Predvianočná súťaž s Albatrosmedia! | Na konci naozaj obaja umrú

Adam Silvera si v knižnom svete veľmi rýchlo získal dobré meno. Svojou tvorbou oslovil tisícky čitateľov, mladých i starých a jeho hodnotenia diel sú priam fantastické.
Slovenského prekladu sme sa dočkali tento rok a Na konci naozaj obaja umrú, je pomerne čerstvou novinkou. Kedže som jeho diela obdivovala veľmi dlhý čas, mám obrovskú radosť, že vďaka Albatrosmedia, ktorý knižku do súťaže poskytol, ju môže vyhrať práve jeden z vás.
Pravidlá sú veľmi jednoduché, no ešte predtým... O čom táto kniha vlastne je?

...

Mateo a Rufus žijú v alternatívnom svete, kde je možné predpovedať smrť. Obávaný telefonát ich zastihne absolútne nepripravených. Za normálnych okolností by sa Mateo a Rufus nikdy nestretli. Toto však nie sú normálne okolnosti a chalanom ostáva menej než dvadsaťštyri hodín života. Plachý Mateo je zdrvený. Nedokáže pomyslieť na to, že tu nechá vážne chorého otca a najlepšiu kamošku s malým bábätkom na krku. Rozhodne sa však, že aspoň tento posledný deň spraví niečo, aby si ho ľudia pamätali. Rufus je bitkár, ktorý už prišiel o celú rodinu a telefonát ho veľmi nezaskočí. No aj tak mu ostáva čo-to vybaviť, aby po sebe zanechal čo najmenší chaos. Hoci si to boja priznať, Mateo a Rufus sú vydesení a zarmútení, spoja sa však cez aplikáciu a čaká ich deň, ktorý si užijú naplno. Ani jeden z nich však nečakal, že sa na jeho konci jeden do druhého zamilujú.

Verím, že vašu zvedavosť minimálne zaujala prekrásna obálka, na ktorej si človek môže oči nechať. Aby som vás teda príliš dlho nenaťahovala, ako sa môžete do súťaže zapojiť?

Súťaž platí žiaľ, len pre účastníkov so SR doručovacou adresou (českým susedom sa ospravedlňujem).

Tentoraz vás nejdem obťažovať formulárom, preto mi postačí váš komentár. Ten by mal obsahovať:

• vaše meno alebo prezývku 
• e-mail na ktorý by som vás mohla v prípade výhry kontaktovať
• meno pod ktorým sledujte môj blog 
• odpoveď na otázku: Je vo vašom okolí niekto alebo niečo, čo vás inšpiruje a čo obdivujete na iných ľuďoch? ...A dodatok: Napadlo vám niekedy, že práve to, čo na ľuďoch obdivujeme najviac je to, čo nám samým najviac chýba?
• tento bod nie je povinný, no ak chcete mať bonusový vstup, napíšte mi pod akým menom ma sledujete na Instagrame, kde sa s vami pravidelne delím o čítacie zážitky :). Odkaz: Môj Instagram 

Nuž, súťaž potrvá od  24.11.2018 do 7.12.2018. Každému držím palce a teším sa na vaše odpovede :)!

Ničnever: Pozoruhodné skúšky Morrigan Crowovej

Originálny názov: Nevermoor - The Trials of Morrigan Crow

Autorka: Jessica Townsend

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2018

Počet strán: 352

Nad Morrigan Crowovou visí kliatba. Narodila sa v deň Zvečerenia, a preto ju obviňujú zo všetkého zlého, čo sa stalo, od krupobitia po infarkty. Čo je však najhoršie, podľa kliatby je odsúdená na záhubu a zomrie o polnoci po dovŕšení jedenásteho roku života. Kým Morrigan odovzdane čaká na svoj osud, objaví sa pozoruhodný neznámy muž Jupiter North. Unesie ju do tajného magického mesta zvaného Ničnever, čím ju zachráni pred prenasledovateľmi – tieňovými jazdcami a poľovníckymi psami z čierneho dymu. Morrigan sa ešte dozvie, že Jupiter si ju vybral ako uchádzačku o miesto v najprestížnejšej organizácii v meste – v Spolku výnimočných. Aby doň vstúpila, musí podstúpiť štyri ťažké a nebezpečné skúšky. Súperiť pritom bude so stovkami iných detí, pričom každé sa pýši extrémnym nadaním. Morrigan však žiaden talent nemá. Ak chce zostať v bezpečí Ničneveru, musí nájsť spôsob, ako uspieť. A to rýchlo. Inak jej nezostane nič iné, len opustiť mesto a čeliť neblahému osudu.

Keď knižky čítate od detstva a tak akosi vám zostali vo vašom živote, často sa pristihnete pri otázke, čo vás prinútilo ich tak veľmi milovať. Spomínate si na úplne prvé dobrodružstvá a spoločnosť priateľov, ktorých ste získali a na momenty, kedy ste boli v bezpečí, začítaný a dokonale šťastný. Väčšina z nás, na tomto mieste, knihy miluje a žije nimi, ibaže všetci si vzťah k nim vytvárame rôzne. Knihomoli vznikajú v každom možnom veku a ja som veľmi šťastná, že som bola práve tým detským šťastlivcom, ktorému fantázia pracovala na plné obrátky. Sú však aj deti, ktoré knihy objavujú v puberte a ja verím, že Ničnever je knihou, ktorá by u človeka lásku k príbehom mohla vytvoriť veľmi jednoducho. U mňa, ako aj u väčšiny z vás to boli krásne klasické príbehy, ako Harry Potter, Anna zo Zeleného domu, nuž a aj tvorba sestier Brontëových. Knihy však vychádzajú neustále a i keď čas od času sa nájdu lepšie tituly, či horšie. Ničnever je iskričkou nádeje, pre každého človeka, čo túži po dobrodružstve a zážitku.

Táto kniha má čaro a keď vám ju odporúčam, nie sú to len plané slová a prázdne sľuby o jej fantastickosti.Vykresľujem vám ju s čistým svedomím a tak ako aj vám, už niekoľkokrát som ju odporučila i iným ľuďom - v kníhkupectve, v ktorom pracujem. A viete čo? To pravé kúzlo som ešte len zazrela. Nezáleží na tom, či si v jej stránkach listovalo dieťa, starý pán alebo mladá žena. Každý jej podľahol a našla si svoj nový domov u nových majiteľov. No najmä nikto, kto ju držal v ruke, neodchádzal sklamaný, nahnevaný, či neistý. Každému hral na tvári úsmev a keď si Ničnever obzerali doslova som videla vo vzduchu okolo nich čiastočky kúzla, ktoré starých spravilo deťmi a deťom poskytlo rozlet fantázie. Tí ľudia žiarili spôsobom, akým sa už často nevidí.

Morrigan vám prirastie k srdcu. Je to hrdinka, ktorá má množstvo chýb a vinne sa cíti, aj za celkom zbytočné veci. Jej zmýšľanie niekedy nedáva celkom zmysel, no viete čo? To sú detaily. Je chybná, ako každý človek, no zároveň je statočná a svojhlavá, čo sa mne osobne veľmi páči. Nie je ovplyvniteľná a na všetko má svoj vlastný názor a správa sa sama podľa seba. Nie je to afektované dievča, ktoré sa pridá k väčšinae, vystačí si aj sama alebo len s ozajstnými priateľmi, ktorý za to stoja. Čo je skvelým vzorom pre deti, ktoré sa možno niekedy boja nepodriadiť väčšine a neukazujú svoju jedinečnosť, pretože je iná.

Ale odhliadnuc od skvelých postáv… Pane Bože ten magický svet! Popri čítaní som sa cítila, ako v nebi. Vždy som túžila po vianočnom Rokforte a každý jeden rok ma sprevádzajú predstavy jeho vyzdobenej siene, no v Ničneveri si autorka taktiež dala poriadnu námahu pre uspokojenie tých pravých “knihomoľských gurmánov” a vytvorila atmosféru, ktorú si nemôžete nechať ujsť. Jej prvky zasadené do príbehu mi pohladili dušu a prinútili ma túžiť zažiť ich, odskúšať, vidieť, prežiť… Zase som sa cítila, ako za detských čias, kedy bolo jednoduché veriť, že všetko je možné.

Zápletka nie je detinská, nie je jednoduchá, ani hlúpa… Potrápi vás. Celkovo, čo sa cieľovej kategórie Ničneveru týka, jej obrovskou výhodou je to, že žiadnu nemá. Deti, dospelí, starí, nuž vhodná je pre kohokoľvek, pretože decká si pri nej užijú dobrodružstvá o akých nesnívali a dospelí poskytnú svojej mysli zaslúžený oddych a radosť. A tá obálka! Ničnever vám poteší, aj zmysly. Získa si vás na prvý pohľad, takže ak ste nadobudli pocit, že je pre vás tou pravou voľbou, neváhajte a choďte do toho :)! Myslím si, že moje nadšenie je veľmi evidentné.

Moje hodnotenie:

Vojna nemá ženskú tvár | Pretože mám pred sebou živé slzy, živé city...

Autorka: Svetlana Alexijevič

Vydavateľstvo: Absynt

Edícia: Prekliati reportéri

Rok vydania: 2017

Počet strán: 328

Moje hodnotenie: 5/5*

Ľudia ma desia. Až príliš často im nerozumiem a ich vykonané skutky mi nikdy nedávali veľa významu. Nedokážem sa rozhodnúť medzi zvrátenou fascináciou a nechuťou nad zlom, ktoré dokážu napáchať. Nad škodami, ničením, ubližovaním a zároveň nad tým, že do tejto spoločnosti patrím i ja. Čoraz častejšie si sami sebe hovoríme v mysli, "ale veď toto normálnemu človeku nenapadne!" Či už pri čítaní novín alebo sledovaní večerných správ. Zlo je súčasťou sveta a človek ho má v určitej miere akoby vrodené vo svojom vnútri. Avšak koľko zla sa nazbieralo v spoločnosti počas druhej svetovej vojny? V tom čase sa nejedná o drobné skutky, ojedinelé prípady, ktoré si pozriete v televíznych novinách. Svet napadol mor neľudskosti, neetického správania a necitlivosti. Ako k niečomu takému vôbec mohlo dôjsť?

Tak, ako sme my súčasťou dnešnej doby. Naši predkovia patrili do vojnových čias a boli chtiac, nechtiac súčasťou hrozivých udalostí. Vo svojom presvedčení, že o všetkom vieme a máme dostatok vedomostí, sme si istý, že druhú svetovú vojnu poznáme. Že už nás nemôže ničím prekvapiť. Veď predsa, počúvali sme o nej v školských laviciach z učebníc. Čítali sme o nej knihy alebo tie najrôznejšie články. 

Ale predsa len tá pravá vojna sa ukrýva potichu v dušiach tých, ktorí prežili. Pod strechami domov, v spolkoch starých priateľov, v domácnostiach, ktoré sa navonok ničím nelíšia a v starých mamách a otcoch. Takáto vojna je oveľa živšia. Pravdivejšie, aj skrz to, že obsahuje menej faktov. Spomienky jej však dávajú obraz a tak, ako povedala Svetlana... tá ženská vojna, dáva i farby.

"Nezažili sme svet bez vojny, vojna bola jediným svetom, ktorý sme poznali, a ľudia vojny boli jedinými ľuďmi, ktorých sme stretávali. Doteraz nepoznám iný svet a iných ľudí. Boli vôbec niekedy?"

Svetlana venovala svojej tvorbe množstvo času a doslova kus vlastného života. V jej knihe sa nachádza nespočetné množstvo príbehov, čo značí obrovské množstvo rozprávačiek. Každú z nich vyhľadala, strávila s ňou chvíle a podstúpila rozhovor o spomienkach. Jej štýl písania je dychberúci, pretože aj keď venuje slová iným a len ich tlmočí, jej autentickosť cítiť v každej vete a myšlienky, ktoré vysloví dokážu mať obrovskú, údernú silu. Ako autorka je takisto bojovníčkou, nie len umelkyňou. Bojuje za pravdu. Za pokoj a skutočné ohodnotenie dávnych hrdinov. Nebojí sa prehovárať, až do najhlbšieho vnútra ľudskej podstaty. Nebojí sa vykresliť fakty, toho čo ľudské oči zazreli. Používa naturalizmus a odháňa kritiku mužov. Pretože jej knihy byť vydané nemali. Odmietali ich, poburovali. Čelila kritike, obvineniam o nepravde, o nesprávnosti svojho konania. Ale ona sa nevzdala a príbeh dorozprávala, až do konca.

"Som presvedčená, že v každom z nás je kúsok dejín. V niekom - polovica strany, v inom - dve, tri strany. Spolu píšeme knihu času. Každý kričí svoju pravdu. Hrôza odtieňov. A to všetko musí začuť, so všetkým tým splynúť a stať sa tým všetkým. A zároveň sa v tom nestratiť. Spojiť jazyk ulice a literatúry. Problém je aj v tom, že o minulosti rozprávame dnešným jazykom. Ako ním vyjadriť pocity tých dní?"

Je držiteľkou Nobelovej ceny a Vojna nemá ženskú tvár je len zlomkom toho, čo dokázala. Diela, ako Zinkoví chlapci, Poslední svedkovia, Černobyľská modlitba a ďalšie... Azda vyrozprávala príbehy, ktoré by bez nej ostali nevypočuté.

Dokázala, že ženy sú silné. Nejde o feministické tvrdenie a dôkaz o naš ej sebestačnosti. Je to fakt, ktorý patrí do reality. Ženy mali rovnaké ideály, ako muži, no zároveň rovnakú silu na ich docielenie. Neboli len nemocničnými sestrami, ako to poznáme z filmov. Tie majú ďaleko od reality, to som zistila veľmi rýchlo. Boli ostreľovačkami, guľometníčkami, letkyňami... Bojovali, umierali, víťazili. Keď spomínajú, samé nevedia, kde vzali tú silu ísť a stať sa členmi armády. Netušia. Majú pocit akoby žili rozdvojené životy alebo hovorili o spomienkach iných dievčat, z iných životov, iných osôb. Zabíjali, vraždili, prispôsobili sa. Vojna menila ľudí a oni v nej zašli do absolútneho dna, zistili aké vysilenie je človek schopný zvládnuť a prekonali situácie, ktoré by v bežnom živote nikdy neprežili. Stali sa hrdinkami, ale človek má dušu a tá sa ho bude vždy pýtať tichým hlasom, aké hrdinstvo obnáša vraždu? Aká statočnosť je utrpenie, hlad, špina?

Mužská vojna sa od tej ženskej líši. Poskytuje fakty. Muži rozprávajú o rokoch, generáloch a udalostiach, ktoré poznáme aj zo spomínaných prameňov dejín, z učebníc a kníh. Ibaže ženy, po čase povedia viac. Opíšu vám sneh, ktorý bol sfarbený červenou krvou, pocity, šepot vojakov, ktorí zomierali, ich posledné priania a nárek detí. Nárek zeme. Niektoré na vojne porodili, iné zas boli svedkami násilia, ktoré ani neradno opisovať. Hŕstka si zachovala svoju dievčenskosť, mnohé rozprávanie začínali so slovami, "viete, bola som pekná. Ostrihali nám dlhé vrkoče a nechali len takú šticu. Bála som sa zmrzačenia, bála som sa..." No všetky na vojne dospeli. Vyrástli. To, čo videli im nedovolilo žiť ďalej normálne, ale zanechalo to v nich jazvy.

Bojovali pre svoje rodiny, o prežitie, ale časom isto aspoň dúfali, že generácie sa poučia. Tieto zranené ženy získali svoj obdiv, až po rokoch. Koniec vojny im priniesol len urážky a označenia flandier, ktoré boli po ruke vojakom. Áno, ľudia majú zrejme zlo dané v sebe. Ale poučili sme sa? Síce sa mi kniha nečítala ľahko a ešte ťažšie sa mi vnímala, ako reálna. Namáhavé bolo nevnímať ju, ako fikciu, no je sebecké sa niečomu vyhýbať, len preto, že je to nepríjemné. Každý by si mal byť vedomý svojich činov, následkov a rovnako aj tých minulých. Ale opakujem... Poučili sme sa?

"Je len jedna cesta - obľúbiť si človeka. Pochopiť ho láskou."

Za knihu veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.

Pokiaľ ste ju ešte nečítali a radi by ste to zmenili, môžete si ju zakúpiť, napr. na tejto adrese.

Keby som ťa našla | Alebo prekrásne prekvapenie

Originálny názov: In Search Of Us

Autorka: Ava Dellaira

Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: YOLi

Rok vydania: 2018

Počet strán: 360

Neviem, či je to mojim pribúdajúcim vekom alebo čoraz viac miznúcou originalitou YA žánru, no na príbehy, akými sú Keby som ťa našla, som začínala mať pomaly, ale isto averziu. V poslednom čase je veľmi veľa YA knižiek ladených podobnými prvkami a autori už od seba akoby odpisovali, čo sa len dá. Iste, vždy sú tu príbehy, ktoré sa zjavia, ako zázrak a prinútia vás pookriať, no nie vždy sa človeku pošťastí na také naraziť.

S výberom tejto knihy som si bola veľmi neistá, pretože podľa anotácie som nemala pocit, že mi môže ponúknuť niečo, s čím by som sa ešte nestretla. Od autorky som čítala jej prvotinu - Listy do neba a musím uznať, že jej nápady sú netradičné. Má v sebe niečo veľmi svojské, aj keď mi to po prvý raz nesadlo a nevedela som prísť na malú drobnosť, ktorá mi u nej prekážala, respektívne chýbala. Ale vidieť ju v negatívnom svetle som nedokázala. Príde mi na zamyslenie, keď aj skrz zmiešané pocity a pár ubehnutých rokov, vo mne vie aj spomienka na jej príbeh vyvolať tú zvláštnu zmes dojmov.

Recenzie na knižky, ktoré vo mne niečo zanechali sa mi píšu značne ťažšie. Tie, v ktorým som zazrela kúsok, ktorý sama neviem preložiť do slov, sú mi najmilšími, ale pri písaní dojmov aj najnáročnejšími. Akoby pocity boli tak hlboké a krehké, až samé odmietajú vyjsť na povrch a podeliť sa s inými. Túto vzácnosť však vždy obdivujem a cením si ju. Je pre mňa znamením, že čas strávený čítaním mal zmysel a naozaj mi aj niečo dal.

O čom však samotná kniha je?
Angie vyrástla s mamou, ktorá jej od útleho detstva dávala toľko lásky, koľko len mohla. Po celý život jej vynahrádzala i otca, ktorý umrel pred Anginým narodením a s citom ju pripravovala na život. Dala jej základy, domov a medzi sebou mali prekrásny, priateľsky vzťah. Angie však vždy myšlienka na otca trápila a ešte väčšmi ju trápilo, že o ňom a jeho rodine nič nevie. Mama jej nedokázala povedať žiadne informácie, pretože ju vždy ihneď zaliali slzy a nebola schopná prehovoriť, no Angie sa rozhodla, že to tak nepôjde. Že potrebuje vedieť pravdu, pretože aj minulosť ovplyvňuje charakter človeka. A tak sa vydá na cestu.

Ibaže minulosť a prítomnosť spolu naozaj veľmi úzko súvisia a jej mama Marilyn v sebe nosila smútok príliš dlho. Výnimočnosť celého príbehu spočíva v tom, že má dve línie. Jedna sleduje Angie, ktorá predstavuje prítomnosť a tá druhá hovorí príbeh Marilyn. Mladučkej študentky, ktorá žila s mamou v ťažkých podmienkach a prešla si mnohými záležitosťami, od ktorých sa snažila Angie celý život uchrániť. Láska k jej otcovi jej však otvorila úplne nový pohľad na svet. Ukázala jej možnosti a hlavne zahriala jej srdce. Život však má niekedy svoje vlastné plány...

Bolo pre mňa úžasné sledovať, ako veľmi sa udalosti zo života Marilyn týkali jej budúcnosti. Aké následky mali tie najrôznejšie konania a ako sa život prepájal a súvisel. Na všetkom záležalo, pretože každý detail formoval charaktery postáv. Autorka ma tentoraz naozaj šokovala, pretože to, čo mi chýbalo v jej predchádzajúcom diele som konečne objavila. A keď sa mi to konečne ukázalo, nedokázala som dýchať. S tak obrovskou pútavosťou som sa veru dlho nestretla. Jej opisy boli prekrásne a celkovo jej schopnosť s narábaním slov mi učarovala. Zmenilo mi to na ňu pohľad a zanechala vo mne silný pocit. Pri čítaní som nedokázala vnímať realitu a kradla som si každú príležitosť k čítaniu. V autobuse, v škole... Nedokázala som sa s ňou rozlúčiť na dlhý čas, pretože myseľ mi pracovala a neustále sa pozastavovala nad dejom, ktorý som potrebovala odhaliť. A postavy? Nedokážem povedať, ako veľmi som si ich obľúbila. Celkovo vám neviem popísať, ako veľa pre mňa táto kniha začala znamenať. Možno je to tým, ako mi zrazila hrebienok a ukázala mi, že nemôžem pochybovať ešte skôr, než začnem vôbec čítať. No nech je, ako chce... Vyčarila mi na perách úsmev. Rozplakala ma. Stisla mi srdce. Dotkla sa ma. A ja si naozaj veľmi želám, aby sa takýmto spôsobom dotkla aj vás. Majte sa krásne!

Zajatec / Ján Špirko

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2018

Počet strán: 312

Toto nie je obyčajný, vymyslený román, ale opäť raz sa môžeme stretnúť s príbehom, ktorý napísal život. A veru nemusel by.
Druhá sv. vojna poznačila každého človeka, ktorý žil v tých rokoch a množstvo príbehov zaniklo z ich vlastníkmi. No sú zážitky o ktorých hovoriť nemožno.

Ján Špirko svoj zážitok netúžil prerozprávať a tak o ňom nikdy, ani nehovoril. Stal sa otcom piatich detí, láskavým dedom pre svoje vnúčatá, no o tom, akí hrdina to bol sa jeho potomkovia dozvedeli, až po jeho smrti. I keď im nikdy nerozpovedal celý príbeh, dostať ho zo seba musel, či chcel alebo nie a tak ho spísal na papier a popísané stránky odložil z očí. Román vznikol zásahom osudu, pretože na rukopis narazil jeho vnuk a bez premýšľania ho odoslal vydavateľstvu. 

Kým vlastne Ján Špirko bol?

Vojnu zažil, ako mladý chlapec, no už od začiatku mu nechýbala odvaha. Stal sa partizánom a všemožne sa snažil pomôcť svojou troškou k víťaztvu a koncu zlých udalostí. Riskoval, tým si bol istý, no jeho pevný charakter mu nedovolil nečinne sa prizerať. No smola sa mu nalepila na päty a čoskoro padol do zajatia Nemcom. Vtedy sa začínajú udalosti, ktoré sú zobrazené v knihe. Nemci ho odvádzajú do väzenia, kde sa začína jeho púť, ktorej by sa isto rád vyvaroval... Vypočúvanie, zlé podmienky a zranenia ho oslabujú. Opisy gestapa a výsluchu sa mi nečítali veľmi príjemne, pretože boli naozaj nadstavené, tak aby človek podľahol a priznal sa. Aj preto obdivujem Jána, ktorý sa nedal. V takýchto situáciách je zachovanie si odvahy veľmi ťažkou úlohou a on sám bol svedkom tých, ktorí jej toľko nemali, no ich osudy o nič lepšími neboli a polepšili si len ukrutne málo.

Kniha obsahuje veľmi silné momenty na ktoré len tak ľahko nezabudnem. Často som čítala, až s takou neveriackou mysľou a chvíľami som zabúdala, že to nie je fikcia. Len ťažko sa mi verilo, že ľudia sa k sebe dokázali správať takto a zbytočne si ubližovali tými najhoršími spôsobmi. Svetu chýbala ľudskosť a aj keď sa tento smer podľa mojej mienky nezmenil dodnes, i tak sa k sebe dokážeme chovať lepšie. Ján mal smolu častejšie, než by sa patrilo, no aj v tých najhorších chvíľach mal šťastia viac, než iní a vždy sa mu podarilo dostať sa z najhoršieho. Do zajatia padol celkom 3-krát, no na každom mieste spoznal, a my s ním, ostatných zajatcov, s ktorými zdieľal svoje trápenie. Rozprávali sa o živote a spomínali na svoje domovy, rodiny a milé, ktoré ich čakali. Mnohých Nemci odviedli bez viny, len do počtu a ich rodiny netušili, čo s nimi je, či kde sa nachádzajú. Aj v táboroch sa vytvárali priateľstvá a chlapi si pomáhali, ako vedeli. Najmä Ján bol priateľom aj do dažďu a robil, čo mohol. 

Cez všetku hrôzu, čítam vojnové príbehy veľmi rada. Nemyslím si, že kvôli ich nepríjemnej atmosfére a pravdivosti, by sa im mali ľudia vyhýbať. Neuznávam zatváranie očí pred pravdou. Tvárenie sa, že sa udalosti nestali... Udiali sa a my sa z nich môžeme poučiť. V dnešnej dobe sme často unavení vlastným bytím a neuvedomujeme si, aké možnosti vo svojich životoch máme. Príbehy, ako sú tieto, nám môžu poľahky pripomenúť za koľko vecí by sme sa mali radovať a vážiť si ich omnoho viac. Silno som sa zamyslela počas čítania aj nad tým, v akom veku samotný Ján bol. Mal zhruba 18 rokov, čo je aj môj vek, no neviem si predstaviť, že by som zvládla prežiť situácie, ako on. Dospel spôsobom, ktorým nemal.

Po knihe som siahla skôr náhodou, no nedokážem to oľutovať. Bola pre mňa obrovským prekvapením a čítala sa mi chvíľami rýchlejšie, než by sa mi páčilo. Z estetického hľadiska je krásne spracovaná a vo vnútri narazíte, aj na fotografie Jána Špirku a jeho blízkych. Pokiaľ uvažujete nad prečítaním Zajatca, tak vám len tíško prikyvujem a chválim vaše zmýšľanie. Stojí to za to.

Táto kniha mi bola napokon veľmi blízka, pretože pre dnešnú generáciu, ktorú tvoria aj Špirkove vnúčatá, je to veľmi osobná kapitola ich životov. A takých osobných, minulých príbehov je v rodinách viac. Celé detsvo som počúvala príbehy svojich starých rodičov a preto som sa začítala ešte o čosi hlbšie a vnímala to viac.
Takže určite odporúčam.

Moje hodnotenie:

Daj mi tvoje meno

Originálny názov: Call Me by Your Name

Autor: André Aciman

Vydavateľstvo: Slovart

Rok vydania: 2018

Počet strán: 232

Leto je obdobím, ktoré vždy ostane nažive v našich spomienkach. Dáva nám príležitosti spoznať nových ľudí, cítiť sa neopísateľne a nepopísateľne, bezhlavo, dúfajúco a poskytuje nám ľahkosť bytia po ktorej tak veľmi prahneme. Dáva nám pocit, že sme nažive a čas funguje v zmysle tu a teraz. Vzduch vonia inak a dlhé dni nemajú konca. Noci sú svieže a všade sa šíri bezstarostnosť. To je leto. Každé dva mesiace prežijeme a prejdeme si niečím iným, no v každom prípade sa nás niečo, alebo ešte lepšie povedané niekto, hlboko dotkne. Zanechá na nás stopu.

Ellio, hlavný hrdina príbehu, stojí pred vyhliadkou leta sám a zmätený. Neočakáva zábavu, či nezabudnuteľné spomienky, práve naopak - čaká ho ďalšie z mnohých liet, ktoré už absolvoval a v budúcnosti absolvuje. S rodičmi v Taliansku a hosťom v prenájme. Bude prepisovať hudbu, čítať množstvo kníh a ponevierať sa po okolí. Čakať kým leto skončí, na to, aby mohol čakať, kedy ďalšie leto začne. Ibaže nikdy nevieme, kedy stojíme pred situáciami nazývanými osudovými. Tými ku ktorým sa budeme v budúcnosti vracať v spomienkach. Rozprávať o nich alebo mlčať, no žiť z ich kúskov. Sú to udalosti, ktoré sa nás dotknú a náš charakter ovplyvnia. Ale nikdy nevieme, kedy prídu a vystriehnu si nás nepripravených. Nikdy neprídu, keď ich čakáme a nikdy neodídu bez veľkého kriku okolo svojho diania. A my by sme aj tak veci nezmenili. Nechceli by sme ich vrátiť späť, pretože aj tieto ťažké spomienky sú k našim životom viazané. Alebo sú naše životy viazané. 

Ellio. Oliver.

Dvaja ľudia, ktorí sa stretnúť mohli a zároveň nemuseli. Množstvo otázok si v budúcnosti položia, no čo sa medzi nimi udialo sa už nevráti a neodstane. Čo mohli urobiť inak? Ako inak sa mohli

zachovať?

Prvá láska je vždy tou osudovo konečnou. Nezáleží na jej trvácnosti, ale na spomienkach, pretože na človeka, ktorý nám po prvýkrát vstúpil do života a zanechal za sebou chaos, nikdy celkom nezabudneme. Nekončí sa rozchodom, ale istým spôsobom nás sprevádza ďalej. Celkom prirodzene uvažujeme a naozaj veľmi veľa... Nad spoločnými chvíľami, ktoré sa v spomienkach neustále menia a svetlo v akých ich vidíme je časom oveľa rozdielnejšie, než predtým. V angličtine pre takéto omýšľanie existuje celkom jednoduchý a výstižný názov: "overthinking". V hlave sa nám premieta film, ktorý naše nálady mení rýchlosťou sveta. Je to to staré známe "keby bolo keby". Kde sme spravili chybu? Ako sa to začalo? Či jednoduché premietanie toho pekného a krátke zabudnutie na zlé... Prečo vlastne takéto nesúrodé premýšľanie vôbec spomínam?

Pretože najjednoduchšie povedaný dej knihy je povedaný takto. Je o premýšľaní a pátraní v minulosti. Zaznamenávaní toho, čo sa už stalo.

Daj mi tvoje meno je príbeh, ktorý nie je pre každého čitateľa a rozhodne sa nebude páčiť všetkým. Ja osobne som v ňom však našla čaro, ktoré si ma získalo. Autor zobrazil lásku spôsobom s akým som sa ešte nestretla, no získal si moju pozornosť. Z každej stránky dýcha umenie a samotná láska je stvárnená umením. Je to ako óda na pocity, ktoré sú mocnejšie, než my. Naša myseľ, rozum... Sú to slabý protivníci proti srdcu. Autor všetky tieto pocity hraničiace, až s posadnutosťou opisuje metaforicky a zároveň veľmi úprimne. Kniha je určená čitateľom 18+, pretože obsahuje jemne erotické scény, ale ja by som ich nazvala skôr úprimnými. 

Opísať pocity z príbehu je naozaj veľmi ťažké a zrejme aj preto píšem túto recenziu takmer po mesiaci. Nedokázala som prinútiť sa čokoľvek o nej napísať, pretože to nie je možné. Nemožno ju zhrnúť, zachytiť alebo vystihnúť. Tak troška žije svojim životom a v nás vyvoláva pocity, ktoré si máme odniesť a nie vysvetliť. André Aciman dokáže použiť silu myšlienok, ktorá vás prinúti počas čítania sadnúť si a doslova si do knihy písať, tak ako aj v mojom prípade. Zrejme by ste v mojom vydaní nenašli nepopísanú stránku, pretože všetko bolo tak veľmi dotýkajúce. Niekedy som mala pocit, akoby bol príbeh len oponou za pointou, ktorú autor hovoril v myšlienkach a odkazom, ibaže zároveň bol príbeh lásky Elliota a Olivera jediným na čom záležalo.

Nedokážem to ohodnotiť hviezdičkami. Nedokážem tomu prideliť nejaký počet percent a tváriť sa, že na túto knihu sedí hodnotenie, ako každé iné. Na ňu môžem použiť len slová, pretože tie sú jej prednosťou, jej významom, pointou a jej čarom. Slovami ma okúzlila a slová jej venujem.
Táto kniha vás chytí za srdce a ak vás čo i len jediná myšlienka bodne niekde vo vnútri... Stálo to za to a splnila si svoj účel. Dúfam, že ten účel si splní u viacerých z vás.

...

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly. 

Zároveň ďakujem aj za trpezlivosť a čas, ktorý som mala na premyslenie si dojmov z príbehu.

Ak by vás Daj mi tvoje meno zaujalo a chceli by ste si knihu zaobstarať, môžete tak urobiť na tejto adrese :).

Na konci samoty

Originálny názov: Vom Ende der Einsamkeit

Autor: Benedict Wells

Vydavateľstvo: Plus

Rok vydania: 2017

Počet strán: 312

Nedokonale dokonalý román.
O čom?
O živote.

Jules je chlapec, ako sa patrí. Odvážny, riskantný, sebavedomý a detsky neposedný. Vždy pripravený objať svoju staršiu sestru a vypočuť si jej nezhody so starším bratom. Ich rodičia sú láskaví a ako v každej domácnosti majú svoje zvyklosti. Svoje maličkosti, ktoré im dodávajú pocit domova.
Po tragickej autonehode, po ktorej súrodenci mamu a otca stratia, sa všetci traja s nehodou vyrovnávajú po svojom. Autor ukazuje, ako čas dokáže vyliečiť rany, no ako vie nehoda zasiahnuť osudy a potiahnuť za nitky, ktoré spustia reakciu udalostí, ktoré ovplyvnia dospievanie. Ľudí, ktorí ostali a ich životy, ktoré majú prežiť sa zmenia a pokračujú cestou po ktorej je neľahké prejsť.

"Čo ak čas neexistuje? Čo ak je všetko, čo človek zažije, večné a čas okolo nás neplynie, ale my sami prechádzame okolo toho, čo zažívame?"

Súrodenci sa dostanú do internátnej školy, kde trávia celé detstvo. S Julesa sa stáva introvert a prevažne samotár. Rád premýšľa a so svojimi myšlienkami vyhľadáva samotu. Veci v hlave analyzuje, definuje a svoje okolie pozoruje. Odrazu nie je odvážny, má strach z množstva vecí, ktorými oplýva život. Rastie, dospieva a tak, ako on, menia sa i jeho poslední najbližší. Jules je najmladší súrodenec a to zapríčinilo jeho oddelenie od sestry a brata. Ktovie, ako by Jules dospel, keby si jedného dňa do jeho lavice neprisadlo dievča? Ryšavá Alva, ktorá prevrátila jeho bytie naruby. Trvácim priateľstvom a zážitkami, ktoré stáli pred nimi.
Malé varovanie. Toto nie je YA kniha.

A vďakabohu za to.

Priateľstvo Alvy a Julesa hrá v príbehu veľkú úlohu, no i tak sa obrovský časový úsek odohráva bez Alvy. A zároveň s ňou. Pretože jej osobnosť vie presvietiť takmer všetky stránky. Je výrazne cítiť, akú veľkú úlohu zohrala v živote Julesa. Ako ho ovplyvnila a poznačila. Posunula dopredu a bola jeho hnacím motorom, i keď bola často aj príčinou jeho frustrácie a zídenia z cesty.

Autor venoval veľmi veľa času psychologickej stránke postáv. Ich vnútorné cítenie popisoval veľmi priamo a úprimne. Príbeh sledujeme len z pohľadu Julesa, no aj tak dokázal Benedict Wells v náznakoch popísať celú škálu charakterov a ich vnímanie života medzi riadkami.

Je to úprimná kniha, ktorá sa na nič nehrá. Nesnaží sa zapáčiť alebo stať sa bestsellerom. Snaží sa vám povedať príbeh a zaviesť vás na cestu, po ktorej ste nečakali, že budete kráčať. Respektívne vidieť množstvo ciest, ktoré sú možnými. Všímať si okolie. Vnímať svoj život.
Na konci samoty má v sebe niečo, čo vás hlboko zasiahne. Majstrovsky využité slová vám povedia, aj v skratke viac, než celé dlhé súvetia. Je to ten typ knihy, pri ktorej sa vám, ani nemusí príbeh páčiť na 100%. Môžete tam vidieť chybičky a v hodnotení stiahnuť pár percent, či hviezdičiek. No, ako bude čas plynúť, zistíte, že v mysli vám predsa len ostal úlomok, ktorý sa nestratí. A že vo vás vyvoláva pocity a pretrváva naďalej, čo sa pri iných knihách často, ani nestáva. Až časom sa vám bude páčiť viac a viac a dojmy sa budú množiť a kráčať svojimi cestičkami vo vašej mysli.
No, nech sa budete cítiť po poslednej stránke akokoľvek. Svoju voľbu prečítať si to, a čas, ktorý tomu venujete, neoľutujete.

"Vďaka čomu sa život stane tým, čím je?"