Americká zem alebo ľudia bez tváre

Originálny názov: American Dirt

Autorka: Jeanine Cummins

Vydavateľstvo: Tatran

Rok vydania: 2020

Počet strán: 360

Strhujúci príbeh matky a syna na úteku pred mexickým drogovým kartelom otvára oči aj srdcia mnohých čitateľov.Lydia Pérezová urobila v živote jedinú, no o to fatálnejšiu chybu. Vydala sa za investigatívneho novinára, ktorý mal odvahu zverejniť informácie o mafiánskych praktikách. A to sa v Mexiku, kde životy ľudí ovládajú gangy, mafie a drogové kartely, jednoducho neodpúšťa. Lydiina rodina je zabitá. Chladnokrvnú vendetu prežije len ona a jej osemročný syn Luca.

Bezmocná Lydia sa so synom pokúsi o útek cez hranice. Naskakujú na smutne známy nákladný vlak „Beštia“, ktorý ich má dopraviť na sever. Tu plánujú využiť služby priekupníkov. Zúfalo sa snažia dostať do bezpečia. Na americkú zem. Matka so synom sa proti svojej vôli stávajú nežiaducimi migrantmi a na vlastnej koži pociťujú tvrdú realitu nelegálneho prevádzačstva. No na úteku nie sú sami – cestou spoznávajú osudy mnohých ďalších utečencov. Odvážnych aj tých padlých. Niektorí sa stanú dôležitou súčasťou ich boja o prežitie. Iní sú pre nich rovnako nebezpeční ako mafia, pred ktorou utekajú.

Americká zem je jedna z najdôležitejších kníh našej doby. Priraďuje ľudské tváre tým, ktorých vníname len ako masu tiel čakajúcich na imigračnom úrade. Je to nezabudnuteľné literárne dielo, ktoré neuhýba pred chladnou realitou, no napriek svojej drsnosti v čitateľovi zanecháva pocit spolupatričnosti a ľudskosti.

...

Táto kniha ma prekvapila, o tom niet pochýb. Veľmi som váhala, či si ju prečítať, pretože príbehy na túto tématiku veľmi načítané nemám a tak aj rozhľad a znalosť bola z mojej stránky slabšia. Nevedela som si presne predstaviť ako môže vyzerať spracovanie a či je to jednoducho povedané - moja šálka kávy. Vtedy som však ešte nemohla tušiť, že problematika danej knihy mi nielen sadne, ale ma priam strhne a vyrazí mi dych.

Teraz už viem, že všetky obavy boli úplne zbytočné. Autorka vytvorila dielo, ktoré je spracované geniálne. Ako aj sama povedala, príbeh Lydie a Luca je vymyslený, avšak dáva tvár osudom ľudí, ktorých vnímame len ako masy a beztvárne články. Jej kniha dáva migrantom tvár a hlas, pretože každý z nich má svoj dôvod, tragédiu, bolesť, či traumu, ktorú nikto nevidí, nevníma a nikto nemá chuť načúvať tomu, pred čím utekajú, zomierajú a prečo bojujú a snažia sa.

Knihu som čítala veľmi dlhý čas a chvíľami som ju prelúskavala len po malých kúskoch. Nedalo sa mi len súvisle čítať a otáčať stránky, pretože ak mám byť úprimná, tak v tomto prípade sa nejedná o najjednoduchšie čítanie s akým som sa kedy stretla. Je to plné hrôzy a strachu, ibaže nie je to ten typ bánia sa ako keď sledujete strašidelný film. Tento strach je bytostný, ľudský a núti ľudí sústrediť sa len na to jediné... prežiť. 

Príbeh už od začiatku naberá rýchle tempo, ktoré postupne ešte väčšmi graduje. Autorka nás ihneď uvedie do tragédie, ktorá postihne dovtedy obyčajnú rodinu. Následne začína obrovský boj a prekonávanie ľudských limitov matky a syna, ktorí ostanú na svete celkom sami. 

Počas ich púte však stretávajú podobné osudy a migrantov, ktorí opustili svoje životy a s vypätím všetkých síl skúšajú takmer nemožné - prejsť hranicu, ktorá im neposkytne len nový začiatok, ale aj šancu prežiť a existovať.

Doteraz som sa naozaj o danú problematiku zaujímala len povrchovo, no táto kniha mi otvorila oči. Je príšerné, čo všetko nevnímame a vypúšťame zo svojej vlastnej reality. Stačí prejsť prstom po mape a rôzne krajiny hovoria svoje rôzne príbehy. Niekde sa odohráva vojna, inde zase vraždia civilistov a prevláda mafia. To všetko je však vzdialené, príliš cudzie nášmu svetu, ktorý vďakabohu podobnú bolesť nepozná. Krajiny však krvácajú, ľudia trpia a na svete sú čoraz väčšie rozdiely. A Lydia s Lucom sú len malými kvapkami v mori trpiacich.

Vráťme sa však ku knihe, pretože tú by som vám najradšej len strčila do rúk so slovami, "čítaj!" Nemyslím si, že je možné čas strávený s ňou ľutovať. Práve naopak.
Je to typ knihy, ktorá vás dokáže vnútorne obohatiť a tak trošku zmeniť. Predovšetkým sa vám však vryje pod kožu a hrdinom budete držať palce, aby prekonali všetky ich úskalia, na ktorých sa ocitnete spolu s nimi. A čeliť budete mnohému... či už sa tu vyskytujú drogové kartely, vraždy, prevádzači, či obyčaní ľudia, všetko vás vo vnútri šokuje a dotkne sa vás to hlbšie, než by ste čakali. 

Americkej zemi nemám, čo vytknúť, pretože ak aj má nejaké nedostatky, tak sú to len drobné a nepodstatné chybičky krásy. Všetky jej kladné stránky výrazne prevyšujú tie záporné, takže načo ešte váhať? Budem veľmi rada, keď tejto knihe dáte šancu aj vy! 

Je to podstatné dielo, ktoré v týchto dňoch má svoje miesto a svoj vlastný význam a ja som úprimne rada, že som sa ho napokon rozhodla prečítať. Celý mesiac som sa ponárala do osudov, ktoré mi boli doteraz také vzdialené, ale teraz viem, že sa to vyplatilo. A aj keď je možno táto recenzia trochu chaotická, tak posolstvo je jasné - Americká zem je skrátka výborná!

Za knižku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.

Ak aj vás Americká zem zaujala, zakúpiť si ju môžete na tejto adrese.

Moje hodnotenie:

Aký je život keď ľúbiš?

Už dávno si nepíšem denník. Nezaznamenávam si svoje dni, nevykresľujem svoje pocity, nezanechávam spomienky v slovách, na ktoré by som časom mohla opäť naraziť. Aj tento blog bol mojim denníkom. Bol miestom, ktoré zbieralo kúsky mňa samej, ale vidíš môj milí čitateľ... Už dávno si nepíšem denník.

Ale život aj tak nie je zlým. Pretože slová mi už možno neslúžia a vety už nespájam do významov, ktoré si si zvykol čítať počas tichých nočných hodín, ale i tak som v tomto čase prítomná a prežívam niečo, čo vo mne zanecháva pocit. Možno si o tomto období neprečítam zápisky načmárené guľôčkovým perom do hnedého zošita, ale ver mi že si z neho odnášam a zachytávam každý jeden detail. Moja myseľ si vytvára svoju vlastnú pamäť a viac, než slovami hovorím fotografiou. Farebnou i čiernobielou. Zachytávam momenty, ktoré nie sú len strojenými pózami, ale sú presne tými veľavravnými spomienkami, v ktorých môžeš spolu so mnou čítať. Vytváram stopy po ktorých raz budem pátrať, keď si raz budem chcieť pripomenúť... Nepíšem, ale žijem. Chvíľami žijem rýchlo a ani na dych takmer nestačím, no vždy stačím nabrať dostatok vzduchu na to, aby som skutočne bola... a nie len bola. Ale aj žila šťastne.

Pretože vieš aký je život keď odrazu ľúbiš?

ľahký,

a možno aj nie, no viac už nie si sám. Žiadna tvoja starosť nie je len váhou na tvojich pleciach. A žiadna tvoja radosť nie je len tvojim víťazstvom. 

Ale skôr, než ti vytvorím obraz tohto šťastia, tak ti niečo prezdradím. Prezradím ti tajomstvo toho, akým spôsobom je niečo také možné... Tak ma pozorne počúvaj. Čítaj...

A čítaj pozorne. Pretože vieš kedy môžeš svoje radosti a starosti zdieľať s niekým ďalším? Keď sa ich naučíš znášať sám so sebou. Keď sa dokážeš sám radovať, sám riešiť problémy, sám sa ľúbiť a sám víťaziť. Až potom môžeš svoju váhu prenášať na niečie ramená. A prečo ti to hovorím? Pretože nikdy som neverila na stratené polovičky a kúsky seba samých. Nemyslím si, že v ľuďoch by si mal hľadať to, čo ti chýba a veriť, že ťa ich láska zachráni a spasí. Nemyslím si, že je správne túžiť byť ľúbený... Dôvodom je, že všetci sme celky. Si úplný, si plnohodnotný, si celý. A tak musíš nájsť "to" svoje rovnocenné, nie to svoje chýbajúce. A musíš ľúbiť. Na všetko sa dívať s láskou a konať s láskou a lásku musíš chcieť dávať a nielen ju dostávať. Už začínaš chápať? Že vždy sa všetko začína tebou? Že keď nájdeš niekoho rovnocenného, kto je rovnako úplný ako si ty, tak spolu môžete vytvoriť niečo z čoho budete obaja šťastní? Že spolu môžete rásť, mýliť sa, smiať sa a ľúbiť?

Vieš myslím si, že ten správny typ lásky je práve ten, kedy sa navzájom s niekym robíte lepším. A toto je reálna vec. Keď odrazu ľúbiš, tak sa v živote veľa učíš. Mnohé o sebe zisťuješ.

Čelíš svojim bežným reakciam, zvykom, spôsobu života a schopnostiam zodpovednosti, ale môžem ti povedať... že keď sa v noci schúliš do objatia niekoho, kto pre teba predstavuje bezpečie a domov, tak všetkému čelíš rád.

A tak ti musím povedať veľké novinky. Milí čítateľ.

Pretože v čase, kedy som nehľadala som našla celý svoj svet. A hádam si ten svet našiel mňa, zatiaľ čo som kráčala po horách, strácala sa v stránkach kníh, pasovala sa s realitou a venovala sa tomu, aby som skutočne bola.

Môj život sa zmenil. Nepísala som ti o zmenách, ktoré v ňom sú, no môžem ti povedať, že najväčšou zmenou je osoba, ktorej sa týkajú. A s ktorou môžem plánovať všetky bláznovstvá, ktoré som ti kedy spomenula.

A už za chvíľu. Za veľmi krátky čas ti začnem opäť rozprávať drobné útržky môjho života, ktorý už viac nebude takým aký bol. Už o pár dní opúšťam svoj domov. Detskú izbu v ktorej som vyrástla a strávila všetky svoje chvíle. Odchádzam zo svojho bezpečia, komfortnej zóny, odchádzam od všetkého, čo poznám. A tak už čoskoro budem bývať v domove, ktorý bude mojim. Budem mať domácnosť, ktorá má staré drevené parkety a jednoduchý matrac na zemi. Mojou bude široká parapetná doska v kuchyni, na ktorej si budem listovať v príbehoch a mojim bude aj pocit, ktorý pocítim vždy keď sa tam vrátim. Áno, budem sa sťahovať, ale až do špiku kosti cítim, že odchádzam na miesto, ktoré bude mojou základňou pre všetko tvorenie sveta.

Budem ti písať na blog a často ti vykresľovať svoje myšlienky, ktorých je neraz až príliš.

A budem fotiť.

Môj milovaný analóg zachytí všetko, čo budem cítiť a ja už sa neviem dočkať ako odfotím fotografie podobné mojim milovaným manželom Troyanovskym. Vykreslím lásku, vyrozprávam ti skrz tieto obrázky príbehy... a ja dúfam, že ťa ich pozadie a obsah bude baviť.

A aj keď je to len dočasné, pretože už teraz viem, že sa zdržím len krátko... Že moje túlavé topánky pôjdu ďalej a či už to bude severné Nórsko, alebo sa naozaj ponorím do dobrovoľníctva v zdialenej krajine, ako som vždy túžila - jedno je isté. Domov je o osobe, nie o mieste. No aj tak sa mi až prsty chvejú od radosti z toho, aké miesto sa ním na pár nasledujúcich mesiacov stane.

Rozhovory s priateľmi | Môže autorka vidieť priamo do duše?

Originálny názov: Conversations with Friends 

Autorka: Sally Rooney

Vydavateľstvo: Lindeni

Rok vydania: 2020

Počet strán: 296

Inteligentný debut od autorky oceňovaného románu Normálni ľudia rozpráva príbeh dvadsaťjedenročnej dublinskej študentky a poetky Frances, jej kamarátky Bobbi a o dekádu staršieho bohátého manželského páru Melissy a Nicka, s ktorým vytvoria nečakané spojenie. Keď sa však Frances a Nick nečakane intímne zblížia, musí chladná intelektuálka, ktorá doposiaľ chodila iba s lesbičkou Bobbi, prvý raz v živote čeliť vlastným neovládateľným emóciám.
A má vôbec ľúbostný trojuholník šancu na prežitie?

...

Sally Rooney sa veľmi rýchlo vypracovala na pozíciu autorky, ktorú vám veľmi predstavovať nemusím. Jej román s názvom Normálni ľudia vyvolal obrovskú vlnu tých najrôznejších recenzii len pár mesiacov dozadu a jej novinka Rozhovory s priateľmi takmer okamžite bežala na priečky bestsellerov. Zaslúži si ale toľko pozornosti?

Za mňa určite áno! Neviem nakoľko si spomínate, ale práve jej spomínaní Normálni ľudia boli príbehom, ktorý ma úprimne nadchol. Bola som fascinovaná do akej hĺbky autorka dokáže zájsť a najmä ako v jednoduchosti nachádza krásu. Jej písanie nie je komplikované, ani rozvláčne. Je skôr jedinečné, priame a nezvyčajné, nakoľko ma ani tentoraz neprestáva udivovať absencia priamej reči. 

Už od samého začiatku som bola odsúdená na okamžité čítanie jej novinky, no poviem vám, že ľutovať to veru neľutujem. Aj svojou druhotinou si u mňa drží Sally latku poriadne vysoko. Nechcem jej knižky porovnávať, pretože aj keď tam cítiť podobnosti prejavujúce sa v jej špecifickom štýle, vnímam to ako rozdielne diela na ktoré treba brať iný meter. A tak budem fér.

Pretože aj keď som nadšená a od Sally by ma evidentne bavil aj napísaný nákupný zoznam, táto kniha mala svoje slabé stránky. Je však veľmi vyvážená. Tak ako niektoré krátke momenty zlyhávajú, následne prichádzajú pasáže, ktoré vás ubezpečia, že to čo čítate za to stojí.

Vyzdvihnúť musím najmä psychologickú stránku príbehu a schopnosť autorky preniknúť do tých najhlbších a istým spôsobom najprimitívnejších pohnútok nás ľudí. Jej písanie je natoľko úprimné, až som mala pocit akoby chvíľami čítam ten zlomyseľný hlások, ktorý sa občas vynorí v mojej mysli a sama nerozumiem tomu prečo sa tam nachádza a tomu čo sa mi snaží povedať. Všetci však v sebe máme kúsok toho zlého. A v týchto knihách sú hrdinovia doslova nahí od toho, akým spôsobom autorka odkrýva práve tieto ich tajné túžby, maniere a myšlienky, ktoré bežne bývajú skryté a plné hanby. Ako odkrýva ich emócie... Práve to na tom však tak veľmi milujem. Je vidieť, že Sally skutočne rozumie tomu, čo píše a tomu, čo je človek schopný cítiť.

Sally nepíše o ničom inom než o bežných ľuďoch a o obyčajnosti všedných dní. Jej knihy sú naozaj o tých najbežnejších z najbežnejších ľudí čeliacim tým najbežnejším situáciám opísaným neobyčajným spôsobom. Zvláštne vykreslenie, však? Ale iné slová by to nepovedali lepšie.

Je totižto fascinujúce písať surovo bez surových slov. A drsne bez krutosti. Všetko vás tu však zasiahne tým správnym spôsobom a väčšina z vás sa dokáže stotožniť s tým, s čím hlavní hrdinovia bojujú a čomu v ich životoch čelia.

Za mňa vám aj príbeh Bobbi a Frances môžem len a len odporúčať. Tak ako Normálni ľudia nesadli každému, ani táto kniha nedokáže zaujať všetky skupiny čitateľov. To je však v poriadku. Verím, že tých, ktorých si má nájsť - si aj nájde. Hádam medzi nich patríte aj vy :)!

Imaginárny priateľ | Niečo ako Stranger Things?

 

Originálny názov: Imaginary Friend

Autor: Stephen Chbosky

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2020 

Počet strán: 680

Na šesť dní sa pod ním zľahla zem. Potom sa vynoril uprostred noci...
Slobodná matka Kate Reesová uteká z násilného vzťahu, aby si zachránila život. So synom Christopherom zakotvia v malom mestečku v Pensylvánii, ďaleko od všetkého. Spočiatku sa Mill Grove javí ako dokonalý úkryt. Jedného dňa však sedemročný Christopher zmizne. Šesť dní ho nik nevie nájsť. Napokon vyjde uprostred noci z lesa na okraji mesta bez viditeľných poranení. Tvrdí, že mu nik neublížil, no nie je schopný opísať, čo sa mu prihodilo. Spomenie len akéhosi dobrého pána, ktorý ho vyviedol na cestu a vzápätí utiekol. Christopher odvtedy počuje hlasy, trpí ukrutnými bolesťami hlavy a je posadnutý úlohou, akú môže splniť len on ? postaviť v lese do Vianoc domček na strome, inak jeho mama a všetci v meste už nikdy nebudú ako predtým.

...

Pre mnohých sa meno Stephen Chbosky spája s príbehom, na ktorý sa len tak ľahko nezabúda... Ani časom nie. Jeho Charlieho malé tajomstvá vytvorili priestor v ktorom si mnohí z nás našli svoje bezpečné miesto, priateľov v podobe postáv a najmä pochopenie, pretože autor ukázal, že vie čo skutočne znamená byť... či už mladý, stratený, šťastný, živý alebo hľadajúci sa. Jeho písaním akoby chápal veci, ktoré nám bežne unikajú alebo ktoré napak až príliš hlboko vnímame vo svojich bežných dňoch. Niečo na ňom bolo. A stále je, pretože čaro Charlie nestráca. Čím viac si ho prečítate, tým viac tam nájdete, nie menej... A preto zrejme nemusím hovoriť, že mňa osobne si veľmi získal. 

Aj preto som sa priam až neskutočne tešila, že po rokoch sa dočkám(e) niečoho nového.

Veci sa však nevyvinuli ako mali.

Možno je to tým, že my ľudia si často vytvárame vopred kopu očakávaní a predstáv, nuž a keď sa odrazu stretneme s realitou, ktorá z našich predstáv vybočuje ostaneme zaskočení. Možno to je tým... Alebo len nie vždy máme správnu náladu v období v ktorom sa k nám dané veci dostanú. 

Nech už je dôvod akýkoľvek a okolností sú spôsobené čímkoľvek... Imaginárny priateľ pre mňa nebol priateľom. Nesadli sme si. A nedokázala som zmeniť fakt, ktorý znamenal len jediné - môj milovaný Stephen ma tentoraz nepresvedčil.

Je prirodzené, že časom sa tvorba a štýl písania u autora mení. Rozhodne je normálne dospievať a vyvíjať sa aj vo vlastnej tvorbe. 

Nemám pocit, že by som čakala niečo podobné Charliemu a naozaj som sa snažila vyhýbať porovnávaniu, keď reálne je príbeh o niečom úplne inom. Aj tak sa však nedokážem zbaviť pocitu, že jeho písanie mi v tomto prípade nesadlo. Tešila som sa na celkovú mysterióznosť, atmosféru, záhadu, zápletku... ale dostala som len chaos. Nie v dobrom slova zmysle. Písanie bolo mätúce, štýl bol chaotický, rozprávanie mi chvíľami nedávalo zmysel a taktiež niektoré momenty boli až priveľmi nezáživné. Mám pocit akoby autor dostal perfektný nápad, ale jeho spracovanie zlyhalo. Až tak veľmi sa snažil urobiť to zvláštnym, až mu to nevyšlo, pretože zvlášnte to bolo. A zvláštne mám rada. No toto nebol dobrý druh zvláštnosti... Chvíľami ani nedával zmysel. Neviem, či som sa doteraz vôbec stretla s niečím podobným. 

Myslela som si, že to bude niečo ako Stranger Things. Párkrát som narazila na ohlasy, kde sa táto kniha prirovnávala k spomínanému príbehu, avšak nie. S tým to nemalo nič spoločné. Ani len atmosférou nie a tá by ma veľmi potešila. Na moje obrovské prekvapenie však nefungovala ani tá. Neviem si predstaviť čoho by som sa mala v príbehu báť, keďže väčšina tých prvkov pôsobila len rušivo a nereálne, nuž a vlastne viac než strach som sa len zamýšľala či naozaj čítam to čo čítam... Bolo to divné! Príliš.

Kniha mala svoje svetlé stránky. Boli tam momenty, ktoré ma bavili, no aj tak ich prevýšili tie kedy nie. Najhoršie je, že ma to mrzí. Mrzí ma, že som si k tomu nedokázala nájsť cestu alebo aspoň nájsť nejaké pozitívum, no vyslovene Imaginárny priateľ nie je príbeh pre mňa a nebolo to v mojich silách. Verím, že svojich čitateľov si nájde a ja sa z toho budem len tešiť - verte mi, že rada by som bola medzi nimi - ale nie som. Taká je pravda. Aj tak by som však chcela podotknúť, že sa jedná len a len o moje pocity, ktoré nemusia sedieť aj na vás. Ak sa mi najnovšie dielo Chboského k niečomu podobalo, tak to bolo k tvorbe Kinga a možno kúsok jeho It. Nie je to úplná podobnosť, ale niečo majú spoločné... A možno aj v tom je môj problém, pretože ani ku Kingovi som si zatiaľ svoju cestu nenašla a neviem nájsť. A vidíte, že mnohým sa páči. Takže žiadne strachy a určite dajte knižke šancu. O to viac budem rada, keď mi napíšete ako sa vám páčila a či sa na ňu tešíte aspoň tak veľmi, ako ja predtým :)!

Za knižku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu Bux.sk

Kúpiť si ju môžete, napr. na tejto adrese.

Maličkosti za ktoré som šťastná

Na úvod si iba prepožičiam malý trik od Sestričky hviezd, ktorej blog by ste mali určite navštíviť a pridám vám sem pesničku s ktorou si doplníte aj to, čo vám nedokážem opísať. Možno vám viac vysvetlí atmosféru toho, čo sa snažím povedať... Ťukni si sem.

...

V maličkostiach sa ukrýva najviac šťastia. Často môžeme byť obklopení kopou vecí, dosahovať svoje ciele, ale chýba nám radosť a spokojnosť bez ktorej to nejde. Hovorí sa, že menej je viac. Tak nejak v to verím lebo malé skutky dobra, malé prejavy lásky, drobnosti, detaily... v nich sa dá vnímať najviac zo všetkého a práve vďaka nim sa pomaličky mení svet k lepšiemu. Je to len o uhle pohľadu. Na čo sa zameriavame, to znásobujeme a pokiaľ sa vieme tešiť aj z drobných zrniek napohľad nepodstatných okolností, vytvoríme si oveľa väčšiu mozaiku, ktorá poteši nielen nás, ale aj naše okolie.

V poslednom čase píšem málo, ale aby som vám zhrnula aký život je - ten môj a taký ten vo všeobecnosti, tak z tohto sa práve teraz skladá. Z tohto mám radosť. Máte ju aj vy? Stíhate si ešte všímať tieto veci, ktoré tvoria vaše dni? Lebo mňa tešia. Každé ráno, každý večer, každý deň avšak kúsok po kúsku zisťujem, že to čo z nich zároveň robí to dobré a to vzácne - je pocit vďačnosti.

Vôňa kávy

Vôňa kníh

Slnečné lúče

Šušťanie popadaného lístia na zemi

Teplý kabát

Šálka čaju

Dlhé prechádzky domov

Mesiac a hviezdy

Ďakujem a mám ťa rád

Napísané riadky

Prečítané básne

Objatia a smiech

Veľmi veľa zvítaní s tými na ktorých záleží

Hudba, ktorá vystihuje

Teplo perín, keď sa vrátim

Drobnosti z ktorých sa skladá moje bytie. Maličkosti, ktoré ma nútia usmievať sa a byť tu prítomnou, aj keď po tom netúžim. Ale čo viac môže byť? Než keď vojdem do izby a až po okraj je zaplnená vôňou kávy z ktorej sa ešte kúsok parí. A vôňa kníh, keď ich kus po kúsku vyťahujem z políc veľkých kníhkupectiev a s radosťou si nové nesiem domov. Čo viac môže byť než slnko? Ktoré už nie je také samozrejmé, ako v letné rána, či dni... Ale krášli jeseň a rozráža hmly, ktoré padajú na tiché ulice a zhasnuté tmavé okná za ktorými sa už čochvíľa prebudí život. 

Unáhlené cesty do práce, ale pod nohami šuští lístie a hrá všetkými farbami. Chlad vo vzduchu, ktorý prebúdza odložené kabáty v ktorých sa človek môže s pokojom strácať. 

Šálka čaju po dlhom dni alebo vo chvíľach kedy štípe prvý mráz...

Dlhé prechádzky domov. Večerné, plné ticha a tlmených rozhovorov a pocitu, že nechcem ísť domov. A mesiac a hviezdy... Môže byť niečo krajšie? Niečo viac čarovné? Pretože stačí sa len pozrieť hore a človek sa na kúsky stratí v tej rozľahlej oblohe.

A čo je viac, než počuť mám ťa rád? Je niečo lepšie než byť vďačný za to, čo máš a zároveň byť niečím za čo je vďačný niekto iný?

Napísané riadky z náhleho popudu, že musíš. Že chceš. Riadky v ktorých opíšeš svoje pocity a zachytíš to, čo ťa núti cítiť...

Prečítané básne, ktoré hovoria o tebe a o tom, čím žiješ. O tom kým si alebo po čom tak trošku snívaš (alebo o čom?)

Objatia a smiech, pretože tie ťa vždy vrátia domov. 

Život sa rýchlo mení a z nás detí už dávno nie sú deti. Priatelia odchádzajú. Tvoji blízky sú ďalej... Ale vždy v ich smiechu dostaneš späť to, čo ti chýba. Vždy zistíš, že puto s ľuďmi, ktorých ľúbiš je pevnejšie a silnejšie než strach, pretože to čo ľúbiš a čo ťa ľúbi ostane. A preto sú zvítania krásne. Vďaka ním vieš, že zmeny sú v poriadku a že stačí len veriť.

A hudba? Môže byť niečo lepšie, než piesne, ktoré ti pripomenú... Ktoré ťa rozveselia, rozplačú alebo ťa inšpirujú a sprevádzajú tvojim dňom? Je niečo lepšie než text, ktorý ti prehovorí až priamo do duše? Alebo spomienka, ktorú si tvoríš ruka v ruke s piesňou, ktorá práve vtedy hrá?

Teplo perín. Po práci. Po škole. Po dlhom dni, či po zime... Na svete nie je väčšieho bezpečia, než v momente ako sa zabalíš do perín, ktoré ťa celý deň čakali.

A preto buď šťastný milý čitateľ. Ty, ktorý to práve čítaš. Teš sa z vecí, ktoré tvoria tvoj svet. A nečakaj nič na oplátku. Teš ľudí okolo seba bez toho, že by si túžil po potešení. Teš sa z toho, že tešíš. Dúfaj, že radosť bude odovzdaná ďalej a že si plamienkom, ktorý rozhorí iskierku väčšieho ohňa. Šír lásku, viac sa smej. Ver životu a ľúb aj svoju dušu. Obklopíš sa tak ľuďmi, ktorí ju budú ľúbiť rovnakým spôsobom. A tak sa obklop ľuďmi s ktorými láskou zmeníš svet.

Mary z Genesee | Príbeh zo sveta Indiánov a odvážnych sŕdc

Autorka: Erika Jarkovská

Ilustrátorka: Alma Floresta

Vydavateľstvo: Enribook

Rok vydania: 2020

Počet strán: 320

Historický román Mary z Genesee je rozprávaním o osude skutočnej Mary Jemisonovej, dcére írskych prisťahovalcov, ktorých priviedla do Ameriky vidina šťastného života.
Farmu Jemisonovcov po čase spustošia francúzski vojaci a majiteľov ponechajú napospas krvilačným Šónýom. Tí všetkých zabijú – až na Mary. Privedú ju do vojenskej pevnosti a predajú Senekom. Od toho dňa sa začína jej premena: z vydesenej siroty, uvrhnutej do prostredia divočiny i cudzej kultúry, na manželku, ochrankyňu rodiny a matku. Mary na sklonku života vyrozpráva svoj príbeh doktorovi Seaverovi, ktorý chce o nej napísať knihu. Počas stretnutia sa Seaver zamýšľa nad tým, prečo zostala žiť s divochmi, keď sa jej neraz naskytla príležitosť opustiť ich. Je to prosté, milý doktor, odpovedá mu Mary...

Čo bolo tým putom, ktoré ju na celý život spojilo s kultúrou Indiánov viac než s jej vlastnou, to sa dozviete v tomto dobrodružno-romantickom románe. Ako je u autorky Eriky Jarkovskej zvykom, aj tentoraz veľmi pútavo a emotívne vykreslila nielen strastiplný príbeh Mary Jemisonovej, ale aj dejinné udalosti Severnej Ameriky 18. storočia, ktorými boli britsko-francúzska koloniálna vojna, Veľká indiánska vojna či Americká vojna za nezávislosť.

...

Kniha sa začína krásnym citátom, ktorý hovorí, "Pozerajúc sa spätne na život zistíme, že láska bola odpoveďou na všetko." Vtedy som ešte netušila, že práve láska bude odpoveďou aj na túto knihu. Teraz už však viem, že je ňou preplnená až po okraj. Že ju vyjadruje, vykresľuje, stelesňuje ju a najmä s láskou je aj napísaná... To je cítiť od prvých strán.

Čítať túto knihu bol krásny zážitok. Kúpila som si ju celkom neplánovane, pretože krátko po jej vydaní ma upútala obálka navhrnutá slovenskou umelkyňou Alma Floresta. Pomaly som si zisťovala o čom príbeh je, skúmala som jeho obsah a pomaly som bola čoraz rozhodnutejšia, že tomuto počinu musím dať šancu. Sama prekvapená rozhodnosťou, ktorá ma takmer okamžite pochytila som si ju odniesla domov a už v prvý večer som bola ponorená do príbehu, ktorý mi napokon dal viac, než by som si dokázala predstaviť.

Erika Jarkovská vo svojej najnovšej knižke spracovala, resp. zbeletrizovala život Mary Jamison. Mary bola Írska dievčina, ktorá spolu s rodičmi odišla hľadať svoje šťastie do Ameriky, pričom dodnes môžeme naraziť na informácie o jej nevšednej púti vzhľadom k tomu, že ako beloška patrila k výraznej zástankyni indiánskeho ľudu a od mladosti svoj život strávila v kmeni. Autorka sa pohrávala s udalosťami a prispôsobovala ich svojim predstavám, avšak veľká časť v deji je reálna a overená na základe písomností, ktoré sú pozostatkom života hlavnej hrdinky. Sama sa musím priznať, že o jej živote som si už čo to hľadala aj pomimo knižky, pretože jej príbeh ma neskutočne zaujal. Jej život ani zďaleka nebol jednoduchý a prešla si príšernými trápeniami, ale i tak v sebe objavila bytie plné mieru, vyrovnanosti a lásky. Fascinuje ma ako sa z neskúsenej dievčiny stala matka a ochranárka celého rodu, no predovšetkým ma strhlo ako rýchlo sa zmierila s osudom a život prijala taký aký je. So všetkým si poradila. Svoj život žila za každú cenu a počas neho videla mnoho krás... Vytvorila veľa dobrého.

Úprimne sa mi aj ťažko súvisle vyjadruje, pretože nech robím čo robím, žiadne slová nie sú dostatočným vyjadrením toho aká unesená z knihy vlastne som. Keby pri mne sedíte, tak by som vám ju najradšej s úsmevom podala do ruky, veľavýznamne sa na vás pozrela a odporúčila vám ju s tým najčistejším svedomím. Neviem, čo som čakala, ale už dávno pradávno som nečítala taký krásny, jemný a citlivý príbeh. Nechcem sa týmto nikoho dotknúť, ale chvíľami by som ani nepovedala, že táto knižka pochádza z pera slovenskej autorky. Samozrejme, že na Slovensku máme množstvo výborných spisovateľov a spisovateliek, ale predsa len štýl písania Eriky Jarkovskej bol celkom iný na aký som pri našich autoroch zvyknutá. Má dar slova, pretože jej rozprávačský talent je prirodzený a veľmi pútavý. Slová sa z jej pera hrnú samé a vety nepôsobia umelo, práve naopak. Po celý čas má príbeh nádhernú atmosféru.

Mary mi poriadne prirástla k srdcu a stále mi je tak príjemne smutno z toho, že sa už príbeh pre mňa skončil. Počas tých pár strán som mala možnosť sledovať celý jej život a veruže mi chýba kráčať ním spolu s ňou aj naďalej... Pri mnohých scénach som sa len očarene usmievala alebo som bola na moje pomery až nezvyčajne dojatá. Bolo to však také prekrásne, že inak sa mi nedalo. Mary z Genesee môžem ozaj iba chváliť, pretože od obsahu až po samotné prevedenie je to číra krása. Úžasná voľba ilustrátorky, veľmi pekná obálka, nádherný príbeh... Čo dodať? Som naozaj naozaj šťastná, že som si knižku prečítala a že vám ju môžem odporúčať ďalej. V týchto čarovných jesenných dňoch a dlhých tmavých večeroch si neviem predstaviť krajšie momenty, než ocitnúť sa v indiánskej dedinke, učiť sa ich vnímaniu života a bytia človeka, čítať o ich úcte k všetkému živému a najmä čítať o Mary. Dajte knižke šancu. Ponorte sa do jej citlivej atmosféry a uvidíte, že aj s vami sa udejú tie pekné dojmy, o ktorých sa vám snažím, čo najviac povedať. Aj dnes mi celý príbeh ešte stále leží v hlave. Neopustil ma ani po dočítaní... Na knižku som musela ešte dlho myslieť a úprimne stále aj musím. Jednej veci som si však vedomá najviac. Ak vás kniha v niečom zmenila, tak bola bez debaty dobrá. Ak sa vás niečím dotkla, prinútila vás zamyslieť sa alebo vás prinútila cítiť... stála vám za to. Mary takáto bola. Ibaže nebola dobrá, ale výborná :)!

Moje hodnotenie:

Kontrasty medzi obdobiami alebo čas na myšlienky

Ahojte kamoši!

Po dlhšej dobe sa k vám prihováram s novým článkom, ktorý popravde vzniká (opäť raz) veľmi spontánne a neplánovane. Vidím, že v poslednom čase sa k vám prihováram menej alebo skôr len nárazovo, keď mi niečo napadne, no asi je to v poriadku. Všetci občas myslíme viac sami pre seba, vnímame veci len vnútorne alebo len svoje okolie pozorujeme, či veci prežívame bez toho aby sme o nich viac hovorili. Som však šťastná, že ešte vždy sú tu momenty, kedy odrazu sedím vo svojej izbe a viem, že vám chcem niečo rozpovedať a najmä že sa v tom niekto taktiež nájde.

Vždy sa snažím veľa si všímať, aj keď povahou som poriadne roztržitá a na bežné veci nevšímavá. A teraz prichádza jeseň... Obdobie kedy sa cítim najviac v kontatke so životom aj sama so sebou. Vždy sa mi všetko krásne spája s týmito hmlistými ránami a dlhými večermi. Myslíte, že je možné, že mesiace v ktorých sme sa narodili, teda lepšie povedané obdobie - práve to máme potom aj najväčšmi radi? Pretože svoje narodeniny som len nedávno oslávila v septrembri, nuž a jeseň je pre mňa všetkým. Vždy si v duchu hovorím Anninu vetu, "I'm so glad I live in a world where there are Octobers." bez toho aby vôbec bol október, no na tom vôbec nezáleží. V týchto dňoch presne viem, čo tým myslela a prečo jej to od samého šťastia vykĺzlo z úst. Na striedaní období je vždy niečo čarovné. Povedala by som, že až bolestne krásne.

A všimli ste si niekedy ako aj naše telo reaguje na tieto zmeny? Leto skutočne milujem. Aj s ním sa mi vždy spája veľa spomienok, nezabudnuteľných zážitkov a veľmi veľa živých pocitov... S príchodom jesene si však akoby naša duša potrebuje oddýchnuť. Príroda vždy funguje podľa cyklov a zmien a prispôsobuje sa tomu, čo sa deje okolo nej. Stromy zo seba nechávajú opadávať svoje lístie, zvieratá sa pripravujú na zimný spánok, kvety odkvitajú, úroda sa zbiera a aj keď často nevedome, tak aj my ľudia fungujeme podľa týchto zákonov. 

Jeseň akoby vytvára priestor na trávenie času so svojím vlastným vnútrom a vnútorným svetom, ktorý si tvoríme. Je to čas na uvedomenie si svojho života a svojej osobnosti. Sú to príležitosti na zamýšľanie sa nad svojimi konaniami, spôsobom života a celkovo nad uvažovaním a pomalším bytím. Deň rýchlo prejde a večer už nastáva rýchlejšie. Zatiaľ, čo v lete je vždy vhodný čas na pobehovanie a smiechoty s priateľmi, jeseň prináša chvíle osamote, ktoré majú byť prežité v tichu. Možno len dostávame čas svoje letné zážitky stráviť alebo si uchovať svoje spomienky na šťastie, avšak odrazu smiech strieda - ticho, behanie strieda -  pokoj pri knihách alebo pri tvorení, či skrátka len seriáloch, lietanie po vonku s priateľmi sa mení na - stretávky pri káve a všetko sa premieňa na opaky a kontrasty toho, čo sme robili celé prázdniny.

A toto pomalšie bytie ma robí naozaj šťastnou. Úprimne sa z neho teším lebo je to ako opäť privítať samu seba a porozprávať sa so sebou o tom ako som sa celý ten čas mala. Zisťujem, že občas nie som sama sebou a nie všetko čo robím sa mi páči a napĺňa ma. Zisťujem, že niekedy sa strácam, ale vďaka tomu, že nad tým premýšľam viem, že sa vždy nájdem. Taktiež viem, že vo veľa veciach sa mením a rastiem, ale že na seba môžem byť hrdá, ruka v ruke s tým, že vždy sa môžem snažiť viac a vlastne aj viac urobiť. Najväčšmi však zisťujem, že tu chcem byť viac. Čo presne to znamená? 

Znamená to to, že nechcem žiť vo svojej ulite do ktorej sa môžem kedykoľvek uchýliť a vonkajšie okolie príjmať len keď to mne vyhovuje, ale že chcem byť súčasťou ostatných. Viac tu byť pre ľudí. Viac konať dobro. Viac vnímať. Viac neprehliadať. Viac počúvať a viac sa učiť.

Po prvýkrát v živote už nesedím v školskej lavici a nemám okolo seba učiteľov, ktorí mi každé ráno niečo určité kážu. O to viac mám však pocit, že sa musím učiť. Ako byť. Ako ľúbiť. Ako si vážiť samú seba, ostatných, život a všetko čo mám. S týmto blogom doslova dospievam a stále ma neprestáva prekvapovať moment, v ktorom si uvedomím, že od založenia tohto priestoru ubehlo už krásnych sedem rokov. Od trinástich až po dvadsiatku... Za ten čas sa udialo nemálo vecí. Nemálo som sa zmenila, ale to sa týka aj

vás... tých ktorí ma čítate.

Napĺňa ma šťastím, keď viem, že sa meníme spolu. Všetko tak nejak ovplyvňuje naše malé-veľké svety a ja sa mám stále čo učiť od vás. Teším sa, že možno sa aj niečo mále naučíte vy odomňa.

Vidíte? A o tomto je ten priestor a čas, ktorý nám dáva jeseň. Naše telo potrebuje oddych. Naša myseľ potrebuje priestor a čas. Potrebuje veľa dobrých kníh, horúcich šálok ranných káv, večerov pri čajoch a prechádzok po milovaným miestach... Je dôležité počúvať svoj hlas, ktorý nám tíško hovorí, čo nám treba. Často žijeme spôsobom, ktorý nám nedovoľuje načúvať naším potrebám, ale tak či tak vždy príde moment, kedy sa musíme zastaviť. Ja teraz na sebe až alarmujúco vnímam koľko spánku potrebujem  a koľko samoty sa mi pýta. Vždy keď mi príde svet až príliš hlasitý a všetko na mňa vplýva, viem že čas pre seba mi zaručene pomôže všetko okolo utíšiť. A tak sa teším z týchto kontrastov, pretože pred mesiacom by som o tomto čase vybehla von, ale zrazu len pijem čaj a píšem pre vás tieto riadky a konečne mám pocit, že písať chcem a aj budem. V možnosti tvoriť je krása a zároveň niečo veľmi priateľské a upokojujúce lebo vždy vás to uvíta rovnako vrúcne.

Leto mi bude chýbať. Veľa zmien prichádza práve preto, že je mu koniec. Priatelia s ktorými dospievam a ktorých ľúbím čoskoro odídu. Mňa čaká veľa práce. A svet sa vždy hýbe vpred, budúcnosť nikdy nie je presne určená a ja mám vždy na duší kúsoček strachu, či svoje sny dokážem naplniť tak ako túžim, ale treba sa tešiť. Zo všetkého aj z týchto zmien. Nikdy nevieme, čo nás čaká, nikdy nerozumieme plánu, ktorý život s nami má, no ešte nikdy sa mi nestalo to, že by som zaň napokon nebola vďačná. Každú jednu vec, ktorú stratíme, ktorá nám nevyjde a pri ktorej máme pocit, že máme pravo hnevať sa a trápiť - za každou nás čaká niečo vďaka čomu pochopíme prečo sa veci udiali tak ako sa udiali. A prečo je to pre nás lepšie.

Ja len dúfam, že ste rovnako šťastní alebo ešte lepšie pokojní. Že v týchto dňoch nachádzate krásu a že leto pre vás bolo rovnako nezabudnuteľné a nádherné. V týchto dňoch vždy cítim nostalgiu a vzduch vonia spomienkami, no dúfam, že spomienky ktoré vám mnohé vône prinesú budú radostné a zahrejú vás na duši. Želám vám nádhernú jeseň a želám vám ešte krajšie dni!

Budem sa tešiť, keď mi napíšete ako svoje životy prežívate vy a či rovnako cítite zmeny, ktoré prichádzajú so striedaním sa období 💛...!