štvrtok 30. decembra 2021

Najkrajšia kniha akú som čítala? | Dcéra snehu

Originálny názov: The Snow Child
Autorka: Eowyn Ivey
Vydavateľstvo: Fortuna Libri
Rok vydania: 376
Počet strán: 2012

Jack a Mabel si uprostred nespútanej Aljašky budujú nový život. Hoci márne túžia po dieťati, ich láska zostáva silná. Keď jedného dňa zrazu nasneží, vybehnú pred svoj zrub a postavia si snehuliaka – dievčatko zo snehu. Ráno však nájdu iba stopy smerujúce k lesu. V najbližších týždňoch vídajú plavovlasé dievčatko, ktoré zrejme chodí po okolí. Boja sa o tom spolu hovoriť, lebo majú podozrenie, že dlho pestované nádeje ich pripravili o rozum.
Dievčatko po čase príde až k ich zrubu a prezradí im, že sa volá Faina. Toto výnimočné stvorenie je plné čara, múdrosti i detskej naivity. Loví s červenou líškou po boku, privoláva metelicu a prežíva v drsných podmienkach divočiny.
Na tomto krásnom a nebezpečnom mieste však nič nie je také, ako sa zdá.

...

Na túto knihu sa nemožno pripraviť vopred. Nedokážete si vytvoriť očakávania, ktoré by pasovali k realite, ktorú vám ponúkne. Príbeh je plný rozporov a prvkov, ktoré si síce ukradnú vaše srdce, ale rozhodne by ste ich nečakali. Je magický, ale aj krutý. Rozprávkový, no zároveň dojímavo smutný. Reálny a plný fantázie zároveň. Vídite tie protiklady? V knižke sa však navzájom nevylučujú, ale práve naopak - zapadajú do seba a vytvárajú tú najkrajšiu atmosféru s akou som sa mala za posledný čas to šťastie stretnúť.


Od prvého momentu, ako som vzala Dcéru snehu do rúk som sa od čítania nedokázala odtrhnúť. Odrazu som cítila, že sa nenachádzam naďalej vo svojej teplej, útulnej izbe, ale že ma čosi ťahá ďaleko preďaleko do chladných lesov a mrazivých zím. Príbeh sa mi začal premietať pred očami a jediné prirovnanie, ktoré mi napadá je to, že mi priam stislo srdce v hrudi. Ostala som fascinovaná a k príbehu priťahovaná akoby ma ťahal silný magnet. Siahala som po nej ráno, než som musela ísť do práce. Poobede, kedy som sa vrátila domov, ale aj večer, kedy mi už oči postupne klipkali a statočne som bojovala s únavou.

Cítila som radosť z toho, že mám v rukách dobrú knihu, ktorá ma baví... ale aj smútok z toho, že čoskoro sa nás spoločný čas skončí. Čítala sa až príliš rýchlo. Stránky sa mi otáčali samé a na posedenie som sa dejom prebíjala stále ďalej a ďalej. Bála som sa jej záveru. A desila som sa chvíle, kedy sa s ňou budem musieť rozlúčiť. Tak trochu som už tušila, že mi príbeh bude chýbať, ako verný priateľ. A že možno ani moje srdce nezostane rovnakým, keď sa dozviem osud snehového dievčatka a dvoch starčekov, ktorí ju ľúbili.

Je však skutočne nemožné vyhnúť sa všetkým týmto pocitom. Koniec koncov, keď už aj obávaný záver prišiel, cítila som sa taká plná pocitov a emócií, ako už dávno nie. Nie sú však najlepšími knihami práve tie, ktoré vám na duši zanechajú stopu? Pre mňa je Dcéra snehu určite jednou z tých, ktorej sa to podarilo. A ktorú určite odporúčam aj vám. Som neopísateľne šťastná, že som si ju prečítala, pretože pôvodne som to v pláne nemala. Snažila som sa jej vyhnúť, avšak ako vidíte - našla si ma. A vďakabohu za to! Dúfam, že vďaka tejto recenzii si možno nájde aj pár z vás, ak si vás nájsť mala...

Varujem vás však. Na pocity, ktoré prežijete vás nedokážem pripraviť. Nebudete očakávať krutosť a surovosť akou je  kniha písaná. Ale ani petickosť a krásu, ktorou je tvorená. Čím menej však budete čakať, tým väčšmi získate.

Moje hodnotenie:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára