Ahoj leto, ahoj radosť

Priznám sa, že článok píšem s istou neistotou a s rešpektom, pretože je to už dávno odkedy som sa vám prihovárala pravidelne. Rozhodne už prešiel nejaký ten piatok od mojich tvorivých období a dní, kedy sa články písali samé. Stratila som návyk vyjadrovania sa, tvorenia, prihovárania sa skrz blog, ale prirodzene vám zrejme nemusím hovoriť, že ma to mrzí a uvedomujem si aká veľká škoda by bola, keby som to nevnímala ako obdobie oddychu, ale ako trvalý stav ticha. To sa veru nestane! Chcem aby tu ešte vždy bolo miesto, kde sa môžete s radosťou vrátiť a kde sa môžeme porozprávať o všetkom možnom. Ak aj budú prvotné články neisté, verím že to bude prvý krôčik k tomu, aby som v nich opäť našla radosť a tešila sa na ich písanie, ktoré pôjde čoraz jednoduchšie.

Asi všetci sme si prešli obdobiami, ktoré boli zvláštne a iné. Tento rok sa odlíšil od všetkých, ktoré si pamätám a nestratiť v ňom pevnú pôdu pod nohami bolo neraz veľmi náročné. Často som sa cítila prázdne. Svet strácal význam a ja som strácala chuť ho v svete nachádzať. Mnohé sa v mojom živote zmenilo a stále mení - niektoré veci ma tešia, iné ma poriadne desia, avšak sú to momenty, na ktoré som čakala celý svoj život. Sú to časy kedy začínam písať svoj vlastný príbeh, ísť svojou cestou a kedy si v živote nachádzam svoje miesto. Za bežných okolností ma tieto zmeny nadchýnali, ale boli tu dni, kedy som chcela len pokoj a najmä žiadnu zmenu. Chcela som byť sama alebo nebyť.

Že slnko a smiech lieči? Potvrdzujem! Posledné upršané dni mi dávali zabrať, ale napokon to dobré knihy a spoločnosť tých správnych ľudí poľahky vyriešila. A predsa sa aj slnko ukázalo.

Čím sme starší, tým viac si uvedomujeme akých ľudí vo svojom živote máme. Čím sme obklopení, kým sme ovplyvnení, čo okolo seba zdieľame a čo s inými prežívame. Začíname si vážiť priateľstva a väčšmi si uvedomovať tie, ktoré pretrvajú. Chcem tým povedať, že mať kamarátov, ktorých poznáte od detstva a s ktorými vás ani roky nerozdelili je naozaj niečo, za čo človek môže byť vďačný. Počas života stretneme mnoho ľudí, mnoho priateľov, ale kamarátstva z detsva, ktoré trvajú sú vždy niečím iným a vzácnym (i keď vám tí ľudia dokážu neraz liezť na nervy haha). Koniec koncov toto bolo mojim liekom na smútok, ktorý zo mňa nechcel opadnúť. Momenty s nimi. Dni, kedy som si myslela, že už nikdy nič nevytvorím a že nič nebude lepšie schovali pod koberec a prinútili ma smiať sa, opäť sa tešiť, byť prítomnou a najmä byť nažive - teda nie len fyzicky, ale aj pocitovo. Moja duša ma postupne prestala bolieť a mnohé veci, ktoré ma trápili zmizli taktiež. Priateľstvá sú predsa len vzácne, nie je tak?

Pomohli mi aj mnohé príbehy a prekrásne slová autorov. Mala som šťastie na knihy, ktoré mi v mnohom menili pohľad na svet alebo ma vytrhávali zo sveta samotného. Mysľou som bola neraz ďaleko alebo som sa strácala v ich myšlienkach, v ich dejoch a vetách. Rada vám ich určite odporúčim (ešte sa k tomu dostanem!).

A slnko predsa vyšlo. Keď odišiel smútok, nastali dni plné lúčov slnka a zážitkov. Dni strávené na vzduchu a ponorené v hĺbke studenej vody, po ktorej sa človek cíti krásne živý. Hranie kariet na osuškách a šum vetra cestou domov. Pár kvietkov na lúkach a dlhé cesty nocou. Rozhovory, bezhlavosť, omyly a správne

rozhodnutia. Takéto dni prišli a mňa dojíma, ako život vždy myslí ďalej. Ide dopredu a my sa buď napojíme na ten beh, ktorým beží alebo sa budeme ďalej strácať a utápať. Vždy je to tak trošku o voľbe, i keď je ťažké to vnímať v tomto svetle. Všetko však vždy záleží na nás. Veľakrát sa popálim a celý svet je zlý, ale napokon sa vždy vrátim k jedinému - že je len taký, aká som ja. A je taký, akým ho vidím ja - očami a dušou.

Nuž a takýto je život. Teda ten môj za čas, ktorý som bola potichu. Veľa čítam, ale píšem málo. Veľa vidím, ale málo si značím. Veľa sa smejem, ale o málo sa delím. Ale koniec koncov je napokon všetko tak ako má byť - v poriadku. A napokon cítim to, čo mi celý ten čas chýbalo - pokoj. Dni sú ľahšie a vo všetkom je prísľub radosti. Mladosti. Všetkého nového...

Na záver by som vám len priložila útržok slov, ktoré ma tak posledné dni fascinovali (z pera Jóna K. Stefánssona)

"Že je jednoduchšie opísať svet ako seba samého.

Písať viac o sebe než o svete.

Sú slová dostatočne silné, aby prinavrátili stratenú radosť - aby vytvorili nový význam, ak všetko vybledne? Nie, treba sa snažiť viac."

Majte sa krásne kamoši! A nezabudnite mi napísať o tom svojom živote, malých-veľkých svetoch a dňoch, ktoré prežívate... A ak mi ešte k tomu poviete, či sa vám článok páčil, aj keď bol na takúto osobnú nôtu, tak vám budem veľmi vďačná a budem sa tešiť!