie o Estherinom starom otcovi a smrti. Nápad o kliatbe a jej prevedenie mi až tak nezavoňal, no nápad o smrti a pasáže s jej dedom boli fantastické. Chvíľkami som sa pristihla aj pri tom, že mám strach, no naozaj len chvíľku(!). Príbeh o Regovi by som si bez problémov rada prečítala.

Takmer definitívny zoznam má veľa chybičiek a záporov, no tie dobré stránky všetky negatíva šikovne vyvažujú. Cez všetko sa mi zoznam páčil a viete čo? Fakt rada by som videla videá, ktoré z dobrodružstiev pri prekonávaní strachu vznikli. Čo narobím...

Je pravda, že pri tejto knihe ma asi po prvýkrát napadlo, že možno je načase opustiť YA žáner a ísť na dôchodok, no to sa zrejme tak skoro nestane. Krystal to zachránila. A napokon uznávam i to, že téma, ktorú spracovala má svoj význam. Nepísala len tak do vetra, ale riešila problematiku, ktorá sa v našej spoločnosti vyskytuje.

Knihe dávam 3,5 sovičky.

Moje hodnotenie: